C-583/23

proti

Ministère public

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2014/41/EÚ – Európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach – Vecná pôsobnosť – Pojem ‚vyšetrovacie opatrenie‘ – Doručenie uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré tiež zahŕňa príkaz na vzatie do väzby a na zloženie zábezpeky – Výsluch obvinenej osoby“

Úvod

1.

3.

Podľa článku 5 Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie ( 3 ) (ďalej len „dohovor z 29. mája 2000“) s názvom „Zasielanie a doručovanie procesných písomností“:

„1. Každý členský štát zasiela procesné písomnosti určené osobám, ktoré sa nachádzajú na území iného členského štátu, priamo poštou.

2. Procesné písomnosti možno zaslať prostredníctvom príslušných orgánov dožiadaného členského štátu iba vtedy, ak:

a)

adresa osoby, ktorej je písomnosť určená, je neznáma alebo nie je istá, alebo

3. Ak existuje dôvod domnievať sa, že adresát nerozumie jazyku, v ktorom je písomnosť vyhotovená, musia byť písomnosť alebo aspoň jej dôležité časti preložené do jazyka (jedného z jazykov) členského štátu, na ktorého území sa adresát nachádza. Ak je orgánu, ktorý procesnú písomnosť vydal, známe, že adresát rozumie iba niektorému inému jazyku, musia byť písomnosť alebo aspoň jej dôležité časti preložené do tohto iného jazyka.

4. Ku všetkým procesným písomnostiam sa pripojí správa, v ktorej sa uvedie, že adresát môže získať informácie o svojich právach a povinnostiach týkajúcich sa písomnosti od orgánu, ktorý písomnosť vydal alebo od iných orgánov v tomto členskom štáte. Odsek 3 sa vzťahuje aj na takúto správu.

…“

Smernica 2014/41

4.

Článok 1 smernice 2014/41 s názvom „Európsky vyšetrovací príkaz a povinnosť vykonať ho“ v odseku 1 stanovuje:

Článok 9 uvedenej smernice s názvom „Uznanie a vykonanie“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Vykonávajúci orgán uzná EVP zaslaný v súlade s touto smernicou bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania EVP alebo jedného z dôvodov odkladu stanoveného v tejto smernici.

2. Vykonávajúci orgán dodržiava formálne náležitosti a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom, pokiaľ v tejto smernici nie je ustanovené inak a pokiaľ takéto formálne náležitosti a postupy nie sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu.“

7.

Článok 10 tejto smernice s názvom „Použitie iného vyšetrovacieho opatrenia“ stanovuje:

„1. Vykonávajúci orgán vždy, keď je to možné, použije iné vyšetrovacie opatrenie, ako sa uvádza v EVP, ak:

c)

výsluch svedka, znalca, obete, podozrivej alebo obvinenej osoby alebo tretej osoby na území vykonávajúceho štátu;

…“

8.

Článok 24 smernice 2014/41 s názvom „Výsluch formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu“ v odseku 1 stanovuje:

„Ak sa osoba nachádza na území vykonávajúceho štátu a príslušné orgány vydávajúceho štátu ju majú vypočuť ako svedka alebo znalca, vydávajúci orgán môže vydať EVP, aby sa výsluch svedka alebo znalca uskutočnil formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu v súlade s odsekmi 5 až 7.

Francúzske právo

10.

Článok 694‑16 francúzskeho Code de procédure pénale (Trestný poriadok) ( 4 ) stanovuje:

„Európsky vyšetrovací príkaz je justičné rozhodnutie vydané členským štátom, nazývaným vydávajúci štát, ktorým tento štát prostredníctvom formulárov spoločných pre všetky štáty žiada iný členský štát, nazývaný vykonávajúci štát, aby v určitej lehote vykonal na svojom území vyšetrovanie s cieľom získať dôkazy týkajúce sa trestného činu alebo poskytnúť dôkazy, ktoré sa už nachádzajú v jeho držbe.

