C-679/23
ECLI:EU:C:2025:427
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CC0679
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023CC0679
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 12. júna 2025 ( 1 )
Vec C‑679/23 P
WS,
WT,
WY,
WZ,
YA,
YB
proti
Európskej agentúre pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex)
„Odvolanie – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Politiky vzťahujúce sa na hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Nariadenie (EÚ) 2016/1624 – Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) – Spoločná návratová operácia – Údajné porušenie základných práv – Mimozmluvná zodpovednosť – Príčinná súvislosť“
I. Úvod
1.
Rodina sýrskych Kurdov bola letecky vrátená z Grécka do Turecka v rámci spoločnej návratovej operácie koordinovanej agentúrou Frontex ( 2 ).
2.
Navrhujú, aby súd Únie na základe článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ uložil agentúre Frontex povinnosť zaplatiť im náhradu škody. Tvrdia, že majetková a nemajetková ujma, ktorú utrpeli, bola spôsobená protiprávnym konaním – alebo presnejšie nekonaním – agentúry Frontex pred touto návratovou operáciou, počas nej a po nej, čím boli porušené viaceré ich základné práva.
3.
Môže Únia niesť zodpovednosť za ujmu spôsobenú protiprávnym konaním a/alebo opomenutím agentúry Frontex počas spoločnej návratovej operácie? Za tieto operácie je v zásade primárne zodpovedný členský štát, z ktorého sa uskutočňuje návrat (ďalej len „hostiteľský členský štát“), a Frontex má podpornú úlohu pri príprave, organizácii a koordinácii takýchto operácií. V tejto veci teda vzniká otázka, či má Frontex pri takýchto operáciách konkrétne povinnosti, a ak áno, ktoré z týchto povinností môžu v prípade ich porušenia viesť k zodpovednosti Únie za škodu, a to bez ohľadu na primárnu zodpovednosť hostiteľského štátu za takéto operácie.
4.
Prejednávaná vec sa však dostala na Súdny dvor na základe odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu vydanému v prvostupňovom konaní. ( 3 ) Všeobecný súd zamietol žalobu sýrskej rodiny na základe neexistencie príčinnej súvislosti medzi údajným protiprávnym konaním agentúry Frontex a spôsobenou ujmou. Všeobecný súd teda neposudzoval ďalšie podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti, konkrétne podmienky týkajúce sa protiprávnosti a škody. ( 4 )
5.
Posúdenie Súdneho dvora v prejednávanej veci sa preto obmedzuje na otázky, o ktorých rozhodol Všeobecný súd. Súdny dvor však má príležitosť objasniť, či by agentúra Frontex mohla niesť zodpovednosť za porušenie základných práv pri spoločných návratových operáciách, ako aj rozvinúť svoju judikatúru týkajúcu sa príčinnej súvislosti. ( 5 )
II. Udalosti vedúce ku konaniu na Všeobecnom súde
6.
Žalobcovia, WS a iní, sú šesťčlennou rodinou sýrskych štátnych príslušníkov, ktorí sú etnickými Kurdmi, a tvoria ju dvaja rodičia a štyri deti.
7.
Dňa 9. októbra 2016 prišli na ostrov Milos (Grécko) v rámci skupiny 114 utečencov. ( 6 )
8.
Dňa 14. októbra 2016 boli presunutí do prijímacieho a identifikačného centra na ostrove Leros (Grécko), kde formálne vyjadrili záujem požiadať o medzinárodnú ochranu ( 7 ).
9.
Podľa žalobcov ich 19. októbra 2016 grécka polícia previezla spolu s niekoľkými ďalšími sýrskymi štátnymi príslušníkmi z tzv. hotspotu Leros na policajnú stanicu Leros. Bolo im povedané, že nasledujúci deň budú prepravení do Atén (Grécko).
10.
Dňa 20. októbra 2016 boli letecky prepravení do Adany (Turecko) v rámci spoločnej návratovej operácie Grécka a agentúry Frontex (ďalej len „spoločná návratová operácia“) ( 8 ). Žalobcovia boli následne presunutí do dočasného prijímacieho centra na juhovýchode Turecka.
11.
Žalobcovia tvrdili, že počas návratového letu sedel každý z nich vedľa príslušníka eskortnej skupiny a nebolo im dovolené spolu komunikovať. Podľa žalobcov sa stále domnievali, že ich presúvajú do Atén; až v okamihu, keď vystúpili z lietadla a boli odovzdaní tureckým úradníkom, si uvedomili, že boli namiesto toho prepravení do Turecka.
12.
Dňa 2. novembra 2016 turecké orgány vydali žalobcom doklady o dočasnej ochrane a dočasné cestovné povolenie, ktoré im umožnili cestovať do Sanliurfy (Turecko). Žalobcovia opustili prijímacie centrum a nasťahovali sa do dediny Saruj (Turecko), kde si prenajali dom a kúpili nábytok. Podľa žalobcov sa však neskôr presťahovali do Erbilu (Irak), lebo sa obávali, že turecké orgány ich vrátia do Sýrie. Odvtedy bývajú tam.
13.
Dňa 4. januára 2017 žalobcovia podali agentúre Frontex sťažnosť týkajúcu sa spoločnej návratovej operácie. Tvrdili, že v dôsledku pomoci agentúry Frontex pri tejto operácii boli porušené ich základné práva.
14.
Dňa 15. februára 2017 pracovník agentúry Frontex pre základné práva (ďalej len „FRO“) oznámil žalobcom, že ich sťažnosť je prípustná a bola postúpená výkonnému riaditeľovi a gréckemu ombudsmanovi ako vnútroštátnemu orgánu príslušnému na vybavovanie sťažností vo veciach základných práv podaných proti orgánom pohraničnej stráže v Grécku.
15.
Po sérii správ medzi FRO a žalobcami týkajúcich sa stavu vybavenia ich sťažnosti bolo žalobcom 7. júna 2017 oznámené, že ich sťažnosť bola postúpená gréckej polícii, keďže grécky ombudsman nemá mandát na preskúmanie tejto sťažnosti.
16.
Dňa 17. júla 2018 žalobcovia podali druhú sťažnosť agentúre Frontex z dôvodu nedostatočného napredovania pri vybavovaní prvej sťažnosti.
17.
Dňa 9. augusta 2018 Frontex oznámila žalobcom, že druhá sťažnosť je prípustná a bola spojená s ich prvou sťažnosťou.
18.
Po sérii ďalších správ medzi FRO a žalobcami týkajúcich sa stavu vybavenia ich sťažností im FRO 25. novembra 2019 oznámil, že grécke orgány ukončili svoje interné disciplinárne vyšetrovanie a vydali záverečnú správu, podľa ktorej nebola preukázaná nijaká disciplinárna zodpovednosť.
19.
Dňa 6. októbra 2020 FRO vydal záverečnú správu o oboch sťažnostiach a vec uzavrel. Podľa tejto správy grécke orgány konali v rozpore so základnými právami žalobcov zaručenými článkami 18, 19, 24, 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). V tejto správe sa tiež uvádzalo, že Frontex si splnila svoje povinnosti tým, že vec riešila a nadviazala priamy kontakt s dotknutým členským štátom, a že podnikla iniciatívy s cieľom zabezpečiť uplatňovanie právnych požiadaviek pri vykonávaní návratov v budúcnosti. ( 9 ) Prípadná zodpovednosť agentúry Frontex však nebola v tejto správe spomenutá.
20.
E‑mailmi z 8. a 12. októbra 2020 sa žalobcovia pýtali najmä na skutočnosť, že táto správa sa nezaoberá zapojením agentúry Frontex do spoločnej návratovej operácie ani druhou sťažnosťou na agentúru Frontex.
21.
E‑mailom z 13. októbra 2020 FRO odpovedal, že Frontex si splnila svoje povinnosti týkajúce sa vybavenia ich sťažností. V tomto e‑maile sa okrem iného uvádzalo, že Frontex v súlade s príslušnými predpismi v pravidelných intervaloch riešila vec s gréckymi orgánmi a že mechanizmus na podávanie sťažností má správnu povahu, takže neexistujú nijaké ďalšie opravné prostriedky na napadnutie zistení a následných opatrení prijatých v reakcii na sťažnosti, je však možné podať opravný prostriedok na inštitúcie Únie.
22.
Žalobcovia medzitým 19. apríla 2017 podali na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť proti Grécku týkajúcu sa tej istej spoločnej návratovej operácie, v ktorej namietali porušenie článkov 3 a 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Vec bola vymazaná z registra ESĽP po tom, ako strany dosiahli urovnanie sporu zmierom. ( 10 ) Grécko súhlasilo so zaplatením čiastky 12500 eur za majetkovú a nemajetkovú ujmu na každého sťažovateľa, t. j. spolu 75000 eur, spolu s trovami konania a výdavkami vo výške 1500 eur.
III. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
23.
Dňa 20. septembra 2021 žalobcovia podali na Všeobecný súd žalobu o náhradu škody na základe článku 268 ZFEÚ, článku 340 druhého odseku ZFEÚ a článku 60 ods. 3 nariadenia 2016/1624 ( 11 ), ktorou sa domáhali náhrady škody, ktorá im vznikla v dôsledku údajného protiprávneho konania agentúry Frontex pred návratovou operáciou, počas nej a po nej.
24.
Žalobcovia tvrdili, že Frontex si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 16, 22, 25, 26, 28, 34 a 72 nariadenia 2016/1624, ako aj z krokov 1 až 5 štandardného operačného postupu ( 12 ) a z článku 4 kódexu správania ( 13 ), čím porušila ich základné práva zaručené článkami 1, 4, 18, 19, 24 , 41 a 47 Charty.
25.
Žalobcovia uviedli osem žalobných dôvodov. Prvým, druhým a tretím žalobným dôvodom vytýkali agentúre Frontex, že pri príprave spoločnej návratovej operácie neprijala opatrenia na zabránenie porušeniu ich základných práv. Štvrtým, piatym a šiestym žalobným dôvodom namietali, že Frontex nezabezpečila, aby sa spoločná návratová operácia vykonala takým spôsobom, aby boli počas tejto operácie zaručené ich základné práva. Siedmym a ôsmym žalobným dôvodom tvrdili, že Frontex neprijala vhodné opatrenia na posúdenie spoločnej návratovej operácie a na vybavenie ich sťažností po tejto operácii.
26.
Žalobcovia navrhli, aby im Všeobecný súd priznal náhradu škody za predmetné porušenia, pričom tvrdili, že podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie sú splnené. Navrhli teda, aby Všeobecný súd uložil agentúre Frontex povinnosť zaplatiť im náhradu vo výške 96212,55 eura z titulu majetkovej ujmy a 40000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, spolu s úrokmi. ( 14 ) Navrhli tiež, aby bola agentúre Frontex uložená povinnosť nahradiť trovy konania.
