C-743/23

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 5. júna 2025( 1 )

Vec C ‑ 743/23

A

I. Úvod

1. A (ďalej len „žalobca“), ktorý býval v Nemecku, kde zvyčajne odpracoval 10,5 dňa za štvrťrok, bol prijatý do zamestnania spoločnosťou Moguntia Food Group AG so sídlom vo Švajčiarsku. V tomto štáte tiež zvyčajne odpracoval 10,5 dňa za štvrťrok, pričom kvantitatívne väčšinový podiel svojej práce vykonával v tretích štátoch iných ako vo Švajčiarskej konfederácii.

2. V tejto situácii vzniká otázka, ktoré právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia sú uplatniteľné na žalobcu. Treba v tejto súvislosti zohľadniť činnosti vykonávané v tretích štátoch na účely určenia, či v členskom štáte svojho bydliska vykonával ako zamestnanec „podstatnú časť“ svojich činností v zmysle článku 13 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004( 2 ), zmeneného nariadením (EÚ) č. 465/2012( 3 ) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“), a článku 14 ods. 8 nariadenia (ES) č. 987/2009( 4 ), zmeneného nariadením č. 465/2012 (ďalej len „nariadenie č. 987/2009“)? To je v podstate otázka, ktorú položil Landessozialgericht für das Saarland (Krajinský súd pre sociálne veci spolkovej krajiny Sársko, Nemecko).

3. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi žalobcom a Spitzenverband Bund der Krankenkassen (ďalej len „GKV‑Spitzenverband“), ktorý je nemeckou inštitúciou určenou na stanovenie právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatniteľnej v prípade, že sa činnosť zvyčajne vykonáva v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, vo veci jeho rozhodnutia, podľa ktorého sa na pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou Moguntia Food Group uplatňuje nemecká právna úprava.

…

b) stanoviť uplatniteľné právne predpisy.“

7. Príloha II k DVPO s názvom „Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia“ v článku 1 stanovuje:

„1. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ide o koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, budú medzi sebou uplatňovať právne akty Európskej únie, na ktoré sa uvádza odkaz v oddiele A tejto prílohy a ktoré sú zmenené a doplnené týmto oddielom, alebo predpisy, ktoré sú rovnocenné s takýmito aktmi.

2. Pojem ‚členský štát/členské štáty‘ obsiahnutý v právnych aktoch uvedených v oddiele A tejto prílohy znamená okrem štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné právne akty Európskej únie, aj Švajčiarsko.“

8. Oddiel A tejto prílohy II s názvom „Právne akty, na ktoré sa odkazuje“, uvádza nariadenie č. 883/2004 a nariadenie č. 987/2009 v znení zmien.

„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

11. Hlava II uvedeného nariadenia s názvom „Určenie príslušnosti právnych predpisov“ zahŕňa články 11 až 16. Článok 11 toho istého nariadenia s názvom „Všeobecné pravidlá“ v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1. Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

…

3. S výhradou článkov 12 až 16:

a) osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu

…

2. Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte;

alebo

b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

…

a) v prípade zamestnania pracovný čas a/alebo odmena a

b) v prípade samostatnej zárobkovej činnosti obrat, pracovný čas, počet poskytovaných služieb a/alebo príjem.

V rámci celkového posúdenia podiel nižší ako 25 %, pokiaľ ide o uvedené kritériá, znamená, že sa podstatná časť činností nevykonáva v príslušnom členskom štáte.

9. Na účely uplatňovania článku 13 ods. 2 písm. b) [nariadenia č. 883/2004] sa ‚centrum záujmu‘ činností samostatne zárobkovo činnej osoby určí pri zohľadnení všetkých aspektov pracovných činností tejto osoby, konkrétne miesta, ktoré je stálym a trvalým miestom podnikateľskej činnosti osoby, zvyčajnej povahy alebo dĺžky trvania vykonávaných činností, počtu poskytovaných služieb a zámeru dotknutej osoby, ako naň poukazujú všetky tieto okolnosti.

