C-536/23

62023CC0536

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 9. januára 2025 ( 1 )

Vec C‑536/23

Bundesrepublik Deutschland

Prijatím osobitných noriem právomoci, ktoré nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 ( 2 ) stanovuje v oblasti poistenia, chcel normotvorca Únie zabezpečiť ochranu slabšieho účastníka. ( 3 ) Hoci je identifikácia tohto účastníka relatívne ľahká v prípade sporu medzi poškodeným v dopravnej nehode a spoločnosťou poisťujúcou vozidlo zodpovedné za túto nehodu, ako to býva vo väčšine prípadov, môže byť zložitejšia v prípade, keď žalobu podal zamestnávateľ poškodeného, na ktorého prešli práva zamestnanca.

2.

Súdnemu dvoru nie je táto situácia neznáma, keďže už rozhodol, že z nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že zamestnávateľ so sídlom v prvom členskom štáte, ktorý naďalej vypláca mzdu svojmu zamestnancovi neprítomnému v dôsledku dopravnej nehody a na ktorého prešli práva tohto zamestnanca voči spoločnosti poisťujúcej občianskoprávnu zodpovednosť za prevádzku motorového vozidla zúčastneného na tejto nehode, ktorá má sídlo v druhom členskom štáte, môže v postavení „poškodeného“ v zmysle článku 11 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 4 ) žalovať túto poisťovaciu spoločnosť na súdoch prvého členského štátu, pokiaľ je priama žaloba prípustná. ( 5 )

3.

Osobitosť tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania spočíva v tom, že poškodenou v dôsledku dopravnej nehody je štátna zamestnankyňa a že zamestnávateľom, na ktorého prešli jej práva, je teda štát.

4.

7.

Článok 10 tohto nariadenia stanovuje:

„Vo veciach poistenia sa právomoc určuje podľa tohto oddielu bez toho, aby bol dotknutý článok 6 a článok 7 bod 5.“

8.

Článok 11 ods. 1 písm. a) a b) tohto nariadenia stanovuje:

„Poistiteľa s bydliskom v členskom štáte možno žalovať:

„Články 10, 11 a 12 sa uplatnia na konania začaté poškodeným proti poistiteľovi, ak sú takéto priame žaloby prípustné.“

10.

Napokon článok 63 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má

a)

registrované sídlo;

Štátna zamestnankyňa pracujúca v Deutsche Patent‑ und Markenamt (Nemecký úrad pre patenty a ochranné známky) na pobočke v Mníchove (Nemecko) je poškodenou v dôsledku dopravnej nehody, ktorá sa stala 8. marca 2020 na jej dovolenke v Španielsku. Prenajaté motorové vozidlo, s ktorým sa zrazila, keď jazdila na bicykli, malo poistenie zodpovednosti za škodu v španielskej poisťovacej spoločnosti Mutua Madrileña Automovilista (ďalej len „poisťovacia spoločnosť“).

12.

Z dôvodu zranení, ktoré utrpela v dôsledku tejto nehody, bola štátna zamestnankyňa práceneschopná od 8. marca 2020 do 16. marca 2020. Počas tohto obdobia jej zamestnávateľ – nemecký štát – naďalej vyplácal mzdu. Listom z 25. januára 2021 nemecký štát uplatnil voči likvidačnému zástupcovi poisťovacej spoločnosti poverenému vysporiadaním nárokov z poistných udalostí v Nemecku ( 6 ) nároky na náhradu mzdy, ktorá bola naďalej vyplácaná, a to sumy vo výške 1432,77 eura. Domnievajúc sa, že to bola štátna zamestnankyňa, kto zapríčinil nehodu, tento zástupca odmietol sumu vyplatiť.

13.

Nemecký štát konajúci v postavení zamestnávateľa podal na Amtsgericht München (Okresný súd Mníchov, Nemecko) žalobu proti poisťovacej spoločnosti s cieľom získať vyplatenie spornej mzdy. Vzhľadom na to, že táto spoločnosť má svoje sídlo v Španielsku, namietla nedostatok medzinárodnej právomoci tohto súdu a spochybnila dôvodnosť žaloby.

