C-559/23
ECLI:EU:C:2026:204
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CC0559
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 12. marca 2026( 1 )
Vec C ‑ 559/23 P
International Management Group (IMG)
proti
Európskej komisii
„ Odvolanie – Námietka neprípustnosti odvolania z dôvodu premlčania žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti – Opomenutie Všeobecného súdu rozhodnúť o námietke neprípustnosti pred zamietnutím žaloby ako nedôvodnej – Externé vyšetrovanie Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) – Oznámenie správy o vyšetrovaní OLAF‑u vnútroštátnym justičným orgánom – Nepovolené zverejnenie správy o vyšetrovaní v tlači – Nemajetková a majetková ujma, ktorá údajne vznikla odvolateľke – Príčinná súvislosť – Skutočnosť, ktorá spôsobila škodu, ktorú možno pripísať buď Európskej únii, alebo dotknutým vnútroštátnym orgánom – Neistota – Dôkazné bremeno “
I. Úvod
1. Prejednávané odvolanie bolo podané proti rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 28. júna 2023, IMG/Komisia( 2 ), ktorým tento súd zamietol ako nedôvodnú žalobu o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, ktorú podala spoločnosť International Management Group (IMG) z dôvodu nepovoleného zverejnenia správy o vyšetrovaní, ktorá sa jej týka a ktorú vypracoval Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF), v tlači.
2. Pri preskúmaní tohto odvolania bude musieť Súdny dvor najmä potvrdiť alebo odmietnuť stanovisko Všeobecného súdu, ktorý v napadnutom rozsudku rozhodol, že vzhľadom na neistotu v súvislosti s pôvodcom skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, treba „pre nedostatok nepriamych dôkazov v tomto zmysle“( 3 ) vylúčiť mimozmluvnú zodpovednosť Únie, keďže škodu mohol spôsobiť tak zdroj vnútri Únie, teda OLAF alebo Európska komisia, ako aj zdroj mimo Únie, teda dotknuté vnútroštátne justičné orgány.
3. V týchto návrhoch navrhnem Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok z dôvodu, že Všeobecný súd pri svojom posúdení údajného porušenia povinnosti zachovávať dôvernosť zo strany Komisie a OLAF‑u nerešpektoval pravidlá upravujúce dôkazné bremeno a dokazovanie. Vysvetlím dôvody, prečo takéto nesprávne právne posúdenie spochybňuje aj jeho záver, podľa ktorého Komisia a OLAF údajne porušili povinnosť náležitej starostlivosti.
II. Okolnosti predchádzajúce sporu
4. Okolnosti predchádzajúce sporu sú zhrnuté v bodoch 2 až 12 napadnutého rozsudku.
5. Spoločnosť IMG bola podľa svojich stanov založená ako medzinárodná organizácia. Pri svojej činnosti uzavrela táto spoločnosť s Komisiou viacero dohôd najmä v rámci spôsobu plnenia rozpočtu Únie nazývaného „nepriame alebo zdieľané riadenie“, ktorý je upravený finančnou právnou úpravou Únie.
6. Generálny riaditeľ OLAF‑u začal externé vyšetrovanie týkajúce sa právneho postavenia odvolateľky.( 4 ) Na záver tohto vyšetrovania vo svojej záverečnej správe o vyšetrovaní (ďalej len „správa OLAF‑u“), vypracovanej 9. decembra 2014, dospel v podstate k záveru, že IMG nie je „medzinárodnou organizáciou“ v zmysle finančnej právnej úpravy Únie a odporučil Komisii, aby jej uložila správne a finančné sankcie a aby od nej vymáhala sumy, ktoré jej boli v tomto postavení vyplatené.
7. Správa OLAF‑u bola 12. decembra 2014 oficiálne odovzdaná Komisii, ako aj francúzskym a belgickým justičným orgánom. Dňa 13. februára 2015 boli informácie o obsahu tejto správy uverejnené v časopise Der Spiegel . Dňa 18. februára 2015 zaslala odvolateľka OLAF‑u list, v ktorom upozornila na možný únik informácií o obsahu uvedenej správy do tlače.
8. Dňa 13. marca 2015 generálny riaditeľ OLAF‑u zaslal predsedovi Európskeho parlamentu list, v ktorom uviedol, že má informácie o tom, že správa OLAF‑u je údajne šírená vo výbore Parlamentu pre rozpočtovú kontrolu. V tomto liste generálny riaditeľ OLAF‑u pripomenul, že táto správa nebola oficiálne zverejnená v Parlamente, a požiadal predsedu tejto inštitúcie, aby prijal opatrenia potrebné na ukončenie šírenia tohto dokumentu.
9. Listom z 20. marca 2015 OLAF odpovedal odvolateľke, že jeho správa bola zaslaná výlučne príslušným vnútroštátnym orgánom a Generálnemu sekretariátu Komisie.
10. Dňa 11. decembra 2015 bola správa OLAF‑u uverejnená bez príloh na internetovej stránke denníka New Europe . Odvolateľka bola informovaná, že generálny tajomník Komisie a OLAF začali dve vyšetrovania, aby zistili zdroj tohto úniku informácií.
11. Dňa 30. januára 2017 generálny tajomník Komisie zaslal odvolateľke list, v ktorom ju informoval, že vyšetrovania boli ukončené a že neumožnili zistiť zdroj úniku informácií.
12. Dňa 5. júna 2018 bola odvolateľke doručená správa OLAF‑u s prílohami.
III. Konanie na súdoch Únie
A. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
13. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. decembra 2020 odvolateľka podala žalobu založenú na článku 268 ZFEÚ, v ktorej sa domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej podľa jej názoru vznikla v dôsledku nezákonného konania Komisie a OLAF‑u v nadväznosti na správu OLAF‑u. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku žalobu v celom rozsahu zamietol.
B. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
14. Dňa 7. septembra 2023 podala odvolateľka odvolanie proti napadnutému rozsudku. Vo svojich návrhoch navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil tento rozsudok, vyhovel jej návrhom v konaní na Všeobecnom súde, rozhodol, že vznikla mimozmluvná zodpovednosť Komisie, uložil Komisii povinnosť nahradiť ujmu, ktorá jej vznikla, odhadovanú, s výhradou spresnenia, na 10 000 eur mesačne za obdobie od polovice decembra 2015 do vyhlásenia rozsudku v prípade nemajetkovej ujmy a na 2,1 milióna eur v prípade majetkovej ujmy spolu s úrokmi z omeškania a uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania na oboch stupňoch.
15. Komisia navrhuje Súdnemu dvoru, aby odvolanie zamietol ako neprípustné alebo subsidiárne ako nedôvodné a aby odvolateľke uložil povinnosť nahradiť trovy konania.
IV. Analýza
16. Na podloženie svojho odvolania odvolateľka uvádza päť dôvodov založených po prvé na nesprávnom posúdení príčinnej súvislosti, od ktorej závisí vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie, po druhé na nesprávnom posúdení podmienky týkajúcej sa možnosti pripísať skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody OLAF‑u alebo Komisii, po tretie na nesprávnom posúdení existencie nezákonnosti založenej na porušení povinnosti starostlivosti, po štvrté na nesprávnom posúdení existencie nezákonnosti založenej na porušení povinnosti náležitej starostlivosti, a napokon po piate na nesprávnom právnom posúdení, ktoré malo vplyv na posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa vyňatia stanoviska právneho servisu Komisie zo spisu.
17. Komisia zase v prvom rade tvrdí, že žaloba o náhradu škody podaná odvolateľkou bola už v čase jej podania premlčaná, v dôsledku čoho je odvolanie neprípustné. Subsidiárne sa Komisia domnieva, že odvolanie treba zamietnuť ako nedôvodné.
A. O prípustnosti odvolania
18. Prejednávané odvolanie otvára dva problémy týkajúce sa jeho prípustnosti.
1. O procesnej spôsobilosti spoločnosti IMG v konaní o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie
19. Vo veci IMG/Komisia (C‑790/24 P), v ktorej dnes takisto prednášam návrhy, má Súdny dvor rozhodnúť o odvolaní podanom proti rozsudku zo 4. septembra 2024, IMG/Komisia( 5 ), v ktorom Všeobecný súd potvrdil zákonnosť rozhodnutia Komisie z 8. júna 2021, ktorým Komisia odmietla uznať odvolateľke postavenie medzinárodnej organizácie so spätnou účinnosťou od 16. decembra 2014.
20. Domnievam sa, že prípade, ak by mal súd Únie na záver svojho preskúmania potvrdiť zákonnosť tohto rozhodnutia, táto okolnosť nemôže mať vplyv na prípustnosť prejednávanej žaloby o náhradu škody, podanej 21. decembra 2020, z dôvodu, že IMG by v deň, keď súd Únie rozhodne, stratila svoju procesnú spôsobilosť.
21. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že pojem „právnická osoba“ v zásade predpokladá existenciu právnej subjektivity, ktorá vznikla na základe práva členského štátu alebo tretej krajiny, a procesnú spôsobilosť uznanú týmto právom.( 6 )
22. Aj keby však IMG nebola založená ako medzinárodná organizácia alebo keby toto postavenie stratila, skutočnosť, že nie je alebo už nie je subjektom medzinárodného práva, jej napriek tomu neodníma jej postavenie právnickej osoby v právnom poriadku jedného alebo viacerých štátov a jej procesnú spôsobilosť. Komisia navyše túto jej spôsobilosť nespochybnila v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Súdny dvor na pojednávaní. IMG má vnútornú štruktúru (rozpočet, zamestnanci, infraštruktúra), ktorá jej zabezpečuje autonómiu potrebnú na to, aby mohla konať ako zodpovedný subjekt v právnych vzťahoch, a jej stanovy, ako aj ustanovenia dohôd o sídle, ktoré uzavrela s viacerými štátmi, jej priznávajú procesnú spôsobilosť vo vnútroštátnom právnom poriadku.
23. V tomto prípade je situácia odvolateľky podobná situácii vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 28. októbra 1982, Groupement des Agences de voyages/Komisia( 7 ), pretože Komisia jej počas niekoľkých rokov zverovala úlohy v oblasti plnenia rozpočtu spôsobom nepriameho riadenia prostredníctvom „medzinárodnej organizácie“, v dôsledku čoho bola počas tohto obdobia považovaná za subjekt, ktorý mal toto postavenie. Dodávam, že na súdoch Únie Komisia zaobchádzala so spoločnosťou IMG ako s právnickou osobou, ktorá má procesnú spôsobilosť, keďže v tejto súvislosti nevzniesla žiadnu námietku neprípustnosti, hoci na súde Únie bolo začatých trinásť konaní. Súd Únie takisto nekonštatoval nedostatok procesnej spôsobilosti odvolateľky, hoci ide o dôvod týkajúci sa verejného poriadku, na ktorý súd prihliada ex offo .
24. Dodávam, že v bode 112 rozsudku z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada( 8 ), ktorý sa týkal okrem iného Kurdistan Workers’ Party (PKK), Súdny dvor rozhodol, že ak normotvorca Únie usúdi, že organizácia, ktorej existencia je spochybnená, naďalej existuje v dostatočnej miere na to, aby sa na ňu vzťahovali reštriktívne opatrenia, konzistentnosť a spravodlivosť vyžadujú uznať, že táto organizácia naďalej existuje v dostatočnej miere na to, aby mohla napadnúť toto opatrenie. Akýkoľvek iný záver by mal totiž za následok, že organizácia by mohla byť zaradená do sporného zoznamu bez toho, aby mohla proti tomuto zaradeniu podať žalobu.
