C-530/23

za účasti:

Prokurator Rejonowy we Włocławku

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy we Włocławku (Okresný súd Włocławek, Poľsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v trestných veciach – Procesné záruky pre zraniteľné osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní – Právo na prístup k obhajcovi – Smernica 2013/48/EÚ – Smernica (EÚ) 2016/1919 – Prípustnosť dôkazov“

I. Úvod

1.

Hoci sa Súdny dvor už zaoberal smernicou 2013/48, doteraz nikdy nevykladal smernicu 2016/1919 s výnimkou jednej letmej zmienky ( 4 ) a niekoľkých odkazov zo strany generálnych advokátov. ( 5 )

II. Skutkový stav, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

5.

K. P. je v trestnom konaní obvinený po prvé z prechovávania 8,50 gramu marihuany a 33,83 gramu amfetamínu a po druhé z vedenia vozidla pod vplyvom látky s podobným účinkom ako alkohol a z toho, že mal amfetamín v krvi. K obvineniam došlo takto.

6.

Podľa vnútroštátneho súdu si 21. júla 2022 krátko pred polnocou policajti všimli vozidlo, ktoré jazdilo zvláštnym spôsobom a vydávalo zvláštne zvuky. Priblížili sa k vozidlu, ktoré riadil K. P., a po rozhovore s ním odišli.

10.

K. P. sa nevzdal práva na pomoc obhajcu ani nepožiadal, aby mu bol pridelený advokát. Neexistuje záznam o tom, že by sa policajt počas výsluchu pokúsil preskúmať, či je podozrivý pod vplyvom omamných látok alebo či je schopný pochopiť a spomenúť si na udalosti, ktoré sa stali.

11.

K. P. poprel, že by spáchal údajný trestný čin; nevypovedal a odmietol podpísať zápisnicu alebo sa oboznámiť so spisom na konci vyšetrovania. Výsluch nebol zaznamenaný v audiovizuálnej podobe. Na výsluchu sa nezúčastnil obhajca a vyšetrovací orgán ani nepožiadal súd o ustanovenie obhajcu. K. P. bol prepustený z väzby 22. júla 2022 o 12.31 hod.

12.

V priebehu augusta a septembra 2022 polícia vypočúvala psychiatričku o duševnom zdraví K. P. a prokurátor získal jeho zdravotnú dokumentáciu z psychiatrickej liečebne, kde bol hospitalizovaný.

16.

Uznesením z 28. februára 2023 vnútroštátny súd nariadil prokurátorovi okresnej prokuratúry vo Włocławeku, aby doplnil vyšetrovanie vypočutím K. P. za prítomnosti obhajcu a získaním znaleckých posudkov psychiatrov o duševnom stave K. P. v čase spáchania trestných činov a počas konania.

17.

Dňa 3. marca 2023 sa prokurátor proti tomuto uzneseniu odvolal, pričom tvrdil, že dôkazy nie je potrebné doplniť a že už získané zdravotné záznamy neposkytujú dôvod na to, aby bol K. P. posudzovaný znalcami s cieľom určiť stav jeho duševného zdravia. Dňa 29. marca 2023 Sąd Okręgowy we Włocławku (Krajský súd Włocławek, Poľsko) vyhovel odvolaniu prokurátora a vrátil vec vnútroštátnemu súdu.

18.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že smernica 2016/1919 a smernica 2013/48 neboli správne a úplne prebraté do poľského právneho poriadku, v dôsledku čoho boli porušené práva priznané K. P. ako zraniteľnej osobe podľa práva Únie.

3.

Majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 18, 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919], v spojení s článkom 1 ods. 2 [tejto smernice] v zmysle obsahu oddielu 3 bodu 7 [odporúčania Komisie] vykladať v tom zmysle, že nezavedenie prezumpcie zraniteľnosti členským štátom v rámci trestného konania sa má vykladať tak, že bráni tomu, aby podozrivá osoba mohla využiť záruku vyplývajúcu z článku 9 [smernice 2016/1919] v zmysle obsahu oddielu 11 [odporúčania Komisie], a preto sú súdne orgány v takejto situácii povinné priamo uplatňovať ustanovenia tejto smernice[?]

4.

V prípade kladnej odpovede aspoň na jednu z otázok… 1, 2 a 3, majú sa ustanovenia oboch smerníc uvedené v týchto otázkach vykladať tak, že bránia takým vnútroštátnym ustanoveniam, ako sú:

a)

§ 301 druhá veta Trestného poriadku, podľa ktorého sa ustanovený obhajca zúčastní výsluchu podozrivého len na žiadosť podozrivého a nedostavenie sa obhajcu na výsluch podozrivého nebráni výsluchu;

Majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919] vykladať v tom zmysle, že v prípade absencie rozhodnutia o poskytnutí alebo v prípade neposkytnutia právnej pomoci ex offo zraniteľnej osobe alebo osobe, u ktorej platí prezumpcia zraniteľnosti v súlade s oddielom 3 bodom 7 [odporúčania Komisie], a následne vzhľadom na účasť takejto osoby na vyšetrovacích úkonoch polície alebo iného orgánu presadzovania práva vrátane úkonov, ktoré nie je možné zopakovať pred súdom, vnútroštátny súd prejednávajúci vec v trestnom konaní, ako aj každý iný orgán štátu vykonávajúci súdnictvo v trestnom konaní (a teda orgán prípravného konania) sú povinné neprihliadať na také ustanovenia vnútroštátneho práva nezlučiteľné so smernicou, ako sú ustanovenia uvedené v otázke 4, a následne vzhľadom na uplynutie lehoty na prebratie smernice nahradiť vnútroštátnu právnu úpravu priamo účinnými ustanoveniami smernice, aj vtedy, ak si takáto osoba po skončení vyšetrovania (alebo trestného stíhania) a po podaní obžaloby prokurátorom na súd zvolí obhajcu podľa vlastného výberu[?]

7.

Majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919], v spojení s článkom 1 ods. 2 [tejto smernice] v zmysle obsahu bodov 6, 7, 11 a 13 [odporúčania Komisie] vykladať v tom zmysle, že členský štát je povinný zabezpečiť bezodkladné identifikovanie a uznanie mimoriadnej zraniteľnosti podozrivého a poskytnutie právnej pomoci ex offo podozrivým alebo obvineným osobám v trestnom konaní, u ktorých platí prezumpcia zraniteľnosti, a táto pomoc je povinná aj v prípade, že príslušný orgán nepožiada nezávislého znalca o posúdenie povahy zraniteľnosti, potrieb zraniteľnej osoby a primeranosti akéhokoľvek opatrenia prijatého alebo plánovaného vo vzťahu k zraniteľnej osobe, kým nezávislý znalec nevykoná riadne posúdenie[?]

11.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty základných práv [Európskej únie (ďalej len ‚Charta‘)] v spojení s článkom 3 ods. 2 písm. a) a článkom 3 ods. 3 písm. a) a b) [smernice 2013/48], v spojení s článkom 1 ods. 2 a odôvodnením 27 a v spojení s článkom 8 [smernice 2016/1919] vykladať v tom zmysle, že v prípade nepriznania právnej pomoci ex offo osobe, u ktorej platí prezumpcia zraniteľnosti, a neuvedenia dôvodov takéhoto rozhodnutia (podľa bodov 7 a 11 [odporúčania Komisie]), má takáto osoba právo na účinný prostriedok nápravy, a za taký treba uznať inštitút vnútroštátneho procesného práva ustanovený v § 344a Trestného poriadku, ktorý nariaďuje vrátenie veci prokurátorovi na účely:

a)

identifikovania a uznania mimoriadne ťažkej situácie podozrivého orgánom prípravného konania v trestnom konaní;

b)

umožnenia podozrivému, aby sa pred výsluchom poradil so svojím obhajcom;

13.

V prípade kladnej odpovede na otázku 12, majú sa ustanovenia uvedené v otázke 12 vykladať v tom zmysle, že oprávňujú (prípadne zaväzujú) vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v trestnom konaní – ktoré patrí do pôsobnosti [smernice 2016/1919] v spojení s bodom 7 [odporúčania Komisie] a s rozsahom pôsobnosti [smernice 2013/48] – ale aj všetky ostatné orgány činné v trestnom konaní, ktoré v danej veci vykonávajú procesné úkony, neprihliadať na ustanovenia vnútroštátneho práva nezlučiteľné so smernicou, najmä na § 168a Trestného poriadku, a následne – vzhľadom na uplynutie lehoty na prebratie smernice – nahradiť vnútroštátnu normu vyššie uvedenými priamo účinnými normami smernice aj v prípadoch, keď si takáto osoba po skončení vyšetrovania (alebo trestného stíhania) a podaní obžaloby prokurátorom na súd zvolí sama obhajcu[?]

14.

Majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919] v spojení s článkom 3 ods. 2 písm. a), b) a c) a článkom 3 ods. 3 písm. b) [smernice 2013/48] v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a zásadou efektivity v práve Únie vykladať v tom zmysle, že prokurátor je pri úkonoch v prípravnom konaní v trestnej veci povinný postupovať v plnom súlade s požiadavkami smernice 2016/1919, ktoré majú priamy účinok, a teda zabezpečiť, aby podozrivej alebo obvinenej osobe chránenej uvedenou smernicou bola v konaní poskytnutá účinná právna ochrana od toho momentu, ktorý nastane najskôr:

a)

pred ich výsluchom políciou, iným orgánom presadzovania práva, alebo justičným orgánom;

V prípade kladnej odpovede na otázku 14, majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ustanovujúci zásadu účinnej právnej ochrany v spojení s článkom 2 ZEÚ, najmä v spojení so zásadou právneho štátu, ako sa vykladá v judikatúre Súdneho dvora [pozri rozsudok z 27. mája 2019, OG and PI (Prokuratúry v Lübecku a Zwickau), C‑508/18 a C‑82/19 PPU , EU:C:2019:456 ], a tiež zásada nezávislosti súdov stanovená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a článku 47 [Charty], ako sa vykladá v judikatúre Súdneho dvora (pozri rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 ), vykladať v tom zmysle, že tieto zásady vzhľadom na skutočnosť, že generálny prokurátor môže prokurátorom nižšieho stupňa dávať záväzné príkazy, aby neprihliadali na priamo účinné ustanovenia práva Únie alebo sťažovali ich uplatňovanie, bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje priamu závislosť prokuratúry od orgánu výkonnej moci, ako je minister spravodlivosti, a tiež bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje nezávislosť prokurátora pri uplatňovaní práva Únie, najmä:

a)

