C-656/23

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Noord‑Holland (Súd provincie Severné Holandsko, Holandsko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Smernica 2011/95/EÚ – Normy, ktoré musí osoba spĺňať, aby mohla požívať medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany – Deklaratórny charakter postavenia utečenca – Článok 13 – Odôvodnenie 21 – Povolenie na pobyt – Článok 24 ods. 1 – Stanovenie dátumu, keď povolenie na pobyt vydané utečencovi nadobúda platnosť – Smernica 2013/32/EÚ – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Článok 6 – Dátum ‚požiadania‘, ‚registrácie‘ alebo ‚podania‘ žiadosti – Priaznivejšie vnútroštátne normy “

I. Úvod

1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania( 2 ) poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť podrobnejšie vysvetliť koncepciu postavenia utečenca a práva, ktoré s ním súvisia. Súdny dvor musí zistiť, či má deklaratórny charakter uznania postavenia utečenca právne dôsledky pre stanovenie dátumu, keď povolenie na pobyt vydané členským štátom nadobúda platnosť. Keďže členské štáty musia osobám s postavením utečenca vydať povolenie na pobyt čo najskôr po poskytnutí medzinárodnej ochrany,( 3 ) vzniká otázka, či toto povolenie nadobúda spätnú platnosť od okamihu, keď má daná osoba subjektívne právo na uznanie svojho postavenia utečenca, alebo inokedy.

„Priznanie postavenia utečenca je deklaratórnym aktom.“

5. V článku 2 tejto smernice sa stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

d) ‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý [sa] kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine [nachádza mimo štátu svojej štátnej príslušnosti a – neoficiálny preklad ] nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť…

e) ‚postavenie utečenca‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti členským štátom za utečenca;

8. V článku 6 tejto smernice, nazvanom „Prístup ku konaniu“, sa stanovuje:

„1. Ak osoba podá žiadosť o medzinárodnú ochranu orgánu, ktorý je podľa vnútroštátneho práva príslušný pre registrovanie takýchto žiadostí, registrácia sa uskutoční najneskôr do troch pracovných dní od podania žiadosti. …

2. Členské štáty zabezpečia, aby osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, mala skutočnú možnosť podať žiadosť čo najskôr. …

3. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, členské štáty môžu požadovať, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu podávali osobne a/alebo na určenom mieste.

4. Bez ohľadu na odsek 3, žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú] predložením tlačiva žiadateľom, alebo, ak tak vyžaduje vnútroštátne právo, okamihom, keď príslušné orgány dotknutého členského štátu dostanú úradnú správu.

…“

…

Členské štáty môžu šesťmesačnú lehotu stanovenú v tomto odseku predĺžiť o obdobie, ktoré nepresiahne ďalších deväť mesiacov…:

…

Výnimočne môžu členské štáty v riadne odôvodnených prípadoch prekročiť lehotu stanovenú v tomto odseku o najviac tri mesiace, ak je to nevyhnutné na to, aby sa zabezpečilo primerané a úplné posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

…“

Smernica 2013/33/EÚ ( 5 )

12. V článku 7 tejto smernice, nazvanom „Pobyt a sloboda pohybu“, sa stanovuje:

„1. Žiadatelia sa môžu voľne pohybovať na území hostiteľského členského štátu alebo v rámci oblasti, ktorú im tento členský štát vyčlení. Vyčlenená oblasť nesmie narušovať nedotknuteľnosť súkromia a musí poskytovať dostatočný priestor na zabezpečenie prístupu ku všetkým výhodám vyplývajúcim z tejto smernice.

…“

B. Holandské právo

Zákon o cudzincoch

13. Vo Vreemdelingenwet (zákon o cudzincoch) z 23. novembra 2000( 6 ) sa v článku 28 stanovuje:

15. Podľa článku 44 tohto zákona:

„…

2. Ak sa žiadosť o povolenie na pobyt na dobu určitú, ako sa stanovuje v článku 28 ods. 1 písm. a), schváli, dané povolenie na pobyt sa udelí od dátumu prijatia žiadosti.“

III. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

16. Dňa 10. októbra 2021 prišiel B (ďalej len „žalobca“), štátny príslušník tretej krajiny, do prijímacieho centra Immigratie‑ en Naturalisatiedienst v Ter Apel (Imigračný a naturalizačný úrad, ďalej len „IND“), aby požiadal o azyl. Jeho žiadosť bola zaregistrovaná v ten istý deň. Od tohto dátumu sa žalobca legálne zdržiaval v Holandsku, využíval azylové prijímacie podmienky a nehrozila mu deportácia (riziko vyhostenia alebo vrátenia).

