C-600/23

62023CC0600

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

TAMARA ĆAPETA

prednesené 16. januára 2025 ( 1 )

Vec C‑600/23

Royal Football Club Seraing

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdne prostriedky nápravy – Účinná súdna ochrana – Článok 47 Charty – Stanovy FIFA – Športový arbitrážny súd – Súlad rozhodcovského rozsudku s právom Únie preskúmaný súdom tretej krajiny – Vnútroštátne ustanovenia priznávajúce právnu silu rozhodnutej veci“

I. Úvod

1.

„Máloktorá vášeň, v dobrom aj zlom, je na svete taká rozšírená a taká hlboká ako vášeň pre šport. Jeho symbolika je často úžasná. V ľuďoch vzbudzuje najušľachtilejšie vlastnosti (športového ducha, úsilie o dokonalosť, spolupatričnosť), ale aj tie najhoršie (šikanu a davové násilie). Takisto je to veľký medzinárodný biznis. Jeho schopnosť motivovať široké masy obyvateľstva je priam rozprávková, a tak je prirodzene silným lákadlom pre tých, ktorí by chceli jeho čaro využiť na sledovanie vlastných cieľov. Srdce pod formálnym oblekom bije túžbou po politickom vplyve a peniazoch s rovnakou primitívnou silou, s akou rastú sny o sláve pod dresom diaľkového bežca. … A kľúčovým prvkom otázky kontroly je otázka konečnej autority pri stanovovaní noriem a urovnávaní sporov.“ ( 2 )

2.

4.

Ako vysvetlil vnútroštátny súd, počas sezóny 2013/14 prevzalo klub nové vedenie s „ambíciou vrátiť klub… medzi belgickú a dokonca medzinárodnú elitu“. „V súčasnosti klub stále hrá v prvej amatérskej lige, na prahu profesionálneho futbalu, ku ktorému sa chce legitímne čo najskôr vrátiť, čo znamená, že bude môcť posilniť svoje postavenie zo športového a z finančného hľadiska“.

5.

Tretím účastníkom konania, ktorý podporuje žalobcu, je Doyen Sports Investment Limited (ďalej len „Doyen Sports“), súkromná spoločnosť založená podľa maltského práva so sídlom v Slieme (Malta). Svoju obchodnú činnosť zameriava na poskytovanie finančnej pomoci futbalovým klubom v Európe. ( 3 )

6.

Prvá žalovaná, FIFA, je asociáciou založenou podľa švajčiarskeho práva so sídlom v Zürichu (Švajčiarsko). Združuje národné zväzy zodpovedné za organizáciu a kontrolu futbalu vo svojich krajinách.

9.

V „Pravidlách pre status a prestupy hráčov“ (ďalej len „RSTP“) ( 4 ), ktoré prijala FIFA, sa stanovujú univerzálne a záväzné pravidlá týkajúce sa postavenia hráčov a ich kvalifikácie na účasť na organizovanom futbale. Niektoré ustanovenia týchto pravidiel sú pre národné zväzy priamo záväzné, iné musia jednotlivé združenia začleniť do vlastných pravidiel.

10.

FIFA 26. septembra 2014 vo svojej tlačovej správe uviedla, že „výkonný výbor prijal na ochranu integrity futbalu a hráčov zásadné rozhodnutie, podľa ktorého bude vlastníctvo majetkových práv hráčov tretími osobami zakázané a bude upravené prechodné obdobie“ ( 5 ).

11.

V obežníku z 22. decembra 2014 adresovanom svojim členom FIFA informovala národné zväzy, a teda URBSFA, že jej výkonný výbor na svojom zasadnutí 18. a 19. decembra 2014 schválil „nové ustanovenia, ktoré sa majú zahrnúť do [RSTP] týkajúcich sa vlastníctva majetkových práv hráčov tretími stranami a vplyvu tretích strán na kluby“ so spresnením, že nadobudnú účinnosť 1. januára 2015 a že musia byť zahrnuté do zoznamu záväzných ustanovení na vnútroštátnej úrovni.

14.

Royal Football Club Seraing 30. januára 2015 uzavrel so spoločnosťou Doyen Sports dohodu, ktorej platnosť mala byť do 1. júla 2018. V uvedenej dohode sa upravovalo uzatváranie budúcich osobitných zmlúv o financovaní pre každého hráča žalobcu, ktorého si vyberú obe strany na základe spoločnej dohody, a upravovala prevod majetkových práv troch menovite označených hráčov. Doyen Sports sa stala vlastníkom 30 % „finančnej hodnoty odvodenej zo zväzových práv“ daných hráčov, pričom Royal Football Club Seraing mal zakázané „nezávisle a samostatne“ previesť svoj podiel na majetkových právach daných hráčov na tretiu stranu.

15.

Dňa 7. júla 2015 uzavreli Royal Football Club Seraing a Doyen Sports druhú dohodu podobnú dohode z 30. januára 2015 o prevode 25 % majetkových práv nového menovite označeného hráča.

D.

Rozhodcovský rozsudok

19.

V rozsudku z 9. marca 2017 CAS rozhodol, že rozhodné právo pozostáva z pravidiel FIFA a zo švajčiarskeho práva vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) a práva Únie, najmä ustanovení Zmlúv týkajúcich sa slobody pohybu a hospodárskej súťaže. ( 8 )

20.