27.
Frontex navrhla žalobu zamietnuť a uložiť žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.
28.
Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.
29.
Po prvé Všeobecný súd konštatoval, že niektoré dokumenty, ktoré žalobcovia predložili po prvýkrát v štádiu repliky alebo pred skončením ústnej časti konania, sú neprípustné z dôvodu ich oneskoreného predloženia bez odôvodnenia (body 41 až 46 a 49 až 51 napadnutého rozsudku).
30.
Po druhé Všeobecný súd sa rozhodol posúdiť najprv podmienku príčinnej súvislosti medzi údajným protiprávnym konaním a uvádzanou ujmou (bod 55 napadnutého rozsudku). Rozhodol, že žalobcovia nepreukázali dostatočne priamu príčinnú súvislosť medzi uvádzanou ujmou a konaním vytýkaným agentúre Frontex (bod 71 napadnutého rozsudku).
31.
Všeobecný súd dospel k tomuto záveru na základe dvoch argumentačných línií. V rámci prvej argumentačnej línie (body 62 až 66 napadnutého rozsudku) najprv uviedol, že tvrdenia žalobcov sú založené na nesprávnom predpoklade, že nebyť údajného nesplnenia povinností agentúrou Frontex týkajúcich sa ochrany základných práv v rámci spoločnej návratovej operácie, neboli by protiprávne vrátení do Turecka a neutrpeli by uvádzanú ujmu (bod 62 napadnutého rozsudku).
32.
Všeobecný súd v tejto súvislosti konštatoval, že podľa článku 34 ods. 1 nariadenia 2016/1624 musí Frontex zabezpečiť ochranu základných práv len pri plnení svojich úloh (bod 63 napadnutého rozsudku). Ďalej uviedol, že podľa článku 27 ods. 1 písm. a) a b) a článku 28 ods. 1 uvedeného nariadenia je úlohou agentúry Frontex, pokiaľ ide o návratové operácie, len poskytovať technickú a operačnú podporu členským štátom a nie hodnotiť opodstatnenosť rozhodnutí o návrate. Ako vyplýva zo smernice 2008/115/ES ( 15 ), toto posúdenie patrí do výlučnej právomoci členských štátov (bod 64 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd rovnako zdôraznil, že v súlade so smernicou 2013/32/EÚ ( 16 ) majú výlučne členské štáty právomoc posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu (bod 65 napadnutého rozsudku).
33.
Všeobecný súd preto rozhodol, že vzhľadom na to, že Frontex nemá právomoci, pokiaľ ide o posúdenie opodstatnenosti rozhodnutí o návrate, ani pokiaľ ide o žiadosti o medzinárodnú ochranu, nie je možné preukázať priamu príčinnú súvislosť medzi vytýkaným konaním a škodou. Dodal, že z článku 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2016/1624 tiež vyplýva, že zodpovednosť za škodu v zásade nesie výlučne hostiteľský členský štát (bod 66 napadnutého rozsudku).
34.
V rámci druhej argumentačnej línie (body 67 až 70 napadnutého rozsudku) Všeobecný súd konštatoval, že uvádzaná ujma nie je priamym dôsledkom údajného protiprávneho konania agentúry Frontex, ale skôr výsledkom voľby žalobcov. Konkrétne podľa Všeobecného súdu: (i) majetková ujma spojená s výdavkami vynaloženými v Turecku bola dôsledkom ich voľby nepostupovať v súlade s pokynmi uvedenými v dočasnom cestovnom povolení vydanom tureckými orgánmi; (ii) majetková a nemajetková ujma spojená s cestou do Iraku a usadením sa tam bola tiež dôsledkom ich vlastného rozhodnutia a nemožno ju považovať za ujmu priamo vyplývajúcu z konania agentúry Frontex a (iii) majetková ujma spojená s nákladmi na právnu pomoc v súvislosti so sťažnosťami na agentúru Frontex bola dôsledkom ich rozhodnutia využiť právne zastúpenie, ktoré nebolo povinné.
35.
V dôsledku toho a vzhľadom na kumulatívnu povahu podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie Všeobecný súd zamietol žalobu bez toho, aby analyzoval ostatné podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti (bod 72 napadnutého rozsudku).
IV. Konanie na Súdnom dvore
36.
Odvolaním podaným 14. novembra 2023 WS a iní ako odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie alebo subsidiárne, aby rozhodol sám a vyhlásil žalobu za dôvodnú. Navrhujú tiež, aby Súdny dvor uložil agentúre Frontex povinnosť nahradiť trovy konania.
37.
Frontex vo svojom vyjadrení k odvolaniu predloženom 7. februára 2024 navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.
38.
Odvolatelia a Frontex predložili aj repliku a dupliku, a to 18. apríla 2024 a 27. mája 2024.
39.
Dňa 4. februára 2025 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom obaja účastníci konania predniesli svoje ústne vyjadrenia.
V. Analýza
40.
Odvolatelia uvádzajú štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom kvalifikovaní žaloby ako žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany alebo (implicitnému) rozhodnutiu o návrate. Druhý odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd z dôvodu takejto nesprávnej kvalifikácie neposúdil tvrdenia odvolateľov, podľa ktorých protiprávne konanie agentúry Frontex spôsobilo ich ujmu, a teda že Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti. Tretí odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi konaním agentúry Frontex a ujmou spôsobenou odvolateľom bola prerušená ich vlastnými rozhodnutiami. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozsahu, v akom vyhlásil niektoré dokumenty za neprípustné.
41.
Svoju analýzu začnem posúdením tvrdení agentúry Frontex, ktorými spochybňuje prípustnosť tohto odvolania (časť A). Následne budem analyzovať prvé dva odvolacie dôvody spoločne (časť B) a potom tretí (časť C) a štvrtý (časť D) odvolací dôvod.
A.
O prípustnosti
42.
Frontex v podstate spochybňuje prípustnosť tohto odvolania zo štyroch dôvodov.
43.
Po prvé Frontex tvrdí, že prvé tri odvolacie dôvody sú neprípustné, lebo spochybňujú skutkové zistenia Všeobecného súdu, a najmä existenciu rozhodnutia o návrate.
44.
Po druhé Frontex tvrdí, že prvé tri odvolacie dôvody sú neprípustné v rozsahu, v akom poukazujú na solidárnu zodpovednosť agentúry Frontex a Grécka, čo predstavuje nový dôvod, ktorý nebol uvedený v prvostupňovom konaní.
45.
Po tretie Frontex tvrdí, že prvý a druhý odvolací dôvod sú neprípustné z dôvodu, že v nich nie sú dostatočne presne uvedené časti napadnutého rozsudku, ktoré sa nimi napádajú.
46.
Po štvrté Frontex spochybňuje záujem odvolateľov na napadnutí napadnutého rozsudku, keďže už získali náhradu škody od Grécka v rámci svojej sťažnosti podanej na ESĽP (pozri bod 22 vyššie).
47.
Odvolatelia tvrdia, že toto odvolanie je prípustné a že tvrdenia agentúry Frontex treba zamietnuť.
48.
Ja s tým súhlasím.
49.
Po prvé odvolatelia sa prvými tromi odvolacími dôvodmi nedomáhajú nového posúdenia skutkového stavu a dôkazov, ale skôr spochybňujú právnu kvalifikáciu Všeobecného súdu, na základe ktorej tento súd rozhodol, že medzi konaním agentúry Frontex a uvádzanou ujmou neexistuje priama príčinná súvislosť.
50.
Odvolatelia v tejto súvislosti tvrdia, že domnienka Všeobecného súdu, podľa ktorej sa žalobou napáda rozhodnutie o návrate, bola právnou, a nie skutkovou domnienkou. V prvostupňovom konaní tvrdili, že rozhodnutie o návrate neexistuje, čo bola Frontex povinná overiť. Rozhodnutie Všeobecného súdu neposúdiť existenciu rozhodnutia o návrate je teda výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. Odvolatelia tiež tvrdia, že Všeobecný súd neposúdil ďalšie relevantné skutočnosti – napríklad, či bol zamestnanec agentúry Frontex na palube lietadla pri návratovom lete alebo či Frontex dostala od gréckych orgánov zoznam mien navrátilcov – z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v nesprávnej kvalifikácii ich žaloby.
51.
Odvolatelia teda nežiadajú, aby Súdny dvor zistil tieto skutkové okolnosti, ale aby konštatoval, že to mal urobiť Všeobecný súd. Okrem toho otázka, či bolo právne zastúpenie potrebné, nie je vecou skutočnosti, ale zahŕňa právne posúdenie, ktoré sú odvolatelia oprávnení napadnúť. Tvrdenia odvolateľov týkajúce sa skutkových okolností sú preto tvrdeniami o právnych otázkach, ktoré podliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom v odvolacom konaní. ( 17 )
52.
Po druhé tvrdenia odvolateľov uvedené v prvých troch odvolacích dôvodoch v súvislosti so solidárnou zodpovednosťou agentúry Frontex a Grécka neboli po prvýkrát uvedené v štádiu odvolania. Z pripomienok účastníkov konania pred Všeobecným súdom ( 18 ) vyplýva, že odvolatelia uviedli tvrdenia založené na existencii solidárnej zodpovednosti agentúry Frontex a Grécka za návratové operácie ( 19 ) tak, že každý z nich nesie zodpovednosť za svoje konanie a za škodu spôsobenú odvolateľom.
53.
Po tretie v prvých dvoch odvolacích dôvodoch sú presne uvedené kritizované body napadnutého rozsudku a vysvetlené dôvody, prečo sú tieto body podľa názoru odvolateľov poznačené nesprávnym právnym posúdením, čo Súdnemu dvoru umožňuje pochopiť, ktoré časti napadnutého rozsudku sa napádajú, a vykonať preskúmanie ich zákonnosti.
54.
Po štvrté, ako bolo uvedené na pojednávaní, odvolatelia mali záujem na konaní, keď podali žalobu, a tento záujem pretrváva, keďže uzavretím zmieru s Gréckom nezanikol ich nárok na súde Únie. Cieľ sledovaný touto žalobou, ktorým je získať primeranú náhradu ujmy, ktorá im bola spôsobená v súvislosti s agentúrou Frontex, teda nebol dosiahnutý. Skutočnosť, že odvolatelia začali na inom súde samostatné konanie proti Grécku z dôvodu údajného porušenia rôznych pravidiel, konkrétne ustanovení EDĽP, vyplývajúce z tej istej spoločnej operácie, môže mať, ako uvádzajú odvolatelia, vplyv na vyčíslenie náhrady škody.
55.
Preto zastávam názor, že odvolanie je prípustné.
B.
O prvom a druhom odvolacom dôvode
56.
