C-730/23
ECLI:EU:C:2026:424
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CC0730
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 21. mája 2026 ( 1 )
Vec C ‑ 730/23
Poľská republika
proti
Spolkovej republike Nemecko
„ Nesplnenie povinnosti štátom – Článok 259 ZFEÚ – Nariadenie (ES) č. 1013/2006 – Preprava odpadu – Článok 24 ods. 2 – Spätné prevzatie odpadu príslušným orgánom miesta odoslania v prípade nezákonnej prepravy – Odmietnutie Spolkovej republiky Nemecko prevziať späť v lehote 30 dní odpad prepravený z Nemecka na územie Poľska – Článok 28 – Nesúhlas v otázkach zaradenia – Povinnosť považovať sporný odpad za odpad uvedený v prílohe IV tohto nariadenia – Článok 4 ods. 3 ZEÚ – Zásada lojálnej spolupráce “
I. Úvod
1. Poľská republika, ktorú čiastočne podporuje Európska komisia, svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor konštatoval, že Spolková republika Nemecko si nesplnila povinnosti, ktoré jej plynú z práva Únie a konkrétne z nariadenia (ES) č. 1013/2006,( 2 ) ako aj z článku 4 ods. 3 ZEÚ, v súvislosti s viacerými prepravami odpadu z Nemecka do šiestich lokalít v Poľsku.
2. Hlavnou otázkou v prejednávanej veci je uplatnenie zásady slobodného predkladania dôkazov a zásady voľného hodnotenia dôkazov v rámci tohto nariadenia pri príležitosti jedného z mála konaní o nesplnení povinnosti, ktoré začal členský štát.
II. Právny rámec
3. Článok 24 nariadenia č. 1013/2006, nazvaný „Spätné prevzatie v prípade nezákonnej prepravy“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:
„1. Ak príslušný orgán odhalí prepravu ktorú považuje za nezákonnú, okamžite o tom informuje ostatné príslušné dotknuté orgány.
2. Ak je za nezákonnú prepravu zodpovedný oznamovateľ, príslušný orgán miesta odoslania zabezpečí, aby tento odpad:
a) prevzal späť oznamovateľ de facto alebo, ak sa oznámenie nepodalo,
b) prevzal späť oznamovateľ de iure alebo, ak to nie je možné,
c) prevzal späť príslušný orgán miesta odoslania sám alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene alebo, ak to nie je možné,
d) bol alternatívne vhodným spôsobom zhodnotený alebo zneškodnený v krajine určenia alebo v krajine odoslania; toto uskutoční príslušný orgán miesta odoslania sám alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene alebo, ak to nie je možné,
e) bol alternatívne vhodným spôsobom zhodnotený alebo zneškodnený v inej krajine; toto uskutoční príslušný orgán miesta odoslania sám alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene, ak s tým všetky príslušné dotknuté orgány súhlasia.
Spätné prevzatie, zhodnotenie alebo zneškodnenie sa uskutoční do 30 dní alebo v takej lehote, na ktorej sa môžu dohodnúť príslušné dotknuté orgány medzi sebou, po tom, ako sa príslušný orgán miesta odoslania dozvie alebo ho príslušný orgán miesta určenia alebo príslušný orgán tranzitu písomne upozorní na nezákonnú prepravu a informuje ho o dôvode (dôvodoch). Takéto upozornenie môže vyplývať z informácií, ktoré podali príslušnému orgánu miesta určenia alebo príslušnému orgánu tranzitu okrem iného iné príslušné orgány.
…
3. Ak je za nezákonnú prepravu zodpovedný príjemca, príslušný orgán miesta určenia zabezpečí, aby tento odpad zhodnotil alebo zneškodnil spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia:
a) príjemca alebo, ak to nie je možné,
b) príslušný orgán sám alebo fyzická alebo právnická osoba v jeho mene.
…“
4. Článok 28 tohto nariadenia, nazvaný „Nesúhlas v otázkach zaradenia“, v odseku 2 stanovuje:
„Ak sa príslušný orgán miesta odoslania nedokáže dohodnúť s príslušným orgánom miesta určenia na zaradení oznámeného odpadu ako uvedenom v zozname v prílohe III, IIIA, IIIB alebo IV, považuje sa tento odpad za odpad uvedený v prílohe IV.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie pred podaním žaloby
5. V rokoch 2015 až 2019 poľské orgány zistili prítomnosť odpadu, v súvislosti s ktorým sa domnievali, že došlo k „nezákonnej preprave“ odpadu z Nemecka v zmysle článku 2 bodu 35 nariadenia č. 1013/2006 do šiestich lokalít v Poľsku, a to: lokalita č. 1 (Tuplice), lokalita č. 2 (Stary Jawor), lokalita č. 3 (Sobolew), lokalita č. 4 (Gliwice), lokalita č. 5 (Sarbia) a lokalita č. 6 (Bzowo).
6. Po tom, čo poľské orgány zaslali nemeckým orgánom žiadosti o spätné prevzatie sporného odpadu, na ktoré nemecká strana nereagovala, podala Poľská republika 26. júla 2023 Komisii sťažnosť podľa článku druhého odseku 259 ZFEÚ, ktorou ju žiadala o vydanie odôvodneného stanoviska na základe toho, že odmietnutie Spolkovej republiky Nemecko prevziať späť tento odpad predstavuje porušenie práva Únie.( 3 )
7. Po preskúmaní písomných pripomienok predložených Spolkovou republikou Nemecko a po vypočutí tohto členského štátu, ako aj Poľskej republiky vydala Komisia 18. októbra 2023 odôvodnené stanovisko, v ktorom:
– po prvé rozhodla, že Spolková republika Nemecko si na jednej strane nesplnila povinnosť do 30 dní prevziať späť odpad, ktorý bol nezákonne prepravený do lokality č. 1,( 4 ) a na druhej strane si nesplnila povinnosti týkajúce sa zhodnotenia odpadu zradeného pod položku 17 08 02, pokiaľ ide o prepravu do lokality č. 2 zorganizovanú dvoma nemeckými podnikmi,( 5 )
– po druhé konštatovala, že nie je schopná preukázať porušenie práva Únie vo vzťahu k ostatným výhradám, ktoré sa týkajú lokalít č. 2 až 6, a
– po tretie zamietla výhrady založené na porušení článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 a článku 4 od. 3 ZEÚ.
IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
8. Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 29. novembra 2023 podala Poľská republika túto žalobu pre nesplnenie povinností podľa článku 259 ZFEÚ. Navrhuje, aby Súdny dvor konštatoval, že Spolková republika Nemecko si nesplnila povinnosti podľa práva Únie v súvislosti s nezákonnou prepravou odpadu do Poľska, a aby tomuto členskému štátu uložil povinnosť nahradiť trovy konania.
9. Rozhodnutím z 18. apríla 2024 bolo Komisii umožnené vstúpiť do konania na podporu návrhov Poľskej republiky.( 6 )
10. Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor žalobu zamietol a uložil Poľskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.
V. Analýza
11. Poľská republika uvádza v žalobe proti Spolkovej republike Nemecko tri žalobné dôvody založené po prvé na tom, že Spolková republika Nemecko porušila svoju povinnosť spätne prevziať nezákonne prepravený odpad v súlade s nariadením č. 1013/2006,( 7 ) po druhé porušila svoju povinnosť nakladať s týmto odpadom ako s odpadom uvedeným v prílohe IV tohto nariadenia( 8 ) a po tretie porušila svoju povinnosť lojálnej spolupráce tým, že neprijala opatrenia na objasnenie skutočností týkajúcich sa nezákonnej prepravy odpadu.( 9 )
A. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti spätne prevziať nezákonne prepravený odpad
1. Úvodné pripomienky
12. Prvým žalobným dôvodom Poľská republika v podstate tvrdí, že Spolková republika Nemecko si nesplnila povinnosti vyplývajúce z nariadenia č. 1013/2006 tým, že neprevzala späť sporný odpad.( 10 )
13. V tomto ohľade by som po prvé chcel poukázať na to, že v súlade s článkom 191 ods. 2 ZFEÚ sa politika životného prostredia Európskej únie zameriava na vysokú úroveň jeho ochrany, pričom prihliada na rozmanité situácie v jednotlivých regiónoch Únie. Vychádza zo zásad predchádzania škodám a prevencie, zo zásady nápravy škôd na životnom prostredí prioritne pri zdroji a zo zásady, že náhradu škody hradí znečisťovateľ.( 11 ) Podľa môjho názoru z týchto zásad vyplýva, že podniky produkujúce odpad podliehajú zvýšenej zodpovednosti, keď ho prepravujú mimo členského štátu, v ktorom vznikol.
14. Na základe toho nariadenie č. 1013/2006 sleduje najmä cieľ spočívajúci v nakladaní s odpadom spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia, definovaný v jeho článku 2 bode 8,( 12 ) čo tiež znamená, ako vyplýva z článku 2 bodu 34, že k preprave odpadu dochádza len na účely jeho zhodnotenia alebo zneškodnenia.( 13 )
15. V tomto kontexte článok 3 tohto nariadenia, ktorý v podstate upravuje postupy prepravy, stanovuje v odseku 1 „postup predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu“ v prípade prepravy odpadu určeného na zneškodnenie a mnohých kategórií odpadu určeného na zhodnotenie a v odseku 2 „informačný postup“ upravený v článku 18 nariadenia, ktorý je v prípade inej prepravy odpadu (v množstve väčšom ako 20 kg), ktorý je súčasťou „zeleného“ zoznamu odpadov,( 14 ) obmedzený na vyplnenie formulára a uzavretie zmluvy o zhodnotení odpadu( 15 ) medzi osobou, ktorá zariaďuje prepravu, a príjemcom, pričom tieto dokumenty musia byť vypracované v súlade s pokynmi vo formulári uvedenom v prílohe VII k tomuto nariadeniu (ďalej len „formulár prílohy VII“).
16. V prípade nezákonnej prepravy odpadu vymedzenej v článku 2 bode 35 nariadenia č. 1013/2006( 16 ) článok 24 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje, že ak je za nezákonnú prepravu zodpovedný oznamovateľ, príslušný orgán miesta odoslania zabezpečí, aby tento odpad bol prevzatý späť v zásade v lehote 30 dní alebo v inej lehote, na ktorej sa môžu dohodnúť príslušné dotknuté orgány a ktorá začína plynúť odo dňa, keď ho informoval príslušný orgán miesta určenia.
17. Po druhé pripomínam, že v rámci konania o nesplnení povinnosti prináleží Komisii, aby v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora preukázala existenciu údajného nesplnenia povinnosti a predložila dôkazy nevyhnutné na to, aby Súdny dvor preveril existenciu tohto nesplnenia, pričom sa nemôže odvolávať na nijaké domnienky.( 17 ) Rovnaké zásady platia, ak žalobu pre nesplnenie povinnosti podáva členský štát v zmysle článku 259 ZFEÚ.( 18 ) Preto je potrebné preskúmať dôkazy poskytnuté Poľskou republikou práve z hľadiska týchto úvah, ako aj z hľadiska zásady slobodného predkladania dôkazov a zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktoré sú zakotvené v judikatúre Súdneho dvora.( 19 )
18. V prejednávanej veci z tvrdení Poľskej republiky vyplýva, že predmetný odpad bol prepravený z Nemecka do Poľska v rámci informačného postupu mimo podmienok stanovených v nariadení č. 1013/2006, pokiaľ ide o kategóriu odpadu, ktorá mohla byť prepravená podľa tohto postupu, a povolenia podnikov zodpovedných za jeho spracovanie. Čo sa týka lokality č. 1, keďže Spolková republika Nemecko uznáva existenciu nezákonnej prepravy, spor sa týka výlučne otázky, či tento členský štát porušil lehotu na spätné prevzatie odpadu, zatiaľ čo pokiaľ ide o lokality č. 2 až 6, je potrebné preskúmať samotnú existenciu údajnej nezákonnej prepravy, ktorú možno pripísať dotknutým nemeckým podnikom. V ďalej časti týchto návrhov budem tieto dve situácie analyzovať samostatne.