…

11. V prípade, že osoba vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch pre zamestnávateľa usadeného mimo územia Únie a táto osoba má bydlisko v členskom štáte, v ktorom nevykonáva podstatnú činnosť, vzťahujú sa na ňu právne predpisy členského štátu, v ktorom má bydlisko.“

15. Dňa 19. novembra 2015 sa žalobca obrátil na GKV‑Spitzenverband, ktorý je podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009( 8 ) určenou inštitúciou miesta bydliska na stanovenie uplatniteľnej právnej úpravy, ak sa zárobková činnosť dotknutej osoby zvyčajne vykonáva v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, pričom uviedol, že pracoval pre Moguntia Food Group a v Nemecku vykonával menej ako 25 % svojej činnosti. Dňa 1. decembra 2015 žalobca uzavrel zdravotné poistenie v zdravotnej poisťovni vo Švajčiarsku. Dňa 16. decembra 2015 mu bolo udelené cezhraničné pracovné povolenie pre Švajčiarsko. Listom z 22. februára 2016 Amt für Sozialbeiträge des Kantons Basel‑Stadt (Úrad pre sociálne príspevky kantónu Bazilej-mesto, Švajčiarsko) informoval žalobcu, že mu bol doručený doklad o zdravotnom poistení a že vzal na vedomie skutočnosť, že žalobca mal vo Švajčiarsku uzatvorené zákonné poistenie podľa Bundesgesetz über die Krankenversicherung (federálny zákon o zdravotnom poistení, Švajčiarsko) z 18. marca 1994. Tento úrad dodal, že v zásade už nie je možné zmeniť poistenie v prospech zákonného alebo súkromného poistenia v zahraničí.

17. Rozhodnutím z 18. decembra 2020 GKV‑Spitzenverband zamietol námietku, ktorú žalobca podal proti rozhodnutiu z 18. augusta 2016, pričom okrem iného uviedol, že nariadenia č. 883/2004 a 987/2009 sú uplatniteľné na skutkové okolnosti prejednávanej veci a že vzhľadom na ich geografickú pôsobnosť treba zohľadniť len doby výkonu práce žalobcom v Nemecku a vo Švajčiarsku, čo znamená, že podstatnú časť svojej činnosti vykonával v členskom štáte, v ktorom mal bydlisko. Dňa 28. decembra 2020 žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu z 18. decembra 2020 žalobu na Sozialgericht für das Saarland (Súd pre sociálne veci spolkovej krajiny Sársko, Nemecko), pričom najmä tvrdil, že na účely určenia, či vykonával podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska, treba vychádzať z jeho pracovnej činnosti v celom rozsahu, a teda aj z jeho činností vykonávaných v tretích štátoch. Rozsudkom zo 4. augusta 2022 tento súd zrušil rozhodnutie z 18. augusta 2016 a uložil GKV‑Spitzenverband povinnosť určiť, že podľa článku 13 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 16 nariadenia č. 987/2009 sa švajčiarske právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú na zamestnanie vykonávané žalobcom v spoločnosti Moguntia Food Group. V tejto súvislosti uvedený súd najmä uviedol, že v Nemecku odpracoval len 10,5 dňa za štvrťrok, teda sotva jednu šestinu jeho štvrťročného pracovného času, a že túto dobu nemožno považovať za „podstatnú časť“ jeho činností v zmysle článku 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a článku 14 ods. 8 nariadenia č. 987/2009. Podľa toho istého súdu Súdny dvor už v tomto zmysle rozhodol v rozsudku INAIL a INPS( 10 ).