§ 1 ods. 2, § 3 ods. 1 bod 1 a 3 a § 7 ods. 1 až 6 a § 7 ods. 8, ako aj § 13 ods. 1 a 2 ustawa z dnia 28 stycznia 2016 roku Prawo o prokuraturze [zákon z 28. januára 2016 o prokuratúre], z ktorých obsahu vyplýva, že minister spravodlivosti, ktorý je zároveň generálny prokurátor a riadiaci orgán prokuratúry, má právo vydávať príkazy, ktoré sú pre prokurátorov nižších stupňov záväzné, a to aj v rozsahu obmedzujúcom alebo sťažujúcom priame uplatňovanie práva Únie[?]“

Smernica 2013/48

22.

Článok 3 ods. 1 až 3 smernice 2013/48 upravuje právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní takto:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.

2. Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:

a)

ak boli predvolané na súd s právomocou v trestných veciach, v primeranej lehote pred tým, ako sa na tento súd dostavia.

3. Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:

a)

členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo stretnúť sa bez prítomnosti tretej osoby s obhajcom, ktorý ich zastupuje, a komunikovať s ním pred výsluchom zo strany polície, iného orgánu presadzovania práva alebo justičného orgánu;

b)

členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu. Takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ týmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon a podstata dotknutého práva. Ak sa obhajca zúčastňuje na výsluchu, táto skutočnosť sa zaznamená s použitím postupu vyhotovovania záznamov v súlade s vnútroštátnym právom dotknutého členského štátu;

iii)

rekonštrukcia miesta činu.“

23.

Článok 12 smernice 2013/48, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní, ako aj vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice.

2. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa v trestnom konaní pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s článkom 3 ods. 6 povolená výnimka z tohto práva, zohľadnilo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

Smernica 2016/1919 upravuje poskytovanie právnej pomoci podozrivým, obvineným alebo vyžiadaným osobám na základe európskeho zatykača. ( 6 ) Jej článok 2 ods. 1 vymedzuje jej pôsobnosť takto:

„Táto smernica sa vzťahuje na podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré majú právo na prístup k obhajcovi podľa smernice 2013/48/EÚ a ktoré:

a)

sú pozbavené osobnej slobody;

b)

musia byť zastúpené obhajcom v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom; alebo

iii)

rekonštrukcie miesta činu.“

26.

V článku 3 smernice 2016/1919 sa právna pomoc vymedzuje ako „financovanie pomoci obhajcu členským štátom, ktoré umožňuje výkon práva na prístup k obhajcovi“.

27.

Článok 4 smernice 2016/1919 upravuje podmienky poskytovania právnej pomoci v trestnom konaní takto:

b)

počas väzby.

5. Členské štáty zabezpečia, aby právna pomoc bola poskytnutá bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom políciou, iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, alebo pred vykonaním vyšetrovacích úkonov alebo úkonov spojených so zhromažďovaním dôkazov uvedených v článku 2 ods. 1 písm. c).

6. Právna pomoc sa poskytuje iba na účely trestného konania, v ktorom je dotknutá osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu.“

28.

Podľa článku 8 smernice 2016/1919 členské štáty „zabezpečia, aby podozrivé, obvinené a vyžiadané osoby mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice“.

Prvých 14 otázok sa týka štyroch tém upravených smernicami 2013/48 a 2016/1919: zraniteľnosť, účinné prostriedky nápravy, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie a priamy účinok. Pätnásta otázka sa týka nezávislosti prokurátora, ktorá nepatrí do pôsobnosti týchto dvoch smerníc. Po krátkej analýze uplatniteľnosti oboch smerníc (časť A) sa budem postupne zaoberať každou z piatich tém (časti B až F).

A.

Uplatniteľnosť oboch dotknutých smerníc

32.

Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2013/48 sa táto smernica uplatňuje „od chvíle, keď boli [podozrivé alebo obvinené osoby] príslušnými orgánmi členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak upovedomené, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, a to bez ohľadu na to, či boli pozbavené osobnej slobody“. Súdny dvor už spresnil, že to zahŕňa komunikáciu v akejkoľvek forme; a teda spôsob, akým sa oznámenie dostalo k dotknutej osobe, je nepodstatný. ( 7 )

33.

Podľa článku 3 ods. 2 smernice 2013/48 podozrivé alebo obvinené osoby „majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu“. Podľa článku 3 ods. 2 písm. a) majú prístup k obhajcovi v každom prípade prinajmenšom „pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu“. Článok 4 ods. 5 smernice 2016/1919 zároveň stanovuje, že právna pomoc sa má poskytnúť „bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom políciou, iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom“.