2. O lokalite č. 1 ( Tuplice )
19. Poľská republika Spolkovej republike Nemecko vytýka, že porušila svoju povinnosť prevziať späť v lehote 30 dní približne 20 000 ton nezákonne prepraveného odpadu zo zinkovej trosky.( 20 )
20. Účastníci konania aj Komisia uznávajú, že predmetný odpad bol nezákonne prepravený,( 21 ) a zhodne tvrdia, že spätné prevzatie tohto odpadu sa ukončilo v decembri 2024.( 22 )
21. Na úvod sa domnievam, že treba zamietnuť tvrdenia Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorých je žaloba neprípustná alebo sa stala bezpredmetnou na základe toho, že medzičasom bolo spätné prevzatie odpadu ukončené. V rámci konania o nesplnení povinností medzi štátmi na základe článku 259 ZFEÚ musí byť totiž existencia nesplnenia povinnosti posudzovaná z hľadiska situácie žalovaného členského štátu v čase predchádzajúceho predloženia veci Komisii, upraveného v druhom odseku tohto článku.( 23 ) V prejednávanej veci k tomuto dátumu už lehota na spätné prevzatie dávno uplynula.( 24 )
22. Po prvé Spolková republika Nemecko tvrdí, že rozhodnutia jej príslušných vnútroštátnych orgánov, ktoré spoločnosti, ktorá je pôvodcom prepravy, ukladajú povinnosť spätného prevzatia predmetného odpadu, boli predmetom súdneho konania. Ďalej tvrdí, že spätné prevzatie takéhoto množstva odpadu trvalo niekoľko mesiacov z dôvodu logistických obmedzení a potreby zorganizovať obstarávacie konanie v súlade s pravidlami Únie. Vzhľadom na tieto okolnosti sa lehota 30 dní uvedená v článku 24 ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 1013/2006 neuplatní.
23. V tomto ohľade chcem poukázať na to, že článok 24 ods. 2 tohto nariadenia neupravuje výnimky ani dôvody na prerušenie plynutia spornej lehoty, a to ani z dôvodu objemu odpadu, pričom jedinou možnosťou v tomto ohľade je stanovenie alternatívnej lehoty príslušnými dotknutými orgánmi.( 25 ) V každom prípade, ak oneskorenie dosiahne takmer desať rokov, ako je to v prejednávanej veci, nedodržanie lehoty nemožno ospravedlniť logistickými dôvodmi ani tým, že objem odpadu si vyžaduje zorganizovanie európskeho verejného obstarávania.( 26 )
24. Po druhé Spolková republika Nemecko tvrdí, že počas konania pred podaním žaloby sa strany podľa článku 24 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 dohodli na tom, že pred uskutočnením spätného prevzatia predmetného odpadu je vhodné počkať na výsledok súdneho konania, čo však poľské orgány spochybňujú.( 27 ) Spolková republika Nemecko sa v tomto ohľade opiera o korešpondenciu medzi poľskými a nemeckými orgánmi, v ktorej poľské orgány podporili rozhodnutie počkať na výsledok prebiehajúceho súdneho konania a nepožadovali od nemeckých orgánov spätné prevzatie odpadu pred jeho ukončením.( 28 )
25. Táto korešpondencia podľa môjho názoru odhaľuje, že poľské orgány neprejavili úmysel okamžite predložiť vec Súdnemu dvoru. Dalo by sa teda z nej usúdiť, že nejaký čas čakali na vývoj prebiehajúceho konania v Nemecku. Z tejto korešpondencie však jednoznačne nevyplýva, že tieto orgány súhlasili s tým, že počkajú až do konca tohto konania. Účastníci konania napokon zhodne tvrdia, že najneskôr na vypočutí pred Komisiou 20. septembra 2023 poľské orgány jasne uviedli, že takáto dohoda neexistuje. Preto sa domnievam, že existencia dohody o tom, že je vhodné počkať na výsledok súdneho konania, ako uvádza Spolková republika Nemecko, nie je z právneho hľadiska dostatočne preukázaná.
26. Za týchto okolností navrhujem vyhovieť prvému žalobnému dôvodu, pokiaľ ide o lokalitu č. 1 (Tuplice).
3. O lokalitách č. 2 až 6
27. Pokiaľ ide o lokality č. 2 až 6, Poľská republika Spolkovej republike Nemecko vytýka, že porušila ustanovenia týkajúce sa spätného prevzatia nezákonne prepraveného odpadu,( 29 ) zatiaľ čo Spolková republika Nemecko toto obvinenie spochybňuje, pričom odmieta samotnú existenciu nezákonnej prepravy, ktorú možno pripísať dotknutým nemeckým spoločnostiam.( 30 )
28. Následne v týchto návrhoch spoločne preskúmam situácie vykazujúce určitú podobnosť, najmä pokiaľ ide o kategóriu prepraveného odpadu.
a) O lokalitách č. 2 ( Stary Jawor ) a 3 ( Sobolew )
29. Poľská republika tvrdí, že od apríla do septembra 2018 poľské orgány počas kontrol v lokalitách č. 2 a 3( 31 ) zistili prítomnosť 1 156 a 1 039 ton odpadu,( 32 ) ktorý nezákonne prepravili( 33 ) nemecké spoločnosti.( 34 ) Namiesto betónového odpadu (položka 17 01 01( 35 )) (ďalej len „betónový odpad“) uvedeného vo formulároch prílohy VII tieto podniky prepravili podľa informačného postupu zmiešaný stavebný odpad obsahujúci sadru (ďalej len „sadrový odpad“),( 36 ) na ktorý sa nevzťahuje „zelený“ zoznam, na účely činností zhodnocovania, na ktoré prijímajúce podniky tiež nemali potrebné povolenia.( 37 ) Okrem toho bol v niektorých prípadoch sporný odpad, ktorý nemecké odosielajúce spoločnosti klasifikovali ako sadrový odpad, napriek tomu prepravený poľským podnikom, ktoré nemali povolenie na jeho zhodnotenie.( 38 )
30. V tomto ohľade sa mi zdá vhodné rozlišovať medzi otázkou existencie prepravy sporného odpadu a otázkou zodpovednosti dotknutých nemeckých podnikov.
31. Pokiaľ ide o existenciu prepravy (či už bola alebo nebola nezákonná) sporného odpadu, následne bude potrebné rozlišovať medzi prepravou odpadu zaradeného ako betónový odpad a prepravou odpadu zaradeného ako sadrový odpad.
32. V prvom rade účastníci konania zhodne tvrdia, že vo väčšine dokumentov týkajúcich sa týchto spoločností – najmä v zmluvách o preprave a formulároch prílohy VII – je uvedená preprava betónového odpadu.( 39 ) Poľská republika však tvrdí, že táto preprava v skutočnosti maskovala prepravu sadrového odpadu, čo dokazujú najmä výsledky inšpekcií poľských orgánov, ktoré v dotknutých lokalitách zistili okrem betónového alebo zmiešaného odpadu aj prítomnosť sadrového odpadu.
33. Domnievam sa, že samotné objavenie sadrového odpadu v lokalitách zariadení kontrolovaných poľskými orgánmi je určite dôkazom toho, že do týchto lokalít bol prepravený aj iný odpad než ten, na ktorý sa vzťahujú povolenia na účely zhodnocovania. Táto skutočnosť však sama osebe nedokazuje, že odpad skutočne pochádzal zo spornej prepravy. Túto prepravu totiž sprevádzali formuláre prílohy VII a ďalšie zhodujúce sa doklady o preprave, z ktorých vyplýva, že sporný odpad bol odoslaný a prijatý ako betónový odpad. Neexistujú dôkazy o tom, že by táto preprava ukrývala iné kategórie odpadu, a to tým viac, že v dotknutých lokalitách bol nájdený aj betónový odpad, ako priznáva samotná Poľská republika.
34. V druhom rade účastníci konania rovnako zhodne tvrdia, že určité prepravy odpadu dotknuté podniky zaradili ako sadrový odpad.
35. Čo sa týka lokality č. 2, ide po prvé o prepravu medzi nemeckými odosielajúcimi spoločnosťami ALBA Seehausen a Altmärkische na jednej strane a poľskou prijímajúcou spoločnosťou Bravet na druhej strane. Nie je však preukázané, že táto preprava bola predmetom žiadosti o spätné prevzatie. Dokumenty týkajúce sa žiadostí o spätné prevzatie odpadu, na ktoré odkazuje Poľská republika, sa totiž netýkajú tejto prepravy.( 40 )
36. Po druhé sa strany zhodnú na existencii zmluvy o preprave sadrového odpadu medzi nemeckou odosielajúcou spoločnosťou Parentin a poľskou prijímajúcou spoločnosťou Bravet. Vo formulároch prílohy VII podpísaných dotknutými stranami ani v iných súvisiacich dokumentoch však takáto preprava nie je uvedená. Chýba teda dôkaz o plnení zmluvy.( 41 )
37. Po tretie strany tiež uznávajú existenciu prepravy odpadu, evidovaného ako sadrový odpad, uskutočnenej nemeckými odosielajúcimi spoločnosťami Drekopf a Recom do zariadení poľskej prijímajúcej spoločnosti Bravet. Podľa dôkazov poskytnutých Poľskou republikou však poľské orgány nepožiadali o spätné prevzatie, lebo tento odpad bol v lokalite č. 2 zmiešaný s iným odpadom, takže sa domnievali, že už nie je možné určiť pôvod odpadu pre každý z dotknutých podnikov.( 42 )
38. Čo sa týka lokality č. 3, preprava odpadu deklarovaného ako sadrový odpad sa uskutočnila medzi nemeckou odosielajúcou spoločnosťou Parentin a poľskou prijímajúcou spoločnosťou PPH LWN, táto preprava však nebola spomenutá, skôr než Poľská republika podala žalobu, a ako tvrdí Spolková republika Nemecko, nebola predmetom žiadosti poľských orgánov o spätné prevzatie.( 43 )
39. Na záver sa domnievam, že existencia nezákonnej prepravy odpadu, ktorú by Spolková republika Nemecko bola povinná prevziať späť, nebola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná, a preto treba zamietnuť prvý žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa týka lokalít č. 2 a 3.
40. Napriek tomu sa pre úplnosť budem zaoberať aj otázkou zodpovednosti dotknutých nemeckých podnikov v súvislosti s prepravou odpadu deklarovaného ako sadrový odpad do zariadení, ktoré nemajú povolenia na jeho zhodnocovanie.
