C-635/23

Trestné konanie

za účasti:

Generalstaatsanwaltschaft Berlin

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2014/41/EÚ – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky vyšetrovací príkaz – Článok 2 písm. c) bod ii) – Pojmy ‚vydávajúci orgán‘ a ‚iný príslušný orgán, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní‘ – Právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom – Opatrenia na prehliadku podmienené súhlasom vyšetrujúceho sudcu – Článok 6 ods. 1 a 2 – Podmienky vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu“

Úvod

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci návrhu na vykonanie EVP v Nemecku, ktorý vydal Korupcijas novēršanas un apkarošanas birojs (Úrad prevencie a boja proti korupcii, Lotyšsko, ďalej len „KNAB“) v súvislosti so spoločnosťou WBS GmbH so sídlom v Nemecku (ďalej len „dotknutý EVP“). Táto spoločnosť, ktorá bola podrobená prehliadke na základe tohto EVP, sa obrátila na vnútroštátny súd, pričom v podstate tvrdila, že dôkazy získané na základe uvedeného EVP nemožno pripustiť, pretože ho nevydal „vydávajúci orgán“ v zmysle smernice 2014/41. KNAB konkrétne nie je vydávajúcim orgánom z dôvodu, že na jednej strane nekoná ako justičný orgán v zmysle článku 2 písm. c) bodu i) tejto smernice a na druhej strane nespĺňa podmienky stanovené v článku 2 písm. c) bode ii) uvedenej smernice, čo umožňuje, aby bol kvalifikovaný ako „iný príslušný orgán“, keďže nemá právomoc „nariadiť zabezpečenie dôkazov v súlade s vnútroštátnym právom“, pretože prijatie opatrení na prehliadku v rámci vnútroštátneho konania je podľa lotyšského práva vyhradené výlučne súdnym orgánom.

4.

Hoci Súdny dvor už mal príležitosť spresniť obrysy pojmu „vydávajúci orgán“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 2014/41 a objasniť rozdiel medzi „justičnými orgánmi“ a „inými príslušnými orgánmi“ v zmysle tohto ustanovenia, ( 3 ) v rámci prejednávanej veci je po prvýkrát požiadaný o preskúmanie rozsahu druhej kategórie týchto orgánov.

Právny rámec

Právo Únie

5.

…

(11)

EVP by sa mal zvoliť vtedy, keď možno vykonanie vyšetrovacieho opatrenia považovať za primerané, vhodné a uplatniteľné v danom prípade. Vydávajúci orgán by mal preto zistiť, či je požadovaný dôkaz potrebný a primeraný na účely konania, či je zvolené vyšetrovacie opatrenie potrebné a primerané na zabezpečenie predmetného dôkazu a či by sa mal vydať EVP, aby sa na zabezpečení tohto dôkazu zúčastnil ďalší členský štát. Rovnaké posúdenie by sa malo vykonať v overovacom konaní, keď sa podľa tejto smernice vyžaduje overenie EVP. …“

6.

Článok 1 smernice s názvom „Európsky vyšetrovací príkaz a povinnosť vykonať ho“ stanovuje:

„1. [EVP] je justičné rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil justičný orgán členského štátu (ďalej len ‚vydávajúci štát‘) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len ‚vykonávajúci štát‘) s cieľom získať dôkazy v súlade so [smernicou 2014/41].

c)

‚vydávajúci orgán‘ je:

i)

sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci, alebo

ii)

akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov. Okrem toho predtým, ako sa EVP zašle [postúpi – neoficiálny preklad ] vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, overí ho sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor vo vydávajúcom štáte. Ak EVP overil justičný orgán, možno na účely zaslania [postúpenia – neoficiálny preklad ] EVP považovať aj tento orgán za vydávajúci orgán.“

vyšetrovacie opatrenie (opatrenia) uvedené v EVP by sa mohlo (mohli) za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade.

2. Podmienky uvedené v odseku 1 posúdi vydávajúci orgán v každom jednotlivom prípade.

3. Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.“

9.

V článku 9 smernice 2014/41 s názvom „Uznanie a vykonanie“ sa v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1. Vykonávajúci orgán uzná EVP zaslaný [postúpený – neoficiálny preklad ] v súlade s touto smernicou bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania EVP alebo jedného z dôvodov odkladu stanoveného v tejto smernici.