25. Podobne, vzhľadom na to, že OLAF a Komisia boli povinní zabezpečiť dôvernosť záverov správy OLAF‑u, požiadavky súvisiace s konzistentnosťou a nevyhnutným dodržaním práva na účinnú súdnu ochranu si vyžadujú, aby sa odvolateľke uznala existencia dostatočná na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá jej podľa nej vznikla v dôsledku nepovoleného zverejnenia týchto záverov v tlači.( 9 )
26. Na základe všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že IMG má procesnú spôsobilosť v konaní o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, a to bez ohľadu na závery, ktoré súd Únie vyvodí v súvislosti s jej postavením ako medzinárodnej organizácie.
2. O rozhodnutí Všeobecného súdu meritórne rozhodnúť o žalobe bez toho, aby rozhodol o premlčaní žaloby o náhradu škody
27. Komisia vo vyjadrení k odvolaniu vznáša námietku neprípustnosti odvolania z dôvodu, že žaloba o náhradu škody podaná spoločnosťou IMG je premlčaná z dôvodov, ktoré vysvetlila v námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla v konaní na Všeobecnom súde.
28. V prvom rade Komisia tvrdí, že premlčacia doba uplynula 11. decembra 2020, teda päť rokov po zverejnení správy OLAF‑u na internetovej stránke denníka New Europe , zatiaľ čo žaloba odvolateľky bola podaná 21. decembra 2020, teda o desať dní neskôr. V tejto súvislosti Komisia pripomína, že v súlade s judikatúrou sa lehota zohľadňujúca vzdialenosť neuplatňuje na premlčaciu dobu, ktorá je hmotnoprávnou dobou.
29. V druhom rade Komisia tvrdí, že premlčacia doba začala plynúť pred týmto zverejnením. Škoda uvádzaná odvolateľkou totiž nastala najneskôr v čase úniku správy OLAF‑u. Nezákonnosti, na ktoré sa odvoláva IMG, sa pritom týkali otázky jej právneho postavenia, pričom o pochybnostiach, ktoré v tejto súvislosti mali OLAF a Komisia, bola IMG informovaná už dávno pred 11. decembrom 2015.
30. Odvolateľka spochybňuje toto posúdenie. Po prvé zdôrazňuje, že Komisia nepodala ani vzájomné odvolanie, ani nevzniesla námietku neprípustnosti. Po druhé tvrdí, že ujma, ktorej náhradu požaduje, je pokračujúca ujma, ktorá nastala najskôr v čase neoprávneného šírenia správy OLAF‑u. V tejto súvislosti uvádza, že nemala možnosť oboznámiť sa s touto správou pred jej zverejnením, keďže jej bola doručená až v júni 2018 pred pojednávaním, ktoré sa konalo 27. septembra 2018 v spojených veciach, v ktorých bol vyhlásený rozsudok z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia( 10 ).
31. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že premlčanie predstavuje prekážku konania, ktorá na rozdiel od procesných lehôt nie je prekážkou týkajúcou sa verejného poriadku, ale spôsobuje zánik nároku, ktorý je základom žaloby o určenie zodpovednosti len na návrh žalovaného, pričom dodržanie premlčacej doby nemôže súd Únie preskúmať ex offo , ale len na základe námietky dotknutého účastníka konania.( 11 )
32. V tomto prípade z bodu 22 napadnutého rozsudku vyplýva, že Komisia navrhla Všeobecnému súdu, aby žalobu odvolateľky zamietol ako neprípustnú z dôvodu premlčania. Po tom, čo Všeobecný súd v bode 23 tohto rozsudku pripomenul judikatúru, podľa ktorej je súd Únie oprávnený posúdiť podľa okolností každej veci, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje meritórne zamietnutie žaloby bez predchádzajúceho rozhodnutia o jej prípustnosti, v bode 24 uvedeného rozsudku rozhodol, že preskúma dôvodnosť návrhov odvolateľky na náhradu škody bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti založenej na premlčaní jej žaloby.( 12 ) Komisia preto žiada Súdny dvor, aby preskúmal, či je žaloba odvolateľky o náhradu škody premlčaná.
33. V súlade s riešením prijatým v podobnej situácii v rozsudkoch z 25. marca 2010, Sviluppo Italia Basilicata/Komisia( 13 ), a z 24. marca 2022, GVN/Komisia( 14 ), nemožno túto argumentáciu Komisie považovať za spochybnenie prípustnosti prejednávaného odvolania. Takéto riešenie by napokon nebolo mysliteľné, keďže Všeobecný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú a odvolateľka, ktorá nemala úspech vo svojich návrhoch, podala proti napadnutému rozsudku odvolanie, na čo bola oprávnená podľa článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
34. Uvedenú argumentáciu Komisie treba považovať za spochybnenie rozhodnutia Všeobecného súdu meritórne zamietnuť žalobu bez rozhodnutia o dôvode neprípustnosti, ktorý uviedla Komisia.
35. Súdny dvor však konštatuje, že je na Všeobecnom súde, aby posúdil, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje meritórne zamietnutie žaloby bez rozhodnutia o dôvodoch neprípustnosti, ktoré v tomto prípade uviedla Komisia, a okrem toho usudzuje, že takéto posúdenie nemôže Komisii spôsobovať ujmu. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, preto Komisia nemohla podať vzájomné odvolanie.( 15 )
36. Všeobecný súd tak v bode 24 napadnutého rozsudku v záujme hospodárnosti konania dospel k záveru, že pred preskúmaním dôvodnosti návrhov odvolateľky na náhradu škody nie je potrebné najprv rozhodnúť o námietke neprípustnosti založenej na premlčaní žaloby.
37. Keďže argumentácia Komisie týkajúca sa premlčania návrhu odvolateľky na náhradu škody nemá spochybniť výrok napadnutého rozsudku, treba ju považovať za neúčinnú, a preto ju možno ako takú odmietnuť.( 16 )
B. O veci samej
38. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ sa vyžaduje preukázať tieto skutočnosti:
– existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom,
– existenciu škody a
– existenciu priamej príčinnosti medzi porušením povinnosti, ktorú má pôvodca konania, a škodou, ktorá vznikla poškodenému.( 17 )
39. Z tejto judikatúry tiež vyplýva, že ak nie je splnená jedna z týchto podmienok, žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky mimozmluvnej zodpovednosti Únie. V súlade s touto judikatúrou nie je súd Únie povinný preskúmať uvedené podmienky v určitom poradí.( 18 )
40. Po prvé Všeobecný súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že môže existovať príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zachovávať dôvernosť a povinností náležitej starostlivosti a starostlivosti na jednej strane, a škodou, ktorá mala vzniknúť odvolateľke na druhej strane, pričom vylúčil, že by takáto súvislosť mohla existovať s údajnými nezákonnosťami, ktoré ovplyvnili začatie, vedenie a závery vyšetrovania, na ktoré sa odvolateľka takisto odvolávala (bod 42 napadnutého rozsudku).
41. Po druhé Všeobecný súd rozhodol, že Únia nemôže zodpovedať ani za údajné porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť, pretože existuje neistota s ohľadom na pôvod úniku informácií (bod 67 napadnutého rozsudku), ani za porušenie povinnosti starostlivosti, pretože táto povinnosť sa v danom prípade neuplatňuje (bod 73 tohto rozsudku), ani za porušenie povinnosti náležitej starostlivosti, pretože na základe tejto povinnosti Komisia nebola povinná odsúdiť únik informácií o vyšetrovaní OLAF‑u do tlače a dištancovať sa od zverejnených informácií, keďže jej nebolo možné pripísať zodpovednosť za tento únik (bod 92 uvedeného rozsudku).
42. Všeobecný súd preto zamietol žalobu odvolateľky.
1. O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom posúdení príčinnej súvislosti, od ktorej závisí vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie
43. V prvom odvolacom dôvode odvolateľka napáda body 37 až 42 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd preskúmal existenciu dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonnosťou konania OLAF‑u, na ktorú sa odvolateľka odvoláva, a ujmou, ktorá jej údajne vznikla.
a) Napadnutý rozsudok
44. Z dôvodov uvedených v bodoch 37 až 39 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že prvé tri nezákonnosti, na ktoré sa odvolávala odvolateľka a ktoré sa týkali právomoci OLAF‑u, obsahu jeho správy a zákonnosti jeho vyšetrovania, nemajú dostatočne priamu súvislosť s ujmou, ktoré údajne utrpela odvolateľka.
45. Naproti tomu v prípade štvrtej nezákonnosti Všeobecný súd v bode 40 tohto rozsudku konštatoval, že táto nezákonnosť súvisela s tým, že OLAF a Komisia porušili svoju povinnosť zachovávať dôvernosť, a Komisia porušila svoje povinnosti náležitej starostlivosti a starostlivosti v nadväznosti na únik správy OLAF‑u do tlače. Všeobecný súd v bode 41 uvedeného rozsudku usúdil, že skutočnosť, že v dôsledku tohto úniku sa partneri a pravidelní darcovia odvolateľky dozvedeli o dôverných informáciách obsiahnutých v tejto správe, mohla u nich vyvolať pochybnosti o bezúhonnosti, ako aj o právnej spôsobilosti a subjektivite odvolateľky, a tým jej mohla spôsobiť ujmu, ktorej náhradu požaduje.
46. V dôsledku toho dospel Všeobecný súd k záveru, že bola preukázaná existencia dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi štvrtou nezákonnosťou, ktorú odvolateľka namietala, a touto ujmou. Ako vyplýva z bodu 42 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa preto rozhodol preskúmať zákonnosť konania vytýkaného Komisii a OLAF‑u, a to výlučne z hľadiska povinností dôvernosti, náležitej starostlivosti a starostlivosti.
b) Tvrdenia účastníkov konania
47. Prvý odvolací dôvod má dve časti.
48. V rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že vylúčil existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi prvými tromi namietanými nezákonnosťami, ktorými je zaťažený obsah správy OLAF‑u, a to nezákonnosťou pri začatí vyšetrovania, jeho vedení a vypracovaní tejto správy na jednej strane, a ujmou, ktorú podľa svojho tvrdenia utrpela na druhej strane, rozhodol infra petita .
49. V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka napáda posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 42 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je podmienka týkajúca sa príčinnej súvislosti, od ktorej závisí vznik zodpovednosti Únie, splnená iba v prípade údajného porušenia povinnosti zachovávať dôvernosť, ako aj povinností náležitej starostlivosti a starostlivosti v nadväznosti na únik správy OLAF‑u do tlače. Odvolateľka totiž tvrdí, že škoda, ktorá jej vznikla, nevyplýva iba zo zverejnenia tejto správy v tlači, ale aj z radu vzájomne neoddeliteľných okolností, ktoré zaťažili začatie vyšetrovania, jeho vedenie a vypracovanie súvisiacich záverov, bez ktorých reťazca by uvádzaná škoda nevznikla.
50. Komisia sa domnieva, že prvý odvolací dôvod nie je dôvodný. Konkrétne tvrdí, že výhrady odvolateľky týkajúce sa zohľadnenia prvých troch nezákonností, ktorými je údajne zaťažená správa OLAF‑u, tvoria predmet žaloby o neplatnosť, na ktorú sa vzťahujú osobitné premlčacie doby.
c) Posúdenie
1) O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na skutočnosti, že Všeobecný súd rozhodol infra petita
51. Navrhujem Súdnemu dvoru, aby túto časť bez ďalšieho zamietol ako nedôvodnú.
52. V bodoch 37 až 39 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd odôvodnil, prečo nebolo možné preukázať dostatočne priamu príčinnú súvislosť medzi konaním vytýkaným OLAF‑u v súvislosti s podmienkami začatia vyšetrovania, jeho vedením a vypracovaním správy na jednej strane, a ujmou, na ktorú sa odvoláva IMG, na druhej strane.
