C-544/23

62023CC0544

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 4. februára 2025 ( 1 )

Vec C‑544/23

T.T.,

1.

Konania o administratívnych sankciách sa od konaní o trestných sankciách spravidla vo všeobecnosti líšia v troch aspektoch. Po prvé trestné sankcie v pravom zmysle slova ukladá súd, zatiaľ čo administratívne sankcie ukladajú administratívne orgány, pričom súd zasahuje až vo fáze preskúmania. Po druhé procesné pravidlá uplatniteľné na administratívne sankcie nie sú vo všeobecnosti pravidlami uplatniteľnými na trestné sankcie, ale pravidlami upravujúcimi administratívne konanie a spory. ( 2 ) Po tretie vo väčšine členských štátov nie je súdny orgán zodpovedný za preskúmanie administratívnych sankcií ten istý ako orgán, ktorý má ukladať trestné sankcie. ( 3 )

2.

V prejednávanej veci je Súdny dvor vyzvaný, aby objasnil rozsah zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona, zakotvenej v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty základných práv Európskej únie ( 4 ), v kontexte súdneho preskúmania administratívnej sankcie v štádiu kasačnej sťažnosti.

3.

Táto zásada je spojená so zásadou nevyhnutnosti a primeranosti trestov. Keďže uložené tresty musia byť nevyhnutné a primerané, teda majú potrestať páchateľa za činy, ktoré spáchal, a to spôsobom zodpovedajúcim ich závažnosti, ako sa uvádza v článku 49 ods. 3 Charty, uloženie trestu sa už nezdá byť odôvodnené, ak po spáchaní činov zákonodarca zmenil posúdenie, buď pokiaľ ide o protiprávnosť týchto činov, alebo o povahu či výšku aktuálne ukladaného trestu.

Právo Únie

1. Nariadenie (EHS) č. 3821/85

6.

Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 z 20. decembra 1985 o záznamovom zariadení v cestnej doprave ( 5 ), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 517/2013 z 13. mája 2013 ( 6 ), v znení uplatniteľnom ku dňu spáchania porušenia dotknutého vo veci samej, stanovoval:

„1. Záznamové zariadenie sa inštaluje a použije vo vozidlách evidovaných v členskom štáte, ktoré sa používajú na cestnú osobnú a nákladnú dopravu, okrem vozidiel uvedených v článku 3 nariadenia (ES) č. 561/2006[ ( 7 )]…

2. Členské štáty môžu vyňať vozidlá uvedené v článku 13 ods. 1 a ods. 3 nariadenia [č. 561/2006] z rozsahu uplatňovania tohto nariadenia.“

„Periodické prehliadky zariadenia inštalovaného vo vozidle sa uskutočnia aspoň každé dva roky a môžu sa vykonať zároveň s testami spôsobilosti vozidiel pre prevádzku na cestách.“

9.

Nariadenie č. 3821/85 bolo s účinnosťou od 2. marca 2016 zrušené článkom 47 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 165/2014 zo 4. februára 2014 o tachografoch v cestnej doprave, ktorým sa ruší nariadenie Rady (EHS) č. 3821/85 o záznamovom zariadení v cestnej doprave a mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy ( 8 ).

2. Nariadenie č. 165/2014

10.

Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia č. 165/2014 stanovuje:

Článok 41 ods. 1 tohto nariadenia uvádza:

„Členské štáty v súlade so svojimi ústavnými postupmi stanovia pravidlá pre sankcie uplatniteľné v prípade porušenia tohto nariadenia a prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie ich vykonania. Tieto sankcie sú účinné, primerané, odrádzajúce a nediskriminačné a zodpovedajú kategóriám porušení predpisov stanoveným v smernici 2006/22/ES[ ( 9 )].“

13.

Článok 48 druhý odsek uvedeného nariadenia stanovuje:

„[Toto nariadenie]… sa začne uplatňovať od 2. marca 2016. …“

3. Nariadenie č. 561/2006

Článok 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 uvádza zoznam kategórií vozidiel používaných v doprave, pre ktoré môžu členské štáty udeliť výnimky z článkov 5 až 9 uvedeného nariadenia za predpokladu, že tým nie sú dotknuté ciele stanovené v článku 1 tohto nariadenia.

17.

V znení nariadenia č. 561/2006 účinnom v čase porušenia zo strany T.T. neboli vozidlá používané na dodávku transportného betónu zahrnuté do tohto zoznamu.

18.

Od nadobudnutia účinnosti nariadenia (EÚ) 2020/1054 ( 10 )20. augusta 2020 sú „vozidlá používané na dodávku transportného betónu“ zahrnuté do uvedeného zoznamu v článku 13 ods. 1 písm. r) nariadenia č. 561/2006.

B.

„Tento zákon upravuje právne vzťahy, ktoré nie sú upravené osobitným predpisom, [odkaz na nariadenie č. 3821/85] týkajúce sa

a)

rozsahu povinnosti inštalovať a používať záznamové zariadenia… v motorových vozidlách…“

21.

Ustanovenie § 2 tohto zákona znie:

„1. Dopravný podnik,… ktorý prevádzkuje autobusovú dopravu alebo cestnú nákladnú dopravu, je povinný zabezpečiť inštaláciu záznamového zariadenia v každom vozidle, ktoré používa na prepravu cestujúcich alebo na prepravu tovaru, a na jeho prevádzku používať záznamové listy a karty, ak ďalej nie je ustanovené inak.

