C-770/23

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 30. októbra 2025( 1 )

Vec C ‑ 770/23 P

Európska komisia

III. Okolnosti predchádzajúce odvolaciemu konaniu

A. Skutkové okolnosti predchádzajúce konaniu na Všeobecnom súde

B. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

C. Udalosti, ktoré nastali po vyhlásení napadnutého rozsudku a po podaní tohto odvolania

IV. Odvolacie konanie a návrhy účastníkov konania

V. Posúdenie

2) Prijatie rozhodnutia o započítaní na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky patriacej do právomoci vnútroštátneho súdu je však možné

3. Návrh týkajúci sa odvolania

B. O žalobe na Všeobecnom súde

C. Predbežný záver

VI. O trovách

A. O trovách odvolacieho konania

4. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku ADR Center/Komisia (ďalej len „rozsudok ADR“)( 4 ) rozhodol, že Komisia môže využiť svoju právomoc sama priznať vykonateľnosť v zmysle článku 299 ZFEÚ svojim rozhodnutiam o vymáhaní zmluvných pohľadávok len vtedy, ak dotknutá zmluva obsahuje arbitrážnu doložku v prospech súdu Únie.

5. Takéto rozhodnutie, ktoré predstavuje exekučný titul, totiž predstavuje akt napadnuteľný žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, v rámci ktorého musí súd Únie preskúmať dôvodnosť takto vymáhanej pohľadávky. Prijatie takéhoto titulu na vymáhanie pohľadávky, ktorá vznikla na základe zmluvy patriacej do právomoci vnútroštátneho súdu, by spor vyňalo z právomoci príslušného súdu a obchádzalo by rozdelenie právomocí stanovené Zmluvou.( 5 )

6. Existuje však takéto obmedzenie aj v prípade, ak Komisia vymáha zmluvnú pohľadávku, ktorá patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, nie prijatím exekučného titulu, ale formou započítania? Inými slovami, je Komisia zbavená možnosti vymáhať formou započítania pohľadávku, ktorú uplatňuje na základe zmluvy, ktorá neobsahuje arbitrážnu doložku v prospech súdu Únie?

7. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku( 6 ) rozhodol, že je to tak. Podľa Všeobecného súdu rovnako ako rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom v zmysle článku 299 ZFEÚ, predstavuje rozhodnutie o započítaní akt, ktorý je napadnuteľný podľa článku 263 ZFEÚ. Pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy, ktorá neobsahuje arbitrážnu doložku, patrí na účely preskúmania jej dôvodnosti do právomoci vnútroštátneho súdu. Prijatie rozhodnutia o započítaní na účely vymáhania takejto pohľadávky preto predstavuje tiež obchádzanie rozdelenia právomocí stanoveného Zmluvou( 7 ).

a) overí, či dlh existuje;

b) zistí alebo overí skutočný stav a výšku dlhu; a

c) overí podmienky splatnosti dlhu.

Stanovenie pohľadávky predstavuje uznanie práva Únie voči dlžníkovi a stanovuje nárok požadovať od dlžníka zaplatenie dlhu.

2. Každá pohľadávka identifikovaná ako istá, ktorá má pevne stanovenú výšku a je splatná, sa stanoví príkazom na vymáhanie, ktorým dá zodpovedný povoľujúci úradník pokyn účtovníkovi na vymáhanie príslušnej sumy. Po ňom nasleduje odoslanie oznámenia o dlhu dlžníkovi, a to okrem prípadov, keď okamžite dôjde k vzdaniu sa vymáhania pohľadávky v súlade s odsekom 4 druhým pododsekom. Príkaz na vymáhanie aj oznámenie o dlhu vypracuje zodpovedný povoľujúci úradník.

Povoľujúci úradník pošle oznámenie o dlhu ihneď po stanovení výšky pohľadávky a najneskôr do piatich rokov od času, keď bola inštitúcia Únie za bežných okolností schopná nárokovať si svoj dlh.…

a) Únia stanovila príslušnú pohľadávku;

…“

12. V článku 101 ods. 1 treťom pododseku nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 sa stanovuje, že „[ú]čtovník vymáha sumy splatné do rozpočtu ich vzájomným započítaním v súlade s článkom 102“.

