C-678/23

62023CC0678

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 30. apríla 2025 ( 1 )

Vec C‑678/23

JU

Pracovná činnosť JU (ďalej len „žalobkyňa“), ktorá je zamestnaná ako lekárka v Spitalul Clinic de Pneumoftiziologie Iaşi (Pneumologická a ftizeologická nemocničná klinika v Jasy, Rumunsko; ďalej len „nemocnica“), bola klasifikovaná ako činnosť vykonávaná na pracovisku s „osobitnými podmienkami“, teda na mieste, ktoré predstavuje vysoký stupeň vystavenia riziku. Táto činnosť jej umožnila požívať dodatočné práva v oblasti sociálneho zabezpečenia. V nadväznosti na neobnovenie klasifikácie jej činnosti ako činnosti s osobitnými pracovnými podmienkami, ktoré viedlo k strate týchto dodatočných práv, žalobkyňa podala žalobu na vnútroštátny súd, ktorý ju zamietol z dôvodu, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy, tak ako je vykladaná vnútroštátnymi súdmi, neexistuje opravný prostriedok podľa všeobecného práva, ktorým by bolo možné dosiahnuť konštatovanie osobitných podmienok, za ktorých pracovníci vykonávali svoju činnosť, alebo uloženie povinnosti zamestnávateľom zaradiť pracoviská ako pracovisko s osobitnými podmienkami, pokiaľ nezískali alebo neobnovili stanovisko týkajúce sa tohto zaradenia.

2.

V tomto kontexte sa Curtea de Apel Iaşi (Odvolací súd Jasy, Rumunsko) v podstate pýta Súdneho dvora, či článok 9 a článok 11 ods. 6 smernice 89/391/EHS ( 2 ), pričom toto druhé ustanovenie treba vykladať v spojení s článkom 31 ods. 1 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej.

3.

Táto otázka už bola preskúmaná vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Podilă a i. ( 3 ), ktorá sa týkala toho istého vnútroštátneho právneho rámca. Súdny dvor je preto vyzvaný preskúmať, či odôvodnenie uvedené v tomto rozsudku možno uplatniť na okolnosti prejednávanej veci, ktorá sa týka podmienok priznania starobného dôchodku a určenia jeho výšky, ako aj priznania dodatočných dní platenej dovolenky za kalendárny rok.

„1. Predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci.

2. Z tohto dôvodu smernica obsahuje všeobecné princípy týkajúce sa prevencie ohrozenia pri práci, bezpečnosti a ochrany zdravia, vylúčenia rizikových a úrazových faktorov, informovania, porád, vyváženej spolupráce v súlade s vnútroštátnym právom a/alebo praxou a školenia pracovníkov a ich zástupcov, ako aj všeobecných predpisov na vykonanie uvedených princípov.

3. Táto smernica rešpektuje existujúce alebo budúce ustanovenia vnútroštátneho práva a spoločenstva, ktoré sú priaznivejšie pre bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci.“

5.

Článok 9 tejto smernice s názvom „Rôzne povinnosti zamestnávateľov“ stanovuje:

„1. Zamestnávateľ:

6.

Článok 11 tejto smernice s názvom „Porady a účasť pracovníkov“ stanovuje v odseku 6:

„Pracovníci a/alebo ich zástupcovia sú v súlade s vnútroštátnym právom a/alebo praxou oprávnení odvolať sa na orgán zodpovedný za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ak považujú vykonané opatrenia a prostriedky poskytnuté zamestnávateľom za neprimerané na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

Zástupcovia pracovníkov musia mať možnosť predkladať svoje pripomienky počas inšpekčných návštev príslušného orgánu.“

2. Smernica 2003/88/ES

7.

4. Ustanovenia smernice 89/391/EHS sa úplne uplatňujú na záležitosti uvedené v odseku 2, bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia tejto smernice.“

8.

Článok 2 smernice 2003/88 s názvom „Definície“ stanovuje v bode 9:

„Na účely tejto smernice platia tieto definície:

…

‚primeraný odpočinok‘ znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie“.

B.

Rumunské právo

11.

