C-636/23

62023CC0636

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 30. januára 2025 ( 1 )

Spojené veci C‑636/23 [Al Hoceima] a C‑637/23 [Boghni] ( i )

W

État belge, zastúpený Secrétaire d’État à l’Asile et la Migration (C‑637/23)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115/ES – Rozhodnutie o návrate – Článok 7 – Dobrovoľný odchod – Neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod – Článok 13 – Právo na účinný prostriedok nápravy – Dôsledky nezákonnosti na rozhodnutie o návrate – Článok 11 – Uloženie zákazu vstupu po uplynutí značného časového obdobia od prijatia rozhodnutia o návrate“

1.

Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) podala v prejednávaných veciach na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( 2 ).

2.

…

4)

‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu;

…

6)

‚zákaz vstupu‘ je správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území a ktoré je pripojené k rozhodnutiu o návrate;

…

4. Ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.“

5.

Článok 8 tejto smernice s názvom „Odsun“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.

2. Ak členský štát poskytol lehotu na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 a počas tejto lehoty nevznikne riziko v zmysle článku 7 ods. 4, rozhodnutie o návrate možno vykonať až po jej uplynutí.“

ak sa nesplnila povinnosť návratu.

V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.“

7.

Článok 13 smernice 2008/115 s názvom „Opravné prostriedky“ stanovuje v odsekoch 1 a 2:

„1. Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2. Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.“

Článok 7 ods. 1 body 1 a 3 tohto zákona, ktorým sa preberá článok 6 ods. 1 smernice 2008/115, stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie ustanovenia medzinárodnej zmluvy, [minister die bevoegd is voor de toegang tot het grondgebied, het verblijf, de vestiging en de verwijdering van vreemdelingen (minister zodpovedný za vstup cudzincov na územie, ich pobyt, usadenie a odsun) ( 4 )] alebo ním poverená osoba môže, alebo v prípadoch uvedených v bodoch 1, 2, 5, 9, 11 alebo 12 musí nariadiť cudzincovi, ktorému nebolo povolené ani sa neumožnilo zdržiavať sa v Belgickom kráľovstve viac ako tri mesiace alebo sa v ňom usadiť, aby opustil územie v stanovenej lehote:

1.

ak sa zdržiava na území Belgického kráľovstva bez toho, aby bol držiteľom dokladov vyžadovaných článkom 2;

…

3.

12.

Článok 74/14 zákona o právnom postavení cudzincov okrem iného stanovuje, že rozhodnutie o odsune stanovuje lehotu tridsať dní na opustenie územia a že na základe odôvodnenej žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny ministrovi alebo ním poverenej osobe sa poskytnutá lehota na opustenie územia predĺži po predložení dôkazu, že dobrovoľný návrat nie je možné uskutočniť v stanovenej lehote. V prípade potreby sa táto lehota môže predĺžiť na základe odôvodnenej žiadosti, ktorú štátny príslušník tretej krajiny predloží ministrovi alebo ním poverenej osobe, na účely zohľadnenia okolností jeho konkrétneho prípadu, ako je dĺžka pobytu, existencia školopovinných detí, ukončenie organizácie dobrovoľného odchodu a iné rodinné alebo sociálne väzby. Pokiaľ plynie lehota na dobrovoľný odchod, štátny príslušník tretej krajiny je chránený pred núteným odsunom. Aby sa predišlo riziku úteku počas tejto lehoty, možno od štátneho príslušníka tretej krajiny požadovať, aby vykonal preventívne opatrenia. Od tejto lehoty možno upustiť, ak existuje riziko úteku, ak štátny príslušník tretej krajiny nedodržal uložené preventívne opatrenie alebo ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť. V tom prípade bude v rozhodnutí o odsune stanovená buď lehota kratšia ako sedem dní, alebo nebude stanovená žiadna lehota.

Spory vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

Vec C‑636/23

13.

