C-496/23
ECLI:EU:C:2026:117
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CC0496
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 26. februára 2026( 1 )
Veci C ‑ 496/23 P a C ‑ 497/23 P
Meta platforms Ireland Ltd, predtým Facebook Ireland Ltd
proti
Európskej komisii
„ Odvolanie – Hospodárska súťaž – Článok 102 ZFEÚ – Zneužitie dominantného postavenia – Trh s údajmi – Správne konanie – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 18 ods. 3 – Rozhodnutie o žiadosti o informácie – Nevyhnutnosť požadovaných informácií – Proporcionalita – Právo na rešpektovanie súkromného života – Virtuálna dátová sála – Zásada riadnej správy vecí verejných – Profesijné tajomstvo “
Úvod
1. Meta Platforms Ireland Ltd (ďalej len „odvolateľka“) sa svojimi odvolaniami domáha zrušenia rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie z 24. mája 2023, Meta Platforms Ireland/Komisia (T‑452/20, ďalej len „prvý napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:277), a Meta Platforms Ireland/Komisia (T‑451/20, ďalej len „druhý napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:276), ktorými Všeobecný súd zamietol jej žaloby o neplatnosť rozhodnutí Európskej komisie obsahujúcich žiadosti o informácie podľa článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 písm. d) nariadenia (ES) č. 1/2003( 2 ), ktoré sa týkali poskytnutia interných dokumentov odvolateľky v držbe jej zodpovedných osôb, ktoré boli vypracované v priebehu viacerých rokov a identifikované na základe vyhľadávacích pojmov uvedených v týchto rozhodnutiach (ďalej len „sporné rozhodnutia“)( 3 ).
2. Prejednávané odvolania vyžadujú, aby Súdny dvor spresnil rozsah právomoci Komisie požadovať informácie od podnikov prostredníctvom elektronického vyhľadávania založeného na kombinácii vyhľadávacích pojmov, a to vrátane dôverných osobných alebo obchodných informácií.
Právny rámec
3. Článok 18 nariadenia č. 1/2003, nazvaný „Žiadosť o informácie“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:
„1. Na plnenie povinností prenesených na Komisiu týmto nariadením môže Komisia jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím požiadať podniky a združenia podnikov o poskytnutie všetkých nevyhnutných informácií.
2. Keď je poslaná jednoduchá žiadosť o informácie podniku alebo združeniu podnikov, Komisia určí právny základ a účel žiadosti, špecifikuje aké informácie sa požadujú a stanoví lehotu, počas ktorej majú byť informácie poskytnuté, a pokuty podľa článku 23 za poskytnutie nesprávnych alebo zavádzajúcich informácií.
3. Keď Komisia žiada podnik alebo združenie podnikov o poskytnutie informácií formou rozhodnutia, stanoví právny základ a účel žiadosti, špecifikuje aké informácie sa požadujú a stanoví časový limit, počas ktorého majú byť informácie poskytnuté. Uvedie tiež pokuty podľa článku 23 a upozorní alebo uloží pokuty podľa článku 24. Ďalej upozorní na právo vzniesť námietky proti rozhodnutiu pred Súdnym dvorom [Európskej únie].“
Okolnosti predchádzajúce sporu a napadnuté rozsudky
4. V nadväznosti na prvé dva súbory žiadostí o informácie, na ktoré odvolateľka odpovedala vo viacerých fázach( 4 ), Komisia 4. mája 2020 prijala dve pôvodné rozhodnutia Facebook Marketplace a Facebook Data, ktorými uložila odvolateľke povinnosť poskytnúť jej požadované informácie pod hrozbou penále v prípade neposkytnutia úplných a správnych informácií( 5 ).
5. Dňa 15. júla 2020 odvolateľka podala na Všeobecný súd žaloby proti týmto rozhodnutiam a samostatnými podaniami návrhy na nariadenie predbežného opatrenia, v nadväznosti na ktoré predseda Všeobecného súdu po tom, ako nariadil najmä odklad výkonu uvedených rozhodnutí až do vydania uznesení o ukončení konania o nariadení predbežného opatrenia, uzneseniami z 29. októbra 2020 nariadil najmä odklad výkonu týchto rozhodnutí v rozsahu, v akom sa povinnosť v nich uložená týka dokumentov, ktoré nemajú súvislosť s obchodnými činnosťami odvolateľky a ktoré obsahujú citlivé osobné údaje (ďalej len „chránené dokumenty“), kým sa zrealizuje postup virtuálnej dátovej sály stanovený v týchto uzneseniach( 6 ).
6. Dňa 11. decembra 2020 Komisia prijala pozmeňujúce rozhodnutia Facebook Marketplace a Facebook Data, ktoré okrem toho, že uložili odvolateľke povinnosť poskytnúť požadované informácie pod hrozbou penále, zahŕňali postup virtuálnej dátovej sály stanovený v uzneseniach vydaných v konaní o predbežnom opatrení na účely predloženia chránených dokumentov.
7. Dňa 8. februára 2021 odvolateľka na základe článku 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu upravila svoje žaloby tak, aby zohľadnili prijaté pozmeňujúce rozhodnutia.
8. Napadnutými rozsudkami Všeobecný súd zamietol žaloby podané odvolateľkou v celom rozsahu, čím zamietol všetky tri žalobné dôvody, ktoré uviedla a ktoré boli založené po prvé na nedostatku odôvodnenia, po druhé na porušení článku 18 nariadenia č. 1/2003 a práva na obhajobu, ako aj na zneužití právomoci a po tretie na porušení práva na rešpektovanie súkromného života, zásady proporcionality a práva na riadnu správu vecí verejných.
Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
9. Dňa 3. augusta 2023 odvolateľka podala dve odvolania proti napadnutým rozsudkom. Navrhuje, aby Súdny dvor v prvom rade zrušil napadnuté rozsudky, ďalej zrušil napadnuté rozhodnutia alebo subsidiárne vrátil veci Všeobecnému súdu a napokon uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
10. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolania a uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.
11. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Súdny dvor, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. novembra 2025.
Analýza
12. Odvolateľka uvádza na podporu oboch svojich odvolaní tri odvolacie dôvody založené v podstate na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení, a to po prvé keď rozhodol, že určité vyhľadávacie pojmy sú v súlade so zásadou nevyhnutnosti, po druhé keď Komisii nevytkol, že nevykonala celkové posúdenie dodržania zásady nevyhnutnosti, a po tretie keď rozhodol, že Komisia môže požadovať dokumenty, ktoré obsahujú tak osobné informácie, ako aj informácie súvisiace s obchodnou činnosťou odvolateľky (ďalej len „zmiešané dokumenty“), bez toho, aby stanovila opatrenia na zabezpečenie alebo ochranu osobných informácií( 7 ).
Úvodné pripomienky
13. V prvom rade pripomínam, že článok 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 umožňuje Komisii jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím požiadať podniky a združenia podnikov o poskytnutie všetkých nevyhnutných informácií na plnenie povinností prenesených na ňu týmto nariadením( 8 ). Článok 18 ods. 3 uvedeného nariadenia predovšetkým stanovuje, že Komisia stanoví právny základ a účel žiadosti, špecifikuje, aké informácie sa požadujú, a stanoví lehotu, v ktorej majú byť informácie poskytnuté.
14. Konkrétnejšie podľa judikatúry Súdneho dvora povinnosť stanoviť účel žiadosti o informácie , ktorý je rozhodujúcou okolnosťou na posúdenie nevyhnutnosti informácií, znamená, že Komisia musí vo svojej žiadosti uviesť predmet vyšetrovania, a teda spresniť vytýkané porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Komisia však nie je povinná oznámiť adresátovi takejto žiadosti všetky informácie o údajných porušeniach, ktorými disponuje, ani dôkladne z právneho hľadiska kvalifikovať tieto porušenia, pokiaľ jasne uvedie podozrenia, ktoré má v úmysle preskúmať( 9 ).
15. V tejto súvislosti Komisia môže požadovať len oznámenie informácií, ktoré jej umožnia overiť jej domnienky týkajúce sa porušení, ktoré odôvodňujú vedenie vyšetrovania a sú uvedené v žiadosti o informácie( 10 ). Vzhľadom na širokú vyšetrovaciu právomoc, ktorú Komisii priznáva nariadenie č. 1/2003, jej však prináleží, aby posúdila, či je informácia nevyhnutná na odhalenie porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže( 11 ).
16. V druhom rade uvádzam, že preskúmanie posúdenia Komisie týkajúceho sa nevyhnutnej povahy žiadosti o informácie súdom Únie musí byť posúdené vo vzťahu k cieľu uvedenému v tejto žiadosti, t. j. k podozreniu z porušení, ktoré má Komisia v úmysle overiť. Požiadavka súvislosti medzi žiadosťou o informácie a porušením, o ktorom existuje podozrenie, je splnená, ak Komisia môže v čase podania žiadosti dôvodne predpokladať, že táto informácia jej môže pomôcť určiť existenciu tohto porušenia( 12 ).