CAS dospel k záveru, že nové pravidlá RSTP sú zákonné. Pokiaľ ide o disciplinárne rozhodnutie FIFA, CAS obmedzil zákaz registrácie hráčov na tri obdobia a pokutu potvrdil.

21.

Žalobca 15. mája 2017 podal na Tribunal fédéral suisse (Federálny najvyšší súd, Švajčiarsko) žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku z 9. marca 2017. Tento súd túto žalobu rozsudkom z 20. februára 2018 zamietol.

24.

Ďalej sa na základe článku 1382 bývalého Code civil (belgický Občiansky zákonník) domáhala predbežnej sumy 500000 eur ako náhrady škody, ktorú utrpela v dôsledku uplatňovania nových pravidiel RSTP.

25.

Rozsudkom zo 17. novembra 2016 Tribunal de commerce francophone de Bruxelles (Obchodný frankofónny súd Brusel) vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o návrhoch žalobcu. Royal Football Club Seraing sa proti tomuto rozhodnutiu 19. decembra 2016 odvolal na Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko). ( 9 )

26.

V odvolaní sa Royal Football Club Seraing usiloval preukázať zodpovednosť FIFA, UEFA a URBSFA na základe vnútroštátneho práva. Tvrdil, že traja žalovaní porušili právo Únie tým, že mu zabránili uzavrieť dohody o „investíciách tretej strany“ alebo „vlastníctve treťou stranou“, že v dôsledku tohto porušenia práva Únie prišiel o prostriedky financovania alebo rozvoja a disciplinárne sankcie mali škodlivé následky.

30.

Ako sa vysvetľuje v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podľa článku 22 ods. 1 loi portant le Code de droit international privé (belgický Zákonník o medzinárodnom práve) každý zahraničný rozsudok, ktorý je vykonateľný v štáte, v ktorom bol vydaný, sa v Belgicku uznáva de iure bez toho, aby bolo potrebné konanie. Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) preto priradil rozsudku Tribunal féderal (Federálny najvyšší súd) z 20. februára 2018 právnu silu rozhodnutej veci, čo následne zabránilo žalobcovi v tom, aby mohol napadnúť platnosť rozhodcovského rozsudku CAS na Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel).

31.

V tomto rozhodcovskom rozsudku sa okrem iného rieši sporná otázka zlučiteľnosti nových pravidiel RSTP s právom Únie. V dôsledku toho Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) nemôže rozhodovať o možnom porušovaní práva Únie, a teda ani predložiť takéto otázky Súdnemu dvoru.

32.

Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) zamietol odvolacie dôvody založené na porušení práva Únie a práv zaručených EDĽP ako neprípustné alebo nedôvodné. Ďalej rozhodol, že námietka nezákonnosti disciplinárnych sankcií vyplývajúca z nútenej povahy rozhodcovského konania je nedôvodná, pretože právomoc CAS nebola spochybnená žiadnou zo strán rozhodcovského konania.

Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Bráni článok 19 ods. 1 [ZEÚ] v spojení s článkom 267 [ZFEÚ] a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie [(ďalej len ‚Charta‘)] uplatneniu takých ustanovení vnútroštátneho práva, akými sú článok 24 a článok 171[3] ods. 9 code judiciaire (belgický Súdny poriadok), stanovujúce zásadu právnej sily rozhodnutej veci, na rozhodcovský rozsudok, ktorého súlad s právom Európskej únie preskúmal súd nečlenského štátu Európskej únie, ktorý nie je oprávnený predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku?

2.

Bráni článok 19 ods. 1 [ZEÚ] v spojení s článkom 267 [ZFEÚ] a článkom 47 [Charty] uplatneniu vnútroštátneho právneho predpisu priznávajúceho dôkaznú silu vo vzťahu k tretím osobám, s výhradou dôkazu opaku zaťažujúceho tieto tretie osoby, rozhodcovskému rozsudku, ktorého súlad s právom Európskej únie preskúmal súd nečlenského štátu Európskej únie, ktorý nie je oprávnený predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku?“

36.

39.

Šport je zároveň aj hospodárskou činnosťou. Vykonávanie športu preto podlieha právu Únie uplatniteľnému na túto hospodársku činnosť. ( 12 ) Súdny dvor konštatoval, že šport podlieha pravidlám voľného pohybu, právu hospodárskej súťaže a všeobecným zásadám práva Únie, a to najmä zásade proporcionality a zásade zákazu diskriminácie. ( 13 )

40.

V stanovách FIFA sa vyžaduje, aby sa všetky spory, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s jej športovými pravidlami, riešili prostredníctvom jej vlastného systému urovnávania sporov, v rámci ktorého je CAS určený ako výlučný a povinný odvolací orgán.

41.

Ak však pravidlo FIFA alebo rozhodnutie založené na takomto pravidle potenciálne porušuje právo jednotlivca založené na práve Únie, v ústavnom systéme Európskej únie sa priznáva tomuto jednotlivcovi právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré je v súčasnosti vyjadrené v článku 47 Charty.

45.

Tým sa dostávam k prejednávanej veci. Vyplynula zo sporu pred „súdnym orgánom“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

46.

Účastníci konania na belgických súdoch tvrdili, že zákaz vlastníctva treťou stranou, ktorý stanovila FIFA, im bráni vo využívaní práv, ktoré im boli udelené právom Únie. Preto žiadali, aby sa tieto pravidlá FIFA vyhlásili za nezlučiteľné s právom Únie, pričom CAS medzitým túto požiadavku vyhlásil za platnú a požiadal o náhradu spôsobenej škody.