Prvými dvoma odvolacími dôvodmi, ktoré sa týkajú bodov 62 až 66 a bodov 71 a 72 napadnutého rozsudku, odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd skreslil ich tvrdenia v prvostupňovom konaní. To malo za následok, že Všeobecný súd nesprávne dospel k záveru, že existencia príčinnej súvislosti nie je preukázaná, a teda neposúdil žiadny z ôsmich žalobných dôvodov uplatnených v prvostupňovom konaní.
57.
Odvolatelia sa podľa svojich tvrdení domáhali toho, že Frontex im spôsobila ujmu porušením svojich vlastných povinností, a nie porušením povinností, ktoré možno pripísať len členským štátom. Ich žaloba v prvostupňovom konaní sa teda týkala splnenia povinností agentúrou Frontex, ktoré jej vyplývajú z nariadenia 2016/1624, a to zabezpečiť dodržiavanie základných práv pri vykonávaní spoločnej návratovej operácie. Všeobecný súd však namiesto toho vykladal uvedenú žalobu ako žalobu proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany a/alebo (implicitnému) rozhodnutiu o návrate, ktoré vo vzťahu k nim prijali grécke orgány. Z tohto dôvodu Všeobecný súd nepripísal agentúre Frontex protiprávne konanie a neposúdil existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a uvádzanou ujmou. Keby Všeobecný súd neskreslil ich tvrdenia, posúdil by všetkých osem žalobných dôvodov uvedených v prvostupňovom konaní, z ktorých každý bol založený na porušení rôznych povinností agentúry Frontex podľa práva Únie, ktoré podľa odvolateľov viedli k porušeniu ich základných práv a spôsobili im ujmu. Odvolatelia ďalej tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2016/1624, keďže toto ustanovenie nesúvisí so zodpovednosťou agentúry Frontex za nesplnenie povinností, ktoré jej vyplývajú z tohto nariadenia.
58.
Frontex spochybňuje túto argumentáciu a tvrdí, že prvé odvolacie dôvody treba zamietnuť.
59.
V prvom rade zastávam názor, že Všeobecný súd v napádanej časti napadnutého rozsudku nedotiahol svoje odôvodnenie do konca. Nevysvetlil, ako jeho zistenia, že výlučne členské štáty majú právomoc vo veciach rozhodnutí o návrate a žiadostí o medzinárodnú ochranu, súvisia s jeho záverom o neexistencii príčinnej súvislosti.
60.
Podľa môjho názoru možno túto rozporuplnú časť napadnutého rozsudku chápať dvoma spôsobmi. Po prvé tento rozsudok možno vykladať tak, že Všeobecný súd v prvostupňovom konaní nesprávne pochopil tvrdenia odvolateľov v tom zmysle, že napádajú platnosť rozhodnutia o návrate, a nie opomenutie agentúry Frontex overiť samotnú existenciu rozhodnutia o návrate. Po druhé tento rozsudok možno vykladať tak, že Všeobecný súd zastával názor, že Frontex nemôže niesť zodpovednosť za náhradu škody, keďže len poskytuje podporu pri návratových operáciách členských štátov. Takýmto výkladom Všeobecný súd implicitne rozhodol, že zákaz uložený agentúre Frontex posudzovať opodstatnenosť rozhodnutí o návrate, ako je stanovený v článku 28 ods. 1 nariadenia 2016/1624, ju oslobodzuje od povinnosti overiť, či sa návratová operácia týka osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o návrate.
61.
Ak je správny prvý výklad napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nesprávne uplatnil pojmy pripísanie a príčinná súvislosť.
62.
Pojem príčinná súvislosť na jednej strane odpovedá na otázku príčiny a následku, t. j. či (ne)konanie konkrétneho subjektu (príčina) viedlo k vzniku škody (následok). Pojem pripísanie na druhej strane spája protiprávne konanie s príslušným subjektom. ( 20 )
63.
Ak sa žalobou podanou na Všeobecný súd tvrdí, že príčinou je (ne)konanie agentúry Frontex, Všeobecný súd nemôže odpovedať na otázku, či existuje súvislosť medzi touto príčinou a uvádzanou ujmou, tým, že preskúma (ne)konanie iného subjektu (v tomto prípade Grécka).
64.
Inými slovami, na to, aby Všeobecný súd dospel k záveru, že Frontex nemohla spôsobiť uvádzanú ujmu, mal vychádzať z údajného (ne)konania agentúry Frontex a následne dospieť k záveru, že toto údajné protiprávne konanie nebolo dostatočne priamou príčinou takejto ujmy. Je pravda, že Všeobecný súd mohol dospieť k záveru, že Frontex nemohla spôsobiť predmetnú ujmu, ak by zastával názor, že overenie existencie rozhodnutia o návrate nepatrí do právomoci agentúry Frontex. ( 21 ) To je to, čo navrhujem ako druhý možný výklad napadnutého rozsudku. Všeobecný súd to však neuviedol (prinajmenšom nie výslovne). Všeobecný súd sa naopak zameral na skutočnosť, že prijatie rozhodnutia o návrate patrí do právomoci členských štátov, a nie agentúry Frontex. Ako odvolatelia zopakovali na pojednávaní, túto skutočnosť pred Súdnym dvorom nikdy nespochybnili.
65.
Jedným z možných záverov preto je, že Všeobecný súd zamenil pripísanie a príčinnú súvislosť, keď nespojil správne konanie so správnym subjektom, a teda nesprávne posúdil existenciu príčinnej súvislosti. ( 22 )
66.
Ako som však vysvetlila, je možné, že Všeobecný súd zastával názor, že Frontex nemá povinnosť overiť, či osoby, ktorých sa spoločná návratová operácia týka, sú skutočne navrátilcami v tom zmysle, že vo vzťahu k nim existuje vykonateľné rozhodnutie o návrate. Keďže teda údajné protiprávne konanie nemožno pripísať agentúre Frontex, Všeobecný súd mohol logicky dospieť k záveru, že medzi týmto konaním a ujmou nemôže existovať príčinná súvislosť.
67.
Ak je správny tento druhý výklad napadnutého rozsudku, je potrebné odpovedať na dve otázky. Po prvé, má Frontex pri návratových operáciách svoje vlastné povinnosti vyplývajúce z práva Únie vrátane povinnosti overiť, či vo vzťahu ku každej osobe na palube lietadla existuje rozhodnutie o návrate? Po druhé, ak má Frontex takúto povinnosť, ale rovnakú povinnosť má aj Grécko, môže Frontex niesť zodpovednosť za celú výšku škody sama? Tieto dve otázky preskúmam postupne.
1. Má Frontex povinnosť overenia podľa nariadenia 2016/1624?
68.
Odvolatelia tvrdia, že celá ujma, ktorú utrpeli, vyplýva z ich zahrnutia do spoločnej návratovej operácie. Keby si Frontex splnila svoju povinnosť overiť, či vo vzťahu k nim existuje rozhodnutie o návrate, zistila by, že takéto rozhodnutie neexistuje a žalobcovia by boli z tejto návratovej operácie vylúčení. Hlavnou príčinou ujmy, ktorú utrpeli, je teda opomenutie agentúry Frontex overiť existenciu rozhodnutia o návrate, čím porušila ich základné práva vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.
69.
Je preto potrebné určiť, či Frontex má podľa nariadenia 2016/1624 takúto povinnosť overenia.
70.
V prvom rade je nesporné, že Charta sama osebe nemôže Európskej únii zverovať nijaké nové právomoci alebo úlohy. ( 23 )
71.
Preto, ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 63 napadnutého rozsudku, článok 34 ods. 1 nariadenia 2016/1624 ukladá agentúre Frontex povinnosť zaručiť ochranu základných práv len pri plnení úloh, ktoré jej vyplývajú z tohto nariadenia.
72.
Frontex však musí pri plnení svojich úloh zabezpečiť dodržanie základných práv. Všetky inštitúcie a orgány Únie sú viazané Chartou na základe jej článku 51 ods. 1, takže opätovné uvedenie takejto povinnosti v článku 34 ods. 1 má iba deklaratórnu povahu.
73.
Nariadenie 2016/1624 upravovalo povinnosti agentúry Frontex v rámci návratových operácií v článku 28. Podľa odseku 1 tohto článku ( 24 ) Frontex poskytuje potrebnú pomoc a zabezpečuje koordináciu alebo organizáciu návratových operácií v súlade so smernicou 2008/115.
74.
Smernica 2008/115 zakazuje návraty bez vykonateľných rozhodnutí. ( 25 ) Účelom trvania na rozhodnutí o návrate je okrem iného zabezpečiť, aby návrat nebol v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. ( 26 )
75.
Uvedený účel sa odráža v nariadení 2016/1624. Jeho článok 4 písm. h) tak stanovuje, že jednou zo zložiek európskeho integrovaného riadenia hraníc je „navracanie štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa vzťahujú rozhodnutia o návrate vydané členským štátom“ ( 27 ).
76.
Pojem „navrátilec“ upravený v článku 2 bode 13 nariadenia 2016/1624 tiež predpokladá existenciu „rozhodnutia o návrate“, ktorým je podľa článku 2 bodu 12 tohto nariadenia správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny nie je oprávnený a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu, pričom dodržiava smernicu 2008/115.
77.
Je teda možné dospieť k záveru, že zámerom normotvorcu Únie v nariadení 2016/1624 je, aby sa spoločné návratové operácie koordinované a/alebo organizované agentúrou Frontex mohli týkať len osôb, na ktoré sa vzťahujú individuálne vykonateľné rozhodnutia o návrate.
78.
Frontex si teda overovaním existencie rozhodnutia o návrate vo vzťahu ku všetkým osobám, ktorých sa týka spoločná návratová operácia, ktorú koordinuje a/alebo organizuje, plní svoju povinnosť zabezpečiť pri plnení svojich úloh dodržiavanie základných práv vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ako to vyžaduje článok 34 ods. 1 nariadenia 2016/1624.
79.
Takéto overenie zároveň nie je v rozpore s článkom 28 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že v rámci pomoci agentúry Frontex nie je „hodnotená skutková podstata rozhodnutí o návrate“. Overenie existencie rozhodnutia o návrate nie je to isté ako posúdenie jeho obsahu , a teda nie je v rozpore so zákazom hodnotiť opodstatnenosť takéhoto rozhodnutia, čo prináleží členským štátom. ( 28 )
80.
Počas konania na Súdnom dvore Frontex nespochybnila, že medzi jej úlohy patrí overovanie existencie rozhodnutí o návrate. Frontex však tvrdila, že si takúto povinnosť v rámci spoločnej návratovej operácie splnila, keďže mala k dispozícii zoznam mien, ktorý dostala od gréckych orgánov a ktorý obsahoval mená odvolateľov. Frontex ďalej tvrdila, že vzhľadom na zásadu lojálnej spolupráce môže spochybniť správnosť tohto zoznamu iba vtedy, ak má vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré naznačujú, že tento dokument je nesprávny, čo nebol prípad prejednávanej veci.