1.

bez záznamového zariadenia alebo so záznamovým zariadením, ktoré nemá platnú periodickú prehliadku alebo záznamové zariadenie nesprávne používa.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

23.

Administratívnym rozhodnutím z 8. decembra 2016 bol T.T. uznaný vinným z porušenia § 38 ods. 1 písm. a) bodu 1 zákona č. 462/2007 z dôvodu, že 4. novembra 2015 prepravoval betón vo vozidle patriacom spoločnosti BAJI Trans s. r. o., ktorého tachograf nemal platnú periodickú prehliadku od 25. júna 2015. V dôsledku toho bola T.T. uložená pokuta vo výške 200 eur.

24.

Tento súd najmä uviedol, že povinnosť používať tachograf vo vozidlách v cestnej doprave je stanovená v článku 3 nariadenia č. 3821/85, ako aj v článku 2 ods. 1 zákona č. 461/2007 bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v článkoch 3 a 13 nariadenia č. 561/2006. Tieto výnimky sa však nevzťahovali na vozidlá používané na prepravu betónu, takže povinnosť používať tachograf sa na tieto vozidlá vzťahovala v celom rozsahu.

28.

Dňa 15. júla 2019 podali T.T. a BAJI Trans proti tomuto rozsudku kasačnú sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

29.

V priebehu konania o kasačnej sťažnosti podali T. T. a BAJI Trans 24. augusta 2020 vyjadrenie, v ktorom poukázali na to, že nariadenie č. 561/2006 bolo zmenené nariadením 2020/1054.

30.

Po tretie sa vnútroštátny súd pýta, či má súd, ktorý má rozhodnúť o kasačnej sťažnosti podanej proti rozhodnutiu správneho súdu nižšej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba proti administratívnej sankcii, uplatniť zásadu retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona, ak nový zákon nadobudol účinnosť až po tomto rozhodnutí. Vnútroštátny súd sa preto pýta na rozsah článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty v rámci preskúmania kasačnej sťažnosti so zreteľom na osobitosti tohto konania.

34.

Za týchto okolností Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 51 ods. 1 [Charty] vykladať v tom zmysle, že členský štát vykonáva právo Únie, ak podľa vnútroštátneho práva udeľuje administratívnu sankciu za porušenie povinnosti, ak táto povinnosť vyplýva z práva Európskej únie a povinnosť postihovať jej porušenie je uložená členským státom, ako je to v prípade článku 19 ods. 1 nariadenia č. 3821/85 a článku 41 ods. 1 nariadenia č. 165/2014?

2.

Národný inšpektorát práce, slovenská a talianska vláda, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky. T.T. a BAJI Trans, slovenská a talianska vláda, ako aj Komisia sa 24. septembra 2024 zúčastnili na pojednávaní, počas ktorého odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom.

IV. Analýza

A.

O prvej prejudiciálnej otázke

36.

Touto otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa má článok 51 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že členský štát vykonáva právo Únie v zmysle tohto ustanovenia, keď na jednej strane stanovuje uloženie administratívnej sankcie za porušenie povinností týkajúcich sa prítomnosti tachografu vo vozidlách prepravujúcich tovar a jeho periodickej prehliadky, ako je stanovené v článku 19 ods. 1 nariadenia č. 3821/85 a článku 41 ods. 1 nariadenia č. 165/2014, a na druhej strane vykonáva súdne preskúmanie týkajúce sa tejto sankcie.

40.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty predpokladá existenciu súvislosti medzi aktom práva Únie a dotknutým vnútroštátnym opatrením, ktorá presahuje podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú. ( 13 )

41.

Preto na určenie toho, či sa na vnútroštátnu právnu úpravu vzťahuje pojem vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, treba spomedzi iných kritérií preskúmať, či je cieľom dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy vykonanie ustanovenia práva Únie, aká je povaha tejto právnej úpravy a či táto právna úprava sleduje iné ciele než tie, ktoré zahŕňa právo Únie, hoci môže toto právo nepriamo ovplyvniť, ako aj to, či existuje osobitná právna úprava Únie v tejto oblasti alebo taká, ktorá by ju mohla ovplyvniť. ( 14 )

42.

V prejednávanej veci sa v nariadení č. 3821/85, ktoré bolo uplatniteľné v deň spáchania porušenia, ako aj v nariadení č. 165/2014, ktoré ho zrušilo, vyžaduje, aby vozidlá prepravujúce tovar boli vybavené tachografom a aby sa podroboval periodickej prehliadke. Tieto nariadenia tiež ukladajú členským štátom v článku 19 ods. 1 nariadenia č. 3821/85, respektíve v článku 41 ods. 1 nariadenia č. 165/2014 povinnosť sankcionovať porušenia ich ustanovení. Členský štát však vykonáva právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty pri plnení povinnosti stanovenej v ustanovení práva Únie stanoviť sankcie za porušenia uvedené v tomto ustanovení. ( 15 ) V dôsledku toho slovenské orgány uložením takej správnej pokuty, o akú ide vo veci samej, vykonali právo Únie.

46.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa § 2 ods. 1 zákona č. 461/2007 musí byť každé vozidlo patriace dopravnému podniku a používané na prepravu tovaru vybavené tachografom. Na základe § 2 ods. 2 tohto zákona sú však vozidlá uvedené v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 od tejto povinnosti oslobodené. Dynamickým odkazom na toto ustanovenie tak slovenský zákonodarca využil právomoc, ktorú mu priznáva jednak článok 3 ods. 2 nariadenia č. 3821/85, ktorý bol uplatniteľný ku dňu, kedy došlo k porušeniu, a jednak článok 3 ods. 2 nariadenia č. 165/2014, ktorým sa s účinnosťou od 2. marca 2016 zrušilo nariadenie č. 3821/85. Podľa týchto dvoch ustanovení môžu totiž členské štáty oslobodiť vozidlá uvedené v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 od povinnosti byť vybavené tachografom. ( 18 )

47.