53. Po prvé, pokiaľ ide o nedostatok právomoci OLAF‑u začať vyšetrovanie (prvá nezákonnosť), Všeobecný súd v bode 37 tohto rozsudku konštatoval, že rozhodnutie o začatí vyšetrovania nie je verejné, a rozhodol, že tento nedostatok nemá dostatočne priamu súvislosť s ujmou, na ktorú sa odvolávala odvolateľka.
54. Po druhé, pokiaľ ide o nesprávny výklad pojmu „medzinárodná organizácia“ (druhá nezákonnosť) a porušenie pravidiel a zásad, ktorými sa riadi vedenie vyšetrovania zo strany OLAF‑u (tretia nezákonnosť), Všeobecný súd v bode 39 uvedeného rozsudku usúdil, že tieto nezákonnosti sa týkali vedenia vyšetrovania a vypracovania správy. Konštatoval, že keďže správy OLAF‑u sú v zásade dôverné, môžu spôsobiť ujmu len nepriamo, a to v nadväznosti na prijatie rozhodnutia založeného na ich obsahu Komisiou alebo vnútroštátnym orgánom po ich zaslaní, a rozhodol, že uvedené nezákonnosti nemajú žiadnu súvislosť s únikom správy OLAF‑u do tlače.
55. V dôsledku toho sa Všeobecný súd tým, že rozhodol, že prvé tri nezákonnosti, ktoré namieta IMG, nemajú dostatočne priamu súvislosť s ujmou, ktorá údajne vznikla odvolateľke, podľa môjho názoru nedopustil nezákonnosti, na ktorú sa odvoláva na podloženie prvej časti prvého odvolacieho dôvodu.
2) O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom posúdení existencie príčinnej súvislosti
56. Podľa môjho názoru sa Všeobecný súd nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 42 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že uplatňovaná škoda bola spôsobená výlučne zverejnením správy OLAF‑u v tlači, s vylúčením nezákonností, ktoré mali vplyv na obsah tejto správy.
57. Právna kauzalita v užšom zmysle slova označuje vzťah medzi dvoma skutočnosťami, a to medzi škodovou udalosťou a škodou.( 19 ) Ako zdôrazňuje doktrína, vzniku škody obvykle predchádza viacero skutočností a udalostí. Súd Únie potom musí určiť, ktoré z nich budú považované za právne relevantnú príčinu škody.( 20 ) Na tento účel existujú dve teórie, a to teória adekvátnej kauzality a teória ekvivalencie podmienok.
58. Podľa teórie ekvivalencie podmienok sa každá udalosť, ktorá bola nevyhnutná na vznik škody, musí považovať za jej právne relevantnú príčinu. Naopak podľa teórie adekvátnej kauzality nie sú všetky udalosti, ktoré sa podieľali na vzniku škody, nevyhnutne jej právne relevantnou príčinou. Za príčiny možno považovať len udalosti, ktoré by pri bežnom chode udalostí a podľa všeobecnej skúsenosti obvykle viedli ku škodlivému následku.( 21 )
59. Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa preukázania príčinnej súvislosti stanovenej v článku 340 druhom odseku ZFEÚ, ktorú Súdny dvor pripomenul v bodoch 148 až 152 rozsudku z 18. decembra 2025, WS a i./Frontex (Spoločná návratová operácia)( 22 ), Únia nemôže byť povinná nahradiť každý, dokonca aj vzdialený, škodlivý následok protiprávneho konania.( 23 ) Súdny dvor tak vyžaduje, aby bola preukázaná dostatočne priama príčinná súvislosť medzi konaním inštitúcií Únie a škodou, čo Všeobecný súd správne pripomenul v bode 33 napadnutého rozsudku.( 24 ) Okrem toho nestačí, aby bolo vytýkané konanie jednou z príčin údajnej ujmy alebo nevyhnutnou podmienkou jej vzniku. Je ešte potrebné preukázať, že vytýkané konanie je rozhodujúcou príčinou údajnej ujmy.( 25 ) Podľa doktríny musí mať škoda „bezprostrednú a predvídateľnú“ príčinnú súvislosť so sporným konaním.( 26 ) Judikatúra Súdneho dvora sa teda zjavne viac inšpiruje teóriou adekvátnej kauzality.
60. V tomto prípade nie je sporné, že škoda, ktorá údajne vznikla spoločnosti IMG, bola spôsobená viacerými príčinami súvisiacimi s informáciami, závermi a odporúčaniami formulovanými v správe OLAF‑u a s jej neoprávneným zverejnením v tlači. Nie všetky tieto príčiny však prispeli ku vzniku tejto škody dostatočne priamo. Hoci pochybenia, ktorých sa mal OLAF dopustiť v priebehu vyšetrovania, mohli prispieť ku vzniku škody, čo tvrdí IMG, napriek tomu nepredstavujú jej „rozhodujúcu príčinu“. Pri obvyklom a predvídateľnom chode udalostí totiž mohlo škodu, ktorá údajne vznikla spoločnosti IMG, s najväčšou istotou spôsobiť len zverejnenie tejto správy v tlači,( 27 ) a práve v tomto zmysle rozhodol Všeobecný súd v rozsudku z 12. septembra 2007, Nikolaou/Komisia( 28 ). Ak by obsah správy OLAF‑u nebol zverejnený v tlači, ujma, na ktorú sa odvolateľka odvoláva, by nevznikla. Podľa predpokladu, na ktorom sa zakladá analýza Všeobecného súdu, sú totiž správy, ktoré vypracúva OLAF, dôverné. Stotožňujem sa preto s úvahou Všeobecného súdu v bode 38 napadnutého rozsudku, podľa ktorej aj keby druhá a tretia nezákonnosť, namietané odvolateľkou a týkajúce sa nesprávneho výkladu pojmu „medzinárodná organizácia“ a porušenia viacerých procesných pravidiel, mali vplyv na obsah správy OLAF‑u a na zákonnosť jeho vyšetrovania, tieto nezákonnosti nijako nesúvisia s únikom správy OLAF‑u do tlače.
61. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod ako nedôvodný.
2. O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom posúdení podmienky týkajúcej sa možnosti pripísať skutočnosť zakladajúcu nárok na náhradu škody OLA F ‑ u alebo Komisii
62. V druhom odvolacom dôvode odvolateľka napáda úvahu uvedenú v bodoch 47 až 69 napadnutého rozsudku, na konci ktorej Všeobecný súd dospel k záveru, že prvá podmienka pre vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie nebola splnená, pretože vzhľadom na neistotu s ohľadom na pôvod úniku informácií jej nemožno pripísať nezákonnosť jej konania spočívajúcu v porušení povinnosti zachovávať dôvernosť.
a) Napadnutý rozsudok
63. Po tom, čo Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku uviedol zásadu, podľa ktorej je na žalobcovi, aby preukázal splnenie podmienok pre vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie, v bode 49 tohto rozsudku zdôraznil, že existuje zmiernenie tejto zásady. S odkazom na rozsudky z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia( 29 ), a z 11. júla 2019, BP/FRA( 30 ), pripomenul, že keď skutočnosť zakladajúca nárok na náhradu škody mohla byť spôsobená viacerými rôznymi príčinami a že keď inštitúcia Únie nepredložila žiaden dôkazný prostriedok, ktorý by umožňoval preukázať, ktorej z týchto príčin možno túto skutočnosť pripísať, hoci práve táto inštitúcia má najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov v tejto súvislosti, pretrvávajúca neistota musí ísť na jej ťarchu.
64. S prihliadnutím na tieto úvahy Všeobecný súd v bodoch 50 až 68 napadnutého rozsudku preskúmal, do akej miery možno porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť vyplývajúce z úniku správy OLAF‑u 13. februára 2015 v časopise Der Spiegel a potom 11. decembra 2015 na internetovej stránke denníka New Europe , pripísať Komisii alebo OLAF‑u.
65. V bode 62 tohto rozsudku Všeobecný súd vyslovil, že takéto zmiernenie pravidla o dôkaznom bremene nemožno v tomto prípade uplatniť, keďže k dátumu prvého úniku informácií do tlače, teda 13. februára 2015, už Komisia a OLAF neboli jedinými inštitúciami, ktoré disponovali správou OLAF‑u, pretože táto správa bola 12. decembra 2014 podľa článku 11 ods. 3 nariadenia (EÚ, Euratom) č. 883/2013( 31 ) legálne zaslaná belgickým a francúzskym justičným orgánom. Všeobecný súd z toho vyvodil, že sa nebolo možné domnievať, že Komisia mala najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov umožňujúcich preukázať, ktorej príčine bolo možné pripísať únik a ujmu, ktorú spôsobil.
66. V bodoch 64 a 65 uvedeného rozsudku Všeobecný súd tiež odlíšil skutkový stav v tejto veci od skutkového stavu vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia( 32 ). Zdôraznil totiž, že hoci v tejto poslednej veci mohlo úniky informácií spôsobiť viacero príčin (keďže dotknuté dôverné informácie mala k dispozícii tak Komisia, ako aj francúzske justičné orgány), treba pripomenúť, že Komisia v konaní na Všeobecnom súde neuviedla možnosť, že tento zdroj sa mohol nachádzať mimo inštitúcií Únie. Všeobecný súd však v bodoch 56 a 65 napadnutého rozsudku konštatoval, že v tomto prípade Komisia takúto možnosť uviedla.
67. V bode 66 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tiež konštatoval, že ani závery Európskeho ombudsmana uvedené v rozhodnutí 220/2015/ANA zo 14. decembra 2017, ani interné vyšetrovanie vedené Komisiou neumožnili zistiť zdroj úniku informácií.
68. Práve v dôsledku týchto skutočností Všeobecný súd v bode 67 tohto rozsudku dospel k záveru, že „neistota s ohľadom na pôvod úniku informácií nemôže viesť pre nedostatok nepriamych dôkazov v tomto zmysle k pripísaniu zodpovednosti za neho Komisii a OLAF‑u“( 33 ). Všeobecný súd preto v bode 68 uvedeného rozsudku rozhodol, že údajné porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť nemožno pripísať Únii a že nie je potrebné skúmať, či toto porušenie predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom.
b) Tvrdenia účastníkov konania
69. Druhý odvolací dôvod má tri časti.
70. V prvom rade odvolateľka tvrdí, že zmiernenie pravidla o dôkaznom bremene žalobcu, na ktoré Všeobecný súd odkazuje v bode 49 napadnutého rozsudku, si od žalovanej inštitúcie vyžaduje vysvetlenie alebo vierohodnú hypotézu o okolnostiach, za ktorých mohlo dôjsť k úniku informácií. Samotná narážka tejto inštitúcie na možnosť, že nezákonnosť, ktorá viedla k úniku, bola spôsobená osobou mimo Únie, nie je postačujúca. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nerešpektoval závery vyplývajúce z rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia( 34 ), keď iba na základe takejto narážky Komisie usúdil, že Komisia nemala najlepšie predpoklady na to, aby predložila dôkazy o úniku informácií, a že sa preto prejednávaná vec líšila od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia( 35 ).