13. Článok 102 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018, ktorý je nazvaný „Vymáhanie formou vzájomného započítania“, znie:

„1. Ak má dlžník voči Únii alebo výkonnej agentúre plniacej rozpočet pohľadávku, ktorá je istá v zmysle článku 98 ods. 3 písm. a), má pevne stanovenú výšku, je splatná a týka sa sumy uvedenej v platobnom príkaze, účtovník po uplynutí lehoty uvedenej v článku 98 ods. 4 prvom pododseku písm. b) vymáha stanovené pohľadávky formou vzájomného započítania.

Účtovník môže vymáhať pohľadávku formou vzájomného započítania ešte pred uplynutím lehoty uvedenej v článku 98 ods. 4 prvom pododseku písm. b), a to vo výnimočnom prípade, keď je to nevyhnutné z hľadiska ochrany finančných záujmov Únie a ak má oprávnené dôvody domnievať sa, že pohľadávka Únie by mohla byť nedobytná.

2. Ak nie je možné uplatniť metódu vymáhania uvedenú v odseku 1 tohto článku a ak dlžník neuhradil dlh ani po formálnej výzve účtovníka, účtovník bez toho, aby bol dotknutý článok 102, vymáha pohľadávku prostredníctvom vykonania rozhodnutia podľa článku 100 ods. 2 alebo na základe žaloby.“

III. Okolnosti predchádzajúce odvolaciemu konaniu

A. Skutkové okolnosti predchádzajúce konaniu na Všeobecnom súde

15. Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 14 až 37 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

16. Únia zastúpená Európskou agentúrou pre obnovu (EAO) vyhlásila 24. októbra 2007 verejné obstarávanie s cieľom uzavrieť zmluvu CARDS, konkrétne zákazku na poskytovanie služieb technickej pomoci Vysokej súdnej rade v Srbsku.

17. Zákazka CARDS bola 10. júna 2008 zadaná konzorciu koordinovanému spoločnosťou HB. S tým súvisiaca zmluva bola následne podpísaná 30. júla 2008 s maximálnou hodnotou zákazky vo výške 1 999 125 eur. Táto zmluva okrem iného stanovovala, že akýkoľvek spor, ktorý z nej vyplýva alebo s ňou súvisí, patrí do právomoci súdov v Bruseli (Belgicko)( 9 ).

23. Listom z 31. marca 2022 Komisia vyjadrila svoj súhlas s výškou trov konania, ktoré jej boli uložené na základe rozsudkov vo veciach T‑795/19 a T‑796/19, t. j. s celkovou sumou 19 904,76 eura. Uviedla však, že má v úmysle zaplatiť túto sumu formou započítania, keďže pohľadávka vyplývajúca z rozhodnutia o vymáhaní CARDS v podstate zostala nezaplatená.

24. Komisia prijala 13. mája 2022 rozhodnutie, ktorým vykonala započítanie pohľadávky spoločnosti HB voči nej na náhradu trov konania vo veciach T‑795/19 a T‑796/19 na jednej strane a pohľadávky vo výške 1 197 055,86 eura, ktorú voči spoločnosti HB uplatňovala na základe rozhodnutia o vymáhaní CARDS (ďalej len „sporné rozhodnutie“), na druhej strane.

B. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

25. Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 18. júla 2022 podala HB žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia, ako aj uloženia povinnosti Komisii nahradiť jej majetkovú ujmu.

26. Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie (bod 1 výroku), v zostávajúcej časti žalobu zamietol (bod 2 výroku) a rozhodol, že HB a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania (bod 3 výroku).

C. Udalosti, ktoré nastali po vyhlásení napadnutého rozsudku a po podaní tohto odvolania

– uložil spoločnosti HB povinnosť nahradiť trovy tohto konania na Súdnom dvore a konania na Všeobecnom súde.

30. HB navrhuje, aby Súdny dvor:

– zamietol odvolanie podané Komisiou,

– uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

31. Návrhom podľa článku 149 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora zaslaným účastníkom konania 21. októbra 2024 Súdny dvor vyzval účastníkov konania, aby zaujali stanovisko k otázke, či sa toto odvolanie stalo bezpredmetným po vyhlásení rozsudku v spojených veciach C‑160/22 P a C‑161/22 P, Komisia/HB. Účastníci konania na túto výzvu odpovedali v stanovenej lehote.