Toto ustanovenie stanovuje zoznam typov vozidiel, pre ktoré sú členské štáty oprávnené odchýliť sa od povinností (týkajúcich sa minimálneho veku, pracovnej doby a doby odpočinku vodičov) uložených v článkoch 5 až 9 tohto nariadenia. Do nadobudnutia účinnosti nariadenia 2020/1054 neboli vozidlá používané na dodávku transportného betónu zahrnuté do tohto zoznamu. V dôsledku toho nepatrili medzi vozidlá, na ktoré sa vzťahuje § 2 ods. 2 zákona č. 461/2007. Od 20. augusta 2020, teda odo dňa nadobudnutia účinnosti nariadenia 2020/1054, sa však tieto vozidlá automaticky stali súčasťou zoznamu vozidiel uvedených v tomto § 2 ods. 2, a preto boli slovenským zákonodarcom vyňaté z povinnosti byť vybavené tachografom.

B.

O druhej prejudiciálnej otázke

Ako sa uvádza vo vysvetlivkách k Charte základných práv ( 20 ), článok 49 ods. 1 Charty sa má vzťahovať na trestné veci.

51.

Na účely určenia uplatniteľnosti tohto ustanovenia je preto potrebné preskúmať, či opatrenie, akým je administratívna sankcia vo veci samej, má trestnoprávnu povahu.

52.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu článku 50 Charty a prebratej do jej článku 49 ods. 3, sú na posúdenie trestnoprávnej povahy sankcie relevantné tri kritériá („kritériá Engel“ ( 21 )): prvým je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím je stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. ( 22 )

53.

Pokiaľ ide o druhé kritérium týkajúce sa samotnej povahy porušenia , toto kritérium zahŕňa overenie, či predmetné opatrenie sleduje najmä represívny účel , ktorý je vlastný sankcii trestnoprávnej povahy v zmysle článku 49 Charty. ( 25 ) V tejto súvislosti Súdny dvor už uviedol, že samotná okolnosť, že predmetné opatrenie sleduje aj preventívny účel, ho nemôže zbaviť kvalifikácie ako „trestnoprávnej sankcie“. Zo samotnej povahy trestnoprávnych sankcií totiž vyplýva, že smerujú tak k represii, ako aj k prevencii nezákonných konaní. Naopak opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu. ( 26 )

57.

V prejednávanej veci je nepochybné, že právna úprava Únie tým, že vyžaduje, aby určité kategórie vozidiel boli vybavené tachografom a aby tachograf podliehal periodickej prehliadke, sleduje ciele zlepšenia sociálnych podmienok pracovníkov, na ktorých sa táto právna úprava vzťahuje, ako aj bezpečnosti cestnej premávky. ( 27 ) Je nepochybné, že sankcie, ktoré sú členské štáty povinné stanoviť, majú za cieľ postihovať porušenia tejto povinnosti.

58.

Konštatovanie, že za porušenie dotknuté vo veci samej bolo možné uložiť pokutu až do výšky 1660 eur, však podľa informácií poskytnutých Súdnemu dvoru na pojednávaní svedčí o prísnosti uvedenej sankcie.

62.

Tieto skutočnosti ma spoločne vedú k záveru, že sú splnené dve z kritérií Engel a že vnútroštátny súd by mohol byť nútený konštatovať, že sankcia, o ktorú ide vo veci samej, má trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 ods. 1 Charty. Okrem toho poznamenávam, že Súdny dvor už zrejme implicitne rozhodol, že správna pokuta uložená za porušenie nariadenia č. 3821/85 predstavuje sankciu trestnoprávnej povahy v zmysle Charty. ( 30 )

63.

Zdá sa mi preto veľmi nepravdepodobné, že by vnútroštátny súd na základe dôkazov, ktoré mu boli predložené, dospel k záveru, že pokuta dotknutá vo veci samej nepredstavuje sankciu trestnoprávnej povahy. Ak by však dospel k takémuto záveru, posledná veta článku 49 ods. 1 Charty by sa neuplatnila. Preto je vhodné určiť, či by sa podobné dôsledky mohli vyvodiť zo všeobecnej zásady práva Únie, ktorá by rozšírila zásadu retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona na všetky administratívne sankcie bez toho, aby bolo potrebné stanoviť ich trestnoprávnu povahu.

64.

V tejto súvislosti poznamenávam, že viaceré členské štáty uplatňujú zásadu retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona na opatrenia, ktoré možno označiť ako „administratívne sankcie“, bez toho, aby sa takéto uplatňovanie obmedzilo na opatrenia, ktoré majú trestnoprávnu povahu v zmysle EDĽP a Charty. ( 32 ) V týchto členských štátoch má však uplatňovanie tejto zásady v závislosti od prípadu svoj zdroj v ústavných alebo zákonných ustanoveniach, ako aj v judikatúre. ( 33 ) Je preto otázne, či zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona, uplatňovaná mimo „trestnej“ oblasti, vyplýva z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.

68.

Podľa môjho názoru teda nie je možné, aby sa táto zásada ako všeobecná zásada práva Únie uplatňovala na administratívne sankcie, ktoré nespadajú do pôsobnosti článku 49 ods. 1 Charty.

