C-731/23

62023CC0731

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICOLAS EMILIOU

prednesené 12. júna 2025 ( 1 )

Vec C‑731/23 P

Nicoventures Trading Ltd,

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejné zdravie – Smernica 2014/40/EÚ – Delegovaná smernica (EÚ) 2022/2100 – Zahrievané tabakové výrobky – Článok 263 ZFEÚ – Aktívna legitimácia – Osobná dotknutosť – Judikatúra Plaumann – Systematizácia a prehodnotenie judikatúry – Test uzavretej skupiny“

I. Úvod

1.

„Pred Zákonom stojí strážnik. Príde za ním muž z vidieka a požiada ho, aby smel vojsť dnu. Strážnik však povie, že ho teraz nemôže pustiť. Muž premýšľa a napokon sa spýta, či teda bude smieť vstúpiť neskôr. ‚Možno,‘ odvetí strážnik, ‚ale teraz nie.‘… S takými ťažkosťami muž z vidieka nerátal; Zákon má byť predsa prístupný vždy a každému, pomyslí si…“

2.

Prejednávaná vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť na prehodnotenie tejto judikatúry. Odvolateľky sa domáhajú zrušenia uznesenia z 20. septembra 2023, Nicoventures Trading a i./Komisia, ( 4 ) v ktorom Všeobecný súd vyhlásil ich žalobu o neplatnosť delegovanej smernice (EÚ) 2022/2100 ( 5 ) za neprípustnú z dôvodu, že odvolateľky sú ňou dotknuté priamo, ale nie osobne.

6.

Z mojej analýzy vyplynie, že v prípade striktného a formalistického uplatnenia judikatúry Plaumann by sa odvolateľky v prejednávanej veci pravdepodobne za „osobne dotknuté“ napadnutým opatrením nepovažovali, zatiaľ čo v prípade jej pružnejšieho a realistickejšieho uplatnenia by sa za osobne dotknuté považovali. V skutočnosti zastávam názor, že práve to by bolo spravodlivým výsledkom tejto veci: odvolateľky by mali mať možnosť spochybniť napadnuté opatrenie na súdoch Únie. Ak by sa konštatovalo, že daným opatrením „osobne dotknuté“ nie sú, možno by to bolo v súlade s určitými precedensmi súdov Únie, ale podľa môjho názoru by to bolo v rozpore s náležitým výkladom článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, a to a fortiori v právnom poriadku Únie po prijatí Lisabonskej zmluvy.

7.

V tomto kontexte je cieľom týchto návrhov predovšetkým predložiť Súdnemu dvoru odporúčanie v tom zmysle, že približne 60 rokov po vydaní rozsudku Plaumann dozrel čas na zváženie, či by strážnik nemal otvoriť dvere zákona, a ak áno, v akom rozsahu.

II. Skutkové a právne okolnosti sporu

11.

Článok 7 ods. 1 a 7 smernice 2014/40 stanovuje, že členské štáty zakazujú uvádzanie tabakových výrobkov s charakteristickou arómou a tabakových výrobkov obsahujúcich arómy v akýchkoľvek ich zložkách na trh. Článok 7 ods. 12 uvedenej smernice predtým, ako bol zmenený napadnutým opatrením, zo zákazov stanovených v odsekoch 1 a 7 tohto ustanovenia vynímal iné tabakové výrobky ako cigarety a tabak na vlastnoručné zhotovenie cigariet. Podobne článok 11 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice pred jeho zmenou napadnutým opatrením stanovoval, že členské štáty môžu tabakové výrobky na fajčenie s výnimkou cigariet, tabak[u] na vlastnoručné zhotovenie cigariet a tabak[u] do vodnej fajky vyňať z určitých povinností v oblasti označovania tabakových výrobkov a povinného uvádzania určitých varovaní, informačných odkazov a kombinovaných zdravotných varovaní na obaloch. Okrem toho článok 7 ods. 12, ako aj článok 11 ods. 6 tejto smernice stanovujú, že Európska komisia prijme delegované akty s cieľom zrušiť výnimky uvedené v článku 7 alebo možnosť udeliť výnimky uvedené v článku 11 pre konkrétnu kategóriu výrobkov, ak dôjde podľa správy Komisie k podstatnej zmene okolností.

12.

Komisia 15. júna 2022 v súlade so smernicou 2014/40 uverejnila správu týkajúcu sa stanovenia podstatnej zmeny okolností v prípade zahrievaných tabakových výrobkov. V nadväznosti na túto správu Komisia 29. júna 2022 prijala napadnuté opatrenie. Článok 1 napadnutého opatrenia zmenil článok 7 ods. 12 a článok 11 ods. 1 smernice 2014/40. S účinnosťou od 23. októbra 2023, dokedy mali byť opatrenia stanovené v napadnutom opatrení prebraté, už zahrievané tabakové výrobky nie sú predmetom výnimiek stanovených v článkoch 7 a 11 smernice 2014/40.

15.

Odvolateľky vo svojom odvolaní na Súdnom dvore navrhujú, aby Súdny dvor i) zrušil napadnuté uznesenie; ii) ak to dovoľuje stav konania, zamietol námietku neprípustnosti, vyhlásil žalobu za prípustnú a vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej a iii) uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

16.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

17.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 25. apríla 2024 bol Francúzskej republike povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu návrhov Komisie.

Pred posúdením argumentov odvolateliek (časti B a C nižšie) je podľa môjho názoru užitočné zaoberať sa judikatúrou Plaumann vo všeobecnosti (časť A).

A.

Úvodné poznámky k minulosti, prítomnosti a budúcnosti judikatúry Plaumann

21.

V tejto časti návrhov sa po prvé pokúsim o systematizáciu judikatúry Plaumann. Po druhé sa budem zaoberať kritikou tejto judikatúry. Po tretie vysvetlím, prečo zastávam názor, že hlavná myšlienka pravidla podľa rozsudku Plaumann je vo všeobecnosti správna, a preto by sa od neho nemalo upúšťať. Napokon objasním, že v niektorých prípadoch bolo konkrétne uplatňovanie tohto testu príliš prísne a nekonzistentné. Súdnemu dvoru preto navrhnem, aby vydal zásadné rozhodnutie, v ktorom opätovne preskúma, objasní a prípadne zdokonalí uplatňovanie judikatúry Plaumann.

1. Judikatúra Plaumann pri súčasnom právnom stave

25.

O taký prípad ide napríklad vtedy, keď sú žalobcovia v samotnom akte výslovne uvedení ako dotknutí, takže daný akt je zároveň všeobecne záväzným opatrením, pretože sa týka kategórie adresátov vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, aj súborom individuálnych rozhodnutí dotýkajúcich sa osôb, ktoré sú v ňom uvedené. ( 11 )

26.

Opatrenie, ktoré sa dotýka skupiny osôb na základe všeobecných a abstraktných kritérií, sa navyše stále môže niektorých z týchto osôb osobne týkať aj bez výslovného uvedenia konkrétnych osôb. Ako konštatoval Súdny dvor, pokiaľ sa opatrenie dotýka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto opatrenia a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť týmto opatrením osobne dotknuté, pokiaľ sú súčasťou úzkeho okruhu dotknutých osôb. ( 12 ) V podstate to znamená, že v rámci všeobecného okruhu osôb, ktoré patria do osobnej pôsobnosti daného opatrenia, možno identifikovať podskupinu tvorenú jednou alebo viacerými osobami a vykazujúcu osobitné vlastnosti, ktoré ich charakterizujú vo vzťahu k ostatným. ( 13 ) Tento test budem označovať ako „test uzavretej skupiny“. ( 14 )

27.

Aby som sa vyjadril jasne, samotná možnosť určiť viac alebo menej presne počet alebo dokonca aj totožnosť osôb, na ktoré sa opatrenie uplatní, vôbec neznamená, že tieto osoby sa musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, ak sa toto uplatnenie uskutočňuje na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie definovanej dotknutým aktom. ( 15 ) Na to, aby sa potenciálny žalobca považoval za osobne dotknutého, je teda potrebné niečo viac.

31.

Keď sa vrátim k situáciám uvedeným v bode 28 vyššie, podotýkam, že prvý prúd judikatúry sa týka vecí, v ktorých Súdny dvor konštatoval osobnú dotknutosť žalobcov na účely napadnutia aktu, ktorého prijatie si podľa uplatniteľných právnych predpisov vyžadovalo, aby príslušná inštitúcia vzala do úvahy postavenie určitej špecifickej skupiny osôb, do ktorej patril žalobca. ( 20 ) Tieto rozhodnutia sú logickým rozšírením judikatúry uvedenej v bode 25 vyššie. Ich odôvodnenie je jasné: niektoré dotknuté osoby možno v akte uvedené neboli, ale ich osobitné postavenie napriek tomu výslovne vyzdvihol samotný normotvorca.

32.

Druhý prúd judikatúry zahŕňa veci, v rámci ktorých žalobcovia mohli napadnúť akt Únie, ktorý mal v ich prípade na rozdiel od väčšiny dotknutých osôb retroaktívny vplyv na nadobudnuté práva alebo na existujúce právne vzťahy. ( 21 ) Túto líniu judikatúry možno podľa môjho názoru vnímať ako dôsledok viacerých všeobecných zásad práva Únie: právnej istoty, predvídateľnosti, zákazu retroaktivity, ochrany legitímnych očakávaní. Je samozrejmé, že žiadna osoba v Únii nemôže očakávať, že právne predpisy Únie zostanú nemenné. Jednotlivci, ktorí svoje správanie zosúladili s existujúcimi právnymi predpismi, by však zároveň mali mať istú dôveru v stabilitu právneho postavenia, ktoré sa vykryštalizovalo v minulosti, a právnych vzťahov, ktoré už nadviazali, s výnimkou prípadu, keď opak odôvodňujú mimoriadne okolnosti. ( 22 )

33.

Tretí prúd judikatúry sa týka procesných práv žalobcov, ktoré mohli byť porušené v niektorých konaniach Únie, ako sú tie, ktoré sa stanovujú v rámci pravidiel Únie týkajúcich sa kontroly štátnej pomoci. Ide napríklad o prípad, keď Komisia počas predbežného vyšetrovania nesprávne povolí opatrenie pomoci, čím zainteresované strany zbaví možnosti vypočutia počas hĺbkovej fázy vyšetrovania. V takýchto prípadoch sa zainteresované strany konzistentne považujú za osobne dotknuté rozhodnutím Komisie. ( 23 ) Ak právne predpisy Únie určitým osobám priznávajú konkrétne procesné práva, je logické, že spor týkajúci sa porušenia týchto práv prejednáva priamo súd Únie, na ktorom sa konanie v plnej miere riadi právom Únie a vedie sa na úrovni Únie.