37.

Preto som dospela k záveru, že podľa smernice 2013/48 mal byť K. P. zastúpený obhajcom, ( 9 ) a teda patril do pôsobnosti smernice 2016/1919. ( 10 )

B.

Zraniteľnosť (otázky 1, 2, 3, 7, 9 a 10)

38.

Vo svojej siedmej otázke sa vnútroštátny súd pýta na povinnosti, ktoré smernica 2013/48 a smernica 2016/1919 ukladajú vnútroštátnym orgánom, pokiaľ ide o zabezpečenie uznania zraniteľnosti, ako aj na práva v trestnom konaní, ktoré z toho vyplývajú pre dotknutú osobu.

42.

Svojou deviatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sú príslušné orgány činné v trestnom konaní povinné bezodkladne určiť a uznať zraniteľnosť podozrivého, poskytnúť mu právnu pomoc a zdržať sa jeho výsluchu až do poskytnutia takejto pomoci.

43.

Nakoniec svojou desiatou otázkou sa vnútroštátny súd v prípade kladnej odpovede na deviatu otázku pýta, či členské štáty musia vo svojej právnej úprave podrobne uviesť dôvody a kritériá pre prípadnú výnimku z okamžitého určenia a uznania zraniteľnosti a z toho vyplývajúceho poskytnutia právnej pomoci. Okrem toho sa pýta, či takáto výnimka musí byť primeraná, časovo obmedzená a rešpektovať zásadu spravodlivého súdneho konania, pričom dotknutá osoba musí mať právo požiadať o jej súdne preskúmanie.

44.

47.

Zraniteľné osoby definuje ako osoby, „ktoré nie sú schopné pochopiť trestné konanie vzhľadom na svoj vek, duševný alebo fyzický stav alebo telesné postihnutie a účinne sa na nich zúčastňovať“ ( 16 ).

48.

Okrem toho sa v odporúčaní Komisie zavádza domnienka zraniteľnosti, podľa ktorej: „Členské štáty by mali uplatňovať prezumpciu zraniteľnosti najmä v prípade osôb so závažnými psychologickými, duševnými, fyzickými alebo zmyslovými poruchami, duševnými chorobami alebo kognitívnymi poruchami, ktoré im bránia pochopiť konania a účinne sa na nich zúčastňovať.“ ( 17 )

49.

Duševné ochorenia a duševné poruchy sa vo všeobecnosti určujú ťažšie ako zraniteľnosť vyplývajúca z mladého veku a literatúra kritizuje rozhodnutie Komisie prijať smernicu výlučne pre deti, pričom ochranu zraniteľných dospelých obmedzuje len na odporúčanie. ( 18 )

53.

Preto ani vymedzenie zraniteľnej osoby, ani domnienka zraniteľnosti osôb s určitým postihnutím, chorobami alebo poruchami, ako ich navrhuje odporúčanie Komisie (pozri body 47 a 48 vyššie), nie sú pre členské štáty záväzné.

54.

Keďže v právnych predpisoch EÚ neexistujú konkrétnejšie ustanovenia než odporúčanie Komisie, zostávajú zrkadlové ustanovenia článku 13 smernice 2013/48 ( 22 ) a článku 9 smernice 2016/1919, ( 23 ) ktoré požadujú od členských štátov, aby zabezpečili, že „sa zohľadnia osobitné potreby zraniteľných podozrivých a zraniteľných obvinených osôb“ ( 24 ).

55.

Súdny dvor pri výklade článku 13 smernice 2013/48 konštatoval, že duševne chorú osobu ( 25 ) treba považovať za zraniteľnú. Platí to bez ohľadu na skutočnosť, že predmetná smernica výslovne nešpecifikuje kategórie zraniteľných osôb. ( 26 )

59.

Celkovo môžem s istotou konštatovať, pričom nie je potrebné poskytnúť taxatívnu definíciu zraniteľnej osoby na účely prejednávanej veci, že osoby s duševnými poruchami, akou je K. P., sa podľa práva Únie považujú za zraniteľné podozrivé alebo obvinené osoby.

60.

Teraz sa budem zaoberať povinnosťami, ktoré obe dotknuté smernice ukladajú vnútroštátnym orgánom v súvislosti so zaobchádzaním so zraniteľnými osobami v prípravnom konaní, a súvisiacimi právami, ktoré zraniteľné osoby požívajú.

2. Povinnosti vnútroštátnych orgánov činných v trestnom konaní, ak je podozrivý alebo obvinený zraniteľnou osobou

61.

Komisia však správne tvrdí, že článok 9 smernice 2016/1919 – a teda aj článok 13 smernice 2013/48 – by nemal zmysel, ak by vnútroštátnym orgánom nebola uložená určitá povinnosť uznať a náležite riešiť zraniteľnosť podozrivej alebo obvinenej osoby. Vnútroštátne súdy musia vykladať vnútroštátne právo tak, aby právo EÚ nestratilo zmysel.

65.