69.

Naopak členské štáty majú naďalej možnosť uplatňovať takúto zásadu podľa článku 53 Charty ako vnútroštátny štandard ochrany pri rešpektovaní prednosti, jednoty a účinnosti práva Únie. ( 34 )

70.

73.

Okrem toho uplatnenie zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona predpokladá zmenu v posúdení zákonodarcu, pokiaľ ide o primeranosť predtým zavedeného režimu sankcií. ( 39 ) Zmeny v platných predpisoch preto musia odrážať zmenu postoja zákonodarcu k trestnoprávnej kvalifikácii skutku alebo k trestu, ktorý sa má za trestný čin uložiť. ( 40 )

74.

O takýto prípad nejde, ak zmena uplatniteľného práva, ku ktorej došlo po spáchaní trestného činu, predstavuje vo vzťahu k tomuto trestnému činu len zmenu skutkovej situácie, ktorá nemôže zmeniť zákonné znaky uvedeného trestného činu. Súdny dvor teda mohol rozhodnúť, že nadobudnutie občianstva Únie predstavuje skutkovú situáciu, ktorá nie je taká, aby zmenila zákonné znaky trestného činu napomáhania nelegálnej imigrácie. ( 41 )

75.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nedochádza k zmene postoja zákonodarcu k trestnoprávnej kvalifikácii skutkov alebo trestu, ktorý sa má uložiť za trestný čin, ak je zmena právnej úpravy výsledkom čisto ekonomického a odborného posúdenia, ktoré nespochybňuje trestnoprávnu kvalifikáciu ani posúdenie príslušným vnútroštátnym orgánom trestu, ktorý sa má uložiť za konanie, ktoré má za následok neoprávnené získanie výhody, aj keby táto výhoda mala byť odteraz priznaná podľa novej právnej úpravy. ( 42 )

79.

Pokiaľ teda zmena právnej úpravy umožňuje členským štátom vylúčiť vozidlá používané na dodávku transportného betónu z povinnosti byť vybavené tachografom, možno z toho vyvodiť zmenu vnímania normotvorcu Únie, ktorú sprostredkoval slovenský zákonodarca, ktorý túto možnosť využil, pokiaľ ide o potrebu postihovať nesplnenie tejto povinnosti v prípade tejto kategórie vozidiel. V rozsahu, v akom táto zmena právnej úpravy vedie k vylúčeniu vodičov vozidiel používaných na dodávku transportného betónu zo skupiny osôb, ktoré môžu byť obvinené zo spáchania priestupku uvedeného v § 38 zákona č. 462/2007, nepredstavuje ani vonkajší skutkový stav, ani čisto ekonomické a odborné posúdenie, ktoré by nesúviselo s vymedzením zákonných znakov tohto priestupku.

80.

V tomto ohľade je irelevantné, že právny základ priestupku, ktorý je tvorený týmto § 38, zostáva nezmenený. Zmena zákona vyplývajúca z možnosti, ktorá bola členským štátom poskytnutá na zavedenie výnimiek pre určité kategórie vozidiel, je obsiahnutá v ustanovení, ktoré je doplnkové k trestnému právu a ktoré určuje zákonné skutkové situácie trestného činu. Podobne ako vo viacerých členských štátoch zastávam názor, že zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona by sa mala v tomto type situácií uplatňovať v plnom rozsahu. ( 43 )

81.

Z uvedeného vyplýva, že zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona zakotvená v poslednej vete článku 49 ods. 1 Charty sa podľa môjho názoru má vykladať tak, že sa uplatňuje tak pri ukladaní administratívnych sankcií, ako to stanovuje článok 19 ods. 1 nariadenia č. 3821/85, a článok 41 ods. 1 nariadenia č. 165/2014, ako aj pri ich súdnom preskúmaní, keďže tieto sankcie majú trestnoprávnu povahu a nový zákon tým, že už neukladá povinnosť vybaviť vozidlá používané na dodávku transportného betónu tachografom, vyjadruje zmenu postoja zákonodarcu k potrebe stíhať nesplnenie tejto povinnosti.

84.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že aj v prípade neexistencie žiadosti v tomto zmysle musí zohľadniť základné zásady ukladania trestov vrátane zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona. ( 45 ) Je však tiež viazaný právnym stavom, ktorý existoval v čase, keď rozhodnutie správneho súdu nižšej inštancie, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným ( 46 ), bolo vydané. ( 47 ) Toto rozhodnutie má právnu silu rozhodnutej veci. ( 48 )

85.

Vnútroštátny súd dodáva, že kasačná sťažnosť je teoreticky vnímaná ako mimoriadny opravný prostriedok práve z dôvodu, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu. Dôvody, pre ktoré je možné kasačnú sťažnosť podať, sú nastavené široko a pokrývajú v princípe všetky právne a procesné vady. ( 49 ) Okrem toho, ak sú splnené formálne podmienky, má podávateľ kasačnej sťažnosti právo na to, aby o nej bolo rozhodnuté a aby konanie o kasačnej sťažnosti pravidelne a priamo nasledovalo za konaním pred správnym súdom nižšej inštancie. ( 50 )

86.

Vnútroštátny súd sa teda na jednej strane snaží zistiť, do akej miery zohráva konečná povaha súdneho rozhodnutia úlohu na účely určenia, či sa uplatní zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona. Na druhej strane si tento súd kladie otázku, či právne osobitosti kasačnej sťažnosti predstavujú procesnú prekážku uplatnenia tejto zásady.