Prehliadky sú upravené v § 179 až 185 uvedeného poriadku. V § 179 ods. 1 tohto poriadku je prehliadka definovaná ako vyšetrovacie opatrenie, ktorého predmetom je nútená prehliadka priestorov, pozemku, vozidla alebo osoby na účely nájdenia a zaistenia hľadaného predmetu, ak existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že sa nachádza na mieste prehliadky.

12.

Ustanovenie § 180 ods. 1 toho istého poriadku stanovuje, že prehliadka sa vykonáva na základe rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu alebo súdu. Vyšetrujúci sudca založí svoje rozhodnutie na návrhu predloženom subjektom zodpovedným za konanie a na prílohách, ktoré sú k nemu pripojené.

Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

13.

Dňa 5. apríla 2019 začal KNAB trestné konanie vo veci podvodu vo veľkom rozsahu, sprenevery cudzej veci vo veľkom rozsahu, ako aj falšovania a používania falošných dokumentov proti niektorým zamestnancom pracujúcim pre nadáciu so sídlom v Rige (Lotyšsko). V rámci vyšetrovania KNAB považoval za nevyhnutné vykonať prehliadku obchodných priestorov nachádzajúcich sa v Berlíne (Nemecko), ktoré patria spoločnostiam FF GmbH a WBS GmbH, a požiadal vyšetrujúceho sudcu na súde Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Mestský súd Riga pre obvod Vidzeme, Lotyšsko), aby udelil súhlas s týmito vyšetrovacími opatreniami v súlade s § 179 a 180 lotyšského Trestného poriadku.

17.

V rámci konania vo veci samej WBS podala na Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), teda na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh, ktorým sa domáhala najmä toho, aby tento súd rozhodol, že odovzdanie dôkazov zhromaždených v Nemecku na základe predmetného EVP Lotyšskej republike nie je prípustné.

18.

Na podporu svojho návrhu WBS uviedla najmä rozsudok Specializirana prokuratura, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že EVP týkajúci sa vyšetrovacieho opatrenia, ktorého vydanie je podľa práva vydávajúceho štátu vyhradené výlučne súdom, môže vydať len súd. V prejednávanej veci však dotknutý EVP vydal KNAB, ktorý nie je súdom, zatiaľ čo podľa lotyšského práva je prijatie opatrení na prehliadku, ktorá viedla k zaisteniu dôkazov v rámci vnútroštátneho konania, vyhradené výlučne súdom. V tejto súvislosti sa potvrdenie tohto EVP Generálnou prokuratúrou Lotyšskej republiky vzťahovalo na EVP, ktorý prijal nepríslušný orgán.

19.

Prokuratúra Berlín sa obrátila na Generálnu prokuratúru Lotyšskej republiky s otázkou, či môže byť predmetný EVP prípadne opätovne vydaný, ale tentoraz súdom. Prokuratúra odpovedala záporne z dôvodu, že v lotyšskom práve na to neexistuje žiadny právny základ. V tejto súvislosti vnútroštátny súd nariadil odklad odovzdania získaných dôkazov.

Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili WBS, nemecká, estónska, lotyšská, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia. Okrem toho sa s výnimkou estónskej a portugalskej vlády títo účastníci konania, ako aj švédska vláda vyjadrili na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. novembra 2024.

Analýza

23.

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že iný než justičný orgán, ktorý v súlade so svojím vnútroštátnym právom vydá konkrétne vyšetrovacie opatrenia, ktoré pred vykonaním v inom členskom štáte overí justičný orgán, možno kvalifikovať ako „vydávajúci orgán“ v zmysle tohto ustanovenia, hoci prijatie takýchto vyšetrovacích opatrení v rámci čisto vnútroštátneho konania patrí do výlučnej právomoci súdnych orgánov.

24.

Podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať kladne z dôvodov, ktoré uvediem nižšie.

Podľa článku 1 ods. 2 smernice 2014/41 členské štáty vykonajú EVP na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tejto smernice. Podľa článku 9 ods. 1 uvedenej smernice vykonávajúci orgán uzná EVP bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu. Podľa toho istého ustanovenia však tento orgán môže rozhodnúť, že EVP nevykoná, pričom sa odvolá na jeden z dôvodov neuznania alebo nevykonania, alebo na jeden z dôvodov odkladu stanovených touto smernicou. Článok 9 ods. 3 smernice 2014/41 okrem toho stanovuje, že ak sa vykonávajúcemu orgánu doručí EVP, ktorý nevydal vydávajúci orgán uvedený v článku 2 písm. c), vykonávajúci orgán vráti tento príkaz vydávajúcemu štátu. ( 11 )

28.