17. Konkrétnejšie Súdny dvor má jednak za úlohu posúdiť s ohľadom na zásadu nevyhnutnosti, či je súvislosť medzi predpokladaným porušením a požadovanými informáciami dostatočne úzka na to, aby odôvodňovala žiadosť Komisie, a jednak musí v súlade so zásadou proporcionality rozhodnúť, či úsilie, ktoré sa od podniku požaduje, je vo verejnom záujme odôvodnené a či nie je neprimerané( 13 ). Na účel posúdenia primeranosti je potrebné predovšetkým zvážiť na jednej strane verejný záujem, ktorý opodstatňuje vyšetrovanie Komisie, a požiadavku, aby táto inštitúcia získala informácie, ktoré jej umožnia plniť úlohy zverené jej Zmluvou o FEÚ, a na druhej strane množstvo práce, ktorú pre podnik vytvára žiadosť o informácie( 14 ).
18. V treťom a poslednom rade zdôrazňujem, že posúdenie skutkového stavu nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu( 15 ), pričom odvolateľ musí preukázať túto skutočnosť tým, že presne označí dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukáže pochybenia v rámci posudzovania, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu( 16 ).
19. Dôvodnosť argumentácie odvolateľky preskúmam práve s ohľadom na túto judikatúru.
O prvých odvolacích dôvodoch, ktoré sa týkajú posúdenia nevyhnutnosti informácií požadovaných Komisiou v sporných rozhodnutiach
20. Prvé odvolacie dôvody oboch odvolaní( 17 ) sú založené na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že vyhľadávacie pojmy uvedené v napadnutých rozsudkoch sú v súlade so zásadou nevyhnutnosti zakotvenou v článku 18 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1/2003( 18 ). Tieto odvolacie dôvody sa skladajú z troch, resp. štyroch častí( 19 ).
O relevantnosti vyhľadávacích pojmov použitých Komisiou
21. V prvej a druhej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑496/23 P, ako aj v prvej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že všetky dokumenty obsahujúce vyhľadávacie pojmy identifikované v odvolaní ako „patriace do bežného jazyka“ možno považovať za nevyhnutné pre vyšetrovania, ktoré viedli k sporným rozhodnutiam (ďalej len „sporné vyšetrovania“( 20 )).
22. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd v podstate preskúmal účel uvedený v žiadosti o informácie, a to podozrenia z porušení, ktoré mala Komisia v úmysle overiť( 21 ), a dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti pripomenuté Komisiou, ktoré odvolateľka nespochybnila, táto inštitúcia tým, že ju požiadala o predloženie dokumentov vyplývajúcich z použitia skúmaných vyhľadávacích pojmov, mohla v čase napadnutých rozhodnutí dôvodne predpokladať, že tieto informácie jej môžu pomôcť určiť existenciu spomenutého správania( 22 ). Všeobecný súd tiež vylúčil, že skúmané vyhľadávacie pojmy nemusia byť vzhľadom na vysoký počet dokumentov identifikovaných na základe použitia týchto pojmov v súlade so zásadou nevyhnutnosti( 23 ).
23. V tejto súvislosti na úvod pripomínam, že posúdenie nevyhnutnosti žiadosti o informácie vykonané Všeobecným súdom nepredstavuje v zmysle judikatúry uvedenej v bode 18 vyššie právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu. V prejednávanej veci sa mi zdá, že odvolateľka netvrdí – a a fortiori ani nepreukazuje –, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti alebo dôkazy, keď konštatoval, jednak že Komisia vymedzila vyhľadávacie pojmy s prihliadnutím na dôkazy, ktoré mala k dispozícii a ktoré súvisia s údajnými porušeniami, ktoré sú predmetom sporných vyšetrovaní, a jednak že samotná skutočnosť, že použitie skúmaných vyhľadávacích pojmov vedie k identifikácii množstva irelevantných dokumentov, nespochybňuje zákonnosť sporných rozhodnutí.
24. V každom prípade, hoci by tvrdenia uvedené odvolateľkou bolo možné zamietnuť ako neprípustné len na tomto základe, s cieľom podať Súdnemu dvoru vysvetlenie považujem za užitočné preskúmať ich dôvodnosť.
25. Pokiaľ ide v prvom rade o nevyhnutnosť skúmaných vyhľadávacích pojmov, poznamenávam, že hoci, ako tvrdí odvolateľka, podľa judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 16 vyššie samotná súvislosť medzi dokumentom a údajným porušením nestačí na preukázanie toho, že žiadosť je nevyhnutná, v tejto judikatúre sa tiež spresňuje, že takáto súvislosť je preukázaná, ak Komisia môže v čase podania žiadosti dôvodne predpokladať, že dokumenty zodpovedajúce predmetným vyhľadávacím pojmom jej môžu pomôcť určiť existenciu údajného porušenia, čo Všeobecný súd v prejednávanej veci uviedol a odvolateľka to nespochybnila( 24 ).
26. V druhom rade konštatujem, že argumentácia odvolateľky sa v podstate zakladá na skutočnosti, že vyhľadávacie pojmy vzhľadom na svoju generickú povahu nevyhnutne vedú k identifikácii značného počtu dokumentov irelevantných pre sporné vyšetrovania, čo je situácia, ktorá je podľa jej názoru v rozpore so zásadou proporcionality( 25 ).
27. V tejto súvislosti po prvé uvádzam, že na to, aby žiadosť o informácie založená na vyhľadávacích pojmoch spĺňala kritériá stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, nie je nutné, aby sa všetky identifikované dokumenty – a dokonca ani len významný počet z nich – ukázali ako užitočné na účely vyšetrovania( 26 ). Naopak skutočnosť, že niektoré identifikované dokumenty, či dokonca väčšina z nich, sa môžu ukázať ako irelevantné pre vyšetrovanie, ako taká nestačí na vyvodenie záveru, že predmetné vyhľadávacie pojmy nemajú nijakú súvislosť s porušením, na ktoré má Komisia podozrenie( 27 ). Preskúmanie nevyhnutnosti (a primeranosti) žiadosti o informácie sa totiž nemôže zakladať na čisto kvantitatívnom alebo štatistickom kritériu( 28 ).
28. Po druhé vzhľadom na konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode týchto návrhov treba zamietnuť ako neúčinné tvrdenia odvolateľky založené na konkrétnych príkladoch, podľa ktorých určité vyhľadávacie pojmy použité Komisiou viedli k množstvu dokumentov, ktoré nie sú relevantné pre vyšetrovanie( 29 ), pričom Komisia toto konštatovanie nespochybňuje, ale stále nepostačuje na spochybnenie posúdenia vykonaného Všeobecným súdom( 30 ).
29. Po tretie skutočnosť, že Komisia mohla použiť špecifickejšie pojmy (alebo kombinácie pojmov) alebo primeranejšie vyhľadávanie, alebo tiež formulovať svoje žiadosti tak, aby sa mohli primerane zamerať na relevantné dokumenty, či dokonca stanoviť filtre alebo iné záruky, nemôže spochybniť tento záver. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 15 vyššie totiž prináleží Komisii, aby vymedzila svoje vyšetrovacie techniky a rozhodla, s prihliadnutím na dostupné nepriame dôkazy, ako získať informácie užitočné pre jej vyšetrovanie. Preto bez ohľadu na možnosť formulovať obmedzenejšie žiadosti o informácie, ak sa preukáže, že Komisia mohla dôvodne predpokladať, že požadované informácie jej môžu pomôcť pri vyšetrovaní údajného porušenia, jej žiadosť nemožno spochybniť( 31 ).
30. Rovnako poznamenávam, ako tvrdí aj Komisia a bez toho, aby to odvolateľka spochybnila, že v napadnutých rozsudkoch sú uvedené záruky, ktoré sa vzťahujú na žiadosť o informácie, a to predovšetkým v súlade s pozmeňujúcimi rozhodnutiami( 32 ), ďalej s povinnosťou zachovávať profesijné tajomstvo( 33 ) a napokon s dôvernosťou komunikácie medzi advokátmi a klientmi, ako aj s osvedčenými postupmi Komisie( 34 ).
31. V konečnom dôsledku sa zdá, že odvolateľke sa nepodarilo preukázať, že vyhľadávacie pojmy použité Komisiou nemôžu viesť k dokumentom relevantným pre vyšetrovanie, čo je podľa judikatúry Súdneho dvora rozhodujúcim kritériom na preukázanie súvislosti medzi žiadosťou o informácie a údajným porušením. Tieto pojmy teda spĺňajú podmienky stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 bez ohľadu na skutočnosť, že môžu generovať veľký počet dokumentov, ktoré nie sú relevantné pre vyšetrovanie, čo nestačí na spochybnenie vyššie uvedeného záveru( 35 ).
32. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť prvú časť prvého odvolacieho dôvodu v oboch odvolaniach, ako aj druhú časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑496/23 P a tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P ako neprípustné alebo nedôvodné.
O nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o nevyhnutnosť obmedziť rozsah žiadosti o informácie
33. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že porušil svoju povinnosť odôvodnenia, keď zamietol tvrdenie založené na tom, že Komisia mala obmedziť rozsah svojej žiadosti( 36 ).
34. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, sa mi však zdá, že bod 136 druhého napadnutého rozsudku nie je rozhodujúci. Odôvodnenie Všeobecného súdu je totiž podrobne uvedené v bodoch 137 a 138 tohto rozsudku, z ktorých v podstate vyplýva, že odvolateľka nemôže tvrdiť, že Komisia mala obmedziť rozsah svojej žiadosti, keďže na jednej strane už je obmedzená len na dvoch depozitárov a obdobie je identické s obdobím, ktorého sa týka vyšetrovanie, a že na druhej strane Komisia mohla v čase rozhodnutia Facebook Data dôvodne predpokladať, že požadované informácie môžu byť užitočné pre vyšetrovanie( 37 ).
35. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť druhú časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P ako nedôvodnú.
O neexistencii záruk rovnocenných zárukám stanoveným pre inšpekcie
36. V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑496/23 P a vo štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že v napadnutých rozsudkoch zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého Komisia porušila zásadu nevyhnutnosti tým, že žiadala predložiť dokumenty bez toho, aby zaviedla filtre alebo záruky prinajmenšom rovnocenné zárukám, aké sa poskytujú podnikom v rámci inšpekcií vykonávaných podľa článku 20 nariadenia č. 1/2003( 38 ).
37. Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch zdôraznil, že v rámci žaloby o neplatnosť rozhodnutia o žiadosti o informácie mu neprináleží preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia vzhľadom na právny rámec uplatniteľný na rozhodnutia prijaté na iných právnych základoch, akými sú rozhodnutia o inšpekcii. Spomenul tiež záruky, ktoré považuje za primerané pre žiadosť o informácie založenú na vyhľadávacích pojmoch, akou je žiadosť predložená v prejednávanej veci( 39 ).
38. Odvolateľka pritom nespochybňuje primeranosť záruk uvádzaných Všeobecným súdom( 40 ), ani nepreukazuje, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že nie je povinný overiť, či záruky uplatnené v prejednávanej veci sú rovnocenné zárukám stanoveným v rámci inšpekcií.
39. Medzi žiadosťou o informácie podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003 a inšpekciou na základe článku 20 tohto nariadenia totiž existujú významné rozdiely. Hoci v priebehu inšpekcie, ktorá sa svojou povahou považuje za invazívnejšiu ako žiadosť o informácie( 41 ), majú dotknuté podniky určité procesné záruky( 42 ), tieto záruky nie sú nevyhnutne totožné so zárukami uplatniteľnými na žiadosti o informácie.
40. Konkrétnejšie v rámci žiadosti o informácie založenej na vyhľadávacích pojmoch má adresát dostatok času na identifikáciu identifikovaných dokumentov a ich preskúmanie za pomoci svojich advokátov predtým, ako ich zašle Komisii( 43 ). Tejto žiadosti vo všeobecnosti predchádzajú neformálne kontakty medzi Komisiou a podnikom, ktorému je adresovaná, alebo jeho externými advokátmi( 44 ). Komisia môže okrem toho zaviesť dodatočné záruky pre určité citlivé dokumenty, ako je postup virtuálnej dátovej sály zavedený v prejednávanej veci, alebo stanoviť, že tieto dokumenty budú zaslané v podobe, ktorá neobsahuje mená dotknutých osôb ani žiadne informácie umožňujúce ich identifikáciu. Okrem toho časový interval medzi doručením žiadosti o informácie a lehotou na poskytnutie dokumentov poskytuje adresátovi tejto žiadosti možnosť napadnúť túto žiadosť na Všeobecnom súde a včas požiadať o predbežné opatrenia, k čomu v prejednávanej veci skutočne došlo. Napokon podnik, ktorý je predmetom vyšetrovania, môže nielen odmietnuť poskytnúť dokumenty, na ktoré sa vzťahuje ochrana dôverných informácií medzi advokátom a jeho klientom, ale tiež zaslať Komisii odôvodnenú žiadosť o vrátenie irelevantných dokumentov a v prípade zamietnutia toto rozhodnutie napadnúť.
41. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑496/23 P, ako aj štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P ako nedôvodné, a teda zamietnuť prvé odvolacie dôvody v týchto dvoch odvolaniach v celom rozsahu.
O druhých odvolacích dôvodoch, ktoré sa týkajú celkového posúdenia zásady nevyhnutnosti
42. V druhých odvolacích dôvodoch oboch odvolaní( 45 ) odvolateľka v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil dvoch nesprávnych právnych posúdení, keď konštatoval jednak, že celkové posúdenie dodržania zásady nevyhnutnosti Komisiou nie je vhodné, aj keby bolo možné, pričom neposkytol nijaké odôvodnenie, pokiaľ ide o uskutočniteľnosť takéhoto posúdenia( 46 ), a jednak, že predmetom preskúmania dodržiavania zásady nevyhnutnosti, ktoré vykoná Všeobecný súd, môžu byť len tie vyhľadávacie pojmy, ktoré odvolateľka konkrétne spochybňuje. Vo veci C‑497/23 P odvolateľka tiež vytýka Všeobecnému súdu ako tretie nesprávne právne posúdenie, že nepreskúmal nevyhnutnosť určitých vyhľadávacích pojmov uvedených v žalobe v prvostupňovom konaní.
43. Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch v podstate uviedol, že celkové posúdenie dodržania zásady nevyhnutnosti Komisiou nie je vhodné, aj keby bolo možné, a že predmetom preskúmania dodržiavania zásady nevyhnutnosti, ktoré vykoná Všeobecný súd, môžu byť len tie vyhľadávacie pojmy, ktoré odvolateľka konkrétne spochybňuje( 47 ).
44. V tejto súvislosti uvádzam, že odvolateľka spochybnila len niekoľko z vyhľadávacích pojmov použitých Komisiou, t. j. približne 130 a 250 pre obe príslušné skupiny, ktoré viedli k takmer 590 a 2 500 kombináciám( 48 ). Zdá sa mi však problematické tvrdiť, že Všeobecný súd mohol na základe týchto niekoľkých pojmov vykonať celkové posúdenie nevyhnutnosti požadované odvolateľkou( 49 ). Inak povedané, aj keby sa tých niekoľko vyhľadávacích pojmov spochybnených odvolateľkou považovalo za pojmy príliš všeobecné alebo nedostatočne cielené, pričom v prejednávanej veci nejde o takýto prípad( 50 ), nebolo by možné predpokladať, že všetky pojmy vrátane tých, ktoré nie sú spochybnené, by mali byť posúdené rovnako( 51 ).
45. Takýto záver nemôže spochybniť skutočnosť, na ktorú poukázala odvolateľka, že Komisia požiadala o sprístupnenie bez výnimky všetkých dokumentov, ktoré mali v držbe piati, resp. traja depozitári, ako aj ich predchodcovia a ich právni nástupcovia za obdobie piatich, resp. siedmich rokov a ktoré boli identifikované prostredníctvom vyhľadávania týkajúceho sa určitého počtu údajne bežných alebo veľmi rozšírených pojmov. Pokiaľ totiž Komisia mohla v čase podania žiadosti dôvodne predpokladať, že informácie založené na skúmaných vyhľadávacích pojmoch jej môžu pomôcť určiť existenciu stíhaného porušenia( 52 ), počet depozitárov (navyše obmedzený), ako aj relevantné obdobie (ktoré nie je vzhľadom na priemernú dĺžku vyšetrovaní v oblasti hospodárskej súťaže neprimerané) podľa môjho názoru nemajú vplyv na nevyhnutnosť žiadosti, a to aj vzhľadom na zavedené záruky, najmä postup virtuálnej dátovej sály( 53 ).
46. Okrem toho, pokiaľ ide o skutočnosť, že Všeobecný súd v druhom napadnutom rozsudku nepreskúmal nevyhnutnosť určitých vyhľadávacích pojmov( 54 ), zdá sa mi, že zo žaloby v prvostupňovom konaní vyplýva, že odvolateľka netvrdila, že vyhľadávacie pojmy sú príliš všeobecné a necielené, ale len zdôraznila, že identifikujú niektoré irelevantné dokumenty, čo vzhľadom na moju analýzu rozvinutú v bodoch 26 a 27 vyššie nemôže stačiť na spochybnenie zákonnosti napadnutých rozsudkov.
47. Navrhujem preto zamietnuť druhé odvolacie dôvody v oboch odvolaniach ako nedôvodné.
O tretích odvolacích dôvodoch, ktoré sa týkajú zaobchádzania so zmiešanými dokumentmi
48. V tretích odvolacích dôvodoch oboch odvolaní( 55 ) odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia mohla požadovať zmiešané dokumenty bez toho, aby stanovila záruky alebo opatrenia na ochranu osobných informácií( 56 ). Tieto odvolacie dôvody sa skladajú z troch častí( 57 ).