71. V druhom rade odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil určité nepriame dôkazy, ktoré mali preukazovať, že k úniku informácií došlo z vnútra inštitúcií Únie.
72. V treťom rade odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd dospel k záveru, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že OLAF bol zdrojom úniku informácií v dôsledku toho, že skreslil obsah listu Komisie z 30. januára 2017, ako aj rozhodnutia Európskeho ombudsmana 220/2015/ANA zo 14. decembra 2017, uvedených v bode 66 napadnutého rozsudku. Odvolateľka v tejto súvislosti dodáva, že zo spisu nevyplýva, že by v rámci vyšetrovaní vedených OLAF‑om a Komisiou boli k pôvodu úniku informácií vypočuté vnútroštátne orgány, ktorým bola správa OLAF‑u zaslaná. Okrem toho Všeobecný súd neoveril, či boli tieto vyšetrovania vedené s náležitou starostlivosťou, a nereagoval na tvrdenie odvolateľky, že to tak nebolo.
73. Komisia tieto tvrdenia spochybňuje a domnieva sa, že tento dôvod je nedôvodný.
c) Posúdenie
74. Tri časti druhého odvolacieho dôvodu preskúmam spoločne, pretože spochybňujú spôsob, akým Všeobecný súd uplatnil pravidlá upravujúce dôkazné bremeno a dokazovanie v konaní o žalobe o náhradu škody, aby vylúčil zodpovednosť OLAF‑u a Komisie za údajné porušenie povinnosti zachovávať dôvernosť.
75. Pripomínam, ako to urobil Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa pravidiel upravujúcich dôkazné bremeno a dokazovanie v súvislosti so vznikom mimozmluvnej zodpovednosti Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ, je v zásade na účastníkovi konania, ktorý sa dovoláva tejto zodpovednosti, aby presvedčivými dôkazmi preukázal, že podmienky na jej vznik sú splnené.( 36 )
76. Súd Únie však tieto pravidlá zmiernil tým, že dôsledky neistoty s ohľadom na presné príčiny škody preniesol na osobu zodpovednú za skutočnosť, ktorá spôsobila škodu, a to v záujme odškodnenia obete a spravodlivosti.( 37 )
77. Toto pravidlo vyvodil Súdny dvor v rozsudku z 8. októbra 1986, Leussink /Komisia( 38 ), v osobitnom kontexte dopravnej nehody, ktorej obeťou bol úradník Komisie, keď bol na pracovnej ceste vo vozidle Komisie riadenom vodičom Komisie. Keďže sa zistilo, že táto nehoda mohla byť spôsobená buď nedostatočnou údržbou alebo kontrolou vozidla, alebo nedbanlivosťou pri jeho používaní,( 39 ) a keďže Komisia nepredložila žiadne dôkazné prostriedky umožňujúce preukázať, ktorej z týchto príčin sa mala táto nehoda pripísať, hoci mala najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov v tejto súvislosti, Súdny dvor rozhodol, že takáto neistota musí byť na jej ťarchu, a dospel k záveru, že nehoda bola spôsobená nedbanlivosťou, ktorá zakladala jej zodpovednosť.( 40 ) Ako uviedol generálny advokát Slynn vo svojich návrhoch prednesených vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, Komisia nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by mohol preukazovať, že si úplne splnila svoje povinnosti, ako sú napríklad dôkaz o prehliadke vozidla v servise alebo výsledky technickej kontroly vozidla, a nepodarilo sa jej vyvrátiť domnienku, že si nesplnila svoju povinnosť náležitej starostlivosti.
78. Súd Únie využil tento mechanizmus pripísateľnosti zodpovednosti v konaniach o žalobách o náhradu škody podaných z dôvodu zverejnenia dôverných informácií, ktorými disponoval OLAF. V rozsudku z 12. septembra 2007, Nikolaou/Komisia( 41 ), totiž Všeobecný súd uznal, že pre obete protiprávneho zverejnenia môže byť ťažké, ba dokonca nemožné identifikovať zodpovednú osobu a zdroj tohto zverejnenia, a tak preukázať podmienky vyžadované na vznik zodpovednosti Komisie.( 42 ) Vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, bolo preukázané, že informácie, ktoré unikli, pochádzali zo zdroja v rámci OLAF‑u. Zdalo sa teda, že tento úrad mal najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov o presných príčinách úniku. Všeobecný súd, ktorý konštatoval, že Komisia sa obmedzila na vylúčenie zodpovednosti OLAF‑u, že neuviedla žiadne tvrdenie, ani nepredložila žiadny konkrétny dôkaz, aby preukázala, že v rámci OLAF‑u existoval systém kontroly, ktorý by mohol zabrániť úniku informácií, alebo že informácie týkajúce sa daného vyšetrovania boli spracúvané spôsobom zaručujúcim ich dôvernosť a že neposkytla žiadne vysvetlenie ani nevyslovila žiadnu vierohodnú hypotézu o okolnostiach, za ktorých mohlo dôjsť k úniku informácií,( 43 ) rozhodol, že prípadná neistota s ohľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pravidiel dôvernosti, musí byť na ťarchu Komisie.( 44 )
79. Podobne, v rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia( 45 ), Všeobecný súd predpokladal, že zdroj úniku dôverných informácií treba pripísať OLAF‑u, hoci nezákonne šírené informácií mal k dispozícii tak tento úrad, ako aj francúzske orgány. Všeobecný súd najprv dôkladne preskúmal rôzne druhy skutkových nepriamych dôkazov nachádzajúcich sa v spise a kontext, v ktorom došlo ku škode, a potom zohľadnil skutočnosť, že Komisia sa nedovolávala zodpovednosti orgánov mimo Únie, teda francúzskych orgánov.( 46 )
80. Súd pre verejnú službu rozhodol v rovnakom zmysle v rozsudku z 11. mája 2010, Nanopoulos/Komisia( 47 ).
81. Vzhľadom na túto judikatúru domnienka pripísateľnosti porušenia niektorých pravidiel vrátane povinnosti zachovávať dôvernosť a zmiernenie dôkazného bremena, ktoré so sebou táto domnienka prináša, predpokladajú splnenie dvoch podmienok. Po prvé musí žalobca na základe súboru nepriamych dôkazov osvedčiť, že skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, možno pripísať identifikovanému pôvodcovi. Po druhé, ak je preukázaná určitá pravdepodobnosť, žalovaná inštitúcia musí pomocou tvrdení alebo konkrétnych dôkazov, ako aj vysvetlení alebo vierohodných hypotéz preukázať, že škodu jej nemožno pripísať. V situácii, keď nepriame dôkazy predložené žalobcom umožňujú súdu Únie vyvodiť existenciu pravdepodobnej alebo prijateľnej príčinnej súvislosti, tak toto pravidlo umožňuje zmierniť dôkazné bremeno tohto žalobcu a vyžadovať od žalovanej inštitúcie, ktorá má vzhľadom na povahu škody zrejme najlepšie predpoklady na predloženie dôkazných prostriedkov, aby preukázala, že neporušila svoje povinnosti.
82. To však rovnako predpokladá, aby Všeobecný súd v plnom rozsahu vykonal právomoci, ktoré sú mu zverené. Skutočný účel žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti totiž súvisí s ochranou práv jednotlivca.( 48 ) Ak tento jednotlivec nemôže dosiahnuť zrušenie aktu alebo nápravu konania, ktoré mu spôsobilo ujmu, prostredníctvom niektorého z právnych prostriedkov preskúmania zákonnosti, musí mať vždy možnosť uplatniť nárok na náhradu škody, ak došlo k porušeniu jeho práv.( 49 ) Súvislosť medzi opravnými prostriedkami má práve zabrániť tomu, aby bola tejto osobe poskytnutá buď nedostatočná, alebo nadmerná náhrada škody.( 50 ) V rozsudku Hamoudi/Frontex( 51 ) Súdny dvor jasne pripomenul požiadavky kladené na Všeobecný súd v konaniach o žalobách o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, aby zabezpečil potrebnú účinnú súdnu ochranu jednotlivcov. Všeobecný súd teda musí:
– zohľadniť osobitné okolnosti prejednávanej veci, aby určil, či pravidlá upravujúce dôkazné bremeno a dokazovanie ukladajú žalobcovi neprimerané dôkazné bremeno alebo dokonca dôkazné bremeno, ktoré nie je možné uniesť, pričom v takom prípade je potrebné tieto pravidlá upraviť,
– dôkladne preskúmať skutkový stav a
– prijať potrebné opatrenia na vykonanie dokazovania.
83. Ako Súdny dvor uviedol v bode 81 tohto rozsudku „Všeobecný súd teda nemôže jednoducho zamietnuť tvrdenia žalobcov pre nedostatok dôkazov, keď práve tento súd má právomoc… odstrániť prípadnú neistotu o správnosti týchto tvrdení alebo vysvetliť dôvody, pre ktoré takýto dokument v nijakom prípade a bez ohľadu na jeho obsah nemôže byť relevantný pre rozhodnutie sporu“( 52 ).
84. V tomto prípade sa domnievam, že Všeobecný súd porušil pravidlá upravujúce dôkazné bremeno vyvodené judikatúrou.
85. V prvom rade Všeobecný súd podľa môjho názoru v bode 62 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že Komisia nemala najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov preukazujúcich príčinu úniku informácií v zmysle judikatúry týkajúcej sa zmiernenia dôkazného bremena.
86. Všeobecný súd predovšetkým nezohľadnil osobitné okolnosti tejto žaloby, hoci súd Únie v podobných veciach už predtým rozhodol, že pre obete protiprávneho zverejnenia môže byť ťažké, ba dokonca nemožné identifikovať zodpovednú osobu, ako aj zdroj tohto zverejnenia, a teda preukázať podmienky vyžadované na vznik tejto zodpovednosti. Ako rozhodol Európsky súd pre ľudské práva, „rozdelenie dôkazného bremena a miera presvedčenia potrebná na vyvodenie určitého záveru sú neoddeliteľne späté so špecifickosťou skutkového stavu, povahou formulovaného tvrdenia a dotknutým právom [podľa EDĽP]“( 53 ).
87. Ďalej treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku, sa mi zdá nepopierateľné, že za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, mali OLAF a/alebo Komisia v porovnaní s odvolateľkou najlepšie predpoklady na to, aby určili, či údajne spôsobená škoda bola dôsledkom ich vlastného konania alebo opomenutia, alebo skôr konania alebo opomenutia francúzskych a belgických justičných orgánov, ktorým bola správa OLAF‑u legálne doručená. V tejto súvislosti vedenie dvoch interných vyšetrovaní OLAF‑om a Komisiou, na ktoré sa Všeobecný súd stručne odvoláva v bode 66 napadnutého rozsudku, dokazuje, že tieto orgány a priori disponovali prostriedkami, ktoré odvolateľka vzhľadom na predmet a povahu skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody nemala k dispozícii.
88. Napokon si myslím, že odôvodnenie Všeobecného súdu je protirečivé. Hoci totiž v bode 62 napadnutého rozsudku tvrdil, že Komisia nemala najlepšie predpoklady na predloženie dôkazov umožňujúcich preukázať, ktorej príčine bolo možné pripísať únik informácií, napriek tomu v bode 65 tohto rozsudku prikladal prevládajúcu váhu tvrdeniu Komisie, že zdroj úniku informácií sa mohol nachádzať mimo inštitúcií Únie.
