C-767/23
ECLI:EU:C:2025:486
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CC0767
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023CC0767
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 26. júna 2025 ( 1 )
Vec C‑767/23 [Remling] ( i )
A. M.
proti
Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada, Holandsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 267 ZFEÚ – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Rozsah povinnosti vnútroštátnych súdov posledného stupňa uviesť dôvody, pre ktoré nepodali návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca súdu posledného stupňa rozhodovať so skráteným odôvodnením“
I. Úvod
1.
V bode 51 svojho rozsudku Consorzio ( 2 ) Súdny dvor usúdil, že vnútroštátne súdy posledného stupňa ( 3 ), ktoré sa rozhodli nepredložiť otázku výkladu práva Únie podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, majú povinnosť uviesť dôvody, pre ktoré nepodali návrh na začatie prejudiciálneho konania, vzhľadom na situácie uvedené v rozsudku CILFIT ( 4 ).
2.
V prejednávanej veci je potrebné, aby Súdny dvor túto povinnosť bližšie rozobral a položil si otázku, či vnútroštátny súd posledného stupňa musí takéto dôvody, pre ktoré sa neobrátil na Súdny dvor, vždy výslovne uviesť, aj keď je podľa vnútroštátneho práva oprávnený rozhodnúť o veci so skráteným odôvodnením.
II. Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
3.
A. M. je štátny príslušník tretej krajiny (Maroka). Jeho manželka a ich dve maloleté deti sú štátnymi príslušníkmi Holandska.
4.
A. M. podal na príslušné orgány žiadosť o vydanie dokladu potvrdzujúceho jeho oprávnený pobyt v Holandsku. Domnieval sa, že má nárok na odvodené právo na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ, ako sa to uznáva v judikatúre Súdneho dvora, okrem iného v rozsudku Chavez‑Vilchez ( 5 ).
5.
Rozhodnutím z 8. októbra 2019 Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) žiadosť A. M. zamietol. Posledný uvedený podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť.
6.
Rozhodnutím z 19. mája 2020 štátny tajomník sťažnosť A. M. zamietol.
7.
A. M. podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Utrecht (súd v Haagu zasadajúci v Utrechte, Holandsko).
8.
Rozsudkom z 5. marca 2021 ( 6 ) uvedený súd žalobu A. M. zamietol ako nedôvodnú. Konkrétne s odkazom na judikatúru Súdneho dvora dospel k záveru, že štátny tajomník sa mohol oprávnene domnievať, že A. M. nemá odvodené právo na pobyt, keďže má povolenie na pobyt v Španielsku a jeho deti neboli nútené opustiť územie Európskej únie.
9.
A. M. podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Raad van State (Štátna rada, Holandsko), ktorý je súdom posledného stupňa a vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci.
10.
Podľa uznesenia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania A. M. tvrdí, že súd nižšieho stupňa pochybil, keď sa nezaoberal jeho tvrdením, že mal Súdnemu dvoru predložiť prejudiciálnu otázku, a žiada vnútroštátny súd, aby takúto otázku predložil. Vnútroštátny súd sa domnieva, že je možné uplatniť výnimku z jeho povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku, keďže odpoveď na otázku A. M., ktorá sa týka výkladu uplatniteľného práva Únie, možno vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora, a teda predstavuje „acte éclairé“.
11.
Vnútroštátny súd však chce odvolanie A. M. zamietnuť rozhodnutím so skráteným odôvodnením, ako sa stanovuje v § 91 ods. 2 Vreemdelingenwet 2000 (zákon z roku 2000 o cudzincoch, Holandsko; ďalej len „Vw 2000“). Táto uvedená právna úprava by mu umožnila nezdôvodniť, prečo nepredkladá otázky Súdnemu dvoru. Vnútroštátny súd si však nie je istý, či táto právna úprava nie je v rozpore s jeho povinnosťou odôvodniť, prečo nepredložil otázku Súdnemu dvoru podľa práva Únie.
12.
Vnútroštátny súd vysvetľuje, že v § 91 ods. 2 Vw 2000 sa priznáva Raad van State (Štátna rada) právomoc obmedziť svoje rozhodnutie na skutočnosť, že uvádzaná výhrada nemôže viesť k zrušeniu rozhodnutia nižšieho súdu, a to bez bližšieho odôvodnenia. Toto ustanovenie znie takto:
„Ak sa [Raad van State (Štátna rada) rozhodujúca o opravnom prostriedku] domnieva, že uvádzaná výhrada nemôže viesť k zrušeniu, môže sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť na toto konštatovanie.“
13.
V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že keď Raad van State (Štátna rada) vykonáva svoju právomoc podľa § 91 ods. 2 Vw 2000, vo svojom rozhodnutí v zásade uvádza túto štandardnú formuláciu:
„Podanie opravného prostriedku nemá za následok zrušenie rozhodnutia súdu. Toto zistenie nie je potrebné ďalej odôvodňovať.
Podaný opravný prostriedok neobsahuje žiadne otázky, ktoré by bolo potrebné zodpovedať v záujme jednoty práva, rozvoja práva alebo súdnej ochrany vo všeobecnosti (§ 91 ods. 2 Vw 2000).“
14.
Vnútroštátny súd pripomína, že zákonodarca zaviedol možnosť podať na Raad van State (Štátna rada) opravný prostriedok vo veciach cudzineckého práva súčasne s tým, ako bola tomuto súdu udelená právomoc rozhodovať v takýchto veciach so skráteným odôvodnením. Raad van State (Štátna rada) je poverená úlohou rozhodovať o otázkach, na ktoré je potrebná všeobecná odpoveď, aby sa zabezpečila jednota a rozvoj práva a v záujme súdnej ochrany. Právomoc uviesť skrátené odôvodnenie v prípadoch, v ktorých sa takéto otázky nekladú, zabezpečuje kvalitu a funkčnosť tohto systému, pretože Raad van State (Štátna rade) umožňuje efektívne riešiť veľký počet opravných prostriedkov.
15.
Vnútroštátny súd okrem iného zdôrazňuje, že takéto skrátené odôvodnenie sa využije len vtedy, keď neexistuje dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku a neexistujú ani otázky, ktoré si vyžadujú návrh na začatie prejudiciálneho konania. Poznamenáva ďalej, že skrátené odôvodnenie nemá vplyv na súdnu ochranu dotknutého cudzinca, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa je odôvodnené plnohodnotne a rozhodnutie Raad van State (Štátna rada) je založené na komplexnom posúdení opravného prostriedku, aj keď sa toto posúdenie v skrátenom odôvodnení neuvádza.
16.
Vnútroštátny súd sa domnieva, že právomoc uviesť skrátené odôvodnenie podľa § 91 ods. 2 Vw 2000 je v súlade s povinnosťou odôvodnenia podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“) ( 7 ). Uvedený súd najmä vyvodzuje z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), že ak právna úprava oprávňuje súd rozhodnúť bez ďalšieho odôvodnenia svojho rozhodnutia, posúdenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania je súčasťou posúdenia veci ako celku, a tak súd nie je povinný samostatne odôvodniť, prečo nepredložil návrh na začatie prejudiciálneho konania. ( 8 )
17.
Vnútroštátny súd sa však pýta, či je takéto skrátené odôvodnenie v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vykladaným vo svetle článku 47 Charty alebo či je na základe bodu 51 rozsudku Consorzio vydaného Súdnym dvorom povinný uviesť podrobnejšie dôvody, pre ktoré nie je povinný predložiť otázky Súdnemu dvoru, a najmä, či musí vysvetliť, ktorá výnimka z povinnosti sa uplatňuje a prečo. Uvedený súd sa domnieva, že jeho prax skráteného odôvodňovania je dostatočná, keďže z nej vyplýva existencia takej výnimky.