41. V tomto ohľade sa strany nezhodnú na zodpovednosti pôvodcu odpadu alebo subjektu zariaďujúceho jeho prepravu, pokiaľ ide o zákonnosť činností zhodnocovania vykonaných v krajinách určenia odpadu, keď na jednej strane podnik, ktorý odpad prijíma alebo spravuje zariadenie na jeho zhodnocovanie, nemá platné povolenie na spracovanie takéhoto odpadu alebo na druhej strane zákonne prepravený odpad nie je v krajine určenia riadne zhodnotený. Otázka sa týka najmä pôsobnosti podpisu prijímajúceho podniku na formulári prílohy VII alebo pôsobnosti jeho vyhlásenia v zmluve s podnikom zariaďujúcim prepravu, pokiaľ ide o držbu požadovaných povolení.
42. V prejednávanej veci strany uznávajú, že podniky, ktoré odpad prijali, nemali požadované povolenia na zhodnocovanie sadrového odpadu.( 44 ) Okrem toho, pokiaľ ide o lokalitu č. 2, podobne ako Poľská republika sa domnievam, že povolenie poľskej prijímajúcej spoločnosti Bravet na „zber“ sadrového odpadu, ako je definovaný v článku 3 bode 10 smernice 2008/98,( 45 ) neznamená ani možnosť „dočasného uloženia“ tohto odpadu, ktorá existuje v rámci činnosti zhodnocovania R 13.( 46 ) Hoci totiž znenie týchto definícií môže byť mätúce, definícia pojmu „skladovanie odpadov“, ktorá zodpovedá činnosti zhodnocovania R 13 v prílohe II tejto smernice, výslovne vylučuje „dočasné uskladnenie“ v zmysle článku 3 bodu 10 tejto smernice.
43. Keďže sa teda dotknuté povolenia nevzťahujú na činnosti zhodnocovania (R 5 alebo R 13), na účely ktorých bol odpad prepravený, je potrebné preskúmať, či nemecké podniky, ktoré prepravu zariadili, môžu byť za ňu zodpovedné, najmä ak spoločnosť, ktorá odpad prijala, v rámci zmluvy s organizátorom prepravy vo formulári prílohy VII (polia 13 a 14) uviedla, že má k dispozícii požadované povolenia.( 47 )
44. V tomto ohľade je jasné, že ak sa preukáže, že podniky si boli vedomé toho, že prijímajúce podniky nemajú požadované povolenia alebo že dochádza k nezákonnému presmerovaniu odpadu do iných lokalít, mali by niesť zodpovednosť za nezákonnú prepravu. Naopak, ak sa ich vedomosť nepreukáže, je potrebné určiť rozsah povinnosti náležitej starostlivosti, ktorú mali vynaložiť v súvislosti s dotknutou nezákonnou prepravou.
45. Vo všeobecnosti sa domnievam, že vzhľadom na zvýšenú povinnosť náležitej starostlivosti, ktorú má odosielateľ odpadu v rámci prepravy odpadu mimo členského štátu, kde vzniká,( 48 ) odosielateľ nesmie zaujať pasívny postoj, pokiaľ ide o to, či príjemca má požadované povolenia. Inými slovami, na rozdiel od stanoviska Spolkovej republiky Nemecko sa odosielateľ odpadu nemôže obmedziť len na uzavretie zmluvy o preprave odpadu a vyplnenie formulára prílohy VII. Nejde o neprimerane zaťažujúce povinnosti, ak sa od odosielateľa očakáva, že požiada o kópiu príslušných povolení, pričom však nie je povinný vykonávať dôkladné kontroly, akými sú vyšetrovania alebo audity týkajúce sa platnosti týchto dokumentov, keďže táto právomoc prináleží výlučne orgánom verejnej moci.( 49 )
46. V prejednávanej veci, pokiaľ ide o odpad prepravený do lokality č. 2, chcem poukázať na to, že Bravet, poľská spoločnosť spravujúca túto lokalitu, predložila nemeckým odosielajúcim spoločnostiam, a to na jednej strane ALBA Seehausen a Altmärkische( 50 ) a na druhej strane Drekopf a Recom,( 51 ) svoje povolenia na zber odpadu patriaceho pod položky 17 01 01 a 17 08 02, ako aj povolenia na zhodnocovanie odpadu patriaceho len pod položku 17 01 01 (a nie pod položku 17 08 02). Napriek týmto skutočnostiam tieto podniky zariadili prepravu odpadu patriaceho pod položku 17 08 02 na účely činností zhodnocovania R 13.
47. Preto dotknuté nemecké podniky podľa všetkého nesú zodpovednosť v rozsahu, v akom boli v čase vypĺňania formulára prílohy VII oboznámené so situáciou prijímajúceho podniku, pričom nie sú dotknuté vysvetlenia uvedené v bodoch 35 a 37 vyššie.
48. Naopak, na jednej strane nesúhlasím s tvrdením Poľskej republiky, podľa ktorého nemecké spoločnosti tiež nesú zodpovednosť z dôvodu, že nemecké odosielajúce spoločnosti ALBA Seehausen a Altmärkische uviedli ako zariadenie na zhodnocovanie v poli 7 svojich formulárov prílohy VII len poľskú prijímajúcu spoločnosť Bravet, hoci v prípade prepravy do zariadenia predbežnej činnosti mali uviesť aj zariadenie na inú než predbežnú činnosť zhodnocovania. Keďže sa totiž pole 7 formulára prílohy VII týka len „zariadenia na zhodnocovanie“, postačuje uviesť zariadenie, ktoré podľa toho, čo je uvedené v poli 8, je povinné vykonať činnosť zhodnotenia R 13, aj keď táto činnosť zahŕňa skladovanie odpadu pred ďalšou činnosťou zhodnotenia (okrem dočasného uskladnenia pred zberom na mieste vzniku).( 52 )
49. Na druhej strane nesúhlasím ani s postojom Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorého explicitná povinnosť uviesť zariadenia inej než predbežnej činnosti stanovená v novom nariadení (EÚ) 2024/1157 preukazuje, že ich uvedenie je potrebné až po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia.( 53 )
50. Pokiaľ ide o odpad prepravený do lokality č. 3, účastníci konania zhodne tvrdia, že PPH LWN, poľská spoločnosť spravujúca túto lokalitu, nemala potrebné povolenia pre konkrétne pozemky , kde bol odpad vyložený.
51. V tomto ohľade sa mi zdá, že hoci je potrebné uznať, že podnik, ktorý je pôvodcom alebo odosielateľom odpadu, má zvýšenú povinnosť náležitej starostlivosti,( 54 ) nemožno od neho požadovať, aby bol informovaný o presnom mieste vykládky v zariadení na spracovanie riadne označenom príslušných dokumentoch, kde bude odpad uložený, a aby zaň niesol zodpovednosť. Takáto požiadavka je mimo jeho kontroly, keďže táto otázka patrí výlučne do zodpovednosti prevádzkovateľa zariadenia na spracovanie.( 55 )
b) O lokalitách č. 4 ( Gliwice ) a 5 ( Sarbia )
52. Poľská republika tvrdí, že od februára do mája 2018 jej orgány objavili počas kontrol vykonaných v lokalitách č. 4 a 5( 56 ) 1 300, resp. 8 700 ton odpadu nezákonne prepraveného( 57 ) nemeckými podnikmi.( 58 ) Na rozdiel od toho, čo bolo uvedené vo formulároch prílohy VII, ktoré sa týkali odpadových plastov a gumy (pod položkou 19 12 04) (ďalej len „plastový odpad“), tieto podniky v rámci informačného postupu prepravili odpad, ktorý nepatrí do „zeleného“ zoznamu, na účely činností zhodnocovania.
53. Presnejšie odpad nájdený v lokalite č. 4 pozostával z kompozitných obalov potravinárskych výrobkov z plastu a iných materiálov (ďalej len „zmiešaný komunálny odpad“),( 59 ) ktoré vyprodukoval nemecký podnik Wurzer a do lokality Gliwice boli prepravené na základe reťazca zmlúv.( 60 ) Odpad objavený v lokalite č. 5 pozostával z odpadu stlačeného do balíkov obmotaných drôtom, ktorý nepatrí pod nijakú identifikovateľnú položku,( 61 ) pričom nezanedbateľná časť z neho obsahovala nápisy a čiarové kódy svedčiace o jeho nemeckom pôvode od výrobcov Lobbe a Böhme,( 62 ) a hoci bol oficiálne určený pre lokalitu Chełmek, v skutočnosti bol prepravený do lokality Sarbia po „neutralizácii“ dokladov o preprave.( 63 ) Okrem toho podnik, ktorý prijal odpad prepravený do lokality č. 4, pôsobil iba ako maklér( 64 ) a mal povolenie len na zber plastového odpadu, zatiaľ čo podnik, ktorý prijal odpad prepravený do lokality č. 5, nemal povolenie na zhodnocovanie tohto odpadu.( 65 )
54. Čo sa však týka lokality č. 4, z dôkazov poskytnutých Poľskou republikou (formuláre prílohy VII, prepravné dokumenty označované ako „dokumenty CMR“ a vážne lístky) je zrejmé, že odpad vyprodukovaný spoločnosťou Wurzer bol zaradený ako plastový odpad, na ktorý sa vzťahuje „zelený“ zoznam, a prepravený poľskému podniku Marko, ktorý mal povolenie na činnosti zhodnocovania tohto odpadu a potvrdil jeho prijatie v lokalite Jawiszowice (a nie Gliwice).( 66 ) Doklady o preprave predložené Poľskou republikou, ktoré sa týkajú prepravy do lokality Gliwice, sa vzťahujú len na činnosti, na ktorých sa podieľali poľské spoločnosti Marko ako odosielateľ a A&P ako príjemca.( 67 ) Aj keby, ako tvrdí Poľská republika, bolo prevzatie odpadu z Nemecka spoločnosťou Marko fiktívne, keďže zásielky boli prepravované priamo zo spoločnosti Wurzer do lokality Gliwice,( 68 ) táto skutočnosť nevyplýva z dokladov vystavených nemeckými spoločnosťami, ktoré sú pôvodcami prepravy, a predovšetkým im ju nemožno priamo pripísať. Takáto skutočnosť môže byť v prípade potreby vecou zodpovednosti dotknutých poľských podnikov. Navyše ani ďalšie dôkazy predložené Poľskou republikou nie sú v tomto ohľade rozhodujúce.( 69 ) Okrem toho žaloba je nepresná, pokiaľ ide o množstvo odpadu pripísateľného dvom dotknutým nemeckým spoločnostiam.
