C-641/23

62023CC0641

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 3. apríla 2025 ( 1 )

Vec C‑641/23 [Dubers] ( i )

YM

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 4, článku 9 ods. 1 písm. d) a článku 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( 2 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( 3 ), ako aj výkladu článku 2 ods. 4, článku 4 bodu 1 a článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( 4 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299 ( 5 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača, ktorý vydal 9. mája 2023 Sąd Okręgowy w Jeleniej Górze, Wydział III Karny (Krajský súd Jelenia Góra, III. trestné oddelenie, Poľsko) proti YM, na účely trestného stíhania v Holandsku.

3.

Prijatím článku 4 bodu 6 a článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 chcel normotvorca Únie umožniť členským štátom odmietnuť vykonať európsky zatykač alebo podmieniť odovzdanie vyžiadanej osoby jej vrátením v prípade odsúdenia s cieľom uľahčiť sociálnu nápravu tejto osoby.

4.

Článok 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Predmet úpravy európskeho zatykača“, v odseku 4 stanovuje:

„Vydanie pre trestné činy okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 2, môže podliehať podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania [bez ohľadu na znaky skutkovej podstaty alebo jeho kvalifikáciu – neoficiálny preklad ].“

6.

Článok 4 body 1 a 6 tohto rámcového rozhodnutia upravujú tieto dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:

1.

„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…

3.

ak osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač pre účely trestného stíhania, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, odovzdanie môže podliehať podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu s cieľom výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad ], ktorý bol proti nej vydaný vo vydávajúcom členskom štáte.“

2. Rámcové rozhodnutie 2008/909

8.

10.

Článok 7 rámcového rozhodnutia 2008/909, nazvaný „Obojstranná trestnosť“, v odsekoch 3 a 4 stanovuje:

„3. V prípade trestných činov neuvedených v odseku 1 môže vykonávajúci štát uznať rozsudok a vykonať trest s podmienkou, že súvisia so skutkami, ktoré sú podľa práva vykonávajúceho štátu tiež trestnými činmi, bez ohľadu na znaky trestného činu alebo spôsob opisu [bez ohľadu na znaky skutkovej podstaty alebo jeho kvalifikáciu – neoficiálny preklad ].

4. Každý členský štát môže pri prijatí tohto rámcového rozhodnutia alebo neskôr oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady [Európskej únie] formou vyhlásenia, že odsek 1 nebude uplatňovať. Každé takéto vyhlásenie možno kedykoľvek vziať späť. Takéto vyhlásenia alebo stiahnutia vyhlásení sa uverejnia v Úradnom vestníku Európskej únie .“

11.

Článok 8 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Uznávanie rozsudku a výkon trestu“, v odseku 1 uvádza:

v prípade uvedenom v článku 7 ods. 3 a v prípade, že vykonávajúci štát urobil vyhlásenie podľa článku 7 ods. 4, v prípade uvedenom v článku 7 ods. 1 sa rozsudok týka skutkov, ktoré by podľa práva vykonávajúceho štátu nepredstavovali trestný čin.…“

13.

Článok 25 toho istého rámcového rozhodnutia, nazvaný „Výkon trestov na základe európskeho zatykača“, znie takto:

„Bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“

14.

Vyhlásením z 20. septembra 2012 oznámeným Generálnemu sekretariátu Rady v súlade s článkom 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 Holandské kráľovstvo uviedlo, že nebude uplatňovať článok 7 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia. ( 7 )

Článok 6 zákona o odovzdávaní osôb stanovuje:

„1. Odovzdanie holandského štátneho príslušníka možno povoliť, ak sa požaduje na účely trestného stíhania vedeného proti nemu a ak je podľa názoru súdneho orgánu vykonávajúceho zatykač zaručené, že pokiaľ bude v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, odsúdený na nepodmienečný [trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody] za skutky, pre ktoré možno povoliť odovzdanie, bude môcť toto odsúdenie vykonať v Holandsku.