32. Súdny dvor podľa článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku upustil od nariadenia pojednávania.

36. Započítanie je teda osobitným spôsobom zániku záväzkov dlžníka a zároveň naopak spôsobom vymáhania pohľadávok, ktoré má údajne tento dlžník voči svojmu veriteľovi.( 13 )

37. V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bodoch 22 až 24 vyššie, na jednej strane hlavná pohľadávka, ktorú bola Komisia dlžná spoločnosti HB, predstavovala 19 904,76 eura a pochádzala z trov konania, ktoré Všeobecný súd uložil Komisii vo veciach T‑795/19 a T‑796/19, HB/Komisia. Na druhej strane vzájomná pohľadávka, ktorú Komisia uplatňovala voči spoločnosti HB a ktorá bola čiastočne vymožená sporným rozhodnutím, predstavovala 1 197 055,86 eura a tvorila ju suma, ktorú Komisia požadovala od spoločnosti HB na základe zmluvy CARDS.

38. Ako sa však uvádza v bode 27 vyššie, Súdny dvor rozsudkom v spojených veciach C‑160/22 P a C‑161/22 P, Komisia/HB, zrušil rozsudky vo veciach T‑795/19 a T‑796/19, HB/Komisia, a vrátil tieto veci Všeobecnému súdu s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. Komisia preto už nie je povinná zaplatiť HB tieto trovy konania, takže hlavná pohľadávka už neexistuje.

39. V dôsledku toho – ako Komisia uznala vo svojej odpovedi na otázky Súdneho dvora – sporné rozhodnutie napadnuté v prvostupňovom konaní sa stalo bezpredmetným a musí byť zrušené.

40. Okrem toho v rozsudku v spojených veciach C‑160/22 P a C‑161/22 P, Komisia/HB, Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutie o vymáhaní CARDS sa má považovať za napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ a že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že patrí do rámca zmluvných vzťahov. Vzájomná pohľadávka Komisie voči spoločnosti HB v spornom rozhodnutí teda patrí do právomoci Všeobecného súdu. Z toho vyplýva, že riešenie v rozsudku ADR, ktoré sa týka vymáhania zmluvnej pohľadávky patriacej do právomoci vnútroštátneho súdu a ktoré je základom riešenia prijatého v napadnutom rozsudku, už nie je v prejednávanej veci relevantné.

46. Takéto odôvodnenie sa musí uplatniť o to viac pri posudzovaní pretrvávania predmetu sporu, ako v tomto prípade pri danom odvolaní podanom privilegovaným žalobcom, ktorý nemusí preukázať záujem na konaní.

47. Ako sa uvádza v bode 7 vyššie, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, v ktorom vzájomná pohľadávka vymáhaná formou započítania pochádza zo zmluvy, ktorá neobsahuje arbitrážnu doložku v prospech súdu Únie, Komisia nemá právomoc použiť tento spôsob vymáhania.

48. Ako Komisia uviedla vo svojich písomných podaniach, z toho vyplýva, že podľa právneho stavu vymedzeného v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý je povinná dodržiavať( 23 ), už nemôže využiť započítanie na vymáhanie pohľadávok, ktoré uplatňuje voči zmluvným partnerom, s ktorými je viazaná zmluvami neobsahujúcimi arbitrážnu doložku v prospech súdu Únie. Komisia však na základe číselných údajov preukázala, že tieto pohľadávky sú veľmi početné a predstavujú významnú rozpočtovú položku.

49. Z toho vyplýva, že zánik predmetu sporného rozhodnutia zrušeného výrokom napadnutého rozsudku nevedie k zániku dôsledkov, ktoré má riešenie prijaté v odôvodnení tohto rozsudku pre Komisiu( 24 ) a všeobecnejšie pre právny poriadok Únie. Zánik tohto predmetu totiž nespôsobuje zánik právneho posúdenia, na ktorom je založený výrok napadnutého rozsudku( 25 ), ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania. Ak by sa toto konanie skončilo zastavením konania, toto riešenie obsiahnuté v odôvodnení, o ktoré sa výrok napadnutého rozsudku nevyhnutne opiera, by teda nadobudlo právnu silu res iudicata ( 26 ).