18.
Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 267 [tretí odsek] [ZFEÚ] v spojení s článkom 47 druhým odsekom [Charty] vykladať v tom zmysle, že tieto ustanovenia bránia takej vnútroštátnej úprave, aká je stanovená v § 91 ods. 2 [Vw 2000], podľa ktorej Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (oddelenie Štátnej rady pre správne súdnictvo, Holandsko) ako vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam už nie je prípustný opravný prostriedok, môže o otázke týkajúcej sa výkladu práva Únie, bez ohľadu na to, či táto otázka je alebo nie je spojená s výslovnou žiadosťou o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, rozhodnúť tak, že svoje rozhodnutie odôvodní stručne, bez uvedenia, o ktorú z troch výnimiek z povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania ide?“
III. Konanie na Súdnom dvore
19.
Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili A. M., holandská a fínska vláda a Európska komisia.
20.
Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 24. júla 2024 bolo konanie o tejto veci prerušené až do vyhlásenia rozsudku KUBERA ( 9 ) vydaného Súdnym dvorom. Konanie na Súdnom dvore pokračovalo od 18. októbra 2024.
21.
Dňa 4. marca 2025 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom predniesli ústne pripomienky všetky zainteresované strany spolu s nemeckou a talianskou vládou.
IV. Analýza
22.
V prejednávanej veci sa Súdny dvor vyzýva, aby objasnil rozsah povinnosti vnútroštátnych súdov posledného stupňa uviesť dôvody, pre ktoré sa rozhodli nepredložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá sa týka danej veci.
23.
Keďže Súdny dvor len pomerne nedávno stanovil, že takáto povinnosť v práve Únie existuje, začnem svoju analýzu stručným vysvetlením vývoja a hlavných znakov doterajšej relevantnej judikatúry Súdneho dvora (časť A). Následne sa budem zaoberať dôvodmi, pre ktoré je stanovená povinnosť odôvodnenia z hľadiska článku 267 ZFEÚ a článku 47 Charty (časť B). Na základe toho posúdim otázku predloženú v prejednávanej veci (časť C).
A.
Judikatúra Súdneho dvora
24.
Na úvod pripomínam, že od založenia Európskej únie ( 10 ) a, ako je v súčasnosti stanovené v článku 267 treťom odseku ZFEÚ, sú vnútroštátne súdy posledného stupňa povinné obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa výkladu aj platnosti práva Únie, ak v konaní pred nimi takéto otázky vznikli.
25.
Táto povinnosť vyplýva z rozhodnutia tvorcov Zmlúv na účely zabezpečenia jednotnosti práva Únie. Právo Únie uplatňuje celé spektrum rôznych súdov v súčasných 27 členských štátov, ktoré fungujú ako európske súdy. ( 11 ) To vytvára značné riziko, že rôzni sudcovia budú tomu istému pravidlu práva Únie pripisovať rôzny význam. Podobné riziko existuje aj v rámci každého vnútroštátneho právneho systému jednotlivých členských štátov, keď rôzne súdy uplatňujú pravidlá vnútroštátneho práva. Preto už pred vstupom do Európskej únie mali členské štáty metódy na zabezpečenie jednotnosti práva v rámci svojich právnych systémov, ktoré sa tak či onak procesne opierali o ich najvyššie súdy. ( 12 ) Zavedením povinnosti týchto súdov posledného stupňa požiadať Súdny dvor o výklad práva Únie boli vnútroštátne súdy posledného stupňa článkom 267 ZFEÚ zapojené do úlohy zabezpečovať jednotnosť práva Únie.
26.
Ako Súdny dvor uznal, účelom povinnosti stanovenej v článku 267 treťom odseku ZFEÚ je teda najmä zabrániť tomu, aby v ktoromkoľvek členskom štáte vznikala vnútroštátna judikatúra, ktorá by nebola v súlade s pravidlami práva Únie. ( 13 )
27.
Napriek tomu súdy posledného stupňa od začiatku nemali povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania vo všetkých prípadoch, ale len vtedy, keď v konaní pred nimi „[vznikla]“ otázka týkajúca sa výkladu práva Únie. Otázka „[vznikne]“, ak súd dospeje k záveru, že je relevantná a že si vyžaduje výklad. Preto aj keď účastník konania tvrdí, že daný spor nastoľuje otázku práva Únie, neznamená to, že takáto otázka „[vznikla]“ v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. ( 14 )
28.
Súdny dvor už v rozsudku CILFIT vysvetlil, v ktorých situáciách vnútroštátny súd, aj keď je v danej veci súdom posledného stupňa, nemusí predložiť otázku Súdnemu dvoru. ( 15 ) Aj keď sa táto judikatúra často opisuje tak, že Súdny dvor zaviedol určité „výnimky“ z inak bezpodmienečnej povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru, ( 16 ) podľa môjho názoru tieto „výnimky“ nie sú v skutočnosti ničím iným len objasnením zmyslu požiadavky, že otázka práva Únie musí „[vzniknúť]“ pred vnútroštátnym súdom. Tieto „výnimky“ teda len vysvetľujú situácie, v ktorých sa vnútroštátny súd posledného stupňa môže domnievať, že otázka práva Únie pred ním „[nevznikla]“.
29.
Vo veci Consorzio Súdny dvor zhrnul tieto situácie uvedené v rozsudku CILFIT takto: „Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, môže byť oslobodený od tejto povinnosti len v prípade, ak konštatoval, že [vzniknutá] otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva miesto pre žiadne primerané pochybnosti“ ( 17 ).
30.
Prvá z týchto situácií sa od ostatných dvoch líši v tom zmysle, že vnútroštátny súd posledného stupňa nie je od povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru len oslobodený, ale v skutočnosti sa na Súdny dvor obrátiť vôbec nemôže, ak odpoveď na otázku nie je relevantná na vyriešenie prejednávanej veci. Je totiž všeobecne známe, že Súdny dvor môže vydať prejudiciálne rozhodnutie len vtedy, ak by odpoveď mohol vnútroštátny súd použiť na vyriešenie svojej veci. ( 18 ) Ak teda právo Únie nie je relevantné na riešenie sporu, Súdny dvor nemá právomoc vykladať ho. Z hľadiska vnútroštátneho súdu posledného stupňa pri posudzovaní toho, či je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak otázku práva Únie nastolil účastník konania, ale súd ju považuje za irelevantnú na vyriešenie sporu, táto otázka „[nevznikla]“ v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.
31.
Ďalšie dve situácie možno chápať ako scenáre, v ktorých je právo Únie relevantné v spore, ktorý sa rieši na vnútroštátnom súde posledného stupňa, ale neexistujú nijaké dôvodné pochybnosti o správnom uplatnení práva Únie, v dôsledku čoho nie je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor. V prvom scenári už Súdny dvor mohol objasniť príslušné uplatniteľné právo Únie v dostatočnej miere na to, aby sa nepripúšťali pochybnosti o tom, ako ho uplatniť v situácii, o ktorej rozhoduje súd posledného stupňa. Toto sa zvyčajne označuje ako situácia „acte éclairé“ ( 19 ). V druhom scenári platí, že aj keď neexistuje relevantný výklad uplatniteľného pravidla práva Únie vykonaný Súdnym dvorom, samotné pravidlo môže byť natoľko jasné, že nepripúšťa nijaké dôvodné pochybnosti o svojom správnom výklade. Toto sa zvyčajne označuje ako situácia „acte clair“ ( 20 ).