47.

Zatiaľ nevzniká nijaký problém. Z uvedeného možno vyvodiť, že účastníci konania mali prístup k súdu s právomocou podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Aj napriek tomu však môže dochádzať k porušeniu zásady účinnej súdnej ochrany, pretože príslušným súdom bránilo v poskytnutí účinného prostriedku nápravy ustanovenie vnútroštátneho (belgického) práva, podľa ktorého majú rozhodcovské rozsudky CAS právnu silu rozhodnutej veci. Ako bolo vysvetlené, toto ustanovenie im v príslušnej veci bráni preskúmať zlučiteľnosť pravidiel FIFA s právom Únie.

51.

Moja analýza má takúto štruktúru. Najprv vysvetlím mechanizmus urovnávania sporov, ktorý má zavedený FIFA (časť A). Následne uvediem svoj návrh, ako by sa malo odpovedať na dve prejudiciálne otázky (časti B a C), s dôrazom na prvú otázku.

A.

CAS v stanovách FIFA

52.

V roku 1981 prišiel vtedajší predseda Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Juan Antonio Samaranch s myšlienkou osobitnej jurisdikcie pre oblasť športu. CAS začal fungovať v roku 1984 po tom, ako MOV ratifikoval jeho stanovy. Predseda MOV Samaranch údajne dúfal, že CAS sa stane „najvyšším súdom vo svete športu“ ( 18 ). Na webovom sídle CAS, kde sa píše o tejto histórii, sa uvádza, že „právomoc CAS by sa nemala žiadnym spôsobom športovcom či zväzom vnucovať, ale mala by byť pre strany voľne k dispozícii“ ( 19 ).

56.

V článku 57 ods. 1 stanov FIFA sa uznáva právomoc CAS urovnávať spory medzi FIFA, jej členskými zväzmi, konfederáciami, ligami, klubmi, hráčmi, funkcionármi, sprostredkovateľmi a licencovanými futbalovými agentmi.

57.

Na CAS je možné podať odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok, proti konečným rozhodnutiam vydaným orgánmi FIFA a proti rozhodnutiam vydaným konfederáciami, členskými zväzmi alebo ligami. ( 23 ) Na CAS sa odvolanie musí podať do 21 dní od oznámenia rozhodnutia, proti ktorému sa podáva, a môže sa to urobiť až po vyčerpaní všetkých ostatných vnútorných prostriedkov. ( 24 )

58.

A napokon, v článku 59 stanov FIFA sa uvádza:

60.

Jediným všeobecným súdom, ktorý môže preskúmavať rozhodcovské rozsudky vydané CAS, je švajčiarsky Federálny najvyšší súd. Dôvody na preskúmanie rozhodcovských rozsudkov týmto súdom sú však obmedzené. ( 27 ) V rozsudku Semenya v. Švajčiarsko ESĽP považoval preskúmanie rozsudku CAS, ktoré vykonal švajčiarsky Federálny najvyšší súd, za také obmedzené, že nemohlo zaručiť ochranu základných práv. ( 28 )

B.

O prvej otázke

61.

Vo svojej prvej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásada účinnej súdnej ochrany bráni vnútroštátnemu právu, v ktorom sa prisudzuje rozhodcovskému rozsudku právna sila rozhodnutej veci v prípade, že preskúmanie súladu s právom Únie vykonal súd tretej krajiny. ( 29 )

FIFA, UEFA, belgická, francúzska a litovská vláda všetky tak alebo onak tvrdili, ( 34 ) že vnútroštátne súdy môžu kontrolovať rozsudky CAS potvrdzujúce platnosť pravidiel FIFA, pokiaľ ide o dodržiavanie verejného poriadku Únie, v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Eco Swiss.

65.

Na pripomenutie uvediem, že daná línia judikatúry sa začala rozsudkom Nordsee, v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že rozhodcovský súd rozhodujúci v obchodných rozhodcovských konaniach, do ktorých účastníci konania vstúpili dobrovoľne, nie je „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ. ( 35 )

66.

Dokonca aj v prípade, že by sa od takéhoto rozhodcovského súdu mohlo vyžadovať, aby uplatnil právo EÚ bez možnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, Súdny dvor nezistil žiadny problém, pretože jeho rozhodcovské rozsudky môžu byť preskúmané v rôznych konaniach na súdoch členských štátov podľa vnútroštátneho práva. ( 36 ) Rozhodcovské konania predovšetkým nie sú vykonateľné samy osebe, ale musia byť najprv vyhlásené za vykonateľné „riadnym“ súdom. V takomto konaní by tak možnosť alebo povinnosť položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie mali vnútroštátne súdy.

67.

Podľa mňa existujú dva hlavné dôvody, ktoré ho odlišujú od obchodných rozhodcovských konaní.

71.

Prvý spočíva v dobrovoľnej povahe obchodných rozhodcovských konaní na rozdiel od povinného charakteru pravidiel FIFA týkajúcich sa rozhodcovského konania.

72.