55. Na druhej strane Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď posúdil rozhodnutia o započítaní ako rozhodnutia, ktoré sú exekučnými titulmi, a uplatnil na ne závery uvedené v rozsudku ADR (b).

a) O možnosti vymáhať spornú pohľadávku formou započítania (prvý odvolací dôvod)

56. V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 60 a 61 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Preskúmanie, či je pohľadávka istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná, údajne nesprávne zamenil s preskúmaním jej dôvodnosti a nesprávne sa konštatovalo, že námietka je skutočnosťou, ktorú treba zohľadniť pri posúdení, či je pohľadávka istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná.

57. V uvedených bodoch Všeobecný súd rozhodol, že Komisia pri prijímaní sporného rozhodnutia porušila rozdelenie právomocí medzi súd Únie a vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o zákonnosti započítania týkajúceho sa pohľadávky zmluvnej povahy, ktorá bola napadnutá pred vnútroštátnym súdom, ktorý mal jediný právomoc určiť, či je uvedená pohľadávka dôvodná a či je vo všeobecnosti istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná, čo umožňuje jej zohľadnenie v rámci započítania. ( 28 )

58. Ako správne poznamenáva Komisia, z tohto odôvodnenia skutočne vyplýva, že Všeobecný súd implicitne, ale nevyhnutne konštatoval, že skutočnosť, či pohľadávka bola alebo nebola spochybnená, bola okolnosťou, ktorú treba zohľadniť pri preskúmaní, či je táto pohľadávka istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná v zmysle ustanovení nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018.

64. Zo spoločného výkladu týchto ustanovení vyplýva, že istá povaha pohľadávky sa týka len skutočnosti, že nie je ničím podmienená (bod 60 vyššie), a nemožno si ju zamieňať s jej nespornou povahou( 29 ).

65. Istá povaha pohľadávky je teda stanovená a príkaz na vymáhanie vydaný ešte predtým, ako bol dlžník informovaný o stanovení tejto pohľadávky prostredníctvom oznámenia o dlhu, ktoré bude možné napadnúť (bod 61 vyššie). Je pravda, že účtovník musí umožniť dlžníkovi predložiť svoje pripomienky predtým, ako pristúpi k vymáhaniu stanovenej pohľadávky formou započítania (bod 63 vyššie). Nemôže sa však vzdať vymáhania pohľadávky po jej stanovení, aj keď je napadnutá, pokiaľ sa nerozhodne túto pohľadávku zrušiť (bod 62 vyššie).

66. V dôsledku toho nespochybniteľnosť nároku nie je podmienkou na stanovenie tejto pohľadávky a jej vymáhanie formou započítania. Naopak, ak je pohľadávka stanovená, príslušný povoľujúci úradník a účtovník sa nemôžu vzdať vymáhania formou započítania.

67. Je to v súlade s cieľom nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018, ktorým je ochrana finančných záujmov a riadne hospodárenie s rozpočtom Únie, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie Únie.( 30 )

68. Všeobecný súd teda v prípadoch, ktoré predchádzali tomuto konaniu, správne rozhodol, že skutočnosť, že je pohľadávka sporná, nebráni uplatneniu započítania na jej vymoženie.( 31 )

69. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd nesprávne založil svoje odôvodnenie v bodoch 60 a 61 napadnutého rozsudku implicitne, ale nevyhnutne na úvahe, že spochybnenie pohľadávky konštatovanej Úniou by bránilo vymáhaniu tejto pohľadávky formou započítania. Prvý odvolací dôvod Komisie je teda dôvodný a treba mu vyhovieť.

74. Je pravda, že započítanie predstavuje mechanizmus, ktorý sa bežne používa v občianskom práve medzi súkromnými osobami, ktoré nemajú verejné právomoci.( 33 ) Prijatie rozhodnutia o započítaní podľa režimu zavedeného nariadením o rozpočtových pravidlách z roku 2018 na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky je však aktom, ktorý nepatrí do zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami a ktorý zahŕňa výkon verejných právomocí zverených zmluvnej inštitúcii ako správnemu orgánu.

75. Na jednej strane, ak Komisia započíta vzájomnú pohľadávku, ktorú údajne má voči svojmu zmluvnému partnerovi na základe zmluvy s hlavnou pohľadávkou, ktorú má voči nej táto zmluvná strana na základe iného zmluvného alebo jednostranného vzťahu( 34 ), toto rozhodnutie vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré presahujú zmluvný vzťah, z ktorého vyplýva vzájomná pohľadávka.