17. Dňa 20. októbra 2021 IND, ktorý patrí do pôsobnosti Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, ďalej len „žalovaný“), poskytol žalobcovi štandardný vnútroštátny formulár žiadosti o medzinárodnú ochranu, formulár M35‑H, ktorý žalobca v ten istý deň podpísal a ktorým formálne podal žiadosť.

20. Podľa žalobcu skutočnosť, že povolenie na pobyt nemá účinky, kým nie sú splnené procesné podmienky žalovaného pre podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, narúša deklaratórny charakter postavenia utečenca, ako ho potvrdil Súdny dvor( 8 ), a je v rozpore s článkom 13 kvalifikačnej smernice. Takisto je v rozpore s účinnosťou a účelom smernice o konaniach, keďže žalobca by neoprávnene závisel od príslušných orgánov, pokiaľ ide o právo na azyl, možnosť využívať práva zaručené článkom 18 (právo na azyl) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a získanie postavenie osoby s dlhodobým pobytom podľa smernice 2003/109/ES( 9 ). Výkon práva na azyl nesmie závisieť od pracovného zaťaženia príslušných orgánov ani od politických rozhodnutí členských štátov týkajúcich sa personálneho obsadenia týchto orgánov. So žiadateľmi o azyl sa nesmie zaobchádzať rozdielne len na základe toho, či sú schopní podať formálnu žiadosť o medzinárodnú ochranu.

21. Okrem toho musia členské štáty v súlade s článkom 31 ods. 2 smernice o konaniach zabezpečiť, aby sa konanie o posúdení žiadosti skončilo čo najskôr. V článku 31 ods. 3 tejto uvedenej smernice sa uvádza, že lehota, v rámci ktorej sa musí prijať rozhodnutie, začína plynúť od okamihu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu. Výslovne sa teda stanovuje výnimka z predpokladu, že práva uvedené v smernici o konaniach možno uplatniť od „podania“ žiadosti. Z toho možno vyvodiť, že všetky práva sa uplatňujú od „podania“ žiadosti, pokiaľ sa v smernici o konaniach nestanovuje iný dátum.

24. Okrem toho vzhľadom na tlak, ktorému čelil IND v čase žalobcovej žiadosti, nie je obdobie 10 dní medzi okamihom, keď požiadal o medzinárodnú ochranu, a okamihom, keď mohol podať žiadosť o azyl, neprimerane dlhé. Žalobca mohol podať žiadosť o medzinárodnú ochranu „čo najskôr“ a žalovaný tak konal v súlade s článkom 6 ods. 2 smernice o konaniach.

25. Pri výpočte dĺžky legálneho pobytu sa v Holandsku so štátnymi príslušníkmi tretích krajín zaobchádza priaznivejšie, ako si to vyžaduje právo Únie.( 11 ) V prípade úspešnej žiadosti o azyl nadobudne udelené povolenie na pobyt platnosť odo dňa podania žiadosti. To znamená, že pri posudzovaní žiadostí o priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom sa celé obdobie trvania konania o azyle považuje za obdobie legálneho pobytu.

26. Vnútroštátny súd si nie je istý, či vnútroštátne pravidlá, v ktorých sa stanovuje, že povolenie na pobyt nemôže nadobudnúť platnosť pred splnením vnútroštátnych procesných požiadaviek( 12 ), je v rozpore s deklaratórnym charakterom postavenia utečenca a/alebo s článkom 13 kvalifikačnej smernice.( 13 ) Z článku 6 smernice o konaniach jasne vyplýva, že existuje rozdiel medzi požiadaním a podaním žiadosti o azyl. Spor vo veci samej sa v zásade týka toto, či sa v práve Únie upravuje dátum, keď nadobúda platnosť povolenie na pobyt vydané utečencovi, a ak áno, či podľa práva Únie tieto účinky súvisia s dátumom, keď sa „požiada“ o medzinárodnú ochranu alebo keď je žiadosť „podaná“, alebo s iným dátumom.