Článok 19 Legea nr. 19/2000 privind sistemul public de pensii şi alte drepturi de asigurări sociale (zákon č. 19/2000 o verejnom dôchodkovom systéme a iných právach sociálneho zabezpečenia) zo 17. marca 2000 ( 5 ) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovoval:

„1. Na účely tohto zákona sa pod pojmom ‚pracoviská s osobitnými podmienkami‘ rozumejú pracoviská, ktoré môžu trvalo alebo v určitých obdobiach podstatne ovplyvniť pracovnú schopnosť poistencov z dôvodu vysokej miery vystavenia riziku.

2. Kritériá a postup zaradenia pracoviska ako pracoviska s osobitnými podmienkami sú stanovené nariadením vlády na základe spoločného návrhu ministerstva práce, rodiny a sociálnej ochrany a ministerstva zdravotníctva.

prítomnosť škodlivých látok/faktorov fyzického charakteru, ako sú hluk, vibrácie, elektromagnetické vlnenie, tlak, ionizujúce žiarenie, tepelné žiarenie, silné netienené laserové žiarenie, ako aj chemického alebo biologického charakteru v pracovnom prostredí, ktoré sú vymedzené vo všeobecných právnych predpisoch v oblasti bezpečnosti práce a prekračujú limity povolené týmito právnymi predpismi;

b)

špecifická reakcia organizmu na účinky týchto škodlivých látok/faktorov, preukázaná ukazovateľmi expozície a/alebo biologických účinkov, ako sú stanovené v nariadení ministerstva zdravotníctva a rodiny;

c)

výskyt chorôb z povolania zaznamenaných na pracovisku v priebehu posledných 15 rokov.“

13.

vykoná a má k dispozícii hodnotenie rizík pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, najmä pre skupiny pracovníkov vystavených osobitným rizikám;

b)

určí ochranné opatrenia, ktoré sa majú prijať, a prípadne ochranné prostriedky, ktoré sa majú použiť;

…

2. Nariadením ministra práce, sociálnej solidarity a rodiny by sa mali vzhľadom na charakter činností a veľkosť podnikov stanoviť povinnosti jednotlivých kategórií podnikov v súvislosti s vypracovaním dokumentov uvedených v odseku 1.“

15.

Článok 55 ods. 1 Legea nr. 263/2010 privind sistemul unitar de pensii publice (zákon č. 263/2010 o jednotnom verejnom dôchodkovom systéme) zo 16. decembra 2010 ( 10 ) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Osoby, ktoré ukončili celé obdobie platenia príspevkov, si môžu uplatniť nárok na starobný dôchodok so znížením bežného veku odchodu do dôchodku takto:

a)

v súlade s tabuľkou č. 1 pre osoby, ktoré ukončili obdobie platenia príspevkov za osobitných pracovných podmienok.

…“

18.

19.

Článok 4 Hotărârea Guvernului nr. 1014/2015 privind metodologia de reînnoire a avizelor de încadrare a locurilor de muncă în condiții deosebite (rozhodnutie vlády č. 1014/2015 o postupe obnovenia stanovísk o zaradení medzi pracoviská s osobitnými podmienkami) z 30. decembra 2015 ( 11 ) stanovuje:

„Zamestnávatelia, ktorí nezískali obnovenie stanoviska o zaradení medzi pracoviská s osobitnými podmienkami, sa môžu obrátiť priamo na príslušný súd v súlade so zákonom.“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

20.

22.

Tieto ustanovenia upravujúce zaradenie do pracovných skupín I a II boli zrušené ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 19/2000, teda 1. apríla 2001. článok 19 ods. 1 tohto zákona stanovoval, že „pracoviskami s osobitnými podmienkami“ sa rozumejú miesta, ktoré môžu podstatne ovplyvniť pracovnú schopnosť poistencov z dôvodu vysokého stupňa vystavenia riziku. ( 15 ) Od 1. apríla 2001 do 31. decembra 2006 bola činnosť žalobkyne klasifikovaná ako činnosť vystavujúca ju „osobitným podmienkam“ na úrovni 100 %. Pracovníci vystavení týmto podmienkam požívali tiež dodatočné práva, po prvé vo forme väčšieho počtu dní platenej dovolenky za kalendárny rok, po druhé vo forme zníženia veku odchodu do dôchodku a po tretie vo forme zvýšenia počtu bodov na účely výpočtu výšky starobného dôchodku, pričom zamestnávateľ bol povinný platiť percentuálne zvýšené príspevky na sociálne zabezpečenie v porovnaní s príspevkami platenými na pracovisku zabezpečujúcom bežné podmienky.