…

3. Odsek 1 sa vzťahuje aj na cudzieho štátneho príslušníka, ktorý počas vypočutia na Rechtbank [súd, Holandsko] preukáže, že sa oprávnene zdržiaval v Holandsku nepretržite najmenej päť rokov v zmysle článku 8 písm. a) až e) a písm. l) Vreemdelingenwet 2000 [(zákon o cudzincoch z roku 2000) ( 10 ) z 23. novembra 2000], pokiaľ ho možno v Holandsku stíhať za skutky, na základe ktorých bol vydaný európsky zatykač, a pokiaľ možno predpokladať, že nestratí právo na pobyt v Holandsku v dôsledku trestu alebo opatrenia, ktoré sa mu uložia po jeho odovzdaní. Prípadné listinné dôkazy musia byť predložené včas pred vypočutím súdom.“

17.

Článok 7 ods. 1 zákona o odovzdávaní osôb stanovuje:

iný skutok, ktorý je tak podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač, ako aj podľa holandského práva trestný a za ktorý právo členského štátu vydávajúceho zatykač stanovuje [trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody] s hornou hranicou najmenej 12 mesiacov;

b.

výkonu [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody] v dĺžke najmenej 4 mesiace, ktorý má vyžiadaná osoba vykonať na území členského štátu vydávajúceho zatykač za skutok uvedený v bodoch 1 alebo 2.“

2. Právna úprava uznávania a výkonu odsudzujúcich rozhodnutí

18.

Rámcové rozhodnutie 2008/909 prebral do holandského práva Wet wederzijdse erkenning en tenuitvoerlegging vrijheidsbenemende en voorwaardelijke sancties (zákon o vzájomnom uznávaní a výkone podmienečných a nepodmienečných trestov odňatia slobody) ( 12 ) z 12. júla 2012, zmenený zákonom z 3. marca 2021 ( 13 ) (ďalej len „WETS“).

Podľa článku 2:11 WETS:

„1. Minister zašle súdne rozhodnutie a osvedčenie generálnemu advokátovi prokuratúry na odvolacom súde, pokiaľ sa hneď nedomnieva, že existujú dôvody na odmietnutie uznania tohto súdneho rozhodnutia.

2. Generálny advokát bezodkladne predloží súdne rozhodnutie a osvedčenie osobitnému senátu Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden [Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden, Holandsko] uvedenému v článku 67 Wet op de rechterlijke organisatie [(zákon o organizácii súdnictva) ( 14 ) zo 17. mája 1827]. Všetky pripomienky, ktoré môže mať k uvedeným dokumentom, mu predloží do štrnástich dní odo dňa, keď mu boli dokumenty predložené.

3. Osobitný senát odvolacieho súdu posudzuje:

a.

či existujú dôvody na odmietnutie uznania súdneho rozhodnutia podľa článku 2:13 ods. 1,

Článok 2:13 WETS, nazvaný „Dôvody povinného odmietnutia uznania“, v odseku 1 písm. f) stanovuje:

„Uznanie súdneho rozhodnutia sa odmietne, keď:

…

f.

skutok, za ktorý bol uložený [trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody], by nebol trestný podľa holandského práva, ak by bol spáchaný v Holandsku.“

III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka

26.

Súdny orgán vydávajúci zatykač nekvalifikoval tento skutok ako trestný čin uvedený v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý môže viesť k odovzdaniu dotknutej osoby bez overenia obojstrannej trestnosti skutku. Vnútroštátny súd konštatoval, že tento skutok nie je trestným činom podľa holandského práva, ale napriek tomu uvažuje o tom, že neuplatní dôvod na nepovinné nevykonanie zatykača uvedený v článku 4 bode 1 tohto rámcového rozhodnutia.

27.

Tento súd totiž uvádza, že vyžiadaná osoba, ktorá je poľským štátnym príslušníkom, sa oprávnene a nepretržite zdržiavala v Holandsku už viac ako päť rokov, a teda získala právo na trvalý pobyt. Uvedený súd sa v dôsledku toho domnieva, že táto osoba má v Holandskom kráľovstve „trvalý pobyt“ v zmysle článku 5 bodu 3 uvedeného rámcového rozhodnutia.

28.