Vnútroštátny súd 19. novembra 2019 zrušil predmetný príkaz na opustenie územia a zákaz vstupu, pričom vyhovel tvrdeniu W, podľa ktorého dôvody, na ktorých sa zakladalo rozhodnutie o neposkytnutí lehoty na dobrovoľný odchod, boli nezákonné. Pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa rizika úteku, tento súd sa domnieval, že každé posúdenie rizika úteku musí byť založené na individuálnom preskúmaní situácie dotknutej osoby a že samotné splnenie objektívneho kritéria, tak ako je stanovené zákonom o právnom postavení cudzincov, nie je dostatočné. Pokiaľ ide o dôvod ohrozenia verejného poriadku zo strany W, tento súd uviedol, že samotná skutočnosť, že W bol odsúdený za drogový trestný čin, nepredstavuje dostatočne konkrétny dôvod na konštatovanie existencie tohto nebezpečenstva.

17.

Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd sa okrem toho domnieval, že stanovenie lehoty na dobrovoľný odchod je základným alebo podstatným znakom príkazu na opustenie územia, zrušil príkaz na opustenie územia v celom rozsahu.

18.

Belgicko podalo na Raad van State (Štátna rada, Belgicko) kasačnú sťažnosť proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu o zrušení príkazu na opustenie územia, pričom súhlasilo so zrušením zákazu vstupu zo strany vnútroštátneho súdu.

19.

Majú sa článok 7 ods. 4, článok 8 ods. 1 a 2, ako aj článok 11 ods. 1 smernice 2008/115, samostatne alebo ako celok, s prihliadnutím na článok 13 tejto smernice a článok 47 Charty základných práv Európskej únie [(ďalej len ‚Charta‘)] vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby bolo neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod považované len za vykonávacie opatrenie, ktoré nemení právne postavenie dotknutého cudzinca, pretože poskytnutie alebo neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod nemení základné konštatovanie, že ide o nelegálny pobyt na štátnom území?

2.

Ak na prvú otázku treba odpovedať kladne, majú sa slovné spojenia ‚ktoré je pripojené‘ v článku 3 bode 6 smernice 2008/115 a ‚sa pripája‘ v článku 11 ods. 1 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby príslušný orgán mohol alebo musel uložiť aj po značnom časovom období zákaz vstupu, ktorý je založený na rozhodnutí o návrate, v ktorom nebola poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný odchod?

Ak na túto otázku treba odpovedať záporne, znamenajú potom tieto výrazy to, že k rozhodnutiu o návrate, v ktorom nebola poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný odchod, musí byť súčasne alebo v primerane krátkej lehote pripojený zákaz vstupu?

V prípade kladnej odpovede na túto otázku zahŕňa právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré je zaručené článkom 13 smernice 2008/115 a článkom 47 [Charty], aj to, aby bolo v rámci žaloby proti rozhodnutiu o návrate možné takisto spochybniť zákonnosť rozhodnutia o tom, že sa neposkytne žiadna lehota na dobrovoľný odchod, ak inak už nie je možné účinným spôsobom spochybniť zákonnosť právneho základu pre zákaz vstupu?

23.

Dňa 27. januára 2023 bol X pozbavený slobody na základe administratívnej správy o kontrole cudzinca.

24.

Dňa 28. januára 2023 bol X doručený príkaz opustiť územie s vrátením na hranicu a zadržaním na účely odsunu, ako aj zákaz vstupu na dva roky. V tomto príkaze sa uvádza, že na dobrovoľný odchod sa neposkytuje žiadna lehota, keďže existuje riziko úteku X. Odmietnutie poskytnúť túto lehotu je odôvodnené takto:

„Dotknutá osoba po svojom neoprávnenom vstupe alebo počas svojho neoprávneného pobytu alebo v lehote stanovenej týmto zákonom nepodala žiadosť o pobyt ani o medzinárodnú ochranu.

Dotknutá osoba tvrdí, že sa zdržiava v Belgicku už dva roky. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by sa pokúsila legalizovať svoj pobyt zákonom stanoveným spôsobom.

27.