49. Na úvod poznamenávam, že spracúvanie osobných údajov Komisiou je potrebné a inherentné jej funkcii, keď plní úlohy, ktoré jej boli zverené ako orgánu verejnej moci poverenému vykonávaním pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti článok 5 ods. 1 písm. a) EUDPR stanovuje, že spracúvanie osobných údajov je zákonné vtedy a v tom rozsahu, keď je okrem iného potrebné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej inštitúcii alebo orgánu Únie( 58 ).
O okolnosti, že analýza Všeobecného súdu sa obmedzila na článok 9 GDPR a článok 10 EUDPR
50. V prvej časti tretích odvolacích dôvodov oboch odvolaní odvolateľka v podstate tvrdí, že Súdny dvor sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že vylúčenie zmiešaných dokumentov z virtuálnej dátovej sály je nevyhnutné a primerané, pričom obmedzil svoje preskúmanie na zmiešané dokumenty uvedené ako príklady a na jedinú otázku, či tieto dokumenty obsahujú „citlivé“ osobné údaje, na ktoré sa vzťahuje článok 9 ods. 1 GDPR a článok 10 ods. 1 UEDPR, a keď rozhodol, že tieto dokumenty takéto údaje neobsahujú( 59 ), bez toho, aby svoje preskúmanie rozšíril na údajné porušenie základných práv na ochranu súkromného života zakotvených v článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“)( 60 ).
51. V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd na účely preskúmania zlučiteľnosti sporných rozhodnutí s článkom 7 Charty posúdil, či tieto rozhodnutia spĺňajú podmienky uvedené v článku 52 ods. 1 Charty, vrátane podmienky primeranosti zásahu do súkromného života( 61 ). Všeobecný súd na tento účel preskúmal nevyhnutnosť zásahu, najmä pokiaľ ide o vylúčenie určitých kategórií dokumentov z postupu virtuálnej dátovej sály( 62 ). Všeobecný súd po tom, ako poznamenal, že prináleží odvolateľke, aby posúdila, či dokument obsahujúci citlivé osobné údaje má súvislosť s jej obchodnými činnosťami, konštatoval, že je vylúčené, že by dokumenty uvedené v žalobe obsahovali citlivé osobné údaje v zmysle článku 9 ods. 1 GDPR a článku 10 ods. 1 EUDPR, a následne uviedol, že odvolateľka nemôže vyvodiť len z prijatia napadnutého rozhodnutia, že predloženie dokumentov, ktoré neboli preskúmané vo virtuálnej dátovej sále, predstavovalo porušenie práva na rešpektovanie jej súkromného života a súkromného života dotknutých osôb( 63 ).
52. V tejto súvislosti v prvom rade zdôrazňujem, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd nekonštatoval, že článok 9 ods. 1 GDPR a článok 10 ods. 1 EUDPR vytvorili „výlučný režim ochrany práv na rešpektovanie súkromného života“, ale len to, že tieto ustanovenia sú relevantné na posúdenie otázky, či napadnuté rozhodnutia spĺňajú zásadu proporcionality v zmysle článku 52 ods. 1 Charty( 64 ).
53. Ďalej pripomínam, že Všeobecný súd preskúmal, či zmiešané dokumenty uvedené ako príklad v žalobách obsahujú citlivé osobné údaje, ako sú vymedzené v článku 9 ods. 1 GDPR a v článku 10 ods. 1 EUDPR, a dospel k záveru, že tieto dokumenty nemajú podliehať postupu virtuálnej dátovej sály v súlade s uzneseniami o nariadení predbežného opatrenia( 65 ), pričom odvolateľka tento záver v rámci svojich dvoch odvolaní nespochybňuje( 66 ).
54. Napokon zastávam názor, že skutočnosť, že dokument neobsahuje citlivé osobné údaje, na ktoré sa vzťahuje článok 9 ods. 1 GDPR ako aj článok 10 ods. 1 EUDPR, a nepodlieha postupu virtuálnej dátovej sály, neznamená, že tento dokument nie je primerane chránený( 67 ). Okrem toho, hoci to uznesenia o nariadení predbežného opatrenia výslovne nespresňujú, zdá sa mi, že postup virtuálnej dátovej sály je odôvodnený len v prípade dokumentov, ktoré by pri uplatnení GDPR a EUDPR v zásade nemali byť spracúvané, teda dokumentov obsahujúcich citlivé osobné údaje v zmysle týchto nariadení. Naproti tomu je nevyhnutné, aby Komisia mala prístup k zmiešaným dokumentom napriek „hlboko intímnej a súkromnej povahe osobných informácií“, ktoré podľa odvolateľky obsahujú, keďže tieto dokumenty majú obsahovať aj informácie užitočné pre vyšetrovanie, a to za predpokladu, že sa s nimi bude zaobchádzať v súlade s právami dotknutých osôb( 68 ).
55. Tento záver nemôže spochybniť rozsudok zo 4. októbra 2024, Bezirkshauptmannschaft Landeck (Pokus o prístup k osobným údajom uloženým v mobilnom telefóne)( 69 ), ani dvoje návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina v spojených veciach Imagens Médicas Integradas a i.( 70 ), na ktoré sa odvolateľka odvolávala na pojednávaní. Na jednej strane totiž poznatky vyvodené z tohto rozsudku – ktorý v kontexte trestných činov podmieňuje možnosť prístupu k osobným údajom nachádzajúcim sa v mobilnom telefóne predchádzajúcim preskúmaním zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu, s výnimkou riadne odôvodneného naliehavého prípadu –, podľa môjho názoru nemožno preniesť na vyšetrovania vedené v oblasti hospodárskej súťaže( 71 ). Na druhej strane tieto návrhy potvrdzujú zákonnosť zaistenia elektronickej pošty medzi manažérmi a zamestnancami podniku na základe rozhodnutia o inšpekcii prijatého v rámci vyšetrovania údajného porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ za predpokladu, že toto rozhodnutie zaručuje najmä, že zhromažďovanie osobných údajov a prístup k nim, a to aj doplnkovo pri vyhľadávaní obchodných informácií, je obmedzené na to, čo je striktne nevyhnutné pre predmet vyšetrovania a slúži výlučne na jeho účely( 72 ).
56. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť prvú časť tretích odvolacích dôvodov v oboch odvolaniach ako nedôvodnú.
O existencii zmiešaných dokumentov obsahujúcich chránené údaje
57. V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu oboch odvolaní odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd uplatnil nesprávne právne kritérium, keď vylúčil, že zmiešané dokumenty skúmané v napadnutých rozsudkoch by mohli obsahovať osobné informácie chránené článkom 7 Charty a článkom 8 ods. 1 EDĽP( 73 ).
58. V tejto súvislosti treba uznať, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch nevyslovil názor, že skúmané dokumenty neobsahujú osobné údaje v zmysle ustanovení, na ktoré sa odvoláva odvolateľka. Naproti tomu konštatoval, že tieto dokumenty neobsahujú citlivé osobné údaje v zmysle článku 9 ods. 1 GDPR ako aj článku 10 ods. 1 EUDPR, a preto sú vylúčené z postupu virtuálnej dátovej sály.
59. Okrem toho v rozpore s tým, čo uvádza odvolateľka, sa zdá byť zrejmé, že Všeobecný súd vychádzal z predpokladu, že povinnosť poskytnúť zmiešané dokumenty predstavuje (alebo prinajmenšom môže predstavovať) zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, čo ho viedlo k tomu, aby preskúmal, či sú sporné rozhodnutia v súlade s článkom 7 Charty a spĺňajú podmienky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty( 74 ).
60. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť druhú časť tretích odvolacích dôvodov v oboch odvolaniach ako nedôvodnú.
O neexistencii záruk, pokiaľ ide o zmiešané dokumenty
61. V tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu oboch odvolaní odvolateľka tvrdí, že sporné rozhodnutia neposkytujú primerané záruky na ochranu osobných informácií obsiahnutých v dokumentoch preskúmaných v bodoch 181 až 183, resp. 229 až 237 napadnutých rozsudkov a že zásah do práva na rešpektovanie súkromného života nebol ani primeraný, ani nevyhnutný na dosiahnutie akéhokoľvek legitímneho cieľa( 75 ).
62. V tejto súvislosti pripomínam, že na jednej strane skutočnosť, že Komisia mohla pristúpiť k rozsiahlejšiemu použitiu postupu virtuálnej dátovej sály (alebo že Všeobecný súd mohol uložiť povinnosť takéhoto rozsiahlejšieho použitia tohto postupu), nemá vplyv na dostatočnosť ochrany, ktorá sa poskytuje zmiešaným dokumentom( 76 ), a že na druhej strane okolnosť, že niektoré, ak nie väčšina, z dokumentov identifikovaných na základe žiadosti Komisie sa môžu ukázať ako irelevantné pre sporné vyšetrovania, sama osebe nemá vplyv na nevyhnutnosť a primeranosť tejto žiadosti( 77 ).
63. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť tretiu časť tretích odvolacích dôvodov v oboch odvolaniach ako nedôvodnú, a teda zamietnuť tretie odvolacie dôvody v týchto dvoch odvolaniach v celom rozsahu.