Základným znakom obchodných rozhodcovských konaní, ktoré boli predmetom sporu v línii judikatúry podľa veci EcoSwiss, je slobodné prijatie rozhodcovskej doložky oboma stranami. ( 42 ) Cieľom dobrovoľného výberu takéhoto rozhodcovského konania stranami je vylúčiť účasť všeobecných súdov a prípadne uplatnenie určitých pravidiel právneho systému. Súdny dvor zohľadnil túto povahu a účel rozhodcovského konania v obchodných veciach, a dospel tak k záveru, že súdne preskúmanie rozhodcovských rozsudkov, ktoré z neho vyplývajú, sa môže obmedziť na otázky verejného poriadku. Potreba preskúmať súlad rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom existuje preto, že dané pravidlá môžu byť vo verejnom záujme v takej miere, že ich uplatňovanie nemožno vylúčiť vôľou účastníkov konania.

73.

Druhým rozdielom medzi obchodným rozhodcovským konaním a systémom urovnávania sporov podľa stanov FIFA je samostatnosť tohto systému z hľadiska výkonu rozhodnutí.

77.

Ak jedna zo strán obchodného rozhodcovského konania odmietne vykonať rozhodcovský rozsudok, druhá strana sa bude musieť obrátiť na všeobecné súdy, aby zabezpečili jeho vykonanie. Ako Súdny dvor vysvetlil v rozsudku Nordsee (pozri body 65 a 66 vyššie), ak sa vyžaduje výkon v rámci Únie, súd členského štátu bude mať možnosť preskúmať súlad rozhodcovského rozsudku s právom Únie a v prípade potreby predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

78.

Naopak, ak strana odmietne vykonať rozsudok CAS, pretože sa domnieva, že je v rozpore s právom Únie, nemôže jednoducho odmietnuť splniť takýto rozsudok a ani FIFA nemusí začať konanie o vyhlásenie vykonateľnosti na vnútroštátnom súde. FIFA môže pristúpiť k výkonu rozsudku sama. V prejednávanej veci skutočne mohla vymáhať pokuty a zákaz registrácie hráčov bez možnosti obrátiť sa na súd. ( 47 )

79.

82.

Royal Football Club Seraing a Doyen Sports sa odvolávali na rozsudok Achmea, keď tvrdili, že rozhodcovský rozsudok, ktorý vydal CAS, musí podliehať skutočnému súdnemu preskúmaniu vnútroštátneho súdu, ktorý musí mať možnosť predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie.

83.

Komisia sa ďalej vo svojich písomných pripomienkach odvolávala na rozsudok Achmea a tvrdila, že vnútroštátne súdy musia mať možnosť kontrolovať okrem iného, do akej miery je možné, aby sa spor urovnal v rozhodcovskom konaní.

84.

Na pripomenutie, Súdny dvor v rozsudku Achmea odmietol možnosť predkladať spory, ktoré sa týkajú členských štátov a vznikli na základe bilaterálnych investičných zmlúv (BIT), v rámci rozhodcovského konania. Takýmito dohodami členské štáty súhlasili s vylúčením právomoci svojich súdov v sporoch medzi investormi a štátmi, aj keď sa tieto spory môžu týkať uplatňovania alebo výkladu práva Únie. Slovami Súdneho dvora, členské štáty tak možné porušenie práva Únie úplne vylučujú „zo systému súdnych opravných prostriedkov, ktoré majú podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ ustanoviť v oblastiach upravených právom Únie“ ( 48 ).

88.

Podobne v rozsudku PL Holdings Súdny dvor dospel k záveru, že neplatnosť rozhodcovského rozsudku na základe bilaterálnej investičnej zmluvy nie je možné napraviť novým vymedzením rozhodcovského procesu ako ad hoc dobrovoľného rozhodcovského konania alebo jednoducho preto, že členské štátny nenapadli platnosť rozhodcovskej doložky na základe bilaterálnej investičnej zmluvy v konkrétnom rozhodcovskom konaní. ( 52 )

89.

Belgické predpisy uplatniteľné na predmetný spor spolu s povinnou právomocou CAS podľa stanov FIFA vedú k tomu, že vnútroštátne súdy sú podobným spôsobom vylúčené zo zabezpečovania účinnej súdnej ochrany práv, ktoré jednotlivcom zaručuje právo Únie. Nemyslím si však, že by to stačilo na porovnanie rozhodcovského systému FIFA s druhom rozhodcovskej právomoci, o ktorý išlo v rozsudku Achmea. Okrem toho si nemyslím, že by sa na prejednávanú vec uplatňovala rovnaká logika založená na vzájomnej dôvere.

90.

Pre túto odlišnosť existujú tri dôvody. Po prvé v prejednávanej veci sa nespochybňuje principiálny súlad rozhodcovského systému FIFA s právom Únie. ( 53 ) Väčšina účastníkov tohto konania v skutočnosti súhlasí s tým, že rozhodcovské konanie je v športe užitočné. Podobne aj Európsky parlament vydal v roku 2012 uznesenie o európskom rozmere v športe, v ktorom uznal „legitimitu športových súdov pri riešení sporov v oblasti športu, pokiaľ budú dodržiavať základné právo občanov na spravodlivý súdny proces“ ( 54 ).

94.

Preto sa zdá, že okrem zopakovania významu účinnej súdnej ochrany a jednotnosti práva Únie nemá rozsudok Achmea pre otázky nastolené v prejednávanej veci pridanú hodnotu k línii judikatúry vyplývajúcej z rozsudku EcoSwiss. V tejto súvislosti FIFA na pojednávaní správne poukázala na to, že Súdny dvor vo svojom rozsudku International Skating Union pri analýze športového rozhodcovského konania so zapojením CAS nijako nespomenul rozsudok Achmea.