V tejto súvislosti článok 2 písm. c) smernice 2014/41 definuje na účely tejto smernice pojem „vydávajúci orgán“. Toto ustanovenie stanovuje, že takýto orgán môže byť buď podľa jeho bodu i) „sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci“ ( 12 ), alebo podľa jeho bodu ii) prvej vety, ktorého výklad je predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, „akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov“ ( 13 ).

29.

Z článku 2 písm. c) bodu ii) druhej vety uvedenej smernice okrem toho vyplýva, že ak EVP vydá iný než justičný orgán pred jeho postúpením vykonávajúcemu orgánu, tento príkaz musí potvrdiť justičný orgán v zmysle článku 2 písm. c) bodu i) tej istej smernice, ktorý je povinný preskúmať súlad tohto rozhodnutia s podmienkami vydania stanovenými v smernici 2014/41, najmä s podmienkami stanovenými v jej článku 6 ods. 1 ( 14 ) Napokon to isté ustanovenie tretia veta stanovuje, že „aj“ justičný orgán, ktorý overil takýto EVP „možno“ na účely postúpenia EVP považovať za vydávajúci orgán.

33.

Táto otázka vzniká podľa vnútroštátneho súdu o to viac, že Súdny dvor v rozsudku Specializirana prokuratura rozhodol, že článok 2 písm. c) bod i) smernice 2014/41 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby mal prokurátor právomoc vydať EVP na získanie údajov o prenose dát a polohe týkajúcich sa telekomunikačnej prevádzky, ak v rámci vnútroštátneho konania prijatie vyšetrovacieho opatrenia na účely prístupu k takýmto údajom patrí do právomoci sudcu.

34.

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba na účely výkladu tohto ustanovenia zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a najmä vývoj tejto právnej úpravy. ( 20 )

O doslovnom výklade

35.

38.

Preto treba posúdiť, či správny orgán, akým je KNAB, možno kvalifikovať ako „vydávajúci orgán“ v zmysle tejto smernice výlučne z hľadiska kritérií uvedených v článku 2 písm. c) bode ii) smernice 2014/41, ktoré boli pripomenuté v bode 30 vyššie. Zdá sa, že v prejednávanej veci to tak skutočne je.

39.

Na jednej strane totiž KNAB nepochybne plní povinnosti, ktoré mu umožňujú konať ako „vyšetrujúci orgán“ v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41, keďže podľa vnútroštátneho práva koná v prípravnej fáze trestného konania v oblasti boja proti korupcii ako „subjekt zodpovedný za konanie“, či už v rámci trestného konania s vnútroštátnym alebo cezhraničným rozmerom. V tejto súvislosti z písomných, ako aj ústnych pripomienok Lotyšskej republiky vyplýva, že podľa § 27 Trestného poriadku KNAB ako „subjekt zodpovedný za konanie“: „1. organizuje vedenie trestného konania a správu súvisiacich dokumentov, 2. prijíma rozhodnutia o smerovaní trestného konania, 3. vykonáva sám alebo prostredníctvom iných úradníkov verejnú moc v príslušnom štádiu trestného konania, 4. požaduje, aby každý dodržiaval svoje povinnosti v oblasti trestného konania a procesné pravidlá, 5. dbá na to, aby osoby zúčastnené na trestnom konaní mohli vykonávať zákonom stanovené práva.“

40.