27. Rechtbank Noord‑Holland (Súd provincie Severné Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

IV. Konanie na Súdnom dvore

28. Písomné pripomienky predložili žalobca, holandská vláda a Európska komisia. Prednesy týchto účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 5. decembra 2024.

V. Posúdenie

A. Tvrdenia

29. Žalobca sa domnieva, že najprv by sa malo odpovedať na tretiu otázku vnútroštátneho súdu, keďže „deklaratórny charakter postavenia utečenca musí mať prednosť pred odpoveďou na otázky vnútroštátneho súdu“. Domnieva sa, že povolenie na pobyt vydané podľa článku 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice nadobúda platnosť od dátumu „podania“ žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 6 ods. 1 smernice o konaniach. Akýkoľvek neskorší dátum by narušil deklaratórny charakter postavenia utečenca, ktorý potvrdzujú článok 13 a odôvodnenie 21 kvalifikačnej smernice, a žiadatelia by boli neoprávnene závislí od toho, či príslušné orgány vykonajú ich právo na azyl zaručené v článku 18 Charty. Subsidiárne žalobca tvrdí, že povolenie na pobyt by malo nadobudnúť platnosť dňom registrácie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

32. Pred analýzou relevantnosti článku 6 smernice o konaniach v kontexte tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania preskúmam koncepciu postavenia utečenca a rozdiel medzi týmto postavením a koncepciou „byť utečencom“ v práve Únie. Okrem toho preskúmam rôzne práva spojené s týmito dvomi právnymi koncepciami. Vysvetlím najmä súvislosť medzi udelením postavenia utečenca( 15 ) a právom na povolenie na pobyt podľa práva Únie, ako aj relevantnosť článku 6 smernice o konaniach v tejto súvislosti. Napokon preskúmam otázku, či kvalifikačná smernica a smernica o konaniach bránia prijatiu vnútroštátnych právnych predpisov, v ktorých sa stanovuje, že povolenie na pobyt nadobúda spätnú platnosť odo dňa podania žiadosti o medzinárodnú ochranu.

Postavenie utečenca a právo na povolenie na pobyt podľa článku 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice

33. Cieľom kvalifikačnej smernice je stanoviť spoločné kritériá na určenie osôb, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť, aby dané osoby mali k dispozícií určitú minimálnu úroveň výhod vo všetkých členských štátoch.( 16 ) V článku 13 kvalifikačnej smernice sa stanovuje, že členské štáty priznávajú postavenie utečenca štátnym príslušníkom všetkých tretích krajín alebo osobám bez štátneho občianstva, ktorí spĺňajú hmotnoprávne podmienky na to, aby sa kvalifikovali ako utečenci v súlade s kapitolami II a III tejto smernice. Členské štáty nemajú v tejto súvislosti žiadnu voľnú úvahu.( 17 )

34. Súdny dvor síce opätovne potvrdil, že uznanie alebo priznanie postavenia utečenca je deklaratórne, a nie konštitutívne pre to, aby osoba bola utečencom,( 18 ) ale zdôraznil, že existuje rozdiel medzi skutočnosťou, že osoba je „utečencom“, ako sa vymedzuje v článku 2 písm. d) kvalifikačnej smernice, a formálnym priznaním alebo uznaním „postavenia utečenca“, ako sa vymedzujú v článku 2 písm. e) tejto smernice.( 19 ) Až po formálnom uznaní za utečenca je dotknutá osoba podľa článku 2 písm. b) kvalifikačnej smernice „osobou s postavením medzinárodnej ochrany“ na účely tejto smernice a má nárok na všetky práva a výhody stanovené v kapitole VII kvalifikačnej smernice.( 20 )