55. Čo sa týka lokality č. 5, všetky dokumenty (najmä formuláre prílohy VII), ktoré možno spojiť so spoločnosťami Lobbe a Böhme, sa týkali prepravy plastového odpadu do poľských podnikov Havel (od spoločností Lobbe a Böhme), ako aj Recovery (od spoločnosti Böhme) v lokalite Chełmek.( 70 ) Je síce pravda, že ďalšie dôkazy poskytnuté Poľskou republikou( 71 ) svedčia o tom, že v lokalite Sarbia sa nachádzal odpad, ktorý možno spojiť s nemeckými podnikmi Lobbe a Böhme a ktorý mohol byť odklonený od oficiálneho miesta určenia a prepravený z Nemecka priamo do lokality Sarbia. Tieto dôkazy však nepostačujú na preukázanie toho, že prepravu zariadili alebo povolili dotknuté nemecké spoločnosti, prípadne že o nej aspoň vedeli. Najmä vzhľadom na prepravné príkazy, ktoré si vymieňali poľské podniky a ktoré obsahovali „príkaz na neutralizáciu“,( 72 ) totiž nemožno vylúčiť, že odklon tohto odpadu bol pred nemeckými spoločnosťami utajený a je výlučnou zodpovednosťou dotknutých poľských spoločností.( 73 ) Okrem toho dôkazy predložené Poľskou republikou neumožňujú dostatočne presne určiť množstvo odpadu, ktorý dotknuté nemecké spoločnosti prepravili do danej lokality, v ktorej je tiež preukázaná prítomnosť odpadu z Poľska a iných krajín. V dôsledku týchto okolností nie je možné sporný odpad identifikovať, čo je prekážkou jeho spätného prevzatia z dôvodu údajnej nezákonnej prepravy.( 74 )
c) O lokalite č. 6 ( Bzowo )
56. Poľská republika tvrdí, že od apríla do septembra 2017 jej orgány objavili počas kontrol vykonaných v lokalite č. 6( 75 ) 600 ton zmiešaného komunálneho odpadu( 76 ) nezákonne prepraveného( 77 ) nemeckými spoločnosťami.( 78 ) Tento odpad nepatrí na „zelený“ zoznam a poľský podnik, ktorý ho prijal, nemá povolenie na jeho zhodnocovanie.
57. V tomto ohľade sa mi zdá, že dôkazy poskytnuté Poľskou republikou( 79 ) na jednej strane svedčia o pravdepodobnej prítomnosti zmiešaného komunálneho odpadu z Nemecka na skládke a na druhej strane o tom, že lokalita Bzowo nemala povolenie na zhodnocovanie tohto odpadu ani sa tam nenachádzalo vhodné zariadenie.( 80 )
58. Neexistujú však dôkazy o tom, že by dotknuté nemecké podniky boli priamo zapojené do tejto prepravy.( 81 ) Presnejšie doklady o preprave, ktoré môžu byť spojené s dotknutými nemeckými spoločnosťami, sa uvedenej prepravy netýkajú.( 82 ) Aj keď je pravda, že jeden z týchto formulárov prílohy VII, vyplnený spoločnosťou Vorberg Recycling, neobsahoval nijaký údaj o zariadení na zhodnocovanie,( 83 ) nezdá sa mi, že by táto skutočnosť mohla sama osebe preukázať zodpovednosť dotknutej spoločnosti, a to aj vzhľadom na to, že tento dokument potvrdzuje odoslanie plastového odpadu (a nie zmiešaného komunálneho odpadu, ktorý zistili poľské orgány v dotknutej lokalite) a že neexistujú informácie o povahe odpadu prítomného v tejto lokalite.( 84 )
4. Záver k prvému žalobnému dôvodu
59. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel prvému žalobnému dôvodu, pokiaľ ide o oneskorenie Spolkovej republiky Nemecko pri spätnom prevzatí odpadu týkajúceho sa lokality č. 1. Naopak, navrhujem zamietnuť tento žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa týka zodpovednosti tohto členského štátu za spätné prevzatie odpadu prepraveného do lokalít č. 2 až 6.
B. O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti nakladať s odpadom
60. Poľská republika tvrdí, že Spolková republika Nemecko si nesplnila povinnosť nakladať s odpadom zisteným v lokalitách č. 3 až 6 ako s odpadom uvedeným v prílohe IV nariadenia č. 1013/2006, a to napriek nezhode medzi príslušnými orgánmi miesta odoslania a určenia, pokiaľ ide o jeho zaradenie. Z toho vyvodzuje, že Spolková republika Nemecko porušila článok 28 ods. 2 tohto nariadenia.
61. Čo sa týka prípustnosti druhého žalobného dôvodu, je jasné, že podľa sťažnosti podanej Komisii Poľská republika uviedla túto výhradu len v súvislosti s lokalitou č. 5.( 85 ) Domnievam sa teda, že tento žalobný dôvod je neprípustný, pokiaľ ide o lokality č. 3, 4 a 6.
62. V každom prípade, ako uvediem nižšie, ten istý žalobný dôvod je tiež nedôvodný v rozsahu, v akom sa týka všetkých lokalít, na ktoré sa Poľská republika odvoláva v rámci druhého žalobného dôvodu.
63. Pokiaľ ide o dôvodnosť druhého žalobného dôvodu, pripomínam, že podľa článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006, ak sa príslušný orgán miesta odoslania nedokáže dohodnúť s príslušným orgánom miesta určenia na zaradení oznámeného odpadu( 86 ) ako uvedeného v „zelenom“ zozname (prílohy III, IIIA a IIIB) alebo v prílohe IV, považuje sa tento odpad za odpad uvedený v prílohe IV.( 87 )
64. V prvom rade podľa môjho názoru zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že príslušný nesúhlas sa týka iba „zaradenia“ odpadu, a nie samotnej existencie nezákonnej prepravy odpadu vrátane identifikácie osoby, ktorá prepravu uskutočnila.
65. Ďalej vzhľadom na kontext uvedeného ustanovenia sa zdá, že článok 28 nariadenia č. 1013/2006, nazvaný „Nesúhlas v otázkach zaradenia“, upravuje v odsekoch 1 až 3 tri špecifické situácie, a to po prvé nesúhlas v otázke zaradenia, pokiaľ ide o rozlíšenie, či ide o odpad alebo nie, po druhé, ako v prejednávanej veci, nesúhlas v otázke zaradenia alebo nezaradenia oznámeného odpadu ako uvedeného na „zelenom“ zozname a po tretie nesúhlas v otázke zaradenia oznámenej činnosti nakladania s odpadom. Otázkou existencie nezákonnej prepravy sa teda toto ustanovenie vôbec nezaoberá.
66. Nakoniec, pokiaľ ide o cieľ sledovaný týmto ustanovením, zdá sa mi, že sa usiluje vyriešiť procesnú patovú situáciu týkajúcu sa nakladania s prepraveným materiálom, a nie vopred rozhodnúť o otázke existencie takej prepravy.
67. Preto taká otázka existencie prepravy, aká je predmetom prejednávanej veci, patrí do pôsobnosti všeobecných pravidiel predkladania a hodnotenia dôkazov, a nie špecifických domnienok upravených v článku 28 nariadenia č. 1013/2006. V tomto kontexte z judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 17 vyššie vyplýva, že v rámci konania o nesplnení povinnosti prináleží Komisii alebo členskému štátu, ktorý podal žalobu, aby preukázal existenciu údajného nesplnenia povinnosti a predložil dôkazy nevyhnutné na to, aby Súdny dvor preveril existenciu tohto nesplnenia, pričom sa nemôže odvolávať na nijaké domnienky.
68. Z toho vyplýva, že Komisia alebo členský štát, ktorý podal žalobu, sa nemôže odvolávať len na domnienku uvedenú v článku 28 ods. 1 tohto nariadenia, ani vychádzať výlučne z konštatovania nezhody medzi príslušnými orgánmi miesta odoslania a miesta určenia, pokiaľ ide o existenciu nezákonnej prepravy odpadu, a na základe toho vyvodiť záver, že preprava odpadu musí podliehať postupu predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu.
69. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem druhý žalobný dôvod zamietnuť.
C. O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti lojálnej spolupráce
70. Poľská republika tvrdí, že Spolková republika Nemecko porušila svoju povinnosť lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ tým, že neprijala opatrenia na objasnenie skutkového stavu v súvislosti s nezákonnou prepravou odpadu do dotknutých lokalít, a tým neumožnila uplatnenie sporných ustanovení nariadenia č. 1013/2006. Spolkovej republike Nemecko po prvé vytýka, že v rámci korešpondencie zaujala čisto pasívny postoj, o čom svedčí nezaslanie odpovede alebo neskorá odpoveď nemeckých orgánov na niektoré listy zaslané poľskými orgánmi, po druhé že vec jednoducho vrátila na krajinskú úroveň, keď boli kontaktované spolkové orgány vzhľadom na to, že príslušné krajinské orgány nereagovali, po tretie že odmietla zúčastniť sa na spoločných inšpekciách a po štvrté že neuskutočnila spätné prevzatie odpadu v súvislosti s lokalitou č. 1 (Tuplice) počas ôsmich rokov.
71. Čo sa týka prípustnosti tretieho žalobného dôvodu, ku ktorej má Spolková republika Nemecko výhrady, obmedzím sa iba na konštatovanie, že v sťažnosti podanej Komisii Poľská republika uviedla, hoci veľmi všeobecne, výhradu založenú na porušení povinnosti lojálnej spolupráce.
72. Čo sa týka uplatniteľnosti článku 4 ods. 3 ZEÚ, ktorú Spolková republika Nemecko spochybňuje vzhľadom na existenciu špecifických ustanovení týkajúcich sa postupu prepravy odpadu,( 88 ) domnievam sa, že existencia týchto konkrétnych ustanovení o spolupráci medzi dotknutými členskými štátmi v nariadení č. 1013/2006 nebráni uplatneniu všeobecnej zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi, zakotvenej v tomto ustanovení, na aspekty, ktoré nie sú výslovne upravené týmto článkom 4 ods. 3.( 89 )
73. V tomto ohľade, pokiaľ ide o lokalitu č. 1 (Tuplice), chcem poukázať na to, že tretím žalobným dôvodom, založeným na porušení článku 4 ods. 3 ZEÚ, Poľská republika v podstate odkazuje na rovnaké správanie ako v súvislosti s porušením lehoty na spätné prevzatie odpadu upravenej v článku 24 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1013/2006. Keďže rovnaké porušenie bolo namietané a konštatované v rámci prvého žalobného dôvodu, tento členský štát nemôže namietať aj porušenie tohto článku 4 ods. 3, ktorý je všeobecnejším ustanovením.( 90 )
74. Pokiaľ ide o dôvodnosť tretieho žalobného dôvodu, založeného na údajnej nespolupráci nemeckých orgánov s poľskými orgánmi, konštatujem, že napriek zložitosti spisov týkajúcich sa dotknutých lokalít a zásadným nezhodám medzi stranami, čo sa týka väčšiny informácií a dôkazov, ktoré si vymenili počas konania, strany napriek tomu spolupracovali s cieľom nájsť riešenia, avšak tieto kroky neboli vo väčšine prípadov úspešné.
75. V prvom rade sa mi nezdá, že by nemecké orgány tým, že nereagovali na početné žiadosti poľských orgánov o spätné prevzatie, porušili článok 4 ods. 3 ZEÚ, najmä vzhľadom na to, že na jednej strane nemecké orgány spolupracovali s poľskými orgánmi okrem iného vykonávaním kontrol spoločností, ktoré boli podľa poľských orgánov podozrivé z nezákonnej prepravy odpadu,( 91 ) a na druhej strane predložené dôkazy neboli postačujúce na odôvodnenie vydania príkazov na spätné prevzatie.( 92 )
76. Ďalej skutočnosť zdôraznená Poľskou republikou, že v niektorých prípadoch nemecké spolkové orgány vrátili vec späť príslušným krajinským orgánom, sama osebe nepredstavuje dôkaz o nesplnení povinnosti spolupracovať zo strany nemeckých spolkových orgánov vzhľadom na právomoci krajinských orgánov v oblasti nakladania s odpadom.( 93 )
77. Nakoniec údajná neochota nemeckých orgánov zúčastniť sa spoločných inšpekcií týkajúcich sa lokalít č. 5 a 6 bola odôvodnená nedostatkom primeraných informácií o povahe a pôvode odpadu. Táto situácia môže podľa môjho názoru legitímne vysvetliť nesúhlas s poľskými orgánmi, ale nestačí na preukázanie porušenia povinnosti lojálnej spolupráce.