Pokiaľ ide o príkaz opustiť územie s vrátením na hranicu, X pred vnútroštátnym súdom v podstate tvrdil, že Belgicku prináležalo vykonať individuálne preskúmanie pred konštatovaním rizika úteku. X tiež tvrdí, že nestačí odkázať na kritériá stanovené v zákone o právnom postavení cudzincov, ale že je potrebné tiež odôvodniť, ako sa tieto kritériá uplatňujú v prejednávanej veci. Podľa X v odôvodnení aktu ani v správnom spise nie je nič, čo by umožnilo pochopiť, prečo sa Belgicko odvolávalo na akékoľvek riziko úteku, aby vylúčilo obvyklú tridsaťdňovú lehotu stanovenú v tomto zákone. Pokiaľ ide o zákaz vstupu, X sa domnieva, že ani toto opatrenie nie je dostatočne odôvodnené, keďže sa zakladá na riziku jeho úteku.

28.

Na otázku vnútroštátneho súdu položenú na pojednávaní o povahe rozhodnutia o neposkytnutí lehoty na opustenie územia X odpovedal, že keďže toto rozhodnutie vyvoláva právne účinky, najmä pokiaľ ide o zadržanie a zákaz vstupu, nepredstavuje len vykonávacie opatrenie, a preto musí byť možné napadnúť ho na súde. Belgicko zase tvrdí, že rozhodnutie o neposkytnutí lehoty na opustenie územia nie je možné napadnúť v rámci opravného prostriedku.

29.

Na otázku na tom istom pojednávaní, či ešte existuje záujem napadnúť rozhodnutie o vrátaní na hranicu, Belgicko zastávalo názor, že vzhľadom na prepustenie X tento záujem zanikol, pričom X ponecháva túto otázku na rozhodnutie vnútroštátneho súdu. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že v dôsledku prepustenia X právo podať opravný prostriedok zaniklo v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia o vrátení na hranicu.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku musia sa pojmy ‚poskytne primeraná lehota‘ v článku 7 ods. 1 a ‚a… povinnosť návratu‘ v článku 3 bode 4 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že ustanovenie týkajúce sa lehoty – alebo v každom prípade neposkytnutie lehoty – v rámci povinnosti odchodu predstavuje podstatný znak rozhodnutia o návrate, v dôsledku čoho v prípade konštatovania nezákonnosti, pokiaľ ide o túto lehotu, rozhodnutie o návrate stráca platnosť v celom rozsahu a musí byť vydané nové rozhodnutie o návrate?

V prípade, že Súdny dvor zastáva názor, že zamietnutie poskytnutia lehoty nie je podstatným znakom rozhodnutia o návrate, a ak dotknutý členský štát nevyužil v rámci článku 7 [ods. 1] smernice 2008/115 možnosť určovať lehotu až na základe žiadosti dotknutého štátneho príslušníka, aký praktický význam a akú vykonateľnosť môže mať rozhodnutie o návrate v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115, ktoré je zbavené svojej zložky týkajúcej sa lehoty?“

31.

Písomné pripomienky predložili X, žalobca vo veci C‑637/23, nemecká, belgická a česká vláda, ako aj Európska komisia.

Analýza

32.

Tretia otázka vo veci C‑636/23 a druhá otázka vo veci C‑637/23 sa týkajú právnych dôsledkov, ktoré z dôvodu nezákonnosti neposkytnutia lehoty na dobrovoľný odchod vyplývajú pre rozhodnutie o návrate, v ktorom táto lehota nebola poskytnutá.

36.

Budem sa nimi zaoberať v tomto poradí po načrtnutí hlavných znakov relevantného právneho rámca analýzy.

O právnom rámci analýzy

37.

Cieľom smernice 2008/115 je zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách pre osoby, ktoré majú byť vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich ľudských práv a dôstojnosti. ( 6 )

41.

Členské štáty však môžu upustiť od poskytnutia tejto lehoty alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní v prípade mimoriadnych okolností výslovne stanovených v článku 7 ods. 4 tejto smernice, a to ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

42.