Článok 9 smernice 2016/1919 a článok 13 smernice 2013/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že požadujú, aby príslušné orgány boli obozretné, pokiaľ ide o možnosť, že podozrivá alebo obvinená osoba je zraniteľná, lebo má ťažkosti s pochopením konania alebo účasťou na ňom. ( 31 ) Táto povinnosť má priamy účinok. V prípade podozrenia na zraniteľnosť musia orgány venovať osobitnú pozornosť ochrane práv priznaných smernicou 2013/48 a smernicou 2016/1919.

66.

Pokiaľ ide o právo na prístup k obhajcovi, článok 3 ods. 2 smernice 2013/48 uvádza, že aj keby K. P. nebol zraniteľný, mal byť počas policajného výsluchu a určite bez zbytočného odkladu po pozbavení osobnej slobody zastúpený obhajcom. Ešte dôležitejšie je, aby sa toto právo rešpektovalo, ak je osoba zraniteľná.

67.

Súhlasím so všetkými účastníkmi tohto konania v tom, že keď sa zistí zraniteľnosť podozrivej alebo obvinenej osoby, jej účinná účasť na konaní môže byť bez poskytnutia právnej pomoci ohrozená. Je to v súlade s článkom 4 ods. 5 smernice 2016/1919, ktorý členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť poskytnutie právnej pomoci bez zbytočného odkladu a najneskôr pred prvým výsluchom políciou.

71.

Platí to o to viac v situácii, o akú ide vo veci samej, keď je stanovenou sankciou pozbavenie osobnej slobody. ( 35 )

72.

Dospela som preto k záveru, že článok 2 ods. 1 smernice 2016/1919 v spojení s článkom 4 ods. 1 a 5 a článkom 9 tejto smernice má priamy účinok a musí sa vykladať v tom zmysle, že príslušné orgány, ktoré si sú vedomé potenciálnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, jej musia poskytnúť právnu pomoc. Je to dôležité najmä v situáciách, keď je sankciou za údajný trestný čin pozbavenie osobnej slobody.

3. Záver o zraniteľnosti

76.

Článok 2 ods. 1 smernice 2016/1919 v spojení s článkom 4 ods. 1 a 5 a článkom 9 tejto smernice má priamy účinok a musí sa vykladať v tom zmysle, že príslušné orgány, ktoré si sú vedomé potenciálnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, jej musia poskytnúť právnu pomoc. Je to dôležité najmä v situáciách, keď je sankciou za údajný trestný čin pozbavenie osobnej slobody.

C.

Opravné prostriedky (otázky 2 a 10)

77.

V otázkach 2 a 10 sa vnútroštátny súd pýta, či členské štáty majú povinnosť zabezpečiť, aby rozhodnutie o vypočutí zraniteľnej osoby bez obhajcu, ako aj rozhodnutie o nevykonaní okamžitej identifikácie a uznania zraniteľnej osoby boli predmetom súdneho preskúmania.

81.

Konkrétne sa smernice nezaoberajú otázkou, či dôkazy získané v rozpore s takýmto právom musia byť zamietnuté. Zdá sa mi, že to je podstatou otázky vnútroštátneho súdu, či niektoré úkony orgánov prijaté počas vyšetrovania podliehajú súdnemu preskúmaniu.

82.

Účastníci konania na Súdnom dvore, najmä okresná prokuratúra, vo svojich písomných pripomienkach kladú veľký dôraz na skutočnosť, že tieto dve vyššie uvedené ustanovenia neobsahujú pravidlo, podľa ktorého by mal vnútroštátny súd konštatovať neprípustnosť dôkazov získaných v rozpore so smernicami, čo je oblasť, ktorá nie je vôbec upravená právom Únie.

83.

Zastávam rovnaké stanovisko ako vo veci M. S. a i. ( 37 ) a súhlasím s tvrdením okresnej prokuratúry: príslušné právne predpisy EÚ v súčasnosti neupravujú prípustnosť dôkazov vo vnútroštátnych trestných konaniach. Otázka prípustnosti dôkazov je v súčasnosti záležitosťou vnútroštátneho práva. ( 38 )

87.

Na záver treba konštatovať, že zásada účinnej súdnej ochrany si vyžaduje, aby každé porušenie práva vyplývajúceho z práva EÚ podliehalo súdnemu preskúmaniu. Článok 12 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 však nespresňujú vhodné prostriedky nápravy, ale ponechávajú túto voľbu na členské štáty, pričom požadujú len to, aby bol zvolený prostriedok nápravy účinný. Dodržiavanie základných práv, ako sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, si však vyžaduje, aby vnútroštátne súdy mali flexibilitu potrebnú na posúdenie celkovej spravodlivosti konania. Ak by sa domnievali, že dôkaz musí byť vylúčený, lebo bol získaný v rozpore s procesnými právami, čo znamená porušenie práva na obhajobu, mali by mať možnosť vylúčiť ho.

D.

Neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie (otázka 12)

88.

Svojou dvanástou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či výsluch podozrivého príslušníkom polície alebo inou oprávnenou osobou v prostredí psychiatrickej nemocnice bez ohľadu na stav neistoty, za podmienok osobitne obmedzenej slobody prejavu a osobitnej duševnej zraniteľnosti a v neprítomnosti advokáta predstavuje neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie podľa článku 4 Charty.