Účelom vyšetrovacieho príkazu môže byť aj dočasne zabrániť na území vykonávajúceho štátu akémukoľvek zničeniu, spracovaniu, premiestneniu, presunu alebo scudzeniu vecí, ktoré by mohli byť použité ako dôkaz.

Vyšetrovací príkaz môže mať za cieľ aj dočasné odovzdanie osoby, ktorá je vo väzbe vo vykonávajúcom štáte, do vydávajúceho štátu s cieľom umožniť vo vydávajúcom štáte vykonanie procesných úkonov, ktoré si vyžadujú prítomnosť tejto osoby, alebo dočasné odovzdanie osoby, ktorá je vo väzbe vo vydávajúcom štáte, do vykonávajúceho štátu na účely účasti na požadovanom vyšetrovaní na tomto území.

13.

Nasledujúci deň AK podala vyšetrovaciemu senátu Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) žalobu o neplatnosť tohto výsluchu, pričom v podstate tvrdila, že v rámci európskeho vyšetrovacieho príkazu nemožno žiadať o doručenie uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré zahŕňa aj príkaz na vzatie do väzby a príkaz na zloženie zábezpeky.

14.

Vyšetrovací senát Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) rozsudkom z 20. apríla 2022 túto žalobu zamietol. Uvedený súd predovšetkým poznamenal, že španielske justičné orgány žiadali nielen to, aby bolo AK doručené uznesenie o vznesení obvinenia, ale aj to, aby sa AK mohla „vyjadriť z právneho hľadiska k dotknutým skutkom“. Súd tiež jednak uviedol, že v predmetnom európskom vyšetrovacom príkaze bolo spresnené, že požadované úkony patria „do rámca overenia spáchania skutkov na základe všetkých okolností, ktoré môžu mať vplyv na ich kvalifikáciu a vinu páchateľov“, a jednak, že hoci tieto orgány v príslušnom formulári nevyznačili položku „výsluch podozrivej alebo obvinenej osoby“, jasne požiadali, aby francúzsky vyšetrujúci sudca zachytil do zápisnice vyhlásenia AK o skutkoch, z ktorých spáchania bola podozrivá. Vyšetrovací senát Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) na základe toho dospel k záveru, že uvedené orgány tým, že navrhli, aby AK v prítomnosti svojho právneho zástupcu a v súlade s právom na obhajobu uviedla svoje stanovisko ku skutkovým okolnostiam, požiadali o vykonanie „vyšetrovania s cieľom získať dôkazy týkajúce sa trestného činu“ v zmysle článku 694‑16 francúzskeho Code de procédure pénale (Trestný poriadok).

18.

Vnútroštátny súd uvádza, že Súdny dvor sa ešte nevyjadril k vecnej pôsobnosti európskeho vyšetrovacieho príkazu a konkrétnejšie k otázke, či zahŕňa alebo nezahŕňa doručenie uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré obsahuje okrem iného príkaz na vzatie do väzby a príkaz na zloženie zábezpeky. Tvrdí, že sa nezdá byť možné domnievať sa, že správne uplatnenie práva Únie je také jednoznačné, že nenecháva priestor na žiadne odôvodnené pochybnosti. Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa články 1 a 3 smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že umožňujú súdnemu orgánu členského štátu vydať alebo potvrdiť európsky vyšetrovací príkaz, ktorého účelom je jednak doručiť obvinenej osobe uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré navyše zahŕňa príkaz na vzatie do väzby a na zloženie zábezpeky, a jednak vykonať výsluch tejto osoby, aby za prítomnosti svojho obhajcu mohla vyjadriť všetky užitočné pripomienky ku skutkom uvedeným v danom uznesení?“

19.

Písomné pripomienky predložili AK, francúzska a holandská vláda, ako aj Európska komisia.

20.