V prípade, že členský štát neposkytol lehotu na dobrovoľný odchod, ako aj v situácii, keď povinnosť návratu nebola splnená v lehote poskytnutej na dobrovoľný odchod, článok 8 ods. 1 a 4 smernice 2008/115 ukladá tomuto členskému štátu povinnosť vykonať odsun, pričom prijme všetky potrebné opatrenia vrátane prípadných donucovacích opatrení, a to primeraným spôsobom a pri náležitom rešpektovaní základných práv. ( 8 )

43.

Poradie štádií postupu návratu stanoveného smernicou 2008/115 tak zodpovedá odstupňovaniu opatrení, ktoré treba prijať na účely vykonania rozhodnutia o návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu slobodu, čiže poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej slobodu, teda zaistenie v špecializovanom zariadení, pričom vo všetkých štádiách je potrebné zaistiť rešpektovanie zásady proporcionality. ( 9 )

Na úvod treba pripomenúť, že článok 13 ods. 1 smernice 2008/115 stanovuje, že štátny príslušník tretej krajiny má k dispozícii účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat, konkrétne proti rozhodnutiam o návrate, rozhodnutiam o zákaze vstupu a rozhodnutiam o odsune.

47.

Vzhľadom na to, že toto ustanovenie sa obmedzuje na potvrdenie práva na účinný opravný prostriedok, neupresňuje, ktoré prvky rozhodnutia o návrate musí byť možné napadnúť v rámci opravného prostriedku.

48.

Tieto prvky sa mi však zdajú byť určené v rozsudku Boudjlida ( 11 ).

49.

Z toho vyplýva, že každý neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny má právo byť vypočutý, najmä pokiaľ ide o poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod alebo jej predĺženie, a v prípade, že táto lehota nie je poskytnutá, má právo namietať posúdenie vykonané správnymi orgánmi prostredníctvom uvedeného opravného prostriedku.

53.

Kvalifikácia poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod za „vykonávacie opatrenie“, proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok, na ktorej sa zakladá opačný názor, vychádza z konštatovania, podľa ktorého skutočnosť poskytnutia alebo neposkytnutia tejto lehoty nemá vplyv na protiprávnu povahu pobytu dotknutej osoby. Zdá sa mi však, že vplyv na právne postavenie nie je relevantným kritériom na určenie toho, či tento prvok rozhodnutia o návrate musí byť možné namietať v rámci opravného prostriedku. Hoci je pravda, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny ostáva počas lehoty poskytnutej na dobrovoľný návrat neoprávneným, ( 14 ) skutočnosťou zostáva, že neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod má pre právnu situáciu tohto štátneho príslušníka určité a nepochybne závažné dôsledky.

54.

Po prvé neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod má na základe článku 8 ods. 2 smernice 2008/115 za následok okamžitú vykonateľnosť rozhodnutia o návrate, čím až do návratu dochádza k pozbaveniu záruk uvedených v článku 14 ods. 1 tejto smernice. ( 15 ) Po druhé neposkytnutie tejto lehoty má za následok vznik povinnosti dotknutého členského štátu prijať zákaz vstupu v zmysle článku 11 ods. 1 tejto smernice. Stručne povedané, ak štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území zdržiava neoprávnene, nebola poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod, hrozí mu nielen riziko, že môže byť z tohto územia kedykoľvek odsunutý, ale je mu tiež uložený zákaz vstupu.

K druhej otázke vo veci C‑636/23

58.

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, v prípade kladnej odpovede na prvú otázku vo veci C‑636/23, či sa článok 3 bod 6 a článok 11 ods. 1 smernice 2008/115 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán po uplynutí značného obdobia uložil ešte zákaz vstupu na základe rozhodnutia o návrate, v ktorom nebola poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný odchod.

59.