92.

Pre úplnosť by však Súdny dvor mohol vnútroštátnemu súdu poskytnúť relevantné parametre, ktoré môže následne použiť pri zisťovaní skutkového stavu a rozhodovaní o prípadnom porušení zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.

93.

Súdny dvor v rozsudku Jawo ( 44 ) rozhodol, že článok 4 Charty a článok 3 EDĽP majú rovnaký rozsah a zmysel. Preto je užitočné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. ( 45 )

94.

Pri určovaní existencie neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania so zraniteľnou osobou v trestnom konaní Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Khlaifia a i. v. Taliansko rozhodol, že posúdenie neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania je „relatívne a závisí od všetkých okolností prípadu, najmä od dĺžky trvania zaobchádzania, jeho fyzických alebo psychických účinkov a v niektorých prípadoch od pohlavia, veku a zdravotného stavu obete“ ( 46 ).

E.

Priamy účinok (otázky 4, 5, 6, 8, 11, 13 a 14)

98.

V otázkach 4, 5, 6, 8, 11, 13 a 14 sa vnútroštátny súd pýta na dôsledky, ktoré treba vyvodiť z priameho účinku relevantných ustanovení dotknutých smerníc.

99.

Okresná prokuratúra, poľská vláda a Komisia tvrdia, že otázka 14 týkajúca sa povinností prokurátora v prípravnom konaní nie je relevantná na účely vyriešenia veci prejednávanej vnútroštátnym súdom, a preto je neprípustná.

103.

Súdny dvor už vo svojej judikatúre viackrát vysvetlil dôsledky priameho účinku. Rovnako ako vo veci M. S. a i. ( 48 ) teda zopakujem len najdôležitejšie dôsledky, ktoré sa týkajú prejednávanej veci.

104.

Súdny dvor má na základe článku 19 ods. 1 ZEÚ a článku 267 prvého odseku ZFEÚ právomoc vykladať len právo Únie, zatiaľ čo vnútroštátne súdy majú výlučnú právomoc vykladať vnútroštátne právo. ( 49 )

105.

Podľa tejto prísnej deľby práce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom Únie. ( 50 ) Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby po doručení odpovede Súdneho dvora vyvodil potrebné dôsledky pre platné vnútroštátne právo. ( 51 )

109.

Ak sú tieto práva v rozpore s tým, čo je stanovené vnútroštátnym právom, právo Únie oprávňuje vnútroštátne súdy neuplatniť takéto ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom Únie. Toto oprávnenie vyplýva z kombinovaného účinku ústavných zásad priameho účinku a prednosti práva Únie. ( 54 )

110.

Vnútroštátny súd by sa mal skrátka pokúsiť odstrániť všetky možné prekážky uznania práv vyplývajúcich z práva Únie tým, že bude vykladať príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva konformným spôsobom. Ak sa ukáže, že zhodný výklad nie je možný, vnútroštátny súd musí vylúčiť uplatnenie odporujúcich vnútroštátnych ustanovení a poskytnúť ochranu týmto právam podľa práva Únie.

111.

Nakoniec plný účinok ustanovení práva Únie majú zabezpečovať nielen vnútroštátne súdy, ale aj vnútroštátne správne orgány ( 55 ) a všetky ostatné štátne orgány. ( 56 ) Zhodný výklad, priamy účinok a prednosť práva Únie sú teda záväzné pre všetky štátne orgány, ktoré sú tiež povinné uznať práva vyplývajúce z práva Únie.

114.

Vo svojej pätnástej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či článok 2 ZEÚ, článok 19 ods. 1 ZEÚ, zásada právneho štátu, zásada nezávislosti súdnictva a článok 47 Charty požadujú, aby bol prokurátor nezávislý.

115.

Okresná prokuratúra, poľská vláda a Komisia vyjadrujú pochybnosti o prípustnosti tejto otázky.

116.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach položených vnútroštátnym súdom „v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti“. ( 57 ) Ak však Súdny dvor dospeje k záveru, že odpoveď na položené otázky nie je nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť vo veci, ktorá mu bola predložená, odmietne svoju právomoc. ( 58 )

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Sąd Rejonowy we Włocławku (Okresný súd Włocławek, Poľsko), takto:

1.

Pokiaľ ide o odpoveď na prvú, druhú, tretiu, siedmu, deviatu a desiatu otázku vnútroštátneho súdu, právo Únie za súčasného stavu neukladá členským štátom povinnosť zaviesť domnienku zraniteľnosti. Je úlohou vnútroštátneho práva, aby stanovilo presné spôsoby a postupy na určenie zraniteľnosti osoby.

Článok 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači a článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody sa majú vykladať v tom zmysle, že požadujú, aby príslušné orgány boli obozretné, pokiaľ ide o možnosť, že podozrivá alebo obvinená osoba je zraniteľná, lebo má ťažkosti s pochopením konania alebo účasťou na ňom. Táto povinnosť má priamy účinok. V prípade podozrenia na zraniteľnosť musia orgány venovať osobitnú pozornosť ochrane práv priznaných smernicou 2013/48 a smernicou 2016/1919.