Vnútroštátny súd navyše konštatuje, že vyžiadaná osoba udržiava úzke väzby s Holandským kráľovstvom, takže ak by boli trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody prípadne uložené v Poľsku po jej odovzdaní vykonané v Holandsku, pomohlo by to zvýšiť jej šance na sociálnu nápravu. Tento súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto osoba má pobyt v Holandsku už približne dvanásť rokov, že v týchto posledných rokoch poberala vysoké príjmy, hovorí dobre holandsky a že hoci je v súčasnosti nezamestnaná, má v úmysle absolvovať kurz fitnes inštruktora.

32.

Keď je teda európsky zatykač vydaný na účely trestného stíhania za skutky, ktoré nie sú trestné v holandskom práve a keď je tento zatykač vykonaný tak, že odovzdanie dotknutej osoby je podmienené zárukou vrátenia v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, táto osoba nebude môcť vykonať v Holandsku trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody prípadne uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

33.

Vnútroštátny súd usudzuje, že táto situácia je v rozpore s právom Únie. Tento súd sa domnieva, že článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 upravuje nepovinný dôvod odmietnutia uznania a výkonu. Pri preberaní tohto ustanovenia preto členské štáty musia poskytnúť príslušným orgánom voľnú úvahu tak, aby sa tento dôvod odmietnutia nestal záväzným. Navyše uvedený dôvod odmietnutia treba vykladať reštriktívne v súlade s cieľom, ktorým je uľahčiť sociálnu nápravu dotknutej osoby.

34.

Uvedený súd dodáva, že pri uplatnení záruky vrátenia pre skutok, ktorý nie je trestný podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač, je sporný súlad takejto voľnej úvahy s právom Únie.

38.

Podľa uvedeného súdu by odmietnutie uznania trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody uloženého v členskom štáte vydávajúcom zatykač odporovalo cieľu sledovanému článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorým je zvýšiť šance odsúdenej osoby na sociálnu nápravu, a zbavovalo by toto ustanovenie akéhokoľvek potrebného účinku.

39.

Vnútroštátny súd ďalej spresňuje, že odpoveď na túto otázku bude mať vplyv na jeho rozhodnutie odovzdať alebo neodovzdať osobu, ktorá je predmetom konania vo veci samej. Tento súd uvádza, že ak by Súdny dvor dospel k záveru, že právo Únie nebráni uplatneniu takých vnútroštátnych ustanovení, ako sú opísané v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, mohol by prehodnotiť svoj úmysel odovzdať túto osobu poľským orgánom oproti záruke vrátenia. V tomto prípade by totiž nebolo zaručené, že uvedená osoba bude môcť v Holandsku vykonať trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré by jej prípadne boli uložené v Poľsku, aby sa zvýšili jej šance na sociálnu nápravu.

40.

Vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, či v štádiu uplatnenia záruky vrátenia upravenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže tomu, aby bol v Holandsku uznaný a vykonaný trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody prípadne uložené v Poľsku, brániť to, že skutok nie je trestný podľa holandského práva.

„Bráni článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia [2008/909] v spojení s článkom 25 tohto rámcového rozhodnutia a v spojení s článkom 4 bodom 1 a článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia [2002/584] tomu, aby ho členský štát, ktorý uplatnil článok 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia [2008/909], prebral tak, že po tom, ako súdny orgán vykonávajúci zatykač pod zárukou vrátenia súhlasil s odovzdaním členskému štátu vydávajúcemu zatykač na účely trestného stíhania za skutok uvedený v článku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia [2002/584], ktorý nie je trestný podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač, ale v súvislosti s ktorým súdny orgán vykonávajúci zatykač formálne upustil od odmietnutia odovzdania z tohto dôvodu, musia alebo môžu iné orgány členského štátu vykonávajúceho zatykač (ako štátu vykonávajúceho rozsudok) neskôr odmietnuť uznať a vykonať trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač za tento skutok z dôvodu, že nie je trestný podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač (ako štátu vykonávajúceho rozsudok), a preto musia alebo môžu odmietnuť aj uplatnenie záruky vrátenia?“

43.

YM, Openbaar Ministerie (prokuratúra, Holandsko), holandská vláda, poľská vláda, ako aj Európska komisia podali písomné pripomienky a okrem poľskej vlády sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. januára 2025, počas ktorého okrem iného ústne odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom.

IV. Analýza

44.