Túto otázku vysvetľuje skutočnosť, že vo veci samej boli na jednej strane rozhodnutie o návrate a zákaz vstupu, ktorý sa na ňom zakladal, zrušené vnútroštátnym súdom, a na druhej strane kasačná sťažnosť podaná proti rozsudku tohto súdu, ktorej Raad van State (Štátna rada) vyhovela, sa týkala zrušenia len rozhodnutia o návrate a nie rozhodnutia o zákaze vstupu, ktorého zrušenie vnútroštátnym súdom je teda konečné. Z toho vyplýva, že jediným rozhodnutím, ktoré dnes ostáva, je rozhodnutie o návrate, v ktorom bolo zamietnuté poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod.

60.

Konkrétnejšie, vnútroštátny súd sa pýta na výklad týchto ustanovení, tak ako vyplýva v rozsudku Westerwaldkreis ( 20 ).

64.

Je potrebné pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa Súdny dvor zaoberal otázkou týkajúcou sa zlučiteľnosti zachovania v platnosti zákazu vstupu uloženého členským štátom štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádzal na území tohto členského štátu a bolo voči nemu vydané právoplatné rozhodnutie o vyhostení, so smernicou 2008/115, keď rozhodnutie o návrate prijaté vo vzťahu k tomuto štátnemu príslušníkovi bolo zrušené.

65.

Ako uvádza vnútroštátny súd, Súdny dvor v bode 52 tohto rozsudku rozhodol, že zo znenia vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že „‚zákaz vstupu‘ má doplniť rozhodnutie o návrate“.

66.

V každom prípade nemožno tvrdiť, že takáto časová väzba medzi rozhodnutím o návrate a zákazom vstupu je vyžadovaná relevantnými ustanoveniami. Takéto konštatovanie by sa totiž nemohlo zakladať na znení článku 11 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115, ktorý stanovuje možnosť zákazu vstupu prijatého v dôsledku neposkytnutia lehoty na dobrovoľný odchod. Okrem toho je toto konštatovanie pravdepodobne v rozpore s článkom 11 ods. 1 písm. b), ktorý odkazuje na situáciu, keď povinnosť návratu nebola splnená v lehote poskytnutej v rozhodnutí o návrate na dobrovoľný odchod, a v dôsledku toho bol prijatý zákaz vstupu. Keďže zákaz vstupu bol uložený v neskoršom štádiu v porovnaní s rozhodnutím o návrate, táto posledná uvedená hypotéza nevyhnutne znamená, že sa nevyžaduje vzťah simultánnosti medzi rozhodnutím o návrate a zákazom vstupu. ( 22 )

70.

Z toho vyplýva, že vnútroštátnemu orgánu príslušnému na uloženie zákazu vstupu pripojeného k rozhodnutiu o návrate, v ktorom nebola poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod, sa neukladá žiadne časové obmedzenie. Tento orgán ho teda môže uložiť aj v prípade, že od prijatia rozhodnutia o návrate uplynulo značné obdobie.

71.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku vo veci C‑636/23 tak, že článok 3 bod 6 a článok 11 ods. 1 smernice 2008/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán mohol aj po uplynutí značného časového obdobia uložiť zákaz vstupu na základe rozhodnutia o návrate, v ktorom nebola poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod.

O tretej otázke vo veci C‑636/23 a o druhej otázke vo veci C‑637/23

Podľa vnútroštátneho súdu tieto dôsledky závisia od právnej povahy lehoty na dobrovoľný odchod. Ako uvádza tento súd, judikatúra Súdneho dvora ponúka v tomto smere veľmi užitočné odkazy v rozsudku Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság ( 23 ). Pokiaľ ide o otázku, či rozhodnutie, ktorým sa mení cieľová krajina uvedená v skoršom rozhodnutí o návrate, musí byť kvalifikované ako nové rozhodnutie o návrate, Súdny dvor predovšetkým konštatoval, že z definície pojmu „rozhodnutie o návrate“, tak ako je stanovená v článku 3 bode 4 smernice 2008/115, vyplýva, že uloženie alebo stanovenie povinnosti návratu predstavuje jeden z dvoch podstatných znakov rozhodnutia o návrate a že takúto povinnosť návratu nemožno vyjadriť bez identifikácie cieľovej krajiny. Následne z toho vyvodil, že zmena cieľovej krajiny uvedenej v skoršom rozhodnutí o návrate je taká podstatná, že sa treba domnievať, že príslušný vnútroštátny orgán prijal nové rozhodnutie o návrate. ( 24 )

75.