Článok 3 ods. 2 smernice 2013/48 v spojení s jej článkom 13 má priamy účinok a má sa vykladať v tom zmysle, že príslušné orgány, ktoré sú si vedomé potenciálnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, musia zabezpečiť, aby bola zastupovaná obhajcom.

Pokiaľ ide o odpoveď na štvrtú, piatu, šiestu, ôsmou, jedenástu, trinástu a štrnástu otázku, vnútroštátny súd by mal odstrániť všetky možné prekážky uznania priamo účinných práv vyplývajúcich zo smernice 2013/48 a smernice 2016/1919 tým, že bude vykladať vnútroštátne právo v súlade s týmito smernicami. Ak to nie je možné, vnútroštátny súd musí vylúčiť uplatnenie odporujúcich ustanovení vnútroštátneho práva na základe priameho účinku a prednosti práva Únie. Zhodný výklad, priamy účinok a prednosť práva Únie sú teda záväzné pre všetky štátne orgány, ktoré sú tiež povinné uznať práva vyplývajúce z práva Únie. To znamená, že v prípravnom konaní musia prokurátor a polícia uznať práva zraniteľných osôb a svoje vlastné súvisiace povinnosti priamo založené na príslušných smerniciach. Ak to neurobia, súd, na ktorom prebieha trestné konanie, musí konštatovať, že tieto štátne orgány porušili povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva EÚ.

5.

Z dôvodu nedostatku priameho významu pre konanie vo veci samej je pätnásta otázka neprípustná.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody ( Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1 ) (ďalej len „smernica 2013/48“).

( 8 ) Podobne sa osoba považuje za podozrivú, a teda patrí do pôsobnosti uvedenej smernice v situácii, keď príslušníci polície vykonajú „osobnú prehliadku dotknutej osoby a zaistenie toho, čo táto osoba vyhlásila, že prechováva, týmito úkonmi sa jednak preukazuje, že príslušný orgán túto osobu od daného okamihu vníma ako podozrivú, a na druhej strane sa nimi implicitne, no nevyhnutne uvedená osoba informuje o tomto podozrení“. Pozri rozsudok zo 7. septembra 2023, Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Osobná prehliadka) ( C‑209/22 , EU:C:2023:634 , bod 43 ).

( 9 ) V spise sa nenachádza informácia, ktorá by naznačovala, že K. P. sa vzdal práva na prístup k obhajcovi. Ak by to však urobil, orgány by mali dodatočnú zodpovednosť poskytnúť K. P. „jasné a dostatočné informácie o obsahu [práva na prístup k obhajcovi] a možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva v jednoduchom jazyku, ktorému rozumie, vzhľadom na jej postavenie zraniteľnej osoby“. Rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev, ( C‑15/24 PPU , EU:C:2024:399 , bod 64 ).

( 10 ) To, či bol skutočne oprávnený na poskytnutie právnej pomoci podľa podmienok smernice 2016/1919, je iná otázka, ktorou sa budem zaoberať nižšie v časti IV.B.2.

( 11 ) Uznesenie Rady z 30. novembra 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 1 ).

( 12 ) Komisia uznala, že medzi členskými štátmi neexistuje konsenzus o pojme zraniteľnosť, vo svojom pracovnom dokumente útvarov Komisie nazvanom Posúdenie vplyvu – Sprievodný dokument – Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady – Návrh procesných záruk pre deti podozrivé alebo obvinené v trestnom konaní z 27. novembra 2013 [SWD(2013) 480 final, s. 12 až 28].

( 19 ) Vnútroštátne súdy „sú povinné zohľadniť odporúčania pri rozhodovaní sporov, ktoré im boli predložené, najmä ak osvetľujú výklad vnútroštátnych opatrení prijatých na ich vykonanie alebo ak sú určené na doplnenie záväzných ustanovení Spoločenstva“. Rozsudok z 13. decembra 1989, Grimaldi ( C‑322/88 , EU:C:1989:646 , bod 18 ).

( 20 ) Závery Rady o ochrane zraniteľných dospelých osôb v celej Európskej únii ( Ú. v. EÚ C 330I, 2021, s. 1 ) (ďalej len „závery Rady“), s. 5 a 6. V tom istom dokumente Rada vyzvala Komisiu aj na to, aby „preskúmala, či je potrebné komplexne posilniť procesné záruky pre zraniteľné dospelé osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní“.

( 21 ) Tamže (bod 10).

( 22 ) Odôvodnenie 51 smernice 2013/48 ďalej stanovuje: „Povinnosť konať starostlivo voči podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sú potenciálne v oslabenom postavení, je jedným zo základov spravodlivého výkonu spravodlivosti. Prokuratúra, orgány presadzovania práva a justičné orgány by preto mali takýmto osobám uľahčiť účinne vykonávať práva ustanovené v tejto smernici napríklad tým, že vezmú do úvahy každú potenciálnu zraniteľnosť, ktorá má vplyv na ich schopnosť vykonávať právo na prístup k obhajcovi a na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody, a prijmú vhodné opatrenia na zaručenie týchto práv“.