32.
Praktické ťažkosti vyplývajú zo skutočnosti, že posúdenie toho, či uplatniteľné pravidlo práva Únie, či už vyložené v judikatúre Súdneho dvora, alebo nie, nepripúšťa nijaké dôvodné pochybnosti o svojom správnom uplatnení na konkrétny súbor skutočností, nie je vedeckým postupom, ktorý by sa mohol riadiť presnými pravidlami. Vo veci CILFIT Súdny dvor vysvetlil, že predtým, než súd posledného stupňa dospeje k záveru, že neexistujú nijaké primerané pochybnosti o správnom výklade a uplatnení pravidla v danej veci, musí byť presvedčený, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť aj súdom posledného stupňa ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru. ( 21 )
33.
Podstata testu, ktorý musia uplatňovať súdy posledného stupňa, spočíva v tom, že sa musia presvedčiť, že v iných členských štátoch alebo na Súdnom dvore nemôže existovať iný výklad toho istého pravidla práva Únie. V takom prípade nie je problém s jednotnosťou práva Únie. Podľa môjho názoru sa tento test má uplatniť v oboch situáciách, teda „acte éclairé“ aj „acte clair“. V prvej uvedenej situácii musí byť súd posledného stupňa presvedčený, že existujúcu judikatúru by na danú situáciu skutočne rovnakým spôsobom uplatnili aj súdy posledného stupňa iných členských štátov. Konkrétne v prejednávanej veci by si mal vnútroštátny súd položiť otázku, či jediný možný výklad judikatúry vychádzajúcej z veci Chavez‑Vilchez spočíva v tom, že A. M. nemá odvodené právo na pobyt, pretože má povolenie na pobyt v Španielsku, a preto jeho deti nie sú nútené opustiť územie Európskej únie, aj keď by museli opustiť Holandsko.
34.
V súvislosti so situáciou „acte clair“ Súdny dvor vo svojom rozsudku CILFIT vypracoval niekoľko kritérií, ktoré musia vnútroštátne súdy posledného stupňa zohľadniť. ( 22 ) Od vynesenia tohto rozsudku pred viac ako 40 rokmi boli tieto kritériá často kritizované. ( 23 )
35.
Aj keď možno súhlasiť s tým, že doslovné uplatňovanie kritérií z rozsudku CILFIT spôsobuje, že „existencia ‚pravej‘ situácie acte clair by bola v najlepšom prípade rovnako pravdepodobná ako stretnutie s jednorožcom“ ( 24 ), samotným účelom uvedenia týchto kritérií bolo zdôrazniť pozornosť, ktorú musia vnútroštátne súdy posledného stupňa veci venovať pred rozhodnutím predložiť otázku Súdnemu dvoru. V tomto zmysle Súdny dvor vysvetlil, že súdy posledného stupňa „musia na vlastnú zodpovednosť, nezávisle a s náležitou pozornosťou posúdiť, či sa nachádzajú v jednej z hypotéz, ktorá im umožňuje zdržať sa predloženia otázky Súdnemu dvoru týkajúcej sa výkladu práva Únie, ktorá vznikla v konaní pred nimi“ ( 25 ).
36.
Vo veci Consorzio Súdny dvor potvrdil, že vnútroštátny súd posledného stupňa sa môže vyhnúť povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru len v jednej z troch situácií vyplývajúcich z rozsudku CILFIT. ( 26 ) Súdny dvor ďalej zopakoval, že úloha rozhodnúť o tom, že otázka výkladu práva Únie pred súdom posledného stupňa „[nevznikla]“, je v konečnom dôsledku rozhodnutím, ktoré môže prijať len tento súd sám, pričom si musí byť plne vedomý možných dôsledkov pre jednotný výklad práva Únie v celej Európskej únii. ( 27 )
37.
Novinkou rozsudku Consorzio je, že Súdny dvor v bode 51 uvedeného rozsudku doplnil ďalšiu povinnosť vnútroštátnych súdov posledného stupňa, ktorá v rozsudku CILFIT alebo v jeho nasledovníkoch nebola uvedená: povinnosť týchto súdov uviesť dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že jedna zo situácií uvedených v rozsudku CILFIT ich zbavuje povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru (ďalej len „povinnosť odôvodnenia“). ( 28 )
38.
Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je skutočne potrebný výklad rozsahu povinnosti odôvodnenia, je vhodné uvedený odsek rozsudku Consorzio odcitovať: „zo systému zavedeného článkom 267 ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty vyplýva, že pokiaľ sa vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nachádza v jednej z troch situácií uvedených [v rozsudku CILFIT], je oslobodený od povinnosti predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí buď vyplývať, že [vzniknutá] otázka týkajúca sa práva Únie nie je relevantná pre rozhodnutie v spore, alebo že výklad dotknutého ustanovenia práva Únie sa zakladá na judikatúre Súdneho dvora, alebo v prípade neexistencie tejto judikatúry, že výklad práva Únie je vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni taký jasný, že tu nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti“ ( 29 ).
39.
V rozsudku KUBERA bol Súdny dvor prvýkrát od vydania rozsudku Consorzio požiadaný o výklad povinnosti odôvodnenia. Súdny dvor najprv rozhodol, že konkrétny druh konania o povolení podať opravný prostriedok nezbavuje vnútroštátny súd posledného stupňa povinnosti posúdiť, či je povinný predložiť otázku Súdnemu dvoru, a následne potvrdil povinnosť odôvodnenia, ako bola uvedená v bode 51 rozsudku Consorzio. Súdny dvor však rozsah tejto povinnosti bližšie nešpecifikoval. ( 30 )
40.
Z uvedeného vyplýva, že podľa súčasnej judikatúry musia vnútroštátne súdy posledného stupňa vo svetle situácií uvedených v rozsudku CILFIT uviesť dôvody, prečo sa rozhodli nepodať Súdnemu dvoru návrhy na začatie prejudiciálneho konania. Podľa môjho názoru je na uvedenie takýchto dôvodov potrebné rozobratie toho, prečo právo Únie nie je v danom prípade relevantné, prečo sa v existujúcej judikatúre Súdneho dvora okolnosti daného prípadu riešia, alebo prečo sa súd posledného stupňa domnieva, že by súdy iných členských štátov nemohli dospieť k inému výkladu. Inými slovami, nestačí len poukázať na jednu z troch situácií uvedených v rozsudku CILFIT, ale súd musí vysvetliť, prečo je to tak.
41.
Prejednávaná vec vyvoláva otázku, či je takéto výslovné odôvodnenie potrebné aj v situáciách, v ktorých sa vo vnútroštátnom práve umožňuje súdom rozhodovať o určitých typoch prípadov so skráteným odôvodnením.
42.
Na zodpovedanie tejto otázky považujem za potrebné preskúmať dôvody existencie povinnosti odôvodnenia, ktorú majú vnútroštátne súdy posledného stupňa.
B.
Dôvody pre povinnosť odôvodnenia
1. Odôvodnenie z hľadiska článku 267 ZFEÚ
43.
Pripomeňme, že článok 267 ZFEÚ, v ktorom sa ukladá vnútroštátnym súdom posledného stupňa povinnosť obrátiť sa s otázkami týkajúcimi sa výkladu práva Únie na Súdny dvor, sa zameriava na splnenie cieľa zabezpečiť jednotnosť práva Únie vo všetkých členských štátoch. ( 31 )
44.