37. Právo na povolenie na pobyt má osobitný význam, keďže môže de facto uľahčiť prístup k iným právam stanoveným v kapitole VII kvalifikačnej smernice. V tejto súvislosti sa v odôvodnení 40 kvalifikačnej smernice uvádza, že „v rámci limitov stanovených medzinárodnými záväzkami môžu členské štáty stanoviť, že udelenie výhod, čo sa týka prístupu k zamestnaniu, sociálnemu zabezpečeniu, zdravotnej starostlivosti a prístupu k prostriedkom pre začlenenie, si vyžaduje predchádzajúce vydanie povolenia na pobyt“. Hoci Súdny dvor uviedol, že podmienka uvedená v tomto odôvodnení „odkazuje na kroky čisto správneho charakteru“, keďže cieľom kapitoly VII kvalifikačnej smernice je zaručiť utečencom minimálnu úroveň výhod vo všetkých členských štátoch,( 23 ) význam povolenia na pobyt a účinného prístupu k právam dokazuje nedávne legislatívne zakotvenie článku 20 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2024/1347( 24 ). V tomto ustanovení sa uvádza, že „ak osobe s udelenou medzinárodnou ochranou nie je povolenie na pobyt vydané do 15 dní od udelenia medzinárodnej ochrany, dotknutý členský štát prijme predbežné opatrenia, ako je registrácia alebo vydanie dokladu, s cieľom zabezpečiť, aby táto osoba mala účinný prístup k právam stanoveným v [kapitole VII]… až do vydania povolenia na pobyt v súlade s článkom 24“( 25 ).

38. V rozsudku M a i. (Odňatie postavenia utečenca) Súdny dvor potvrdil, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorých postavenie utečenca nie je formálne uznané, nie je oprávnená na povolenie na pobyt podľa článku 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice.( 26 ) Je to tak aj napriek tomu, že osoba podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v súlade s kapitolou II kvalifikačnej smernice, spĺňa hmotnoprávne podmienky stanovené v kapitole III tejto smernice a má subjektívne právo, aby jej bolo priznané postavenie utečenca.( 27 )

40. Tento výklad článku 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice nemožno spochybniť článkom 4 ods. 2 tretím pododsekom smernice 2003/109.( 31 ) V článku 4 ods. 1 smernice 2003/109 sa vyžaduje, aby členské štáty priznávali postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti. V článku 4 ods. 2 a 3 smernice 2003/109 sa stanovujú presné pravidlá výpočtu „päťročného“ obdobia zdržiavania sa stanoveného v článku 4 ods. 1 tejto smernice. V tejto súvislosti sa v článku 4 ods. 2 treťom pododseku smernice 2003/109, ktorý sa týka žiadateľov o medzinárodnú ochranu, stanovuje, že „pri výpočte dĺžky obdobia uvedeného v odseku 1 sa berie do úvahy aspoň polovica obdobia medzi dátumom podania žiadosti o medzinárodnú ochranu, na základe ktorej sa medzinárodná ochrana poskytla, a dátumom udelenia povolenia na pobyt uvedeného v článku 24 [kvalifikačnej smernice], alebo celé toto obdobie, ak presahuje 18 mesiacov“. Je potrebné zdôrazniť, že v článku 4 ods. 2 treťom pododseku smernice 2003/109 sa neupravuje, kedy povolenie na pobyt vydané v súlade s článkom 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice nadobúda platnosť, ale stanovuje sa v ňom, že obdobia pobytu osôb, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana, sa za určitých okolností počítajú od podania ich žiadosti o medzinárodnú ochranu výlučne na účely výpočtu predmetnej požiadavky „päťročného“ pobytu. Článok 4 ods. 2 tretí pododsek smernice 2003/109 sa nemôže uplatňovať bez kontextu a nepodporuje tvrdenie žalobcu, že povolenie na pobyt vydané v súlade s článkom 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice nadobúda platnosť dňom podania žiadosti o medzinárodnú ochranu.

44. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát nemôže neodôvodnene odďaľovať okamih, v ktorom sa dotknutej osobe umožní podať svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu, inak by porušil potrebný účinok článku 6 tejto smernice o konaniach.( 38 ) Podľa mňa sa tento prístup uplatňuje mutatis mutandis na článok 6 ods. 2 uvedenej smernice a na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, keďže sa v tomto ustanovení používajú výrazy „skutočná možnosť“ a „čo najskôr“.( 39 ) Podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu začína plynúť šesťmesačná lehota,( 40 ) v rámci ktorej musí rozhodujúci orgán v súlade s článkom 31 ods. 3 smernice o konaniach v zásade rozhodnúť o tejto žiadosti.( 41 )

45. Hoci štátny príslušník tretej krajiny získava postavenie „žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice o konaniach( 42 ) od okamihu, keď „podá“ takúto žiadosť, v tejto smernici sa neupravuje vydanie povolenia na pobyt takémuto žiadateľovi a a fortiori sa v nej nestanovuje ani dátum nadobudnutia platnosti takéhoto povolenia na pobyt( 43 ).

46. V článku 9 ods. 1 smernice o konaniach sa však žiadateľovi o medzinárodnú ochranu priznáva právo zostať na území členského štátu do dokončenia posudzovania jeho žiadosti. Právo zostať je určené výhradne na účely konania a trvá do prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III smernice o konaniach. V tomto ustanovení sa takisto výslovne uvádza, že právo zostať nepredstavuje nárok na povolenie na pobyt( 44 ). Právo zostať bráni tomu, aby sa žiadateľ o medzinárodnú ochranu považoval za „neoprávnene sa zdržiavajúceho“ v zmysle smernice 2008/115/ES( 45 ) počas obdobia od podania žiadosti o medzinárodnú ochranu do prijatia prvostupňového rozhodnutia o tejto žiadosti.( 46 )

50. V každom prípade je povinnosťou žiadateľov o medzinárodnú ochranu podať žiadosť príslušným orgánom v súlade s článkom 6 ods. 2 smernice o konaniach, hoci členský štát im musí okrem iného poskytnúť požadovaný formulár podľa článku 6 ods. 4 tejto smernice.( 52 ) Zo spisu, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, nevyplýva, že by žalovaný neposkytoval žiadateľom požadované formuláre, že by ich po vyplnení neprijímal alebo že by ich prijatie neprimeraným spôsobom sťažoval alebo odkladal.

51. Treba takisto zdôrazniť, že na rozdiel od skutkových okolností v rozsudku A a S( 53 ), v ktorých by maloletému bez sprievodu bolo nezvratne odopreté právo na zlúčenie rodiny podľa článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 z dôvodu, že už nie je maloletý, v závislosti od dátumu posúdenia tejto skutočnosti, v prejednávanej veci zo spisu nevyplýva, že by práva priznané žalobcovi okrem iného na základe kvalifikačnej smernice boli uplynutím času podobným spôsobom oslabené.

Predbežný záver

52. V článku 6 smernice o konaniach sa nestanovuje dátum nadobudnutia platnosti povolenia na pobyt vydaného osobe s postavením utečenca. V súlade s článkom 13 kvalifikačnej smernice v spojení s jej odôvodnením 21 a článkom 24 ods. 1 sa povolenie na pobyt musí utečencovi vydať čo najskôr po tom, čo mu bolo priznané postavenie utečenca, a v zásade nadobúda platnosť odo dňa vydania bez ohľadu na deklaratórny charakter postavenia utečenca. Podľa týchto ustanovení neexistuje požiadavka, aby bolo povolenie na pobyt udelené alebo nadobudlo platnosť pred formálnym udelením alebo uznaním postavenia utečenca.

54. Domnievam sa však, že členský štát môže po udelení postavenia utečenca považovať povolenie na pobyt vydané podľa článku 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice tejto osobe za spätne platné odo dňa podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s článkom 6 ods. 2 smernice o konaniach.( 56 ) V tejto súvislosti sa vnútroštátnym ustanovením, akým je článok 44 ods. 2 zákona o cudzincoch, nerozširuje pôsobnosť kvalifikačnej smernice ratione personae na osoby, ktoré a priori nemajú žiadnu súvislosť s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany. Len sa ním rozširuje právo priznané podľa kapitoly VII kvalifikačnej smernice osobe s udelenou medzinárodnou ochranou. Aj keď sa tým môžu zmazať hranice medzi postavením a zodpovedajúcimi právami žiadateľov o medzinárodnú ochranu a osôb s udelenou medzinárodnou ochranou, nezdá sa, že by toto ustanovenie ohrozovalo ciele smernice o konaniach alebo kvalifikačnej smernice. Súdny dvor v bode 57 rozsudku A a S zdôraznil skutočnosť, že dĺžka trvania konania o azyle môže byť značná. Najmä v obdobiach výrazného nárastu počtu žiadostí o medzinárodnú ochranu sa lehoty stanovené v práve Únie často prekračujú. Vzhľadom na to, že vnútroštátne ustanovenia, akým je článok 44 ods. 2 zákona o cudzincoch, môžu do určitej miery zmierniť prieťahy v konaní, nezdá sa – s výhradou overenia vnútroštátnym súdom –, že by ciele predmetných smerníc boli týmito ustanoveniami ohrozené.