14.

Nemecký štát podal odvolanie na Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I, Nemecko), vnútroštátny súd. Tvrdí, že ako zamestnávateľ úradníčky sa mohol úplne oprávnene odvolávať na článok 11 ods. 1 písm. b) a článok 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, keďže na neho zákonne prešiel nárok na náhradu škody, ktorý mala úradníčka voči poistiteľovi vozidla zúčastneného na dopravnej nehode, v rámci ktorej bola poškodenou. Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa noriem zavedených týmito ustanoveniami ( 7 ) na jednej strane vyplýva, že nie je potrebné vykonať žiadne posúdenie od prípadu k prípadu, ani žiadne rozlišovanie založené na kritériu slabšieho postavenia, a na druhej strane, že v záujme zabezpečenia predvídateľnosti právomoci by mal mať každý postupník, ktorý koná ako zákonný postupník práv a nie ako poisťovateľ alebo inštitúcia sociálneho zabezpečenia, možnosť podať žalobu na súdoch v mieste bydliska poškodeného.

16.

Poisťovacia spoločnosť, žalovaná vo veci samej, pred vnútroštátnym súdom uvádza, že z ochranného účelu sledovaného článkom 11 ods. 1 písm. b) a článkom 13 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že len účastník konania, ktorý je v slabšom postavení vo vzťahu k poistiteľovi, ktorého žaluje, sa môže dovolávať tohto privilégia predstavujúceho výnimku zo zásady určenia právomoci súdov podľa bydliska žalovaného. Súdny dvor okrem toho odmietol túto možnosť tak voči orgánu sociálneho zabezpečenia, ako aj voči odborníkom z oblasti poisťovníctva, a to bez ohľadu na ich veľkosť. ( 8 ) Existenciu tohto slabšieho postavenia treba vylúčiť, ak je žalobcom členský štát Únie, teda subjekt medzinárodného práva verejného, a fortiori ak tento štát poskytuje služby, ktoré svojou povahou zodpovedajú službám sociálneho zabezpečenia a vykonáva na svojom území dohľad v odvetví poisťovníctva, ako je to v prípade žalobkyne vo veci samej.

„Má sa článok 13 ods. 2 nariadenia [č. 1215/2012] v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že aj členský štát Európskej únie, ktorý v postavení zamestnávateľa pokračoval vo vyplácaní mzdy svojmu úradníkovi, ktorý bol v dôsledku dopravnej nehody (dočasne) práceneschopný, a prešli naňho práva, ktoré tomuto zamestnancovi prináležia voči spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, v ktorej je poistená zodpovednosť za prevádzku motorového vozidla zúčastneného na tejto nehode, môže sám osebe ako ‚poškodený‘ v zmysle [prvého] uvedeného ustanovenia podať žalobu proti poisťovni na súde v mieste bydliska práceneschopného úradníka, ak je taká priama žaloba prípustná?“

20.

Písomné pripomienky predložili nemecký štát, poisťovacia spoločnosť, španielska vláda, ako aj Komisia.

IV. Analýza

21.

Zo znenia článku 11 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že pokiaľ je priama žaloba poškodeného proti poistiteľovi prípustná ( 13 ), poistiteľ so sídlom na území členského štátu môže byť žalovaný v inom členskom štáte, na súde podľa miesta bydliska žalobcu.

25.

Poisťovacia spoločnosť tvrdí, že v rámci sporu vo veci samej nemecký štát nekoná ako zamestnávateľ, ale ako subjekt medzinárodného práva verejného. Takýto subjekt sa však nemôže odvolávať na osobitné normy právomoci v zmysle nariadenia č. 1215/2012.

26.

Toto tvrdenie treba hneď na úvod zamietnuť.

27.