3. Povinné športové rozhodcovské konanie so zapojením CAS a účinná súdna ochrana

95.

Ako som už zdôraznila (pozri časť IV.B.1), medzi obchodným rozhodcovským konaním a športovým rozhodcovským konaním so zapojením CAS existujú dva podstatné rozdiely: po prvé športové rozhodcovské konanie je povinné a po druhé je samovymáhateľné. Domnievam sa, že tieto rozdiely si vyžadujú osobitné posúdenie z hľadiska zásady účinnej súdnej ochrany, a to v súvislosti s otázkou prístupu k súdom, ako aj s rozsahom súdneho preskúmania.

96.

Preto by sa judikatúra z rozsudku EcoSwiss nemala automaticky preberať na posudzovanie povinného športového rozhodcovského konania, ako je predmetné športové rozhodcovské konanie. Následne sa budem venovať prístupu k súdom [časť a)] a rozsahu preskúmania [časť b)] v tomto kontexte.

a) Prístup k súdom

100.

Samovymáhací charakter rozsudkov CAS v rámci systému FIFA nevyhnutne a významne obmedzuje možnosť vnútroštátnych súdov začať konanie vo veci, ktorá sa týka rozsudku CAS.

101.

V prípade obchodného rozhodcovského konania sa Súdny dvor nemusel zaoberať otázkou prístupu k súdu, pretože sa predpokladalo, že prístup bude v každom prípade zabezpečený vo fáze výkonu rozhodnutia.

105.

Zásada účinnej súdnej ochrany si preto vyžaduje priamy súdny prístup v záujme posúdenia a v prípade potreby zabránenia uplatňovaniu pravidiel FIFA, ktoré sú v rozpore s právom Únie. Rozhodcovský rozsudok, v ktorom sa vyhlasuje súlad pravidiel FIFA s právom Únie, nemôže byť prekážkou pre právomoc vnútroštátneho súdu, aby tento súlad preskúmal sám a v prípade potreby predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o otázke týkajúcej sa výkladu práva Únie.

106.

Preto je pripísanie právnej sily rozhodnutej veci rozhodcovskému rozsudku v súvislosti s jeho záverom, že právo Únie nebolo porušené, v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany.

107.

Vnútroštátne ustanovenie, ako je predmetné ustanovenie v konaní vo veci samej, v ktorom sa prisudzuje rozhodcovskému rozsudku CAS právna sila rozhodnutej veci, sa preto musí zrušiť, aby vnútroštátny súd mohol uplatniť svoju právomoc súdneho preskúmania pravidiel FIFA z hľadiska práva Únie. ( 63 )

Kontrola verejného poriadku sa nemusí nevyhnutne týkať každého predpisu práva Únie, v ktorom sa jednotlivcovi priznáva nejaké právo.

111.

To je v obchodnom rozhodcovskom konaní prijateľné, pretože sa môže predpokladať, že strany dobrovoľne vylúčili uplatňovanie niektorých predpisov právneho systému, ale nemohli vylúčiť predpisy verejného poriadku.

112.

V povinnom rozhodcovskom konaní, ako je rozhodcovské konanie CAS podľa stanov FIFA, sa však strany nemôžu slobodne rozhodnúť vylúčiť uplatňovanie niektorých predpisov Únie na svoju situáciu.

113.

Poslednou otázkou, ktorú nemožno prehliadať a ktorá bola položená na pojednávaní, je uplatniteľnosť Newyorského dohovoru ( 64 ), ktorého stranami sú všetky členské štáty. ( 65 ) Hoci Newyorský dohovor nie je pre Úniu záväzný, Súdny dvor v súlade s obyčajovou zásadou dobrej viery v minulosti zohľadnil aj medzinárodné záväzky členských štátov. ( 66 )

117.

Všetci účastníci konania na pojednávaní súhlasili s tým, že Newyorský dohovor sa uplatňuje na rozhodcovské rozsudky CAS.

118.

To nie je samozrejmé. Skôr možno dospieť k záveru, že povinné rozhodcovské konanie nespĺňa požiadavku článku II ods. 1 Newyorského dohovoru. ( 67 ) Jednoducho povedané, strany sa „nezaviazali“, čo podľa mňa znamená dobrovoľne a konsenzuálne, predložiť na rozhodcovské konanie všetky alebo niektoré svoje spory. ( 68 )

119.

Jedným zo spôsobov, ako pristupovať k možnej uplatniteľnosti Newyorského dohovoru, je preto na účely tohto dohovoru vykladať ako súčasť verejného poriadku zásadu Únie týkajúcu sa účinnej súdnej ochrany, ktorá si v prípadoch povinného rozhodcovského konania vyžaduje úplné súdne preskúmanie. ( 72 ) Táto zásada by preto slúžila ako vstupná brána k úplnému preskúmaniu rozhodcovského rozsudku z hľadiska uplatniteľného práva Únie.

4. Čiastkový návrh

123.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že Súdny dvor by mal rozšíriť svoj rozsudok vo veci International Skating Union a vypracovať samostatný prístup k súdnemu preskúmaniu rozhodcovských rozsudkov vyplývajúcich z povinného rozhodcovského konania, ako je konanie na CAS na základe stanov FIFA.

124.