47.

Na účely prijatia svojho rozhodnutia o odovzdaní si však súdny orgán vykonávajúci zatykač kladie otázku, čo sa podľa holandského práva môže stať s touto zárukou vrátenia v štádiu uznania rozsudku a výkonu odsúdenia, ktoré budú prípadne vyhlásené v členskom štáte vydávajúcom zatykač po odovzdaní.

48.

Holandská právna úprava vo svojom znení účinnom v čase prijatia rozhodnutia, ktorým sa podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, totiž príslušnému orgánu členského štátu vykonávajúceho rozsudok ukladá povinnosť odmietnuť podľa článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 uznať rozsudok a vykonať odsúdenie vyhlásené v členskom štáte pôvodu z dôvodu, že stíhaný skutok nie je trestným činom podľa holandského práva. Táto právna úprava má za následok, že odsudzujúci rozsudok vyhlásený v inom členskom štáte za skutok, ktorý nie je trestným činom podľa holandského práva, nemožno nikdy uznať. Navyše Holandské kráľovstvo, využijúc možnosť upravenú v článku 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2008/909, uviedlo, že nebude uplatňovať článok 7 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, čím rozšírilo požiadavku obojstrannej trestnosti na každý trestný čin.

49.

Z uvedeného vyplýva, že v praxi je každá záruka vrátenia požadovaná súdnym orgánom vykonávajúcim zatykač v Holandsku v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 pri výkone európskeho zatykača týkajúceho sa skutkov, ktoré nie sú trestným činom podľa holandského práva a v prípade ktorých tento orgán neuplatnil dôvod pre nepovinné nevykonanie zatykača upravený v článku 4 bode 1 tohto rámcového rozhodnutia, nevyhnutne zbavená účinku na základe uplatnenia dôvodu automatického odmietnutia uznania rozsudku stanoveného v článku 2:13 WETS.

53.

V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 11. januára 2017, Grundza ( 17 ), výslovne uviedol, že uvedené ustanovenie stanovuje „ možnosť príslušného orgánu vykonávajúceho štátu odmietnuť uznať rozsudok vyhlásený v štáte pôvodu a vykonať trest, ktorý bol uložený takisto v tomto štáte, pokiaľ nie je splnená podmienka obojstrannej trestnosti“ ( 18 ).

54.

Treba spresniť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 obsahuje vo svojom článku 4 bode 1 dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ktorý sa rovnako zakladá na požiadavke obojstrannej trestnosti, a že znenie tohto ustanovenia je analogické zneniu článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909.

55.

V tejto súvislosti pripomínam, že rámcové rozhodnutie 2002/584 v článku 3 výslovne uvádza dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača a v článkoch 4 a 4a dôvody pre jeho nepovinné nevykonanie.

59.

Podľa Súdneho dvora z toho vyplýva, že keď sa členské štáty rozhodnú prebrať jeden alebo viaceré dôvody pre nepovinné nevykonanie zatykača, ako sú upravené v článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, nemôžu stanoviť, že súdne orgány sú povinné odmietnuť vykonať každý európsky zatykač, na ktorý sa formálne vzťahujú uvedené dôvody, a nemôžu zohľadniť okolnosti každého jednotlivého prípadu. ( 21 )

60.

Podľa môjho názoru možno tento výklad rozšíriť aj na článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 vzhľadom na podobnosť medzi znením tohto ustanovenia a znením článku 4 bodu 1 rámcového rozhodnutia 2002/584.

61.

Konštatovanie, podľa ktorého toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že upravuje povinný dôvod odmietnutia uznania rozsudkov a výkonu odsúdení však neumožňuje v plnej miere odpovedať na otázky vnútroštátneho súdu.

65.

V prvom rade pripomínam, že rovnako ako rámcové rozhodnutie 2002/584 aj rámcové rozhodnutie 2008/909 konkretizuje v trestnoprávnej oblasti zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania. Toto rámcové rozhodnutie posilňuje justičnú spoluprácu pri uznávaní a výkone rozsudkov v trestných veciach, keď boli osoby odsúdené na tresty odňatia slobody, alebo im boli uložené opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v inom členskom štáte s cieľom uľahčiť ich sociálnu nápravu. ( 22 )

66.