Postavenie štátu ako zamestnávateľa nemá – a nemôže mať – za následok zmenu povahy začatého konania, ani oslabenie postavenia žalovaného. Je totiž nesporné, že konanie vo veci samej je občianskoprávnym konaním. Ak by to bolo inak, nariadenie č. 1215/2012 by sa neuplatňovalo. ( 18 ) Ako uvádza nemecký štát vo svojich písomných podaniach, ( 19 ) v konaní o žalobe podanej proti poisťovni sa naň vzťahujú rovnaké procesné pravidlá. Je povinný domáhať sa svojich práv voči poisťovni v rámci bežného občianskoprávneho konania ako každý iný zamestnávateľ, na ktorého prešli práva jeho zamestnanca. Nemecký štát musí byť zastúpený advokátom a v prípade potreby môže byť neúspešný ako každý iný účastník konania. Ako správne uviedla španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach, ak členský štát podá žalobu v inom členskom štáte podľa noriem právomoci stanovených v nariadení č. 1215/2012, znamená to, že koná ako každá osoba, ktorá je na to oprávnená podľa ustanovení tohto nariadenia.

A.

Stav relevantnej judikatúry

31.

Na úvod pripomínam, že článok 11 ods. 1 písm. b) a článok 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 sú ustanovenia, ktoré sa považujú za zodpovedajúce článku 9 ods. 1 písm. b) a článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001, keďže znenie prvých uvedených ustanovení v podstate preberá príslušné znenia posledných uvedených ustanovení. Preto výklad, ktorý už Súdny dvor podal v súvislosti s ustanoveniami nariadenia č. 44/2001, stále platí pre zodpovedajúce ustanovenia nariadenia č. 1215/2012. ( 21 )

32.

Vnútroštátny súd zistil v judikatúre Súdneho dvora dve smerovania, ktoré by v prípade ich uplatnenia v prejednávanej veci viedli buď k záveru, že štát by sa ako zamestnávateľ nemohol odvolávať na zásadu forum actoris stanovenú v osobitných ustanoveniach nariadenia č. 1215/2012 v oblasti poistenia, alebo k úplne opačnému záveru.

36.

Súdny dvor tým jasne rozhodol, že zákonný cesionár nárokov priamo poškodeného mohol využiť osobitné pravidlá súdnej právomoci, o ktoré išlo, pod podmienkou, že tohto samotného cesionára možno považovať za slabšieho účastníka . ( 27 )

37.

Napokon Súdny dvor na podporu svojho odôvodnenia pripomenul svoju judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 15. januára 2004, Blijdenstein ( 28 ), podľa ktorej verejnoprávna inštitúcia nemohla na základe osobitných pravidiel právomoci stanovených Bruselským dohovorom ( 29 ) podať žalobu na súdy zmluvného štátu svojho sídla, ktorej predmetom bol regresný nárok na účely vymáhania súm vyplatených podľa verejného práva oprávnenej osobe na výživné, ktorej nároky na ňu prešli, proti osobe povinnej platiť výživné s bydliskom v inom zmluvnom štáte, pretože táto inštitúcia nie je slabším účastníkom vo vzťahu k uvedenej osobe povinnej platiť výživné. ( 30 )

38.

40.

Súdny dvor rozhodol, že „zamestnávateľ so sídlom v prvom členskom štáte, ktorý naďalej vypláca mzdu svojmu zamestnancovi neprítomnému v dôsledku dopravnej nehody a na ktorého prešli práva tohto zamestnanca voči spoločnosti poisťujúcej občianskoprávnu zodpovednosť za prevádzku motorového vozidla zúčastneného na tejto nehode, pričom táto spoločnosť má sídlo v druhom členskom štáte, môže v postavení „poškodeného“ v zmysle [článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001] žalovať túto poisťovaciu spoločnosť na súdoch prvého členského štátu, pokiaľ je priama žaloba prípustná“ ( 35 ).

41.