Na druhej strane je tiež nesporné, že je splnená aj podmienka stanovená v článku 2 písm. c) bode ii) druhej vete smernice 2014/41, podľa ktorej musí byť EVP potvrdený justičným orgánom. Ako vyplýva z obvyklého významu pojmu „potvrdenie“, tento proces vyžaduje, aby justičný orgán potvrdil správnosť EVP z právneho hľadiska. V súlade s lotyšským právom totiž predmetné EVP potvrdila Generálna prokuratúra Lotyšskej republiky, ktorá ho po tom, čo overila, že vyžiadané dôkazy a zvolené vyšetrovacie opatrenia boli potrebné a primerané na účely vyšetrovania, postúpila prokuratúre v Berlíne na účely jeho vykonania v Nemecku. Práve tento akt potvrdenia predstavuje základ tohto EVP a dáva mu charakter „justičného rozhodnutia“, ktorý vyžaduje článok 1 ods. 1 tejto smernice. Preto sa mi zdá irelevantné, že v rámci podobného vnútroštátneho konania mal tieto vyšetrovacie opatrenia prijať justičný orgán, keďže potvrdenie predmetného EVP prokuratúrou umožňuje považovať prokuratúru za autora tohto rozhodnutia. ( 22 ) Práve preto článok 2 písm. c) bod ii) tretia veta uvedenej smernice stanovuje, že ak rozhodnutie o vyšetrovaní potvrdí justičný orgán, tento orgán sa „môže“ považovať aj za „vydávajúci orgán“ na účely postúpenia EVP, pričom zákonodarca Únie ponechal túto možnosť na voľnú úvahu členských štátov.

42.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 vzhľadom na jeho znenie nebráni tomu, aby iný než justičný orgán, ktorý v súlade so svojím vnútroštátnym právom vydá konkrétne vyšetrovacie opatrenia, ktoré pred vykonaním v inom členskom štáte overí justičný orgán, mohol byť kvalifikovaný ako „vydávajúci orgán“ v zmysle tohto ustanovenia, aj keď by prijatie takýchto vyšetrovacích opatrení v rámci čisto vnútroštátneho konania patrilo do výlučnej právomoci justičných orgánov.

Hoci tieto ustanovenia nespresňujú, ako a v akom štádiu trestného konania musia byť splnené podmienky stanovené v článku 6 ods. 1 smernice 2014/41, keďže tieto pravidlá nevyhnutne patria do procesnej autonómie vydávajúceho štátu, zo znenia článku 2 písm. c) bodu ii) v spojení s článkom 6 ods. 1 a 2 a odôvodnením 11 tejto smernice vyplýva, že splnenie týchto podmienok musí overiť tak iný než justičný orgán v štádiu vypracovania EVP a najmä návrhu osobitných vyšetrovacích opatrení, ako aj justičný orgán vo fáze potvrdenia EVP. Toto konštatovanie je okrem toho podporené skutočnosťou, že EVP musí byť „potvrdený“ justičným orgánom, pričom pojem „potvrdenie“ nevyhnutne znamená potvrdenie prvého overenia vykonaného iným než justičným orgánom. Toto konštatovanie však svedčí v prospech výkladu, podľa ktorého v prípade, že existuje takéto potvrdenie, uvedená smernica nevyžaduje, aby mal vydávajúci orgán tiež právomoc nariadiť dotknuté opatrenia v rámci vnútroštátneho konania. EVP totiž treba chápať tak, že sa týka aktu vo forme, ktorú má počas jeho výkonu, teda po jeho potvrdení justičným orgánom, pretože pred týmto štádiom nevyvoláva právne účinky a nemôže byť postúpený. ( 25 )

46.

V prejednávanej veci nie je dôvod domnievať sa, že by tieto podmienky stanovené v článku 6 smernice 2014/41 neboli vo veci samej splnené.

47.

49.

Po druhé vydávajúci orgán musí nad rámec podmienok stanovených v článku 6 ods. 1 smernice 2014/41 poskytnúť ďalšie odôvodnenia v súvislosti s určitými konkrétnymi vyšetrovacími opatreniami. Článok 26 ods. 5 tejto smernice tak vyžaduje, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa bankových účtov a iných finančných účtov, aby vydávajúci orgán uviedol dôvody, pre ktoré sa domnieva, že požadované informácie môžu byť dôležité na účely dotknutého trestného konania. Okrem toho článok 27 ods. 4 a článok 28 ods. 3 uvedenej smernice tiež stanovujú, že pokiaľ ide o informácie o bankových a iných finančných operáciách, resp. vyšetrovacie opatrenia zahŕňajúce zabezpečovanie dôkazov v reálnom čase, priebežne a počas určitého obdobia, tento orgán uvedie dôvody, pre ktoré sa domnieva, že požadované informácie sú relevantné na účely príslušného trestného konania. ( 28 ) Tieto dodatočné odôvodnenia pritom môže poskytnúť iný než justičný orgán, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v prípade potreby by v rámci vnútroštátneho konania prijal rozhodnutia o uložení povinnosti predložiť tieto informácie justičný orgán.