Napokon štvrtý prúd judikatúry zoskupuje veci, v ktorých Súdny dvor považoval za osobne dotknutých žalobcov, ktorých postavenie na trhu bolo závažne dotknuté napadnutým aktom. Tieto veci sa zvyčajne týkali oblastí práva hospodárskej súťaže, štátnej pomoci, kontroly fúzií a antidumpingu, ale aj poľnohospodárstva. ( 25 ) Zodpovedná inštitúcia môže v týchto oblastiach využiť svoje kvázilegislatívne, výkonné právomoci alebo právomoci v oblasti presadzovania práva, zvyčajne na konci správneho konania ad hoc , na riešenie veľmi konkrétnej situácie (čo zahŕňa skutkové a právne posúdenie), ktorá sa týka jednej z viacerých osôb, ktoré sú určené alebo ich možno určiť. ( 26 ) Táto skupina vecí navyše zahŕňa veci, v prípade ktorých inštitúcia – opäť v reakcii na veľmi konkrétnu situáciu a v rámci špecifického konania – prijala akt, ktorý má aspoň na formálnej úrovni legislatívnu povahu a pôsobnosť, pričom zároveň má aj istý obsah s povahou rozhodnutia. ( 27 )

36.

V takýchto prípadoch sú, samozrejme, osoby priamo dotknuté obsahom s povahou rozhodnutia v pomerne špecifickom postavení. Z možnosti, že inštitúcia môže zvýhodniť činnosti jednej alebo viacerých osôb (ktoré sú určené alebo ich možno určiť), navyše takmer nevyhnutne vyplýva, že činnosti jednej alebo viacerých osôb (ktoré sú určené alebo ich možno určiť) sú zodpovedajúcim spôsobom znevýhodnené, alebo naopak. ( 28 ) Je logické, že negatívne dotknuté osoby za istých okolností môžu napadnúť dané opatrenie Únie priamo na súdoch Únie. Ako naopak uvediem v ďalšej časti, Súdny dvor neakceptuje kritérium založené na „závažnej dotknutosti“ v prípade aktov Únie, ktoré majú z formálneho aj obsahového hľadiska všeobecnú povahu a sú teda výsledkom skutočných činností v oblasti tvorby politiky.

Kritika sa často zameriava na reštriktívny účinok judikatúry vychádzajúcej z tohto rozsudku. „Takmer neprekonateľná prekážka“ alebo „[sieť], cez ktorú nikto neprekĺzne“, založená na „hospodársky nerealistickom [teste]“, ponúkajúca „slabé [usmernenie]“ pre účastníkov konania a „vedúca k absurdným výsledkom“: pri komplexnom čítaní komentárov k judikatúre Plaumann možno nájsť celý rad hyperbol. ( 30 )

40.

Rovnako je však pravda, že komplexná analýza judikatúry zrejme maľuje pomerne neveselý obraz, akoby pri preukazovaní osobnej dotknutosti mohlo mať význam len máločo. Súdy Únie totiž uviedli, že nasledujúce prvky samy osebe konštatovanie „osobnej dotknutosti“ neodôvodňujú : i) žalobca je jedinou osobou alebo jednou z malého počtu osôb dotknutých napadnutým aktom; ( 31 ) ii) žalobca je napadnutým aktom dotknutý obzvlášť závažným spôsobom; ( 32 ) iii) žalobca sa mohol zúčastniť alebo sa naozaj zúčastnil na konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého aktu; ( 33 ) iv) napadnutý akt má „rôzne konkrétne účinky na rôzne osoby, na ktoré sa uplatňuje“; ( 34 ) v) napadnutý akt zahŕňa obmedzenia všeobecne záväzných pravidiel a výnimky z nich alebo ustanovenia prechodnej povahy, ktoré sa týkajú uzavretej skupiny hospodárskych subjektov, ( 35 ) a vi) osobitné ustanovenia práva Únie vyžadovali, aby konajúca inštitúcia „zohľadnila dôsledky opatrenia, ktoré plánuje prijať, pre situáciu určitých jednotlivcov“. ( 36 )

41.

Autori predovšetkým vyjadrujú poľutovanie nad tým, že jednotlivci a združenia nemôžu konať ako verejní obhajcovia vo vzťahu k opatreniam, ktoré spôsobujú ujmu istej skupine osôb. V tejto súvislosti často odkazujú na paradox vytvorený daným testom: čím opatrenie pôsobí rozptýlenejšie a je škodlivejšie (ako je časté v prípade environmentálnych opatrení), tým je menej pravdepodobné, že u jednej alebo viacerých (fyzických alebo právnických) osôb sa bude konštatovať osobná dotknutosť podľa judikatúry Plaumann. ( 37 ) Na ilustráciu uvedeného sa poukazuje na nedávny rozsudok Carvalho (ktorý sa týkal opatrení Únie v oblasti zmeny klímy). ( 38 )

45.

Súdny dvor však analýzy a návrhy generálneho advokáta ani Všeobecného súdu nepodporil. Vo svojom rozsudku UPA i) potvrdil pravidlo podľa rozsudku Plaumann; ii) zdôraznil, že „kompletný systém právnych prostriedkov“ stanovený v Zmluvách je založený predovšetkým na doplňujúcich sa úlohách, ktoré zohrávajú žaloby o neplatnosť a prejudiciálne konania; iii) objasnil, že je na členských štátoch, aby vytvorili systém právnych prostriedkov a postupov, ktoré zabezpečia dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu; iv) uznal, že podmienky prípustnosti žaloby podanej jednotlivcami sa majú vykladať so zreteľom na zásadu účinnej súdnej ochrany, pričom zároveň podotkol, že to nemôže viesť k faktickému vylúčeniu týchto podmienok, ktoré sa výslovne stanovujú v Zmluvách, a v) konštatoval, že aj keď je predstaviteľný iný systém súdneho preskúmania zákonnosti všeobecne záväzných opatrení Únie než ten, ktorý bol vytvorený zakladajúcou Zmluvou, je vecou členských štátov ako autorov Zmlúv, aby platný systém zreformovali. ( 42 )

46.

V ďalšej časti vysvetlím, prečo napriek tomu, že niektoré uvedené výhrady sú do istej miery opodstatnené, zastávam názor, že pravidlo podľa rozsudku Plaumann je v súčasnosti stále prijateľné a Súdny dvor teda od neho upustiť nemusí.

3. Na obranu pravidla podľa rozsudku Plaumann

a) Aké sú alternatívy?

50.

Súdny dvor sa však rozhodol tieto testy neuplatňovať. Podľa môjho názoru takisto majú dva významné nedostatky.

51.

Po prvé majú tieto testy isté štrukturálne obmedzenia, ktoré je náročné prekonať. Navrhované pravidlá sú do istej miery ťažko predvídateľné, pretože sa všetky opierajú o individuálne posudzovanie jednotlivých prípadov. Takisto sú založené na prídavných menách (značný, určitý, bezprostredný), ktoré samy osebe nie sú veľmi presné, a preto by sa mohli vykladať a uplatňovať pomerne rozdielne. Požiadavka osobnej dotknutosti sa v praxi stáva otázkou „miery“ vplyvu. V takom prípade sa rozhodnutie, kde stanoviť hranicu medzi vplyvom, ktorý možno považovať za dostatočne značný, a vplyvom, ktorý za dostatočne značný považovať nemožno, nakoniec v mnohých veciach môže stať subjektívnou voľbou.

52.

Po druhé nie je zrejmé, že tieto testy možno vyvodiť z článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. To ma privádza k ďalšiemu bodu.

Pomerne reštriktívne chápanie pojmu „osobne“ podporuje aj jeho historický výklad. Nemalo by sa zabúdať, že podľa článku 33 ods. 2 (v súčasnosti neplatnej) Zmluvy o ESUO boli súkromní žalobcovia oprávnení napadnúť „individuálne rozhodnutia a odporúčania, ktoré sa ich týkajú, alebo… všeobecné rozhodnutia a odporúčania, ktoré považujú za zneužitie právomoci, ktoré sa ich dotýka“ [ neoficiálny preklad ]. ( 48 ) Zámerom autorov Parížskej zmluvy bolo umožniť súkromným žalobcom napadnúť rozhodnutia, ktoré boli v podstate individuálnymi rozhodnutiami vydávanými za všeobecnejšie záväzné právne akty. ( 49 ) Súdny dvor však vo svojich prvých rozhodnutiach prijal širší výklad aktívnej legitimácie súkromných žalobcov. ( 50 ) V dôsledku toho zrejme autori pri rokovaniach o Rímskej zmluve v súvislosti s aktívnou legitimáciou zámerne prijali prísnejšie znenie. ( 51 ) Z historických dokumentov vyplýva, že zámerom (znovu) bolo umožniť neprivilegovaným žalobcom napádať iba rozhodnutia, ktoré sa ich osobne týkajú, vrátane prípadov, keď boli „zamaskované“ ako nariadenia alebo ako rozhodnutia určené tretím stranám. ( 52 )

56.

Zaujímavé je, že otázka možného uvoľnenia požiadavky „osobnej dotknutosti“ prostredníctvom zmeny Zmluvy bola nastolená pred rôznymi medzivládnymi konferenciami aj počas nich. Autori Zmlúv, ktorí si, pravdaže, plne uvedomovali „skalopevnosť“ judikatúry Plaumann, sa však napokon rozhodli, že v tejto súvislosti žiadnu zmenu neurobia. Pracovná skupina pre fungovanie Súdneho dvora vytvorená počas Konventu o budúcnosti Európy v rokoch 2002 – 2003 napríklad nemala jednotný názor na to, či by sa mala požiadavka osobnej dotknutosti zrušiť (alebo zmeniť), zatiaľ čo väčšina jej členov sa na iných zmenách daného ustanovenia zhodla. ( 53 ) Najprv do návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu a potom do Lisabonskej zmluvy sa v skutočnosti dostala iba tieto iné zmeny. ( 54 )

c) Systematický výklad článku 263 ZFEÚ

60.

Súdny systém Únie má osobitú dvojpilierovú štruktúru, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že Únia nie je typickou medzinárodnou organizáciou ani národným štátom. ( 59 ) Túto osobitosť vyjadruje v prvom rade článok 19 ods. 1 ZEÚ, ktorý určuje poslanie Súdneho dvora Európskej únie „zabezpeč[ovať] dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“ a stanovuje, že „členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“. Z tohto ustanovenia vyplýva, že vnútroštátne súdy majú byť pre občanov, ktorí sa domáhajú ochrany práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie, všeobecnými súdmi Únie. ( 60 )

61.

Podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ navyše každá inštitúcia Únie musí „kon[ať] v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými“. Toto ustanovenie sa musí vykladať so zreteľom na zásadu inštitucionálnej rovnováhy, ktorá je kľúčovou charakteristikou inštitucionálnej štruktúry Únie a z ktorej vyplýva, že každá inštitúcia vykonáva svoje právomoci s náležitým prihliadnutím na právomoci ostatných inštitúcií. ( 61 ) Pokiaľ ide o Súdny dvor Európskej únie, nemožno zabúdať, že mu bola zverená jasne vymedzená právomoc: podľa článku 274 ZFEÚ platí, že „s výnimkou právomoci, ktor[á sa priznáva] Súdnemu dvoru Európskej únie…, spory, v ktorých je Únia zúčastnenou stranou, nie sú z tohto dôvodu vyňaté z právomoci súdov členských štátov“.

62.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody nie som presvedčený, že pravidlo podľa rozsudku Plaumann predstavuje nesprávny výklad požiadavky osobnej dotknutosti stanovenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Alternatívne výklady tejto požiadavky navrhované v súdnom alebo mimosúdnom kontexte i) neposkytujú dostatočnú mieru právnej istoty a ii) nie sú plne zosúladené s pôvodom, duchom a so znením daného ustanovenia Zmluvy. Napokon podľa môjho názoru takisto nie je neprimerané, že otázky platnosti aktov Únie by sa v mnohých prípadoch mali najprv predložiť vnútroštátnym súdom, ktoré fungujú ako filter na účely rozhodnutia, či by sa tieto otázky – ktoré prima facie nie sú nedôvodné – mali predložiť Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ.

66.

Znamená to však, že – parafrázujúc Voltairovo dielo Candide ( 67 ) – všetko v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa „osobnej dotknutosti“ je usporiadané najlepšie a že Únia má najlepší možný súdny systém?

67.

Nemyslím si to.

4. Prehodnotenie judikatúry Plaumann

Pre osobu, ktorá nie je odborníkom na právo Únie, môže byť prekvapivé, že posúdenie prípustnosti žaloby si v rámci mnohých rozhodnutí súdov Únie vyžaduje dlhé a zložité úvahy. Prípustnosť by v ideálnom prípade mala byť otázkou, ktorá sa overuje pomerne ľahko. Na systéme, v ktorom si mnohé veci vyžadujú dlhšiu analýzu prípustnosti žaloby a oveľa kratšiu analýzu jej dôvodnosti, je niečo inherentne zvláštne. ( 69 )

71.

Práve zložitosť tejto otázky pravdepodobne viedla k judikatúre Boehringer, v ktorej Súdny dvor akceptoval, že v prípade, keď je to odôvodnené riadnym výkonom spravodlivosti, možno žalobu podanú podľa článku 263 ZFEÚ meritórne zamietnuť bez rozhodnutia o námietke neprípustnosti vznesenej iným účastníkom konania. ( 70 ) Táto judikatúra ponúka pragmatické riešenie problémov vyplývajúcich z tejto zložitosti. Hoci je však obhájiteľná dôvodmi hospodárnosti súdneho konania, v menej zložitom systéme by pravdepodobne nemala dôvod existovať.

72.

Neistota vyplývajúca zo zložitosti analýzy osobnej dotknutosti takisto môže vyvolať problém podľa judikatúry TWD Textilwerke Deggendorf. Súdny dvor v rámci danej judikatúry v podstate konštatoval, že keby sa osobe, ktorá určite mohla napadnúť akt Únie na súdoch Únie a ktorá nechala uplynúť záväznú lehotu stanovenú v tejto súvislosti v článku 263 ZFEÚ, umožnilo spochybniť zákonnosť daného aktu na vnútroštátnom súde v žalobe podanej proti opatreniam prijatým vnútroštátnymi orgánmi pri vykonávaní tohto aktu, bolo by to v rozpore so zásadou právnej istoty. Akýkoľvek iný postup by žalobcovi umožnil narušiť konečný charakter, ktorý sa musí viazať na napadnutý akt po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku. Návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti takéhoto aktu je preto za týchto okolností neprípustný. ( 71 )

Zastávam teda názor, že existujú obzvlášť dobré dôvody na to, aby Súdny dvor svoju judikatúru týkajúcu sa požiadavky osobnej dotknutosti objasnil prostredníctvom zásadného rozsudku. Verím, že vyššie navrhovaná systematizácia by Súdnemu dvoru v tomto smere mohla pomôcť. Aby som sa vyjadril jasne, táto systematizácia nemá byť vyčerpávajúcou ilustráciou všetkých možných situácií, v ktorých môže existovať „osobná dotknutosť“ podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ale má len odrážať existujúcu judikatúru. Ako totiž uviedol generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch vo veci Nord Stream 2, „kritérium [podľa rozsudku Plaumann] je určite prísne, ale prinajmenšom na prvý pohľad aj pomerne otvorené a flexibilné “ ( 75 ). Požiadavka osobnej dotknutosti nezávisí len od osobitného postavenia žalobcu, ale aj od formy a obsahu aktu a od postupu, v rámci ktorého bol daný akt prijatý. Ako vyplýva napríklad z tzv. Aarhuského nariadenia ( 76 ), právne predpisy Únie môžu vytvárať nové kategórie osôb, ktoré sú „osobne dotknuté“ určitými aktmi inštitúcií Únie. ( 77 )

75.

Hoci teda súčasná systematizácia judikatúry nevylúči, že Súdny dvor v budúcnosti môže nájsť ďalšie veci, v ktorých skupina osôb môže byť osobne dotknutá určitým druhom aktu Únie, poskytne jasné usmernenie k súčasnému právnemu stavu nielen potenciálnym žalobcom, ale aj Všeobecnému súdu.

b) Zdokonalenie testu uzavretej skupiny

76.

V časti 3 vyššie som vysvetlil, prečo zastávam názor, že pravidlo podľa rozsudku Plaumann predstavuje prijateľný výklad požiadavky osobnej dotknutosti stanovenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Vzhľadom na to takisto považujem test uzavretej skupiny za primerané uplatnenie pravidla podľa rozsudku Plaumann. Pripomínam, že v rámci tohto testu, ktorý sa zvyčajne využíva v prípade opatrení všeobecnej povahy, platí, že pokiaľ sa opatrenie dotýka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto opatrenia a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť týmto opatrením osobne dotknuté, pokiaľ sú súčasťou úzkeho okruhu dotknutých osôb.

79.

Podľa môjho názoru myšlienka spájajúca veci, v ktorých sa prijala osobná dotknutosť, spočíva v tom, že konajúca inštitúcia na základe špecifických ustanovení alebo všeobecných zásad práva Únie pred prijatím napadnutého aktu (explicitne alebo implicitne) zohľadnila alebo mala zohľadniť osobitné postavenie žalobcov. Je to tak v podstate v prípade, keď bolo potrebné zosúladiť politické dôvody, ktoré inštitúciu podnietili konať, s právami a so záujmami istých subjektov, ktoré z nejakého špecifického dôvodu nemožno úplne prirovnať k právam a záujmom ostatných dotknutých osôb. Skutočnosť, že dotknutá inštitúcia počet alebo identitu týchto osôb nepoznala, je irelevantná, pokiaľ mala možnosť potrebné informácie získať. ( 80 ) Zdá sa mi, že v tejto súvislosti sú dobrými príkladmi štyri prípady uvedené v bode 28 vyššie.

80.

Preto si nemyslím, že tieto rozsudky majú takú povahu, že môžu spochybniť moje vyššie uvedené úvahy. Extenzívny výklad nielenže by bolo náročné zosúladiť so zvyškom judikatúry Plaumann, ale bol by problematický aj zo systematického hľadiska. Ak je totiž inštitúcia Únie na základe právneho predpisu povinná zohľadniť postavenie jednej alebo viacerých konkrétnych osôb, tieto osoby majú zodpovedajúce právo na zohľadnenie tohto postavenia. Prirodzene platí zásada ubi ius ibi remedium : kde je právo, tam je prostriedok nápravy. Dotknuté osoby by preto mali mať možnosť zabezpečiť ochranu tohto práva na súde tak, že napadnú opatrenie, ktoré údajne nezohľadnilo ich postavenie alebo ho zohľadnilo nesprávne. Aby som pripomenul pravidlo podľa rozsudku Plaumann, práve toto právo (na zohľadnenie) v skutočnosti žalobcov „individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je [opatrenie] určené “ ( 86 ). Konajúca inštitúcia v podstate mohla prijatím daného opatrenia nielen stanoviť všeobecné a abstraktné pravidlá uplatniteľné na neurčený počet osôb, ale upraviť aj postavenie jednej alebo viacerých osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť, akoby im adresovala akt s určitým špecifickým obsahom s povahou rozhodnutia.

82.

V rámci testu uzavretej skupiny však existuje prvok, ktorý považujem za pomerne mätúci.

83.

Súdy Únie v niektorých rozhodnutiach vyžadovali (alebo sa zdalo, že vyžadujú), aby kategória osôb osobitne dotknutých napadnutým opatrením, do ktorej podľa svojho tvrdenia patrí žalobca, pozostávala z pevného počtu osôb, ktorý nemožno po prijatí napadnutého opatrenia rozšíriť (ďalej len „prvok budúcnosti“). ( 87 )

87.

Existencia úzkeho okruhu sa musí posúdiť konkrétne, pričom sa zohľadnia všetky právne a skutkové okolnosti, ktoré môžu charakterizovať postavenie osôb, ktoré doň patria. Pravidlo podľa rozsudku Plaumann totiž súdom Únie výslovne ukladá povinnosť preskúmať špecifické „vlastnosti“ a „okolnosti“ žalobcu. Súdny dvor v skutočnosti objasnil, že i) osobná dotknutosť sa musí určiť „na základe špecifickej situácie … jednotlivca v porovnaní so všetkými ostatnými osobami“ ( 89 ) a ii) toto porovnanie sa musí vykonať „z hľadiska napadnutého ustanovenia “ ( 90 )„ku dňu prijatia sporného [ustanovenia]“ ( 91 ).

88.

Ak je to tak, v rámci analýzy je kľúčové určiť, či existuje rozdiel v povahe vplyvu, ktorý má napadnuté opatrenie na tieto dve skupiny (všeobecnú skupinu a úzky okruh). Úloha alebo váha, akú by mal mať prvok budúcnosti v kontexte tejto analýzy, je mi pomerne nejasná.