Návrh
64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor obe odvolania zamietol.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
3 Ide jednak o rozhodnutie C(2020) 3013 zo 4. mája 2020 (vec AT.40684 – Facebook Marketplace) (ďalej len „pôvodné rozhodnutie Facebook Marketplace“), zmenené rozhodnutím C(2020) 9229 z 11. decembra 2020 (ďalej len „pozmeňujúce rozhodnutie Facebook Marketplace“) (ďalej spoločne len „rozhodnutie Facebook Marketplace“), a jednak o rozhodnutie C(2020) 3011 zo 4. mája 2020 (vec AT.40628 – Praktiky Facebooku v oblasti dát) (ďalej len „pôvodné rozhodnutie Facebook Data“), zmenené rozhodnutím C(2020) 9231 z 11. decembra 2020 (ďalej len „pozmeňujúce rozhodnutie Facebook Data“) (ďalej spoločne len „rozhodnutie Facebook Data“).
4 Tieto žiadosti viedli k prijatiu dvoch samostatných rozhodnutí, jedného podľa článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a druhého podľa článku 18 ods. 2 tohto nariadenia. Prvá obsahovala viac ako 100 otázok týkajúcich sa rôznych aspektov činností a ponuky produktov odvolateľky, zatiaľ čo druhá obsahovala 83 otázok týkajúcich sa Facebook Marketplace, sociálnych sietí a poskytovateľov online inzerátov.
5 V ten istý deň zaslal generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva (GR) Komisie pre hospodársku súťaž odvolateľke listy, v ktorých navrhol odlišný postup na predloženie dokumentov, ktoré podľa odvolateľky obsahovali len osobné informácie, ktoré vôbec nesúviseli s jej obchodnými činnosťami. Spresnil, že tieto dokumenty mali byť založené do spisu až po ich preskúmaní vo virtuálnej dátovej sále.
6 Uznesenia Facebook Ireland/Komisia (T‑451/20 R, EU:T:2020:515 a T‑452/20 R, EU:T:2020:516) (ďalej spoločne len „uznesenia o nariadení predbežného opatrenia“). V rámci postupu virtuálnej dátovej sály, ktorý vychádzal z návrhu generálneho riaditeľa GR pre hospodársku súťaž spomenutého v predchádzajúcej poznámke pod čiarou, odvolateľka identifikovala dokumenty obsahujúce dotknuté údaje, ktoré boli Komisii odoslané na samostatnom elektronickom nosiči a následne umiestnené do virtuálnej dátovej sály, ktorá bola prístupná čo najmenšiemu počtu členov personálu poverených vyšetrovaním, a to za prítomnosti (virtuálnej alebo fyzickej) zodpovedajúceho počtu advokátov odvolateľky. Členovia personálu poverení vyšetrovaním preskúmali a vybrali predmetné dokumenty, pričom pred tým, než pridali dokumenty považované za relevantné do zložky, dali advokátom odvolateľky možnosť sa k nim vyjadriť. V prípade nesúhlasu s kvalifikáciou dokumentu mali advokáti odvolateľky právo vysvetliť dôvody svojho nesúhlasu a v prípade, ak tento nesúhlas pretrvával, odvolateľka mohla požiadať riaditeľa pre informácie, komunikáciu a médiá generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž o rozhodnutie sporu.
7 Na rozdiel od chránených dokumentov uvedených v bode 5 vyššie zmiešané dokumenty nepodliehajú postupu virtuálnej dátovej sály.
8 Ako sa totiž uvádza v odôvodnení 23 nariadenia č. 1/2003, Komisia musí mať v celej Únii právomoc požadovať informácie, ktoré sú potrebné na odhalenie praktík zakázaných článkami 101 a 102 ZFEÚ.
9 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2016, HeidelbergCement/Komisia (C‑247/14 P, EU:C:2016:149, body 20 a 21, ako aj citovaná judikatúra). Ako tvrdí Komisia, platí to tým skôr, ak je žiadosť o informácie, tak ako v prejednávanej veci, prijatá v počiatočnom štádiu konania, keďže od Komisie nemožno požadovať, aby vo fáze predbežného vyšetrovania uviedla okrem domnienok týkajúcich sa porušenia, ktoré chce overiť, aj nepriame dôkazy, teda údaje, ktoré ju viedli k záveru o možnom porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ, keďže takáto povinnosť by spochybnila rovnováhu, ktorú stanovuje judikatúra medzi zachovaním účinnosti vyšetrovania a zachovaním práva na obhajobu dotknutého podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu zo 14. marca 2014, Cementos Portland Valderrivas/Komisia, T‑296/11, EU:T:2014:121, bod 37).
10 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2016, HeidelbergCement/Komisia (C‑247/14 P, EU:C:2016:149, bod 23).
11 Preto aj v prípade, že Komisia už disponuje nepriamymi dôkazmi, prípadne dôkazmi o tom, že došlo k porušeniu, môže legitímne považovať za nevyhnutné požiadať o dodatočné informácie, ktoré jej umožnia lepšie rozoznať rozsah tohto porušenia a určiť jeho trvanie alebo okruh dotknutých podnikov (pozri rozsudok z 28. januára 2021, Qualcomm a Qualcomm Europe/Komisia, C‑466/19 P, ďalej len „rozsudok Qualcomm“, EU:C:2021:76, bod 69, ako aj citovanú judikatúru).
12 Pozri rozsudok Qualcomm, bod 70, a citovaná judikatúra. Súdny dvor konkrétne odkazuje na bod 21 rozsudku z 19. mája 1994, SEP/Komisia (C‑36/92 P, EU:C:1994:205), v ktorom sa odkazuje na bod 21 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci SEP/Komisia (C‑36/92 P, EU:C:1993:928), ktorý v podstate spresnil, že samotná súvislosť medzi dokumentom a údajným porušením nestačí na odôvodnenie žiadosti o poskytnutie tohto dokumentu, keďže táto súvislosť musí byť taká, aby Komisia mohla v čase podania žiadosti dôvodne predpokladať, že dokument jej pomôže určiť existenciu údajného porušenia.
13 Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Buzzi Unicem/Komisia (C‑267/14 P, EU:C:2015:696, bod 48).
14 Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Buzzi Unicem/Komisia (C‑267/14 P, EU:C:2015:696, bod 100). Generálny advokát najmä spresnil, pokiaľ ide o verejný záujem, že čím škodlivejšie je predpokladané porušenie pre hospodársku súťaž, tým viac by mala Komisia mať právo očakávať, že podnik vynaloží úsilie s cieľom poskytnúť požadované informácie v rámci plnenia svojej povinnosti aktívnej spolupráce, a pokiaľ ide o vytvorené množstvo práce, že čím väčšie je množstvo práce, ktorá presmeruje pozornosť zamestnancov podniku z ich bežných obchodných úloh a pridáva ďalšie náklady, tým viac sa bude žiadosť o informácie považovať za neprimeranú.
15 V súlade s článkom 256 ZFEÚ, článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ len právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené (pozri najmä rozsudok Qualcomm, bod 42, ako aj citovanú judikatúru).
16 Toto skreslenie okrem toho musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov (pozri najmä rozsudok Qualcomm, bod 43, a citovanú judikatúru). Požiadavky vyplývajúce z týchto ustanovení preto nespĺňa odvolanie, ktoré sa bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k označeniu právnych vád, ktoré sa nachádzajú v napadnutom rozsudku, obmedzuje na opakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení už uvedených pred Všeobecným súdom, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností týmto súdom výslovne zamietnutých. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opätovné posúdenie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok Qualcomm, bod 45, a citovanú judikatúru).
17 Tieto odvolacie dôvody zodpovedajú vo veci C‑496/23 P druhej podčasti prvej časti prvého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní a vo veci C‑497/23 P druhej podčasti prvej časti druhého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní.
18 Pozri najmä body 87 až 108, resp. 132 až 155 napadnutých rozsudkov.
19 Tieto časti sa v podstate týkajú irelevantnosti vyhľadávacích pojmov použitých Komisiou (prvá a druhá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑496/23 P, ako aj prvá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P), vady odôvodnenia, pokiaľ ide o existenciu iných a primeranejších možností vyhľadávania (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P) a skutočnosti, že Všeobecný súd nerozhodol, že záruky porovnateľné so zárukami uplatniteľnými na rozhodnutia o inšpekcii sa uplatňujú aj na žiadosti o informácie (tretia časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑496/23 P a štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P).