89. V druhom rade v takej situácii, o akú ide v prejednávanej veci, keď existovalo viacero potenciálnych škodcov, Všeobecný súd nevyžadoval od Komisie, aby konkrétne špecifikovala opatrenia prijaté na zabezpečenie dôvernosti informácií obsiahnutých v správe OLAF‑u a informácií zaslaných dotknutým vnútroštátnym orgánom. Tieto opatrenia sú však nevyhnutné z viacerých dôvodov. Predovšetkým sa týkajú informácií o skutkoch, ktoré môžu byť predmetom trestného stíhania, pričom OLAF nekoná ako „akýkoľvek oznamovateľ“, ale ako úrad s vyšetrovacími právomocami, ako to Súdny dvor zdôraznil v rozsudku z 11. januára 2024, Planistat Europe a Charlot/Komisia( 54 ). Následne môže zverejnenie týchto informácií v tlači samo osebe spôsobiť dotknutým osobám istú majetkovú a nemajetkovú ujmu. A napokon tieto osoby nie sú adresátmi správy o vyšetrovaní, ktorá sa ich týka, a v súlade s ustálenou judikatúrou nemôžu podať žalobu o jej neplatnosť, keďže táto správa nemá záväzné právne účinky.( 55 )
90. V treťom rade Všeobecný súd nevykonal dôkazné prostriedky, ktoré mu predložila tak IMG, ako aj Komisia. Nevyhodnotil totiž ani relevantnosť a dôkaznú silu dôkazov, na ktorých odvolateľka zakladala zodpovednosť OLAF‑u a Komisie, ani tvrdenia, ktoré Komisia formulovala, aby vyvrátila túto domnienku zodpovednosti.
91. Ako prvostupňový súd bol však povinný preukázať alebo určiť čo najspravodlivejším a najpresnejším spôsobom, či skutočnosť, ktorá spôsobila škodu, bolo možné pripísať subjektu vnútri Únie, teda OLAF‑u alebo Komisii, pričom v tomto prípade by mal právomoc súd Únie, alebo subjektu mimo Únie, teda francúzskym alebo belgickým justičným orgánom, pričom v tomto prípade by mal právomoc iba vnútroštátny súd.( 56 ) Na tento účel mal určiť, či rôzne nepriame skutkové dôkazy, ktoré odvolateľka uviedla na preukázanie toho, že únik informácií možno pripísať OLAF‑u alebo Komisii, a či kontext, v ktorom došlo k zverejneniu týchto informácií v tlači, umožňovali dosiahnuť dostatočnú mieru pravdepodobnosti alebo istoty na to, aby bolo možné predpokladať zodpovednosť týchto subjektov. Treba však konštatovať, že Všeobecný súd v bode 54 napadnutého rozsudku spomenul iba list zaslaný predsedovi Európskeho parlamentu, v ktorom ho generálny riaditeľ OLAF‑u požiadal, aby prijal opatrenia potrebné na ukončenie šírenia správy OLAF‑u. Hoci však tento dôkaz mohol nasvedčovať tomu, že k úniku informácií došlo z vnútra inštitúcie, Všeobecný súd nevyhodnotil ani jeho relevantnosť, ani dôkaznú silu a nevyvodil z neho žiadne dôsledky.
92. Z uvedeného vyplýva, že z odôvodnenia Všeobecného súdu nie je možné zistiť dôvody, pre ktoré nie je namieste pripísať zdroj úniku informácií Komisii, a tak vylúčiť zodpovednosť Únie namiesto toho, aby sa vyvodil jej vznik.
93. Treba dodať, že neistota v práve mimozmluvnej zodpovednosti musí byť preukázaná, inak by išlo o odmietnutie spravodlivosti v rozpore s článkami 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie.( 57 ) Vo všeobecnosti sa domnievam, že keďže Komisia je zodpovedná za dôvernosť správ OLAF‑u, nemôže sa v prípade úniku dôverných informácií spôsobujúceho škodu uspokojiť s tvrdením, že keďže pôvodca úniku nebol identifikovaný, nemôže vzniknúť jej zodpovednosť. Naopak sa domnievam, že keďže povinnosť zachovávať dôvernosť je uložená Komisii, malo by jej byť možné pripísať jej porušenie, pokiaľ nepreukáže opak. Myslím si, že v tejto oblasti by mal Súdny dvor, pokiaľ ide o možnosť pripísať porušenie, ísť nad rámec zmiernenia dôkazného bremena a toto bremeno obrátiť.
94. Stotožňujem sa tiež s názorom, že Únia nemôže byť povinná nahradiť škody, ktoré nespôsobila. Povinnosť nahradiť škodu musí mať orgán, ktorý dotknuté dôverné informácie zverejnil alebo umožnil ich zverejnenie.( 58 ) Považovať Komisiu a OLAF za zodpovedných za škodu, ktorú možno nespôsobili, je nespravodlivým riešením. Vylúčiť však na hypotetickom základe zodpovednosť OLAF‑u a Komisie v situácii, keď zdroj tohto zverejnenia nie je identifikovaný, sa mi javí rovnako nespravodlivé, keďže takéto riešenie môže viesť k neposkytnutiu účinnej súdnej ochrany odvolateľke, ktorej hrozí, že nebude odškodnená vôbec alebo iba nedostatočne, hoci sa jej škoda javí ako skutočná a istá.
95. Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že Všeobecný súd sa v bode 67 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že „pre nedostatok nepriamych dôkazov v tomto zmysle“ existuje neistota s ohľadom na pôvod úniku informácií, a z toho vyvodil, že únik nie je možné pripísať Komisii a OLAF‑u, hoci dostatočne nevykonal dôkazné prostriedky, ktoré predložila tak odvolateľka, ako aj Komisia na účely identifikácie subjektu zodpovedného za skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.
96. Toto nesprávne právne posúdenie malo nevyhnutne vplyv na posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bode 92 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú prípadnej povinnosti Komisie konať, na ktorú sa odvolateľka v tomto prípade odvoláva na podloženie svojho štvrtého odvolacieho dôvodu.
97. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhému odvolaciemu dôvodu ako dôvodnému.
3. O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom posúdení existencie nezákonnosti založenej na porušení povinnosti starostlivosti
98. V treťom odvolacom dôvode odvolateľka napáda úvahu uvedenú v bodoch 71 až 74 napadnutého rozsudku, na záver ktorej Všeobecný súd odmietol existenciu nezákonnosti založenej na porušení povinnosti starostlivosti.
a) Napadnutý rozsudok
99. Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku pripomenul rozsah povinnosti starostlivosti, ako ho vymedzil Súdny dvor v rozsudku z 12. novembra 2020, Fleig/ESVČ( 59 ). V bode 72 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že táto povinnosť sa konkrétne týka povinností inštitúcií Únie voči ich úradníkom a zamestnancom, a preto z uvedeného v bode 73 tohto rozsudku vyvodil záver, že táto povinnosť sa v tomto prípade neuplatňuje.
b) Tvrdenia účastníkov konania
100. Odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď obmedzil rozsah povinnosti starostlivosti na povinnosti inštitúcií Únie voči ich úradníkom a zamestnancom. Na tento účel odvolateľka odkazuje na viacero rozsudkov, v ktorých Súdny dvor potvrdil existenciu tejto povinnosti v iných oblastiach práva Únie, v ktorých majú inštitúcie Únie správne a riadiace právomoci, ako je napríklad správa Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu (EPUZF), systém vývozných povolení, spoločná obchodná politika a ochrana proti dumpingu.
101. Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný.
c) Posúdenie
102. Uvedený odvolací dôvod musí byť podľa môjho názoru zamietnutý ako neprípustný.
103. Z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku vyplýva, že odvolanie musí presne uvádzať okrem iného právne tvrdenia, ktoré konkrétnym spôsobom podporujú návrh na zrušenie, inak je odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustný. Podľa ustálenej judikatúry sa dôvod musí vyhlásiť za neprípustný, ak argumentácia, na ktorej sa zakladá, nie je dostatočne jasná a presná na to, aby mohol Súdny dvor vykonať svoje preskúmanie zákonnosti, najmä preto, že podstatné skutočnosti, na ktorých sa argumentácia zakladá, nevyplývajú dostatočne logicky a zrozumiteľne z textu odvolania, ktoré je v tejto súvislosti formulované nejasne a nejednoznačne.( 60 )
104. Hoci v tomto prípade odvolateľka uvádza vytýkané časti napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že jej argumentácia nie je presná, koherentná a jasná. V bode 55 svojho odvolania totiž iba preberá text poznámky pod čiarou 42 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Nölle( 61 ), a opakuje judikatúru, ktorú citoval, hoci tieto odkazy na judikatúru sa netýkajú povinnosti starostlivosti, ale zásady riadnej správy vecí verejných, ako to správne zdôrazňuje Komisia. Okrem toho, hoci odvolateľka na podloženie svojho tretieho odvolacieho dôvodu cituje bod 28 daných návrhov, v ktorom generálny advokát Van Gerven skutočne spomína „zásadu starostlivosti“, treba uviesť, že Súdny dvor v rozsudku z 22. októbra 1991, Nölle( 62 ), uprednostnil odkaz na povinnosť náležitej starostlivosti.
105. Keďže odvolateľka neuvádza dôvody, prečo by takéto odkazy boli relevantné v jej situácii, navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretí odvolací dôvod ako neprípustný.
4. O štvrtom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom posúdení existencie nezákonnosti založenej na porušení povinnosti náležitej starostlivosti
106. Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode smerujúcom proti bodom 78 až 101 napadnutého rozsudku, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v podstate usúdil, že Komisia nebola povinná verejne odsúdiť únik správy OLAF‑u do tlače a ukončiť z toho vyplývajúce šírenie nepravdivých informácií prostredníctvom uverejnenia tlačovej správy, a to na základe svojej povinnosti náležitej starostlivosti.
a) Napadnutý rozsudok
107. V bode 80 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že na zistenie, či Komisia svojou nečinnosťou porušila dostatočne závažným spôsobom právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, je vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 76 až 79 tohto rozsudku potrebné určiť, a to po prvé existenciu právnej povinnosti konať, po druhé existenciu diskrečnej právomoci dotknutej inštitúcie a po tretie zjavné a závažné porušenie medzí tejto právomoci touto inštitúciou.
108. Po tom, čo Všeobecný súd v bodoch 82 až 84 napadnutého rozsudku pripomenul rozsah povinnosti náležitej starostlivosti, v bodoch 86 až 93 tohto rozsudku preskúmal, či táto povinnosť zahŕňa takú právnu povinnosť konať, akej sa dovoláva odvolateľka. Po pripomenutí relevantných ustanovení nariadenia č. 883/2013 Všeobecný súd v bodoch 87 až 90 uvedeného rozsudku rozhodol, že napriek povinnosti zachovávať dôvernosť vyšetrovaní OLAF‑u, ktorá z nich pre Komisiu vyplýva, jej povinnosť náležitej starostlivosti nemôže ukladať takúto povinnosť konať, pokiaľ neporušila túto povinnosť zachovávať dôvernosť a pokiaľ jej nemožno pripísať zodpovednosť za únik správy OLAF‑u.
109. V bode 94 napadnutého rozsudku preto Všeobecný súd vyslovil, že odvolateľka nepreukázala, že Komisia bola v tomto prípade povinná konať, a v bode 95 tohto rozsudku dospel k záveru, že údajná nečinnosť nemôže založiť zodpovednosť Únie.