V článku 267 treťom odseku ZFEÚ sa teda ukladá vnútroštátnym súdom posledného stupňa povinnosť predložiť otázku Súdnemu dvoru ako povinnosť vo verejnom záujme. Preto toto ustanovenie Zmluvy neposkytuje jednotlivcom súvisiace právo požadovať od súdu posledného stupňa, aby sa na Súdny dvor obrátil. ( 32 ) Súdny dvor totiž dôsledne rozhoduje, že účastníci konania nemajú nijaké právo na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. ( 33 )
45.
Keďže jednotlivci nemajú na základe článku 267 ZFEÚ právo na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, povinnosť odôvodnenia nemôže byť odôvodnená takto. ( 34 )
46.
V tejto súvislosti nemecká vláda tvrdí, že odôvodnenie nepodania návrhu na začatie prejudiciálneho konania sleduje dvojaký cieľ. Po prvé jeho cieľom je zabezpečiť, aby vnútroštátne súdy posledného stupňa dodržiavali povinnosť predložiť otázku Súdnemu dvoru, ktorá im vyplýva z článku 267 tretieho odseku ZFEÚ; ide o čisto objektívnu povinnosť, ktorá nezakladá subjektívne právo na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. Po druhé umožňuje účastníkom konania pochopiť, prečo vnútroštátny súd v danej veci Súdnemu dvoru záležitosť nepostúpil; to však nevyplýva z článku 267 ZFEÚ, ale je vyjadrením práva na spravodlivý proces.
47.
S týmto záverom súhlasím. V rámci odôvodnenia založeného na verejnom záujme, ktorý možno spojiť s článkom 267 ZFEÚ, je teda dôvodom existencie povinnosti odôvodnenia to, že zabezpečuje, aby vnútroštátny súd posledného stupňa starostlivo a riadne zvážil dôvody, ktoré ho môžu oslobodiť od povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru.
48.
Podľa môjho názoru je preto nová – alebo aspoň nová v rámci práva Únie ( 35 ) – povinnosť odôvodnenia uložená vnútroštátnym súdom posledného stupňa vo veci Consorzio vhodným nástrojom na zabezpečenie toho, aby tieto súdy správne posúdili potrebu predložiť otázku Súdnemu dvoru, čo prispieva k jednotnosti práva Únie.
49.
Takáto povinnosť odôvodnenia kompenzuje ťažkosti so stanovením jednoduchých pravidiel, ktoré by určovali, kedy sú vnútroštátne súdy posledného stupňa oslobodené od povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru. Pravdepodobne neexistuje právnik, ktorý by sa nestretol s tým, že keď druhým vysvetľuje, čo považuje za správne chápanie práva, často sa tým jeho vlastné úvahy objasnia, a niekedy dokonca zmenia. Podobne, keď musia vnútroštátne súdy poslednej inštancie uviesť dôvody, prečo sa neobrátili na Súdny dvor, musia potvrdiť alebo zmeniť svoje stanovisko, pokiaľ ide o správne uplatnenie práva Únie v danej veci.
50.
Samozrejme že chybné posúdenie je stále možné. Ak však vnútroštátny súd posledného stupňa primerane vysvetlí dôvody, pre ktoré sa na Súdny dvor neobrátil, môže byť podľa môjho názoru vyňatý zo zodpovednosti, vrátane zodpovednosti podľa rozsudku Köbler ( 36 ).
51.
Vyššie uvedené možno zhrnúť tak, že dôvodom existencie povinnosti odôvodnenia z hľadiska článku 267 tretieho odseku ZFEÚ je priviesť vnútroštátny súd posledného stupňa k tomu, aby sa vážne zaoberal tým, či v danej veci existuje otázka výkladu práva Únie, a tak prispel k jednotnosti práva Únie.
2. Odôvodnenie z hľadiska článku 47 Charty
52.
V článku 47 druhom odseku Charty sa zaručuje základné právo na spravodlivý proces. Podľa judikatúry Súdneho dvora si dodržiavanie tohto práva okrem iného vyžaduje, aby boli všetky rozsudky odôvodnené. To účastníkovi konania umožňuje zistiť, prečo bol rozsudok vydaný, a uplatniť vhodný prostriedok nápravy. ( 37 )
53.
Článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá podľa vysvetliviek k Charte článku 6 ods. 1 EDĽP. V tomto ohľade je judikatúra ESĽP, na ktorú sa odvolávajú zainteresované strany v tejto veci, relevantná na pochopenie dôvodov pre povinnosť odôvodnenia z hľadiska článku 47 Charty.
54.
ESĽP vo svojej judikatúre k článku 6 ods. 1 EDĽP jasne vysvetlil, že právo na odôvodnené rozhodnutie chráni jednotlivca pred svojvôľou, čo sa dosahuje tým, že sa účastníkom konania umožní vydané súdne rozhodnutie pochopiť. Okrem toho odôvodnenie slúži na to, aby sa účastníkom konania preukázalo, že boli vypočutí, čo prispieva k ochotnejšej akceptácii rozhodnutia z ich strany. ( 38 ) Keďže možnosť vnútroštátnych súdov posledného stupňa odmietnuť predložiť Súdnemu dvoru otázky výkladu práva Únie je obmedzená na situácie uvedené v rozsudku CILFIT, ESĽP dospel k záveru, že práve v tomto kontexte musia tieto súdy uviesť dôvody, pre ktoré považovali podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania za zbytočné. ( 39 )
55.
Podobne ako podľa článku 6 ods. 1 EDĽP, aj podľa článku 47 druhého odseku Charty povinnosť vnútroštátnych súdov posledného stupňa odôvodniť svoje rozhodnutia nepredložiť otázku Súdnemu dvoru vo svetle situácií uvedených v rozsudku CILFIT je spojené so subjektívnym právom účastníka konania, ktoré v podstate spočíva v práve pochopiť, prečo bolo právo v danej veci uplatnené určitým spôsobom, bez predloženia otázky Súdnemu dvoru.
56.
Dôležité je, že takéto právo na pochopenie dôvodov nepredloženia otázky Súdnemu dvoru vo svetle situácií uvedených v rozsudku CILFIT by sa malo považovať za právo vznikajúce v každej situácii týkajúcej sa možného uplatnenia práva Únie, bez ohľadu na to, či účastník konania požiadal o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, alebo nie. Toto právo sa líši od práva na predloženie otázky, ktoré účastník konania nemá ani na základe článku 267 ZFEÚ, ani na základe článku 47 Charty. Ide skôr o právo na vysvetlenie rozhodnutia nepredložiť otázku Súdnemu dvoru, ktoré účastník konania má na základe článku 47 Charty.
57.
Judikatúra ESĽP týkajúca sa článku 6 ods. 1 EDĽP sa doteraz týkala prípadov, v ktorých účastník konania o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania požiadal. Skutočnosť, že v týchto veciach sa rozhodlo v takomto kontexte, však nevylučuje uplatnenie tejto judikatúry na situácie, v ktorých sa vo veci uplatňovalo právo Únie, ale v ktorých účastník konania o predloženie otázky Súdnemu dvoru nepožiadal.
58.
V každom prípade povinnosť predložiť otázku Súdnemu dvoru, ako sa ukladá v článku 267 ZFEÚ, nezávisí od žiadosti účastníka konania o predloženie otázky Súdnemu dvoru. Podľa článku 47 Charty sú preto súdy posledného stupňa povinné účastníkom konania vysvetliť, prečo nepredložili otázku Súdnemu dvoru, aj keď o to žiadny účastník konania nepožiadal. ( 40 )
59.