20 Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu v oboch veciach je založená na tom, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Komisia mohla dôvodne predpokladať, že vyhľadávacie pojmy jej môžu pomôcť určiť, či došlo k stíhanému správaniu, zatiaľ čo druhá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑496/23 P a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑497/23 P sú založené na tom, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že dokumenty možno považovať za irelevantné pre vyšetrovanie až po použití vyhľadávacích pojmov v databázach odvolateľky. Odvolateľka konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 92 až 95, 99 a 103 prvého napadnutého rozsudku, ako aj v bodoch 134, 138, 140, 143 a 146 druhého napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že zásada nevyhnutnosti bola dodržaná jednoducho preto, že Komisia mohla dôvodne predpokladať, že vyhľadávacie pojmy jej môžu pomôcť určiť, či došlo k správaniu vytýkanému Komisiou v sporných rozhodnutiach. Všeobecný súd nepripísal nijaký význam (alebo prinajmenšom dostatočný význam) skutočnosti, že neprimerane všeobecné vyhľadávacie pojmy, ktoré Komisia zvolila, by pri uplatnení na všetky dokumenty adresátov za celé dotknuté obdobie museli viesť k identifikácii prevažnej väčšiny dokumentov, ktoré by vôbec nesúviseli so spornými vyšetrovaniami (a mnohé z nich by obsahovali citlivé osobné alebo obchodne dôverné informácie), a to za okolností, keď si Komisia bola vopred vedomá, že jej prístup musí viesť k takýmto výsledkom.
21 Pozri body 89 až 97 prvého napadnutého rozsudku, ktoré odkazujú na odôvodnenia 1 a 2 rozhodnutia Facebook Marketplace, ako aj body 134 až 147 druhého napadnutého rozsudku, ktoré odkazujú na odôvodnenie 4 body i) a iii) rozhodnutia Facebook Data. Konkrétne v prvom napadnutom rozsudku Všeobecný súd v podstate opísal, ako podľa Komisie skúmané vyhľadávacie pojmy súvisia s vyšetrovaním Facebook Marketplace (pozri najmä bod 89 tohto rozsudku, pokiaľ ide o pojmy „marketplace + advertising“, „marketplace & grow*“, „marketplace +insight*“, „marketplace + advantage“ a „marketplace + looked at“, „marketplace + quality“ a „commerce + advantage“, ako aj bod 93 uvedeného rozsudku, pokiaľ ide o pojem „commerce + awareness“). Rovnako v druhom napadnutom rozsudku Všeobecný súd spresnil, ako predmetné vyhľadávacie pojmy súvisia s vyšetrovaním Facebook Data (pozri najmä bod 134 tohto rozsudku, pokiaľ ide o pojem „big question“, ako aj body 139 až 147 uvedeného rozsudku, pokiaľ ide o pojmy „for free“, „shut* down“ a „not good for us“).
22 Pozri body 92, 95 a 96 prvého napadnutého rozsudku, ako aj bod 138 druhého napadnutého rozsudku (na ktorý odkazujú aj body 140, 143 a 146 tohto rozsudku).
23 Pozri bod 99, resp. 154 napadnutých rozsudkov, v ktorých Všeobecný súd najmä spresnil, že samotná skutočnosť, že použitie vyhľadávacích pojmov vedie k identifikácii množstva dokumentov, z ktorých niektoré sa následne ukážu ako irelevantné pre sporné vyšetrovania, sama osebe nestačí na vyvodenie záveru, že predmetné vyhľadávacie pojmy nemajú nijakú súvislosť s porušením, na ktoré má Komisia podozrenie.
24 Odvolateľka naopak v podstate uznáva, že kritériom, ktoré sa uplatňuje v ustálenej judikatúre Súdneho dvora na preukázanie nevyhnutnosti žiadosti o informácie, je skutočnosť, že Komisia môže v čase podania žiadosti dôvodne predpokladať, že informácie jej pomôžu určiť existenciu údajného porušenia, a nie skutočnosť, že všetky dokumenty vyplývajúce z tejto žiadosti sú nevyhnutné na účely sporných vyšetrovaní.
25 Okrem toho Všeobecný súd sa údajne dopustil nesprávneho právneho posúdenia (v bode 99, resp. 150 napadnutých rozsudkov), keď rozhodol, že dokumenty možno považovať za irelevantné pre vyšetrovanie až po použití vyhľadávacích pojmov v databázach odvolateľky.
26 Okrem toho na rozdiel od tvrdení odvolateľky z napadnutých rozsudkov nevyplýva, že Všeobecný súd dospel k záveru, že všetky dokumenty obsahujúce vyhľadávacie pojmy použité Komisiou možno považovať za nevyhnutné pre sporné vyšetrovania. Ako zdôrazňuje Komisia, tvrdenie odvolateľky sa nesprávne zakladá na myšlienke, že žiadosť o informácie založená na vyhľadávacích pojmoch spĺňa požiadavku nevyhnutnosti stanovenú v článku 18 nariadenia č. 1/2003 len vtedy, ak možno očakávať, že všetky identifikované dokumenty (ak nie väčšina alebo určitý počet z nich) budú užitočné pre vyšetrovanie vedené Komisiou.
27 Pozri bod 99 napadnutého rozsudku. Ako tvrdí Komisia, skutočnosť, že niektoré identifikované dokumenty, či dokonca väčšina z nich, sa a posteriori môžu ukázať ako neužitočné pre sporné vyšetrovania, je totiž bežným znakom každého vyšetrovania. Odlišný prístup by neprimerane obmedzil právomoci vyšetrovacieho orgánu. Ako zdôrazňuje Komisia, napríklad v rámci informácií na účely daňového zisťovania v rámci smernice Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (Ú. v. EÚ L 64, 2011, s. 1), zmenenej smernicou Rady 2014/107/EÚ z 9. decembra 2014 (Ú. v. EÚ L 359, 2014, s. 1), Súdny dvor rozhodol, že pojem „predvídateľne relevantné informácie“ má umožniť dožadujúcemu orgánu vyžiadať si a získať všetky informácie, o ktorých sa môže dôvodne domnievať, že sa ukážu ako relevantné na účely jeho zisťovania, pričom jediným obmedzením je, že tento orgán nesmie vyžadovať informácie, ktoré nie sú relevantné pre toto zisťovanie, a vnútroštátny súd má za úlohu zistiť, či sa predmetné informácie jednoznačne nezdajú byť úplne pozbavené predvídateľnej relevantnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, État luxembourgeois (Právo na opravný prostriedok proti žiadosti o informácie v oblasti daní), C‑245/19 a C‑246/19, EU:C:2020:795, body 110 až 116, ako aj citovanú judikatúru]. Súdny dvor tiež spresnil, že skutočnosť, že určité predvídateľne relevantné informácie, ktorých sa týka žiadosť o informácie, uvedené v žiadosti o informácie sa napokon ukážu ako irelevantné na účely zisťovania, nemá nijaký vplyv na zákonnosť tejto žiadosti (pozri v tomto zmysle body 121 až 123 tohto rozsudku).
28 Okrem toho odvolateľka v odpovedi na otázku položenú na pojednávaní odpovedala, že nepovažuje za možné vymedziť kvantitatívne kritérium umožňujúce určiť, či je žiadosť o informácie primeraná.
29 Týmito príkladmi sa odvolateľka usiluje vo veci C‑496/23 P preukázať, že skutočnosť, že Komisia identifikovala tri štúdie obsahujúce pojem „insight“, neznamená, že akýkoľvek dokument obsahujúci pojmy „marketplace + insight*“ bez ohľadu na jeho predmet alebo dátum za obdobie piatich rokov jej môže pomôcť určiť existenciu stíhaného správania a že použitie iných vyhľadávacích pojmov (konkrétne „commerce + advantage*“ a „*commerce + awareness“) tiež viedlo k veľkému počtu dokumentov, ktoré nie sú relevantné pre vyšetrovanie. Vo veci C‑497/23 P tvrdí, že Všeobecný súd jednak nesprávne považoval vyhľadávací pojem „big question“ za nevyhnutný, lebo obomi depozitármi boli dvaja verejní činitelia s veľmi významnými funkciami u odvolateľky, takže vyhľadávanie tohto pojmu vo všetkých ich dokumentoch za niekoľko rokov nevyhnutne vedie k identifikácii veľkého počtu irelevantných dokumentov (bod 137 druhého napadnutého rozsudku), a jednak ignoroval dôkazy, ktoré pred uskutočnením akéhokoľvek vyhľadávania preukazujú, že vyhľadávací pojem „big question“ vedie k identifikácii veľkého počtu dokumentov.
30 Okrem toho ako je spresnené v bode 17 vyššie zváženie na jednej strane verejného záujmu opodstatňujúceho vyšetrovanie Komisie a jej povinnosť získať informácie, ktoré jej umožnia plniť úlohy zverené jej Zmluvou o FEÚ, a na druhej strane pracovnej záťaže, ktorú pre podnik vytvára žiadosť o informácie, si vyžaduje posúdenie prípadných ťažkostí odvolateľky spôsobených nadmerným počtom dokumentov, ktoré má predložiť, odvolateľka však takéto ťažkosti nepreukázala.
31 Okrem toho odvolateľka netvrdí, že použitie vyhľadávacích pojmov je vo svojej podstate nezákonné, a uznáva, že skutočnosť, že použitie takýchto pojmov môže nevyhnutne viesť k dokumentom irelevantným pre vyšetrovanie, nevylučuje existenciu súvislosti medzi žiadosťou o informácie a údajným porušením.