20. Tento súd uvádza, že za predpokladu, že by mal vychádzať z celkového pracovného času žalobcu, teda s prihliadnutím na jeho činnosti v tretích štátoch, odvolanie GKV‑Spitzenverband by zamietol. V takom prípade by totiž časť činností, ktoré žalobca vykonával ako zamestnanec v Nemecku bola nižšia ako 25 % jeho pracovného času, a teda by nepredstavovala „podstatnú časť“ jeho činností v zmysle článku 14 ods. 8 nariadenia č. 987/2009, čo by znamenalo, že sa na neho uplatňuje švajčiarska právna úprava. Žalobca by potom mohol tiež požadovať, aby GKV‑Spitzenverband v súlade s článkom 16 ods. 2 prvou vetou tohto nariadenia rozhodol o uplatniteľnosti tejto právnej úpravy. Naopak, za predpokladu, že by sa mala zohľadniť výlučne činnosť žalobcu v členských štátoch, časť jeho činnosti v Nemecku by dosahovala 50 % jeho pracovného času, a preto by predstavovala podstatnú časť jeho činností, v dôsledku čoho by sa na neho vzťahovali nemecké právne predpisy.

21. Podľa uvedeného súdu sa Súdny dvor ešte jasne nevyjadril k otázke, či na účely určenia, či sa podstatná časť činností vykonáva v členskom štáte bydliska, treba vychádzať zo všetkých týchto činností, vrátane činností vykonávaných v tretích štátoch. Najmä rozsudok INAIL a INPS, ako aj dva rozsudky, ktoré citoval GKV‑Spitzenverband, konkrétne rozsudky Inspecteur van de Belastingdienst( 11 ) a Finanzamt Österreich (Rodinné prídavky pre rozvojového pracovníka)( 12 ), sa týkajú iných prípadov, ako je ten, ktorý je predmetom prejednávanej veci.

22. Za týchto podmienok Landessozialgericht für das Saarland (Krajinský súd pre sociálne veci spolkovej krajiny Sársko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25. Na úvod pripomínam, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 883/2004, ktorej súčasťou je článok 13 ods. 1 tohto nariadenia, predstavujú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora úplný a jednotný systém kolíznych noriem. Cieľom týchto ustanovení je totiž nielen vyhnúť sa súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplynúť, ale aj zabrániť tomu, aby osoby, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v prípade neexistencie právnej úpravy, ktorá by sa na tieto osoby vzťahovala. Ak teda osoba patrí do osobnej pôsobnosti uvedeného nariadenia, a tak, ako je vymedzené v článku 2 tohto nariadenia, v zásade sa uplatní pravidlo výlučnosti stanovené v článku 11 ods. 1 tohto nariadenia a relevantný právny poriadok sa určí v súlade s ustanoveniami hlavy II nariadenia č. 883/2004. Na tento účel článok 11 ods. 3 písm. a) tohto nariadenia stanovuje zásadu, podľa ktorej osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec na území členského štátu podlieha právnym predpisom tohto štátu. Táto zásada je však formulovaná „s výhradou článkov 12 až 16“ uvedeného nariadenia. V určitých osobitných situáciách by totiž jasné a jednoduché uplatnenie všeobecnej zásady uvedenej v článku 11 ods. 3 písm. a) tohto nariadenia mohlo viesť k riziku, že tak pracovník, ako aj zamestnávateľ a inštitúcie sociálneho zabezpečenia sa nevyhnú administratívnym komplikáciám, ktoré by mohli byť prekážkou výkonu voľného pohybu osôb, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie, ale naopak, by samo vyvolalo takéto komplikácie.( 13 )

28. V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v období od 1. decembra 2015 do 31. decembra 2020 žalobca býval v Nemecku a zvyčajne odpracoval 10,5 dňa za štvrťrok v tomto členskom štáte v režime práce na diaľku vo svojom bydlisku, 10,5 dňa za štvrťrok vo Švajčiarsku, kde sa nachádzalo sídlo jeho zamestnávateľa, a vo zvyšnej časti v tretích štátoch. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či sa na žalobcu vzťahovali nemecké alebo švajčiarske právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

29. V tejto súvislosti poznamenávam, že podľa článku 8 DVPO zmluvné strany prijmú opatrenia v súlade s prílohou II k tejto dohode týkajúce sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia najmä s cieľom stanoviť uplatniteľné právne predpisy. Táto príloha II v článku 1 ods. 2 stanovuje, že „pojem ‚členský štát/členské štáty‘ obsiahnutý v právnych aktoch uvedených v oddiele A tejto prílohy znamená okrem štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné právne akty Európskej únie, aj Švajčiarsko“. Tento oddiel A pritom stanovuje, že medzi zmluvnými stranami sa uplatnia nariadenia č. 883/2004 a 987/2009. V dôsledku toho na účely prejednávanej veci nie je potrebné považovať Švajčiarsku konfederáciu za tretí štát, ale za členský štát.

30. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora samotná okolnosť, že činnosť zamestnanca sa vykonáva mimo územia Únie, nepostačuje na to, aby sa neuplatňovali pravidlá Únie o voľnom pohybe pracovníkov, a najmä nariadenie č. 883/2004, pokiaľ si pracovný vzťah zachováva dostatočne úzku väzbu s týmto územím. Taká väzba vyplýva najmä z okolnosti, že občana Únie, ktorý má bydlisko v členskom štáte, zamestnáva podnik usadený v inom členskom štáte, pre ktorý vykonáva svoje pracovné činnosti.( 15 ) Okrem toho uplatnenie systému pravidiel kolíznych noriem zavedeného týmto nariadením závisí len od objektívnej situácie , v ktorej sa nachádza dotknutý zamestnanec a od všetkých okolností jeho zamestnania. ( 16 )

34. Pokiaľ totiž ide o znenie nariadenia č. 987/2009, článok 14 ods. 8 prvý pododsek tohto nariadenia stanovuje, že treba vziať do úvahy všetky činnosti pracovníka . V dôsledku toho toto ustanovenie neodkazuje len na činnosti vykonávané v členských štátoch. Okrem toho tretí pododsek tohto ustanovenia spresňuje, že v prípade závislej činnosti „v rámci celkového posúdenia podiel nižší ako 25 %, pokiaľ ide o kritériá [pracovného času a/alebo odmeny], znamená, že sa podstatná časť činností nevykonáva v príslušnom členskom štáte“. Uvedené ustanovenie tak za okolností, o aké ide vo veci samej, keď odmena nie je relevantným kritériom, stanovuje, že právne predpisy členského štátu bydliska pracovníka sa na neho uplatňujú len vtedy, ak odpracuje v tomto členskom štáte viac ako 25 % svojho pracovného času. Okrem toho podľa toho istého ustanovenia je potrebné vykonať celkové posúdenie s cieľom určiť, či sa podstatná časť činností vykonáva v uvedenom členskom štáte. Článok 14 ods. 8 nariadenia č. 987/2009 v tejto súvislosti nerozlišuje, či sa činnosti vykonávajú v členskom štáte alebo v treťom štáte. Metóda použitá v tomto nariadení sa preto zameriava na podiel činnosti vykonávanej v členskom štáte bydliska vo vzťahu k súhrnu všetkých činností dotknutého pracovníka a skúma, či dosahuje aspoň 25 %, bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či ostatné časti činností sa vykonávajú v členskom štáte alebo v tretej krajine.

35. Tento výklad potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa určenia právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatniteľnej v kontexte nariadení č. 883/2004 a 987/2009. Je pravda, ako uviedol vnútroštátny súd, že táto judikatúra sa priamo netýka otázky nastolenej v prejednávanej veci. Poskytuje však usmernenie k metóde, ktorá sa má použiť v prípade, že určitá osoba zvyčajne a súčasne pracuje v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch a v tretích štátoch.