89.

Predovšetkým mám problém pochopiť, prečo by spôsobilosť jednej alebo viacerých osôb napadnúť daný akt, ktorý bol (údajne) prijatý bez toho, aby dotknutá inštitúcia Únie náležite zohľadnila ich osobitné postavenie, mala závisieť od hypotetického budúceho konania iných jednotlivcov (ktorí napríklad môžu vykonávať danú činnosť, začať s daným podnikaním alebo sa presťahovať na dané územie v rámci Únie). V právnom spoločenstve, ktoré – ako vysvetlím neskôr – odráža základné myšlienky liberálnej demokracie založenej na slobodnom a otvorenom trhovom hospodárstve, v ktorej sa kladie dôraz na individuálnu autonómiu a chránia sa základné práva, je mimoriadne zriedkavé, že by bola kategória osôb vykonávajúcich určitú činnosť v budúcnosti nemenná. ( 92 )

93.

Preskúmanie tohto prvku môže byť zavádzajúce alebo zbytočné aj v ostatných prípadoch, t. j. vtedy, keď sa kritérium odlišujúce úzky okruh netýka minulých udalostí.

94.

Na jednej strane by mohlo viesť k istým rozporom: žalobca, ktorý je vo vzťahu k danému opatreniu skutočne vo výrazne odlišnom postavení ako všeobecná skupina, i) stále môže byť osobne dotknutý aj napriek tomu, že v rovnakom postavení sú aj ďalšie osoby, ale ii) nemohol by byť osobne dotknutý, ak by nejaká iná osoba mohla byť v podobnom postavení v budúcnosti. Dôvod takéhoto rozlišovania mi uniká.

95.

Na druhej strane si kladiem otázku, či správne určenie úzkeho okruhu (teda konkrétne určenie na základe posúdenia všetkých relevantných právnych a skutkových okolností) znovu nepovedie k tomu, že preskúmanie prvku budúcnosti bude bezúčelné.

99.

Ako by sa mohlo postavenie podnikov, ktoré jedného dňa môžu vstúpiť na tento trh – pričom budú napríklad parazitovať na investíciách odvolateliek –, považovať za skutočne podobné postaveniu odvolateliek?

100.

K tomuto bodu na záver uvediem, že prvok budúcnosti je podľa môjho názoru sotva zlučiteľný s hlavnými zásadami judikatúry Plaumann a navyše by poľahky mohlo dôjsť k jeho nesprávnemu výkladu a uplatneniu. Preto navrhujem, aby Súdny dvor potvrdil test uzavretej skupiny, no upustil od požiadavky, na základe ktorej sa dotknutá skupina osôb po prijatí napadnutého aktu nemôže rozšíriť.

c) Rovnaké zaobchádzanie so všetkými osobami vo vzťahu ku všetkým právam

101.

104.

Hospodárske práva občanov Únie preto nemôžu mať v rámci právneho poriadku Únie postavenie primi inter pares a majú rovnakú dôležitosť ako práva a slobody inej povahy (občianske, politické, sociálne atď.). Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v právnom poriadku Únie nemá žiadna kategória práv prednosť pred ostatnými. ( 94 ) Keď ide o rôzne práva, ich požiadavky sa musia čo najviac zosúladiť prostredníctvom dosiahnutia spravodlivej rovnováhy medzi nimi. ( 95 ) V prípade priameho konfliktu závisí to, ktoré práva majú prednosť, od konkrétnych okolností, o ktoré ide. ( 96 )

105.

Okrem toho je sotva potrebné podotýkať, že zámer občanov Únie sledovať svoje spoločné záujmy prostredníctvom vytvorenia právnickej osoby je chránený Chartou, a to v prípade záujmov hospodárskej aj inej povahy. ( 97 )

106.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že môže byť potrebné isté opätovné vyváženie spôsobu, akým sa judikatúra Plaumann uplatňuje v jednotlivých veciach. Pri skúmaní osobnej dotknutosti by sa konkrétne i) neziskové subjekty (ako sú združenia a mimovládne organizácie ( 98 )) mali vo všeobecnosti posudzovať podľa rovnakých štandardov ako subjekty dosahujúce zisk (napríklad spoločnosti) a ii) nemalo by mať žiadny význam, či majú práva alebo záujmy žalobcov dotknuté napadnutými opatreniami hospodársku alebo inú povahu.

110.

Rozdiel v spôsobe, akým sa dané opatrenie Únie dotýka fiktívneho združenia a akým sa dotýka iných osôb, v oboch týchto prípadoch nie je rozdielom v miere, ale týka sa povahy vplyvu daného opatrenia. Dotknutý záujem môže (prvý príklad) alebo nemusí (druhý príklad) mať hospodársku povahu. Opatrenie v oboch prípadoch zasahuje jadro činnosti združenia a dotýka sa záujmu presahujúceho záujem osôb, ktoré sú členmi tohto združenia. V súlade s judikatúrou uvedenou v poznámke pod čiarou 98 vyššie by teda združenie vzhľadom na vplyv hypotetického opatrenia na jeho záujmy ako združenia malo mať aktívnu legitimáciu. Ak by sa tieto právnické osoby nepovažovali za osobne dotknuté danými opatreniami len preto, že nie sú jedinými dotknutými subjektmi a/alebo nemajú zákonný alebo faktický monopol v oblasti ochrany daných záujmov, bolo by to formalistické a navyše odtrhnuté od reality.

111.

Nevidím žiadny podstatný rozdiel medzi týmito hypotetickými prípadmi a žalobami podanými napríklad spoločnosťami, ktoré nie sú adresátmi rozhodnutí prijatých podľa protimonopolných pravidiel a pravidiel štátnej pomoci Únie ani sa v týchto rozhodnutiach neuvádzajú, ale sú potenciálnymi alebo skutočnými konkurentmi či obchodnými partnermi spoločností, ktoré sú týmito rozhodnutiami dotknuté.

112.

Možno uzavrieť, že pre Súdny dvor mám tieto tri návrhy: i) systematizovať judikatúru Plaumann s cieľom poskytnúť objasnenie potenciálnym žalobcom a Všeobecnému súdu; ii) zdokonaliť test uzavretej skupiny a upustiť od jeho prehnane striktného uplatňovania a iii) zabezpečiť rovnaké posudzovanie všetkých osôb vo vzťahu ku všetkým právam. V ďalších troch častiach týchto návrhov vysvetlím, prečo by bolo prehodnotenie judikatúry Plaumann podľa môjho názoru realizovateľné, žiaduce a prečo je naň vhodná chvíľa.

Vzhľadom na uvedené sa takisto domnievam, že akékoľvek obavy z toho, že moje návrhy by viedli k „pretrhnutiu hrádze“ a prudkému nárastu počtu vecí na súdoch Únie, by boli značne prehnané. Po prvé by sa nemalo zabúdať na skutočnosť, že osoby spĺňajúce požiadavku osobnej dotknutosti musia takisto spĺňať požiadavku „priamej dotknutosti“ a preukázať, že na podaní žaloby majú „záujem“. ( 99 ) Okrem toho sotva treba dodávať, že žalobcovia majú na napadnutie aktu Únie presne vymedzenú lehotu: musia tak urobiť do dvoch mesiacov od zverejnenia aktu, jeho oznámenia žalobcovi alebo odo dňa, keď sa o ňom dozvedel. ( 100 ) Po druhé relatívny nárast počtu vecí, ktoré môžu byť prípustné, by bol podľa môjho názoru viac než vynahradený zdrojmi Súdneho dvora Európskej únie, ktoré by sa ušetrili vďaka jasnej systematizácii tejto otázky. Po tretie vzhľadom na to, že Všeobecný súd sa skladá z 54 sudcov, by mal byť mierny nárast počtu prejednávaných veci bez problémov zvládnuteľný. ( 101 ) V neposlednom rade po štvrté Súdny dvor pri preskúmavaní platnosti aktov Únie ponecháva inštitúciám Únie pomerne široký priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o politické rozhodnutia a komplexné technické posúdenia (tzv. marginálne preskúmanie Súdnym dvorom). ( 102 ) Z toho vyplýva, že značná časť vecí, ktoré sa budú považovať za prípustné, sa bude môcť meritórne vyriešiť rýchlo, pretože zo strany danej inštitúcie nedošlo k prekročeniu hraníc voľnej úvahy, ktoré by viedlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu.

e) Záverečné poznámky (II): prečo je prehodnotenie judikatúry Plaumann žiaduce

119.

Napriek tomu mám isté pochopenie pre argumenty generálneho advokáta Cosmasa, podľa ktorého by uvoľnenie kritérií aktívnej legitimácie v prospech združení zo strany Súdneho dvora mohlo i) byť zneužité, pretože fyzické osoby bez aktívnej legitimácie by sa mohli snažiť obísť túto procesnú prekážku založením osobitného a špecializovaného združenia s cieľom použiť ho ako procesný prostriedok, a ii) umožniť žaloby potenciálne veľkého a neurčitého počtu združení. ( 104 )

120.

Tieto námietky však možno jednoducho vyvrátiť. Po prvé by bolo nepochybne vhodné požadovať, aby bolo dotknuté združenie skutočné a preukázalo svoju predchádzajúcu činnosť. ( 105 ) Po druhé by nepostačovalo, aby združenie vo všeobecnosti pôsobilo v oblasti dotknutej napadnutým opatrením alebo aby k cieľom tohto združenia patrila ochrana záujmu údajne dotknutého daným opatrením. Takýto prístup by totiž nadmerne rozšíril okruh dotknutých združení, čo by bolo v jasnom rozpore s logikou judikatúry Plaumann. Ako som vysvetlil, bolo by nevyhnutné zistiť, či napadnuté opatrenie môže mať značný vplyv na hlavnú činnosť združenia vymedzenú v jeho stanovách.

121.

V skutočnosti sa zdá, že vnútroštátne súdy vo viacerých členských štátoch vykladali svoje procesné pravidlá (prípadne vrátane pravidiel týkajúcich sa aktívnej legitimácie) tak, aby umožnili napadnúť opatrenia, ktoré údajne poškodili kolektívne záujmy, najmä keď žalobu podali zastupujúce združenia. Niektoré rozsudky vydané v týchto veciach sú obzvlášť pozoruhodné tým, ako ďaleko zašli na ochranu verejného záujmu, ktorý bol nenáležite dotknutý napadnutými opatreniami. ( 106 )

125.