V tejto súvislosti poznamenávam, že posledná veta článku 49 ods. 1 Charty je formulovaná veľmi široko, bez stanovenia časového obmedzenia pravidla, podľa ktorého ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, musí sa tento trest uplatniť. Toto ustanovenie najmä neodkazuje na obmedzenie založené na existencii súdneho rozhodnutia, ktoré má konečnú povahu.

90.

Vzhľadom na to Súdny dvor už pripustil, že táto zásada nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zachováva odňatie práva voliť automaticky vyplývajúce z odsúdenia v trestnom konaní len v prípade konečných odsúdení, o ktorých bolo rozhodnuté v poslednom stupni podľa bývalého trestného zákona, napriek neskoršiemu prijatiu zákona miernejšieho pre odsúdeného. ( 51 ) Uvedená zásada teda nevyžaduje, aby konečné rozsudky, vydané v poslednom stupni, podliehali preskúmaniu, keď následne nadobudne účinnosť miernejšia trestnoprávna úprava. ( 52 )

91.

Naopak zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona sa má uplatňovať dovtedy, kým nebol vyhlásený konečný rozsudok. Preto je v každom prípade nevyhnutné preskúmať, či bol takýto rozsudok vyhlásený.

92.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že účelom článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP ( 55 ) je zabrániť opakovaniu trestného konania (zásada ne bis in idem ), ktoré bolo definitívne skončené. Podľa výkladovej správy k protokolu č. 7 k EDĽP ( 56 )„rozhodnutie je konečné, ak podľa zvyčajného vyjadrenia nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci. Je to tak v prípade, že je nezvratné , to znamená, že proti nemu nie je možné podať žiaden ďalší riadny opravný prostriedok alebo že strany už takéto opravné prostriedky vyčerpali, alebo že márne uplynula lehota na ich podanie“ [ neoficiálny preklad ] ( 57 ). Rozhodnutia, ktoré sú predmetom riadneho opravného prostriedku, sú vylúčené z pôsobnosti záruky obsiahnutej v článku 4 protokolu č. 7, pokiaľ neuplynula lehota na podanie odvolania. Na druhej strane mimoriadne opravné prostriedky , ako je žiadosť o obnovu konania alebo žiadosť o predĺženie uplynutej lehoty, sa pri určovaní, či bolo konanie definitívne skončené, nezohľadňujú. Hoci tieto opravné prostriedky predstavujú pokračovanie pôvodného konania, „konečná“ povaha rozhodnutia nezávisí od ich uplatnenia. ( 58 )

96.

98.

Hoci úloha Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je iná ako úloha ESĽP, zastávam názor, že by sa v prejednávanej veci mal prijať podobný prístup, ktorý by zosúladil rozhodovací priestor, ktorý musia mať členské štáty, s účinnosťou zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona. Hoci je teda zrejmé, že každému členskému štátu prináleží vymedziť vlastný systém opravných prostriedkov, najmä podmienky, za ktorých možno podať proti rozhodnutiu správneho súdu kasačnú sťažnosť, a štádium súdneho konania, od ktorého možno rozsudok považovať za konečný podľa vnútroštátneho práva, tento rozhodovací priestor by mal byť ohraničený, aby sa zabezpečilo jednotné uplatňovanie tejto zásady v rámci Únie a aby sa tak zabezpečil jej plný účinok. ( 61 )

99.

102.

Ako totiž vyplýva z ustanovení SSP, ktoré som citoval vyššie, právo podať kasačnú sťažnosť na tento súd nepodlieha takým reštriktívnym obmedzeniam, najmä pokiaľ ide o dôvody jej podania alebo osoby oprávnené ju podať, že by sa mala považovať za mimoriadny opravný prostriedok. Inými slovami, keďže podľa slovenského práva sa podanie kasačnej sťažnosti nejaví ako striktne upravené a výnimočné, ( 64 ) ide o riadny opravný prostriedok, ktorý je súčasťou pokračovania súdneho konania iniciovaného T.T. pred správnym súdom a ktorý môže viesť k tomu, že rozsudok vydaný týmto posledným uvedeným súdom bude v stanovenej lehote spochybnený.

103.

Slovenská právna úprava v skutočnosti odráža rozdiel v povahe medzi jednak úlohou súdu rozhodujúceho vo veci, ktorým je „rozhodovanie o spore“ a jednak úlohou kasačného súdu, ktorým je „rozhodovanie o rozsudku“. Tento rozdiel sa prejavuje v dvoch odlišných súdnych štádiách. Rozhodnutie vydané prvým z nich je právoplatné, teda má právnu silu rozhodnutej veci. Pokiaľ však proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť, a teda ho možno spochybniť, nie je nezvratné. V slovenskom práve preto treba rozlišovať medzi rozhodnutiami, ktoré sú právoplatné, a rozhodnutiami, ktoré sú nezvratné, pričom nezvratnými rozhodnutiami sú tie, proti ktorým boli uplatnené všetky riadne opravné prostriedky, vrátane kasačnej sťažnosti, alebo neboli uplatnené v požadovanej lehote.

104.

Na účely uplatnenia zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona je však dôležité zistiť, či sa rozhodnutie vydané správnym súdom stalo nezvratným v tom zmysle, že ho už nie je možné napadnúť na súde vyššej inštancie z dôvodu uplatnenia opravného prostriedku odsúdeným v stanovenej lehote, a to nad rámec rozdielov a procesných kvalifikácií, ktoré sú špecifické pre každé vnútroštátne právo. Súdne rozhodnutie, ktoré podľa práva členského štátu nie je nezvratné, totiž nemôže predstavovať procesnú prekážku uplatnenia tejto zásady. ( 65 ) Z vyššie uvedených dôvodov v prejednávanej veci neexistuje žiadne takéto zistenie o rozhodnutí, ktoré by sa stalo nezvratným. Z toho vyplýva, že uvedená zásada je plne uplatniteľná.