( 23 ) Odôvodnenie 18 smernice 2016/1919 ďalej stanovuje: „Členské štáty by mali v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci stanoviť praktické opatrenia. V takýchto opatreniach by mohlo byť stanovené, že právna pomoc sa poskytuje na žiadosť podozrivej, obvinenej alebo vyžiadanej osoby. Vzhľadom na osobitné potreby zraniteľných osôb by však takáto žiadosť nemala byť nevyhnutnou podmienkou poskytnutia právnej pomoci“.

( 30 ) Pozri body 46 až 53 vyššie.

( 31 ) Vnútroštátny súd vysvetlil, že príslušníci polície konštatovali, že K. P. sa správa a rozpráva zmätene. To je určite okolnosť, ktorá ich mohla viesť k tomu, aby zvážili možnosť, že K. P. trpí určitou zraniteľnosťou.

( 32 ) Odôvodnenie 23 smernice 2016/1919 stanovuje, že členské štáty by mali dodržiavať Zásady a usmernenia Organizácie Spojených národov týkajúce sa prístupu k právnej pomoci v trestnoprávnych systémoch. Zásada 10 týchto zásad a usmernení stanovuje, že príslušné orgány by mali prijať osobitné opatrenia na zabezpečenie toho, aby osoby okrem iného s duševnou chorobou mali zmysluplný prístup k právnej pomoci. K dispozícii tu: https://www.unodc.org/documents/justice‑and‑prison‑reform/UN_principles_and_guidlines_on_access_to_legal_aid.pdf.

( 33 ) Podľa článku 4 ods. 3 smernice 2016/1919 pri preskúmaní majetkových pomerov členský štát „zohľadňuje všetky relevantné a objektívne faktory, ako je príjem, kapitál a rodinná situácia príslušnej osoby, náklady na pomoc obhajcu a životná úroveň v uvedenom členskom štáte, s cieľom stanoviť, či podozrivá alebo obvinená osoba nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie pomoci obhajcu v súlade s kritériami uplatniteľnými v uvedenom členskom štáte“.

( 34 ) Podľa článku 4 ods. 4 smernice 2016/1919 pri preskúmaní skutkových okolností členský štát „zohľadňuje závažnosť trestného činu, zložitosť prípadu a prísnosť možnej sankcie, aby tak rozhodli, či záujmy spravodlivosti vyžadujú poskytnutie právnej pomoci. V každom prípade sú predpoklady na preskúmanie skutkových okolností splnené v týchto situáciách: a) ak je podozrivá alebo obvinená osoba predvedená pred príslušný súd alebo sudcu, ktorý má rozhodnúť o jej väzbe v ktorejkoľvek fáze konania v rozsahu pôsobnosti tejto smernice; a b) počas väzby.“

( 41 ) Rozsudky ESĽP, 12. júla 1988, Schenk v. Švajčiarsko (CE:ECHR:1988:0712JUD001086284, body 45 a 46); 1. marca 2007, Heglas v. Česká republika (CE:ECHR:2007:0301JUD000593502, bod 84), a 11. júla 2017, Moreira Ferreira v. Portugalsko (č. 2) (CE:ECHR:2017:0711JUD001986712, bod 83).

( 42 ) Rozsudok ESĽP, 17. januára 2017, Habran a Dalem v. Belgicko (CE:ECHR:2017:0117JUD004300011, bod 94).

( 43 ) Rozsudok z 21. marca 2024, Remia Com Impex ( C‑10/23 , EU:C:2024:259 , bod 29 ).

( 44 ) Rozsudok z 19. marca 2019, Jawo ( C‑163/17 , EU:C:2019:218 , bod 91 ).

( 45 ) Ako to Súdny dvor urobil pri viacerých príležitostiach, napríklad v rozsudku z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) ( C‑791/19 , EU:C:2021:596 , bod 165 ).

( 46 ) Rozsudok ESĽP, 15. decembra 2016, Khlaifia a i./Taliansko (CE:ECHR:2016:1215JUD001648312, bod 159).

( 53 ) Rozsudky z 5. februára 1963, van Gend & Loos ( 26/62 , EU:C:1963:1 , s. 13); z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok) ( C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 37 ), a z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby) ( C‑603/22 , EU:C:2024:685 , bod 118 ).

( 54 ) Pozri napríklad rozsudky z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin ( C‑261/20 , EU:C:2022:33 , body 25 a 26 ), a z 24. júna 2019, Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , body 53 a 54 ).

( 55 ) Rozsudok z 22. júna 1989, Costanzo ( 103/88 , EU:C:1989:256 , bod 31 ).

( 56 ) Rozsudok zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána ( C‑378/17 , EU:C:2018:979 , bod 38 ).

( 57 ) Rozsudok z 8. decembra 2022, Inspektor v Inspektorata kăm Visšia sădeben săvet (Účel spracúvania osobných údajov – Trestné vyšetrovanie) ( C‑180/21 , EU:C:2022:967 , bod 66 ).

( 58 ) Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , body 43 a 45 ).