76. Na druhej strane prijatie takéhoto rozhodnutia zahŕňa výkon verejných právomocí zverených Komisii ako správnemu orgánu. V tejto súvislosti záväzné právne účinky takéhoto rozhodnutia presahujú akýkoľvek zmluvný vzťah medzi zmluvnými stranami bez ohľadu na to, či hlavná a vzájomná pohľadávka, ktoré sú predmetom rozhodnutia o započítaní, vyplývajú z tej istej zmluvy.

77. Ako som totiž vysvetlila vo veci ADR, záväzné právne účinky rozhodnutia prijatého na základe verejných právomocí zverených zmluvnej inštitúcii ako správnemu orgánu sa nikdy nevzťahujú len na zmluvný vzťah medzi zmluvnými stranami. Takéto rozhodnutie má vždy aj mimozmluvné právne účinky už z dôvodu, že tieto účinky sú založené na mimoriadnej a mimozmluvnej všeobecnej právomoci zmluvnej inštitúcie.( 35 )

82. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v ustálenej judikatúre správne rozhodol, že rozhodnutia o započítaní prijaté Komisiou predstavujú akty napadnuteľné na súdoch Únie žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ( 36 ).

2) Prijatie rozhodnutia o započítaní na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky patriacej do právomoci vnútroštátneho súdu je však možné

83. Je pravda, že v kontexte tohto odvolania sa Komisia stotožňuje s názorom Všeobecného súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku, podľa ktorého rozhodnutie o započítaní zmluvnej pohľadávky patriacej do právomoci vnútroštátneho súdu je aktom napadnuteľným na základe článku 263 ZFEÚ na súde Únie. Domnieva sa však, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď z tohto konštatovania vyvodil, že prijatie takéhoto rozhodnutia vedie k obchádzaniu rozdelenia súdnych právomocí stanoveného Zmluvou. Dôvod, z ktorého vychádza rozsudok ADR, nemožno v tejto súvislosti uplatniť na rozhodnutia o započítaní.

84. V rozsudku ADR Súdny dvor objasnil, že Komisia nemá právomoc prijímať vykonateľné rozhodnutia v zmysle článku 299 ZFEÚ na vymáhanie zmluvných pohľadávok, ktoré patria do právomoci vnútroštátnych súdov. Komisia preto nemôže prijať takéto rozhodnutia na vymáhanie pohľadávok pochádzajúcich zo zmlúv, ktoré neobsahujú arbitrážnu doložku v prospech súdu Únie( 37 ).

85. Dôvod tohto obmedzenia pritom spočíva nielen v skutočnosti, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom v zmysle článku 299 ZFEÚ, predstavuje napadnuteľný akt podľa článku 263 ZFEÚ, ale tiež a predovšetkým v skutočnosti, že v rámci takejto žaloby musí súd Únie preskúmať dôvodnosť pohľadávky.

91. V prípade vymáhania zmluvnej pohľadávky predloženej vnútroštátnemu súdu na preskúmanie jej dôvodnosti z dôvodu neexistencie arbitrážnej doložky v dotknutej zmluve však treba vykonať teleologické zúženie tohto ustanovenia, teda ho vykladať reštriktívne v tom zmysle, že započítanie nezbavuje Úniu dlhu (hlavnej pohľadávky). Oslobodí ju len od povinnosti vyplatiť hlavnú pohľadávku až do skončenia preskúmania prípadného spochybnenia dôvodnosti vzájomnej pohľadávky vymáhanej formou započítania.

92. Ako som uviedla v prípade ADR, za týchto okolností má rozhodnutie o započítaní iba praktický účinok, a nie právny vo vzťahu k vymáhanej vzájomnej pohľadávke( 40 ). Takéto rozhodnutie sa môže stať právoplatným, buď preto, že zmluvný partner ho nenapadne pred súdom Únie, alebo preto, že súd potvrdí jeho platnosť v rozsudku, ktorý nadobudne právnu silu res iudicata . Tým však nie je dotknutá otázka dôvodnosti vzájomnej pohľadávky, ktorá je predmetom tohto rozhodnutia. Nemôže totiž stanoveniu tejto pohľadávky priznať konečnú právnu silu. Podmienky, za ktorých nadobúda stanovenie uvedenej pohľadávky právnu silu, sú naopak určené právnym a zmluvným režimom, ktorý sa na ňu vzťahuje, a podliehajú posúdeniu príslušného súdu.