Článok 1 ods. 1 smernice 2014/41 definuje európsky vyšetrovací príkaz ako súdne rozhodnutie, ktoré vydal alebo potvrdil súdny orgán členského štátu na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou, vrátane tých, ktoré už majú k dispozícii príslušné orgány tohto členského štátu.

23.

Článok 3 smernice 2014/41, ktorý sa týka pôsobnosti európskeho vyšetrovacieho príkazu vo všeobecnosti stanovuje, že európsky vyšetrovací príkaz „sa vzťahuje na všetky vyšetrovacie opatrenia“. Tento článok z tejto pôsobnosti výslovne vylučuje len zriadenie spoločného vyšetrovacieho tímu a zabezpečovanie dôkazov v rámci takéhoto tímu, keďže tieto opatrenia sú predmetom osobitnej úpravy v článku 13 dohovoru z 29. mája 2000 a v rámcovom rozhodnutí 2002/465. ( 9 )

24.

Ako teda vyplýva z odôvodnenia 8 smernice 2014/41, normotvorca Únie mal v úmysle, aby mal európsky vyšetrovací príkaz „horizontálnu pôsobnosť“ a vzťahoval sa na „všetky vyšetrovacie opatrenia, ktorých cieľom je získanie dôkazov“.

25.

28.

Tento výklad potvrdzuje viacero prvkov smernice 2014/41. Samotná definícia pojmu „európsky vyšetrovací príkaz“ uvedená v článku 1 ods. 1 tak kladie dôraz na skutočnosť, že sledovaným cieľom je umožniť vydávajúcemu členskému štátu „získať dôkazy“. Jej odôvodnenia 7 („s cieľom zabezpečiť dôkazy“), 8 („ktorých cieľom je získanie dôkazov“), 11 („na zabezpečenie predmetného dôkazu“), 24 („na získavanie dôkazov“) a 38 („na účely získania dôkazov“) majú rovnaký význam. Okrem toho z článku 13 tejto smernice vyplýva, že dôkazy, ktoré orgány vykonávajúceho štátu získali v nadväznosti na vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, majú byť odovzdané vydávajúcemu členského štátu. ( 16 ) Ten istý článok v odseku 4 tieto dôkazy označuje ako „predmety, listiny alebo údaje“ ( 17 ). Treba tiež poznamenať, že všetky rozličné vyšetrovacie opatrenia uvedené v článku 10 ods. 2 a v článkoch 24 až 31 smernice 2014/41 ( 18 ) smerujú k získaniu dôkazov, ktoré majú preukázať napríklad existenciu skutočnosti alebo činu, okolnosti, za ktorých došlo k danej skutočnosti alebo k vykonaniu činu a identitu alebo stav pôvodcu činu.

29.

V nadväznosti na vyššie uvedené sa pripájam k francúzskej a holandskej vláde, keď poznamenávajú, že odôvodnenie 34 smernice 2014/41 uvádza, že „akákoľvek vec vrátane finančných prostriedkov môže byť počas trestného konania predmetom rôznych predbežných opatrení, a to nielen na účely získania dôkazu, ale aj na účely konfiškácie“ ale že do pôsobnosti tejto smernice patria len opatrenia, ktoré sledujú prvý z týchto cieľov. ( 19 )

30.

31.

Okrem toho Súdny dvor viackrát rozhodol, že cieľom smernice 2014/41 je nahradiť neucelený a zložitý rámec pre získavanie dôkazov v trestných veciach s cezhraničným rozmerom. Zavedením zjednodušeného a efektívnejšieho systému, ktorý je založený na jedinom nástroji nazvanom „európsky vyšetrovací príkaz“ sa snaží zjednodušiť a urýchliť justičnú spoluprácu s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi. ( 21 ) V rovnakom zmysle by som dodal, že v Štokholmskom programe, ktorý prijala Európska rada 10. a 11. decembra 2009, na ktorý odkazuje odôvodnenie 6 smernice 2014/41, sa uvádza, že „nový model“, ktorý sa hľadá v oblasti získavania dôkazov, z ktorého sa neskôr stal európsky vyšetrovací príkaz, by mal najmä zohľadniť „pružnosť tradičného systému vzájomnej právnej pomoci“, „mohol [by] mať širší rozsah pôsobnosti“ a „mal by zahŕňať čo najviac typov dôkazov a zároveň zohľadňovať dotknuté opatrenia“ ( 22 ).