Súhrnne povedané, dôvodmi pre povinnosť odôvodnenia z hľadiska článku 47 druhého odseku Charty je umožniť účastníkom konania vo veci pochopiť dôvody rozsudku vrátane rozhodnutia nepredložiť otázku Súdnemu dvoru, čím sa zaručí ich právo na spravodlivý proces.
60.
Z uvedeného vyplýva, že dôvody na uloženie povinnosti odôvodnenia súdom posledného stupňa podľa článku 267 ZFEÚ a podľa článku 47 Charty sa líšia. Na rozdiel od dôvodov z hľadiska článku 267 ZFEÚ, ktoré vyplýva z objektívnych hľadísk, ktorých cieľom je zabezpečiť verejný záujem na jednotnosti práva Únie, dôvody z hľadiska článku 47 Charty vyplývajú zo subjektívnych hľadísk, ktorých cieľom je zabezpečiť individuálne právo účastníka konania.
61.
Vzhľadom na odlišné dôvody možno dospieť k odlišným záverom o potrebnom rozsahu odôvodnenia.
C.
Povinnosť odôvodnenia a skrátené odôvodnenie
62.
Pripomeňme, že v judikatúre vyplývajúcej z vecí Consorzio a KUBERA sa potvrdzuje existencia povinnosti súdov posledného stupňa poskytnúť vysvetlenie, prečo nepredložili otázku Súdnemu dvoru. Takéto vysvetlenie by malo umožniť pochopiť, ktoré zo situácií uvedených v rozsudku CILFIT súdy považujú za uplatniteľné a prečo.
63.
Musí byť toto odôvodnenie vždy výslovné, alebo je možné aj skrátené odôvodnenie?
64.
Oprávnenie súdov podľa vnútroštátneho práva rozhodovať vo veciach so skráteným odôvodnením má takisto opodstatnenie. Ako uviedol vnútroštátny súd a holandská vláda, skrátené odôvodnenie v situáciách, ako je prejednávaná vec, je nevyhnutný kompromis, ktorý umožňuje zaviesť opravný prostriedok v imigračných veciach. Komplexná požiadavka odôvodnenia by narušila rovnováhu, ktorú vnútroštátny zákonodarca do systému zabudoval, keď tento na jednej strane poskytuje jednotlivcom právnu ochranu tým, že umožňuje v imigračných veciach podanie opravného prostriedku, a na druhej strane sa využívajú skrátené odôvodnenia, aby sa zabránilo zahlteniu právneho systému. ( 41 )
65.
V dôsledku uvedeného je na zodpovedanie otázky položenej v prejednávanej veci potrebné vyvážiť záujmy na tom, aby takéto skrátené odôvodnenie vo vnútroštátnych právnych systémoch existovalo, a záujmy vyplývajúce z práva Únie, aby vnútroštátne súdy posledného stupňa svoje rozhodnutia nepredložiť otázku Súdnemu dvoru odôvodnili.
66.
V časti B som vysvetlila, že dôvody na uloženie povinnosti odôvodnenia podľa článku 267 ZFEÚ a podľa článku 47 Charty sa líšia. Ak sa na jednej miske váh nachádzajú dôvody pre skrátené odôvodnenie a na druhej miske sa nachádzajú dôvody pre povinnosť odôvodnenia, potom výsledok vyvažovania môže byť iný na základe toho, či táto povinnosť odôvodnenia je odôvodnená podľa článku 267 ZFEÚ, alebo podľa článku 47 Charty.
67.
V tomto zmysle by mohol byť verejný záujem na zabezpečení jednotnosti práva Únie, ktorý odôvodňuje povinnosť odôvodnenia podľa článku 267 ZFEÚ, splnený, ak vnútroštátny súd posledného stupňa situácie uvedené v rozsudku CILFIT zohľadní, ale svoje rozhodnutie nepredložiť otázku Súdnemu dvoru neodôvodní. Na uspokojenie tohto verejného záujmu je dôležité, aby súd situácie uvedené v rozsudku CILFIT skutočne zvážil, a nie aby účastníci konania tento myšlienkový postup súdu pochopili. Článok 267 ZFEÚ teda skrátenému odôvodneniu nebráni.
68.
Naopak, ak dôvody nepredloženia otázky Súdnemu dvoru nie sú v rozhodnutí vnútroštátneho súdu posledného stupňa aspoň naznačené v dostatočnej miere na to, aby účastníci konania pochopili výsledok rozhodnutia, záujem odôvodňujúci povinnosť odôvodnenia podľa článku 47 Charty by splnený nebol.
69.
Vo svetle článku 47 druhého odseku Charty teda musí určité odôvodnenie existovať, hoci je toto odôvodnenie len implicitné. To automaticky nevylučuje skrátené odôvodnenie, pokiaľ je dostatočné na to, aby účastníci konania pochopili, prečo sa súd neobrátil na Súdny dvor.
70.
Aké skrátené odôvodnenie je primeraným odôvodnením podľa článku 47 Charty?
71.
Z judikatúry Súdneho dvora a ESĽP vyplýva, že posúdenie, či je odôvodnenie primerané, závisí od okolností konkrétnej veci.
72.
Podľa Súdneho dvora sa rozsah povinnosti odôvodnenia môže v závislosti od povahy rozhodnutia líšiť a musí sa skúmať vo svetle konania ako celku a všetkých relevantných okolností. ( 42 )
73.
Práve tento záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP. ( 43 ) Uvedený súd rozhodol, že v závislosti od okolností môže byť podľa článku 6 ods. 1 EDĽP prijateľné, aby súd posledného stupňa rozhodol so skráteným odôvodnením v situáciách, keď sú napríklad dôvody zamietnutia žiadosti o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania implicitné, alebo ich možno vyčítať z iných častí rozhodnutia. ( 44 )
74.
Konkrétne v rozsudku Baydar ( 45 ) ESĽP rozhodol, že k porušeniu článku 6 ods. 1 EDĽP v súvislosti so skráteným odôvodnením Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) nedošlo. ESĽP usúdil, že v kontexte zrýchlených konaní podľa holandskej právnej úpravy, o ktorú išlo v uvedenej veci, ( 46 ) nevzniká žiadna zásadná otázka podľa článku 6 ods. 1 EDĽP, keď sa opravný prostriedok zamietne so skráteným odôvodnením, ak je z okolností prípadu zrejmé, že rozhodnutie nebolo svojvoľné ani inak zjavne neodôvodnené. ESĽP konštatoval, že predmetné rozhodnutie nebolo svojvoľné ani neodôvodnené, pretože Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) riadne preskúmal písomné dôvody opravného prostriedku predložené sťažovateľom, ako aj poradné stanovisko generálneho advokáta a písomnú odpoveď sťažovateľa naň.
75.
V rozsudku Harisch ( 47 ) ESĽP rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 EDĽP z dôvodu skráteného odôvodnenia Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko). ESĽP usúdil, že vzhľadom na to, že súd nižšieho stupňa poskytol podrobné odôvodnenie týkajúce sa odmietnutia predloženia otázky Súdnemu dvoru, sťažovateľ bol schopný rozhodnutie Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) pochopiť. V dôsledku toho s ohľadom na účel povinnosti odôvodnenia podľa článku 6 EDĽP a po preskúmaní konania ako celku dospel ESĽP k záveru, že za okolností danej veci bolo odmietnutie predloženia otázky Súdnemu dvoru odôvodnené dostatočne.