Dalo by sa uvažovať, či prehnane reštriktívne uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa aktívnej legitimácie podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ nemôže znížiť pravdepodobnosť toho, že Súdny dvor bude môcť prejednávať spory nastoľujúce podobné otázky. V prípade privilegovaných žalobcov je často nepravdepodobné, že všeobecne záväzné opatrenia napadnú na súdoch Únie, pretože sa zvyčajne priamo (inštitúcie Únie) alebo nepriamo (členské štáty ako členovia Rady) zúčastnili na prijímaní napadnutého aktu.

126.

Možnosť Súdneho dvora prejednávať takéto veci teda vo väčšine prípadov závisí od dobrej vôle vnútroštátnych súdov, na ktoré súkromná osoba podala žalobu zvyčajne s cieľom iniciovať podanie návrhu podľa článku 267 ZFEÚ. Pravdaže, neexistuje istota, že k tomu dôjde, a konanie by takisto mohlo trvať dlhý čas. To by bolo veľmi nešťastné, pretože takéto otázky nepochybne budú veľmi dôležité pre budúce opatrenia Únie v niektorých oblastiach, v ktorých Súdny dvor v minulosti zohral priekopnícku úlohu. ( 109 )

f) Záverečné poznámky (III): prečo je na prehodnotenie judikatúry Plaumann vhodná chvíľa

127.

Podľa môjho názoru teraz nadišiel čas na to, aby Súdny dvor prehodnotil svoju judikatúru Plaumann. Nielen preto, že prejednávaná vec na to dáva príležitosť, ale v prvom rade preto – ako som uviedol vyššie –, že súčasný právny poriadok sa zásadne líši od toho, ktorý existoval v čase vydania rozsudku Plaumann.

131.

Rozdiel medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom roku 1963 a Európskou úniou roku 2025 nespočíva ani tak v náraste počtu členov alebo geografickom rozšírení či rozšírení právomocí a posilnení právomocí inštitúcií. V tomto období sa zmenila samotná štruktúra (súčasnej) Únie. Vtedajšie Európske hospodárske spoločenstvo bolo vytvorené najmä ako hospodárska organizácia a v zakladajúcej Zmluve sa výslovne neuvádzali základné práva ani právny štát. ( 113 ) Prísne požiadavky spojené s priamym prístupom súkromných strán sporu k súdom Spoločenstva v tomto kontexte dávali dokonalý zmysel.

132.

Súdny dvor v rozsudku vydanom krátko po rozsudku Plaumann venoval len malú pozornosť argumentu žalobcov, že „keby sa uplatnenie [vtedajšieho článku 173 EHS] odmietlo z dôvodu reštriktívneho výkladu jeho znenia, jednotlivci by boli zbavení akejkoľvek súdnej ochrany podľa práva Spoločenstva aj podľa vnútroštátneho práva, čo by bolo v rozpore so základnými zásadami, ktorými sa riadia všetky členské štáty“. Súdny dvor nepovažoval za potrebné ani len úvahy o tomto argumente, pretože v takom prípade by sa „ignorovalo jasne reštriktívne znenie článku 173, ktorého uplatňovanie je úlohou Súdneho dvora“. ( 114 ) Tento minimalistický súdny prístup by bol v súčasnosti nemysliteľný.

136.

Jednoznačne zostáva pravdou, že – ako sa uvádza v ustálenej judikatúre – súdy Únie „bez toho, aby prekročili svoju právomoc, nemôžu vykladať podmienky, za ktorých môže jednotlivec začať konanie proti aktu Únie, spôsobom, ktorý by viedol k vylúčeniu týchto podmienok výslovne stanovených v Zmluve o FEÚ, a to ani so zreteľom na zásadu účinnej súdnej ochrany“ ( 119 ). Ako totiž opakovane konštatoval Súdny dvor, cieľom kodifikácie zásady účinnej súdnej ochrany v článku 47 Charty „nie je priamo meniť systém súdneho preskúmania stanovený v Zmluvách, a najmä pravidlá týkajúce sa prípustnosti žalôb podaných na súdy Únie“ ( 120 ).

137.

Súdny dvor však zároveň výslovne uznal, že pravidlá týkajúce sa jeho právomoci a všeobecnejšie prístupu súkromných osôb k spravodlivosti sa musia v čo najväčšom možnom rozsahu vykladať so zreteľom na zásady účinnej súdnej ochrany a právneho štátu. Bolo to tak pred prijatím Lisabonskej zmluvy ( 121 ) a a fortiori to platí teraz, keď sú tieto zásady výslovne kodifikované.

138.

Súdny dvor sa v skutočnosti o tieto zásady opieral vo viacerých nedávnych veciach pri výklade pravidiel Únie týkajúcich sa i) obmedzení právomoci Súdneho dvora Európskej únie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky podľa článku 24 ods. 1 ZEÚ a článku 275 ZFEÚ; ( 122 ) ii) pojmu „právnická osoba“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ ( 123 ) a iii) právneho zastúpenia súkromných osôb v konaniach o priamych žalobách na súdoch Únie podľa Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. ( 124 )

Aj bez krištáľovej gule sa dá predpovedať, že vo svete 2.0 nebudú mať hlavné riziká, ktorým budú vystavení občania Únie, (iba alebo hlavne) hospodársku povahu, ale môžu sa týkať práv a slobôd, ako sú tie, ktoré súvisia s ľudskou dôstojnosťou, so slobodou prejavu, súkromím a s ľudským zdravím. Podobne je možné, že Únia bude musieť prekonať viaceré výzvy spojené s uchovávaním a presadzovaním jej hodnôt vrátane demokracie, solidarity, právneho štátu a ochrany životného prostredia. Poslanie Súdneho dvora Európskej únie zostane rovnaké, ale otázky, ktoré mu budú predkladané, sa (ešte viac než dnes) jednoznačne budú líšiť od väčšiny tých, ktorými sa musel zaoberať na základe vtedajších Zmlúv o EHS alebo ES. V tomto kontexte je logické, že niektoré veci, ktoré si budú vyžadovať starostlivé posúdenie spôsobu, akým Únia vykonáva svoje právomoci, a dosiahnutie rovnováhy medzi protichodnými cieľmi, by mali prejednávať priamo súdy Únie.

142.

Generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch vo veci UPA podrobne vysvetlil, prečo zastáva názor, že priama žaloba podaná na súdy Únie je na zabezpečenie dôkladného preskúmania platnosti aktu Únie z viacerých dôvodov vhodnejšia než návrh na začatie prejudiciálneho konania. ( 128 ) Tieto dôvody, ktoré tu netreba rozoberať, podľa môjho názoru aj dnes zostávajú do značnej miery platné.

143.

Môj návrh by navyše zmiernil problém, ktorý zdôraznil generálny advokát Wathelet a ktorý spočíva v tom, že aj po zmenách článku 263 ZFEÚ vykonaných Lisabonskou zmluvou môžu existovať prípady, v ktorých na vnútroštátnej úrovni nie je k dispozícii žiadna žaloba, prostredníctvom ktorej by sa tieto otázky mohli predložiť vnútroštátnemu súdu. ( 129 ) Dogma, podľa ktorej Zmluvy vytvorili kompletný systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich preskúmanie zákonnosti aktov Únie, ( 130 ) v takýchto prípadoch nie je – použijem oxymoron – absolútne pravdivá.

1. Argumentácia účastníkov konania

146.

V rámci prvej časti odvolacieho dôvodu, ktorá smeruje proti bodom 45 až 52 napadnutého uznesenia, odvolateľky tvrdia, že keď Všeobecný súd konštatoval, že napadnutá právna úprava sa ich osobne netýka, a preto je ich žaloba o neplatnosť neprípustná, dopustil sa nesprávneho výkladu článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a nesprávne kvalifikoval skutkové okolnosti. Všeobecný súd sa podľa ich názoru dopustil nesprávneho posúdenia právneho významu dôkazov, o ktoré sa na tomto súde opierali, a dospel k nesprávnemu záveru, že tieto dôkazy sú na preukázanie osobnej dotknutosti nedostatočné. Podľa odvolateliek Všeobecný súd nevykonal celkovú analýzu ich situácie, ale posudzoval každý prvok, ktorý predložili, samostatne. Tento prístup je podľa ich tvrdení v rozpore s ustálenou judikatúrou, v súlade s ktorou je nevyhnutné určiť súbor dôkazov alebo súbor skutkových a právnych okolností, ktoré sú spôsobilé odlíšiť žalobcu od ostatných dotknutých osôb.

147.

2. Analýza

149.

Zastávam názor, že táto časť odvolacieho dôvodu je dôvodná, pretože Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu a uplatnenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Potom ako stručne zhrniem relevantné pasáže napadnutého uznesenia (časť a), vysvetlím, prečo odôvodnenie, ktoré sa v ňom uvádza v súvislosti s požiadavkou osobnej dotknutosti, nie je presvedčivé (časť b). Objasním, prečo by Všeobecný súd v prípade, že by judikatúru Plaumann uplatnil správne, v tejto súvislosti dospel k odlišnému záveru.

a) Napadnuté uznesenie

150.

V bodoch 34 až 46 napadnutého uznesenia Všeobecný súd najprv pripomenul základné zásady judikatúry Plaumann. Potom stručne rozobral relevantné aspekty systému stanoveného v smernici 2014/40 v súvislosti s predajom tabakových výrobkov na trhu Únie. V tomto kontexte zdôraznil, že „výrobcovia a dovozcovia môžu uvádzať na trh len tabakové výrobky, ktoré spĺňajú požiadavky uvedenej smernice a ktoré boli predmetom vyhlásení a oznámení stanovených touto smernicou, prípadne povolení stanovených členskými štátmi, ktoré zaviedli systém povoľovania“. V tejto súvislosti sa povinnosti, ktoré sa vzťahujú najmä na výrobcov a dovozcov nových kategórií tabakových výrobkov, stanovujú – ako podotkol Všeobecný súd – v článkoch 5 a 19 smernice 2014/40.

154.

Všeobecný súd okrem toho konštatoval, že hoci „absolútny zákaz uvádzania zahrievaných tabakových výrobkov s charakteristickými arómami na trh, vyplývajúci z napadnutého aktu, bude mať nevyhnutne za následok spochybnenie povolení niektorých žalobkýň“, „nemožno sa… domnievať, že [tento prvok] charakterizuj[e] postavenie ich držiteľov“. Podľa Všeobecného súdu bolo dôvodom to, že dotknuté povolenia svojim držiteľom nepriznávajú „nadobudnuté práva“. Tento súd poznamenal, že účinky napadnutého opatrenia vznikajú vo vzťahu ku všetkým súčasným a budúcim účastníkom trhu. Všeobecný súd navyše podotkol, že povolenia vydané členskými štátmi „nie sú výlučné, ale sú udeľované len na základe zhody výrobkov, pričom z vyhlásení alebo oznámení subjektov nevyplýva žiadna výlučnosť“.