Otvára sa preto otázka, či to analogicky s touto vecou znamená – pokiaľ by vnútroštátny súd konštatoval nezákonnosť ustanovenia týkajúceho sa lehoty na dobrovoľný odchod a príslušný vnútroštátny orgán by bol povinný vložiť nové ustanovenie týkajúce sa tejto lehoty – zmenu podstatného znaku rozhodnutia o návrate (povinnosť návratu) a vyžadovalo by to teda prijatie nového rozhodnutia o návrate týmto orgánom.

76.

Inými slovami je potrebné overiť, či ustanovenie týkajúce sa lehoty na dobrovoľný odchod tvorí, tak ako údaj o cieľovej krajine, neoddeliteľnú súčasť povinnosti návratu, na základe čoho by nezákonnosť postihujúca toto rozhodnutie o lehote mala za následok stratu platnosti rozhodnutia o návrate v celom rozsahu.

80.

Súdny dvor už totiž rozhodol, že cieľom článku 7 smernice 2008/115 tým, že stanovuje, že členské štáty majú v zásade povinnosť poskytnúť neoprávnene sa zdržiavajúcim štátnym príslušníkom tretích krajín lehotu na dobrovoľný odchod, je okrem iného zabezpečiť dodržiavanie základných práv týchto štátnych príslušníkov pri vykonávaní rozhodnutia o návrate. Podľa Súdneho dvora cieľom tohto článku, v súlade so všeobecným cieľom sledovaným touto smernicou, tak ako vyplýva z jej odôvodnení 2 a 11, je zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách a právnych zárukách, aby dotknuté osoby boli vrátené humánnym spôsobom a pri úplnom rešpektovaní ich základných práv a dôstojnosti. ( 25 )

81.

Z toho vyvodzujem, že pojem „povinnosť návratu“ ako podstatný znak rozhodnutia o návrate treba chápať tak, že odráža rovnováhu medzi účinnosťou politiky odsunu a rešpektovaním základných práv dotknutých osôb. Akýkoľvek výklad, podľa ktorého ustanovenie týkajúce sa lehoty na dobrovoľný odchod netvorí neoddeliteľnú súčasť povinnosti návratu, by podľa môjho názoru ohrozil túto rovnováhu a bol by tak v rozpore s cieľom smernice 2008/115.

82.

85.

Napokon treba spresniť, že navrhovaný výklad nemožno spochybniť nasledujúcimi tvrdeniami. Po prvé nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach konštatuje, že v súlade so znením článku 7 ods. 2 v spojení s článkom 14 ods. 2 smernice 2008/115 možno lehotu na dobrovoľný odchod predĺžiť jednoduchým písomným potvrdením a že v súlade s článkom 8 ods. 2 tejto smernice možno túto lehotu skrátiť v prípade vzniku jedného z rizík stanovených v článku 7 ods. 4 tejto smernice bez toho, aby bolo potrebné prijať nové rozhodnutie o návrate. Táto vláda sa domnieva, že ak by lehota na dobrovoľný odchod nebola oddeliteľná od rozhodnutia o návrate, každá zmena tejto lehoty by mala viesť k prijatiu nového rozhodnutia o návrate so zmenenou lehotou. Pokiaľ ide o prvú hypotézu, podľa môjho názoru stačí uviesť, že zmena, akou je predĺženie lehoty na dobrovoľný odchod, neznamená nové posúdenie splnenia podmienok na udelenie tejto lehoty príslušným vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ ide o druhú hypotézu, nesúhlasím s názorom uvedenej vlády, že nie je potrebné prijať nové rozhodnutie o návrate. Vzhľadom na to, že táto hypotéza nastane, keď príslušný vnútroštátny orgán konštatuje vznik jedného z rizík uvedených v článku 7 ods. 4 smernice 2008/115, nevyhnutne vedie k prehodnoteniu týchto podmienok. Preto sa domnievam, že je potrebné vydať nové rozhodnutie o návrate.