32 Pozri bod 159, resp. 217 napadnutých rozsudkov. V pozmeňujúcich rozhodnutiach sa okrem iného stanovuje, že chránené dokumenty môžu byť poskytnuté v podobe, ktorá neobsahuje mená dotknutých osôb ani žiadne informácie umožňujúce ich identifikáciu, prostredníctvom virtuálnej dátovej sály prístupnej čo najmenšiemu počtu členov personálu povereného vyšetrovaním za (virtuálnej alebo fyzickej) prítomnosti zodpovedajúceho počtu advokátov odvolateľky.
33 Pozri bod 200, resp. 255 napadnutých rozsudkov. Úradníci a zamestnanci Komisie spravidla podliehajú prísnym povinnostiam zachovávať profesijné tajomstvo, ktoré im zakazujú zverejniť dôverné informácie získané v odpovedi na žiadosť o informácie, a to aj po odchode zo služby, ako aj použiť ich na iné účely, než na ktoré boli získané.
34 Pozri bod 107, resp. 154 napadnutých rozsudkov. Podnik, ktorého sa vyšetrovanie týka, má možnosť odmietnuť poskytnúť dokumenty, na ktoré sa vzťahuje ochrana dôverných informácií medzi advokátom a jeho klientom. Okrem toho môže tiež zaslať Komisii odôvodnenú žiadosť o vrátenie dokumentov, ktoré sú identifikované ako irelevantné, pričom v takom prípade by Komisia bola povinná preskúmať takúto žiadosť a prípadne vrátiť irelevantné dokumenty v súlade s oznámením Komisie o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 308, 2011, s. 6).
35 Pozri bod 27 vyššie. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky založené na tom, že Všeobecný súd sa v bode 89 prvého napadnutého rozsudku jednoducho len stotožnil s argumentáciou Komisie bez toho, aby preskúmal tvrdenie, podľa ktorého vyhľadávacie pojmy uvedené Komisiou nevyhnutne viedli k identifikácii značného počtu dokumentov, ktoré sú pre vyšetrovanie irelevantné, alebo aby poskytol vysvetlenia v tejto súvislosti, treba uviesť, že ako vyplýva z bodu 90 tohto rozsudku, Všeobecný súd sa obmedzil na konštatovanie, že odvolateľka nespochybnila tvrdenia Komisie týkajúce sa relevantnosti skúmaných vyhľadávacích pojmov. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého vysvetlenia Komisie zhrnuté v bode 89 uvedeného rozsudku, ktoré neboli spochybnené odvolateľkou v prvostupňovom konaní, boli predložené až v štádiu vyjadrenia k žalobe, stačí pripomenúť, že hoci je Komisia v rámci rozhodnutia o žiadosti o informácie v zmysle článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 povinná uviesť predmet svojho vyšetrovania, a teda spresniť vytýkané porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, nie je povinná oznámiť adresátovi rozhodnutia o žiadosti o informácie všetky informácie o údajných porušeniach, ktorými disponuje, ani dôkladne z právneho hľadiska kvalifikovať tieto porušenia, pokiaľ jasne uvedie podozrenia, ktoré má v úmysle preskúmať (pozri v tomto zmysle judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 16 vyššie).
36 Odvolateľka v tejto súvislosti odkazuje na bod 136 druhého napadnutého rozsudku, ako aj na body 140, 143 a 146 tohto rozsudku, ktoré sa obmedzujú na odkaz na bod 136 tohto rozsudku.
37 Okrem toho body 140, 143 a 146 druhého napadnutého rozsudku výslovne odkazujú na body 137 a 138 tohto rozsudku. Taktiež v rozsahu, v akom odvolateľka vo svojej replike tvrdí, že v bodoch 137 a 138 uvedeného rozsudku nie je vysvetlené, prečo odvolateľka nemôže tvrdiť, že Komisia mala obmedziť svoju žiadosť na e‑mailové správy, ktoré odkazujú na tento pôvodný e‑mail alebo s ním súvisia, alebo inak podstatne obmedziť svoju žiadosť, treba konštatovať, že toto tvrdenie je neprípustné, keďže predstavuje nový dôvod uvádzaný odvolateľkou, ktorá navyše nespochybňuje nedostatok odôvodnenia, ale skôr jeho dôvodnosť. V každom prípade uvedené tvrdenie možno zamietnuť na základe rovnakej logiky ako tvrdenie uvedené v bode 29 vyššie.
38 Pozri body 105 a 106, resp. 152 a 153 napadnutých rozsudkov.
39 Pozri bod 107, resp. 154 napadnutých rozsudkov.
40 Pozri bod 30 vyššie.
41 V rámci týchto inšpekcií totiž úradníci Komisie zasahujú neohlásene v priestoroch podniku a môžu získať veľký počet dokumentov, ktoré môžu byť relevantné, a niekedy dokonca kopírujú celé pevné disky počítačov niektorých zamestnancov dotknutého podniku.
42 Napríklad dokumenty neobchodnej povahy sú z vyšetrovania Komisie vylúčené a podniky, ktoré sú predmetom inšpekcie, môžu využívať právnu pomoc (pozri najmä uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, bod 45 a citovanú judikatúru).
43 Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 107, resp. 154 napadnutých rozsudkov, advokáti podniku majú možnosť odmietnuť poskytnúť dokumenty, na ktoré sa vzťahuje ochrana dôverných informácií medzi advokátom a jeho klientom, bez toho, aby museli využiť postup zapečatenej obálky stanovený v judikatúre vyplývajúcej z rozsudku Všeobecného súdu zo 17. septembra 2007, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia (T‑125/03 a T‑253/03, EU:T:2007:287, body 83 a 84).
44 Dotknutý podnik alebo jeho externí advokáti môžu najmä vopred konzultovať s Komisiou rozsah žiadosti a výber vyhľadávacích pojmov, ako aj požiadať túto inštitúciu o predĺženie lehoty na odpoveď alebo o následnú zmenu rozhodnutia.
45 Tieto odvolacie dôvody zodpovedajú prvej podčasti prvej časti prvých žalobných dôvodov oboch žalôb v prvostupňovom konaní, ktorá bola preskúmaná v bodoch 71 až 86, resp. 116 až 131 napadnutých rozsudkov.
46 Uvádza najmä, že v rámci žaloby o neplatnosť obmedzenej na 50 strán (podľa Praktických vykonávacích ustanovení Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu) nebolo možné preukázať, že každý z vyhľadávacích pojmov povedie k predloženiu neužitočných a irelevantných informácií.
47 Pozri body 75 až 79, resp. 120 až 124 napadnutých rozsudkov. Všeobecný súd tiež spresnil, že okolnosť, že určité vyhľadávacie pojmy môžu byť príliš neurčité, nemá vplyv na skutočnosť, že iné vyhľadávacie pojmy môžu byť dostatočne presné a cielené, a môže viesť len k čiastočnému zrušeniu sporných rozhodnutí.
48 Okrem toho odvolateľka tvrdeniami uvedenými v rámci prvej časti svojho prvého a druhého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní sa v podstate len obmedzila na tvrdenie, že pôvodné rozhodnutie porušuje článok 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom vyžaduje predloženie mnohých dokumentov, ktoré nie sú relevantné pre sporné vyšetrovanie. Druhá časť prvých odvolacích dôvodov založená na údajnom nedostatku celkového posúdenia je len rozvinutím týchto tvrdení v odpovedi na body 71 až 79, resp. 116 až 124 napadnutých rozsudkov, ktoré nasledujú po názve „O dosahu tvrdení žalobkyne a identifikácii spochybnených vyhľadávacích pojmov“ a neodpovedajú na konkrétne výhrady, ale predstavujú určitú premisu k odpovedi Všeobecného súdu na prvú časť prvého a druhého žalobného dôvodu.
49 Ak odvolateľka v podstate tvrdí, že by malo byť možné spochybniť zákonnosť prístupu prijatého Komisiou ako celku, a nielen zákonnosť konkrétnych vyhľadávacích pojmov, nerozumiem, ako by zákonnosť takéhoto celkového prístupu mohla byť spochybnená len na základe konkrétne spochybnených vyhľadávacích pojmov, a to tým skôr, ako uviedol Všeobecný súd, že Komisia mohla v čase podania žiadosti dôvodne predpokladať, že dokumenty zodpovedajúce predmetným vyhľadávacím pojmom jej môžu pomôcť určiť existenciu stíhaného porušenia (pozri bod 25 vyššie). Podľa môjho názoru by situácia mohla byť odlišná len vtedy, keby sa preukázalo, že Komisia mohla dôvodne predpokladať, že použité vyhľadávacie pojmy neprinesú nijaké užitočné výsledky pre sporné vyšetrovania.
50 Ako vyplýva z analýzy prvých odvolacích dôvodov prejednávaných odvolaní, odvolateľka nepreukázala, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol tieto odvolacie dôvody, pokiaľ ide o vyhľadávacie pojmy, ktoré spochybňuje.