37. V druhom rade v rozsudku INAIL a INPS, na ktorý sa žalobca odvoláva na podporu svojej argumentácie, Súdny dvor za okolností prejednávanej veci preskúmal, ktorá právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia je uplatniteľná na palubný personál leteckej spoločnosti. V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 64 tohto rozsudku uviedol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje informácie o odmeňovaní dotknutých pracovníkov, a pokiaľ ide o pracovný čas týchto pracovníkov, vnútroštátny súd uviedol, že počas dotknutých období mali títo pracovníci bydlisko v Taliansku a pracovali na území tohto členského štátu, konkrétne 45 minút denne v miestnosti pre posádku nachádzajúcej sa na letisku a počas zvyšnej pracovnej doby na palube lietadiel leteckej spoločnosti. Súdny dvor z toho vyvodil, že s výhradou určenia celkového denného pracovného času uvedených pracovníkov sa teda nezdá, že by aspoň 25 % pracovného času týchto pracovníkov bolo odpracovaných v členskom štáte ich bydliska.( 21 ) Súdny dvor preto postupoval tak, ako je uvedené v bode 34 vyššie, t. j. zameral sa na časť činnosti vykonávanej v Taliansku, bez toho, aby preskúmal, či ostatné časti pracovného času boli vykonávané v členských štátoch alebo v tretích štátoch. Na vyvodenie záveru, že právna úprava členského štátu bydliska nie je uplatniteľná, stačí konštatovať, že percentuálny podiel činnosti vykonávanej v tomto štáte je nižší ako 25 % celkových činností. Inými slovami, ako uviedla Moguntia Food Group vo svojich písomných pripomienkach, z rozsudku INAIL a INPS vyplýva, že záleží výlučne na tom, aká časť činností sa vykonáva v členskom štáte bydliska a aká mimo tohto štátu.

41. Žiadna zo skutočností, ktoré uviedli GKV‑Spitzenverband, nemecká, belgická a francúzska vláda nemôže spochybniť výklad, podľa ktorého sa v prípade, akým je prípad žalobcu, uplatniteľná právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia musí určiť so zreteľom na všetky vykonávané činnosti, vrátane činností vykonávaných v tretích štátoch.

42. Po prvé GKV‑Spitzenverband, ako aj nemecká, belgická a francúzska vláda totiž tvrdia, že článok 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 výslovne vychádza z predpokladu, že osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch. Podľa článku 1 písm. a) tohto nariadenia tak definícia pojmu „činnosť ako zamestnanec“ znamená, že tento pojem vždy súvisí s činnosťou v členskom štáte. Okrem toho o zvyčajnú činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch nejde, ak osoba vykonáva svoju činnosť v členskom štáte a v treťom štáte. V dôsledku toho sa článok 13 tohto nariadenia nevzťahuje na činnosti vykonávané v tretích štátoch a pracovný čas venovaný činnostiam v týchto štátoch sa nemá zohľadniť pri posudzovaní, či sa podstatná časť zamestnania vykonáva v členskom štáte bydliska. V prejednávanej veci je však nesporné, že žalobca „zvyčajne“ vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte, a to v Spolkovej republike Nemecko, a v štáte, ktorý sa považuje za členský štát, konkrétne vo Švajčiarskej konfederácii. Takisto je nesporné, že žalobca pracuje na účet a pod vedením zamestnávateľa so sídlom vo Švajčiarsku. Z toho vyplýva, že tento článok 13 ods. 1 sa uplatňuje na situáciu žalobcu, aj keď pracoval prevažne v tretích štátoch, ako to potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora citovaná v bode 30 vyššie, a toto ustanovenie nestanovuje, že činnosti vykonávané v tretích štátoch musia byť pri určovaní uplatniteľnej právnej úpravy vylúčené.