78. Na záver sa zdá, že nemecké orgány odpovedali na žiadosti a požiadavky poľských orgánov a vykonali vlastné vyšetrovanie u nemeckých pôvodcov odpadu, ktorých im poľské orgány nahlásili. Aj keď je pravda, že odpovede na ich žiadosti a požiadavky sa viackrát oneskorili, tieto oneskorenia ovplyvnili obe strany, takže „pasívny“ postoj nemožno pripisovať výlučne Spolkovej republike Nemecko.
79. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem tretí žalobný dôvod zamietnuť.
VI. Návrh
80. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– vyhovel prvému žalobnému dôvodu, ktorý sa týka lokality č. 1 (Tuplice), a
– v zostávajúcej časti žalobu zamietol.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 14. júna 2006 o preprave odpadu (Ú. v. EÚ, L 190, 2006, s. 1).
3 Ide konkrétnejšie o článok 24 ods. 2 prvý a druhý pododsek a článok 28 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006, ako aj článok 4 ods. 3 ZEÚ. Podľa žaloby sa sťažnosť týkala aj prepravy odpadu do lokality č. 7 (Babin), ktorá nie je predmetom tejto žaloby pre nesplnenie povinností.
4 Článok 24 ods. 2 prvý a druhý pododsek v spojení s článkom 2 bodom 35 písm. e) a článkom 2 bodom 35 písm. g) bodom iii) nariadenia č. 1013/2006.
5 Článok 24 ods. 2 prvý a druhý pododsek v spojení s článkom 2 bodom 35 písm. g) bodom iii) nariadenia č. 1013/2006.
6 Komisia podporuje žalobné návrhy v rozsahu, v akom sa týkajú porušení, ktoré uviedla vo svojom odôvodnenom stanovisku.
7 Článok 24 ods. 2 prvý a druhý pododsek v spojení s článkom 2 bodom 35 písm. a), b), a e) a článkom 2 bodom 35 písm. g) bodom i) a iii) nariadenia č. 1013/2006.
8 Článok 28 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006.
9 Článok 4 ods. 3 ZEÚ.
10 Článok 24 ods. 2 prvý a druhý pododsek v spojení s článkom 2 bodom 35 písm. a), b), a e) a článkom 2 bodom 35 písm. g) bodom i) a iii) tohto nariadenia.
11 Konkrétnejšie v súlade so zásadou nápravy pri zdroji alebo blízkosti právna úprava Únie podporuje zneškodnenie alebo zhodnotenie odpadu čo najbližšie k miestu vzniku, pričom pravidlá o preprave odpadu majú v tomto ohľade výnimočnú povahu, čo si vyžaduje reštriktívny výklad. Pozri najmä článok 16 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (Ú. v. EÚ L 312, 2008, s. 3) a odôvodnenie 20 nariadenia č. 1013/2006. Pozri tiež analogicky rozsudok zo 4. marca 2010, Komisia/Taliansko (C‑297/08, EU:C:2010:115, body 64 až 66 a citovaná judikatúra).
12 Podľa odôvodnenia 7 nariadenia č. 1013/2006je dôležité organizovať a regulovať dozor a riadenie prepravy odpadu spôsobom, ktorý zohľadňuje potrebu zachovať, chrániť a zlepšovať kvalitu životného prostredia a ľudského zdravia (pozri rozsudok z 9. júna 2016, Nutrivet, C‑69/15, EU:C:2016:425, bod 32).
13 Pozri rozsudok z 23. októbra 2025, Naturvårdsverket (Spracovanie odpadu po spätnom prevzatí) (C‑221/24 a C‑222/24, EU:C:2025:818, bod 49, ako aj citovaná judikatúra).
14 Zoznam odpadov podliehajúcich všeobecným požiadavkám na informácie uvedeným v článku 18 nariadenia č. 1013/2006je v prílohe III tohto nariadenia nazvaný „,zelený‘ zoznam odpadov“.
15 Podľa článku 3 bodu 15 smernice 2008/98 je „‚zhodnocovanie‘ akákoľvek činnosť, ktorej hlavným výsledkom je prospešné využitie odpadu, ktorý nahradí iné materiály, ktoré by sa inak použili na splnenie určitej funkcie, alebo pripravenosť odpadu na plnenie tejto funkcie v závode alebo v širšom hospodárstve“. Príloha II tejto smernice stanovuje neúplný zoznam činností zhodnocovania, ktorý zahŕňa činnosti R 5 („Recyklácia/spätné získavanie ostatných anorganických látok“) a R 13 [„Skladovanie odpadov pred použitím niektorej z činností uvedených v bodoch R 1 až R 12 (okrem dočasného uskladnenia pred zberom na mieste vzniku)“].
16 Toto ustanovenie v podstate definuje „nezákonnú prepravu“ okrem iného ako akúkoľvek prepravu odpadu uskutočnenú bez predchádzajúceho oznámenia a písomného súhlasu [prípady uvedené v písm. a) a b)], spôsobom, ktorý má za následok zhodnotenie alebo zneškodnenie, ktoré je v rozpore s príslušnými predpismi [prípad uvedený v písm. e)], alebo ktorá podlieha informačnému postupu pre odpad, ktorý nie je uvedený v prílohách III, IIIA alebo B, prípadne sa uskutočnila takým spôsobom, ktorý nie je špecifikovaný vo formulári uvedenom v prílohe VII [prípady uvedené v písm. g) bode i) a iii)].
17 Pozri najmä rozsudok zo 14. marca 2019, Komisia/Česká republika (C‑399/17, EU:C:2019:200, bod 51 a citovaná judikatúra).
18 Pozri v tomto ohľade najmä PRETE, L.: Infringement Proceedings in EU Law. Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer, 2017, s. 191.
19 Pozri najmä rozsudok z 18. decembra 2025, Hamoudi/Frontex (C‑136/24 P, EU:C:2025:977, bod 114 a citovaná judikatúra).
20 V zmysle článku 2 bodu 35 písm. e) a článku 2 bodu 35 písm. g) bodu iii) nariadenia č. 1013/2006.
21 Odpad vyprodukovaný nemeckou spoločnosťou Befesa Zinc Freiberg GmbH prepravila v období od novembra 2013 do júna 2015 do Poľska ďalšia nemecká spoločnosť, konkrétne Mineral Projekt Gesellschaft für Planung und Konstruktion GmbH, v rámci položky 10 05 01 na činnosti zhodnocovania R 13 a R 5. Tento odpad bol určený poľskej spoločnosti POO RYNIED S.C., ktorá bola vo formulári uvedenom v prílohe VII k nariadeniu č. 1013/2006označená ako príjemca uvedeného odpadu na účely zhodnotenia. Tá však nemala povolenie na vykonanie zhodnotenia a následne odpad zaslala spoločnosti EURO‑TOR RECYCLING sp. z o.o. Tá mala povolenie len na zhodnotenie časti prepraveného tovaru a navyše nebola uvedená vo formulári prílohy VII.
22 Nemecké orgány spočiatku uložili spätné prevzatie odpadu spoločnosti zodpovednej za zariadenie prepravy a neskôr, po jej bankrote, vyzvali pôvodcu odpadu, aby znášal náklady na spätné prevzatie.
23 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Pikamäe vo veci Česká republika/Poľsko (Baňa Turów) (C‑121/21, EU:C:2022:74, bod 49). Situácia je totiž iná než v prípade žaloby pre nesplnenie povinnosti podanej podľa článku 258 ZFEÚ, pre ktorú z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existencia nesplnenia povinnosti sa musí posudzovať podľa situácie dotknutého členského štátu ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, pričom Súdny dvor nemôže brať do úvahy neskoršie zmeny [pozri rozsudok z 5. novembra 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov) (C‑192/18, EU:C:2019:924, bod 45 a citovaná judikatúra)].
24 Okrem toho chcem poukázať na to, že lehota by bola prekročená aj v prípade, že by ako dies a quo bol prijatý dátum odôvodneného stanoviska Komisie, ako Komisia tvrdí vo svojich písomných pripomienkach.
25 Okrem toho právna úprava platná pred nariadením č. 1013/2006, konkrétne nariadenie Rady (EHS) č. 259/93 z 1. februára 1993 o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a z Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 30, 1993, s. 1; Mim. vyd. 15/002, s. 176), v článku 26 ods. 2 stanovovala rovnakú lehotu takmer rovnakými slovami, konkrétne „do 30 dní od doby, keď sa príslušný orgán o nedovolenej preprave dozvedel alebo v lehote, ktorú môžu dohodnúť dotknuté príslušné orgány“ [pozri tiež vo veľmi podobnom znení článok 14 ods. 2 návrhu Komisie nariadenia Rady (EHS) o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a zo Spoločenstva z 10. októbra 1990, COM(90) 415 final].
26 Okrem toho podľa článku 32 ods. 2 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 65) sa rokovacie konanie bez predchádzajúceho zverejnenia pri verejných zákazkách na uskutočnenie stavebných prác, verejných zákazkách na dodanie tovaru a verejných zákazkách na poskytnutie služieb môže použiť, „pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, ak z dôvodov mimoriadnej naliehavosti v dôsledku udalostí, ktoré verejný obstarávateľ nemohol predvídať, nie je možné dodržať lehoty verejnej súťaže alebo užšej súťaže alebo rokovacieho konania“.
27 Pripomínam, že článok 24 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 takú dohodu nepodmieňuje osobitnou formálnou požiadavkou.
28 Ide o úryvky z listu z 19. januára 2021 (príloha B.6) a e‑mailu z 2. mája 2023 (príloha B.7), ktoré poľské orgány zaslali nemeckým orgánom. V liste bolo uvedené: „Please inform the Chief Inspector of Environmental Protection what measures have been taken and whether the approximate date of return the waste to Germany is already known“ [„Prosím, informujte hlavného inšpektora ochrany životného prostredia o prijatých opatreniach a oznámte mu, či je už známy približný dátum návratu odpadu do Nemecka“ (voľný preklad)]. E‑mail znel takto: „… could you provide current stage of the case? Has the court already issued a ruling on the case?“ [„… mohli by ste nám dať vedieť, aký je stav veci? Súd už rozhodol?“ (voľný preklad)] V tejto súvislosti má Súdny dvor vykonať skutkové posúdenie, ktoré podlieha zásade voľného hodnotenia dôkazov, v súlade so zásadami uvedenými v bode 17 vyššie.
29 Spätné prevzatie tohto odpadu v zmysle článku 24 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 je v určitých prípadoch potrebné na základe toho, že nemecké podniky prepravili tento odpad ako odpad uvedený na „zelenom“ zozname (pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie), pričom uplatnili informačný postup, hoci ten istý odpad, na ktorý sa tento zoznam nevzťahuje, mal byť prepravený podľa postupu predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu (pozri bod 13 vyššie). V iných prípadoch by spätné prevzatie bolo potrebné z dôvodu, že poľské podniky, ktoré boli príjemcom odpadu, nemali povolenia potrebné na jeho spracovanie.
30 Podľa Spolkovej republiky Nemecko nie je preukázané, že došlo k nezákonnej preprave, ani že prípadnú nezákonnú prepravu možno pripísať dotknutým nemeckým spoločnostiam. Komisia s týmto postojom súhlasí s výnimkou časti prepravy týkajúcej sa lokality č. 2.