32.

Napokon z článku 34 ods. 1 smernice 2014/41 vyplýva, že táto smernica nenahrádza „príslušné ustanovenia“ troch dohovorov uvedených v tomto ustanovení, vrátane dohovoru z 29. mája 2000. Dotknuté sú teda len tie ustanovenia týchto dohovorov, ktoré upravujú rovnaké oblasti, ako sú tie, ktoré upravuje táto smernica, čo, ako tvrdí holandská vláda, preukazuje, že sa nevzťahuje na všetky možné žiadosti o právnu pomoc. Ostatné ustanovenia týchto dohovorov sa majú naďalej medzi členskými štátmi uplatňovať.

Je pravda, že možno pripustiť, ako to tvrdia tak AK, ako aj francúzska vláda, že oboznamovanie a doručovanie procesných písomností sa uskutočňuje v rámci európskeho vyšetrovacieho príkazu za predpokladu, že sú súčasťou procesného vykonania vyšetrovacieho opatrenia smerujúceho k získaniu dôkazov, ktorých sa týka tento príkaz, a sú nevyhnutné na vykonanie tohto vyšetrovacieho opatrenia. Takéto riešenie zodpovedá potrebe pružnosti presadzovanej pre systém vzájomnej právnej pomoci a umožňuje zabrániť tomu, aby príslušné orgány boli nútené podávať dve samostatné žiadosti, jednu založenú na smernici 2014/41 a druhú založenú na článku 5 dohovoru z 29. mája 2000, čo by bolo v rozpore s cieľom efektivity, ktorý sleduje smernica. Takto v záveroch k európskemu vyšetrovaciemu príkazu, ktoré boli zverejnené 7. decembra 2018 Európska justičná sieť uvádza, že sa „vo všeobecnosti pripúšťa“, že pôsobnosť smernice 2014/41 nezahŕňa najmä „doručovanie a zasielanie procesných úkonov (okrem prípadu, keď sú súčasťou vyšetrovacieho opatrenia v rámci [európskeho vyšetrovacieho prípadu]“) ( 25 ). Rovnako zo správy Eurojustu z novembra 2020 o európskom vyšetrovacom príkaze vyplýva, že doručovanie a zasielanie procesných úkonov by malo byť predmetom osobitného dožiadania okrem prípadu, kedy „odovzdanie tohto dokumentu predstavuje nástroj vyšetrovacieho opatrenia vyžadovaný v [európskom vyšetrovacom príkaze]“ ( 26 ). Stále v tom istom zmysle, v spoločnej poznámke Eurojustu a Európskej justičnej siete citovanej v poznámke pod čiarou 23 vyššie sa uvádza, že „má sa za to, že smernica [2014/41] sa nevzťahuje na tieto opatrenia… doručovanie a zasielanie procesných písomností, pokiaľ doručenie písomnosti nie je potrebné pre vyšetrovacie opatrenie, ktoré je predmetom [európskeho vyšetrovacieho príkazu]“. Podľa tejto agentúry a tejto siete „v takom prípade by sa mal zaujať flexibilný prístup, pokiaľ ide o jeho zaradenie do [európskeho vyšetrovacieho príkazu] v súlade s článkom 9 ods. 2 smernice [2014/41]“ ( 27 ).