Podľa jeho článku 3 ods. 1 má uvedené rámcové rozhodnutie stanoviť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná odsúdenie vyhlásené súdom iného členského štátu.

67.

Na tento účel článok 8 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je v zásade povinný vyhovieť žiadosti o uznanie rozsudku a výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, ktoré boli uložené v inom členskom štáte, ak bol rozsudok zaslaný v súlade s článkami 4 a 5 tohto rámcového rozhodnutia. Uvedený orgán môže v zásade odmietnuť vyhovieť takejto žiadosti iba z dôvodov odmietnutia uznania a výkonu, ktoré sú taxatívne vymenované v článku 9 uvedeného rámcového rozhodnutia. ( 23 )

71.

Rozhodnutie o využití mechanizmu odovzdania sprevádzaného zárukou vrátenia, ktorý je upravený v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa zakladá na celkovom posúdení šancí na sociálnu nápravu v členskom štáte vydávajúcom zatykač a v členskom štáte vykonávajúcom zatykač so zreteľom na väzby dotknutej osoby s každým z týchto dvoch štátov. ( 29 )

72.

Súdny orgán vykonávajúci európsky zatykač teda musí byť oprávnený posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti dotknutého prípadu, či väzby tejto osoby s členským štátom vykonávajúcim zatykač sú dostatočné na to, aby cieľ sociálnej nápravy sledovaný týmto ustanovením bolo možné lepšie dosiahnuť vtedy, keď uvedená osoba vykoná trest, ktorý by jej mohol byť uložený, v tomto členskom štáte. ( 30 )

73.

Pri tomto posúdení musí súdny orgán vykonávajúci zatykač zvážiť viaceré záujmy, ako sú napríklad záujmy súvisiace so sociálnou nápravou vyžiadanej osoby po jej prípadnom odsúdení, s potrebou zabrániť beztrestnosti tejto osoby a s neexistenciou obojstrannej trestnosti. ( 31 )

77.

Znamená to, že ak nedôjde k zmene okolností, ktorá by mohla ovplyvniť záujem na tom, aby na účel lepšej sociálnej nápravy odsúdenej osoby táto osoba vykonala svoj trest na území členského štátu vykonávajúceho zatykač, príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok by nemal byť oprávnený uplatniť dôvod odmietnutia uznania a výkonu, ako je uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909.

78.

V druhom rade je takéto riešenie odôvodnené vnútornou logikou mechanizmu odovzdania sprevádzaného zárukou vrátenia, ktorý je upravený v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Tento mechanizmus sa totiž zakladá na dvojitom záväzku, ktorý možno formulovať takto: podmienením odovzdania zárukou vrátenia sa členský štát vykonávajúci zatykač nepriamo, ale nevyhnutne, zaväzuje, že v zásade vykoná trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré bude prípadne uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač. Členský štát, ktorý vydal zatykač, sa zase pri poskytnutí záruky vrátenia vopred zaväzuje, že odsúdenú osobu vráti do členského štátu, ktorý vykonal zatykač, aby tam vykonala tento trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody. ( 32 ) Pravidlo, podľa ktorého nesmie byť v zásade možné využiť pri uplatnení záruky vrátenia upravenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 dôvod odmietnutia uznania a výkonu uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, umožňuje zaručiť, že ak nenastanú nové okolnosti, bude tento dvojitý záväzok dodržaný a bude mať želaný účinok.

82.

Súdny dvor vo svojom rozsudku SF spresnil, že vzťah upravený normotvorcom Únie medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 má prispieť k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy dotknutej osoby. Súdny dvor tiež zdôraznil, že takáto sociálna náprava je nielen v záujme odsúdenej osoby, ale aj vo všeobecnom záujme Európskej únie. ( 34 ) Toto chápanie vzťahu medzi týmito dvomi rámcovými rozhodnutiami ako vzťahu, ktorý má napomáhať tomuto cieľu, posilňuje potrebu prísne obmedziť použitie dôvodu odmietnutia uznania a výkonu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 v prípade, keď je uplatnený mechanizmus odovzdania sprevádzaného zárukou vrátenia v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

83.