VI. Návrh

55. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Noord‑Holland (Súd provincie Severné Holandsko), takto:

1 Jazyk prednesu: angličtina.

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2 Návrh bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 7. novembra 2023.

3 Pozri článok 24 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9) (ďalej len „kvalifikačná smernica“).

4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60, ďalej len „smernica o konaniach“).

5 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96).

12 V tejto veci je to 20. októbra 2021.

13 Pozri tiež odôvodnenie 21 kvalifikačnej smernice a rozsudok A a S.

14 V súlade s článkom 2 písm. m) kvalifikačnej smernice „,povolenie na pobyt‘ je akékoľvek povolenie alebo oprávnenie vydané orgánmi členského štátu vo forme ustanovenej podľa práva štátu umožňujúce štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva pobyt na jeho území“.

16 Pozri odôvodnenie 12 kvalifikačnej smernice.

17 Pozri rozsudok M a i. (Odňatie postavenia utečenca) a rozsudok z 18. júna 2024, Bundesrepublik Deutschland (Účinok rozhodnutia o priznaní postavenia utečenca) (C‑753/22, EU:C:2024:524, bod 71 a citovaná judikatúra). Pozri však článok 14 ods. 4 kvalifikačnej smernice o zrušení, ukončení alebo odmietnutí obnovenia postavenia utečenca. Pozri tiež článok 14 ods. 5 kvalifikačnej smernice o rozhodnutí o nepriznaní postavenia utečenca v situáciách opísaných v článku 14 ods. 4 tejto smernice.

18 Pozri tiež odôvodnenie 21 kvalifikačnej smernice.

19 Pozri v tomto zmysle rozsudok M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (body 90 až 92, 98, 99, 106, 110 a 111). Generálny advokát Wathelet vo svojich návrhoch vo veci M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2018:486, bod 78) uviedol, že „zo všeobecnej štruktúry [kvalifikačnej smernice] vyplýva, že podmienky na to, aby bol jednotlivec utečencom na jednej strane, a priznanie alebo zrušenie postavenia utečenca na druhej strane predstavujú dve odlišné koncepcie“.

20 Okamžité nadobudnutie práv podľa kapitoly VII kvalifikačnej smernice u osôb s udelenou medzinárodnou ochranou možno dať to protikladu s postupným nadobúdaním práv podľa Ženevského dohovoru. „Na rozdiel od bežného prístupu v medzinárodnom práve v oblasti ľudských práv neplatí, že všetky práva stanovené v dohovore prináležia okamžite každému predpokladanému utečencovi, ktorý prichádza na územie štátu. Utečenci majú namiesto toho nárok na rozšírenú škálu práv, pretože ich vzťah so Štátom azylu sa prehlbuje“; pozri HATHAWAY, J. C.: The Architecture of the UN Refugee Convention and Protocol. In: COSTELLO, C., FOSTER, M., MC ADAM, J. (eds.): The Oxford Handbook of International Refugee Law . Oxford University Press, 2021, s. 180 – 182.

27 Pozri analogicky rozsudok A a S (bod 54).

28 Pozri tiež článok 24 ods. 2 kvalifikačnej smernice o právach osôb s udelenou doplnkovou ochranou na povolenie na pobyt.