81.
Odvolatelia však tvrdia, že sporný zoznam obsahoval mená osôb, ktoré nepožiadali o azyl, a nie zoznam navrátilcov, a navyše obsahoval v súvislosti s nimi nesprávne informácie, keďže vyjadrili svoj úmysel požiadať o azyl.
82.
Túto diskusiu, aj keď je relevantná na preukázanie zodpovednosti agentúry Frontex, mal Všeobecný súd viesť na účely zistenia relevantných skutočností. V rámci tohto odvolania je dôležité, že táto diskusia nesúvisí s otázkou, či môže existovať príčinná súvislosť medzi opomenutím agentúry Frontex overiť, či odvolatelia boli navrátilcami, a ujmou, ktorá im vznikla ich navrátením. Keďže Všeobecný súd dospel k záveru, že príčinná súvislosť neexistuje, nezistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré sú dôležité vo vzťahu k ostatným podmienkam vzniku zodpovednosti. Ak Frontex môže preukázať, že urobila všetko, čo bolo možné a postačujúce na overenie toho, či sú odvolatelia navrátilcami, nešlo by o porušenie jej povinnosti, respektíve takéto porušenie by nebolo dostatočne závažné. Táto diskusia sa teda týka ďalšej podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti, ale nie je relevantná pre rozhodnutie o existencii príčinnej súvislosti.
83.
Na záver možno konštatovať, že podľa nariadenia 2016/1624 má Frontex povinnosť overiť, či existuje rozhodnutie o návrate vo vzťahu ku všetkým osobám, ktorých sa spoločná návratová operácia týka, čo je dôležité pre splnenie jej povinnosti zabezpečiť pri plnení jej úloh dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Samotná agentúra Frontex to nepopiera. Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že medzi údajne protiprávnym konaním agentúry Frontex a ujmou spôsobenou odvolateľom nemôže existovať príčinná súvislosť.
2. Existuje solidárna zodpovednosť agentúry Frontex a hostiteľského členského štátu?
84.
V rámci druhého výkladu napadnutého rozsudku je tiež možné, že Všeobecný súd nepripísal agentúre Frontex údajne protiprávne konanie, lebo zastával názor, že Frontex a členský štát nemôžu byť solidárne zodpovední za tú istú škodu.
85.
V odbornej literatúre pojem solidárna zodpovednosť, ktorú možno označiť aj výrazom spoločná alebo súbežná zodpovednosť, vo všeobecnosti označuje situácie, v ktorých tak Únia, ako aj členské štáty nesú zodpovednosť za samostatné porušenia práva Únie spôsobujúce jedinú ujmu. ( 29 ) V tejto súvislosti sa agentúre Frontex venovala osobitná pozornosť. ( 30 ) Zdá sa, že pojem solidárna zodpovednosť vyjadruje myšlienku, že za tú istú škodu môže byť zodpovedný viac ako jeden subjekt (preto pojem solidárna zodpovednosť), spolu s možnosťou poškodeného podať žalobu proti ktorémukoľvek z týchto subjektov vo vzťahu k celej škode. ( 31 )
86.
Zdá sa, že odvolatelia používajú pojem solidárna zodpovednosť týmto spôsobom. Na úrovni vykonávania spoločnej návratovej operácie podľa ich názoru tak Frontex, ako aj Grécko majú každý svoju vlastnú povinnosť overiť existenciu rozhodnutia o návrate predtým, ako osobu vrátia. Osoba, ktorá bola neoprávnene vrátená z dôvodu opomenutia overiť existenciu rozhodnutia o návrate, sa môže domáhať náhrady škody buď od agentúry Frontex, alebo od členského štátu. V súčasnom systéme súdnej ochrany v Únii totiž poškodená osoba nemôže podať žalobu súčasne proti agentúre Frontex aj proti členskému štátu na tom istom súde, keďže právomoc rozhodovať o takýchto žalobách majú rozdielne súdy.
87.
Článok 5 ods. 1 nariadenia 2016/1624 stanovuje, že európska pohraničná a pobrežná stráž – t. j. Frontex a členské štáty ( 32 ) – vykonáva európske integrované riadenie hraníc ako „spoločnú zodpovednosť“, pričom členským štátom zostáva primárna zodpovednosť za riadenie ich úsekov vonkajších hraníc. ( 33 )
88.
Spoločná zodpovednosť môže viesť k solidárnej zodpovednosti za škody. Zatiaľ čo členský štát môže niesť zodpovednosť za akýkoľvek druh konania alebo opomenutia, Frontex môže niesť spoločnú zodpovednosť len za tie konania alebo opomenutia, ktoré spadajú do úloh, ktoré jej boli zverené právom Únie. Možnosť spoločnej zodpovednosti nie je len otázkou teoretickej akademickej diskusie. Má potenciálne významné dôsledky nielen pre agentúru Frontex, ktorej právomoci sa zvyšujú s každou zmenou právnych predpisov Únie, ktorými sa táto agentúra riadi, ale aj pre mnohé ďalšie agentúry Únie, ktoré vykonávajú úlohy v spolupráci s členskými štátmi.
89.
Súdny dvor konštatoval, že inštitúcie Únie môžu niesť spoločnú zodpovednosť s členskými štátmi, už vo svojej ranej judikatúre, napríklad v rozsudku Kampffmeyer a i./Komisia. ( 34 ) Zdá sa, že nedávny rozsudok Kočner/Europol ( 35 ) vniesol určitú neistotu, pokiaľ ide o otázku, či spoločná zodpovednosť môže viesť k solidárnej zodpovednosti, ak takáto zodpovednosť nie je v konkrétnej situácii výslovne stanovená právnymi predpismi Únie. V tomto poslednom uvedenom rozsudku Súdny dvor konštatoval, že článok 50 nariadenia (EÚ) 2016/794 ( 36 ) zaviedol solidárnu zodpovednosť Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva, známej ako Europol, a členského štátu za nezákonné spracúvanie údajov ako osobitný režim, ktorý sa odchyľuje od všeobecného režimu mimozmluvnej zodpovednosti stanoveného týmto nariadením. ( 37 )
90.
Podľa môjho názoru Súdny dvor týmto rozsudkom nemal v úmysle stanoviť, že solidárna zodpovednosť je výnimkou v situáciách, v ktorých členské štáty nesú spoločnú zodpovednosť za rovnaké konanie s inštitúciami alebo orgánmi Únie, ktorá závisí od toho, či je takáto zodpovednosť stanovená právnymi predpismi Únie. Naopak, osobitosť režimu stanoveného v nariadení 2016/794, na ktorý Súdny dvor odkázal, spočívala skôr v zavedení dvojfázového mechanizmu, ktorý zbavuje fyzickú osobu povinnosti pripísať nezákonné spracúvanie údajov buď Europolu, alebo členskému štátu, pričom stačí preukázať, že k nezákonnému spracúvaniu údajov došlo. ( 38 )
91.
Situácia v prejednávanej veci sa líši od situácie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Kočner/Europol. Zatiaľ čo režim v uvedenej veci bolo odôvodnený nemožnosťou fyzickej osoby preukázať, či nezákonné spracovanie údajov možno pripísať Europolu alebo členskému štátu, v prejednávanej veci je možné pripísať to isté opomenutie tak agentúre Frontex, ako aj Grécku. Obaja majú vlastnú povinnosť podľa práva Únie neumožniť návrat osoby, vo vzťahu ku ktorej neexistuje rozhodnutie o návrate. Keby Frontex alebo Grécko vykonali toto overenie a pod podmienkou, že rozhodnutie o návrate nebolo vydané, ako tvrdia odvolatelia, odvolatelia by boli zo spoločnej návratovej operácie vylúčení. Príčinu škody v tomto konkrétnom scenári preto možno pripísať obom subjektom, keďže každý z nich mohol zabrániť vzniku škody.
92.
Bráni skutočnosť, že primárnu zodpovednosť za návraty nesú členské štáty, tomu, aby za to isté opomenutie niesla zodpovednosť aj agentúra Frontex? Ak by Súdny dvor prijal takýto výklad, Frontex by pravdepodobne nikdy nemohla niesť zodpovednosť za protiprávne konanie alebo opomenutie počas návratových operácií, keďže podobné povinnosti by mali aj členské štáty. Podľa môjho názoru by sa tým neprimerane znížila zodpovednosť agentúry Frontex a ohrozila ochrana základných práv.
93.
Preto zastávam názor, že v situáciách, v ktorých majú Frontex aj členské štáty spoločné povinnosti v rámci spoločných návratových operácií, Frontex môže byť zodpovedná za škody spôsobené porušením takýchto povinností, aj keď za tú istú škodu môže byť súbežne zodpovedný členský štát.
94.
To ma privádza ku konštatovaniu, že Všeobecný súd nedospel k správnemu záveru, že medzi opomenutím agentúry Frontex vykonať overenie a ujmou spôsobenou odvolateľom nemôže existovať príčinná súvislosť z dôvodu, že agentúre Frontex nemožno pripísať protiprávne konanie v situáciách, v ktorých ho možno pripísať členskému štátu.
95.
Treba dodať, že odvolávanie sa Všeobecného súdu na článok 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2016/1624 je nesprávne. Ako uviedli odvolatelia, toto ustanovenie sa týka konkrétnych pochybení, ktorých sa dopustili zamestnanci pri operačných činnostiach. Nemá vplyv ani dopad na vlastnú zodpovednosť agentúry Frontex za porušenie jej povinností zabezpečiť dodržanie základných práv podľa tohto nariadenia, ako je stanovené v jeho článku 60 ods. 3. ( 39 )
96.
V súhrne možno konštatovať, že bez ohľadu na to, či je správny prvý alebo druhý výklad napadnutého rozsudku, závery Všeobecného súdu, podľa ktorých medzi opomenutím agentúry Frontex a ujmou spôsobenou odvolateľom neexistuje príčinná súvislosť, sú z právneho hľadiska nesprávne.
97.
Preto zastávam názor, že prvý a druhý odvolací dôvod sú dôvodné.
C.
O treťom odvolacom dôvode
98.
Tretím odvolacím dôvodom, ktorý sa týka bodov 66 až 72 napadnutého rozsudku, odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že príčinná súvislosť bola prerušená vlastnými rozhodnutiami odvolateľov.
99.
Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu sa týka majetkovej a nemajetkovej ujmy súvisiacej s Tureckom a Irakom, zatiaľ čo druhá časť tohto odvolacieho dôvodu sa týka majetkovej ujmy súvisiacej s nákladmi na právnu pomoc v súvislosti so sťažnosťami proti agentúre Frontex. ( 40 ) Týmito dvoma otázkami sa budem zaoberať samostatne.