23.

Nemocnica disponovala stanoviskom, ktoré vydal Inspectoratul Teritorial de Muncă Iași (Miestny inšpektorát práce Jasy, Rumunsko) (ďalej len „ITM“) 11. decembra 2001 a ktorým sa schválilo zaradenie jej pracovísk uvedených v prílohe medzi pracoviská s „osobitnými podmienkami“ a stanovila sa lehota do 31. marca 2004 na zavedenie technických a organizačných opatrení na štandardizáciu pracovných podmienok na týchto pracoviskách. Toto stanovisko bolo predĺžené ďalším stanoviskom vydaným 29. marca 2004 s lehotou na štandardizáciu pracovných podmienok stanovenou na 31. december 2006. Listom z 2. februára 2007 ITM informoval nemocnicu, že obdobie, na ktoré bolo stanovisko o zaradení udelené, uplynulo, a teda, že prestalo platiť 31. decembra 2006. Nemocnica v nadväznosti na tento list prijala rozhodnutie, podľa ktorého od 1. januára 2007 jej zamestnanci vykonávali svoju činnosť za bežných podmienok.

Žalobkyňa uviedla, že sa náhodou dozvedela, že za ňu už neboli odvádzané príspevky na sociálne zabezpečenie v súvislosti s pracovnými podmienkami, v ktorých skutočne vykonávala svoju činnosť. Preto podala žalobu na Tribunalul Iași (Vyšší súd Jasy, Rumunsko), ktorou sa domáhala, aby jej činnosť bola od roku 2007 klasifikovaná ako činnosť s osobitnými pracovnými podmienkami a aby jej zamestnávateľ doplatil príslušný rozdiel v príspevkoch na sociálne zabezpečenie. Rozsudkom z 15. júla 2022 tento súd rozhodol, že vzhľadom na to, že vnútroštátna právna úprava stanovuje postup, ktorý má zamestnávateľ dodržiavať pri zaradení pracoviska ako pracoviska s osobitnými pracovnými podmienkami, nemohol vyhovieť žalobe žalobkyne. Od zamestnávateľa totiž nebolo možné požadovať, aby klasifikoval jej činnosť ako činnosť vystavujúcu ju osobitným podmienkam, ak nebol dodržaný postup a nebolo získané stanovisko, ktoré na tento účel stanovuje zákon. Uvedený súd dodal, že v prípade, keď zamestnávateľ nedostane žiadnu odpoveď týkajúcu sa zaradenia alebo akejkoľvek inej žiadosti, môže podľa článku 4 rozhodnutia vlády č. 1014/2015 vyzvať príslušné inštitúcie a vyžadovať od nich, aby s jeho pomocou splnili povinnosti, ktoré im vyplývajú z vnútroštátneho práva, aby boli dodržané všetky etapy stanovené týmto zákonom na zaradenie pracovísk ako pracoviska s osobitnými podmienkami, a následne získať stanovisko o zaradení.

26.

Žalobkyňa podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd Curtea de Apel Iaşi (Odvolací súd Jasy, Rumunsko), pričom uviedla, že postup, ktorý sledovala nemocnica, nebol v súlade s požiadavkami stanovenými vnútroštátnou právnou úpravou, na základe čoho buď z nedbanlivosti, alebo v zlom úmysle prakticky nezačala konanie na účely získania stanoviska o klasifikácii jej pracovnej činnosti ako činnosti, ktorá ju vystavuje osobitným podmienkam od roku 2007. Žalobkyňa v tejto súvislosti spresnila, že jej pracovisko, pracovné podmienky ani riziká a povinnosti sa od jej prijatia do zamestnania nezmenili, práve naopak, pracovala na oddelení, kde boli prijímaní pacienti s ochorením COVID‑19, pričom jej práca sa stala oveľa intenzívnejšou a náročnejšou, keďže denne ohrozovala jej život a život jej blízkych.