V tomto smere sa domnievam, že účinná súdna ochrana si vyžaduje, aby sa prístup k vnútroštátnym súdom aj ich právomoci preskúmania rozšírili v súvislosti s povinným rozhodcovským konaním nad rámec ich súčasných právomocí v súvislosti s obchodným rozhodcovským konaním.

127.

Vo svojej druhej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásada účinnej súdnej ochrany v spojení s článkom 267 ZFEÚ bráni vnútroštátnemu právu, v ktorom sa dáva rozhodcovskému rozsudku vyvrátiteľná dôkazná sila vo vzťahu k tretím stranám v prípade, že preskúmanie súladu s právom Únie vykonal súd tretej krajiny.

128.

S výnimkou klubu Royal Football Club Seraing a spoločnosti Doyen Sports sa všetci účastníci konania zhodli na tom, že pravidlá týkajúce sa dôkaznej povahy rozhodcovských rozsudkov nemajú významný vplyv na účinnú súdnu ochranu.

129.

Royal Football Club Seraing a Doyen Sports tvrdia, že vnútroštátne ustanovenia, podľa ktorých má rozhodcovský rozsudok prima facie dôkaznú hodnotu vo vzťahu k tretím stranám, neprimerane sťažujú výkon práva na účinnú súdnu ochranu, najmä tým, že obracajú pravidlá, ktoré sa zvyčajne uplatňujú na dôkazné bremeno.

133.

Je dôležité, aby vnútroštátne ustanovenie, ako ho vysvetlil vnútroštátny súd, nebránilo dotknutému súdu zabezpečiť plný účinok práva Únie ani jeho možnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak to považuje za potrebné.

134.

Vyvrátiteľná domnienka dôkaznej hodnoty podľa môjho názoru nebráni vnútroštátnym súdom, aby si plnili svoje povinnosti podľa článku 19 ods. 1 ZEÚ, keďže majú naďalej možnosť zabezpečiť úplné uplatňovanie práva Únie, v prípade potreby podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.

135.

Na záver navrhujem, aby sa na druhú otázku vnútroštátneho súdu odpovedalo takto. Článok 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 267 ZFEÚ a článkom 47 Charty nebráni vnútroštátnemu právu, v ktorom sa dáva rozhodcovskému rozsudku vyvrátiteľná dôkazná hodnota vo vzťahu k tretím stranám v prípade, že preskúmanie súladu s právom Únie vykonal súd tretej krajiny.

2.

Článok 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 267 ZEÚ a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu právu, v ktorom sa dáva rozhodcovskému rozsudku vyvrátiteľná dôkazná hodnota vo vzťahu k tretím stranám v prípade, že preskúmanie súladu s právom Únie vykonal súd tretej krajiny.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) PAULSSON, J.: Arbitration of international sports disputes. In: Arbitration International , zv. 9(4), 1993, s. 359.

( 3 ) Podľa jej stanov medzi jej ciele patrí: a) nákup futbalistov, trénerov a manažérov; b) zastupovanie futbalistov, trénerov a manažérov; c) prestupy hráčov, trénerov a manažérov medzi rôznymi klubmi; d) zastupovanie klubov; e) dosahovanie zisku z futbalových klubov alebo aktívna účasť na ich každodennom riadení pod podmienkou, že dodržiavajú pravidlá FIFA a všetky ostatné príslušné vnútroštátne alebo medzinárodné pravidlá, a f) poskytovanie pôžičiek futbalovým klubom.

( 9 ) Toto odvolanie tak bolo podané potom, ako žalobca podal odvolanie na CAS, ale predtým, ako CAS vydal rozhodcovský rozsudok.

( 10 ) V tomto smere pozri aj MADURO, M. P., WEILER, J. H. H.: „Integrity“, „independence“ and the internal reform of FIFA: A view from the trenches. In: GEERAERT, A., VAN EKEREN, F. (ed.): Good Governance in Sport – Critical Reflections , Routledge, 2022, s. 129 – 136.

( 11 ) V nedávnej veci generálny advokát Szpunar uviedol, že „ … často je ťažké poprieť, že niektoré súkromné subjekty konajú spôsobom blízkym konaniu štátu, či už len z dôvodu svojej ekonomickej sily alebo z dôvodu spôsobu, akým prijímajú ‚pravidlá‘ …“. Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci FIFA ( C‑650/22 , EU:C:2024:375 , bod 33 ). To ho viedlo k záveru, že FIFA skutočne podlieha pravidlám týkajúcim sa voľného pohybu. Ďalším príkladom jej štátu podobnej úlohy a regulačnej právomoci je zverejnenie vlastnej politiky v oblasti ľudských práv v roku 2017. Posúdenie jej zmiešaného úspechu pozri v MERCADO JAÉN, P. J., BISTARAKI, A., SCHUBERT, M.: Between rhetoric and reality: Effects of FIFA’s human rights policy on its organisational structures and procedures. In: International Journal of Sport Policy and Politics , zv. 16(3), 2024, s. 499.

( 12 ) Súdny dvor si to myslí už od rozsudku z 12. decembra 1974, Walrave a Koch ( 36/74 , EU:C:1974:140 , bod 4 ). Pozri aj rozsudky zo 4. októbra 2024, FIFA ( C‑650/22 , EU:C:2024:824 , bod 75 ), a z 21. decembra 2023, European Superleague Company ( C‑333/21 , EU:C:2023:1011 , bod 83 ).