31 Pozri prílohy A.14 a A.29 (zápisnice z kontrol vykonaných poľskými orgánmi v týchto lokalitách).
32 Čo sa týka lokality č. 3, Poľská republika uvádza v žalobe množstvo 3 360 ton a v replike množstvo 1 039 ton (pozri prílohu C.2). Na pojednávaní vysvetlila, že ide o približný odhad.
33 V zmysle článku 2 bodu 35 písm. e) a článku 2 bodu 35 písm. g) bodu iii) č. 1013/2006, pokiaľ ide o lokalitu č. 2, ako aj v zmysle článku 2 bodu 35 písm. a), b) a e) a článku 2 bodu 35 písm. g) bodu i) a iii) tohto nariadenia, pokiaľ ide o lokalitu č. 3.
34 Preprava odpadu do lokality č. 2 sa na jednej strane týkala nemeckých výrobných alebo odosielajúcich spoločností ALBA Niedersachsen‑Anhalt GmbH (so sídlom v Braunschweigu, Nemecko“), ALBA Niedersachsen‑Anhalt GmbH (so sídlom v Seehausene, Nemecko; ďalej len „ALBA Seehausen“), Altmärkische Entsorgung und Transport GmbH (ďalej len „Altmärkische“), Schutt‑Karl GmbH, Parentin Gmbh, Drekopf Recyclingzentrum Leipzig GmbH (ďalej len „Drekopf“), ako aj Recom Entsorgung (ďalej len „Recom“), a na druhej strane poľskej prijímajúcej spoločnosti Bravet sp. z o.o. Preprava odpadu do lokality č. 3 sa týkala nemeckej odosielajúcej spoločnosti a poľskej prijímajúcej spoločnosti PPH LWN sp. z o.o.
35 V rámci týchto návrhov sa odvolávam na Európsky katalóg odpadov (EKO) a v ňom stanovené zaradenie odpadu, na ktoré odkazuje rozhodnutie Komisie 2000/532/ES z 3. mája 2000 nahradzujúce rozhodnutie 94/3/ES, ktorým sa vydáva zoznam odpadov podľa článku 1 písm. a) smernice Rady 75/442/EHS o odpadoch a rozhodnutie Rady 94/904/ES, ktorým sa vydáva zoznam nebezpečných odpadov podľa článku 1 ods. 4 smernice Rady 91/689/EHS o nebezpečných odpadoch (Ú. v. ES L 226, 2000, s. 3; Mim. vyd. 15/005, s. 151). Toto rozhodnutie bolo naposledy zmenené rozhodnutím Komisie 2014/955/EÚ z 18. decembra 2014 (Ú. v. EÚ L 370, 2014, s. 44).
36 Konkrétne odpad patriaci pod položku 17 08 02, t. j. „stavebné materiály na báze sadry iné ako uvedené v 17 08 01“ (pričom položka 17 08 01 zahŕňa „stavebné materiály na báze sadry kontaminované nebezpečnými látkami“).
37 Poľská spoločnosť Bravet, príjemca odpadu prepraveného do lokality č. 2, má povolenie na zhodnocovanie (činnosti R 5) betónového odpadu a jeho zber, ale nie na zhodnocovanie sadrového odpadu. Naopak, poľská spoločnosť PPH LWN, príjemca odpadu prepraveného do lokality č. 3, nemá povolenie na zber ani na zhodnocovanie (činnosti R 5) tohto odpadu, prinajmenšom nie na pozemkoch, kde bol vyložený.
38 Dotknuté nemecké podniky, ktoré vedeli o neexistencii povolení, sú preto zodpovedné za túto nezákonnú prepravu.
39 Platí to na jednej strane pre všetky prepravy odpadu, ktoré Poľská republika pripisuje podnikom ALBA Niedersachsen‑Anhalt a Schutt‑Karl, ako aj na druhej strane pre časť prepravy odpadu, ktorú tento členský štát pripisuje podnikom ALBA Seehausen, Altmärkische, Parentin, Drekopf a Recom.
40 Pozri e‑mail z 11. januára 2019 (príloha A.24) a list z 5. marca 2019 (príloha A.25). V tejto súvislosti Poľská republika v replike neuviedla nijaké ďalšie pripomienky.
41 Navyše na rozdiel od stanoviska Poľskej republiky samotná skutočnosť, že v lokalite č. 2 bol nájdený sadrový odpad, neumožňuje z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že tento odpad pochádza od nemeckej odosielajúcej spoločnosti Parentin.
42 V rámci komunikácie s nemeckými orgánmi týkajúcej sa tejto prepravy totiž poľské orgány v e‑maile z 11. januára 2019 (príloha A.24), ktorý bol napísaný v angličtine, uviedli: „Normally in this situation we would request for take back but the waste has been mixed together with other plasterboard waste that was already deposited on the land. Therefore it is impossible to distinguish which waste came from which company. I do not know whether take‑back in this situation is possible“ [„Zvyčajne v takýchto situáciách žiadame o spätné prevzatie odpadu, ale ten bol zmiešaný s iným sadrokartónovým odpadom, ktorý už bol uložený na mieste. Preto nie je možné rozlíšiť, ktorý odpad pochádza z ktorého podniku. Neviem, či je v tomto prípade možné spätné prevzatie“ (voľný preklad)] Tieto orgány sa tiež svojich partnerov pýtali, aký majú na situáciu názor („please let me know your views on this“) [„prosím, dajte mi vedieť, čo si o tom myslíte“ (voľný preklad)], a vyzvali ich, aby informovali dotknuté nemecké spoločnosti (t. j. Drekopf a Recom) o tom, že poľská prijímajúca spoločnosť Bravet nemôže spracovávať odpad patriaci pod položku 17 08 02 a že ďalšiu prepravu tohto odpadu treba zablokovať. V liste z 5. marca 2019 (príloha A.25) v anglickom preklade vypracovanom týmito orgánmi bolo zopakované, že sporné prepravy odpadu „were mixed with each other and with the waste already on the site, which made it impossible to distinguish between them and take‑back was not possible“ [„boli pomiešané navzájom a s odpadom nachádzajúcim sa na mieste, čo znemožňuje ich identifikáciu a spätné prevzatie“ (voľný preklad)]. V replike Poľská republika uviedla, že odpad bol v lokalite č. 2 vyložený a rozhrnutý pomocou buldozéra.
43 Táto preprava, uvedená vo formulároch prílohy VII ako preprava sadrového odpadu, totiž nebola spomenutá ani v prvej žiadosti o spätné prevzatie odpadu zaslanej poľskými orgánmi (príloha A.35), ani v následnej korešpondencii (prílohy A.36 až A.44). V replike Poľská republika vysvetlila, že táto skutočnosť bola spomenutá ako dôkaz toho, že nemecká odosielajúca spoločnosť Parentin na rozdiel od svojich tvrdení odosiela nielen betónový odpad, ale aj sadrový odpad. Na pojednávaní odkázala na e‑mail z 11. januára 2024 (príloha A.24) (pozri poznámku pod čiarou 42 vyššie).
44 Konkrétnejšie zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že poľská spoločnosť Bravet, ktorá prijala odpad prepravený do lokality č. 2, mala povolenie na zber a zhodnocovanie (činnosti R 5) betónového odpadu a na zber, ale nie na zhodnocovanie sadrového odpadu (pozri prílohy A.15, A.17 a B.12), a že poľská spoločnosť PPH LWN, ktorá prijala odpad prepravený do lokality č. 3, mala povolenie na zber betónového odpadu (na niektorých pozemkoch), ale nie na jeho zhodnotenie (príloha A.30).
45 Na účely tohto ustanovenia je „zber“ vymedzený ako „zhromažďovanie odpadu vrátane predbežného triedenia a dočasného uloženia odpadu na účely prepravy do zariadenia na spracovanie odpadov“. Odôvodnenie 15 smernice 2008/98 zdôrazňuje, že „je potrebné rozlišovať medzi dočasným uložením odpadu pred jeho zberom, zberom odpadu a skladovaním odpadu pred jeho spracovaním“ a že „zariadenia alebo podniky, pri ktorých činnosti vzniká odpad, by sa nemali považovať za subjekty, ktoré sa podieľajú na nakladaní s odpadom, a nemali by podliehať povoleniu na zhromažďovanie svojho odpadu pred jeho zberom“. Odôvodnenie 16 tejto smernice okrem iného spresňuje, že „dočasné uloženie odpadu v rámci vymedzenia pojmu zber je zhromažďovacia činnosť pred zberom v zariadeniach, kde sa odpad vykladá, aby sa umožnila jeho príprava na ďalšiu prepravu na účely zhodnotenia alebo zneškodnenia na inom mieste“. Toto odôvodnenie ďalej uvádza, že „vzhľadom na cieľ tejto smernice by sa malo rozlišovať medzi dočasným uložením odpadu pred zberom a skladovaním odpadu pred spracovaním podľa druhu odpadu, rozsahu a trvania skladovania a cieľa zberu“.
46 Príloha II smernice 2008/98 definuje „činnosti zhodnocovania R 13“ ako „skladovanie odpadov pred použitím niektorej z činností uvedených v bodoch R 1 až R 12 (okrem dočasného uskladnenia pred zberom na mieste vzniku)“. Okrem toho poznámka pod čiarou k tejto definícii vysvetľuje, že „dočasné uskladnenie je dočasné uloženie podľa článku 3 bod 10“ tejto smernice (pozri poznámku pod čiarou 45 vyššie). V prejednávanej veci sa zdá, že na povolení vydanom poľskej prijímajúcej spoločnosti Bravet na „zber“ odpadu (prílohy A.17 a B.12) nie sú uvedené činnosti zhodnocovania R 13 a že v každom prípade spôsob zberu opisuje v bode 2 ods. 3 písm. a) ako činnosť, pri ktorej je odpad okrem iného „uskladnený na určitú dobu, kým sa nezozbiera dostatočné množstvo, a potom sa prepraví dopravnými prostriedkami k inému držiteľovi odpadu s príslušným povolením na nakladanie s odpadom“. Táto definícia podľa môjho názoru zodpovedá definícii „zberu“ v zmysle článku 3 bodu 10 smernice 2008/98 a odchyľuje sa od definície „skladovania“ v rámci činností zhodnocovania R 13.
47 Ide teda o otázku rozdelenia rizika medzi podniky produkujúce alebo odosielajúce odpad na jednej strane a podniky, ktoré tento odpad prijímajú, na druhej strane v prípade uvedenia nesprávnych informácií vo formulári prílohy VII alebo v iných dokladoch týkajúcich sa prepravy tohto odpadu.