Ak súd rozhodujúci vo veci samej nezohľadní miernejšie ustanovenie trestného zákona, ktorý nadobudne účinnosť pred jeho rozhodnutím, dopúšťa sa nesprávneho právneho posúdenia, ktoré môže byť sankcionované kasačným súdom, čím sa táto zásada v plnom rozsahu uplatní.

108.

Mala by byť situácia odlišná v prípade, ak miernejšie ustanovenie trestného zákona nadobudne účinnosť počas konania pred kasačným súdom? To je otázka, ktorou sa treba teraz zaoberať.

109.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu o uplatniteľnosti uvedenej zásady v prípade nadobudnutia účinnosti nového zákona po podaní kasačnej sťažnosti vyplývajú z osobitnej povahy tohto štádia súdneho konania. Kasačný súd je súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku, a nie, na rozdiel od súdov nižšej inštancie, súdom rozhodujúcim vo veci samej. Meritum veci je teda definitívne posúdené týmito súdmi nižšej inštancie a nepodlieha už opätovnému preskúmaniu kasačným súdom, ktorého úlohou je preskúmať, či súdy nižšej inštancie správne uplatnili právny predpis.

110.

Podľa ustálenej judikatúry totiž pri neexistencii zosúladenia právnej úpravy Únie v oblasti sankcií uplatniteľných v prípade nedodržania podmienok stanovených systémom zavedeným touto právnou úpravou, majú členské štáty právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich najvhodnejšie. Členské štáty však musia pri výkone svojich právomocí dodržiavať právo Únie a jeho všeobecné zásady, a teda aj zásadu proporcionality. ( 69 ) Táto zásada tvorí súčasť všeobecných zásad práva Únie, ktoré musia byť rešpektované vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá spadá do pôsobnosti práva Únie alebo ktorou sa toto právo vykonáva, a to aj v prípade, že nedošlo k zosúladeniu právnej úpravy Únie v oblasti uplatniteľných sankcií. ( 70 )

114.

Pokiaľ zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona súvisí so zásadou nevyhnutnosti a primeranosti trestov, ( 71 ) ktorá je sama osebe zakotvená v článku 49 ods. 3 Charty, zastávam názor, že by mala mať širokú pôsobnosť, aby sa mohla bezprostredne uplatniť na páchateľov trestných činov spáchaných pred nadobudnutím účinnosti nového zákona a ktoré neviedli k vydaniu nezvratných rozhodnutí. Ak sa totiž zákonodarca rozhodol zmierniť prísnosť starého zákona, je to preto, že uznal, že protiprávnosť daného konania a/alebo predtým stanovený trest už nie sú striktne nevyhnutné.

115.

Ako správne uviedol vnútroštátny súd, táto zásada teda znamená, že ak už odpadne spoločenská potreba trestať isté konanie, prípadne sa zmení prísnosť náhľadu na toto konanie vyjadrená v miere prísnosti sankcie, neexistuje žiadny rozumný a spravodlivý dôvod, aby všetky „historické“ delikty a ich páchatelia boli naďalej stíhaní, ak škodlivosť historicky sankciovaného konania a prísnosť sankcie zaň už zákonodarný orgán vidí odlišne.

119.

Ak sa tým zahmlieva osobitosť kasačnej sťažnosti, ( 73 ) je to nevyhnutný dôsledok širokého rozsahu pôsobnosti tejto zásady.

120.

V tejto súvislosti pripomínam, že vo viacerých členských štátoch je súd poslednej inštancie vo veciach administratívnych sankcií povinný zohľadniť miernejšie ustanovenie zákona, aj keď bol tento zákon prijatý až v priebehu konania, ktoré pred ním prebieha. ( 74 )

121.

Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že ani kvalifikácia rozsudku ako „konečného“ podľa slovenského práva, ani skutočnosť, že kasačná sťažnosť je v tomto práve vnímaná ako mimoriadny opravný prostriedok, ani osobitné procesné znaky kasačnej sťažnosti by podľa môjho názoru nemali brániť uplatneniu zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona zakotvenej v poslednej vete článku 49 ods. 1 Charty, lebo inak by bol jej rozsah neprimerane obmedzený.

členský štát vykonáva právo Únie v zmysle tohto ustanovenia jednak vtedy, keď podľa práva Únie stanovuje uloženie administratívnej sankcie v prípade porušenia povinností týkajúcich sa prítomnosti tachografu vo vozidlách prepravujúcich tovar a jeho periodickej prehliadky, a jednak v rámci súdneho preskúmania týkajúceho sa tejto sankcie.

2.

Zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona, zakotvená v poslednej vete článku 49 ods. 1 Charty základných práv,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

sa vzťahuje tak na ukladanie administratívnych sankcií, ako aj na ich súdne preskúmanie, keďže tieto sankcie majú trestnoprávnu povahu a nový zákon tým, že už neukladá povinnosť, aby boli vozidlá používané na dodávku transportného betónu vybavené tachografom, odráža zmenu postoja zákonodarcu k potrebe sankcionovať nesplnenie tejto povinnosti,

( 5 ) Ú. v. ES L 370, 1985, s. 8 ; Mim. vyd. 07/001, s. 227.