Súdny dvor s cieľom dospieť k tomuto záveru najprv zdôraznil, že žaloba vo veciach poistenia je charakterizovaná určitou nerovnováhou medzi účastníkmi konania a že cieľom ustanovení tejto kapitoly II oddielu 3 nariadenia č. 44/2001, venovaným právomoci v tejto oblasti, je napraviť túto nerovnováhu ochranou slabšieho účastníka normami právomoci, ktoré chránia jeho záujmy lepšie než všeobecné normy právomoci. ( 36 )

42.

Následne preskúmal otázku, či zamestnávateľ, na ktorého prešli práva priamo poškodeného, patrí pod pojem „poškodený“ v zmysle článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001. ( 37 ) Po konštatovaní, že článok 9 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia sa v podstate týka osôb, ktorým vznikla ujma, bez toho, aby im ujma musela vzniknúť priamo, ( 38 ) Súdny dvor napokon uviedol, že „vykonávať v každom jednotlivom prípade posúdenie, či sa zamestnávateľ naďalej vyplácajúci mzdu môže považovať za ‚slabšieho účastníka‘, aby mohol spadať pod pojem ‚poškodený‘ v zmysle článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001, by znamenalo ohrozenie právnej istoty a bolo by v rozpore s cieľom uvedeného nariadenia v jeho odôvodnení 11, podľa ktorého normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné“ ( 39 ).

45.

Na splnenie cieľa vysokého stupňa predvídateľnosti, ktorý sledujú ustanovenia nariadenia č. 44/2001, sa teda možno odvolať na osobitné normy súdnej právomoci v oblasti poisťovníctva určené na ochranu slabších účastníkov bez toho, aby bolo toto slabšie postavenie konkrétne overené. V tejto súvislosti teda stačí, aby sa na ne odvolali osoby patriace do osobnej pôsobnosti týchto ustanovení, teda poistník, poistený, oprávnený z poistenia alebo poškodený. ( 45 ) Z tejto širokej formulácie kategórií oprávnených osôb nevyplýva žiadna požiadavka overenia ich skutočného slabého ekonomického alebo právneho postavenia. ( 46 ) Hoci je poisťovacia spoločnosť, ktorá je žalovanou vo veci samej, oprávnená tvrdiť, že výnimky zo zásady určenia právomoci súdu podľa bydliska žalovaného sa majú vykladať reštriktívne, treba konštatovať, že v tomto prípade je to samotná výnimka, ktorá je široko formulovaná.

46.

Súdny dvor týmto rozhodnutím nevyhnutne uznal možnosť, aby sa na tieto normy mohol odvolať zamestnávateľ, ktorý nie je v „slabšom“ postavení vo vzťahu k poistiteľovi, keďže ani veľkosť ani právna forma zamestnávateľa nemôže spochybniť túto možnosť. ( 47 )

47.

Jadro tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyzýva Súdny dvor odpovedať na otázku, či riešenie, ktoré prijal vo svojom rozsudku MMA IARD, možno preniesť na prípad, keď zamestnávateľom, na ktorého prešli práva poškodeného v dôsledku dopravnej nehody, je štát , ktorý podal na svojich vlastných súdoch žalobu proti poistiteľovi zodpovednosti za škodu vodiča motorového vozidla, ktorý je zodpovedný za nehodu, s cieľom získať späť mzdu vyplatenú počas obdobia pracovnej neschopnosti svojho štátneho zamestnanca.

51.

Po druhé pokiaľ ide o legislatívny kontext, pripomínam, že ustanovenia nariadenia č. 1215/2012, ktoré uvádza vnútroštátny súd vo svojej prejudiciálnej otázke, zodpovedajú ( 49 ) ustanoveniam, ktorých výklad podal Súdny dvor v rozsudku MMA IARD a že cieľ predvídateľnosti nestratil v tomto nariadení nič zo svojho významu. ( 50 )

52.