110. V bodoch 96 až 101 napadnutého rozsudku Všeobecný súd „v každom prípade“, ak by takáto právna povinnosť konať existovala, preskúmal, či Komisia zjavne a závažne porušila obmedzenia, ktoré sa v tomto prípade vzťahovali na jej diskrečnú právomoc. Keďže dospel k záveru, že to tak nebolo, v bodoch 102 a 103 tohto rozsudku usúdil, že štvrtá nezákonnosť nebola závažná a že prvá podmienka na vznik zodpovednosti Únie teda nebola splnená.
b) Tvrdenia účastníkov konania
111. Štvrtý odvolací dôvod má štyri časti.
112. V rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku sú nesprávne, pretože na rozdiel od predpokladu, z ktorého vychádza Všeobecný súd, Komisia zodpovedá za zverejnenie správy OLAF‑u.
113. V rámci druhej časti uvedeného odvolacieho dôvodu IMG tvrdí, že Všeobecný súd sa nevyjadril k jej výhrade, podľa ktorej od okamihu, keď bola táto správa rozšírená verejne, Komisia porušila povinnosť zachovávať dôvernosť, ktorá jej vyplýva z článku 10 ods. 3 nariadenia č. 883/2013, a to bez ohľadu na to, či zodpovedá za toto zverejnenie. Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že rozsah, v akom bola Komisia povinná konať, preskúmal so zreteľom na jej zodpovednosť za spôsobenie udalosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Podľa nej však dôvernosť týchto informácií musí byť zabezpečená o to viac, že ide o predbežné závery, vyvodené na záver konania, ktoré nie je plne kontradiktórne a ktorých zverejnenie môže spôsobiť dotknutým osobám ujmu.
114. V tretej časti toho istého odvolacieho dôvodu odvolateľka napáda dôvody napadnutého rozsudku uvedené v jeho bodoch 98 až 100, na základe ktorých Všeobecný súd v bode 101 tohto rozsudku dospel k záveru, že „aj za predpokladu, že by v prejednávanej veci existovala právna povinnosť Komisie konať, nemožno konštatovať, že porušenie povinnosti konať s náležitou starostlivosťou, ktoré tvrdí žalobkyňa, predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej účelom je priznanie práv jednotlivcom“.
115. Podľa odvolateľky na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd usúdil v bode 98 napadnutého rozsudku, rozsah povinnosti Komisie zaručiť dôvernosť správy OLAF‑u nemusel byť spresnený v ustanovení, aby mohlo dôjsť k zjavnému a závažnému porušeniu medzí diskrečnej právomoci tejto inštitúcie. Odvolateľka sa domnieva, že ak by to tak bolo, v skutočnosti by nebolo možné dovolávať sa takéhoto porušenia a vyvodiť zodpovednosť Únie, keďže ustanovenia práva Únie nevyhnutne nedefinujú svoj rozsah a jeho vymedzenie prináleží súdu Únie.
116. Okrem toho Všeobecný súd nerešpektoval judikatúru vyplývajúcu z jeho rozsudkov z 15. marca 1995, Cobrecaf a i./Komisia( 63 ), a z 9. júla 1999, New Europe Consulting a Brown/Komisia( 64 ), z ktorých vyplýva, že Komisia má povinnosť konať s náležitou starostlivosťou, aj keď nie je zodpovedná za únik dôverného dokumentu. V týchto rozsudkoch totiž súd Únie preskúmal, či Komisia konala s náležitou starostlivosťou, aby napravila pochybenie, ktorého sa dopustila, bez čoho by jej vznikla zodpovednosť. Odvolateľka uznáva, že keďže v tomto prípade bola porušená dôvernosť správy OLAF‑u, povinnosť zabezpečiť dodržiavanie tejto dôvernosti stratila svoj zmysel, ako to konštatoval Všeobecný súd v bode 100 napadnutého rozsudku. V takomto prípade je však nevyhnutné nezhoršovať ujmu, ktorá môže vyplynúť z porušenia dôvernosti správy OLAF‑u tým, že sa verejne odsúdi jej únik a že sa poskytnú informácie o následných opatreniach, ktoré sa v súvislosti s ním prijali.
117. Vo štvrtej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že nerozhodol o zodpovednosti, v prípade potreby spoločnej a nerozdielnej, Komisie a OLAF‑u z dôvodu, že neprijali potrebné preventívne opatrenia na ochranu dôvernosti správy OLAF‑u, ani nápravné opatrenia, ktoré sa vyžadovali voči tlači a verejnej mienke, a v dôsledku toho aj partnerom a darcom finančných prostriedkov odvolateľky.
118. Komisia tieto tvrdenia spochybňuje a domnieva sa, že štvrtý odvolací dôvod je nedôvodný.
119. Podľa jej názoru je štvrtý odvolací dôvod zmätočný a nejasný. Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, hoci táto povinnosť nie je uvedená v názve uvedeného odvolacieho dôvodu, a tretia časť toho istého odvolacieho dôvodu smeruje proti nadbytočným dôvodom. Komisia zdôrazňuje, že hoci ona a OLAF nekonali tak, ako to odvolateľka očakávala, napriek tomu reagovali na únik správy OLAF‑u tým, že viedli interné vyšetrovania, a OLAF tým, že zaslal predsedovi Európskeho parlamentu list, aby prijal opatrenia. Komisia okrem toho pripomína, že nepostupovala v súlade s odporúčaniami, ktoré OLAF formuloval vo svojej správe.
c) Posúdenie
120. Domnievam sa, že nie je potrebné preskúmať prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, v ktorej IMG napáda dôvodnosť posúdení Všeobecného súdu v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku, ani štvrtú časť tohto odvolacieho dôvodu, v ktorej Všeobecnému súdu vytýka, že nerozhodol o zodpovednosti Komisie a OLAF‑u, v prípade potreby spoločnej a nerozdielnej, keďže tieto časti úzko súvisia s druhým odvolacím dôvodom, ktorému navrhujem vyhovieť.
121. Analýza, ktorú Všeobecný súd vykonáva v bodoch 92 až 94 napadnutého rozsudku, sa totiž zakladá na predpoklade – nemožnosti pripísať skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, OLAF‑u a Komisii –, ktorý považujem za nesprávny z dôvodov vysvetlených pri preskúmaní druhého odvolacieho dôvodu v bodoch 74 až 97 vyššie.
122. Pokiaľ ide o druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, domnievam sa, že nie je dôvodná.
123. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, a ako to preukazuje prvá veta bodu 93 napadnutého rozsudku, sa totiž Všeobecný súd v skutočnosti vyjadril k jej tvrdeniu týkajúcemu sa rozsahu povinnosti zachovávať dôvernosť a povinnosti konať s náležitou starostlivosťou. Podľa odvolateľky je povinnosť dodržiavať dôvernosť vyšetrovaní vedených OLAF‑om, stanovená v článku 10 ods. 3 nariadenia č. 883/2013, povinnosťou dosiahnuť výsledok, ktorá si vyžaduje, aby Komisia konala s náležitou starostlivosťou tým, že verejne odsúdi nepovolené zverejnenie a ukončí šírenie nepravdivých informácií, a to bez ohľadu na to, či je Komisia subjektom, ktorý túto škodu spôsobil. V bode 92 tohto rozsudku však Všeobecný súd vyslovil, že povinnosť konať s náležitou starostlivosťou, ktorej podlieha Komisia, jej nemôže ukladať povinnosť konať spôsobom, ktorého sa dovoláva odvolateľka, pokiaľ neporušila túto povinnosť zachovávať dôvernosť a pokiaľ jej nemožno pripísať zodpovednosť za únik správy OLAF‑u do tlače. V bode 93 uvedeného rozsudku potom Všeobecný súd spresnil, že „povinnosť konať s náležitou starostlivosťou nemá taký rozsah, aký jej žalobkyňa pripisuje“, a dodal, že porušením povinnosti zachovávať dôvernosť je únik správy OLAF‑u do tlače, a nie nečinnosť, ktorú odvolateľka Komisii vytýka. Všeobecný súd sa teda s uvedením dôvodov vysporiadal s tvrdením, ktoré odvolateľka uviedla v prvostupňovom konaní.
124. Tretia časť štvrtého odvolacieho dôvodu je podľa môjho názoru neúčinná.
125. Smeruje totiž proti posúdeniu Všeobecného súdu uvedenému v bodoch 96 až 101 napadnutého rozsudku. Zdôrazňujem, že Všeobecný súd použil na začiatku bodu 96 tohto rozsudku výraz „v každom prípade“, čo znamená, že tieto dôvody tvoria nadbytočné dôvody napadnutého rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry však tvrdenia smerujúce proti nadbytočným dôvodom rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia a sú preto neúčinné.( 65 )
126. V dôsledku toho sa domnievam, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.
5. O piatom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení, ktoré ovplyvnilo posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa vyňatia stanoviska právneho servisu Komisie zo spisu
127. Odvolateľka napáda dôvody uvedené v bodoch 116 až 123 napadnutého rozsudku, na základe ktorých Všeobecný súd vyhovel žiadosti Komisie o vyňatie stanoviska jej právneho servisu zo spisu.
a) Napadnutý rozsudok
128. V bodoch 116 až 121 napadnutého rozsudku Všeobecný súd formuloval súbor zásad, ktoré je potrebné zvážiť v kontexte predloženia právneho stanoviska inštitúcie na súde Únie, ak zverejnenie tohto stanoviska táto inštitúcia nepovolila, pričom odkázal na úvahy, ktoré Súdny dvor vyvodil v bodoch 53 až 56 rozsudku zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada( 66 ), v bode 131 rozsudku z 28. júna 2012, Komisia/Éditions OdileJacob( 67 ), a v bode 70 rozsudku z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko( 68 ).
129. S prihliadnutím na tieto zásady Všeobecný súd v bode 122 napadnutého rozsudku preskúmal kontext, v ktorom bolo vydané stanovisko právneho servisu Komisie, ako aj mieru, v akej bolo jeho predloženie na súde Únie odôvodnené vyšším verejným záujmom, a následne v bode 123 tohto rozsudku vyhovel žiadosti Komisie o vyňatie tohto stanoviska zo spisu.
b) Tvrdenia účastníkov konania
130. Piaty odvolací dôvod má štyri časti.
131. V rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka spochybňuje relevantnosť rozsudkov zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada( 69 ), a z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob( 70 ), na ktoré Všeobecný súd odkazuje v bodoch 116, 117 a 118 napadnutého rozsudku. Prvý rozsudok sa týkal stanoviska úplne inej povahy, keďže stanovisko právneho servisu Rady bolo vydané v rámci legislatívneho postupu týkajúceho sa politicky citlivej témy vo veci mimoriadneho významu. V tomto prípade je stanovisko právneho servisu rozhodujúcim dokumentom, ktorý sa týka výlučne prejednávanej veci. Vzhľadom na únik informácií do tlače bol už tento dokument verejne dostupný, v dôsledku čoho odvolateľke nemožno vytýkať, že obišla predpisy upravujúce prístup k dokumentom. Podľa jej názoru toto stanovisko vzhľadom na svoju povahu a podmienky jeho zverejnenia neporušilo ani dôvernosť, ani vyšší verejný záujem a jeho zverejnenie nemôže ovplyvniť slobodu názoru tohto servisu a jeho schopnosť účinne obhajovať konečné stanovisko Komisie na súde Únie.
132. Pokiaľ ide o rozsudok z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob( 71 ), stanovisko právneho servisu Komisie sa týkalo rozhodovacieho procesu súvisiaceho s konaním o kontrole koncentrácií a príslušnou právnou úpravou Únie.