( 6 ) Ú. v. ES L 158, 2013, s. 1 , ďalej len „nariadenie č. 3821/85“.

( 7 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 15. marca 2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98 a zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3820/85 ( Ú. v. EÚ L 102, 2006, s. 1 ).

( 8 ) Ú. v. ES L 60, 2014, s. 1 .

( 9 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 15. marca 2006 o minimálnych podmienkach vykonávania nariadení Rady (EHS) č. 3820/85 a (EHS) č. 3821/85 o právnych predpisoch v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, a o zrušení smernice Rady 88/599/EHS ( Ú. v. EÚ L 102, 2006, s. 35 ).

( 10 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, pokiaľ ide o minimálne požiadavky na maximálne denné a týždenné časy jazdy, minimálne prestávky a doby denného a týždenného odpočinku, a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy prostredníctvom tachografov ( Ú. v. EÚ L 249, 2020, s. 1 ).

( 17 ) Pozri najmä rozsudky z 19. novembra 2019, TSN a AKT ( C‑609/17 a C‑610/17 , EU:C:2019:981 , bod 50 , ako aj citovaná judikatúra), a z 29. júla 2024, protectus ( C‑185/23 , EU:C:2024:657 , bod 59 ).

( 18 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. februára 2019, NK ( C‑231/18 , EU:C:2019:103 , bod 19 ).

( 19 ) Pozri najmä rozsudok z 24. júla 2023, Lin ( C‑107/23 PPU , EU:C:2023:606 , bod 106 ).

( 20 ) Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 .

( 21 ) Pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, 8. júna 1976, Engel a iní v. Holandsko (CE:ECHR:1976:0608JUD000510071).

( 22 ) Pozri najmä rozsudok zo 4. mája 2023, Agenția Națională de Integritate ( C‑40/21 , EU:C:2023:367 , bod 34 a citovaná judikatúra).

( 29 ) Pozri najmä rozsudok zo 4. mája 2023, MV – 98 [ C‑97/21 , EU:C:2023:371 , bod 46 a citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)].

( 30 ) Pozri rozsudok z 24. marca 2021, Prefettura Ufficio territoriale del governo di Firenze ( C‑870/19 a C‑871/19 , EU:C:2021:233 , bod 49 ).

( 31 ) Pozri najmä rozsudky z 3. mája 2005, Berlusconi a i. ( C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02 , EU:C:2005:270 , body 68 a 69 ), ako aj zo 6. októbra 2016, Paoletti a i. ( C‑218/15 , EU:C:2016:748 , bod 25 a citovaná judikatúra).

( 32 ) Podľa výskumnej správy 24/002 je to tak napríklad v Bulharsku, Nemecku, Grécku, Španielsku, Francúzsku, Litve, Holandsku, Poľsku, Portugalsku, Slovinsku, na Slovensku a vo Švédsku .

( 36 ) Pozri najmä rozsudky z 11. marca 2008, Jager ( C‑420/06 , EU:C:2008:152 , body 59 a 60 ), ako aj zo 4. októbra 2012, ED a F Man Alcohols ( C‑669/11 , EU:C:2012:618 , body 52 a 53 ).

( 37 ) Pozri najmä rozsudok z 24. júla 2023, Lin ( C‑107/23 PPU , EU:C:2023:606 , bod 107 a citovaná judikatúra).

( 38 ) Poznamenávam, že aj ESĽP rozhodol, že zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona sa vzťahuje nielen na uložený trest, ale aj na definíciu trestného činu: Pozri najmä rozsudok ESĽP, 18. októbra 2022, Mørck Jensen v. Dánsko (CE:ECHR:2022:1018JUD006078519, bod 46). Pozri tiež poradné stanovisko ESĽP z 29. mája 2020 k použitiu techniky „legislatívy na základe odkazu“ na definíciu trestného činu a kritériá, ktoré sa majú použiť na porovnanie trestného zákona v znení platnom v čase spáchania trestného činu a trestného zákona v znení neskorších predpisov (sťažnosť č. P16‑2019‑001, bod 82).

( 39 ) Pozri rozsudky z 11. marca 2008, Jager ( C‑420/06 , EU:C:2008:152 , bod 70 ), ako aj zo 4. októbra 2012, ED a F Man Alcohols ( C‑669/11 , EU:C:2012:618 , bod 59 ).

( 40 ) Pozri rozsudky zo 6. októbra 2016, Paoletti a i. ( C‑218/15 , EU:C:2016:748 , bod 27 ); zo 7. augusta 2018, Clergeau a i. ( C‑115/17 , EU:C:2018:651 , bod 33 ), a z 24. júla 2023, Lin ( C‑107/23 PPU , EU:C:2023:606 , bod 107 ).

( 41 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2016, Paoletti a i. ( C‑218/15 , EU:C:2016:748 , body 32 až 36 ). Pozri tiež rozsudok ESĽP, 18. októbra 2022, Mørck Jensen v. Dánsko (CE:ECHR:2022:1018JUD006078519, body 44 až 54).

( 47 ) Z § 454 SSP teda vyplýva, že na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania napadnutého rozhodnutia správneho súdu.

( 48 ) Podľa § 145 ods. 5 SSP len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

( 49 ) Tieto dôvody sú uvedené v § 440 ods. 1 SSP: na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve [bod a)]; účastník konania nemal procesnú subjektivitu [bod b)] alebo nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník [bod c)]; v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie [bod d)]; vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd [bod e)]; nesprávnym procesným postupom správny súd znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [bod f)]; správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [bod g)]; správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [bod h)]; správny súd nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti [bod i)] alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté [bod j)].