Po tretie vzhľadom na konštatovanie Súdneho dvora v bode 35 rozsudku MMA IARD, osobitná právna povaha zamestnávateľa (nemecký štát) nebráni tomu, aby sa mohol odvolávať na osobitné normy právomoci v oblasti poisťovníctva a podať žalobu na poistiteľa na nemeckých súdoch. Súdny dvor v tomto rozsudku stanovil druh domnienky, ( 51 ) že ak si zamestnávateľ, na ktorého prešli práva zamestnanca, chce tieto práva z tohto titulu uplatniť voči poisťovacej spoločnosti, bude sa môcť odvolať na tieto osobitné normy právomoci stanovené sekundárnym právom.

53.

Tento prístup je podľa mňa založený na predpoklade, podľa ktorého sa za týchto podmienok zamestnávateľ, na ktorého prešli práva zamestnanca, ocitá v situácii, keď je nútený podať žalobu proti žalovanému, ktorý je ako poistiteľ prirodzene oveľa skúsenejší ako on, pokiaľ ide o súdne spory týkajúce sa poistných záležitostí. ( 52 ) Zamestnávateľ je teda v tomto svojom jedinom postavení vždy považovaný za slabšieho účastníka. Ide tu o predvídateľnosť pravidiel právomoci.

57.

Z mojej analýzy teda vyplýva, že členský štát, ktorý ako zamestnávateľ naďalej vyplácal mzdu jednému zo svojich štátnych zamestnancov, práceneschopného v dôsledku dopravnej nehody, a na ktorého prešli práva tohto zamestnanca voči poisťovni so sídlom v inom členskom štáte, v ktorej je poistená zodpovednosť za škodu spôsobenú vozidlom zúčastneným na tejto nehode, treba považovať za „poškodeného“ v zmysle článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa môže odvolať na osobitné normy právomoci stanovené týmto ustanovením posudzovaným v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia, aby mohol na svojich vlastných súdoch podať na túto spoločnosť žalobu smerujúcu k uloženiu jej povinnosti nahradiť vyplatenú mzdu.

58.

Po určení medzinárodnej právomoci súdov členského štátu ako zamestnávateľa je ešte potrebné uviesť niekoľko spresnení týkajúcich sa miestnej príslušnosti.

C.

Miestna príslušnosť v prípade prechodu práv

62.

Na jednej strane vnútroštátny súd, ako aj dotknutí účastníci konania, ktorí sa zúčastnili na písomnej časti konania pred Súdnym dvorom, rôznym spôsobom určili „územne príslušný súd“. Znenie prejudiciálnej otázky sa teda týka možnosti štátu ako zamestnávateľa, na ktorého prešli práva jeho zamestnanca, podať žalobu proti poisťovacej spoločnosti na súd v mieste bydliska práceneschopného štátneho zamestnanca . Nemecký štát vo svojich písomných pripomienkach tvrdil, že zamestnávateľ, na ktorého prešli práva jeho zamestnankyne, by mal mať možnosť podať žalobu na ten istý súd, na ktorý sa táto štátna zamestnankyňa mohla pôvodne obrátiť podľa článku 13 ods. 2 v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012 a podať žalobu na súd v mieste bydliska svojej štátnej zamestnankyne . Poisťovacia spoločnosť namietla voči uznaniu možnosti, že bude žalovaná najprv na súde v mieste sídla správneho orgánu , predtým, ako sa nakoniec žalobca obráti na súd v mieste bydliska štátnej zamestnankyne . ( 56 ) Španielska vláda sa uspokojila s odkazom na iné súdy „ než súd v mieste bydliska žalovaného “ ( 57 ). Komisia predložila Súdnemu dvoru podrobnejšiu analýzu ponúkajúcu nasledujúce rozlišovanie. Ak sa má zamestnávateľ považovať za „poškodeného“ v zmysle článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, potom je príslušným súd v mieste sídla zamestnávateľa. Ak na zamestnávateľa iba prešli práva jeho poškodenej zamestnankyne, potom je na rozhodovanie o podanej priamej žalobe príslušný súd v mieste bydliska tejto zamestnankyne. Na účely rozhodnutia o spore vo veci samej Komisia uvádza, že členský štát, na ktorého prešli práva zamestnanca, môže podať žalobu proti poisťovacej spoločnosti na súd v mieste bydliska štátneho zamestnanca , ktorý je práceneschopný, pokiaľ je priama žaloba prípustná.