Platí to o to viac, že z článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vyplýva, že jeho ustanovenia sa uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584 , z čoho vyplýva požiadavka súladu pri vykonávaní týchto dvoch rámcových rozhodnutí. Podľa môjho názoru by táto požiadavka súladu nebola rešpektovaná, ak by príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu mohol v štádiu uznania rozsudku na účely výkonu odsúdenia rozhodnúť, že uprednostní záujem spojený s neexistenciou obojstrannej trestnosti a uplatní dôvod odmietnutia uznania a výkonu upravený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, hoci nedošlo k zmene okolností, ktorá by odôvodňovala prehodnotenie pôvodného posúdenia súdneho orgánu vykonávajúceho zatykač, ktoré ho viedlo k tomu, že uprednostnil záujem spojený so sociálnou nápravou dotknutej osoby pred záujmom spojeným s neexistenciou obojstrannej trestnosti.

87.

V prípade konaní, ktoré nie sú trestným činom podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač, však neodovzdanie vyžiadanej osoby súdnym orgánom vykonávajúcim zatykač s odvolaním sa na článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 poškodzuje cieľ, ktorým je boj proti beztrestnosti. Z tohto dôvodu treba prijať výklad článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, ktorý tým, že podporí odovzdanie, umožní dosiahnuť tento cieľ, čo si vyžaduje prísne obmedziť možnosť odvolávať sa na toto ustanovenie pri uplatnení záruky vrátenia upravenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. V opačnom prípade by súdny orgán vykonávajúci zatykač mohol byť odrádzaný od toho, aby využil mechanizmus podmieneného odovzdania upravený v tomto ustanovení, čo by poškodzovalo cieľ, ktorým je boj proti beztrestnosti. V tejto súvislosti je významné, že vnútroštátny súd uvádza možnosť prehodnotiť svoje rozhodnutie o odovzdaní vyžiadanej osoby.

88.

Z predchádzajúcich skutočností vyplýva, že ak v situácii, keď neexistuje obojstranná trestnosť, súdny orgán vykonávajúci zatykač nevyužije možnosť uplatniť dôvod nevykonania zatykača upravený v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 a odovzdá vyžiadanú osobu tak, že podmieni toto odovzdanie zárukou vrátenia v súlade s článkom 5 bodom 3 tohto rámcového rozhodnutia, príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok v zásade nemôže v štádiu uznania a výkonu odsudzujúceho rozsudku vyhláseného proti tejto osobe uplatniť dôvod odmietnutia uznania a výkonu uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, ktorý sa tiež zakladá na neexistencii obojstrannej trestnosti.

Táto vláda teda v podstate tvrdí, že v štádiu uznania rozsudku a výkonu odsúdenia musí byť možné vykonať nové zváženie záujmov v súlade s rámcovým rozhodnutím 2008/909. Je totiž možné, že vzhľadom na nové okolností, ktoré nastali po poskytnutí záruky vrátenia, ako je napríklad strata práva dotknutej osoby na pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte alebo zmena jej osobnej alebo rodinnej situácie, už výkon odsúdenia v tomto členskom štáte nemôže napomáhať sociálnej náprave tejto osoby v uvedenom členskom štáte. Podľa tejto vlády je možné, že dôvod, na základe ktorého sa súdny orgán vykonávajúci zatykač v štádiu preskúmania európskeho zatykača rozhodol, že neuplatní dôvod pre nepovinné nevykonanie zatykača uvedený v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, zanikol. V tomto prípade už potom príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok môže uplatniť dôvod odmietnutia uznania a výkonu uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909.

91.

Na pojednávaní aj Komisia uznala, že právna alebo faktická situácia dotknutej osoby sa môže zmeniť, v dôsledku čoho na zaručenie jej lepšej sociálnej nápravy musí byť trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody vykonané v členskom štáte odsúdenia. V takejto situácii teda príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok môže výnimočne uplatniť dôvod odmietnutia uznania a výkonu uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, aj keď neexistencia obojstrannej trestnosti nebola uplatnená v štádiu odovzdania osoby. V tejto súvislosti Komisia spresnila, že opačné riešenie by bránilo dosiahnutiu cieľa, ktorým je uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby.

95.