( 50 ) V súlade s tým, čo stanovuje § 438 ods. 1 SSP, kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu. Okrem toho z § 439 ods. 1 SSP vyplýva, že kasačná sťažnosť je v zásade prípustná proti každému rozhodnutiu správneho súdu.

( 51 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2015, Delvigne ( C‑650/13 , EU:C:2015:648 , bod 56 ).

( 58 ) Pozri rozsudok ESĽP, 10. februára 2009, Sergueï Zolotoukhine v. Rusko (CE:ECHR:2009:0210JUD001493903, bod 108).

( 59 ) Pozri rozsudky ESĽP, 8. júla 2019, Mihalache v. Rumunsko (CE:ECHR:2019:0708JUD005401210, bod 115), a 8. októbra 2024, Jesus Pinhal v. Portugalsko (CE:ECHR:2024:1008JUD004804715, bod 177).

( 60 ) Pozri rozsudok ESĽP, 8. júla 2019, Mihalache v. Rumunsko (CE:ECHR:2019:0708JUD005401210, bod 116). Ako príklad, keď sa rozhodnutie stalo konečným na základe rozsudku Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), pozri rozsudok ESĽP, 6. septembra 2019, Nodet v. Francúzsko (CE:ECHR:2019:0606JUD004734214, body 21 a 46).

( 61 ) Pozri najmä rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA ( C‑144/23 , EU:C:2024:881 , bod 31 a citovaná judikatúra), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch, najmä zriadenie, zloženie, právomoci a fungovanie najvyšších vnútroštátnych súdov, patrí do právomoci týchto štátov, tieto štáty sú pri výkone svojej právomoci povinné plniť povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie.

( 62 ) Pozri analogicky rozsudok z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING ( C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 61 ).

( 67 ) V tejto súvislosti pozri § 462 ods. 1 SSP, ktorý stanovuje, že kasačný súd môže po tom, čo zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti, vrátiť vec správnemu súdu nižšej inštancie.

( 68 ) Podľa § 462 ods. 2 SSP ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom a správny súd nižšej inštancie žalobu zamietol, môže rozhodnutie tohto súdu zmeniť tak, že zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie tohto orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie.

( 69 ) Pozri najmä rozsudok z 21. novembra 2024, Еkоstroj ( C‑61/23 , EU:C:2024:974 , bod 41 a citovaná judikatúra).

( 70 ) Pozri najmä rozsudok z 21. novembra 2024, Еkоstroj ( C‑61/23 , EU:C:2024:974 , bod 42 a citovaná judikatúra).

( 71 ) Pozri rozsudok ESĽP, 17. septembra 2009, Scoppola v. Taliansko (č. 2) (CE:ECHR:2009:0917JUD001024903, bod 108).

( 72 ) V prejednávanej veci ide najmä o § 454 SSP, ktorý stanovuje, pripomínam, že úlohou kasačného súdu v správnych veciach je určiť, či sa správny súd nižšej inštancie dopustil nesprávneho právneho posúdenia vzhľadom na stav existujúci v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

( ) Podľa výskumnej správy 24/002 v Nemecku , Gesetz über Ordnungswidrigkeiten (zákon o správnych deliktoch) z 24. mája 1968 (BGBl. 1968 I, s. 481), naposledy zmenený zákonom z 12. júla 2024 (BGBl. 2024 I, č. 234), stanovuje vo vzťahu k správnym pokutám, že zásada lex posterior mitius sa má vzťahovať na všetky zmeny vykonané „pred rozhodnutím“, pričom táto formulácia sa vo všeobecnosti chápe tak, že zahŕňa rozhodnutie vydané v konaní o opravnom prostriedku, ktoré sa týka len právnych otázok: pozri v tomto zmysle ROGALL, K.: Rückwirkung des milderen Gesetzes. In: MITSCH, W.: Karlsruher Kommentar zum Gesetz über Ordnungswidrigkeiten . 5. vyd., München: C.H. Beck, 2018, bod 27, ako aj GRAF, J P.: Beck’scher Online‑Kommentar OWiG . 44. vyd., München: C.H. Beck, 2024, pozri poznámku pod čiarou 59, bod 24. V Španielsku zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia zákona vo vzťahu k administratívnym sankciám vyplýva z článku 9 ods. 3 Constitución (Ústava), ako aj z článku 26 ods. 2 Ley 40/2015, de Régimen Jurídico del Sector Público (zákon č. 40/2015 o právnom režime verejného sektora) z 1. októbra 2015 (BOE č. 236, z 2. októbra 2015, s. 89411). Preto oddelenie správnych sporov Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), ktorý je súdom najvyššej inštancie vo veciach administratívnych sankcií, uplatňuje miernejší zákon, aj keď tento neskôr uvedený zákon nadobudol účinnosť počas konania, ktoré pred ním prebieha: pozri rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) č. 1219/2019 z 23. septembra 2019. Vo Francúzsku napriek právnej sile rozhodnutej veci spojenej s rozsudkom vydaným odvolacím správnym súdom a neexistencii odkladného účinku odvolania v správnych veciach zmenila Conseil d’Etat (Štátna rada) svoju judikatúru v súvislosti s administratívnymi sankciami rozsudkom č. 443476 zo 7. októbra 2022, ktorý som už citoval (pozri poznámky pod čiarou 63 a 73 vyššie).