Vnútroštátny súd odkazuje na rozsudok č. 12/2016 Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko) z 23. mája 2016 ( 16 ), proti ktorému bolo podané odvolanie v záujme zákona, v ktorom uvedený súd rozhodol, že článok 1 rozhodnutia vlády č. 246/2007 stanovuje možnosť obnovenia stanovísk o zaradení v súlade s postupom stanoveným týmto rozhodnutím a že do pôsobnosti tohto aktu patria len tí zamestnávatelia, ktorí mali do 6. marca 2007 vrátane platné stanoviská o zaradení medzi pracoviská s osobitnými podmienkami a ktorí neštandardizovali pracovné podmienky prostredníctvom opatrení prijatých do 9. marca 2007, dátumu nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia. Daný súd tiež uviedol, že po 9. marci 2007 už nebolo možné vydávať stanoviská o zaradení medzi pracoviská s osobitnými podmienkami, ale len po etapách obnovovať už vydané stanoviská. Uvedený súd dodal, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy neexistoval žiadny prostriedok nápravy podľa všeobecného práva, ktorým by bolo možné dosiahnuť konštatovanie osobitných podmienok, v ktorých pracovníci vykonávali svoju činnosť po 1. apríli 2001, alebo uloženie povinnosti zamestnávateľom zaradiť pracoviská ako pracovisko s osobitnými podmienkami, ak nezískali alebo prípadne neobnovili stanoviská o tomto zaradení. ( 17 )

29.

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že hoci uplatňovanie vnútroštátneho práva podľa záväzného výkladu Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd) nevyvoláva diskusiu vo vnútroštátnej judikatúre, on má pochybnosti o súlade dotknutej vnútroštátnej praxe s právom Únie. V tejto súvislosti tento súd uvádza, že článok 11 ods. 6 smernice 89/391 bol do rumunského práva prebratý článkom 18 ods. 7 zákona č. 319/2006 bez toho, aby boli prijaté akékoľvek ďalšie procesné opatrenia. Hoci všeobecná vnútroštátna právna úprava výslovne stanovuje právo pracovníkov odvolať sa na ktorýkoľvek príslušný orgán s cieľom overiť, či sú zamestnávateľom prijaté opatrenia a použité prostriedky dostatočné na zaručenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, táto úprava nebola zahrnutá do právnych predpisov nižšej právnej sily týkajúcich sa hodnotenia strednodobých alebo dlhodobých rizík pre pracovníkov pri práci.

32.

Vnútroštátny súd nakoniec uvádza, že je potrebné objasniť vzájomný vzťah medzi právom Únie a vnútroštátnym právom. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora totiž zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby vnútroštátny súd uplatnil ustanovenia práva Únie, ktoré majú priamy účinok, a aby neuplatnil akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s týmito ustanoveniami. ( 18 ) Je preto potrebné určiť, či článok 11 ods. 6 smernice 89/391 má priamy vertikálny účinok. Ak áno, bude sa klásť otázka, či toto ustanovenie v spojení s článkom 31 ods. 1 a článkom 47 Charty priznáva pracovníkom právo na súdnu ochranu v prípade, že si príslušné zákonom oprávnené osoby nesplnia povinnosti stanovené právnou úpravou.

33.

Za týchto podmienok Curtea de Apel Iaşi (Odvolací súd Jasy) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Bránia článok 9 a článok 11 ods. 6 smernice [89/391] kogentným vnútroštátnym právnym predpisom a vnútroštátnej praxi, podľa ktorých pracovníci nie sú oprávnení odvolať sa priamo na orgán zodpovedný za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ak považujú vykonané opatrenia a prostriedky poskytnuté zamestnávateľom za neprimerané na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom sa nemôžu obrátiť so žalobou na súd, ak dospejú k záveru, že zamestnávatelia si nesplnili svoje povinnosti, pokiaľ ide o zaradenie pracovísk medzi pracoviská s osobitnými podmienkami, a to ani vo vzťahu k už odpracovanému obdobiu, ani vo vzťahu k budúcemu obdobiu pracovného pomeru?

O prvej otázke

35.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 9 a článok 11 ods. 6 smernice 89/391 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, tak ako ju vykladajú vnútroštátne súdy, ktorá stanovuje postupy, podľa ktorých sa pracovníci nemôžu obrátiť na orgán zodpovedný za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci ani na vnútroštátne súdy, aby preskúmali alebo vykonali klasifikáciu činností pracovníkov do rôznych rizikových skupín.