Stručne povedané, myslím si, že vzájomný vzťah medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 sa musí v každom konkrétnom prípade riadiť cieľmi, ktorými je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdenej osoby a boj proti beztrestnosti.

96.

Tieto dva ciele tak odôvodňujú, že príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok v zásade nemôže uplatniť článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 v štádiu uznania odsudzujúceho rozhodnutia pri uplatnení záruky vrátenia, ktorou bolo sprevádzané odovzdanie osoby v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pripustiť príliš širokú možnosť uplatniť článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 by totiž bolo na ujmu sociálnej nápravy odsúdenej osoby a poškodzovalo by cieľ, ktorým je boj proti beztrestnosti, pretože by to mohlo odradiť súdny orgán vykonávajúci zatykač od využitia mechanizmu odovzdania sprevádzaného zárukou vrátenia z dôvodu, že táto záruka by potom bola potenciálne neúspešná.

97.

Tie isté ciele však odôvodňujú pripustiť výnimku v prípade, keď vzhľadom na cieľ, ktorým je napomôcť sociálnej náprave odsúdenej osoby, uplatnenie záruky vrátenia stratilo svoj zmysel.

101.

Hoci existencia záruky vrátenia požadovanej a získanej v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 si vyžaduje prispôsobenie postupu upraveného v týchto ustanoveniach, keďže príslušný orgán členského štátu vydávajúceho zatykač by mal byť v zásade v súlade so záväzkom, ktorý prevzal v štádiu odovzdania osoby, povinný zaslať rozsudok spolu s osvedčením, je možné, že zmena okolností bude mať za následok, že túto záruku vrátenia bude treba zrušiť a že postup uznania nebude treba začať alebo dokončiť.

102.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí byť dotknutá osoba vypočutá pred jej vrátením do členského štátu vykonávajúceho zatykač, aby tam vykonala trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač. Nie je vylúčené, že táto osoba oznámi zmenu svojej situácie, ktorá odôvodňuje, aby vykonala svoj trest v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.

103.

Okrem toho, pokiaľ z konzultácií medzi príslušnými orgánmi členského štátu odsúdenia a členského štátu vykonávajúceho rozsudok vyplýva, že na umožnenie lepšej sociálnej nápravy odsúdenej osoby by mal byť trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré jej boli uložené, vykonané v členskom štáte odsúdenia, je pravdepodobné, že tieto orgány sa dohodnú, že záruka vrátenia upravená v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 stratila svoj zmysel a musí byť preto zrušená. To bude mať za následok, že buď príslušný orgán členského štátu odsúdenia nezašle rozsudok a osvedčenie, alebo ak ich už zaslal, rozhodne o späťvzatí osvedčenia, čo ukončí postup uznávania. Príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok teda nebude musieť skúmať, či je vhodné uplatniť niektorý z dôvodov odmietnutia uznania a výkonu uvedených v článku 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909.

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

ak v situácii, keď neexistuje obojstranná trestnosť, súdny orgán vykonávajúci zatykač nevyužije možnosť uplatniť dôvod nevykonania zatykača upravený v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, a odovzdá vyžiadanú osobu tak, že podmieni toto odovzdanie zárukou vrátenia v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok v zásade nemôže v štádiu uznania a výkonu odsudzujúceho rozsudku vyhláseného proti tejto osobe uplatniť dôvod odmietnutia uznania a výkonu uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, ktorý sa tiež zakladá na neexistencii obojstrannej trestnosti.

Ak po odovzdaní osoby dôjde k zmene okolností, ktorá môže odôvodniť, aby trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody bolo vykonané radšej v členskom štáte vydávajúcom zatykač ako v členskom štáte vykonávajúcom zatykač, a keď napriek tejto zmene okolností záruka vrátenia nebola zrušená po konzultáciách medzi príslušnými orgánmi týchto dvoch členských štátov v súlade s článkom 4 ods. 2 až 5 rámcového rozhodnutia 2008/909, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby príslušný orgán členského štátu vykonávajúceho rozsudok mal možnosť uplatniť dôvod odmietnutia uznania a výkonu, ktorý je uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) tohto rámcového rozhodnutia.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 7 ) Pozri vyhlásenie Holandska v súlade s článkom 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 z 20. septembra 2012, reprodukované v sprievodnom liste z 1. októbra 2012, ktorý zaslal pán F. Teeven, Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko), Ministerie van Veiligheid en Justitie (Ministerstvo bezpečnosti a spravodlivosti, Holandsko), pánovi Rafaelovi Fernández‑Pita y Gonzálezovi, generálnemu riaditeľovi Rady, a ktorý sa týkal oznámenia o vykonávaní rámcového rozhodnutia 2008/909 Holandskom (dokument č. 14427/12), a v anglickom jazyku je dostupný na tejto internetovej adrese: https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST‑14427‑2012‑INIT/en/pdf.