Naproti tomu sa mi zdá, ako tvrdí AK, že uvedený predpoklad sa nemôže uplatniť v prípade doručenia uznesenia o vznesení obvinenia. Cieľom tohto úkonu v trestnom konaní, ku ktorému dochádza po ukončení vyšetrovania ( 28 ), je objasniť skutky pripisované dotknutej osobe a ich právnu kvalifikáciu, ako aj konštatovať, že už boli zhromaždené dostatočné dôkazy na obvinenie tejto osoby a postúpenie jej veci súdnemu orgánu. ( 29 ) Ako správne zdôrazňujú AK a holandská vláda, uznesenie o vznesení obvinenia vo všeobecnosti predstavuje samostatný úkon v trestnom konaní, ktorý môže mať pre dotknutú osobu závažné dôsledky. Nie je mi jasné, v čom by oznámenie takéhoto procesného úkonu takejto dotknutej osobe mohlo predstavovať vyšetrovacie opatrenie, ktoré by smerovalo k získaniu dôkazov alebo by pre toto opatrenie bolo nevyhnutné. Pokiaľ ide o prípad, ktorý je predmetom prejudiciálnej otázky, domnievam sa, ako tvrdí AK, že výsluch obvinenej osoby s cieľom zhromaždiť dôkazy, bez toho, aby bola dotknutá otázka, či to bolo skutočne predmetom žiadosti o vypočutie vo veci samej, ( 30 ) nie je podmienený doručením uznesenia o vznesení obvinenia.

38.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje aj príkaz na zloženie zábezpeky, podľa môjho názoru to nič nemení na závere, že v rámci európskeho vyšetrovacieho príkazu nemožno požadovať doručenie takéhoto uznesenia. Je zrejmé, že takýto príkaz, ktorý má navyše čisto doplnkovú povahu, nepredstavuje vyšetrovacie opatrenie, ktorého cieľom je získať dôkazy v zmysle smernice 2014/41. ( 31 )

42.

Určiť presný predmet žiadosti o výsluch, o ktorú ide vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu. Ak by konštatoval, že cieľom tejto žiadosti nie je zabezpečenie dôkazov, bolo by potrebné dospieť k záveru, že tak uvedená žiadosť, ako aj žiadosť o doručenie uznesenia o vznesení obvinenia nepatria do pôsobnosti európskeho vyšetrovacieho príkazu. Ak by mal naopak konštatovať, že žiadosť o výsluch má skutočne za cieľ získanie dôkazov, mohol by podľa môjho názoru rozhodnúť tak, že táto časť európskeho vyšetrovacieho príkazu je platná, samozrejme za predpokladu, že boli dodržané podmienky týkajúce sa obsahu a formy takého príkazu upravené smernicou 2014/41, ako aj ďalšie formálne náležitosti požadované uvedenou smernicou. ( 34 ) Zdá sa mi, že úplné odmietnutie vykonať európsky vyšetrovací príkaz z toho dôvodu, že by sa nemal vzťahovať na žiadosť o doručenie uznesenia o vznesení obvinenia, by bolo neprimerané a bolo by v rozpore s cieľom efektivity, ktorý sleduje táto smernica.

Návrh

43.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), takto:

Články 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach

( 4 ) Vnútroštátny súd uvádza, že smernica 2014/41 bola do francúzskeho práva prebratá článkom 694‑15 a nasl. francúzskeho Code de procédure pénale (Trestný poriadok).

( 5 ) AK bola obvinená z teroristických činov.

( 6 ) Zo zápisnice z 19. júla 2021 predloženej vnútroštátnym súdom v nadväznosti na žiadosť Súdneho dvora o informácie vyplýva, že AK v súvislosti so skutkovými okolnosťami uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia urobila tieto vyhlásenia: „Všetky tieto obvinenia odmietam. Tieto obvinenia sa zakladajú na výpovediach, ktoré som bola nútená urobiť pred 20 rokmi pri mučení. Hovorím to už roky a zopakovala som to aj v súvislosti s konaním o európskom zatykači. Dokonca boli predložené dôkazy a Cour d’appel de Paris [Odvolací súd v Paríži, Francúzsko] európsky zatykač odmietol vykonať. Nechápem, ako mi môžete doručiť uznesenie o vznesení obvinenia vo veci, v ktorej francúzske justičné orgány odmietli vykonať európsky zatykač.“