155.

Všeobecný súd napokon zdôraznil, že smernica 2014/40 stanovuje, že rôzne delegované akty môžu spresniť alebo zmeniť podmienky uvádzania tabakových výrobkov patriacich do jej pôsobnosti na trh vrátane zrušenia dotknutých výnimiek. Podľa konštatovania Všeobecného súdu z toho vyplýva, že „povolenia na uvádzanie zahrievaných tabakových výrobkov s charakteristickými arómami na trh, ktoré majú niektoré žalobkyne, nemožno považovať za nadobudnuté na dobu neurčitú, rovnako ako právo uvádzať takéto výrobky na trh na základe vyhlásenia alebo oznámenia“.

b) Nesprávne právne posúdenie v napadnutom uznesení

156.

Zatiaľ čo prvý záver Všeobecného súdu je nepochybne správny, druhý je podľa môjho názoru z viacerých dôvodov problematický. Tým nechcem povedať, že konštatovania Všeobecného súdu nie sú podporené niektorými rozsudkami súdov Únie. Zdá sa mi však pomerne jasné, že keď sa judikatúra posudzuje ako celok a uplatňuje sa realisticky a neformalisticky, tieto konštatovania potvrdiť nemožno.

160.

Je pravda, že – ako podotkol Všeobecný súd – odvolateľky sú napadnutým opatrením dotknuté, pretože sú podnikmi vykonávajúcimi hospodársku činnosť (venujú sa výrobe zahrievaných tabakových výrobkov a/alebo ich uvádzaniu na trh), ktorú môže v súčasnosti aj v budúcnosti vykonávať ktorýkoľvek podnik, ktorý chce pôsobiť na danom trhu. Na abstraktnej úrovni analýzy, t. j. ak sa pozornosť venuje iba osobnej pôsobnosti napadnutého opatrenia, je teda správne, že vplyv napadnutého opatrenia na činnosti odvolateliek je podobný ako vplyv na ktoréhokoľvek súčasného a budúceho účastníka trhu. Opatrenie v podstate znemožní predaj výrobkov s arómou na trhu Únie a podnikom pôsobiacim na tomto trhu uloží povinnosť uviesť na obale určité varovania.

161.

Keď však Všeobecný súd vo svojej analýze prešiel na posúdenie skutočného postavenia odvolateliek s cieľom zistiť, či existuje úzky okruh dotknutých osôb, urobil tak spôsobom, ktorý je podľa môjho názoru neúplný a nedôsledný. Zastávam názor, že Všeobecný súd i) sa dopustil nesprávneho posúdenia významu niektorých prvkov predložených odvolateľkami a ii) nezohľadnil iné prvky, o ktoré sa odvolateľky opierali.

162.

Po druhé sa prejednávaná vec takisto podobá niektorým veciam, v ktorých súdy Únie – ako sa vysvetľuje v bode 32 vyššie – prijali osobnú dotknutosť v prípade osôb, ktoré preukázali, že napadnuté opatrenie malo vplyv na nadobudnuté právo. Ako Všeobecný súd uviedol v bode 47 napadnutého uznesenia, „niet pochýb o tom, že absolútny zákaz uvádzania zahrievaných tabakových výrobkov s charakteristickými arómami na trh, vyplývajúci z napadnutého aktu, bude mať nevyhnutne za následok spochybnenie povolení niektorých žalobkýň“ udelených orgánmi členských štátov, ako sa umožňuje v článku 19 ods. 3 smernice 2014/40.

166.

V tejto súvislosti nesúhlasím so Všeobecným súdom, ktorý považoval držbu takýchto povolení za irelevantnú z dôvodu, že i) v niektorých členských štátoch sa nevyžadujú; ii) nie sú výlučné a iii) nemožno ich považovať za „nadobudnuté na dobu neurčitú“, pretože ustanovenia smernice 2014/40 Komisii umožňujú zrušiť výnimky udelené zahrievaným tabakovým výrobkom. Žiadnu z týchto úvah nepovažujem za presvedčivú.

167.

V prvom rade nerozumiem, prečo by skutočnosť, že niektoré členské štáty sa rozhodli, že systém predchádzajúceho povoľovania v prípade uvádzania nových kategórií tabakových výrobkov na trh nezavedú, mala predstavovať vylučujúci faktor. V rámci spoločnej právomoci, v ktorom normotvorca Únie harmonizoval danú oblasť iba čiastočne, pričom členským štátom ponechal voľnosť upraviť určité špecifické otázky (v medziach stanovených príslušnými ustanoveniami práva Únie, v tomto prípade článkom 19 smernice 2014/40), neexistuje žiadny dôvod domnievať sa, že osobitnú ochranu na úrovni Únie si zaslúžia iba práva priznané orgánmi Únie a/alebo týkajúce sa celého územia Únie. Ak dané opatrenie Únie porušuje nadobudnuté právo osoby, táto osoba by mala mať možnosť toto opatrenie napadnúť bez ohľadu na pôvod práva alebo jeho územný rozsah.

Napokon požiadavka, aby bolo právo nadobudnuté na dobu neurčitú , je z koncepčného hľadiska takisto mätúca. V tejto súvislosti sotva treba podotýkať, že vnútroštátni zákonodarcovia a normotvorca Únie v určitých medziach vždy môžu prijímať opatrenia meniace trvanie, rozsah alebo povahu práv, ktoré osoby požívajú podľa existujúcich právnych predpisov. Predpokladám teda, že Všeobecný súd chcel v danej pasáži napadnutého uznesenia zdôrazniť skutočnosť, že odvolateľky vedeli (alebo mali vedieť), že výnimky udelené zahrievaným tabakovým výrobkom v súlade ustanoveniami smernice 2014/40 po splnení určitých podmienok môžu byť zrušené. Odvolateľky však vo svojej žalobe na Všeobecnom súde tvrdili, že i) ustanovenia danej smernice umožňujúce zrušenie výnimiek sa na nové kategórie tabakových výrobkov neuplatňujú a ii) podmienky zrušenia, ktoré sa v nej stanovujú, v danej veci v každom prípade neboli splnené. Zdá sa mi, že odvolateľky by mali mať právo na to, aby súdy Únie tieto tvrdenia posúdili. Incidenčné a nepriame preskúmanie týchto tvrdení, ktoré Všeobecný súd vykonal na okraj (v bode 50 napadnutého uznesenia) popri rozhodovaní o prípustnosti žaloby, jednoznačne nie je v súlade s právom odvolateliek na účinnú súdnu ochranu.

170.

Prejednávaná vec je v skutočnosti do istej miery podobná veci vedúcej k rozsudku Belgicko a Forum 187/Komisia, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že rôzne podniky s povolením, ktoré sa už v dôsledku napadnutého aktu Únie nedalo obnoviť, sú osobne dotknuté podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. ( 142 )

171.

Po tretie je prejednávaná vec veľmi podobná veciam pripomenutým v bodoch 33 a 34 vyššie, v ktorých bola osobná dotknutosť prijatá v prípade osôb, ktoré zohrali kľúčovú úlohu v postupe vedúcom k prijatiu napadnutého aktu. Postavenie odvolateliek je podľa môjho názoru rovnocenné predovšetkým s postavením podnikov, ktorých informácie sa použili na výpočet kľúčových parametrov v priebehu antidumpingového konania. ( 143 )

175.

Odvolateľky v prvostupňovom konaní uviedli rozsah investícií, ktoré v posledných rokoch uskutočnili v súvislosti so zahrievanými tabakovými výrobkami (a predložili o ňom relevantné dôkazy). Všeobecný súd však tento prvok – podľa môjho názoru chybne – úplne ignoroval. Je totiž nesporné, že žalobkyne patria k (nepočetným) podnikom, ktoré na trh Únie uviedli novú kategóriu tabakových výrobkov. Na tento účel museli uskutočniť významné investície s cieľom okrem iného vyvinúť novú technológiu, vytvoriť nové distribučné kanály, ako aj zabezpečiť, aby zákazníci výrobok spoznali a stal sa pre nich atraktívnym. Možno povedať, že napadnuté opatrenie bolo – ako som uviedol v bode 98 vyššie – zavedené práve preto, že táto činnosť žalobkýň bola pomerne úspešná, v dôsledku čoho predaj dotknutého výrobku za relatívne krátke obdobie prudko vzrástol.

176.

Ak by sa v tomto kontexte situácia podnikov, ktoré na trh Únie so zahrievanými tabakovými výrobkami vstúpili len nedávno alebo naň vstúpia v budúcnosti, pričom potenciálne parazitujú alebo budú parazitovať na investíciách podnikov, ako sú odvolateľky, považovala za porovnateľnú so situáciou odvolateliek, z hospodárskeho hľadiska by to bol nezmysel.

177.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že so zreteľom na judikatúru Plaumann existujú štyri samostatné dôvody, prečo by sa odvolateľky mali považovať za osobne dotknuté napadnutým opatrením. Je možné, že na tento účel by stačil ktorýkoľvek z týchto dôvodov. To by a fortiori platilo v prípade, že by sa tieto dôvody posudzovali spoločne, čo – ako zdôrazňujú odvolateľky – súdy Únie konzistentne robia. ( 144 )

Druhá časť odvolacieho dôvodu odvolateliek napáda body 54 a 55 napadnutého uznesenia, v ktorých sa Všeobecný súd zaoberá ich tvrdením, že za osobne dotknuté by sa mali považovať na základe testu podstatného vplyvu na ich postavenie na trhu. Odvolateľky zdôrazňujú, že i) na trhu Únie so zahrievanými tabakovými výrobkami pôsobia iba dva významné subjekty, ktoré predávajú v podstate všetky zahrievané tabakové výrobky zakúpené v Únii (viac než 99 %), a ii) portfólio zahrievaných tabakových výrobkov skupiny BAT v Únii je výrazne orientované na výrobky s arómou (približne 70 % jej predaja).

180.

Komisia a francúzska vláda zastávajú názor, že tieto argumenty sú na zdôvodnenie konštatovania „osobnej dotknutosti“ nedostatočné. Aj keby bol vplyv napadnutého opatrenia na postavenie odvolateliek na trhu podstatný, sám osebe by takéto konštatovanie neodôvodňoval.

2. Analýza

181.