29 Rozsudok M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (body 91, 99 a 103). Právo utečenca na povolenie na pobyt môže byť zrušené podľa článku 24 ods. 1 kvalifikačnej smernice zo závažných dôvodov národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku. Za takýchto okolností si utečenec ponecháva svoje postavenie utečenca, až kým sa toto postavenie skutočne neskončí. Pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2015, T. (C‑373/13, EU:C:2015:413, body 45 až 55 a 95). Pozri článok 24 ods. 1 a 5 nariadenia 2024/1347. V článku 24 ods. 1 tohto nariadenia sa stanovuje, že „osoby s udelenou medzinárodnou ochranou majú právo na povolenie na pobyt, kým majú postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou“. V článku 24 ods. 5 tohto nariadenia sa uvádza, že „príslušné orgány môžu zrušiť alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt, len ak odňali postavenie utečenca…“.

30 Pozri tiež článok 24 ods. 2 nariadenia 2024/1347, v ktorom sa stanovuje, že „povolenie na pobyt sa vydá čo najskôr po priznaní postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou a najneskôr do 90 dní od oznámenia rozhodnutia, ktorým sa udelí medzinárodná ochrana …“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

31 Pozri body 20 a 25 vyššie.

32 Rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu) (C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 104 a citovaná judikatúra).

35 Zatiaľ čo v článku 6 ods. 1 smernice o konaniach sa stanovujú konkrétne lehoty na registráciu žiadosti o medzinárodnú ochranu, v článku 6 ods. 2 tejto smernice sa nič také nestanovuje pre podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V článku 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1348 zo 14. mája 2024, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32 (Ú. v. EÚ L 2024/1348), sa však v podstate stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu „podá žiadosť príslušnému orgánu členského štátu… čo najskôr, najneskôr však do 21 dní odo dňa registrácie žiadosti…“. Táto lehota sa podľa článku 28 ods. 5 tohto nariadenia môže predĺžiť o dva mesiace. Nariadenie 2024/1348 sa neuplatňuje ratione temporis na prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania. Pozri jeho článok 79 ods. 1, v ktorom sa stanovuje, že toto nariadenie by sa malo uplatňovať od 12. júna 2026.

36 Rozsudok z 25. júna 2020, Ministerio Fiscal (Orgány, ktorým by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu) (C‑36/20 PPU, EU:C:2020:495, bod 93).

37 Rozsudok z 30. júna 2022, Valstybės sienos apsaugos tarnyba a i. (C‑72/22, EU:C:2022:505, bod 62).

38 Rozsudok z 22. júna 2023, Komisia/Maďarsko (Vyhlásenie zámeru pred žiadosťou o azyl) (C‑823/21, EU:C:2023:504, body 46 a 47 a citovaná judikatúra). Práva priznané žiadateľom o medzinárodnú ochranu sa líšia v závislosti od fázy príslušného konania. V súlade s článkom 22 ods. 1 smernice o konaniach tak majú žiadatelia právo poradiť sa s poradcom vo všetkých fázach konania. Naproti tomu záruky pre žiadateľov uvedené v článku 12 smernice o konaniach sa vzťahujú len na konania stanovené v kapitole III tejto smernice.

45 Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

46 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. novembra 2023, Odbor azylové a migrační politiky MV (Rozsah pôsobnosti smernice o návrate) (C‑257/22, EU:C:2023:852, body 37 až 42 a citovaná judikatúra), a z 22. júna 2023, Komisia/Maďarsko (Vyhlásenie zámeru pred žiadosťou o azyl) (C‑823/21, EU:C:2023:504, bod 45).

47 V zmysle článku 6 smernice o konaniach.

48 Pozri rozsudok zo 16. novembra 2021, Komisia/Maďarsko (Kriminalizácia pomoci pre žiadateľov o azyl) (C‑821/19, EU:C:2021:930, bod 81).

49 Osobám, ktoré podali žiadosť o medzinárodnú ochranu v súlade s kapitolou II kvalifikačnej smernice a spĺňajú hmotnoprávne podmienky stanovené v kapitole III tejto smernice.

50 Podľa môjho názoru vzhľadom na jednoznačnú povahu povinnosti členských štátov stanovenej v článku 6 ods. 2 smernice o konaniach žiadateľ môže mať aj napriek tomu právo podať žalobu, aby prinútil príslušný orgán členského štátu umožniť mu podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, alebo žalobu o náhradu škody za neprimerané oneskorenie.