36.

Na úvod pripomínam, že ako vyplýva z názvu, preambuly, ako aj z článku 1 smernice 89/391, jej predmetom je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Ako spresňuje jej článok 1 ods. 2, táto smernica na tento účel stanovuje všeobecné princípy týkajúce sa prevencie ohrozenia pri práci, bezpečnosti a ochrany zdravia, vylúčenia rizikových a úrazových faktorov, informovania, porád, vyváženej spolupráce v súlade s vnútroštátnym právom a/alebo praxou a školenia pracovníkov a ich zástupcov, ako aj všeobecných predpisov na vykonanie uvedených princípov. ( 19 )

37.

39.

Na účely odpovede na otázky vnútroštátneho súdu považujem za užitočné pripomenúť odôvodnenie, ktoré Súdny dvor sledoval v rozsudku Podilă a i., pokiaľ ide o otázku, či smernica 89/391 bráni najmä vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje prísne lehoty a postupy, ktoré neumožňujú vnútroštátnym súdom preskúmať alebo vykonať zaradenie činností pracovníkov do jednotlivých rizikových skupín, na základe ktorých sa vypočítava starobný dôchodok týchto pracovníkov.

40.

42.

Z tohto dôvodu Súdny dvor v rozsudku Podilă a i. rozlišoval, pokiaľ ide o práva priznané pracovníkom, medzi dvoma vnútroštátnymi právnymi rámcami, ktoré sa uplatňujú paralelne. Prvý sa týka smernice 89/391 a jej prebratia do vnútroštátneho práva. Z tohto rozsudku vyplýva, že vzhľadom na informácie, ktoré mal Súdny dvor k dispozícii, bol článok 9 ods. 1 a 2, ako aj článok 11 ods. 6 tejto smernice správne prebratý do rumunského práva. Druhý právny rámec sa týka zaradenia pracoviska ako pracoviska s osobitnými podmienkami, ktorý Rumunsko prijalo v rámci výkonu svojich vnútroštátnych právomocí a ktorý nesúvisí so smernicou 89/391. ( 25 ) Táto smernica totiž neupravuje peňažné nároky súvisiace so zaradením pracovísk v závislosti od rizík, ktorým sú vystavení pracovníci.

43.

Podľa vnútroštátneho súdu sa prejednávaná vec odlišuje od veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Podilă a i., z dôvodu, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa nedomáha priznania nároku na starobný dôchodok, ale uznania rizík pri práci, ktoré sú špecifické pre konkrétne podmienky, v ktorých vykonáva svoju činnosť. Tak ako rumunská vláda a Komisia nesúhlasím s týmto posúdením. Je totiž nesporné, že hoci je žalobkyňa ešte stále v pracovnoprávnom vzťahu, úvahy, ktorými sa riadil Súdny dvor v rozsudku Podilă a i., možno podľa všetkého v plnom rozsahu preniesť na prejednávanú vec.

44.

Po druhé pokiaľ ide o povinnosti zamestnávateľov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, z článku 9 ods. 1 a 2 smernice 89/391 vyplýva, že zamestnávatelia musia najmä na jednej strane vyhodnocovať riziká týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane tých, ktoré sa týkajú skupín pracovníkov, ktoré sú vystavené osobitným rizikám, ako aj rozhodnúť o ochranných opatreniach, ktoré sa majú prijať, a ak je to potrebné, o ochranných prostriedkoch, ktoré sa majú použiť, a na druhej strane z neho vyplýva, že členské štáty musia vzhľadom na charakter činností a veľkosť podnikov definovať povinnosti pre rôzne kategórie podnikov, pokiaľ ide o vyhotovovanie dokumentov ustanovených touto smernicou. ( 26 ) Ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, ani smernica 89/391, ani žiadna iná smernica Únie týkajúca sa bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci neukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zamestnávatelia zaradili pracoviská podľa úrovne existujúceho rizika alebo aby poskytovali pracovníkom, ktorí sú vystavení vyššiemu riziku pri práci, kompenzačné príspevky sociálneho charakteru.

46.

48.