( 13 ) Rozsudok z 21. decembra 2023, European Superleague Company ( C‑333/21 , EU:C:2023:1011 , body 85 až 88 ).

( 18 ) MCLAREN, R.H.: Twenty‑five years of the Court of Arbitration for Sport: A look in the rear‑view mirror. In: Marquette Sports Law Review , zv. 20, 2010, s. 305, na s. 306.

( 19 ) Dostupné na: https://www.tas‑cas.org/en/general‑information/history‑of‑the‑cas.html.

( 20 ) NAFZIGER, J.A.R.: International sports law: A replay of characteristics and trends. In: American Journal of International Law , zv. 86, 1992, s. 489, na s. 508.

( 21 ) Rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman ( C‑415/93 , EU:C:1995:463 ). Pozri v tomto smere DUVAL, A.: The Court of Arbitration for Sport and EU law: Chronicle of an encounter. In: Maastricht Journal of European and Comparative Law , zv. 22(2) 2015, s. 224, na s. 226.

( 22 ) Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v rozsudku Mutu a Pechstein vysvetlil, že pravidlá FIFA z roku 2001 nebránili hráčom v prístupe na všeobecné súdy, a preto neznamenali povinné rozhodcovské konanie. Rozsudok ESĽP, 4. februára 2019, Mutu a Pechstein v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2018:1002JUD004057510, bod 116.

( 23 ) Pozri článok 58 ods. 1 stanov FIFA. V tom istom ustanovení sa však v treťom pododseku vylučuje právomoc CAS v odvolaniach týkajúcich sa a) porušení pravidiel hry; b) dočasných vylúčení až na štyri zápasy alebo až na tri mesiace (s výnimkou rozhodnutí týkajúcich sa dopingu) a c) rozhodnutí, proti ktorým sa možno odvolať na nezávislý a riadne zriadený rozhodcovský súd uznávaný v pravidlách zväzu alebo konfederácie.

( 30 ) Rozsudok z 23. marca 1982, Nordsee ( 102/81 , EU:C:1982:107 ).

( 31 ) Rozsudok z 1. júna 1999, Eco Swiss ( C‑126/97 , EU:C:1999:269 ).

( 32 ) Rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea ( C‑284/16 , EU:C:2018:158 ).

( 33 ) Rozsudok z 21. decembra 2023, International Skating Union/Komisia ( C‑124/21 P , EU:C:2023:1012 ).

( 34 ) Francúzska vláda na pojednávaní tvrdila, že rozhodcovské konanie na CAS jednoducho patrí medzi obchodné rozhodcovské konania v zmysle rozsudku Eco Swiss. Hoci futbalové organizácie sa nevyjadrili tak jednoznačne, všetky tvrdili, že rozhodcovské rozsudky CAS by mali podliehať obmedzeniam uvedeným v uvedenom rozsudku.

( 35 ) Rozsudok z 23. marca 1982, Nordsee ( 102/81 , EU:C:1982:107 , bod 13 ). Literatúru, v ktorej sa toto zistenie kritizuje, pozri v DUVAL, A.: c. d., poznámka pod čiarou č. 31. Súdny dvor ďalej zistil, že niektoré rozhodcovské súdy spĺňajú danú normu, ak boli zriadené podľa zákona, ak sú ich rozhodnutia pre účastníkov konania záväzné a ak ich právomoc nie je vecou ich dohody. Pozri napríklad rozsudky zo 17. októbra 1989, Handels‑ og Kontorfunktionærernes Forbund i Danmark ( 109/88 , EU:C:1989:383 , body 7 až 9 ), a z 12. júna 2014, Ascendi Beiras Litoral e Alta, Auto Estradas das Beiras Litoral e Alta ( C‑377/13 , EU:C:2014:1754 , body 22 až 35 ); uznesenie z 13. februára 2014, Merck Canada ( C‑555/13 , EU:C:2014:92 , body 16 až 18 ).

( 42 ) Rozsudok z 23. marca 1982, Nordsee ( 102/81 , EU:C:1982:107 , bod 11 ). Pozri aj rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea ( C‑284/16 , EU:C:2018:158 , bod 55 ), v ktorom Súdny dvor odlíšil rozhodcovské konanie stanovené v bilaterálnych investičných zmluvách od obchodného rozhodcovského konania na základe toho, že obchodné rozhodcovské konanie vzniká po slobodne vyjadrenom želaní strán. Pozri aj rozsudok z 12. júna 2014, Ascendi Beiras Litoral e Alta, Auto Estradas das Beiras Litoral e Alta ( C‑377/13 , EU:C:2014:1754 , bod 27 a citovaná judikatúra), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že v zmluvnom rozhodcovskom konaní „zmluvné strany nemajú ani právne, ani fakticky povinnosť predložiť svoje spory arbitrážnemu súdu“.

( 43 ) Pozri aj výstižné vysvetlenie, ktoré poskytol J. Paulsson: „Výlučná právomoc športových orgánov sa zvyčajne stanovuje v stanovách federácií, ktoré udeľujú licencie na súťaženie v priebehu sezóny alebo povoľujú účasť na konkrétnych podujatiach. Predmetná federácia už všeobecne existuje celé desaťročia, ak nie niekoľko generácií, a bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu si vypracovala viac‑menej zložitý a hlboko zakorenený postup urovnávania sporov. Obvinený účastník na druhej strane často čelí konaniu podobne, ako by turista prežíval hurikán na Fidži: ako hrôzostrašnej a izolovanej udalosti vo svojom živote, na ktorú je absolútne nepripravený.“ PAULSSON, J.: c. d., s. 361.