76.
Na záver možno konštatovať, že z uvedenej judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 6 ods. 1 EDĽP vyplýva, že výslovné a konkrétne odôvodnenie nepredloženia otázky Súdnemu dvoru v rozhodnutí súdu posledného stupňa sa vždy nevyžaduje. Na základe rozsudkov, ako sú napríklad veci Baydar a Harisch, sa zdá, že v tejto judikatúre sa možnosť skráteného odôvodnenia súdmi posledného stupňa pripúšťa. Takéto odôvodnenie je možné, ak sú účastníci konania vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci uistení, že boli vypočutí a sú schopní pochopiť, prečo bola ich žiadosť o predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania zamietnutá.
77.
Podľa môjho názoru možno tieto tvrdenia preniesť na výklad článku 47 Charty. Podľa tohto ustanovenia, ako uviedla fínska vláda, nemožno rozsah požadovaného odôvodnenia vopred určiť, keďže každá vec je iná. ( 48 )
78.
V tomto smere sa vo vnútroštátnom práve nemôže skrátené odôvodnenie vyžadovať, ale môže sa vnútroštátnym súdom umožniť, aby takéto odôvodnenie použili. Vnútroštátny súd posledného stupňa musí mať právomoc posúdiť, či v jednotlivých veciach skrátené odôvodnenie postačuje.
79.
Zdá sa, že predmetné vnútroštátne právne predpisy takéto požiadavky spĺňajú. Je preto na súde posledného stupňa, aby v každej veci posúdil, či je štandardná formulácia pre stručné odôvodnenie v imigračných veciach dostatočná alebo či je potrebné rozsiahlejšie odôvodnenie, aby účastník konania mohol pochopiť, prečo sa tento súd neobrátil na Súdny dvor, pričom sa zohľadnia všetky relevantné okolnosti.
80.
Ak napríklad vnútroštátny súd posledného stupňa postupuje podľa výsledku a odôvodnenia súdu nižšieho stupňa, môže byť skrátené odôvodnenie založené na štandardnej formulácii, aká sa používa napríklad v praxi vnútroštátneho súdu, postačujúce. Je to tak vtedy, ak z tejto formulácie vyplýva, že v rozhodnutí súdu nižšieho stupňa sa dostatočne vysvetľuje, prečo právo Únie nie je na riešenie predmetnej veci relevantné, ako bolo právo Únie objasnené v judikatúre Súdneho dvora, alebo prečo pri absencii takejto judikatúry nevzbudzuje správne uplatnenie práva Únie nijaké dôvodné pochybnosti.
81.
Ak však vnútroštátny súd posledného stupňa súhlasí s výsledkom veci, ale nie s odôvodnením súdu nižšieho stupňa, alebo ak neexistuje žiadne odôvodnenie, v ktorom by sa mohlo poukazovať na možné dôvody na nepredloženie otázky Súdnemu dvoru, potom sa súd posledného stupňa nemôže opierať o takúto štandardnú formuláciu, ale musí svoju pozíciu výslovne vysvetliť.
82.
Ďalšou otázkou, ktorú vzniesli zainteresované strany v konaní pred Súdnym dvorom, bolo, či postačuje, ak súd posledného stupňa iba odkáže na jednu z troch situácií uvedených v rozsudku CILFIT.
83.
Z predchádzajúcej diskusie vyplýva, že samotné uvedenie toho, ktorú z uvedených situácií súd uplatnil pri rozhodovaní o tom, že sa na Súdny dvor neobráti, nepostačuje. Účastník konania musí byť schopný pochopiť, prečo bola táto situácia považovaná za uplatniteľnú. Vzhľadom na to nie je vôbec potrebné výslovne uvádzať, ktorú zo situácií uvedenú vo veci CILFIT súd uplatňuje, za predpokladu, že to možno ľahko vyvodiť z odôvodnenia.
84.
Možno tak zhrnúť, že článok 267 ZFEÚ v spojení s článkom 47 Charty nebránia skrátenému odôvodneniu za predpokladu, že účastníci konania chápu, prečo sa súd posledného stupňa rozhodol nepredložiť otázku Súdnemu dvoru vzhľadom na situácie uvedené v rozsudku CILFIT.
85.
Je úlohou súdu posledného stupňa vrátane vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci, aby posúdil, či skrátené odôvodnenie postačuje, alebo je vzhľadom na okolnosti prípadu na mieste ďalšie odôvodnenie.
V. Návrh
86.
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položila Raad van State (Štátna rada, Holandsko), takto:
Článok 267 tretí odsek ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie
nebráni takej vnútroštátnej úprave, aká je stanovená v článku 91 ods. 2 Vreemdelingenwet 2000 (zákon z roku 2000 o cudzincoch), podľa ktorej Afdeling bestuursrechtspraak van de Raad van State (oddelenie Štátnej rady pre správne súdnictvo, Holandsko) ako vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam už nie je prípustný opravný prostriedok, môže otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, prípadne v spojení s výslovným návrhom na začatie prejudiciálneho konania, vyriešiť so skráteným odôvodnením bez uvedenia, o ktorú z troch výnimiek z povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania ide, ak toto skrátené odôvodnenie umožňuje účastníkom konania pochopiť dôvody, pre ktoré sa súd rozhodol nepredložiť otázku výkladu práva Únie Súdnemu dvoru.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
( 2 ) Rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi ( C‑561/19 , ďalej len Consorzio, EU:C:2021:799 ).
( 3 ) Výraz „(vnútroštátne) súdy posledného stupňa“ a „súdy posledného stupňa“ používam na označenie súdov členských štátov, ktorým je určený tretí odsek článku 267 ZFEÚ. V danom ustanovení sa odkazuje na vnútroštátny súdny orgán, „proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva“.
( 4 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. ( 283/81 , ďalej len CILFIT, EU:C:1982:335 , najmä body 9 až 21). Pozri ďalej body 28 až 35, najmä bod 29 nižšie.
( 5 ) Rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i. ( C‑133/15 , ďalej len Chavez‑Vilchez, EU:C:2017:354 ).
( 6 ) NL:RBDHA:2021:15503 (prečítané pomocou strojového prekladu).
( 7 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza svoj rozsudok z 5. marca 2015 (NL:RVS:2015:785), v ktorom konštatoval, že § 91 ods. 2 Vw 2000 nie je v rozpore s článkom 47 Charty a článkom 6 ods. 1 EDĽP v spojení s článkom 13 EDĽP, ako aj rozsudok z 3. apríla 2019 (NL:RVS:2019:1060), ktorým potvrdil predchádzajúci rozsudok a podrobnejšie preskúmal § 91 ods. 2 Vw 2000.
( 8 ) Vnútroštátny súd uvádza najmä rozsudok ESĽP, 24. apríla 2018, Baydar v. Holandsko (CE:ECHR:2018:0424JUD005538514; ďalej len „Baydar“), a rozsudok, 11. apríla 2019, Harisch v. Nemecko (CE:ECHR:2019:0411JUD005005316; ďalej len „Harisch“).
( 9 ) Rozsudok z 15. októbra 2024 ( C‑144/23 , ďalej len KUBERA, EU:C:2024:881 ).
( 10 ) Pozri bývalý článok 177 tretí odsek EHS a bývalý článok 234 tretí odsek ES; ale pozri článok 41 Zmluvu o ESUO, v ktorom sa rozhodovanie o prejudiciálnych otázkach neupravovalo rovnako. Na základe článku 106a Zmluvy o ESAE sa na túto zmluvu uplatňuje článok 267 ZFEÚ.