44. Po tretie podľa GKV‑Spitzenverband, nemeckej a francúzskej vlády, aj keby sa v kontexte článku 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 mali zohľadniť činnosti zamestnanca vykonávané v tretích štátoch, to isté nemôže platiť, pokiaľ ide o odsek 2 tohto článku, ktorý sa týka samostatnej zárobkovej činnosti. Ak by to tak totiž bolo, vzhľadom na znenie článku 13 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia a skutočnosť, že neexistuje pravidlo podobné článku 14 ods. 11 nariadenia č. 987/2009, pokiaľ ide o samostatnú zárobkovú činnosť, by nebolo jasné, ktoré právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia by sa na samostatne zárobkovo činnú osobu vzťahovali. Pokiaľ ide o toto tvrdenie, poukazujem na to, že pravidlá uplatniteľné na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby sú odlišné, v dôsledku čoho riešenie prijaté pre zamestnancov nemožno analogicky uplatniť na samostatne zárobkovo činné osoby. Pokiaľ ide o posledné uvedené, článok 13 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 883/2004 stanovuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak táto osoba nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Aj v tomto prípade toto ustanovenie výslovne vedie k určeniu právnej úpravy sociálneho zabezpečenia členského štátu , a nie právnej úpravy tretieho štátu. Okrem toho podľa článku 14 ods. 9 nariadenia č. 987/2009 sa „centrum záujmu“ činností samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle tohto článku 13 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 883/2004 určí pri zohľadnení všetkých aspektov pracovných činností tejto osoby, konkrétne miesta, ktoré je stálym a trvalým miestom podnikateľskej činnosti osoby, zvyčajnej povahy alebo dĺžky trvania vykonávaných činností, počtu poskytovaných služieb a zámeru dotknutej osoby, ako naň poukazujú všetky tieto okolnosti. Ide teda o posúdenie skutkového stavu, ktoré sa nemôže zmeniť podľa toho, či sa pri výpočte percentuálneho podielu činností vykonávaných v členskom štáte bydliska zohľadňujú alebo nezohľadňujú činnosti vykonávané v tretích štátoch.

46. Po piate belgická vláda ilustruje svoje stanovisko na príklade osoby, ktorá má bydlisko v členskom štáte A a ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec na územiach členských štátov B a D. Zároveň je táto osoba príslušníkom záložných vojenských síl v treťom štáte, kde počas víkendov alebo dovolenky vykonáva aktívne úlohy a absolvuje výcvik na území tohto tretieho štátu. Podľa tejto vlády bude uvedený tretí štát podľa svojho vnútroštátneho práva vo všeobecnosti považovať tieto činnosti za činnosti vo verejnom záujme, čo by na základe článku 13 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 viedlo k tomu, že by sa na túto osobu uplatnila právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia tohto tretieho štátu. V tejto súvislosti poznamenávam, že podľa tohto ustanovenia osoba, ktorá je zamestnaná ako štátny zamestnanec „niektorým členským štátom“ a vykonáva činnosť ako zamestnanec a/alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, ktorého správa ju zamestnáva. V dôsledku toho sa uvedené ustanovenie nemôže uplatniť na osobu, ktorá je úradníkom v treťom štáte.

48. Komisia vo svojich pripomienkach napokon konštatovala, že zámerom normotvorcu Únie nebolo úplne vynechať činnosti vykonávané v tretích štátoch. Komisia vo svojich písomných a ústnych pripomienkach navrhla napokon odpovedať na položené prejudiciálne otázky v tom zmysle, že na účely preskúmania, či sa podstatná časť činností vykonáva v členskom štáte bydliska, je potrebné zohľadniť všetky činnosti vykonávané dotknutým pracovníkom, vrátane činností vykonávaných v tretích štátoch, pričom tieto činnosti musia byť pripísané členskému štátu, v ktorom má podnik, ktorý ho zamestnáva, svoje sídlo, ak tento pracovník vykonáva tiež činnosti v členskom štáte sídla podniku a vykonáva svoju činnosť v zahraničí v mene uvedeného podniku a v súlade s jeho pokynmi. Ako som uviedol v bode 34 vyššie, uplatniteľná právna úprava sa musí určiť tak, že sa najprv preskúma, akú kvantitatívne významnú časť všetkých činností zamestnanec vykonáva v členskom štáte bydliska. V závislosti od toho, či je táto časť väčšia alebo menšia ako 25 %, sa budú uplatňovať buď právne predpisy členského štátu bydliska, alebo právne predpisy členského štátu, v ktorom sa nachádza sídlo zamestnávateľa.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že na účely určenia, či sa na osobu, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, vzťahujú právne predpisy členského štátu bydliska, vyžaduje pojem „podstatná časť činností“ zohľadnenie všetkých činností tejto osoby, vrátane činností vykonávaných v tretích štátoch, a nielen činností, ktoré vykonáva v členských štátoch.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72).