Keďže som dospel k záveru, že prvá časť odvolacieho dôvodu odvolateliek je dôvodná, druhou časťou tohto dôvodu sa, samozrejme, zaoberať netreba. V každom prípade je jasné, že z dôvodov uvedených v bodoch 35, 36 a 173 až 176 vyššie je druhá časť odvolacieho dôvodu odvolateliek podľa môjho názoru takisto dôvodná.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie Súdny dvor môže v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecného súdu, alebo vydať konečný rozsudok vo veci sám, ak to stav konania dovoľuje.

185.

Stav konania v prejednávanej veci podľa môjho názoru Súdnemu dvoru dovoľuje zaujať konečné stanovisko k prípustnosti žaloby o neplatnosť podanej odvolateľkami na Všeobecnom súde.

186.

Všeobecný súd v bodoch 18 až 33 napadnutého uznesenia zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou v rozsahu, v akom táto inštitúcia tvrdila, že žalobkyne nie sú napadnutým opatrením dotknuté priamo . Táto časť uznesenia nie je predmetom odvolania, a preto je konečná.

187.

Je preto potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu a rozhodnúť, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

VII. Návrh

191.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor:

–

zrušil uznesenie z 20. septembra 2023, Nicoventures Trading a i./Komisia ( T‑706/22 , EU:T:2023:579 ),

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Prvýkrát uverejnená v roku 1915. Preklad: Milan Žitný (v angličtine k dispozícii online na webovom sídle Harvard University Press).

( 3 ) Rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 107; ďalej len „rozsudok Plaumann“).

( 4 ) T‑706/22 , EU:T:2023:579 ; ďalej len „napadnuté uznesenie“.

( 5 ) Delegovaná smernica Komisie z 29. júna 2022, ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/40/EÚ, pokiaľ ide o zrušenie určitých výnimiek týkajúcich sa zahrievaných tabakových výrobkov ( Ú. v. EÚ L 283, 2022, s. 4 ) (ďalej len „napadnuté opatrenie“).

( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 3. apríla 2014 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa výroby, prezentácie a predaja tabakových a súvisiacich výrobkov a o zrušení smernice 2001/37/ES ( Ú. v. EÚ L 127, 2014, s. 1 ).

( 13 ) Podobne HARTLEY, T. C.: The Foundations of European Union Law . 8. vydanie, Oxford University Press, 2014, s. 373, a GRATSIAS, D.: Άμεση δικαστική προστασία των ιδιωτών κατά το άρθρο 263 ΣΛΕΕ: Μερικές σκέψεις. In: Το Δικαστήριο της ΕΕ‑ Εγγυητής της εύρυθμης λειτουργίας της Ευρωπαϊκής Ένωσης και των δικαιωμάτων των πολιτών . Sakkoulas, 2016, s. 19 – 44.

( 14 ) V záujme úplnosti dodám, že Súdny dvor istý čas test uzavretej skupiny uplatňoval súbežne s ďalším (alternatívnym) testom, ktorý sa často označuje ako test abstraktnej terminológie . Tento test v podstate spočíval v kontrole toho, či je napadnutý akt skutočným rozhodnutím a nie všeobecne záväzným právnym aktom [pozri napríklad rozsudky z 5. mája 1977, Koninklijke Scholten Honig/Rada a Komisia ( 101/76 , EU:C:1977:70 , body 7 a 8 ), a zo 17. júna 1980, Calpak a Società Emiliana Lavorazione Frutta/Komisia ( 789/79 a 790/79 , EU:C:1980:159 , body 7 a 8 )]. Tento alternatívny test bol založený na znení vtedajšieho článku 173 ES, v ktorom sa uvádzalo „ rozhodnuti[e] , ktoré sa [žalobcu] priamo a osobne týka, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Od tohto testu sa koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia upustilo, pretože bol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, v súlade s ktorou podľa (aktuálneho) článku 263 ZFEÚ záleží na obsahu aktu, nie jeho forme. Tento prístup by bol v súčasnosti v každom prípade nezlučiteľný s novým znením článku 263 ZFEÚ potom, ako Lisabonská zmluva nahradila pojem „rozhodnutie“ pojmom „akt“.

( 21 ) Pozri napríklad rozsudky Codorniu (bod 21), Infront (bod 72) a Stichting Woonpunt (body 61 a 62). Uvedené sa v rámci náuky zdôrazňuje v publikácii CRAIG, P., DE BURCA, G.: EU Law: Text, Cases, and Materials . 4. vydanie, Oxford University Press, 2008, s. 513.

( 22 ) To neznamená, že postavenie žalobcu sa muselo úplne vykryštalizovať v minulosti. Pozri napríklad rozsudok z 27. novembra 1984, Agricola commerciale olio a i./Komisia ( 232/81 , EU:C:1984:358 , body 10 a 11 ), a rozsudok Flaherty (body 40 a 41).

( 23 ) Pozri napríklad rozsudky z 19. mája 1993, Cook/Komisia ( C‑198/91 , EU:C:1993:197 , body 23 až 26 ), a z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex ( C‑83/09 P , EU:C:2011:341 , body 45 až 48 ).

( 24 ) Pozri rozsudky z 25. októbra 1977, Metro SB‑Großmärkte/Komisia ( 26/76 , EU:C:1977:167 , bod 13 ); z 20. marca 1985, Timex/Rada a Komisia ( 264/82 , EU:C:1985:119 , body 13 až 16 ); z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia ( 169/84 , EU:C:1986:42 , body 24 a 25 ); z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia ( T‑114/02 , EU:T:2003:100 , body 92 až 95 ), a z 11. júla 2007, Alrosa/Komisia ( T‑170/06 , EU:T:2007:220 , bod 40 ).

( 25 ) Pozri okrem iného rozsudky zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada ( C‑358/89 , EU:C:1991:214 ); z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia ( T‑114/02 , EU:T:2003:100 , body 87 až 117 ); z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia ( C‑487/06 P , EU:C:2008:757 , body 46 až 57 ), a z 20. januára 2022, Deutsche Lufthansa/Komisia ( C‑594/19 P , EU:C:2022:40 , body 74 až 76 ).

( 26 ) Pozri napríklad rozsudok zo 6. novembra 1990, Weddel/Komisia ( C‑354/87 , EU:C:1990:371 , body 20 až 23 ). T. C. Hartley v tejto súvislosti uviedol „akty kvázisúdnej povahy“ (na rozdiel od „aktov založených čisto na politike a voľnej úvahe“). Pozri poznámku pod čiarou 13 vyššie (s. 371).

( 31 ) Pozri napríklad rozsudky z 29. januára 1985, Münchener Import‑Weinkellerei Binderer/Komisia ( 147/83 , EU:C:1985:26 , body 10 a 13 ); z 11. septembra 2002, Pfizer Animal Health/Rada ( T‑13/99 , EU:T:2002:209 , bod 89 ), a z 1. apríla 2004, Komisia/Jégo‑Quéré ( C‑263/02 P , EU:C:2004:210 , bod 46 ).

( 32 ) Pozri napríklad uznesenia z 30. apríla 2003, VVG International a i./Komisia ( T‑155/02 , EU:T:2003:125 , body 43 a 44 ), a z 13. novembra 2008, Lemaître Sécurité/Komisia ( T‑301/06 , EU:T:2008:495 , bod 24 ; ďalej len „uznesenie Lemaître“).

( 33 ) Pozri uznesenie Lemaître (bod 25); uznesenie z 5. mája 2009, WWF‑UK/Rada ( C‑355/08 P , EU:C:2009:286 , body 44 a 45 ), a rozsudok z 28. februára 2002, BSC Footwear Supplies a i./Rada ( T‑598/97 , EU:T:2002:52 , bod 61 ).

( 34 ) Pozri uznesenie z 18. decembra 1997, Komisia/Sveriges Betodlares a Henrikson ( C‑409/96 P , EU:C:1997:635 , bod 37 ), a rozsudok z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico ( C‑312/00 P , EU:C:2002:736 , bod 77 ).

( 35 ) Pozri rozsudok z 29. júna 1993, Gibraltár/Rada ( C‑298/89 , EU:C:1993:267 , bod 18 ), a uznesenie z 15. septembra 1998, Michaïlidis a i./Komisia ( T‑100/94 , EU:T:1998:197 , bod 60 ).

( 36 ) Pozri rozsudky z 22. novembra 2001, Nederlandse Antillen/Rada ( C‑452/98 , EU:C:2001:623 , body 70 až 75 ; ďalej len „rozsudok Nederlandse Antillen“), a z 10. apríla 2003, Komisia/Nederlandse Antillen ( C‑142/00 P , EU:C:2003:217 , body 70 až 75 ).

( 43 ) Pozri napríklad test toho, či „sa akt nepriaznivo dotýka záujmov žalobcu“, ktorý sa navrhuje v publikácii ARNULL, A.: Challenging Community acts – An introduction. In: MICKLITZ, H. W., REICH, N. (eds.): Public Interest Litigation Before European Courts . Nomos, 1996, s. 51, a test „osobnej a závažnej dotknutosti“, ktorý navrhuje WINTER, G.: c. d., s. 105 a nasl.

( 44 ) Pozri príklady uvedené okrem iného v publikáciách KOMBOS, C.: Locus standi of representative groups in the shadow of Plaumann : Limitations and possible solutions. In: Acta Juridica Hungarica , roč. 47, č. 4, 2006, s. 375, a WINTER, G.: c. d., s. 95 a 107.

( 45 ) Ako vysvetlím v bodoch 60 až 64 nižšie.

( 46 ) Rozsudok z 3. mája 2002, Jégo‑Quéré/Komisia ( T‑177/01 , EU:T:2002:112 , bod 51 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 51 ) Pozri rozsudok zo 14. decembra 1962, Confédération nationale des producteurs de fruits et légumes a i./Rada ( 16/62 a 17/62 , EU:C:1962:47 , s. 478), a podrobnejšie návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lagrange v rovnakých spojených veciach ( EU:C:1962:40 , s. 482 a 483).

( 52 ) Pozri okrem iného CATALANO, N.: La protezione giurisdizionale nel sistema del trattato C.E.E. nei confronti degli atti non normativi. In: Foro Italiano , 1965, časť V, stĺpec 77. Pozri tiež BOERGER‑DE SMEDT, A.: La Cour de Justice dans les négociations du traité de Paris instituant la CECA. In: Journal of European Integration History , 2008, s. 7, a ARENA, A.: The Community system of judicial protection: A tale of two legal revolutions. In: Yearbook of European Law , 2025, s. 13 – 20, kde sa uvádzajú odkazy na ďalšie súčasné dokumenty.

( 53 ) Pozri Európsky konvent: Final report of the discussion circle on the Court of Justice , CONV 636/03, body 17 – 27.