133. V rámci druhej časti piateho odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bode 119 napadnutého rozsudku opieral o judikatúru, ktorá nie je relevantná, a že opomenul jej právo vyjadriť sa k dokumentu, ktorý sama nezverejnila.
134. V rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd nemôže dôvodne tvrdiť, že zásada transparentnosti môže len výnimočne odôvodniť, aby bol v súdnom konaní zverejnený dokument inštitúcie, ktorý nebol sprístupnený verejnosti a ktorý obsahuje právne stanovisko, pričom v bodoch 120 a 121 napadnutého rozsudku nezohľadňuje kontext veci, na ktorú odkazuje, a judikatúru cituje nepresne a neúplne.
135. V rámci štvrtej časti uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že nerešpektoval zásadu rovnosti zbraní v spravodlivom procese, ktorej význam pripomína, keď jej zakázal odvolať sa na verejný a rozhodujúci dokument, hoci všetci ostatní účastníci konania poznali jeho obsah.( 72 ) Okrem toho Všeobecný súd nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti, ktorej význam odvolateľka tiež pripomína,( 73 ) keď jej neumožnil vyjadriť sa ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré boli všeobecne známe s odôvodnením, že zverejnenie tohto stanoviska uniklo pozornosti Komisie. Odvolateľka pripomína, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd( 74 ), keď štát alebo správny orgán, v tomto prípade Komisia, bez legitímneho dôvodu zabránil odvolateľke použiť dokumenty, ktoré mala k dispozícii a ktoré by jej pomohli pri jej obrane.( 75 )
136. Komisia tvrdí, že piaty odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný, keďže dôvody uvedené v bodoch 122 a 123 napadnutého rozsudku nie sú zaťažené nesprávnym právnym posúdením.
137. V prvom rade uvádza, že z uznesenia zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament( 76 ), vyplýva, že pokiaľ dotknutá inštitúcia nepovolila prístup k stanovisku svojho právneho servisu, jeho únik na verejnosť nemá vplyv na otázku, či takéto stanovisko možno založiť do spisu vo veci na súde Únie. Komisia okrem toho pripomína, že Všeobecný súd zamietol prvé tri nezákonnosti, ktoré odvolateľka uvádzala na podloženie svojej žaloby, v dôsledku čoho podľa Komisie právne stanovisko nebolo možné kvalifikovať ako „rozhodujúce“.
138. Podľa Komisie sa odvolateľka zrejme domnieva, že z rozsudku z 3. júna 2021, Maďarsko/Parlament( 77 ), vyplýva, že transparentnosť právnych stanovísk inštitúcií Únie je pravidlom, hoci najmä z bodu 56 tohto rozsudku vyplýva práve opak.
c) Posúdenie
139. Domnievam sa, že analýza, na záver ktorej Všeobecný súd vyhovel žiadosti Komisie o vyňatie stanoviska jej právneho servisu zo spisu, nie je zaťažená žiadnym nesprávnym právnym posúdením.
140. Po prvé žiadne tvrdenie odvolateľky neumožňuje spochybniť relevantnosť všeobecných zásad, ktoré Súdny dvor vyvodil v rozsudkoch z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob( 78 ), z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko( 79 ) a zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada( 80 ), ktoré Všeobecný súd doslovne prevzal v bodoch 116 až 121 napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že stanovisko právneho servisu Komisie bolo zverejnené a je verejne dostupné, zjavne nie je relevantným faktorom na účely posúdenia toho, do akej miery môže byť založené do spisu vo veci na súde Únie. Dôležité je len to, či zverejnenie tohto dokumentu táto inštitúcia povolila.
141. Po druhé nemožno vyhovieť ani tvrdeniam odvolateľky týkajúcim sa uplatnenia zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.
142. Pripomínam, že v súlade s ustálenou judikatúrou sú zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní ako logický dôsledok pojmu „spravodlivý proces“ neoddeliteľnou súčasťou zásady účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zakotvenej v článku 47 Charty základných práv.( 81 )
143. Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti priznáva každému účastníkovi konania právo oboznámiť sa s dokumentami a pripomienkami, ktoré protistrana predložila súdu, a vyjadriť sa k nim, a bráni tomu, aby súd Únie založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach a dokumentoch, s ktorými sa účastníci konania alebo niektorý z nich nemohli oboznámiť a ku ktorým preto nemohli zaujať stanovisko.( 82 )
144. Zásada rovnosti zbraní zase znamená povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane.( 83 )
145. Cieľom tejto zásady je zabezpečiť procesnú rovnováhu medzi účastníkmi súdneho konania tým, že zaručuje rovnosť práv a povinností týchto účastníkov, pokiaľ ide najmä o pravidlá upravujúce dokazovanie a kontradiktórne konanie na súde, ako aj o práva týchto účastníkov konania na opravný prostriedok. Na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivý proces je totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť ku skutkovým, ako aj právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania.( 84 )
146. Odvolateľka sa však môže odvolávať na tieto zásady len vtedy, ak dôkazné prostriedky predložené súdu Únie boli získané zákonne.( 85 ) Súdny dvor totiž v rozsudku z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada( 86 ), na ktorý sa Všeobecný súd odvoláva v bode 117 napadnutého rozsudku, rozhodol, že v prípade dôkazov, ktoré účastník konania predložil nezákonne, ako sú interné dokumenty, na ktoré sa vzťahuje nariadenie (ES) č. 1049/2001( 87 ), ktorých predloženie nepovolila dotknutá inštitúcia, ani nenariadil súd Únie, musia byť zvážené záujmy jednotlivých účastníkov konania súvisiace s ich právom na spravodlivý proces, s prihliadnutím na záujmy chránené pravidlami, ktoré boli porušené alebo obídené pri získavaní takýchto dôkazov.( 88 ) Súdny dvor okrem toho usúdil, že súd Únie, ktorému bol predložený návrh na vyňatie príslušných dôkazov, musí pristúpiť k zváženiu záujmov žalobcu, ktorý predložil tieto dôkazy, na jednej strane, najmä vzhľadom na ich užitočnosť na účely posúdenia dôvodnosti žaloby, ktorá mu bola predložená, a na druhej strane záujmov protistrany, ktoré by mohli byť konkrétne a účinne poškodené ponechaním uvedených dôkazov v spise.( 89 )
147. Konštatujem však, že v bodoch 116 až 122 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zvážil prítomné záujmy, aby rozhodol o žiadosti Komisie, pričom najmä uviedol, že predloženie tohto právneho stanoviska bolo zjavne motivované vlastným záujmom odvolateľky na podložení jej argumentácie, pričom odvolateľka sa inak nedovolávala na vyšší verejný záujem, ktorý by mohol odôvodniť odlišný záver.
148. Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú sa odvoláva odvolateľka, napokon nemôže odôvodniť odlišný záver, keďže sa týka práva účastníkov konania oboznámiť sa s dokumentmi a dôkazmi, ktoré súd zohľadnil, a vyjadriť sa k nim, a nie otázky, či a prípadne za akých podmienok môže účastník konania predložiť súdu právne stanovisko, ktorého zverejnenie nebolo povolené jeho autorom alebo adresátom.
149. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor zamietol piaty odvolací dôvod ako nedôvodný.
150. Vzhľadom na všetky tieto úvahy a na dôvodnosť druhého odvolacieho dôvodu založeného na nesprávnom posúdení podmienky týkajúcej sa možnosti pripísať skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody OLAF‑u alebo Komisii, navrhujem Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok, pretože Všeobecný súd nerešpektoval pravidlá upravujúce dôkazné bremeno a dokazovanie, keď nezohľadnil potrebu upraviť dôkazné bremeno s prihliadnutím na okolnosti veci a keď nevyhodnotil relevantnosť a dôkaznú silu dôkazných prostriedkov, ktoré predložila tak odvolateľka, ako aj Komisia.
151. Keďže Všeobecný súd riadne neprešetril spor, aby zistil, či sú splnené podmienky pre mimozmluvnú zodpovednosť OLAF‑u a Komisie, domnievam sa, že stav konania nedovoľuje vydať konečný rozsudok. Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby vec vrátil Všeobecnému súdu na rozhodnutie o žalobe odvolateľky a aby rozhodnutie o trovách konania vyhradil na neskôr.
V. Návrh
152. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 28. júna 2023, IMG/Komisia (T‑752/20, EU:T:2023:366), sa zrušuje.
2. Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie.
3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 (T‑752/20, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:366).
3 Pozri bod 67 napadnutého rozsudku.
4 Externé vyšetrovania sú priame vyšetrovania týkajúce sa tretích strán zúčastňujúcich sa na činnostiach súvisiacich s rozpočtovými operáciami Únie [pozri osobitnú správu č. 1/2005 týkajúcu sa riadenia Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) spolu s odpoveďami Komisie (Ú. v. EÚ C 202, 2005, s. 1), bod 12].
5 (T‑509/21, EU:T:2024:590).
6 Pozri rozsudky z 28. októbra 1982, Groupement des Agences de voyages/Komisia (135/81, EU:C:1982:371, bod 10), a z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32, bod 114), ako aj uznesenie z 24. novembra 2009, Landtag Schleswig‑Holstein/Komisia (C‑281/08 P, EU:C:2009:728, bod 22).
7 (135/81, EU:C:1982:371). Táto vec sa týkala luxemburskej spoločnosti s ručením obmedzeným v procese zakladania, ktorej procesnú spôsobilosť spochybnila Komisia. V bode 9 svojho rozsudku Súdny dvor vyslovil, že „[Komisia] nemôže… spochybniť procesnú spôsobilosť subjektu, ktorému umožnila zúčastniť sa na výberovom konaní a ktorému adresovala zamietavé rozhodnutie po komparatívnom posúdení ponúk všetkých uchádzačov“.
8 (C‑229/05 P, EU:C:2007:32).
9 Pozri v tejto súvislosti rozsudok ESĽP, 19. novembra 2020, Efstratiou a i. v. Grécko (CE:ECHR:2020:1119JUD005322114, bod 43 a citovaná judikatúra).
10 (C‑183/17 P a C‑184/17 P, EU:C:2019:78).
11 Pozri rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia (C‑447/17 P a C‑479/17 P, EU:C:2019:672, bod 99 a citovaná judikatúra).
12 Pozri aj uznesenie, ktorým sa konanie o námietke neprípustnosti spája s konaním vo veci samej, ktoré vydal Všeobecný súd 2. júla 2021.
13 (C‑414/08 P, EU:C:2010:165, bod 52).
14 (C‑666/20 P, EU:C:2022:225, bod 26).
15 Pozri rozsudok z 24. marca 2022, GVN/Komisia (C‑666/20 P, EU:C:2022:225, bod 24 a citovaná judikatúra).
16 Pozri rozsudok z 24. marca 2022, GVN/Komisia (C‑666/20 P, EU:C:2022:225, bod 26 a citovaná judikatúra).
17 Pozri rozsudok z 18. decembra 2025, Hamoudi/Frontex (C‑136/24 P, ďalej len „rozsudok Hamoudi/Frontex“, EU:C:2025:977, bod 68 a citovaná judikatúra).
18 Pozri rozsudok Hamoudi/Frontex (bod 69 a citovaná judikatúra). Pozri aj dnešné uznesenie v tejto veci, CW/Eurojust a Europol (C-565/25 P, bod 28 a citovaná judikatúra).