( 11 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses ( C‑64/16 , EU:C:2018:117 , body 32 a 33 ).
( 12 ) V tejto súvislosti generálny advokát Capotorti vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Cilfit a i. ( 283/81 , EU:C:1982:267 ; 1982 ECR 3432, najmä s. 3440), vysvetlil, že „súdy posledného stupňa vydávajú konečné rozhodnutia, ktoré nemožno zmeniť a ktoré sú spôsobilé ovplyvniť trendy na nižších súdoch tej istej krajiny. Inými slovami povedané, ‚tvrdé jadro‘ vnútroštátnej judikatúry tvoria rozsudky vydané súdmi posledného stupňa“.
( 13 ) Pozri napríklad rozsudok z 24. mája 1977, Hoffmann‑La Roche ( 107/76 , EU:C:1977:89 , bod 5 ), ktorý bol zopakovaný v mnohých veciach, najnovšie vo veci KUBERA (bod 35).
( 14 ) Súdny dvor to už vysvetlil v rozsudku CILFIT (bod 9). Pozri aj rozsudok z 10. januára 2006, IATA a ELFAA ( C‑344/04 , EU:C:2006:10 , bod 28 ), a rozsudok Consorzio (bod 54).
( 15 ) Pozri rozsudok CILFIT (najmä body 10 až 21). Súdny dvor však už vymedzil určité situácie, v ktorých je vnútroštátny súd posledného stupňa oslobodený od povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, v rozsudku z 27. marca 1963, Da Costa a i. ( 28/62 až 30/62 , ďalej len Da Costa, EU:C:1963:6 ; 1963 ECR 31, najmä s. 38), v ktorom dospel k záveru, že „autorita výkladu podľa [článku 267 ZFEÚ], ktorý už Súdny dvor podal, môže zbaviť povinnosť [obrátiť sa na Súdny dvor] jej účelu, a tým ju zbaviť podstaty“.
( 16 ) Samotný Súdny dvor niekedy odkazuje na „výnimky“. Pozri napríklad rozsudky z 5. apríla 2016, PFE ( C‑689/13 , EU:C:2016:199 , bod 32 ), a KUBERA (body 55 až 58, 63 a 64). V rozsudku Consorzio však Súdny dvor odkázal na „situácie“, v ktorých vnútroštátny súd posledného stupňa môže návrh na začatie prejudiciálneho konania nepodať (pozri body 39, 50, 51, 57 a 58 uvedeného rozsudku), a túto formuláciu zachováva aj pri spätnom odkaze na daný rozsudok [pozri napríklad rozsudok KUBERA (body 37, 38 a 62)].
( 17 ) Rozsudok Consorzio (bod 33).
( 18 ) Pozri nedávny rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes‑Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel so zabudovanými rušiacimi zariadeniami) ( C‑100/21 , EU:C:2023:229 , najmä body 53 až 55), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že otázka je neprípustná, pretože vnútroštátny súd nevysvetlil, prečo je požadovaný výklad práva Únie nevyhnutný na to, aby mohol vyriešiť ním prejednávaný spor.
( 19 ) Pozri rozsudok Consorzio (bod 36 a citovaná judikatúra). Táto situácia odráža situáciu, ktorú Súdny dvor uznal už v roku 1963 vo svojom rozsudku Da Costa (pozri poznámku pod čiarou 15 vyššie).
( 20 ) Pozri rozsudok Consorzio (bod 39 a citovaná judikatúra). Túto situáciu Súdny dvor po prvýkrát uznal v rozsudku CILFIT.
( 21 ) Pozri rozsudok CILFIT (bod 16). Odkaz na súdy posledného stupňa (a nielen na súdy) iných členských štátov bol doplnený vo veci Consorzio (bod 40).
( 22 ) Vo veci CILFIT Súdny dvor vysvetlil, že predtým, než vnútroštátny súd posledného stupňa dospeje k záveru, že ustanovenie práva Únie nepripúšťa nijaké dôvodné pochybnosti o svojom správnom uplatňovaní, musí zohľadniť osobitné charakteristiky práva Únie a osobitné ťažkosti spojené s jeho výkladom (napríklad skutočnosť, že je vypracované v mnohých rovnako záväzných jazykoch, alebo že pojmy, ktoré sa v ňom používajú, sa môžu významovo líšiť od tých istých pojmov používaných vo vnútroštátnych právnych systémoch) a že tento súd musí venovať pozornosť riziku rozdielov v súdnych rozhodnutiach v rámci Európskej únie. Pozri body 16 až 21 uvedeného rozsudku.
( 23 ) Patrí sem aj niekoľko generálnych advokátov, ako je to opísané v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Consorzio Italian Management and Catania Multiservizi ( C‑561/19 , EU:C:2021:291 , body 100 až 103 ).
( 24 ) Ako vo svojom známom výroku opísal generálny advokát Wahl vo svojich návrhoch, ktoré predniesol v spojených veciach X a van Dijk ( C‑72/14 a C‑197/14 , EU:C:2015:319 , bod 62 ).
( 25 ) Rozsudok Consorzio (bod 50 a citovaná judikatúra).
( 26 ) Pozri podrobnú diskusiu napríklad v BROBERG, M., FENGER, N.: If you love somebody set them free: On the Court of Justice’s revision of the acte clair doctrine. In: Common Market Law Review , Vol. 59(3), 2022, s. 711 – 738; CECCHETTI, L., GALLO, D.: The unwritten exceptions to the duty to refer after Consorzio Italian Management II : ‚CILFIT Strategy‘ 2.0 and its loopholes. In: Review of European Administrative Law , Vol. 15(3), 2022, s. 29 – 61; MAHER, I.: The CILFIT criteria clarified and extended for national courts of last resort under Art. 267 TFEU. In: European Papers , Vol. 7(1), 2022, s. 265 – 274; MILLET, F.‑X.: Cilfit still fits – ECJ 6 October 2021, Case C‑561/19, Consorzio Italian Management . In: European Constitutional Law Review , Vol. 18(3), 2022, s. 533 – 555; PETRIĆ, D.: How to make a unicorn or „there never was an ‚ acte clair ‘ in EU law“: Some remarks about Case C‑561/19 Consorzio Italian Management . In: Croatian Yearbook of European Law & Policy , Vol. 17, 2021, s. 307 – 328.
( 27 ) K diskusii o tom, či takéto rozhodnutie je alebo by malo byť subjektívnym rozhodnutím vnútroštátneho súdu, v ktorom sa zohľadňujú potreby konkrétneho prípadu, alebo objektívnejším rozhodnutím, v ktorom sa zohľadňuje záujem na jednotnom uplatňovaní práva EÚ, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Consorzio Italian Management and Catania Multiservizi ( C‑561/19 , EU:C:2021:291 , body 69 až 87 ).
( 28 ) Ešte pred rozsudkom Consorzio generálny advokát Bot dospel k záveru, že v rozsudku CILFIT sa ukladá povinnosť uviesť dôvody v prípadoch, keď súdy posledného stupňa nepredložia otázky Súdnemu dvoru. Pozri jeho návrhy vo veci Ferreira da Silva e Brito a i. ( C‑160/14 , EU:C:2015:390 , body 90 a 94 ).
( 29 ) Rozsudok Consorzio (bod 51).