Po piate vnútroštátny súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o článok 18 ods. 7 zákona č. 319/2006, všeobecná vnútroštátna právna úprava síce výslovne stanovuje právo pracovníkov odvolať sa na príslušné orgány, ale táto právna úprava nebola prevzatá do právnych predpisov nižšej právnej sily týkajúcich sa posudzovania strednodobých alebo dlhodobých rizík pre pracovníkov pri práci. Okrem toho pokiaľ ide o článok 12 zákona č. 319/2006, podľa tohto súdu neexistuje ani žiaden následný právny akt nižšej právnej sily, ktorý by vymedzoval účinky nedodržania povinností hodnotenia a monitorovania rizík pri práci. Ako však uviedol tento súd, porušenie povinností uvedených v tomto článku 12 môže mať za následok najmä uloženie správnej pokuty zamestnávateľovi. ( 27 ) Tento súd navyše nevysvetľuje, v čom by táto situácia mala za následok, že zaradenie medzi pracoviská s osobitnými podmienkami by patrilo do pôsobnosti smernice 89/391.

49.

Po šieste a všeobecnejšie, cieľom smernice 89/391 je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Zvýšenie počtu bodov na výpočet dôchodku sa však podľa definície netýka pracovného života, ale obdobia po ňom. Vnútroštátne predpisy síce priznávajú výhodu zníženia veku odchodu do dôchodku pre pracovníkov vystavených osobitným podmienkam, čo obmedzuje čas vystavenia rizikám pri práci, ani toto zníženie však nemá súvis s vykonávaním opatrení zameraných na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci.

50.

Zo všetkých uvedených skutočností teda vyplýva, že tak ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Podilă a i., zaradenie medzi pracoviská, v ktorých sú pracovníci vystavení osobitným podmienkam, nepatrí do pôsobnosti ustanovení smernice 89/391 pokiaľ ide o podmienky priznania a určenia výšky starobného dôchodku.

Za predpokladu, že by to tak bolo, pripomínam, že smernicu 89/391 treba vykladať v spojení so smernicou 2003/88, ( 28 ) ktorej cieľom je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok, najmä pokiaľ ide o dĺžku pracovného času a priznanie pracovníkom minimálnych dôb odpočinku. ( 29 ) Článok 2 bod 9 tejto smernice definuje „primeraný odpočinok“ tak, že „pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie“. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že priznanie dodatočných dní dovolenky za kalendárny rok poskytuje pracovníkovi dlhšie obdobie odpočinku na zotavenie. Súhlasím s tým, že takéto priznanie sa týka ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov pri práci.

53.

Vzhľadom na to vzniká otázka, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť poskytnúť takéto dodatočné dni dovolenky za kalendárny rok pracovníkom, ktorí sú vystavení riziku pri práci. Podľa môjho názoru musí byť odpoveď na túto otázku jednoznačne záporná. Pokiaľ totiž ide o dovolenku za kalendárny rok, v článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 sa uvádza, že členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej štyroch týždňov, v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutie takej dovolenky ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

55.

V tomto kontexte rumunská vláda na pojednávaní uviedla, že po analýze rizika, ktorému je vystavený pracovník, ktorú vykonal zamestnávateľ, by mohla byť poskytnutá dodatočná dovolenka ako opatrenie zamerané na ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci a že v takom prípade by sa tento pracovník mohol na inšpektoráte práce odvolávať na článok 18 ods. 7 zákona č. 319/2006 s cieľom napadnúť neposkytnutie tejto dovolenky alebo neprimeraný charakter prijatého opatrenia a následne sa obrátiť na príslušný vnútroštátny súd, pokiaľ by tento správny orgán neprijal potrebné opatrenia.

56.

Na základe všetkých uvedených skutočností som dospel k záveru, že situácia, o akú ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti ustanovení smerníc 89/391 a 2003/88.

57.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 9 a článok 11 ods. 6 smernice 89/391, ako aj smernica 2003/88 sa majú vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňujú na vnútroštátnu právnu úpravu, tak ako ju vykladajú vnútroštátne súdy, ktorá stanovuje postupy, ktoré pracovníkom neumožňujú odvolať sa na orgán zodpovedný za bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci ani na vnútroštátne súdy, aby preskúmali alebo vykonali klasifikáciu činností pracovníkov do jednotlivých rizikových skupín, na základe ktorých sa priznávajú nároky na starobný dôchodok týchto pracovníkov, ako aj dodatočné dni platenej dovolenky za kalendárny rok nad rámec minima stanoveného v článku 7 ods. 1 smernice 2003/88.