50.

52.

V tejto súvislosti platí, že cieľ týkajúci sa zjednodušenej a efektívnej spolupráce medzi členskými štátmi predpokladá, že je možné jednoducho jednoznačne identifikovať orgán, ktorý vydal EVP, s cieľom posúdiť, či takéto rozhodnutie musí byť potvrdené justičným orgánom na základe článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41 alebo nie. Výklad, ktorý je založený len na konštatovaní, že vydávajúci štát „vymedzil“ iný než justičný orgán ako orgán príslušný konať ako vyšetrovací orgán v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) tejto smernice, je takej povahy, že umožňuje jednoznačne posúdiť, či vydávajúci orgán patrí do bodu ii) tohto ustanovenia, len na základe voľby uskutočnenej vydávajúcim štátom, a nie na základe povahy dotknutých dôkazov. Opačný výklad by totiž na jednej strane viedol k „fragmentácii“ systému, keďže v rámci jedného a toho istého vyšetrovania by mohli byť príslušné rôzne „vydávajúce orgány“ v závislosti od povahy rôznych vyšetrovacích opatrení a procesného práva, ktoré sa na ne uplatňuje v rámci vnútroštátneho konania, a na druhej strane by bol zdrojom právnej neistoty a mohol by skomplikovať systém vykonávania EVP, a tým aj ohroziť zavedenie zjednodušeného a efektívneho systému spolupráce medzi členskými štátmi v trestných veciach. ( 32 )

53.

54.

Napokon v tejto súvislosti treba poznamenať, že v niektorých členských štátoch vyšetrovací sudca nezohráva ústrednú úlohu vo vyšetrovacom konaní, keďže koná len príležitostne, najmä s cieľom povoliť určité vyšetrovacie opatrenia požadované prokuratúrou. ( 36 ) Z tohto dôvodu má tento súd k dispozícii spis konania až v okamihu, keď vydáva svoje rozhodnutie, a teda má len obmedzenú vedomosť o vyšetrovaní. Tento súd sa totiž nemôže oboznámiť ani s oblasťami vyšetrovania, na ktoré sa nevzťahuje jeho rozhodnutie, ani s vývojom, ktorý nastal po prijatí rozhodnutia. Požiadavka, aby bol uvedený súd orgánom vydávajúcim EVP, by viedla k spomaleniu postupu vzájomnej právnej pomoci, najmä v prípade žiadosti vykonávajúceho orgánu podanej na základe článku 6 ods. 3 prvej vety smernice 2014/41. Ako správne uvádza vnútroštátny súd, ak sa za „vydávajúci orgán“ považuje len vyšetrovací súd a vykonávajúci orgán sa na neho obráti so žiadosťou o spresnenie podľa článku 6 ods. 3 prvej vety tejto smernice, vyšetrujúci súd bude nútený požiadať iný než justičný orgán, ktorý vedie vyšetrovanie, o poskytnutie spisu a bude sa tiež musieť (opäť) oboznámiť s vyšetrovaním, ako aj s jeho pokrokom. Komplikácia by mohla nastať aj v situáciách, keď – tak ako v prejednávanej veci – vyšetrovacie opatrenia nepatria výlučne do právomoci súdov a môžu byť prijaté inými orgánmi, takže vykonávajúcemu orgánu by mohli byť tej istej veci predložené dva európske vyšetrovacie príkazy vydané dvoma rôznymi subjektmi.

O histórii vzniku smernice 2014/41

55.

O pôsobnosti rozsudku Specializirana prokuratura

57.

V piatom a poslednom rade poznamenávam, že na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdí WBS a Komisia, tento záver nemôže byť vyvrátený rozsudkom Specializirana prokuratura, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 2 písm. c) bod i) smernice 2014/41 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby mal prokurátor právomoc vydať EVP na získanie údajov o prenose dát a polohe týkajúcich sa telekomunikačnej prevádzky, ak v rámci podobného vnútroštátneho konania patrí prijatie vyšetrovacieho opatrenia na účely prístupu k takýmto údajom do výlučnej právomoci sudcu.

58.