( 44 ) Rozsudok ESĽP, 4. februára 2019, Mutu a Pechstein v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2018:1002JUD004057510, body 103 až 108.

( 45 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, International Skating Union/Komisia ( C‑124/21 P , EU:C:2023:1012 , bod 223 ). Rozsudok ESĽP, 4. februára 2019, Mutu a Pechstein v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2018:1002JUD004057510, bod 113.

( 52 ) Rozsudok z 26. októbra 2021, PL Holdings ( C‑109/20 , EU:C:2021:875 , bod 54 ).

( 53 ) To neznamená, že by sa v literatúre CAS nekritizoval. Napríklad niektorí autori ho kritizujú za jeho problematickú minulosť, pokiaľ ide o ľudské práva: „Športová arbitráž CAS je, pokiaľ nesie názov ‚arbitráž‘, schopná využívať flexibilitu rozhodcovského konania s cieľom manévrovať okolo nárokov v oblasti ľudských práv.“ SHAHLAEI, F.: The collision between human rights and arbitration: The game of inconsistencies at the Court of Arbitration for Sport. In: Arbitration International , zv. 40(2), 2024, s. 169, na s. 203. Niektorí poukazujú na nebezpečenstvá vyplývajúce z CAS pre súdnu ochranu zo širšieho hľadiska. V tomto smere pozri ANDERSON, J.: „Taking sports out of the courts“: Alternative dispute resolution and the international Court of Arbitration for Sport. In: Journal of Legal Aspects of Sport , zv. 10, 2000, s. 123. A napokon sa CAS kritizuje aj za chýbajúce riadne prepojenie s právom Únie. Pozri DUVAL A.: Towards a transnational Solange : The Court of Arbitration for Sport and EU law. In: HÖRNLE, T., MÖLLERS, C., WAGNER, G. (ed.): Gerichte und ihre Äquivalente , Nomos, 2020, s. 33.

( 54 ) Uznesenie Európskeho parlamentu z 2. februára 2012 o európskom rozmere v športe [2011/2087(INI)] ( Ú. v. EÚ C 239 E, 2013, s. 46. ) Tento výrok viedol Duvala k tomu, aby tvrdil, že vnútroštátne súdy by pri skúmaní rozhodcovských rozsudkov CAS mali zaujať prístup podľa rozsudku Solange. DUVAL, A.: c. d., s. 42.

( 55 ) O tom, ako to funguje, pozri BIONDI, A., SANGIUOLO, G.: Three years after Achmea : What is said, what is unsaid, and what could follow. In: BIONDI, A., SANGIUOLO, G. (ed.): The EU and the Rule of Law in International Economic Relations – An Agenda for an Enhanced Dialogue , Edward Elgar, 2021. O následkoch na súdoch riešiacich spory medzi investormi a štátom pozri CENTENO HUERTA, S., KUPLEWATZKY, N.: c. d., s. 68 – 74.

( 62 ) Rozsudok z 21. decembra 2023, International Skating Union/Komisia ( C‑124/21 P , EU:C:2023:1012 , bod 201 ).

( 63 ) FIFA, UEFA a URBSFA tvrdili, že Royal Football Club Seraing a Doyen Sports mali v Belgicku k dispozícii množstvo súdnych možností, o čom svedčia iné súdne konania, ktoré sa začali súbežne s konaním vo veci samej [napríklad niekoľko žalôb na Tribunal de première instance de Liège (Súd prvej inštancie Liège, Belgicko)]. Toto tvrdenie samo osebe nevypovedá nič o nezlučiteľnosti pravidla rozhodnutej veci s požiadavkou účinnej súdnej ochrany v konaní, z ktorého vyplynul tento návrh na začatie prejudiciálneho konania. Každý postup, ktorý je k dispozícii na základe vnútroštátneho práva, musí byť sám osebe účinný. To znamená, že nestačí, aby sa konanie mohlo začať, ale aj to, aby mal súd, ktorý vec prejednáva, skutočnú právomoc posúdiť predložené nároky a rozhodnúť o návrhoch účastníkov konania.

( 64 ) Dohovor Organizácie Spojených národov o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (New York, 10. júna 1958).

( 65 ) Komisia na pojednávaní tvrdila, že Súdny dvor bude musieť vykladať právo Únie v súlade s Newyorským dohovorom, aby členské štáty neboli nútené konať v rozpore so svojimi medzinárodnými záväzkami, pričom sa odvolávala na rozsudok z 3. júna 2008, Intertanko a i. ( C‑308/06 , EU:C:2008:312 ).

( 66 ) Rozsudok z 3. júna 2008, Intertanko a i. ( C‑308/06 , EU:C:2008:312 , bod 52 ). Pozri aj rozsudok zo 14. marca 2024, Komisia/Spojené kráľovstvo (Rozsudok Najvyššieho súdu) ( C‑516/22 , EU:C:2024:231 , bod 126 ).

( ) Podobne generálny advokát Tizzano navrhol, aby sa právo na spravodlivé konanie vymedzilo ako verejný poriadok Únie. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Mostaza Claro ( C‑168/05 , EU:C:2006:265 , body 57 až 61 ).