51 Okrem toho, ako poznamenala Komisia, je pravdepodobné, že odvolateľka sa rozhodla spochybniť vyhľadávacie pojmy, ktoré považuje za najvšeobecnejšie a najmenej cielené spomedzi všetkých týchto pojmov. Napokon, pokiaľ ide o prekážku uvádzanú odvolateľkou, a to obmedzenie počtu strán pre žalobu o neplatnosť stanovené v bode 105 Praktických vykonávacích ustanovení Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu uplatniteľných ratione temporis (ktorý zodpovedá bodu 156 v súčasnosti platného znenia), treba konštatovať, že toto obmedzenie nie je absolútne, keďže bod 106 týchto ustanovení (zodpovedajúci bodu 157 v súčasnosti platného znenia) umožňuje prekročiť tento maximálny počet strán v osobitne zložitých právnych alebo skutkových veciach.
52 Pozri bod 16 vyššie.
53 Okrem toho odvolateľka netvrdí, že žiadosť o informácie jej spôsobila neprimeranú pracovnú záťaž (pozri bod 17 vyššie).
54 Ide konkrétne o vyhľadávacie pojmy uvedené v poznámkach pod čiarou 95, 97 a 99 žaloby v prvostupňovom konaní.
55 Tieto odvolacie dôvody zodpovedajú podčasti prvej časti druhých a tretích žalobných dôvodov v prvostupňovom konaní.
56 Pozri body 177 až 185, resp. 224 až 239 napadnutých rozsudkov.
57 Prvá časť je založená na tom, že analýza Všeobecného súdu sa obmedzila na článok 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1, ďalej len „GDPR“) a článok 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39) (ďalej len „EUDPR“), druhá na existencii zmiešaných dokumentov obsahujúcich chránené údaje a tretia na neexistencii záruk, pokiaľ ide o zmiešané dokumenty.
58 Okrem toho, ako pripomenul Všeobecný súd v bode 200, resp. 255 napadnutých rozsudkov, treba poznamenať, že úradníci a zamestnanci Komisie podliehajú prísnym povinnostiam zachovávať profesijné tajomstvo podľa článku 339 ZFEÚ, ako aj článku 28 nariadenia č. 1/2003 a sú viazaní článkom 17 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, ktorý im zakazuje, a to aj po odchode zo služby, akékoľvek zverejnenie informácií, ktoré získali pri vykonávaní služby, pokiaľ takéto informácie už neboli zverejnené alebo sprístupnené verejnosti.
59 Pozri body 180 až 183, resp. 228 až 232 napadnutých rozsudkov.
60 Odvolateľka vo svojich piatich tvrdeniach konkrétne zdôrazňuje jednak (prvé a druhé tvrdenie), že nič neumožňuje tvrdiť, že článok 9 ods. 1 GDPR a článok 10 ods. 1 EUDPR vytvorili výlučný režim ochrany práv na rešpektovanie súkromného života, ani že v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty majú GDPR alebo EUDPR za cieľ obmedziť rozsah práv na rešpektovanie súkromného života chránených Chartou, a jednak (tretie až piate tvrdenie), že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúra Súdneho dvora ukazujú, že ochrana práva na rešpektovanie súkromného života presahuje osobitné kategórie osobných údajov uvedené v článku 9 ods. 1 GDPR a že dodržiavanie pravidiel v oblasti spracúvania údajov sa líši od ochrany základných práv.
61 Všeobecný súd preskúmal po prvé existenciu právneho základu zásahu do súkromného života (body 137 až 147, resp. 184 až 194 napadnutých rozsudkov), po druhé sledovanie cieľov všeobecného záujmu uznaných Úniou (body 148 až 151, resp. 195 až 198 týchto rozsudkov), po tretie rešpektovanie podstaty práva na rešpektovanie súkromného života (bod 152, resp. 199 uvedených rozsudkov) a po štvrté primeranosť zásahu do súkromného života (body 153 až 196, resp. 200 až 251 týchto rozsudkov). Po piate tiež preskúmal tvrdenia odvolateľky týkajúce sa neprimeranosti alebo nedostatočnosti profesijného tajomstva na zabezpečenie účinnej ochrany súkromného života osôb dotknutých spornými vyšetrovaniami a ich osobných údajov (body 197 až 209, resp. 252 až 264 napadnutých rozsudkov).
62 Konkrétnejšie, pokiaľ ide o primeranosť zásahu, Všeobecný súd preskúmal v prvom rade primeranosť zásahu (bod 155, resp. 202 napadnutých rozsudkov), v druhom rade jeho nevyhnutnosť, pokiaľ ide po prvé o nedostatočnú úroveň ochrany postupu virtuálnej dátovej sály (body 157 až 176, resp. 204 až 223 týchto rozsudkov), po druhé o vylúčenie určitých kategórií dokumentov z postupu virtuálnej dátovej sály (body 177 až 185, resp. 224 až 239 uvedených rozsudkov) a po tretie o údajne neprimeranú záťaž spôsobenú touto virtuálnou dátovou sálou (body 186 až 190, resp. 240 až 244 tých istých rozsudkov), a v treťom rade údajné nevyváženie potrieb vyšetrovania s ochranou práv odvolateľky (body 191 až 196, resp. 245 až 251 napadnutých rozsudkov).
63 Pozri body 179 až 184, resp. 226 až 238 napadnutých rozsudkov.
64 Pozri bod 166, resp. 213 napadnutých rozsudkov.
65 Pozri body 180 až 183, resp. 228 až 237 napadnutých rozsudkov.
66 Okrem toho odvolateľka voči týmto uzneseniam, ktorými sa zaviedol postup virtuálnej dátovej sály, nepodala odvolanie.
67 Pozri bod 184, resp. 238 napadnutých rozsudkov. Odvolateľka naproti tomu vychádza z predpokladu, že ak dokument nie je umiestnený do virtuálnej dátovej sály, nebude mať primeranú ochranu z hľadiska rešpektovania súkromného života, nespochybňuje však (a už vôbec nepreukazuje) posúdenie Všeobecného súdu (v bodoch 197 až 210, resp. 252 až 264 napadnutých rozsudkov), podľa ktorého zmiešané dokumenty majú tiež primeranú ochranu vzhľadom na povinnosť zachovávať profesijné tajomstvo, ktorú zamestnancom Komisie ukladá článok 339 ZFEÚ a článok 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.
68 Okrem toho v rozsahu, v akom odvolateľka tvrdí, že tieto dokumenty sú „úplne irelevantné pre vyšetrovanie“, aj keby bola táto okolnosť preukázaná, treba pripomenúť, že v súlade s posúdením prvých odvolacích dôvodov oboch odvolaní skutočnosť, že niektoré identifikované dokumenty, či dokonca väčšina z nich, sa môžu ukázať ako irelevantné pre sporné vyšetrovania, nestačí na preukázanie toho, že sporné rozhodnutia sú poznačené nesprávnym právnym posúdením (pozri najmä bod 27 vyššie). To isté platí pre tvrdenie odvolateľky, že pojem „súkromný život“ je širší ako pojem „citlivé osobné údaje“ a zahŕňa určité obchodné alebo prevádzkové priestory alebo činnosti, čo nebráni tomu, že požadované informácie (v rozsahu, v akom obsahujú obchodné alebo prevádzkové informácie súvisiace s predmetom sporných vyšetrovaní) môžu byť predmetom preskúmania zamestnancami Komisie pri výkone ich úloh.
69 C‑548/21, EU:C:2024:830.
70 C‑258/23 až C‑260/23, EU:C:2024:537 a EU:C:2025:814.
71 V tejto súvislosti sa stotožňujem s analýzou, ktorú vypracovala generálna advokátka Medina vo svojich návrhoch v spojených veciach Imagens Médicas Integradas a i. (C‑258/23 až C‑260/23, EU:C:2025:814, body 39 až 44).
72 Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina v spojených veciach Imagens Médicas Integradas a i. (C‑258/23 až C‑260/23, EU:C:2025:814, bod 38 a citovaná judikatúra). Generálna advokátka v tom istom bode tiež uviedla, že ak sa vyšetrovanie vykonáva prostredníctvom počítačového vyšetrovacieho softvéru, postup indexovania, ktorý predchádza vyhľadávaniu obchodných informácií relevantných pre vyšetrovanie, sa musí vykonať pomocou kľúčových slov prísne vymedzených vo vzťahu k vopred stanovenému predmetu vyšetrovania.
73 Pozri body 180 až 183, resp. 228 až 237 napadnutých rozsudkov.
74 Pozri bod 136, resp. 183 napadnutých rozsudkov, ako aj analýzu rozvinutú v bodoch 137 až 210, resp. 176 až 265 týchto rozsudkov.
75 Konkrétne tvrdí jednak, že zmiešané dokumenty nepodliehali postupu virtuálnej dátovej sály, ktorý by osobným informáciám obsiahnutým v týchto dokumentoch poskytol určitú ochranu, a jednak, že väčšina dokumentov zodpovedajúcich vyhľadávacím pojmom použitým Komisiou sa týkala otázok, ktoré sú pre sporné vyšetrovanie úplne irelevantné.
76 Okrem toho odvolateľka nespochybňuje posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa údajnej neprimeranosti alebo nedostatočnosti profesijného tajomstva (pozri body 197 až 209, resp. 252 až 264 napadnutých rozsudkov, ako aj poznámku pod čiarou 58 vyššie).
77 Pozri bod 27 vyššie.