1. O príčinnej súvislosti, pokiaľ ide o majetkovú a nemajetkovú ujmu súvisiacu s Tureckom a Irakom
100.
Všeobecný súd v bodoch 68 a 69 napadnutého rozsudku konštatoval, že majetková a nemajetková ujma súvisiaca s usadením sa v Saruji (Tureckom), útekom do Iraku a definitívnym usadením sa v Iraku bola spôsobená vlastnými rozhodnutiami odvolateľov, a nie konaním agentúry Frontex. Medzi konaním agentúry Frontex a uvádzanou ujmou preto nebola nijaká súvislosť. Odvolatelia tvrdia, že tieto konštatovania sú poznačené nesprávnym právnym posúdením.
101.
Ako sa uvádza v odbornej literatúre, existuje rozdiel medzi skutkovou a právnou príčinnou súvislosťou. ( 41 )
102.
Pri rozhodovaní o skutkovej príčinnej súvislosti sa súdy pýtajú, či je protiprávne konanie podmienkou sine qua non uvádzanej škody. To sa často označuje ako kritérium „určujúceho faktora“. Na úrovni Únie príčinná súvislosť existuje, ak by bez konania inštitúcie alebo orgánu Únie ako určujúceho faktora škoda nevznikla. Ak konanie spočíva v opomenutí, otázka znie, či by škoda nevznikla, keby si inštitúcia alebo orgán Únie splnili svoju povinnosť vyplývajúcu z práva Únie. Ak je odpoveď kladná, skutková príčinná súvislosť existuje.
103.
Počnúc bodom 67 napadnutého rozsudku sa zdá, že Všeobecný súd vykonal svoju analýzu na základe predpokladu existencie skutkovej príčinnej súvislosti. Keby to tak nebolo, záver, aký vyvodil Všeobecný súd, že príčinná súvislosť medzi konaním agentúry Frontex a uvádzanou ujmou bola prerušená rozhodnutiami odvolateľov, by nemal zmysel. Odôvodnenie Všeobecného súdu teda vychádza z predpokladu, že opomenutie agentúry Frontex overiť existenciu rozhodnutia o návrate bolo podmienkou sine qua non , ktorá viedla k ujme spôsobenej odvolateľom. Je pravda, že k takémuto záveru je možné dospieť len vtedy, ak rozhodnutie o návrate neexistovalo, čo nebolo v rámci konania na Všeobecnom súde preukázané. Ak by to tak však bolo, kritérium „určujúceho faktora“ by bolo splnené. Inými slovami, keby Frontex vykonala takéto overenie, je možné, že by zistila, že rozhodnutie o návrate neexistuje, a odvolatelia by nebolo zahrnutí do spoločnej návratovej operácie, a teda by im nebola spôsobená uvádzaná ujma.
104.
Kritérium „určujúceho faktora“ nerozlišuje medzi rôznymi druhmi dôsledkov; nepýta sa, či sú dôsledky pravdepodobné alebo nepravdepodobné, predvídateľné alebo nepredvídateľné, okamžité alebo vzdialené. ( 42 ) Právne systémy členských štátov však často obmedzujú skutkovú príčinnú súvislosť zavedením dodatočných požiadaviek na vznik zodpovednosti. To sa vo všeobecnosti označuje ako právna príčinná súvislosť.
105.
Súdy na vnútroštátnej úrovni, ako aj na úrovni Únie vyjadrujú tieto dodatočné požiadavky pomocou rôznej terminológie a pojmov. ( 43 ) Súdy Únie tak bez toho, aby vysvetlili ich význam, použili výrazy ako škoda vyplývajúca dostatočne priamo z protiprávneho konania, dostatočne priama príčinná súvislosť medzi konaním a škodou, alebo že konanie je rozhodujúcou príčinou škody. ( 44 )
106.
Z tohto hľadiska Všeobecný súd v bode 67 napadnutého rozsudku uviedol, že „samotná skutočnosť, že protiprávne konanie je nevyhnutnou podmienkou (podmienka sine qua non ) v tom zmysle, že v prípade neexistencie takéhoto konania by škoda nevznikla, nepostačuje na vznik príčinnej súvislosti “ ( 45 ).
107.
V judikatúre Súdneho dvora nebola takáto formulácia použitá. ( 46 ) Zdá sa však, že Všeobecný súd tiež zastáva názor, že kritérium „určujúceho faktora“ nie je vždy postačujúce na vznik zodpovednosti. Všeobecný súd tak vo viacerých rozsudkoch rozhodol, že zo zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov, na ktoré odkazuje článok 340 druhý odsek ZFEÚ, nemožno vyvodzovať existenciu povinnosti Únie napraviť akýkoľvek, dokonca aj vzdialený, škodlivý následok . ( 47 )
108.
V dôsledku toho, hoci generálni advokáti ( 48 ) a odborníci ( 49 ) uviedli, že judikatúra súdov Únie týkajúca sa posúdenia príčinnej súvislosti nie je systematická a nevyhnutne sa uplatňuje v každom konkrétnom prípade individuálne, možno dospieť k záveru, že v práve Únie v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti existuje určitá koncepcia právnej príčinnej súvislosti.
109.
Predovšetkým judikatúra už v ranom štádiu vymedzila hranice kritéria „určujúceho faktora“ tým, že vylúčila zodpovednosť inštitúcií alebo orgánov Únie za škodu, ktorá je príliš vzdialená .
110.
V tejto judikatúre sa niekedy konštatovalo, že škoda je príliš vzdialená z dôvodu, že ku škode prispeli iné osoby vrátane samotného poškodeného. Napríklad v rozsudku Trubowest tak Súdny dvor konštatoval, že „aj v prípade, že inštitúcie prípadne prispeli k ujme, ktorej náhrada sa požaduje, uvedené prispenie môže byť veľmi vzdialené z dôvodu zodpovednosti iných osôb, prípadne odvolateľov“ ( 50 ).
111.
Veci, v ktorých sa zohľadnilo prispenie poškodeného, boli podľa môjho názoru vypracované kazuisticky ( 51 ), a nie ako výsledok komplexnej teórie týkajúcej sa právneho posúdenia príčinnej súvislosti. ( 52 )
112.
Súdy Únie posudzovali prispenie poškodeného ku škode spôsobenej inštitúciou alebo orgánom Únie dvoma rôznymi spôsobmi. V niektorých veciach sa prispenie poškodeného zohľadnilo ako prvok vedúci k zníženiu výšky náhrady škody, za ktorú bola zodpovedná inštitúcia alebo orgán Únie, nepovažovalo sa však za prerušenie príčinnej súvislosti. ( 53 ) Vo viacerých veciach sa prispenie poškodeného považovalo za prvok, ktorý prerušuje príčinnú súvislosť. V takýchto veciach súdy Únie konštatovali, že rozhodujúcou príčinou ujmy bolo konanie poškodeného, a nie konanie inštitúcie. ( 54 )
113.
Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, lebo v judikatúre sa prispenie poškodeného zohľadňuje na účely obmedzenia ujmy, a nie ako faktor prerušujúci príčinnú súvislosť. Toto tvrdenie nemožno prijať, keďže existujú obe línie judikatúry, ako bolo uvedené vyššie.
114.
Upozorňujem však, že existujúce veci, v ktorých Súdny dvor konštatoval prerušenie príčinnej súvislosti z dôvodu vlastného rozhodnutia poškodeného, sa týkali najmä škody, ktorá vznikla v rámci obchodnej činnosti, a nemožno ich automaticky preniesť na prejednávanú vec. Išlo prevažne o veci týkajúce sa trhu, ako sú veci týkajúce sa dumpingu ( 55 ), hospodárskej súťaže ( 56 ) alebo koncentrácie ( 57 ), v ktorých boli poškodenými hospodárske subjekty a Súdny dvor prijal záver, že nedbanlivosť alebo jednoducho nesprávne obchodné posúdenie poškodených spôsobilo prerušenie príčinnej súvislosti.
115.
Údajná ujma v prejednávanej veci nemá nič spoločné s obvyklým obchodným rizikom, s ktorým musia subjekty na trhu počítať. Rovnako nemožno tvrdiť, že takáto ujma vznikla v dôsledku nedbanlivosti odvolateľov, a už vôbec nie, že ich nedbanlivosť bola rozhodujúcou príčinou vzniku ujmy, čo bol jeden z dôvodov, prečo Súdny dvor odmietol existenciu príčinnej súvislosti v rozsudku Trubowest. ( 58 )
116.
V prejednávanej veci ujma vyplýva skôr z údajného porušenia základných práv, vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, odvolateľov ktorí boli zároveň v zraniteľnom postavení. ( 59 ) Vzhľadom na skutočnosť, že odvolatelia boli sýrskymi Kurdmi vrátenými do Turecka, sa mi nezdá, že by bolo objektívne možné charakterizovať ich rozhodnutie utiecť do Iraku ako krajiny, ktorú považovali za bezpečnú, ako úplne samostatné rozhodnutie z ich strany. Aj keby skutočne išlo o ich vlastné rozhodnutie a alternatíva zotrvania v Turecku by nebola vylúčená, takéto rozhodnutie sotva bolo ich „slobodnou voľbou“.
117.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor konštatoval, že skutková príčinná súvislosť v prejednávanej veci nebola prerušená vlastnou voľbou odvolateľov. Keby nedošlo k údajne protiprávnemu opomenutiu zo strany agentúry Frontex, odvolatelia by nemuseli čeliť potrebe prijať také ťažké životné rozhodnutie.
118.
Preto zastávam názor, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je dôvodná.
119.
Nevylučujem však možnosť konštatovať, že niektoré druhy ujmy uvádzanej odvolateľmi sú príliš vzdialené opomenutiu agentúry Frontex, a teda vylúčiť zodpovednosť agentúry Frontex za tieto druhy ujmy. To sa týka najmä majetkovej ujmy súvisiacej s nákladmi vynaloženými na usadenie sa v Iraku, ktoré sú nákladmi, ktorým by sa odvolatelia nemohli vyhnúť bez ohľadu na to, kde by sa usadili. V rámci posúdenia právnej príčinnej súvislosti môžu existovať dôvody na vylúčenie tohto druhu ujmy. Ide však o odôvodnenie odlišné od odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré bolo z právneho hľadiska nesprávne a podľa ktorého vlastné rozhodnutie odvolateľov prerušilo súvislosť medzi opomenutím agentúry Frontex a ujmou spôsobenou odvolateľom. V rámci prejednávaného odvolania bolo sporné len toto odôvodnenie.
2. O príčinnej súvislosti, pokiaľ ide o majetkovú ujmu súvisiacu s nákladmi na právnu pomoc vynaloženými v rámci mechanizmu na podávanie sťažností
120.