Predovšetkým, ako správne poznamenáva vnútroštátny súd, vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, bol orgán, ktorý vydal EVP, „vydávajúcim orgánom“ v zmysle článku 2 písm. c) bodu i) smernice 2014/41, teda bulharskou prokuratúrou, zatiaľ čo v prejednávanej veci je vydávajúci orgán „iným príslušným orgánom“ v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) tejto smernice. Toto rozlišovanie znamená, že pôsobnosť zásad stanovených Súdnym dvorom, najmä v bodoch 29 a 30 uvedeného rozsudku, v ktorých Súdny dvor analyzoval znenie článku 2 písm. c) bodu i) uvedenej smernice, je logicky obmedzená na súdne orgány a tieto zásady nemožno preniesť na iné než justičné orgány. Inými slovami, ten istý rozsudok vyžaduje hierarchickú „paralelnosť“ medzi orgánom príslušným na vydanie EVP a orgánom príslušným na prijatie tých istých vyšetrovacích opatrení v rámci vnútroštátneho konania, ale len vtedy, ak sú tieto dva orgány súdnymi orgánmi.

59.

Pokiaľ totiž ide v prvom rade o kontextuálnu analýzu týkajúcu sa článku 6 ods. 1 smernice 2014/41, vykonanú Súdnym dvorom v bodoch 32 až 35 rozsudku Specializirana prokuratura, treba poukázať na to, ako bolo uvedené v bodoch 44 až 48 týchto návrhov, že podmienky uvedené v tomto ustanovení sa v prejednávanej veci nezdajú byť relevantné. V prejednávanej veci totiž KNAB konajúci ako „subjekt zodpovedný za vyšetrovanie“, a teda ako orgán príslušný nariadiť vyšetrovacie opatrenie podľa vnútroštátneho práva, splnil povinnosti overenia týkajúce sa nevyhnutnosti a primeranosti tohto opatrenia stanovené v článku 6 ods. 1 písm. a) tejto smernice v rozsahu, v akom príslušný vyšetrovací sudca vo svojom rozhodnutí spresnil, že prehliadky, ktoré sa majú vykonať v Berlíne, sú nevyhnutné a primerané. Na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Specializirana prokuratura, teda v prejednávanej veci nebolo potrebné splniť osobitné požiadavky na odôvodnenie toho istého opatrenia samotným orgánom. Okrem toho KNAB vydal predmetný EVP za podmienok, za ktorých bolo možné nariadiť vyšetrovacie opatrenie v rámci podobného vnútroštátneho konania, pretože vyšetrujúci sudca konal s cieľom povoliť prehliadku pred vydaním tohto EVP.

61.

V druhom rade ani poznatky získané z analýzy cieľov smernice 2014/41 v bodoch 36 až 38 rozsudku Specializirana prokuratura, ktoré viedli Súdny dvor k záveru v rámci výkladu článku 2 písm. c) bodu i) tejto smernice, že prípadné rozlišovanie medzi orgánom, ktorý vydal EVP, a orgánom, ktorý má právomoc nariadiť vyšetrovacie opatrenia v rámci tohto trestného konania, mohlo skomplikovať systém spolupráce, a tým ohroziť zavedenie zjednodušeného a účinného systému, nemôžu byť relevantné. Naopak, ako sa uvádza v bodoch 52 až 54 týchto návrhov, v kontexte výkladu článku 2 písm. c) bodu ii) uvedenej smernice, požiadavka, aby orgán, ktorý vydal EVP, bol nevyhnutne orgánom príslušným nariadiť predmetné vyšetrovacie opatrenie podľa vnútroštátneho práva, môže viesť k skomplikovaniu tohto systému spolupráce, ak je týmto orgánom iný než justičný orgán.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1 ).

( 3 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 8. decembra 2020, Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy) ( C‑584/19 , ďalej len Staatsanwaltschaft Wien, EU:C:2020:1002 ); zo 16. decembra 2021, Specializirana prokuratura (Údaje o prenose dát a polohe) ( C‑724/19 , ďalej len rozsudok Specializirana prokuratura, EU:C:2021:1020 ); z 2. marca 2023, Staatsanwaltschaft Graz (Daňový úrad pre daňové trestné veci Düsseldorf) ( C‑16/22 , ďalej len Staatsanwaltschaft Graz, EU:C:2023:148 ), a z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat) ( C‑670/22 , ďalej len rozsudok EncroChat, EU:C:2024:372 ).