60.

V prípade, že by Súdny dvor nesúhlasil s mojou analýzou, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote, alebo ju neprebral správne. ( 32 ) Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zdá sa, že článok 11 ods. 6 smernice 89/391 bol správne prebratý do vnútroštátneho práva článkom 18 ods. 7 zákona č. 319/2006. Preskúmanie otázky, či má toto ustanovenie priamy účinok, sa preto nezdá byť užitočné pre vnútroštátny súd pri rozhodovaní v spore, ktorý mu bol predložený.

61.

63.

Pokiaľ ide napokon o článok 31 ods. 1 a článok 47 Charty, na ktoré vnútroštátny súd odkazuje vo svojej druhej otázke, pripomínam, že rozsah pôsobnosti Charty, pokiaľ ide o činnosť členských štátov, je vymedzený v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené pre členské štáty, ak vykonávajú právo Únie. Z toho vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa majú uplatňovať vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, ale nie mimo nich. Keďže sa domnievam, že predmetné zaradenie pracovísk nie je upravené právom Únie, nie je potrebné odpovedať na druhú otázku s prihliadnutím na Chartu. V každom prípade článok 47 Charty, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany, síce postačuje sám osebe a nie je potrebné ho spresňovať ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva, aby sa jednotlivcom priznalo právo, ktorého sa možno dovolávať ako takého, ( 35 ) uplatnenie tohto článku však predpokladá, že patrí do pôsobnosti práva Únie.

64.

Pokiaľ by sa Súdny dvor domnieval, že smernica 89/391 sa uplatňuje na také zaradenie pracovísk, o aké ide vo veci samej, za týchto podmienok navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 11 ods. 6 tejto smernice nemá priamy účinok.

V. Návrh

65.

Článok 11 ods. 6 smernice 89/391

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nemá priamy účinok.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Smernica Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349).

( 3 ) Rozsudok z 21. marca 2018 (C‑133/17 a C‑134/17, ďalej len „rozsudok Podilă a i., EU:C:2018:203 ).

( 10 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 852 z 20. decembra 2010.

( 11 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 986 z 31. decembra 2015.

( 12 ) Buletinul Oficial al RS România , časť I, č. 17 – 18 z 1. februára 1969.

( 13 ) Článok 6 ods. 3 zákona č. 27/1966.

( 14 ) Buletinul Oficial al RS România , časť I, č. 82 zo 6. augusta 1977.

( 15 ) Podľa článku 15 rozhodnutia vlády č. 261/2001 pracoviská zaradené do pracovnej skupiny II pred nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia sa v zásade považujú za činnosti vykonávané za osobitných podmienok.

( 22 ) Rozsudok Podilă a i. (body 41 a 42).

( 23 ) Rozsudok Podilă a i. (bod 43).

( 24 ) Rozsudok Podilă a i. (bod 44).

( 25 ) Treba pripomenúť, že smernica 89/391 bola prijatá na základe článku 118 A Zmluvy o EHS (zmenený, teraz článok 153 ZFEÚ), ktorý stanovuje , že Rada prostredníctvom smernice prijme minimálne predpisy s cieľom podporovať zlepšovanie okrem iného pracovného prostredia, najmä s ohľadom na ochranu zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

( 26 ) Pozri rozsudok Podilă a i. (bod 40).

( 27 ) Komisia vo svojich písomných pripomienkach tvrdila, že vnútroštátna právna úprava, ktorou sa vykonáva smernica 89/391, stanovuje občianskoprávne, správne a trestné sankcie v prípade nedodržania opatrení, ktoré stanovuje.

( 34 ) Pozri analogicky rozsudok zo 4. októbra 2018, Link Logistik N&N ( C‑384/17 , EU:C:2018:810 , body 51 až 53 ).

( ) Pozri rozsudok z 27. februára 2025, Krasiliva ( C‑753/23 , EU:C:2025:133 , bod 38 a citovaná judikatúra).