Odvolatelia ďalej tvrdia, že Všeobecný súd sa v bode 70 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nekonštatoval, že právne zastúpenie bolo v prejednávanej veci nevyhnutné na podanie ich sťažností agentúre Frontex z dôvodu osobitných okolností týkajúcich sa nezákonného vybavovania ich sťažností agentúrou Frontex a ich neznalosti jazykov Únie.
121.
Zastávam názor, že Všeobecný súd sa vo svojom právnom odôvodnení týkajúcom sa tohto druhu ujmy nedopustil nesprávneho posúdenia.
122.
V rozsudku Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( 60 ) Súdny dvor rozhodol, že medzi ujmou spočívajúcou v nákladoch na právne zastúpenie vynaložených v konaní o sťažnosti pred Európskym ombudsmanom a konaním Komisie nie je priama príčinná súvislosť, keďže osoby sa môžu slobodne rozhodnúť obrátiť sa na Európskeho ombudsmana, takže vynaložené náklady nemožno považovať za ujmu spôsobenú predmetnou inštitúciou.
123.
V prejednávanej veci podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby bolo možné dospieť k podobnému záveru vo vzťahu ku sťažnostiam odvolateľov podaným v rámci mechanizmu na podávanie sťažností upraveného v nariadení 2016/1624 ( 61 ).
124.
Podobne ako konanie pred ombudsmanom aj mechanizmus na podávanie sťažností je správnym mechanizmom, ktorý nie je podľa práva Únie povinný, a nevylučuje ani iné súdne a správne prostriedky nápravy. ( 62 )
125.
Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľov týkajúce sa nedostatočného vybavovania ich sťažností agentúrou Frontex, tie nespochybňujú samotnú povahu mechanizmu na podávanie sťažností.
126.
Tvrdenia odvolateľov založené na ich neznalosti jazykov Únie sú rovnako nepresvedčivé. Podľa článku 72 ods. 10 druhého pododseku nariadenia 2016/1624 sa štandardizovaný formulár sťažnosti sprístupní na webovom sídle agentúry a v papierovej forme pri všetkých činnostiach agentúry Frontex „v jazykoch, ktorým štátni príslušníci tretích krajín rozumejú alebo o ktorých sa možno opodstatnene domnievať, že im rozumejú“. To naznačuje, že normotvorca Únie túto skutočnosť zohľadnil, avšak bez toho, aby z toho vyvodil akýkoľvek záver, pokiaľ ide o potrebu právnej pomoci.
127.
Preto zastávam názor, že druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.
D.
O štvrtom odvolacom dôvode
128.
Štvrtým odvolacím dôvodom odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 44 až 46, 50 a 51 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že niektoré dôkazy, konkrétne prílohy C.1, C.3 až C.6 a E.1, sú neprípustné. Podľa ich názoru Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 85 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku, keďže pravidlo preklúzie stanovené v tomto ustanovení sa neuplatňuje na dôkaz opaku alebo na doplnenie návrhov na vykonanie dôkazov, ako je to v prejednávanej veci.
129.
Odvolatelia v tejto súvislosti tvrdia, že: (i) príloha C.1 (znalecký posudok z roku 2022), prílohy C.4 a C.5 (dve správy Parlamentného zhromaždenia Rady Európy z roku 2016) a príloha C.6 (výňatky z výročnej správy Európskeho podporného úradu pre azyl za rok 2016) predstavujú dôkazy opaku, lebo podporujú predchádzajúce tvrdenia a reagujú na tvrdenia uvedené vo vyjadrení agentúry Frontex k žalobe; (ii) príloha C.3 (nedatované písomné vyhlásenie jedného z odvolateľov) predstavuje doplnenie návrhov na vykonanie dôkazov a (iii) príloha E.1 (operačný plán, ktorý Frontex zaslala odvolateľom v roku 2017) neporušuje právo agentúry Frontex na obhajobu, lebo jej obsah jej bol známy.
130.
Frontex tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je neúčinný a v každom prípade nedôvodný. Po prvé tento dôvod nemá nijaký vplyv na úspech vo veci, ak sú prílohy založené do spisu alebo nie. Po druhé umožniť prijatie akéhokoľvek dôkazu predloženého v neskoršom štádiu konania ako dôkazu opaku by znamenalo, že pravidlo preklúzie stanovené v článku 85 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu by sa nikdy neuplatnilo, pričom, ako správne rozhodol Všeobecný súd, odvolatelia neodôvodnili, prečo boli dôkazy predložené oneskorene.
131.
Na rozdiel od toho, čo tvrdí Frontex, podľa môjho názoru štvrtý odvolací dôvod nie je neúčinný. ( 63 )
132.
Podľa judikatúry v práve Únie platí zásada slobodného predkladania dôkazov, takže účastníci konania majú v zásade možnosť predkladať na preukázanie určitej skutočnosti dôkazy akejkoľvek povahy. ( 64 ) V dôsledku toho sú prijateľné aj dokumenty, ktoré nie sú rozhodujúce pre výsledok žaloby, ale ktorých cieľom je napríklad len objasniť diskusiu alebo doplniť informácie poskytnuté súdu Únie. Právo účastníka konania predložiť dôkaz nie je spojené s jeho objektívnou nevyhnutnosťou pre diskusiu.
133.
Súhlasím však s agentúrou Frontex, že tento odvolací dôvod je nedôvodný.
134.
Ako poznamenal Všeobecný súd v bode 44 napadnutého rozsudku, účastníci konania musia odôvodniť omeškanie s predložením svojich nových dôkazov alebo návrhov na vykonanie nových dôkazov a súd Únie má právomoc preskúmať dôvodnosť týchto dôvodov a odmietnuť ich, ak toto oneskorené predloženie dôkazov nie je dostatočne právne odôvodnené alebo dôvodné. V tejto súvislosti podľa judikatúry oneskorené predloženie dôkazov možno odôvodniť najmä skutočnosťou, že účastník konania nemal predmetné dôkazy skôr k dispozícii, alebo že oneskorené predloženie dôkazov protistranou odôvodňuje, aby bol spis doplnený tak, aby sa zabezpečilo rešpektovanie zásady kontradiktórnosti. ( 65 )
135.
V prejednávanej veci, pokiaľ ide o dokumenty predložené v neskoršom štádiu repliky (prílohy C.1 a C.3 až C.6), je zrejmé, že tieto dokumenty sa netýkali nových aspektov, ktoré do konania vniesla obhajoba agentúry Frontex. Okrem toho, pokiaľ ide o dokument predložený pred skončením ústnej časti konania (príloha E.1), je zrejmé, že vlastné pochybenie odvolateľov nepredstavuje platné odôvodnenie omeškania, a skutočnosť, že jeho predloženie nemohlo porušiť právo agentúry Frontex na obhajobu, je irelevantná.
136.
Za týchto okolností Všeobecný súd správne konštatoval, že odvolatelia dostatočne právne neodôvodnili oneskorené predloženie predmetných dôkazov, a v dôsledku toho tieto dôkazy odmietol ako neprípustné.
137.
Preto zastávam názor, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.
VI. Dôsledky
138.
Na základe uvedenej analýzy navrhujem zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ide o prvý a druhý odvolací dôvod, ako aj prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu, a zamietnuť odvolanie v rozsahu, v akom ide o druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu a štvrtý odvolací dôvod.
139.
Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak Súdny dvor súd zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.
140.
V prejednávanej veci nejde o taký prípad. Aj keď zastávam názor, že odôvodnenie Všeobecného súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nemožno preukázať príčinnú súvislosť, je z právneho hľadiska nesprávne, na účely určenia, či takáto príčinná súvislosť existuje, treba určiť, či bolo vydané rozhodnutie o návrate. To si vyžaduje posúdenie skutkového stavu, ktoré Všeobecný súd ešte nevykonal. Súdny dvor preto nemôže rozhodnúť o existencii príčinnej súvislosti ani o ostatných podmienkach vzniku zodpovednosti.
VII. Návrh
141.
Navrhujem, aby Súdny dvor:
–
zrušil rozsudok Všeobecného súdu zo 6. septembra 2023, WS a i./Frontex ( T‑600/21 , EU:T:2023:492 ),
–
vrátil vec Všeobecnému súdu.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Frontex je obvyklý názov agentúry Únie zriadenej v roku 2004 nariadením Rady (ES) č. 2007/2004 z 26. októbra 2004 ( Ú. v. EÚ L 349, 2004, s. 1 ) pod názvom „Európska agentúra pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie“ s cieľom pomáhať členským štátom pri riadení vonkajších hraníc Únie. Oficiálny názov tejto agentúry bol zmenený na „Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž“ nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1624 zo 14. septembra 2016 o európskej pohraničnej a pobrežnej stráži, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 a ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 863/2007, nariadenie Rady (ES) č. 2007/2004 a rozhodnutie Rady 2005/267/ES ( Ú. v. EÚ L 251, 2016, s. 1 ), ktoré je uplatniteľné na prejednávanú vec. Toto nariadenie bolo nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1896 z 13. novembra 2019 o európskej pohraničnej a pobrežnej stráži a zrušení nariadení (EÚ) č. 1052/2013 a (EÚ) 2016/1624 ( Ú. v. EÚ L 295, 2019, s. 1 ).
( 3 ) Rozsudok zo 6. septembra 2023, WS a i./Frontex ( T‑600/21 , EU:T:2023:492 , ďalej len „napadnutý rozsudok“).
( 4 ) Pozri napríklad rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol ( C‑755/21 P , EU:C:2024:202 , body 117 a 118 ). Treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora súd Únie nie je povinný skúmať tieto podmienky v určitom poradí. Pozri napríklad rozsudky z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia ( C‑419/08 P , EU:C:2010:147 , body 40 až 50 , ďalej len „Trubowest“), a z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia ( C‑447/17 P a C‑479/17 P , EU:C:2019:672 , bod 148 ).
( 5 ) Súdny dvor prejednáva túto vec súbežne s inou vecou, Hamoudi/Frontex (C‑136/24 P), ktorá nastoľuje dôležité, hoci odlišné otázky, pokiaľ ide o posúdenie podmienky týkajúcej sa škody v rámci žaloby o náhradu škody podanej proti agentúre Frontex v súvislosti s jej námornými operačnými činnosťami. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Norkus vo veci Hamoudi/Frontex ( C‑136/24 P , EU:C:2025:257 ).
( 6 ) Podľa novinového článku pripojeného k ich žalobe podanej na Všeobecný súd (Amnesty International: „Greece: Evidence points to illegal forced return of Syrian refugees to Turkey“, 28. október 2016) boli zrejme zachránení v gréckych vodách, keď sa ich loď smerujúca z Turecka do Talianska dostala do problémov, a boli prevezení na ostrov Milos.
( 7 ) Dokumenty potvrdzujúce takéto vyhlásenia sú priložené k žalobe.