( 4 ) Rámcové rozhodnutie Rady z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 196, 2003, s. 45 ; Mim. vyd. 19/006, s. 185).

( 5 ) Rámcové rozhodnutie Rady z 18. decembra 2008 o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 350, 2008, s. 72 ).

( 6 ) Latvijas Vēstnesis , 2005, č. 74.

( 13 ) Odkaz na „akýkoľvek iný... orgán“ uvedený v článku 2 písm. c) bode ii) smernice 2014/41 naznačuje, že akýkoľvek iný orgán ako justičné orgány uvedené v článku 2 písm. c) bode i) tejto smernice sa musí preskúmať z hľadiska článku 2 písm. c) bodu ii) uvedenej smernice. Preto sa tento výraz musí chápať tak, že sa vzťahuje na akýkoľvek orgán výkonnej moci [pozri článok 4 písm. b) tej istej smernice a rozsudok Staatsanwaltschaft Graz (body 34 a 35)].

( 14 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Staatsanwaltschaft Graz (body 27 a 28).

( 15 ) Pozri rozsudky Specializirana prokuratura (bod 29) a Staatsanwaltschaft Graz (body 33 a 34, ako aj citovaná judikatúra).

( 16 ) Pozri napríklad rozsudok Staatsanwaltschaft Wien (bod 46). Na základe správy Európskej justičnej siete (EJS) z 20. septembra 2021, ktorá je k dispozícii na internetovej stránke EJS (dostupná na adrese: https://www.ejn‑crimjust.europa.eu/ejn/EJN_RegistryDoc/EN/3115/0/0), okrem Lotyšskej republiky mnohé členské štáty určili správne orgány na výkon funkcie „vydávajúcich orgánov“, vrátane Belgického kráľovstva, Spolkovej republiky Nemecko, Helénskej republiky, Maďarska, Rakúskej republiky a Poľskej republiky.

( 17 ) Podľa § 386 ods. 6 Trestného poriadku je KNAB vyšetrovacím orgánom, ktorý v súlade s článkom 27 tohto poriadku môže konať ako „subjekt zodpovedný za konanie“, ktorý vedie trestné stíhanie.

( 18 ) Pozri § 1 ods. 1 prokuratūras likums (zákon o prokuratúre) z 19. mája 1994 ( Latvijas Vēstnesis , 2004, č. 65). „Prokurátor“ patrí medzi „justičné orgány“ uvedené v článku 2 písm. c) bode i) smernice 2014/41, ktoré sú oprávnené potvrdiť EVP [pozri rozsudok Staatsanwaltschaft Wien (bod 53)].

( 25 ) Pozri analogicky rozsudok z 9. októbra 2019, NJ (Prokuratúra Viedeň) ( C‑489/19 PPU , EU:C:2019:849 , body 42 a 43 ).

( 26 ) Pozri rozsudok EncroChat (body 90 až 93).

( 27 ) Pozri rozsudok EncroChat (bod 97).

( 28 ) Pozri rozsudok Specializirana prokuratura (bod 33).

( 29 ) Pozri rozsudok Staatsanwaltschaft Wien (body 60 a 61).

( 30 ) Pozri rozsudok Staatsanwaltschaft Wien (bod 62).

( 37 ) Pozri najmä článok 2 písm. a) bod ii) iniciatívy Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva na smernicu Európskeho parlamentu a Rady z … o [EVP] v trestných veciach – dôvodová správa ( Ú. v. EÚ C 165, 2010, s. 22 ).

( 38 ) Pozri správu Rady o pokroku z 26. novembra 2010 (16868/10 COPEN 266 EUROJUST 135 EJN 68 CODEC 1369), s. 5.

( ) Pozri v tejto súvislosti poznámku pod čiarou 16 vyššie, ako aj BACHMAIER WINTER, L.: Further Mutual Assistance: The European Investigation Order. In: AMBOS, K., RACKOW, P. (ed.): The Cambridge Companion to European Criminal Law . Cambridge University Press, 2023, s. 292 a 293, ako aj GOGORZA, A.: Décision d’enquête européenne – La relativité de la notion européenne d’autorité judiciaire. In: Droit pénal – Lexis Nexis . 2021, č. 2, s. 44.