48 Pozri poznámku pod čiarou 11 vyššie.
49 V tomto ohľade úplne nesúhlasím s postojom, ktorý Komisia zaujala v odôvodnenom stanovisku a podľa ktorého v podstate subjekty zariaďujúce prepravu nesú zodpovednosť len vtedy, keď majú v čase vypĺňania formulára prílohy VII „ľahký prístup“ k informáciám o povoleniach. Tento prístup sa mi totiž zdá príliš nejasný a obmedzený, pokiaľ ide o zodpovednosť pôvodcu alebo odosielateľa odpadu, ktorý síce nie je povinný kontrolovať pravosť požadovaných dokumentov (prípadné sfalšovanie týchto dokumentov je zjavne výlučnou zodpovednosťou podniku, ktorý ich predložil), nemôže sa však uspokojiť len s vyhláseniami príjemcu, ale je povinný zaujať proaktívny prístup, ktorý spočíva minimálne v tom, že požiada príjemcu o kópiu povolenia (pokiaľ mu napríklad takáto kópia už nebola poskytnutá v rámci predchádzajúcej prepravy). Navyše na pojednávaní Komisia nebola schopná špecifikovať konkrétne situácie, v ktorých by mal podnik „ľahký prístup“ k informáciám o povoleniach, čo závisí od skutkových okolností, ktoré sú často mimo kontroly tohto podniku a ktoré teda nie sú rozhodujúce pri posudzovaní jeho náležitej starostlivosti. Tento pomerne prísny prístup k pôvodcovi alebo odosielateľovi odpadu je podľa môjho názoru založený aj na článku 15 ods. 2 smernice 2008/98, podľa ktorého, ak sa odpad prepravuje od pôvodného pôvodcu alebo držiteľa k obchodníkovi, zariadeniu alebo podniku, ktorí vykonávajú činnosti spracovania odpadu, alebo do zariadenia na zber odpadu na predbežné spracovanie, všeobecne platí, že zodpovednosti za úplné vykonanie činnosti zhodnocovania alebo zneškodňovania sa nie je možné zbaviť, a na druhej strane na odôvodnení 18 nariadenia č. 1013/2006, podľa ktorého berúc do úvahy zodpovednosť pôvodcov odpadu za nakladanie s odpadom spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia, doklad o oznámení a doklad o pohybe mali vypĺňať pôvodcovia odpadu, ak je to možné. Pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 3. októbra 2013, Brady (C‑113/12, EU:C:2013:627, bod 78).
50 Pozri bod 35 vyššie.
51 Pozri bod 37 vyššie.
52 Je pravda, že formulár prílohy VII odkazuje na pokyny uvedené v prílohe IC nariadenia č. 1013/2006 a že bod 21 tejto prílohy okrem iného stanovuje, že pokiaľ ide o pole týkajúce sa zariadenia na zhodnocovanie, „je potrebné v prílohe uviesť príslušné informácie o následnom zariadení alebo zariadeniach, kde sa vykonáva alebo môže vykonávať akákoľvek následná činnosť R12/R13“. Na jednej strane však chcem poukázať na to, že tieto pokyny sa týkajú dokladov o oznámení a len doplnkovo sa uplatnia na dokumenty oznamovacieho postupu. Požiadavka na uvedenie zariadenia na inú než predbežnú činnosť zhodnocovania je stanovená iba v článku 15 písm. a) tohto nariadenia, ktorý je súčasťou jeho kapitoly I, ktorá sa vzťahuje na postup predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu, a nie na informačný postup (dotknuté ustanovenie uvádza: „ak je odpad určený na predbežnú činnosť zhodnotenia alebo zneškodnenia, potom budú v doklade o oznámení okrem pôvodnej predbežnej činnosti zhodnotenia alebo zneškodnenia uvedené aj všetky zariadenia, v ktorých sa predpokladá následná predbežná, ako aj iná než predbežná činnosť zhodnotenia alebo zneškodnenia“). Na druhej strane chcem poukázať na to, že pokyny týkajúce sa informačného postupu neobsahujú spresnenie uvedené v bode 5 druhom odseku prílohy II tohto nariadenia, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa oznámenia , podľa ktorého „ak je odpad určený na činnosti predbežného zhodnotenia alebo zneškodnenia, uvedú sa podobné informácie o všetkých zariadeniach, v ktorých sa predpokladá výkon následných činností predbežného a iného než predbežného zhodnotenia alebo zneškodnenia“. Neuvedenie tohto spresnenia v pokynoch k informačnému postupu ma privádza k záveru, že požiadavky na informačný postup sú menej prísne než požiadavky týkajúce sa postupu predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu, pokiaľ ide o uvedenie zariadení na zhodnocovanie.
53 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. apríla 2024 o preprave odpadu, ktorým sa menia nariadenia (EÚ) č. 1257/2013 a (EÚ) 2020/1056 a zrušuje [nariadenie č. 1013/2006] (Ú. v. EÚ L, 2024/1157). Článok 18 ods. 7 tohto nového nariadenia bezprecedentným a explicitným spôsobom stanovuje, že „ak je preprava určená na predbežné zhodnotenie, v doklade v prílohe VII sa okrem počiatočného predbežného zhodnotenia uvedie aj zariadenie, v ktorom sa predpokladá predbežné alebo iné než predbežné zhodnotenie nasledujúce hneď po počiatočnom predbežnom zhodnotení, a kódy R týchto činností, a, ak je to možné, zariadenia, v ktorých sa predpokladá následné predbežné alebo iné než predbežné zhodnotenie, a kódy R súvisiacich činností zhodnocovania“. Podľa môjho názoru z tohto ustanovenia nevyhnutne nevyplýva, že uvedenie následných zariadení, pokiaľ je preprava určená na predbežné zhodnotenie („ak je to možné“), nie je povinné pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, t. j. pred 21. májom 2026. Keďže odôvodnenia tohto nariadenia ani travaux préparatoires , ktoré viedli k jeho prijatiu, v tomto smere nič nenaznačujú, uvedené ustanovenie sa dá vykladať v tom zmysle, že spresňuje existujúcu povinnosť, ktorú stanovovalo už nariadenie č. 1013/2006, hoci v ňom nie je výslovne označená.
54 Pozri poznámku pod čiarou 11 a bod 45 vyššie.
55 Navyše aj z čisto faktického hľadiska si kladiem otázku, ako môže odosielateľ, ktorý sa zvyčajne obracia na tretiu stranu, aby zabezpečila prepravu do zariadenia na zhodnocovanie, mať kontrolu nad presným miestom vo vnútri zariadenia na zhodnocovanie, kde bude odpad vyložený, alebo o ňom vôbec vedieť.
56 Pozri prílohy A.48 a A.61 (zápisnice z kontrol vykonaných poľskými orgánmi v týchto lokalitách).
57 V zmysle článku 2 bodu 35 písm. a), b) a e) a článku 2 bodu 35 písm. g) bodu i) a iii) nariadenia č. 1013/2006.
58 Preprava odpadu do lokality č. 4 sa na jednej strane týkala nemeckého pôvodcu Wurzer Wertstoff GmbH (ďalej len „Wurzer“) a nemeckého vývozcu Trade & Service GmbH a na druhej strane poľských sprostredkovateľov Inter‑Nicco sp. z o.o. sp. k. a F.H.U. Marko (ďalej len „Marko“), ako aj poľských príjemcov Ekobiopell Invest sp. z o.o. (ďalej len „Ekobiopell“) a A&P sp. z o.o., zatiaľ čo preprava odpadu do lokality č. 5 sa na jednej strane týkala nemeckých odosielateľov Böhme GmbH a Lobbe RSW GmbH (ďalej len „Lobbe“) a na druhej strane poľských príjemcov Havel Investment sp. z o.o. (ďalej len „Havel“) a Recovery Green Recycling sp. z o.o. (ďalej len „Recovery“) na pozemkoch spoločnosti RS Robert Szymkowicz. Poľská republika v žalobe uvádza kód ďalšieho nemeckého podniku, ktorého identita nebola špecifikovaná, ale spätné prevzatie navrhuje len v prípade odpadu týkajúceho sa spoločností Lobbe a Böhme. V replike tiež odkazuje na údajne nezákonnú prepravu odpadu pochádzajúceho od nemeckých spoločností PB Solutions GmbH, Borchers Kreislaufwirtschaft GmbH a ALBA Recycling GmbH, pričom však neuvádza postačujúce dôkazy o zapojení týchto spoločností do prepravy odpadu do lokality č. 5. Navyše preprava odpadu, ktorú možno údajne pripísať týmto spoločnostiam, nie je spomenutá ani v prílohe C.2, ktorá obsahuje zhrnutie informácií a dôkazov uvedených v sťažnosti, pokiaľ ide o údajne nezákonnú prepravu odpadu, a to aj do lokality č. 4.
59 Presnejšie odpad patriaci pod položku 19 12 12, t. j. „iné odpady (vrátane zmiešaných materiálov) z mechanického spracovania odpadu iné ako uvedené v 19 12 11 [pričom pod položku 19 12 11 patria ,iné odpady (vrátane zmiešaných materiálov) z mechanického spracovania odpadu obsahujúceho nebezpečné látky‘]“.
60 Wurzer prepravil odpad prostredníctvom spoločnosti Trade & Service, ktorá zariadila prepravu uzatvorením zmluvy o preprave odpadu so spoločnosťou Inter‑Nicco. Tá na základe maklérskej zmluvy so spoločnosťou Marko prepravila odpad do zariadenia v lokalite Gliwice, ktoré prevádzkujú spoločnosti Ekobiopell a A&P, s ktorými spoločnosť Marko uzavrela zmluvy o preprave odpadu.
61 Tento plastový odpad bol totiž kontaminovaný inými materiálmi, takže nepatril pod položku plastový odpad.
62 Pokiaľ ide o prítomnosť iných spoločností, na ktorú sa odvoláva Poľská republika, pozri poznámku pod čiarou 58 vyššie.
63 Po vstupe odpadu na poľské územie boli pôvodné formuláre prílohy VII nahradené novými formulármi prílohy VII, v ktorých bola ako spoločnosť zodpovedná za prepravu uvedená „Spółdzielnia Socjalna ‚PLUS‘ Żagań“ a ako príjemca „Sarbia 36“. Okrem toho v prepravných príkazoch a faktúrach sú ako miesto nakládky uvedené nemecké lokality, kde sídlia spoločnosti Lobbe a Böhme, a Sarbia ako miesto vykládky.
64 Predmetný odpad bol najprv prepravený tomuto podniku v lokalite Jawiszowice a potom ďalším príjemcom v lokalite Gliwice.
65 Okrem toho uvedený odpad nebol prepravený do zariadenia na zhodnocovanie označeného v dokladoch o preprave a formulároch prílohy VII, ale priamo do lokality Sarbia, kde sa nenachádzalo nijaké zariadenie na zhodnocovanie, pričom boli navyše použité falšované doklady o preprave.
66 Pozri prílohu B.20.
67 Pozri prílohu A.59 (doklady o dodávke odpadu z Nemecka do lokality Gliwice).
68 Na základe dokladov vystavených Poľskou republikou [akými sú faktúry, prepravné príkazy, dokumenty CMR, vážne lístky a formuláre prílohy VII (pozri v tejto súvislosti prílohu A.59)], sa totiž zdá byť pravdepodobné, že určitý odpad bol prepravený z Nemecka priamo do lokality Gliwice.
69 Najmä svedectvá vodičov získané počas trestnoprávneho vyšetrovania (príloha A.58) a výpoveď zástupcu spoločnosti Marko (príloha A.56). Rovnako fotografie z kontroly, ktoré zobrazujú odpad z nemeckých (a rakúskych) výrobkov, samy osebe nepostačujú na pripísanie zodpovednosti za tento odpad dotknutým nemeckým spoločnostiam (príloha A.48). Navyše skutočnosť, že spoločnosti A&P a Ekobiopell nemajú povolenie na nakladanie s odpadom, nemôže mať za následok vznik zodpovednosti nemeckých spoločností, ktoré sú pôvodcami odpadu, pokiaľ neexistuje priame spojenie medzi dotknutými poľskými a nemeckými spoločnosťami.