( 54 ) Pozri predsedníctvo Európskeho konventu: Articles on the Court of Justice and the High Court , CONV 734/03, s. 17 – 21.

( 55 ) Rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada ( C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , body 69 až 71 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 56 ) Ako uviedol generálny advokát Cosmas vo svojich návrhoch vo veci Greenpeace Council a i./Komisia ( C‑321/95 P , EU:C:1997:421 , bod 53 ), „právny poriadok [Únie] neuznáva actio popularis “. Dodal by som, že ide o formu žaloby, ktorú väčšina právnych poriadkov členských štátov nepozná. Pozri napríklad ELIANTONIO, M. et al.: Standing up for your rights) in Europe – A comparative study on legal standing (Locus Standi) before the EU and Member States’ courts . Európsky parlament, štúdia, 2012, s. 60.

( 63 ) Stanovisko 1/09 (Dohoda o vytvorení jednotného systému riešenia patentových sporov) z 8. marca 2011 ( EU:C:2011:123 , body 66 a 69 ).

( 64 ) Článok 277 ZFEÚ stanovuje „námietku nezákonnosti“, ktorá umožňuje incidenčnú kontrolu zákonnosti aktov Únie. Každému účastníkovi konania, ktorého predmetom je všeobecne záväzný právny akt Únie, umožňuje dovolávať sa neuplatniteľnosti daného aktu z dôvodov neplatnosti stanovených v Zmluve, a to aj po uplynutí lehoty, v ktorej akt možno napadnúť.

( 65 ) Pozri v tomto zmysle okrem iného rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament ( 294/83 , EU:C:1986:166 , bod 23 ; ďalej len „rozsudok Les Verts“); rozsudok Inuit (bod 92), a rozsudok z 15. júla 2021, FBF ( C‑911/19 , EU:C:2021:599 , bod 60 ).

( 66 ) Rozsudok z 30. júna 2005, Bosphorus Hava Yolları Turizm ve Ticaret Anonim Şirketi v. Írsko (CE:ECHR:2005:0630JUD004503698, body 159 až 165).

( 67 ) François‑Marie Arouet (alias Voltaire): Candide , prvýkrát vydané v roku 1759.

( 68 ) Jedným príkladom v tejto súvislosti je rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten ( C‑268/15 , EU:C:2016:874 ).

( 74 ) Toto konanie v skutočnosti prebieha popri konaní vo veci C‑759/23, PJ Carroll a Nicoventures Trading, v ktorej som svoje návrhy predniesol 30. januára 2025 ( C‑759/23 , EU:C:2025:44 ) a ktorú v súčasnosti prejednáva Súdny dvor.

( 75 ) C‑348/20 P , EU:C:2021:831 , bod 191 . Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 76 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva ( Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13 ) v znení zmien.

( 77 ) Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott v spojených veciach EIB/ClientEarth a Komisia/EIB ( C‑212/21 P a C‑223/21 P , EU:C:2022:1003 , body 47 až 57 ).

( 78 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Nord Stream 2 (body 159 až 163).

( 79 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Carvalho (bod 40). Pozri tiež rozsudok z 2. marca 2010, Arcelor/Parlament a Rada ( T‑16/04 , EU:T:2010:54 , bod 104 ). Závažnosť vplyvu napadnutého opatrenia na postavenie žalobcu však pokojne môže byť jedným z faktorov, ktoré v spojení s inými možno zohľadniť s cieľom konštatovať osobnú dotknutosť. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2023, Zippo Manufacturing a Zippo/Komisia ( T‑402/20 , EU:T:2023:640 , bod 26 ).

( 86 ) Pozri bod 3 vyššie (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 87 ) Pozri napríklad rozsudok zo 14. júla 1983, Spijker Kwasten/Komisia ( 231/82 , EU:C:1983:220 , bod 9 ), a uznesenia z 28. marca 1996, Kik/Rada a Komisia ( C‑270/95 P , EU:C:1996:155 , bod 36 ), a z 12. decembra 2003, Bactria/Komisia ( C‑258/02 P , EU:C:2003:675 , body 35 a 36 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Codorniu/Rada ( C‑309/89 , EU:C:1992:406 , bod 38 ) a generálny advokát Bobek vo veci Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2021:831 , bod 190 ).

( 88 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Codorniu (body 39 a 52).

( 89 ) Pozri rozsudok z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia ( C‑390/95 P , EU:C:1999:66 , bod 28 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 90 ) Pozri rozsudok Codorniu (bod 22) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 91 ) Pozri rozsudok Flaherty (body 26 a 41) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 98 ) V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že žaloby podané združeniami sú prípustné v troch presne vymedzených situáciách: po prvé ak združenie zastupuje záujmy podnikov, ktoré by boli oprávnené samostatne podať žalobu, a teda samy majú aktívnu legitimáciu; po druhé ak je združenie individualizované z dôvodu zásahu do jeho vlastných záujmov ako združenia a po tretie ak mu právne ustanovenie výslovne priznáva určité práva procesnej povahy. Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina vo veci China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia ( C‑478/21 P , EU:C:2023:117 , bod 35 a citovaná judikatúra).

( 99 ) Znamená to, že mierne rozšírenie judikatúry, ktoré navrhujem, i) sa bude týkať najmä situácií, v ktorých žalobca pravdepodobne nebude mať prístup k vnútroštátnemu súdu, ktorý by mohol na Súdny dvor podať návrh týkajúci sa platnosti dotknutého aktu Únie podľa článku 267 ZFEÚ (pretože nemusí existovať žiadne vnútroštátne vykonávacie opatrenie), a ii) vylúči akékoľvek uplatnenie žaloby o neplatnosť ako formy actio popularis .

( 100 ) Uvedené takisto znamená, že v súvislosti s napadnutými aktmi by sa posilnila právna istota, pretože súdom Únie by sa prípadná otázka platnosti predkladala v krátkej lehote na rozdiel od vecí, ktoré sa Súdnemu dvoru predkladajú podľa článku 267 ZFEÚ, čo môže trvať niekoľko rokov.

( 101 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Région de Bruxelles‑Capitale (bod 142).

( 102 ) Pozri podrobnejšie moje návrhy vo veci ECB/Crédit lyonnais ( C‑389/21 P , EU:C:2022:844 , body 41 až 74 ).

( 109 ) Ako príklad uvediem, že Súdny dvor už v roku 1985 vyhlásil ochranu životného prostredia za „jeden z hlavných cieľov Spoločenstva“ [rozsudok zo 7. februára 1985, ADBHU ( 240/83 , EU:C:1985:59 , bod 13 )] napriek skutočnosti, že v tom čase sa vo vtedajších Zmluvách Spoločenstva životné prostredie výslovne neuvádzalo. Zabezpečenie vysokej úrovne ochrany životného prostredia a zlepšenia jeho kvality v súčasnosti patrí k cieľom Únie (článok 3 ZEÚ) a požiadavky vyplývajúce z ochrany ľudského zdravia a životného prostredia musia byť začlenené do vymedzenia a uskutočňovania iných politík a činností Únie (články 9 a 11 ZFEÚ).

( 110 ) Rozsudok zo 17. decembra 2020, Centraal Israëlitisch Consistorie van België a i. ( C‑336/19 , EU:C:2020:1031 , bod 77 ).

( 111 ) Rozsudky zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. ( 283/81 , EU:C:1982:335 ), a zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi ( C‑561/19 , EU:C:2021:799 ).

( 112 ) Pozri moje návrhy vo veci KUBERA ( C‑144/23 , EU:C:2024:522 , body 90 až 99 ).

( 113 ) Pozri podrobne MANCINI, G. F., KEELING, D. T.: Democracy and the European Court of Justice. In: The Modern Law Review , 1994, č. 2, s. 175 – 190.

( 114 ) Rozsudok z 1. apríla 1965, Sgarlata a i./Komisia ( 40/64 , EU:C:1965:36 , s. 227).

( 121 ) Pozri napríklad rozsudky Les Verts (bod 33), UPA (bod 44) a rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia ( C‑402/05 P a C‑415/05 P , EU:C:2008:461 , body 281 a 316 ).

( 122 ) Pozri najmä rozsudky z 19. júla 2016, H/Rada a i. ( C‑455/14 P , EU:C:2016:569 , bod 58 ); z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 , body 72 až 75 ), a rozsudok KS a KD (body 77 a 115 až 119).

( 123 ) Pozri rozsudok z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Opatrenia, ktoré sa dotkli tretieho štátu) ( C‑872/19 P , EU:C:2021:507 , body 48 až 52 ).

( 124 ) Pozri rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 , body 54 až 63 ).

( 125 ) Pozri okrem iného rozsudky z 3. decembra 1992, Oleificio Borelli/Komisia ( C‑97/91 , EU:C:1992:491 , bod 13 ); z 15. októbra 2009, Djurgården‑Lilla Värtans Miljöskyddsförening ( C‑263/08 , EU:C:2009:631 , bod 45 ); z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie ( C‑240/09 , EU:C:2011:125 , body 30 a 31 ); z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León ( C‑413/12 , EU:C:2013:800 , bod 13 ); z 29. júla 2019, Torubarov ( C‑556/17 , EU:C:2019:626 , bod 78 ), a zo 17. mája 2022, Unicaja Banco ( C‑869/19 , EU:C:2022:397 , body 39 a 40 ).

( 126 ) Pozri návrhy v spojených veciach Rada a Parlament/Komisia a Komisia/Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht ( C‑401/12 P až C‑403/12 P , EU:C:2014:310 , bod 132 ) a vo veci Région de Bruxelles‑Capitale (bod 117).

( 133 ) Konečné konsolidované znenie návrhu prístupových nástrojov predbežne schválené skupinou 46 + 1 na jej 18. zasadnutí, 46+1(2023)36 zo 17. marca 2023 (k dispozícii na webovom sídle Rady Európy).

( 134 ) Pozri poznámku pod čiarou 58 vyššie.

( 135 ) Pozri napríklad IGLESIAS SÁNCHEZ, S.: The jurisdiction of European courts in the CFSP: Between exceptionalism and consistency of legal remedies in a Union based on the rule of law. In: EU Law Live , Weekend Edition, 9. mája 2025.

( 136 ) Pozri bod 79 vyššie.

( 137 ) Pozri článok 2 bod 28, článok 5 ods. 6 a 7, článok 7 ods. 12, článok 11 ods. 6 a článok 28 ods. 2 a 3 smernice 2014/40.

( 138 ) Túto skutočnosť však odvolateľky spochybňujú. Pozri bod 169 nižšie.

( ) Pozri body 36, 43 až 45, 57 a 78 vyššie a judikatúru, ktorá sa v nich uvádza.