66.

Nesúhlasím ani s Komisiou, keď tvrdí, že práva subjektu, na ktorého prešli práva, nie sú vlastné práva, a preto nezakladajú jeho nároky z hľadiska právomoci, ktoré by boli autonómne voči právam priamo poškodeného. Iba zamestnávateľ, na ktorého prešli práva zamestnanca, sa môže domáhať práv vyplývajúcich z prechodu práv. Jeho zaradenie do kategórie osôb oprávnených z osobitných noriem právomoci v oblasti poistenia v jeho postavení „poškodeného“ je okrem toho založené na myšlienke o uznaní jeho vlastnej škody. V tomto ponímaní je teda podľa mňa zložité vidieť riziká rozširovania okruhu súdov, ktoré by spôsobil prechod práv.

67.

Okrem toho, ak už samotný presun konania z jedného členského štátu do druhého predstavuje pre žalovaného nepríjemnosť, pochybujem, že táto nepríjemnosť bude zvýraznená tým, že o spore bude v rámci toho istého členského štátu rozhodovať skôr jeden súd ako iný. Inými slovami, ak sa raz uzná forum actoris , považujem z pohľadu žalovaného za dosť neutrálne, či sa súdne konanie uskutoční na súde v mieste bydliska zamestnanca alebo na súde v mieste sídla zamestnávateľa.

68.

Z uvedeného vyplýva, že ak majú byť pravidlá zakotvené v článkoch 11 a 13 nariadenia č. 1215/2012 skutočne osobitné a ak majú v plnej miere plniť svoju ochrannú funkciu, je nevyhnutné dospieť k záveru, že zamestnávateľ, na ktorého prešli práva jeho zamestnanca, ktorý je poškodeným v dôsledku dopravnej nehody, musí mať možnosť podať žalobu proti poisťovacej spoločnosti na súde v mieste svojho bydliska alebo sídla. ( 62 )

72.

To, že štátna zamestnankyňa vykonávala svoju činnosť v Mníchove, neznamená, že tento štát ako zamestnávateľ musí mať svoje sídlo v Mníchove. Kritérium miesta výkonu činnosti „zamestnanca“ je nezávislé od otázky určenia miesta, kde má sídlo zamestnávateľ. ( 65 ) Okrem toho v súlade s ustanovením článku 63 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 majú právnické osoby sídlo v mieste, kde majú svoje registrované sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti. ( 66 )

73.

Ak štát ako zamestnávateľ podáva priamu žalobu proti poisťovacej spoločnosti, je to z titulu zákonného prechodu práv, ktorý z neho robí veriteľa záväzku z dôvodu, že jedna z jeho inštitúcií vyplácala mzdu jeho štátnej zamestnankyni počas pracovnej neschopnosti tejto zamestnankyne.

74.

V takomto prípade a v záujme splnenia tak cieľa predvídateľnosti noriem právomoci, ako aj cieľa právnej istoty, ( 67 ) preto navrhujem, aby sa prijal záver, že štát v postavení zamestnávateľa, na ktorého prešli práva jeho zamestnankyne, môže podať žalobu proti poisťovacej spoločnosti na súd v mieste, kde má sídlo správny orgán, ktorý zamestnáva túto štátnu zamestnankyňu a ktorý pokračoval vo vyplácaní mzdy počas jej pracovnej neschopnosti. Prechod práv sa totiž uplatňuje len preto, že mzda bola vyplácaná štátnej zamestnankyni a práve z dôvodu, že tento orgán zabezpečil jej vyplácanie počas absencie štátnej zamestnankyne v dôsledku dopravnej nehody, sa zamestnávateľ považuje za poškodeného.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

členský štát v postavení zamestnávateľa, na ktorého prešli práva štátneho zamestnanca ako poškodeného v dôsledku dopravnej nehody, ktorému naďalej vyplácal mzdu, môže v postavení „poškodeného“ podať proti spoločnosti, v ktorej je poistená zodpovednosť za prevádzku motorového vozidla zúčastneného na tejto nehode a ktorá má sídlo v inom členskom štáte, žalobu na súd v mieste sídla správneho orgánu, ktorý zamestnáva tohto štátneho zamestnanca.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

( 3 ) Pozri odôvodnenie 18 nariadenia č. 1215/2012.