19 FORSTER , N. : La responsabilité sans faute de l’Union européenne. Dizertačná práca obhájená 8. novembra 2019, Bruxelles: Bruylant, 2021, bod 218 (s. 297) a 219 (s. 299).
20 FORSTER , N., c. d., bod 219 (s. 299).
21 FORSTER , N., c. d., bod 219 (s. 299).
22 (C‑679/23 P, EU:C:2025:976).
23 Pozri rozsudok z 18. decembra 2025, WS a i./Frontex (Spoločná návratová operácia) (C‑679/23 P, EU:C:2025:976, bod 149 a citovaná judikatúra).
24 Pozri rozsudok z 18. decembra 2025, WS a i./Frontex (Spoločná návratová operácia) (C‑679/23 P, EU:C:2025:976, bod 150 a citovaná judikatúra).
25 Pozri rozsudok z 18. decembra 2025, WS a i./Frontex (Spoločná návratová operácia) (C‑679/23 P, EU:C:2025:976, bod 150 a citovaná judikatúra). Pozri rovnako návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Európska únia/Kendrion (C‑150/17 P, EU:C:2018:612, bod 50), a v doktríne WILDERMEERSCH , J. : Contentieux de la légalité des actes de l’Union européenne : le mythe du droit à un recours effectif . Bruxelles: Bruylant, 2019, najmä bod 625 (s. 484).
26 WILDERMEERSCH , J., c. d., bod 625 (s. 484), a FORSTER , N., c. d., bod 228 (s. 306 a 307).
27 Pozri FORSTER , N., c. d., bod 223 (s. 301 a 302).
28 (T‑259/03, EU:T:2007:254). V tomto rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že „za okolností, keď je [informácia týkajúca sa odporúčania OLAF‑u začať konanie proti žalobkyni] priamo alebo nepriamo poskytnutá novinárovi, treba únik informácií považovať nielen za nevyhnutnú príčinu škody, ktorá vznikla uverejnením tejto informácie, ale aj za dostatočne priamu príčinu tejto škody“ (bod 320).
29 (T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 183).
30 (T‑838/16, EU:T:2019:494, bod 321).
31 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1).
32 (T‑48/05, EU:T:2008:257).
33 Zdôrazňujem, že záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd, nie je v judikatúre ojedinelý, keďže plénum Súdu pre verejnú službu dospelo k rovnakému záveru v mimoriadne podobnej veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 13. januára 2010, A a G/Komisia (F‑124/05 a F‑96/06, EU:F:2010:2). V tejto veci „[Komisia] a OLAF neboli jedinými orgánmi disponujúcimi zápisnicou z výsluchu žalobcu OLAF‑om, pretože tá bola postúpená belgickým vnútroštátnym orgánom na účely prípadného začatia trestného stíhania“ (bod 215). Súd Únie, ktorý usúdil, že nebolo možné dospieť k záveru, že „Komisia [si] mohla najlepšie zadovážiť dôkazy umožňujúce preukázať dôvod vzniknutého úniku“, vyvodil rovnaký záver ako Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, a to, že „[Komisii] nemôže byť na ťarchu neistota o pôvode tohto úniku“ (bod 214).
34 (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371).
35 (T‑48/05, EU:T:2008:257).
36 Pozri rozsudok Hamoudi/Frontex (bod 71).
37 QUÉZEL ‑ AMBRUNAZ , C.: Essai sur la causalité en droit de la responsabilité civile . Paris: Dalloz, 2010, najmä s. 255.
38 (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371).
39 Pozri rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371, body 15 a 16). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Slynn v spojených veciach Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:265).
40 Pozri rozsudok z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371, bod 17).
41 (T‑259/03, EU:T:2007:254).
42 Pozri rozsudok z 12. septembra 2007, Nikolaou/Komisia (T‑259/03, EU:T:2007:254, bod 196).
43 Pozri rozsudok z 12. septembra 2007, Nikolaou/Komisia (T‑259/03, EU:T:2007:254, body 196 a 198). V tomto rozsudku Všeobecný súd usúdil, že „Komisii prináležalo vysvetliť v mene [OLAF‑u], ako mohlo dôjsť k úniku informácií, aby prípadne preukázala, že vyššie uvedená povinnosť riaditeľa OLAF‑u nebola porušená. Ak Komisia takéto vysvetlenie neposkytne, treba predpokladať, že únik informácií vyplýva z porušenia článku 8 ods. 3 nariadenia [ES] č. 1073/1999 [Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003. s. 91)], ktorého sa dopustil riaditeľ OLAF‑u pri výkone svojich funkcií v zmysle článku 288 ES (teraz článok 340 ZFEÚ)“ (bod 197).
44 Pozri rozsudok z 12. septembra 2007, Nikolaou/Komisia (T‑259/03, EU:T:2007:254, bod 196).
45 (T‑48/05, EU:T:2008:257). Vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, vyplývala škoda zo zverejnenia dôverných informácií, ktoré mali k dispozícii OLAF, Komisia a francúzske justičné orgány, v tlači.
46 Pozri rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 203).
47 (F‑30/08, EU:F:2010:43, bod 169).
48 Pozri v tejto súvislosti bod 103 rozsudku Hamoudi/Frontex, v ktorom Súdny dvor vyslovil, že žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti podľa článku 268 ZFEÚ môže byť jediným prostriedkom nápravy spôsobilým v dostatočnej miere zabezpečiť súdnu ochranu na súde Únie proti agentúre alebo inštitúcii Únie.
49 Pozri FORSTER , N., c. d., bod 290 (s. 386).
50 Pozri rozsudok z 18. septembra 2014, Holcim (Romania)/Komisia (T‑317/12, EU:T:2014:782, bod 79 a citovaná judikatúra).
51 Pozri rozsudok Hamoudi/Frontex (body 72 až 80).
52 Pozri rozsudok Hamoudi/Frontex (bod 81 a citovaná judikatúra).
53 Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Norkus vo veci Hamoudi/Frontex (C‑136/24 P, EU:C:2025:257, bod 18), ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva citovanú v poznámke pod čiarou 30 vyššie: rozsudok ESĽP, 13. februára 2020, N.D. a N.T. v. Španielsko (CE:ECHR:2020:0213JUD000867515, bod 85), a rozsudok ESĽP 18. novembra 2021, M.H. a i. v. Chorvátsko (CE:ECHR:2021:1118JUD001567018, bod 268).
54 (C‑363/22 P, EU:C:2024:20, bod 75).
55 Pozri rozsudok z 30. novembra 2023, Sistem ecologica/Komisia (C‑787/22 P, EU:C:2023:940, body 66 a 154).
56 Hoci OLAF a dotknuté vnútroštátne orgány prispievajú prostredníctvom výmeny informácií k dosiahnutiu toho istého cieľa, a to boja proti podvodom a poškodzovaniu finančných záujmov Únie, v rámci posilnenej administratívnej spolupráce medzi týmito subjektmi neexistujú žiadne všeobecné ani osobitné ustanovenia, ktoré by upravovali podmienky, za ktorých môže vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť OLAF‑u alebo dotknutých vnútroštátnych orgánov z dôvodu nesplnenia povinnosti zachovávať dôvernosť vyšetrovacích správ vypracovaných OLAF‑om, takže na tieto podmienky sa, pokiaľ ide o zodpovednosť, vzťahujú dva rôzne právne poriadky. Vzhľadom na to, že neexistuje mechanizmus solidárnej zodpovednosti (Europol), spoločnej zodpovednosti (Frontex) a že sa neuplatňuje zodpovednosť in solidum , OLAF zodpovedá za každú škodu, ktorú spôsobí osobe neoprávneným zverejnením svojej vyšetrovacej správy, a každý členský štát zodpovedá v súlade so svojím vnútroštátnym právom za každú škodu spôsobenú osobe pri spracúvaní, najmä neoprávnenom zverejnení, vyšetrovacej správy, ktorú dostal od OLAF‑u.
57 FORSTER , N., zdôrazňuje, že neistota je slepým miestom, ktoré poškodzuje súdnu ochranu jednotlivcov [c. d., bod 256, (s. 338)]. V predslove k dielu J OISTEN , C. : L’incertitude causale en droit de la responsabilité civile . Bruxelles: Larcier, 2024, profesor Bernard Dubuisson kladie otázku, ktorá sa mi zdá byť obzvlášť relevantná: „Ako a prečo [je] možné v práve považovať za isté to, čo v skutočnosti nemusí byť isté [?]“ (s. 9).
58 FORSTER , N., c. d., bod 323.
59 (C‑446/19 P, EU:C:2020:918).
60 Pozri rozsudok z 11. decembra 2025, ABLV Bank/CRU (C‑602/22 P, EU:C:2025:953, body 45 a 46 a citovaná judikatúra).
61 (C‑16/90, EU:C:1991:233).
62 (C‑16/90, EU:C:1991:402).
63 (T‑514/93, EU:T:1995:49).
64 (T‑231/97, EU:T:1999:146).
65 Pozri rozsudok z 26. septembra 2024, WEPA Hygieneprodukte a i./Komisia (C‑795/21 P a C‑796/21 P, EU:C:2024:807, bod 82 a citovaná judikatúra).
66 (C‑156/21, EU:C:2022:97).
67 (C‑404/10 P, EU:C:2012:393).
68 (C‑457/18, EU:C:2020:65).
69 (C‑156/21, EU:C:2022:97).
70 (C‑404/10 P, EU:C:2012:393).
71 (C‑404/10 P, EU:C:2012:393).
72 Odvolateľka v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok ESĽP, 27. októbra 1993, Dombo Beheer B.V. v. Holandsko (CE:ECHR:1993:1027JUD001444888, bod 33); rozsudok ESĽP, 7. júna 2001, Kress v. Francúzsko (CE:ECHR:2001:0607JUD003959498, bod 72), ako aj rozsudok ESĽP, 19. septembra 2017, Regner v. Česká republika (CE:ECHR:2017:0919JUD003528911, bod 146).
73 Odvolateľka v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok ESĽP, 28. augusta 1991, Brandstetter v. Rakúsko (CE:ECHR:1991:0828JUD001117084, bod 67).
74 Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950.
75 Odvolateľka v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok ESĽP, 9. júna 1998, McGinley a Egan v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1998:0609:JUD002182593, body 86 a 90).
76 (C‑650/18, EU:C:2021:426, bod 17).
77 (C‑650/18, EU:C:2021:426).
78 (C‑404/10 P, EU:C:2012:393).
79 (C‑457/18, EU:C:2020:65).
80 (C‑156/21, EU:C:2022:97).
81 Pozri uznesenie z 12. novembra 2025, Fashion TV RO a Maestro (C‑475/24, EU:C:2025:898, bod 45 a citovaná judikatúra).
82 Pozri rozsudok zo 4. decembra 2019, H/Rada (C‑413/18 P, EU:C:2019:1044, bod 103 a citovaná judikatúra).
83 Pozri rozsudok Hamoudi/Frontex (bod 77 a citovaná judikatúra).
84 Pozri uznesenie z 12. novembra 2025, Fashion TV RO a Maestro (C‑475/24, EU:C:2025:898, bod 46 a citovaná judikatúra).
85 Pozri rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada (C‑348/20 P, EU:C:2022:548, bod 129 a citovaná judikatúra).
86 (C‑348/20 P, EU:C:2022:548).
87 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).
88 Pozri rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada (C‑348/20 P, EU:C:2022:548, bod 130).
89 Pozri rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada (C‑348/20 P, EU:C:2022:548, bod 131).