70 Formuláre prílohy VII, vyplnené dvoma dotknutými nemeckými spoločnosťami, klasifikujú odpad ako plastový odpad, na ktorý sa vzťahuje „zelený“ zoznam, a uvádzajú na jednej strane Lobbe ako spoločnosť zariaďujúcu prepravu a Havel v lokalite Chełmek ako príjemcu a zariadenie na zhodnocovanie a na druhej strane Böhme ako spoločnosť zariaďujúcu prepravu, Recovery ako príjemcu a Havel ako zariadenie na zhodnocovanie.
71 Okrem iného treba spomenúť inšpekciu vykonanú poľskými orgánmi (príloha A.61) a závery vyšetrovania vedeného Krajskou prokuratúrou Tarnów (príloha A.67).
72 Tento „príkaz na neutralizáciu“ v podstate spočíval v tom, že pôvodné doklady (najmä formuláre prílohy VII) boli nahradené falšovanými dokladmi. Napríklad Poľská republika poukazuje na ďalšiu zmienku v prepravnej zmluve uzavretej medzi poľskými spoločnosťami Karol a Hunters Investment, podľa ktorej „je nevyhnutné, aby vodič pri nakladaní neuvádzal miesto určenia tovaru“ (pozri prílohu A.66).
73 Neexistujú totiž dôkazy o tom, že by nemecké spoločnosti mohli byť informované o tomto odklone, ktorý je predovšetkým zodpovednosťou poľských spoločností. V tomto ohľade sa Poľská republika odvoláva na formulár prílohy VII (príloha A.70), ktorý má preukázať existenciu spolupráce medzi spoločnosťami Lobbe a Logistics Hunters, pričom táto spoločnosť má byť zodpovedná za priamu prepravu odpadu z Nemecka do lokality Sarbia. Tento dokument, podobne ako ostatné dostupné formuláre prílohy VII, sa však v skutočnosti týka prepravy odpadu do zariadenia spoločnosti Havel v lokalite Chełmek. Za týchto okolností nie je rozhodujúca otázka, do akej miery by sporný odpad mohol byť zaradený pod položku 19 12 04 [zodpovedajúcu položke B 3010 Bazilejského dohovoru z 22. marca 1989 o riadení pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní, schváleného v mene Európskeho hospodárskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 93/98/EHS z 1. februára 1993 (Ú. v. ES L 39, 1993, s. 1; Mim. vyd. 11/018, s. 301)] vzhľadom na úroveň jeho znečistenia. V každom prípade nepovažujem za preukázané, že tento odpad prekročil úroveň znečistenia povolenú definíciou položky B 3010 Bazilejského dohovoru, vykladanou z hľadiska dokumentu Komisie nazvaného „Frequently Asked Questions (FAQs) on Regulation (EC) 1013/2006 on shipments of waste“, ktorý je v anglickom jazyku dostupný na tejto adrese: https://ec.europa.eu/environment/pdf/waste/shipments/faq.pdf.
74 V tejto súvislosti Poľská republika v replike len opätovne tvrdí, že množstvo odpadu prítomného v lokalite Sarbia sa odhaduje na približne 8 700 ton, z ktorých väčšina je nemeckého pôvodu.
75 Pozri prílohy A.72 (zápisnica z kontroly vykonanej poľskými orgánmi v tejto lokalite) a A.73 (fotografie vyhotovené v tejto lokalite).
76 Zmiešaný komunálny odpad patriaci pod položku 19 12 12 (približne 70 % tohto odpadu), kontaminovaný organickými látkami, a iný plastový odpad patriaci pod položku 19 12 04 (približne 30 % tohto odpadu), obsahujúci minerálne prímesi.
77 V zmysle článku 2 bodu 35 písm. a), b) a e) a článku 2 bodu 35 písm. g) bodu i) a iii) nariadenia č. 1013/2006.
78 Preprava odpadu do spornej lokality sa týka na jednej strane nemeckých spoločností Lobbe, Vorberg Recycling GmbH, WAZ Werstoff‑Aufberentulgs‑Zentrum GmbH a TAK GmbH a na druhej strane poľského podniku Ecomed Adam Macech, ktorý je nájomcom skládky v lokalite Bzowo.
79 Najmä inšpekcia vykonaná poľskými orgánmi a závery trestného vyšetrovania vedeného Krajskou prokuratúrou Tarnów (pozri prílohu A.74, list tejto prokuratúry).
80 Pozri povolenie udelené spoločnosti Ecomed Adam Macech na zber plastového odpadu (príloha A.72, s. 3042).
81 Napríklad fotografie z lokality č. 6 (prílohy A.72 a A.73), ktoré zobrazujú odpad označený štítkami s identifikačným číslom spoločnosti Lobbe (10999), síce svedčia o tom, že odpad pochádzajúci z tohto podniku sa nachádzal v tejto lokalite, ale z právneho hľadiska dostatočne nepreukazujú, že tento podnik sa podieľal na jeho preprave. Nemožno síce vylúčiť, že o preprave vedel, ale je rovnako možné, že dotknuté poľské spoločnosti zariadili nezákonnú prepravu bez účasti tohto podniku.
82 Napríklad údaje z formulára prílohy VII, ktoré možno spojiť so spoločnosťou Lobbe, sa týkali iba prepravy plastového odpadu patriaceho pod položku 19 12 04 do spoločnosti Havel v lokalite Chełmek (pozri prílohu B.33).
83 Pozri prílohu A.74 (dokumenty prokuratúry Tarnów), najmä s. 3146.
84 Navyše sa mi na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, nezdá, že rozsudok z 9. júna 2016, Nutrivet (C‑69/15, EU:C:2016:425, body 37 a 38), je v tomto smere relevantný. V tejto veci sa totiž zistilo, že v sprievodných dokumentoch, ktoré boli predmetom sporu vo veci samej, bola uvedená spoločnosť odlišná od tej, ktorej boli zásielky odpadu v spore vo veci samej skutočne určené, so sídlom v inom členskom štáte, ktorá bola uvedená ako zariadenie na zhodnocovanie, hoci sa nenachádzala v krajine určenia uvedenej v týchto dokumentoch.
85 Pozri bod 214 sťažnosti (prílohy A.81 a B.5). Z tohto dôvodu Spolková republika Nemecko namieta neprípustnosť tohto žalobného dôvodu v rozsahu, v akom je uvedený v súvislosti s lokalitami č. 3, 4 a 6, zatiaľ čo Poľská republika síce uznáva, že jej sťažnosť sa týkala iba lokality č. 5, tvrdí však, že odkaz na lokality č. 3, 4 a 6 v žalobe nepredstavuje rozšírenie druhého žalobného dôvodu, ale len jeho spresnenie. Pozri v tomto zmysle PRETE, L.: Infringement Proceedings in EU Law. Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer, 2017, s. 203.
86 Hoci v znení článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 je použitý výraz „,oznámený‘ odpad“, domnievam sa, že tento výraz sa vzťahuje aj na odpad, ktorý bol pôvodne predmetom informačného postupu. Odlišný výklad by totiž viedol k paradoxnému výsledku, podľa ktorého by sa toto ustanovenie uplatnilo (a teda by spôsobilo vznik oznamovacej povinnosti) len vtedy, ak bol odpad už oznámený. Výklad, ktorý navrhujem, sa, naopak, zdá byť v súlade s kontextom uvedeného ustanovenia, ktoré patrí do kapitoly 5 nariadenia nazvanej „Všeobecné administratívne ustanovenia“, a s jeho cieľom, ktorým je práve vyriešiť rozdiely v názoroch medzi orgánmi, pokiaľ ide uplatnenie článku 3 tohto nariadenia.
87 Inými slovami, článok 28 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 zavádza subsidiárnu klasifikáciu odpadu v prípade rozdielnych názorov medzi príslušnými orgánmi, ktorá vedie k uplatneniu postupu predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu upraveného v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia. Tento prístup je v súlade so zásadami predchádzania škodám a prevencie, keďže zabezpečuje najvyššiu úroveň dozoru a kontroly podľa tohto nariadenia. Z toho vyplýva, že postup predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu treba považovať za predvolený postup na zabezpečenie optimálneho dozoru a kontroly prepravy odpadu v rámci Únie s cieľom chrániť životné prostredie a ľudské zdravie. Naopak, informačný postup je vhodný len pre odpad, ktorý si vyžaduje nižšiu úroveň dozoru a kontroly.
88 Tento členský štát spochybňuje uplatniteľnosť článku 4 ods. 3 ZEÚ v prejednávanej veci z dôvodu, že nariadenie č. 1013/2006 obsahuje špecifické ustanovenia o spolupráci medzi členskými štátmi, a teda predstavuje lex specialis .
89 Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že nesplnenie všeobecnej povinnosti lojálnej spolupráce, ktorá vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ, je odlišné od nesplnenia osobitných povinností, ktoré sú jej vyjadrením. Preto možno porušenie lojálnej spolupráce konštatovať len v rozsahu, v akom sa týka správaní odlišných od tých, ktoré sú porušením týchto osobitných povinností [rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Slovinsko (Archívy ECB) (C‑316/19, EU:C:2020:1030, bod 121 a citovaná judikatúra)].
90 Pozri judikatúru citovanú v predchádzajúcej poznámke pod čiarou vyššie. Pozri tiež rozsudok z 30. apríla 2024, Lotyšsko/Švédsko (Systémy ochrany vkladov) (C‑822/21, EU:C:2024:373, body 99 a 100, ako aj citovaná judikatúra).
91 V rámci konaní o nesplnení povinnosti založených na článku 258 ZFEÚ totiž Súdny dvor uviedol, že Komisia, ktorá nemá vlastné vyšetrovacie právomoci v tejto oblasti, je do veľkej miery závislá od dôkazov poskytnutých prípadnými sťažovateľmi, súkromnými alebo verejnými orgánmi pôsobiacimi na území príslušného členského štátu, ako aj týmto samotným členským štátom, a že je predovšetkým úlohou vnútroštátnych orgánov vykonávať potrebné kontroly priamo na mieste v duchu lojálnej spolupráce v súlade s povinnosťou každého členského štátu uľahčiť všeobecnú úlohu Komisie [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Slovinsko (C‑140/14, EU:C:2015:501, body 40 až 43 a citovaná judikatúra)]. Podľa môjho názoru sa rovnaká zásada analogicky uplatní v rámci konania o nesplnení povinností na základe článku 259 ZFEÚ.
92 Pozri moju analýzu v rámci prvého žalobného dôvodu, pokiaľ ide o lokality č. 2 až 6.
93 Súdny dvor totiž síce opakovane rozhodol, že členský štát sa nemôže odvolávať na ustanovenia, postupy alebo situácie svojho vnútroštátneho právneho systému vrátane tých, ktoré vyplývajú z jeho federálneho usporiadania, na odôvodnenie nesplnenia povinností a lehôt stanovených právom Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2002, Komisia/Nemecko (C‑383/00, EU:C:2002:289, bod 20)], jediný prípad, na ktorý sa v tejto súvislosti odvolávali poľské orgány a ktorý sa týkal lokality č. 3, však bol po niekoľkých výmenách korešpondencie (prílohy A.37, A.39 a A.40) uzavretý zamietavou odpoveďou príslušných orgánov (príloha A.44).