( 4 ) Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

( 11 ) Tak, ako ho uvádza vnútroštátny súd v časti I a v bode 2.5 časti II svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 12 ) V zmysle článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012. Je zaujímavé uviesť, že smernica 2009/103, zmenená smernicou 2021/2118, definuje poškodeného ako „každ[ú] osob[u], ktorá má nárok na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek stratu alebo ujmu spôsobenú vozidlami“ (pozri článok 1 bod 2 zmenenej smernice 2009/103, ako aj odôvodnenie 2 smernice 2021/2118).

( 13 ) Toto právo na priamu žalobu, ktoré požívajú poškodené strany pri nehodách spôsobených motorovým vozidlom krytým poistením, voči poisťovacej spoločnosti kryjúcej zodpovednú osobu voči zodpovednosti za škodu, vyplýva zo smernice 2009/103 (pozri odôvodnenie 30 a článok 18 tejto smernice).

( 14 ) Vzhľadom na to, že články 11 a 13 nariadenia č. 1215/2012 patria do kapitoly II oddielu 3 tohto nariadenia, ktorý určuje právomoc v oblasti poistenia. Tento oddiel „stanovuje autonómny systém rozdelenia súdnej právomoci vo veciach poistenia“ [pozri rozsudok z 9. decembra 2021, BT (Pribratie poisteného do konania) ( C‑708/20 , EU:C:2021:986 , bod 26 a citovanú judikatúru)].

( 15 ) Keďže sa odchyľujú od zásady právomoci súdu podľa bydliska žalovaného, tieto ustanovenia však treba v zásade vykladať reštriktívne: pozri rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung ( C‑652/20 , EU:C:2022:514 , bod 46 a citovaná judikatúra).

( 16 ) Pozri rozsudok zo 14. februára 2019, Milivojević ( C‑630/17 , EU:C:2019:123 , bod 81 ). Pokiaľ ide o nariadenie č. 44/2001, pozri najmä rozsudky Vorarlberger Gebietskrankenkasse (bod 37) a z 25. januára 2018, Schrems ( C‑498/16 , EU:C:2018:37 , bod 27 ). V rozsahu, v akom nariadenie č. 1215/2012 zrušilo a nahradilo toto nariadenie, ktoré zasa nahradilo Dohovor o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaný 27. septembra 1968 v Bruseli ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), v znení následných dohovorov o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru ( Ú. v. ES C 27, 1998, s. 1 , ďalej len „Bruselský dohovor“), výklad, ktorý Súdny dvor podal vo vzťahu k ustanoveniam jedného z týchto právnych nástrojov, platí aj pre ustanovenia ostatných právnych nástrojov, ak možno tieto ustanovenia označiť za rovnocenné.

( 21 ) Pozri rozsudky z 31. januára 2018, Hofsoe ( C‑106/17 , EU:C:2018:50 , bod 36 ); z 9. decembra 2021, BT (Pribratie poisteného do konania) ( C‑708/20 , EU:C:2021:986 , bod 23 ), ako aj zo 4. októbra 2024, Mahá ( C‑494/23 , EU:C:2024:848 , bod 27 a citovaná judikatúra). Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že článok 8 prvý pododsek bod 2 Bruselského dohovoru mohol byť kvalifikovaný za zodpovedajúci článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 a článku 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012, keďže tieto ustanovenia „umožňujú, aby bol poistiteľ so sídlom na území zmluvného štátu alebo členského štátu žalovaný na súde v mieste bydliska žalobcu, ak žalobu podáva poistník v prípade uvedeného dohovoru alebo poistený alebo oprávnený z poistnej zmluvy v prípade uvedených nariadení, pokiaľ má dotknutý žalobca bydlisko v inom zmluvnom štáte alebo inom členskom štáte“ [rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung ( C‑652/20 , EU:C:2022:514 , bod 23 )].