( 8 ) Táto návratová operácia bola súčasťou spoločnej operácie koordinovanej agentúrou Frontex, známej ako Spoločná operácia Poseidon, na ktorej sa zúčastnilo viacero členských štátov. Bola spustená s cieľom pomôcť Grécku pri riadení nelegálnych migračných tokov pozdĺž jeho hraníc. Ako vyplýva zo spisu, Frontex a Grécko vykonávali spoločnú návratovú operáciu v rámci vyhlásenia EÚ a Turecka (Európska rada, 18. marec 2016). Podľa bodu 1 tohto vyhlásenia: „Všetci noví neregulárni migranti prichádzajúci z Turecka na grécke ostrovy budú od 20. marca 2016 vracaní do Turecka. Tento postup sa bude vykonávať v súlade s právom EÚ a medzinárodným právom, čím sa vylúči akýkoľvek druh kolektívneho vyhostenia. Všetci migranti budú chránení v súlade s príslušnými medzinárodnými normami a v súlade so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. …“
( 9 ) V tejto súvislosti sa v uvedenej správe uvádzalo, že v júni 2017 Frontex zmenila vzor, ktorý Grécko používa na účely oznámenia zoznamu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú byť prijatí späť do Turecka, tejto agentúre. Okrem toho v októbri 2017 Frontex súhlasila s tým, že do webovej žiadosti agentúry Frontex o návrat (ďalej len „FAR“) zahrnie dodatočné informácie, aby členské štáty mohli deklarovať a potvrdiť existenciu vykonateľných rozhodnutí o návrate ako novú procesnú záruku návratových operácií.
( 10 ) Pozri rozsudok ESLP, 19. januára 2023, L.H.M. a i. v. Grécko (CE:ECHR:2023:0119DEC003052017).
( 11 ) Článok 60 ods. 3 nariadenia 2016/1624 stanovuje: „V prípade mimozmluvnej zodpovednosti [Frontex] nahradí všetky škody spôsobené jej orgánmi alebo jej zamestnancami pri výkone ich povinností, a to v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov.“
( 12 ) „Štandardný operačný postup agentúry Frontex na zabezpečenie dodržiavania základných práv (ZP) v rámci spoločných operácií a pilotných projektov agentúry Frontex“ zo 16. júla 2012 (ďalej len „štandardný operačný postup“), pripojený k žalobe.
( 13 ) „Kódex správania agentúry Frontex pre spoločné návratové operácie koordinované agentúrou Frontex“ zo 7. októbra 2013 (ďalej len „kódex správania“), pripojený k žalobe.
( 14 ) Ako sa uvádza v bodoch 58 a 59 napadnutého rozsudku, majetková ujma uvádzaná žalobcami spočívala v: (i) nákladoch na prenájom domu a kúpu nábytku v Saruji (Turecko); (ii) nákladoch na útek do Iraku; (iii) nájomnom zaplatenom v Iraku; (iv) nákladoch na elektrinu na bývanie v dome v Iraku; (v) školnom detí v Iraku; (vi) nákladoch na živobytie v Iraku a (vii) nákladoch na právnu pomoc v súvislosti s ich sťažnosťami na agentúru Frontex. Nemajetková ujma uvádzaná žalobcami spočívala v: (i) pocitoch úzkosti, najmä u detí, spôsobených návratovým letom do Turecka z dôvodu ich odlúčenia počas tohto letu, zákazu hovoriť a prítomnosti uniformovaných príslušníkov eskortnej skupiny a polície a (ii) pocitoch strachu a utrpenia spojených s mimoriadne náročnou a nebezpečnou cestou do Iraku, ktorú podnikli pre obavy, že turecké orgány ich vrátia do Sýrie.
( 15 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ). Európska komisia nedávno predložila návrh na nahradenie tejto smernice: pozri COM (2025) 1010 final, 11. marec 2025.
( 16 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ). Táto smernica bola nahradená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1348 zo 14. mája 2024, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32 (Ú. v. EÚ L, 2024/1348).
( 17 ) Podľa ustálenej judikatúry síce posúdenie skutkového stavu v rámci žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Únie prináleží Všeobecnému súdu, Súdny dvor však môže pri určovaní príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a uvádzanou ujmou preskúmať právnu kvalifikáciu skutkového stavu a z neho vyvodené právne následky. Pozri napríklad rozsudky zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric ( C‑440/07 P , EU:C:2009:459 , body 192 a 193 ), a zo 7. júna 2018, Equipolymers a i./Rada ( C‑363/17 P , EU:C:2018:402 , bod 22 ).
( 18 ) V tejto súvislosti odkazujem na žalobu (body 4 až 13 a 137 a 138), vyjadrenie k žalobe (body 5 až 8 a 39) a repliku (body 12 až 18 a 64 až 66).
( 19 ) Takéto tvrdenia totiž odvolatelia formulovali pod názvom „spoločná zodpovednosť“.
( 20 ) Pozri napríklad FINK, M., RAUCHEGGER, C., De CONINCK, J.: The Action for Damages as a Fundamental Rights Remedy. In: FINK, M. (ed.): Redressing Fundamental Rights Violations by the EU : The Promise of the „Complete System of Remedies “. Cambridge: Cambridge University Press, 2024, s. 36 – 63, osobitne s. 56.
( 21 ) Pozri v tejto súvislosti WAKEFIELD, J.: Judicial Protection Through the Use of Article 288(2) EC. The Hague: Kluwer Law International, 2002, s. 222, ktorý uvádza: „Na otázku ‚Spôsobili inštitúcie [Únie] škodu?‘ nie je možné odpovedať bez toho, aby sme vedeli, čo mali inštitúcie [Únie] urobiť.“
( 22 ) Takto reagovali mnohí odborníci na napadnutý rozsudok. Pozri napríklad LACONI, A.: Responsibility for fundamental rights breaches in return operations: shades and lights on the first action for damages against Frontex. In: DPCE Online , zv. 61, č. 4, 2023, s. 3689 – 3697; CORNELISSE, G.: EU Boots on the Ground and Effective Judicial Protection against Frontex’s Operational Powers in Return: Lessons from Case T‑600/21. In: European Journal of Migration and Law , roč. 26, 2024, s. 356 – 380; GKLIATI, M.: Shaping the Joint Liability Landscape? The Broader Consequences of WS v Frontex for EU Law. In: European Papers , roč. 9, 2024, s. 69 – 86; NICOLOSI, S. F.: The European Border and Coast Guard Agency (Frontex) and the limits to effective judicial protection in European Union law. In: European Law Journal , roč. 30, 2024, s. 149 – 164; RIZZUTO FERRUZZA, S.: Frontex and Effective Remedies: Assessing mechanisms of legal protection in a shared enforcement space , doktorandská práca, Luxemburská univerzita, 2025, osobitne s. 197 – 207. Pokiaľ ide o blogové príspevky, pozri napríklad DAVIES, G.: The General Court finds Frontex not liable for helping with illegal pushbacks: it was just following orders. In: European Law Blog , 11. september 2023; De CONINCK, J.: Shielding Frontex: On the EU General Court’s „WS and others v Frontex“. In: Verfassungsblog , 9. september 2023; TAS, S.: Op‑Ed: Frontex above the law – a missed opportunity for a landmark judgment on Frontex’s responsibility with regards fundamental rights violations: WS and Others v Frontex (T‑600/21). In: EU Law Live , 20. september 2023; ZIEBRITZKI, C.: A Hidden Success: Why the EU General Court’s Frontex Judgment is Better than it Seems. In: Verfassungsgblog , 13. október 2023.
( 23 ) Pozri článok 51 ods. 2 Charty. Pozri napríklad rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa) ( C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 87 ).
( 24 ) Pozri tiež odôvodnenie 34 nariadenia 2016/1624.
( 25 ) Podľa ustálenej judikatúry členský štát nemôže vyhostiť neoprávnene zdržiavajúceho sa štátneho príslušníka tretej krajiny bez toho, aby predtým prijal rozhodnutie o návrate, a to pri dodržaní hmotnoprávnych a procesných záruk, ktoré táto smernica zavádza. Pozri napríklad rozsudky zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu) ( C‑808/18 , EU:C:2020:1029 , bod 253 ), a z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa) ( C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 54 ).
( 26 ) Pozri v tejto súvislosti najmä články 5 a 9 a odôvodnenie 8 smernice 2008/115. Súdny dvor rozhodol, že článok 5 smernice 2008/115 ukladá členským štátom povinnosť, aby vo všetkých fázach konania o návrate dodržoval zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Pozri napríklad rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa) ( C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 55 ).
( 27 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.
( 28 ) Treba uviesť, že v nariadení 2019/1896, ktoré nahradilo nariadenie 2016/1624, sa popri ustanoveniach, ktoré bránia agentúre Frontex hodnotiť opodstatnenosť rozhodnutí o návrate (pozri článok 10 ods. 1 písm. n), článok 48 ods. 1 a článok 50 ods. 1 tohto nariadenia), uvádza aj požiadavka v článku 50 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje: „Dotknutý členský štát potvrdí agentúre [Frontex], že sa na všetkých navrátilcov, ktorých sa týka návratová operácia organizovaná alebo koordinovaná agentúrou [Frontex], vzťahuje vykonateľné rozhodnutie o návrate.“ To naznačuje, že povinnosť agentúry Frontex overiť, že na osoby, ktorých sa návratová operácia týka, sa vzťahuje rozhodnutie o návrate, nepredstavuje situáciu, v ktorej Frontex hodnotí opodstatnenosť takéhoto rozhodnutia.
( 29 ) Pozri napríklad WILS, W.: Concurrent Liability of the Community and a Member State. In: European Law Review , roč. 17, č. 3, 1992, s. 191 – 206; OLIVER, P.: Joint Liability of the Community and the Member States. In: HEUKELS, T., McDONNELL, A. (eds): The Action for Damages in Community Law . The Hague: Kluwer Law International, 1997, s. 285 – 309; de VISSER, M.: The Concept of Concurrent Liability and Its Relationship with the Principle of Effectiveness: A One‑Way Ticket into Oblivion. In: Maastricht Journal of European and Comparative Law , roč. 11, č. 1, 2004, s. 47 – 70; BIONDI, A., FARLEY, M.: The Right to Damages in European Law . Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer, 2009, s. 163 – 199; BRÜGGEMEIER, G.: Tort Law in the European Union . 2nd edition. Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer, 2018, s. 155 a 156.
( 30 ) Pozri napríklad FINK, M.: Frontex and Human Rights: Responsibility . In: „ Multi‑Actor Situations“ under the ECHR and EU Public Liability Law . Oxford: Oxford University Press, 2018, osobitne s. 265 – 306; FINK, M.: EU Liability for Contributions To Member States’ Breaches of EU Law. In: Common Market Law Review , roč. 56, č. 5, 2019, s. 1227 – 1264, osobitne s. 1259 – 1262; De CONINCK, J.. The EU’s Human Rights Responsibility Gap: Deconstructing Human Rights Impunity of International Organisations . Oxford: Hart, 2024, osobitne s. 115 – 141 a 262 a 263.