( 30 ) Súdny dvor sa povinnosťou odôvodnenia zaoberal v bodoch 61 až 65 rozsudku KUBERA a rozhodol, že ak vnútroštátny súd posledného stupňa rozhodne o zamietnutí žiadosti o povolenie opravného prostriedku obsahujúcej návrh na predloženie otázky práva EÚ Súdnemu dvoru, musí toto rozhodnutie spĺňať povinnosť odôvodnenia, ako je stanovená v bode 51 rozsudku Consorzio.
( 31 ) Pozri v tejto súvislosti judikatúru uvedenú v poznámke pod čiarou 13 vyššie.
( 32 ) Neexistencia tohto práva neznamená, že jednotlivci, ktorí sú účastníkmi konania pred vnútroštátnymi súdmi, nemajú záujem na vykonaní povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru. Keďže podali opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd posledného stupňa, môžu mať určité legitímne očakávania, že bude podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, práve z dôvodu existencie tejto objektívne odôvodnenej povinnosti, najmä ak rozhodujúci súd nemá v úmysle riadiť sa ich chápaním toho, ako by sa konkrétne pravidlo práva Únie malo uplatňovať v ich veci. Táto možnosť nepriamo ovplyvniť vnútroštátny súd posledného stupňa, aby sa obrátil na Súdny dvor, môže totiž motivovať ich rozhodnutie posunúť vec v procesnej hierarchii o úroveň vyššie.
( 33 ) Ako Súdny dvor rozhodol, systém zavedený článkom 267 ZFEÚ nepredstavuje možnosť opravného prostriedku ponúknutú účastníkom konania v spore pred vnútroštátnym súdom. Pozri napríklad rozsudky CILFIT (bod 9), a Consorzio (bod 54). Rovnako skutočnosť, že účastníci konania vo veci samej nepoukázali v konaní pred vnútroštátnym súdom otázku práva Únie, neznamená, že sa vnútroštátny súd nemôže obrátiť na Súdny dvor. Pozri napríklad rozsudky zo 16. júna 1981, Salonia ( 126/80 , EU:C:1981:136 , bod 7 ), a z 15. januára 2013, Križan a i. ( C‑416/10 , EU:C:2013:8 , bod 65 ).
( 34 ) Ako uviedli holandská, nemecká, talianska a fínska vláda a Komisia, povinnosť odôvodnenia vyplýva z článku 47 Charty, a nie z článku 267 ZFEÚ, v ktorom sa nepriznávajú práva jednotlivcom.
( 35 ) Požiadavka odôvodniť nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ už bola rozpracovaná v judikatúre tých členských štátov, ktoré vytvorili ústavnú kontrolu povinnosti predložiť otázku Súdnemu dvoru, a to buď ako súčasť kontroly dodržiavania práva na zákonného sudcu, alebo ako súčasť práva na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o opis o posúdenie tohto vnútroštátneho vývoja, pozri napríklad BROBERG, M., FENGER, N.: Broberg and Fenger on Preliminary References to the European Court of Justice . 3. ed., Oxford: Oxford University Press, 2021, najmä s. 235, 236, 241 a 242; LACCHI, C.: Preliminary References to the Court of Justice of the European Union and Effective Judicial Protection , Brusel: Larcier, 2020, najmä kapitola 3; WALLERMAN GHAVANINI, A., RAUCHGEGGER, C.: Effective judicial protection before national courts: Article 47 of the Charter, national constitutional remedies and the preliminary reference procedure. In: BONELLI, M., ELIANTOLIO, M., GENTILE, G. (eds): Article 47 of the EU Charter and Effective Judicial Protection, Volume 1: The Court of Justice’s Perspective . Oxford: Hart, 2022, s. 45 – 60, najmä s. 50 – 54. Túto požiadavku uložil aj ESĽP podľa článku 6 EDĽP. Pozri aj body 54 a 73 až 76 nižšie.
( 36 ) Rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler ( C‑224/01 , EU:C:2003:513 ).
( 37 ) Pozri napríklad rozsudok zo 6. septembra 2012, Trade Agency ( C‑619/10 , EU:C:2012:531 , bod 53 ), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Trade Agency ( C‑619/10 , EU:C:2012:247 , body 84 a 85 ). V tejto súvislosti pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v spojených veciach Švédsko a API/Komisia a Komisia/API ( C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P , EU:C:2009:592 , bod 32 ), v ktorých dospel k záveru, že „primárnym účelom práva na odôvodnený rozsudok je umožniť verejnosti oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli Súdny dvor k jeho rozhodnutiu, a s postupom, akým tento rozsudok dosiahol“.
( 38 ) Pozri napríklad rozsudky Baydar (bod 39); Harisch (bod 33), a rozsudok ESĽP, 15. decembra 2022, Rutar a Rutar Marketing d.o.o. v. Slovinsko (CE:ECHR:2022:1215JUD002116420, bod 62).
( 39 ) Pozri napríklad rozsudky ESĽP z 20. septembra 2011, Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku (CE:ECHR:2011:0920JUD000398907, bod 62); z 8. apríla 2014, Dhahbi proti Taliansku (CE:ECHR:2014:0408JUD001712009, bod 31); a z 30. apríla 2019, Repcevirág Szövetkezet proti Maďarsku (CE:ECHR:2019:0430JUD007075014, bod 50).
( 40 ) Pozri Broberg a Fenger, c. d., poznámka pod čiarou 26 vyššie, s. 725.
( 41 ) Holandská vláda na pojednávaní uviedla, že v roku 2024 Raad van State (Štátna rada) vecne rozhodla v 4200 imigračných veciach, z ktorých sa v 2200 použilo skrátené odôvodnenie, v približne 1300 sa použilo skrátené odôvodnenie s doplňujúcim textom a v 300 veciach došlo k vydaniu plnohodnotne odôvodneného rozsudku; zvyšných približne 400 vecí bolo zamietnutých ako neprípustné alebo z dôvodu procesných chýb. Podľa uvedenej vlády existujú dva druhy skráteného odôvodnenia: okrem tejto štandardnej formulácie je možné aj skrátené odôvodnenie, ktoré štandardnú formuláciu dopĺňa; môže to napríklad zahŕňať úvahy súdu v rozhodnutí, napríklad konštatovanie, že v konkrétnom prípade ide o situáciu „acte éclairé“.
( 42 ) Pozri napríklad rozsudok zo 6. septembra 2012, Trade Agency ( C‑619/10 , EU:C:2012:531 , bod 60 ).
( 43 ) Pozri rozsudky Baydar (bod 40); Harisch (bod 34), a rozsudok ESĽP, 15. decembra 2022, Rutar a Rutar Marketing d.o.o. v. Slovinsko (CE:ECHR:2022:1215JUD002116420, bod 58).
( 44 ) Pozri napríklad rozsudok Baydar (body 42 a 43), a rozsudok ESĽP, 13. februára 2020, Sanofi Pasteur v. Francúzsko (CE:ECHR:2020:0213JUD002513716, bod 71), a ESĽP, 13. júla 2021, Bio Farmland Betriebs S.R.L. v. Rumunsko (CE:ECHR:2021:0713JUD004363917, bod 51).
( 45 ) Pozri rozsudok Baydar (body 45 až 53).
( 46 ) Táto právna úprava nie je rovnaká ako právna úprava, ktorá umožňuje skrátené odôvodnenie v prejednávanej veci.
( 47 ) Pozri rozsudok Harisch (body 37 až 43).
( ) Podobne generálny advokát Emiliou dospel k záveru, že rozsah povinnosti odôvodnenia sa líši v závislosti od relevantných okolností: pozri jeho návrhy vo veci KUBERA ( C‑144/23 , EU:C:2024:522 , body 122 až 133 ).