( 22 ) Pozri rozsudok Vorarlberger Gebietskrankenkasse (bod 47).

( 23 ) Pozri rozsudok Vorarlberger Gebietskrankenkasse (bod 35).

( 24 ) Pozri rozsudok Vorarlberger Gebietskrankenkasse (bod 38).

( 25 ) Rozsudok Vorarlberger Gebietskrankenkasse (bod 41).

( 26 ) Pozri rozsudok Vorarlberger Gebietskrankenkasse (bod 42).

( 33 ) Pozri rozsudok z 31. januára 2018, Hofsoe ( C‑106/17 , EU:C:2018:50 , bod 44 ).

( 34 ) Pozri rozsudok z 31. januára 2018, Hofsoe ( C‑106/17 , EU:C:2018:50 , bod 45 ).

( 35 ) Rozsudok MMA IARD (bod 39).

( 36 ) Pozri rozsudok MMA IARD (bod 28 a citovaná judikatúra).

( 37 ) Tu je dôležité pripomenúť, že z dôvodu rozdielov medzi jednotlivými jazykovými verziami tohto ustanovenia Súdny dvor stanovil ich výklad v svojom rozsudku Vorarlberger Gebietskrankenkasse, v ktorom rozhodol, že článok 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať tak, že sa týka poškodeného (pozri body 25 až 28 tohto rozsudku).

( 38 ) Pozri rozsudok MMA IARD (bod 33 a citovaná judikatúra).

( 45 ) Ako som už uviedol, pojem „obeť“, uvedený v článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 bol Súdnym dvorom vykladaný tak, že označuje poškodenú osobu. Normotvorca Únie konsolidoval tento výklad, keď prestal používať pojem „obeť“ v článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 a nahradil ho pojmom „poškodený“.

( 46 ) Pozri v rovnakom zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci MMA IARD ( C‑340/16 , EU:C:2017:396 , bod 47 ).

( 47 ) Pozri rozsudok MMA IARD (bod 35).

( 48 ) Pozri rozsudok MMA IARD (body 21 a 25).

( 49 ) Pozri poznámku pod čiarou 21.

( 50 ) Pozri predovšetkým odôvodnenie 15 nariadenia č. 1215/2012. Pozri tiež rozsudky z 27. februára 2020, Balta ( C‑803/18 , EU:C:2020:123 , bod 42 ); z 27. apríla 2023, A1 a A2 (Poistenie rekreačného plavidla) ( C‑352/21 , EU:C:2023:344 , bod 53 ), ako aj z 22. februára 2024, FCA Italy a FPT Industrial ( C‑81/23 , EU:C:2024:165 , bod 41 ).

( 57 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 58 ) Pozri rozsudok MMA IARD (body 26, 30, 36, 37, 39 a 40).

( 59 ) Pozri rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung ( C‑652/20 , EU:C:2022:514 , bod 56 a citovaná judikatúra).

( 60 ) Rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung ( C‑652/20 , EU:C:2022:514 , bod 38 ).

( 61 ) V tejto súvislosti pozri článok 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001, rozsudok MMA IARD (bod 31 a nasl.). Postavenie „poškodeného“ je výslovne uznané voči zamestnávateľovi, na ktorého prešli práva zamestnanca (pozri body 37 až 39 tohto rozsudku).

( 62 ) Pozri v rovnakom zmysle rozsudok z 13. decembra 2007, FBTO Schadeverzekeringen ( C‑463/06 , EU:C:2007:792 , bod 28 ).