( 31 ) Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Rantos vo veci Kočner/Europol ( C‑755/21 P , EU:C:2023:481 , osobitne body 35 a 50 až 52).
( 32 ) Pozri článok 3 ods. 1 a odôvodnenie 5 nariadenia 2016/1624.
( 33 ) Pozri tiež odôvodnenie 6 nariadenia 2016/1624.
( 34 ) Pozri rozsudok zo 14. júla 1967 ( 5/66, 7/66, 13/66 až 16/66 a 18/66 až 24/66 , EU:C:1967:31 ; ECR 1967 s 245, osobitne s. 262).
( 35 ) Pozri rozsudok z 5. marca 2024 ( C‑755/21 P , EU:C:2024:202 ).
( 36 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. mája 2016 o Agentúre Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol), ktorým sa nahrádzajú a zrušujú rozhodnutia Rady 2009/371/SVV, 2009/934/SVV, 2009/935/SVV, 2009/936/SVV a 2009/968/SVV ( Ú. v. EÚ L 135, 2016, s. 53 ).
( 37 ) Pozri rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol ( C‑755/21 P , EU:C:2024:202 , bod 68 ).
( 38 ) Pokiaľ ide o podrobnú analýzu dôsledkov rozsudku vydaného vo veci Kočner/Europol, pozri De CONINCK a J., TAS, S.: Investigating five dimensions of the EU’s liability regime: Marián Kočner. In: Common Market Law Review , roč. 62, č. 1, 2025, s. 195 až 214.
( 39 ) Pozri v tejto súvislosti napríklad DAVIES, citované v poznámke pod čiarou 22 vyššie.
( 40 ) Pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie, v ktorej sú zhrnuté všetky druhy ujmy uvádzanej odvolateľmi.
( 41 ) Pozri napríklad BIONDI a FARLEY, citované v poznámke pod čiarou 29 vyššie, s. 146 až 154; van DAM, C.: European Tort Law . 2nd edition. Oxford: Oxford University Press, 2013, Kapitola 11, s. 307 – 345.
( 42 ) Pozri v tejto súvislosti van DAM, citované v poznámke pod čiarou 41 vyššie, s. 311.
( 43 ) Ako výstižne vyjadril jeden z autorov, „ide o mýtické formulky, ktoré používajú vnútroštátni duchovní deliktného práva s cieľom odvrátiť nebezpečenstvo príliš ďalekosiahlych dôsledkov pre osobu zodpovednú za škodu. Za rúškami týchto kritérií zohrávajú významnú úlohu politické dôvody.“ In: van DAM, citované v poznámke pod čiarou 41 vyššie, s. 311.
( 44 ) Pozri napríklad rozsudky zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada ( 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79 , EU:C:1979:223 , bod 21 ); Trubowest (bod 53); z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia ( C‑447/17 P a C‑479/17 P , EU:C:2019:672 , body 32 a 135 ); a z 5. marca 2024, Kočner/Europol ( C‑755/21 P , EU:C:2024:202 , bod 135 ).
( 45 ) Všeobecný súd v napadnutom rozsudku odkázal na rozsudok z 30. novembra 2011, Transnational Company Kazchrome a ENCR Marketing/Rada a Komisia ( T‑107/08 , EU:T:2011:704 , bod 80 ) (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Všeobecný súd toto tvrdenie častokrát zopakoval. Pozri napríklad rozsudky zo 7. decembra 2017, Missir Mamachi di Lusignano a i./Komisia ( T‑401/11 P RENV‑RX , EU:T:2017:874 , bod 69 ), a z 23. mája 2019, Remag Metallhandel a Jaschinsky/Komisia ( T‑631/16 , EU:T:2019:352 , bod 52 ).
( 46 ) Pozri však návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Holcim (Deutschland)/Komisia ( C‑282/05 P , EU:C:2007:19 , body 91 a 92 ).
( 47 ) Pozri napríklad rozsudky zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada ( 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79 , EU:C:1979:223 , bod 21 ), a Trubowest (bod 53) (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
( 48 ) Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Trabucchi vo veci Compagnie Continentale France/Rada ( 169/73 , EU:C:1974:135 , bod 1 ).
( 49 ) Pozri napríklad GUTMAN, K.: The Evolution of the Action for Damages Against the European Union and Its Place in the System of Judicial Protection. In: Common Market Law Review , roč. 48, č. 3, 2011, s. 695 až 750, osobitne s. 724 a 725; van DAM, citované v poznámke pod čiarou 41 vyššie, s. 321 – 324; STRAND, M., GARCIA‑PERROTE MARTÍNEZ, I.: The Passing‑On Problem in Damages and Restitution under EU Law . 2nd edition. Cheltenham: Edward Elgar, 2023, osobitne s. 78 – 89.
( 50 ) Trubowest (bod 59). Pozri tiež uznesenie z 31. marca 2011, Mauerhofer/Komisia ( C‑433/10 P , EU:C:2011:204 , bod 132 ).
( 51 ) Napríklad generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Komisia/Schneider Electric ( C‑440/07 P , EU:C:2009:48 , bod 164 ), uviedol: „Prvky na účely analýzy poskytuje judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej v prípade mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcií [Únie] môže nedostatok predvídavosti alebo obozretnosti žiadateľa o náhradu škody oslabiť príčinnú súvislosť medzi protiprávnym aktom a škodou a viesť k obmedzeniu... alebo dokonca vylúčeniu zodpovednosti... Nad rámec tohto zovšeobecnenia si však spory vznikajúce v tejto oblasti nevyhnutne vyžadujú kauzistický prístup.“
( 52 ) Pozri však rozsudok zo 7. decembra 2017, Missir Mamachi di Lusignano a i./Komisia ( T‑401/11 P RENV‑RX , EU:T:2017:874 ). V tejto veci Všeobecný súd navrhol dve teórie, a to teóriu ekvivalencie podmienok a teóriu primeranej príčinnej súvislosti, pričom rozhodol, že viac vecí patrí do druhej teórie, čo však nevylučuje uplatnenie prvej teórie.
( 53 ) Napríklad vo veci Fresh Marine/Komisia Všeobecný súd rozhodol, že Komisia je až do určitého okamihu zodpovedná len za polovicu škody, keďže sa usúdilo, že rozhodnutia žalobcu rovnako prispeli k vzniknutej škode: pozri rozsudok z 24. októbra 2000 ( T‑178/98 , EU:T:2000:240 , body 135 a 136 ) (odvolanie zamietnuté rozsudkom z 10. júla 2003, Komisia/Fresh Marine C‑472/00 P , EU:C:2003:399 ). Pozri tiež rozsudok z 27. marca 1990, Grifoni/Komisia ( C‑308/87 , EU:C:1990:134 , body 16 až 18 ), v ktorom Súdny dvor zastával názor, že vlastné prispenie žalobcu neprerušuje príčinnú súvislosť, ale má skôr vplyv na výšku náhrady škody, za ktorú je zodpovedná Komisia. V rozsudku zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia ( 145/83 , EU:C:1985:448 , body 53 až 55 ), Súdny dvor konštatoval, že hoci žalobca významne prispel ku škode, viedlo to k zníženému rozsahu zodpovednosti Komisie, ale neprerušila sa tým príčinná súvislosť.
( 54 ) Pozri napríklad rozsudky zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric ( C‑440/07 P , EU:C:2009:459 , bod 205 ); z 28. februára 2013, Inalca a Cremonini/Komisia ( C‑460/09 P , EU:C:2013:111 , bod 118 ), a z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia ( C‑447/17 P a C‑479/17 P , EU:C:2019:672 , bod 41 ).
( 55 ) Pozri napríklad Trubowest (body 53 až 65).
( 56 ) Pozri napríklad rozsudok z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia ( C‑447/17 P a C‑479/17 P , EU:C:2019:672 , body 32 až 42 ), v ktorom sa návrh na náhradu škody týkal nákladov na bankovú záruku spôsobených neprimeranou dĺžkou konania o zákonnosti pokuty na základe článku 101 ZFEÚ. Pozri tiež, ale vo vzťahu k nákladom na záruku na zabezpečenie napadnutej pokuty uloženej za nezrovnalosti zistené vo vývozných náhradách za hovädzie a teľacie mäso, rozsudok z 28. februára 2013, Inalca a Cremonini/Komisia ( C‑460/09 P , EU:C:2013:111 , body 117 až 124 ).
( 57 ) Pozri napríklad rozsudok zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric ( C‑440/07 P , EU:C:2009:459 , body 197 až 207 ).
( 58 ) Pozri Trubowest (bod 61).
( 59 ) V tejto súvislosti ESĽP v rozsudku z 21. januára 2011, M. S. S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609, bod 232), konštatoval, že „súd musí zohľadniť skutočnosť, že sťažovateľ ako žiadateľ o azyl bol obzvlášť zraniteľný vzhľadom na všetko, čím si prešiel počas svojej migrácie, a na traumatické skúsenosti, ktoré predtým pravdepodobne zažil“.
( 60 ) Pozri rozsudok z 28. júna 2007 ( C‑331/05 P , EU:C:2007:390 , osobitne body 24 až 29). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( C‑331/05 P , EU:C:2007:191 , body 91 až 96 ).
( 61 ) Pozri článok 72 nariadenia 2016/1624.
( 62 ) Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 50 nariadenia 2016/1624.
( 63 ) Podľa judikatúry platí, že v rámci odvolania, pokiaľ jeden z dôvodov uvádzaných Všeobecným súdom postačuje na odôvodnenie výroku jeho rozsudku, vady, ktoré mohol obsahovať iný dôvod predmetného rozsudku, nemôžu ovplyvniť uvedený výrok, takže odvolací dôvod, ktorý ich uvádza, je neúčinný a treba ho zamietnuť. Pozri napríklad rozsudky zo 14. októbra 2014, Buono a i./Komisia ( C‑12/13 P a C‑13/13 P , EU:C:2014:2284 , bod 47 ), a z 21. decembra 2023, United Parcel Service/Komisia ( C‑297/22 P , EU:C:2023:1027 , bod 64 ).
( 64 ) Pozri napríklad rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA ( C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 92 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Ombudsman/Staelen ( C‑337/15 P , EU:C:2016:823 , bod 84 ).
( ) Pozri napríklad rozsudky zo 16. septembra 2020, BP/FRA ( C‑669/19 P , EU:C:2020:713 , bod 41 ), a z 23. novembra 2023, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia ( C‑758/21 P , EU:C:2023:917 , bod 43 ).