( 8 ) Stb. 2004, č. 195.

( 9 ) Stb. 2021, č. 125.

( 10 ) Stb. 2000, č. 495.

( 11 ) Ú. v. EÚ L 283, 2017, s. 1 .

( 12 ) Stb. 2012, č. 333.

( 19 ) Pozri najmä rozsudok zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) ( C‑700/21 , EU:C:2023:444 , bod 35 a citovaná judikatúra).

( 20 ) Pozri najmä rozsudok z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) ( C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 43 a citovaná judikatúra).

( 21 ) Pozri rozsudok z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) ( C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 44 ).

( 22 ) Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen ( C‑819/21 , EU:C:2023:841 , bod 19 ).

( 23 ) Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen ( C‑819/21 , EU:C:2023:841 , bod 20 ).

( 24 ) Pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) ( C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 39 ); zo 14. júla 2022, Procureur général près la cour d’appel d’Angers ( C‑168/21 , EU:C:2022:558 , bod 40 ), a zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) ( C‑700/21 , EU:C:2023:444 , bod 33 ).

( 30 ) Pozri uznesenie zo 16. novembra 2023, PY (Štátny príslušník tretej krajiny vo vykonávajúcom členskom štáte) ( C‑636/22 , EU:C:2023:899 , bod 39 ). Posúdenie súdneho orgánu vykonávajúceho zatykač, či existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, aby sa trest alebo ochranné opatrenie uložené v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, vykonali na území členského štátu vykonávajúceho zatykač, treba vykonať na základe celkového posúdenia všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu vyžiadanej osoby a ktoré môžu naznačovať, či medzi touto osobou a členským štátom vykonávajúcim zatykač existujú väzby umožňujúce konštatovať, že uvedená osoba je v tomto štáte dostatočne integrovaná a že preto výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody uloženého v členskom štáte vydávajúcom zatykač v členskom štáte vykonávajúcom zatykač prispeje k dosiahnutiu cieľa sociálnej nápravy sledovaného článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Medzi týmito okolnosťami sa nachádzajú rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby, ktoré udržiava vyžiadaná osoba s členským štátom vykonávajúcim zatykač, ako aj povaha, trvanie a podmienky jej pobytu v tomto členskom štáte. Pozri analogicky v súvislosti s článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 rozsudok zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) ( C‑700/21 , EU:C:2023:444 , body 60 až 62 a 65 , ako aj citovaná judikatúra).

( 31 ) Súdny dvor už zdôraznil, že cieľ spočívajúci v uľahčení sociálnej nápravy odsúdenej osoby sledovaný v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, musí byť vyvážený inými záujmami, najmä efektivitou trestného stíhania na účely zabezpečenia úplného a účinného potrestania trestného činu, na základe ktorého bol vydaný európsky zatykač: pozri rozsudok SF (bod 56). Ako uviedol generálny advokát Pikamäe v súvislosti s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) ( C‑314/18 , EU:C:2019:427 , bod 61 ), „cieľ uľahčiť sociálnu reintegráciu odsúdenej osoby teda nemá absolútny charakter a môže byť vyvážený inými požiadavkami“.

( ) Dodávam, že druhá veta odôvodnenia 12 rámcového rozhodnutia 2008/909 je uvádzaná ako príklad, ako to naznačuje výraz „okrem iného“, a nemôže teda znamenať, že na článok 9 ods. 1 písm. d) tohto rámcového rozhodnutia sa nemožno v žiadnom prípade odvolať pri uplatnení záruky vrátenia upravenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.