( 7 ) Tento článok znie: „V prípade trestného konania začatého v zahraničí, keď zahraničné výkonné orgány považujú za potrebné doručiť procesnú písomnosť alebo rozsudok fyzickej osobe s bydliskom na francúzskom území, písomnosť sa zašle spôsobom stanoveným v článkoch 696‑8 a 696‑9, prípadne spolu s prekladom do francúzštiny. Doručenie sa uskutočňuje osobne, na žiadosť prokuratúry. Originál dokumentu potvrdzujúceho doručenie sa rovnakým spôsobom zašle dožadujúcej vláde.“

( 8 ) Konkrétne dva rozsudky z 26. septembra 2018 a jeden z 9. októbra 2019.

( 9 ) Pozri tiež odôvodnenie 9 smernice 2014/41, ktoré uvádza, že „táto smernica by sa nemala vzťahovať na cezhraničné sledovanie uvedené v Dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda…“.

( 15 ) Rozsudok z 2. septembra 2021, Finanzamt für Steuerstrafsachen und Steuerfahndung Münster ( C‑66/20 , EU:C:2021:670 , bod 41 ).

( 16 ) Článok 13 ods. 1 prvý pododsek smernice 2014/41 znie takto: „Vykonávajúci orgán bezodkladne odovzdá vydávajúcemu štátu dôkazy získané alebo už sa nachádzajúce v držbe príslušných orgánov vykonávajúceho štátu v dôsledku vykonania EVP.“

( 17 ) Pozri tiež článok 15 ods. 1 písm. b) smernice 2014/41.

( 18 ) Pozri poznámky pod čiarou 10 a 11 vyššie.

( 19 ) Súdny dvor rozhodol, že „ako sa zdôrazňuje v odôvodnení 34… smernice [2014/41], táto smernica stanovuje len predbežné opatrenia zamerané na získavanie dôkazov“ [rozsudok z 8. decembra 2020, Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy) ( C‑584/19 , EU:C:2020:1002 , bod 71 )].

( 20 ) Rozsudok z 8. decembra 2020 ( C‑584/19 , EU:C:2020:1002 , bod 72 ).

( 27 ) Pozri stranu 6 tohto dokumentu.

( 28 ) Francúzska vláda tak uvádza, že „uznesenie o vznesení obvinenia… obvykle svedčí o ukončení vyšetrovania vedeného vyšetrovacími orgánmi a prípadne vyšetrujúcim sudcom“.

( 29 ) V prejednávanej veci obsahuje uznesenie o vznesení obvinenia z 30. septembra 2009 v prvej časti opis skutkov vytýkaných AK, v druhej časti pristupuje k trestnoprávnej kvalifikácii týchto skutkov, uvádza dôkazy použité proti AK a uvádza dôvody, pre ktoré treba nariadiť zloženie zábezpeky zo strany AK, ako aj jej vyšetrovaciu väzbu, a v tretej časti, ktorá predstavuje výrok tohto aktu, vznáša obvinenie proti AK a nariaďuje jej vyšetrovaciu väzbu, ako aj zloženie zábezpeky vo výške 30000 eur.

( 30 ) Pozri bod 41 vyššie.

( 31 ) V prejednávanej veci z uznesenia o vznesení obvinenia z 30. septembra 2009 vyplýva, že cieľom zloženia zábezpeky je zaručiť „finančnú zodpovednosť, ktorej by [AK mohla] v budúcnosti čeliť“, ak by okrem toho, že by bola uznaná za trestnoprávne zodpovednú, mala byť určená za občianskoprávne zodpovednú.

( 32 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2020, Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy) ( C‑584/19 , EU:C:2020:1002 , bod 73 ).