86.

1.

Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vyžaduje, aby neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod bolo možné napadnúť v rámci opravného prostriedku.

2.

Článok 3 bod 6 a článok 11 ods. 1 smernice 2008/115

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( i ) Názvy týchto vecí sú fiktívne. Nezodpovedajú skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 .

( 3 ) Belgisch Staatsblad , 31. december 1980, s. 14584.

( 4 ) Pozri článok 1 bod 2 zákona o právnom postavení cudzincov.

( 5 ) Pozri článok 39/1 zákona o právnom postavení cudzincov.

( 12 ) Pozri najmä rozsudok Boudjlida, body 47 až 51.

( 13 ) Pozri rozsudok Boudjlida, bod 59.

( 14 ) Pozri rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi ( C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 47 ).

( 15 ) Podľa tohto ustanovenia: „S výnimkou situácie uvedenej v článkoch 16 a 17 členské štáty zabezpečia, aby sa vo vzťahu k štátnym príslušníkom tretích krajín počas lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7... v čo najväčšej miere zohľadnili tieto zásady: a) zlúčenie rodiny s rodinnými príslušníkmi nachádzajúcimi sa na ich území, b) poskytovanie urgentnej zdravotnej starostlivosti a základnej liečby, c) poskytovanie prístupu k systému základného vzdelávania maloletým v závislosti od dĺžky ich pobytu, d) zohľadňovanie osobitných potrieb zraniteľných osôb.“

( 21 ) Osobitosti skutkového rámca vysvetľujú, prečo v rozsudku z 27. apríla 2023, M.D. (Zákaz vstupu do Maďarska) ( C‑528/21 , EU:C:2023:341 ), Súdny dvor neprihliadol na skutočnosť, že predtým, ako bol voči dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uložený zákaz vstupu, nebolo voči nemu prijaté rozhodnutie o návrate. Po prvé zákaz vstupu voči tomuto štátnemu príslušníkovi bol prijatý v rámci rozhodnutia, ktorým mu členský štát odňal, z rovnakého dôvodu ako je ten, ktorý odôvodnil daný zákaz, jeho právo na pobyt na území tohto štátu, a po druhé uvedený štátny príslušník opustil územie daného štátu s cieľom vydať sa do iného členského štátu pred prijatím uvedeného zákazu. Výklad Súdneho dvora bol vedený potrebou vyhnúť sa tomu, aby mohli členské štáty ľahko obísť pravidlá, ktoré podľa smernice 2008/115 upravujú uloženie tohto zákazu. Stačilo by im totiž počkať, kým štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo právo na pobyt zamietnuté alebo odňaté, opustí ich územie, a až potom prijať zákaz vstupu, aby bol tento zákaz automaticky oslobodený od dodržiavania týchto pravidiel.

( 22 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Pikamäe vo veci Westerwaldkreis ( C‑546/19 , EU:C:2021:105 , bod 74 ).

( 23 ) Rozsudok zo 14. mája 2020 ( C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 ).

( 24 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság ( C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , body 114 až 116 ).

( 25 ) Pozri rozsudok z 11. júna 2015, Zh. a O. ( C‑554/13 , EU:C:2015:377 , body 47 a 48 ). Skutočnosť, že nútený návrat môže prípadne narušiť dôstojnosť dotknutej osoby, možno odvodiť zo znenia článku 8 ods. 4 smernice 2008/115, podľa ktorého „[v] prípade, že členské štáty použijú na odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa odsunu bráni, ako poslednú možnosť donucovacie opatrenia, takéto opatrenia musia byť primerané a použitie sily nesmie prekročiť rozumnú mieru. Tieto opatrenia sa uplatňujú v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a v súlade so základnými právami a pri riadnom rešpektovaní dôstojnosti a telesnej integrity dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny“.