3 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2012 (Ú. v. EÚ L 149, 2012, s. 4).

4 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1).

5 Ú. v. ES L 114, 2002, s. 6; Mim. vyd. 13/025, s. 399.

6 Rozhodnutie Rady a Komisie, Euratom, pokiaľ ide o Dohodu o vedeckej a technologickej spolupráci zo 4. apríla 2002 o uzavretí siedmich dohôd so Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 1; Mim. vyd. 11/041, s. 89).

13 Pozri rozsudok z 3. júna 2021, TEAM POWER EUROPE (C‑784/19, EU:C:2021:427, body 32 až 35 a citovaná judikatúra).

14 Pozri rozsudok zo 16. júla 2020, AFMB a i. (C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).

15 Pozri rozsudok z 25. novembra 2021, Finanzamt Österreich (Rodinné prídavky pre rozvojového pracovníka) (C‑372/20, EU:C:2021:962, body 36 a 37, ako aj citovaná judikatúra).

16 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020 AFMB a i. (C‑610/18, EU:C:2020:565, body 54 a 60, ako aj citovaná judikatúra).

17 „Praktická príručka o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku“, ktorú vypracovala a schválila Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia a ktorá bola uverejnená v decembri 2013, uvádza, že „do úvahy sa môžu vziať aj iné kritériá. Pred prijatím rozhodnutia o uplatniteľných právnych predpisoch musia určené inštitúcie zohľadniť všetky príslušné kritériá a vykonať celkové posúdenie situácie osoby“, avšak bez toho, aby boli tieto ďalšie kritériá definované . Táto príručka, ktorá je k dispozícii v rôznych úradných jazykoch Únie, je dostupná na adrese: https://employment‑social‑affairs.ec.europa.eu/policies‑and‑activities/moving‑working‑europe/eu‑social‑security‑coordination/specialised‑information/official‑documents_en.

18 Nariadenie Rady zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 149, 1971, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35). Pozri rozsudok z 5. júna 2014, I (C‑255/13, EU:C:2014:1291, bod 41).

25 Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 13/025, s. 399.

26 Ú. v. EÚ L 221, 2007, s. 15.

27 Pozri rozsudok z 19. marca 2015 Kik (C‑266/13, EU:C:2015:188, bod 58 a citovaná judikatúra). Ako uviedol generálny advokát Bot vo svojich návrhoch vo veci Chain (C‑189/14, EU:C:2015:345, bod 62), v čase prípravy prvého nariadenia o sociálnom zabezpečení migrujúcich pracovníkov spočívala mobilita pracovníkov predovšetkým v jednorazovej migrácii do iného členského štátu, a preto napojenie na štát miesta výkonu práce tak vychádzalo z predpokladu, že ide o riešenie, ktoré pracovníkovi zabezpečí najlepšiu ochranu vzhľadom na to, že sa bude môcť domáhať rovnakých práv ako vnútroštátni pracovníci.

28 Pozri rozsudok z 13. septembra 2017, X (C‑570/15, EU:C:2017:674, bod 28).

29 Tento článok v odseku 4 stanovuje, že „inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia“.

30 Podľa judikatúry Súdneho dvora riadne fungovanie systému zavedeného nariadením č. 883/2004 si vyžaduje účinnú a úzku spoluprácu tak medzi príslušnými inštitúciami rôznych členských štátov, ako aj medzi týmito inštitúciami a osobami, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia. Súdny dvor dodal, že takáto spolupráca je nevyhnutná na účely určenia práv a povinností dotknutých osôb a na to, aby tieto osoby mohli uplatniť svoje práva čo možno najskôr a za čo možno najlepších podmienok (pozri rozsudok zo 16. novembra 2023, Zakład Ubezpieczeń Społecznych Oddział w Toruniu, C‑422/22, EU:C:2023:869, bod 53).