93. Za týchto okolností sa preskúmanie vykonávané súdom Únie, na ktorý bola podaná žaloba o neplatnosť proti rozhodnutiu o započítaní prijatému na základe článku 102 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018, obmedzuje na overenie podmienok stanovených týmto nariadením na prijatie takéhoto rozhodnutia (pozri body 60 až 66 vyššie). Ani táto kontrola, ani právna sila res iudicata takto vydaného rozsudku však nemôžu zahŕňať dôvodnosť vymáhanej zmluvnej vzájomnej pohľadávky( 41 ). Táto otázka totiž nespadá do právomoci súdu Únie z dôvodu absencie rozhodcovskej doložky v príslušnej zmluve( 42 ).

97. Je pravda, že prijatie rozhodnutia o započítaní, pokiaľ v praxi pokrýva výšku vzájomnej pohľadávky uplatňovanej Komisiou (v dôsledku nevyplatenia hlavnej pohľadávky zmluvného partnera), má za následok prenesenie dôkazného bremena na súd príslušný na konanie vo veci zmluvy, aby rozhodol o dôvodnosti vzájomnej pohľadávky. Nie je teda úlohou Komisie obrátiť sa na tento súd s cieľom preskúmať dôvodnosť jej údajnej pohľadávky a získať exekučný titul na jej vymáhanie. Namiesto toho prináleží zmluvnému partnerovi, aby mu vec predložil s cieľom preskúmať dôvodnosť pohľadávky uplatňovanej Komisiou a prípadne dosiahnuť vydanie rozsudku, ktorým by sa Komisii uložila povinnosť zaplatiť sumu hlavnej pohľadávky zadržanej na základe rozhodnutia o započítaní.

98. Napriek tomu je takéto znevýhodnenie zmluvného partnera voči Komisii tým, že sa jej pri vymáhaní pohľadávok poskytuje táto možnosť, odôvodnené potrebou chrániť finančné záujmy Únie( 45 ). Ako sme už uviedli vo veci ADR, nebolo by v súlade s touto zásadou, keby Komisia bola povinná vyplácať prostriedky Únie dlžníkovi, ktorý je v omeškaní, platobne neschopný alebo jednoducho dobrovoľne neplnil( 46 ).

99. Z tohto dôvodu je podľa nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 započítanie povinným prioritným spôsobom vymáhania pohľadávok Únie pred akýmkoľvek iným spôsobom vymáhania( 47 ). Ako správne konštatoval Všeobecný súd v iných veciach, účtovník nemôže upustiť od započítania, ak má dlžník pohľadávku voči Únii a neplní dobrovoľne( 48 ). Naopak, ak pohľadávku nebolo možné vymáhať prostredníctvom započítania alebo výkonu akejkoľvek predchádzajúcej zábezpeky, účtovník môže túto pohľadávku vymáhať alternatívne prijatím rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, alebo prostredníctvom titulu získaného súdnou cestou( 49 ).

104. Tak je to aj v tomto prípade.

105. Ako bolo uvedené v bodoch 37 až 39 vyššie, keďže hlavná pohľadávka HB voči Komisii, ktorú Komisia započítala s jej údajnou vzájomnou pohľadávkou voči spoločnosti HB na základe zmluvy CARDS, už neexistuje, sporné rozhodnutie sa stalo bezpredmetným.

106. Konanie o návrhu na zrušenie tohto rozhodnutia, ktorý podala HB na Všeobecný súd, sa preto zastavuje.

C. Predbežný záver

107. Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že napadnutý rozsudok treba zrušiť v rozsahu, v akom zrušil sporné rozhodnutie v bode 1 jeho výroku, uviesť a konštatovať, že konanie o návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia, ktorý podala HB na Všeobecný súd, sa zastavuje.

VI. O trovách

112. Z tejto analýzy vyplýva, že Všeobecný súd nesprávne zrušil sporné rozhodnutie, hoci Komisia mala právomoc ho prijať, takže návrhom Komisie v tejto súvislosti v prvostupňovom konaní treba vyhovieť. Okrem toho bod 2 výroku napadnutého rozsudku, ktorým sa zamieta návrh spoločnosti HB na náhradu jej majetkovej ujmy, nemožno zrušiť.

113. Táto analýza však tiež ukázala, že opravné prostriedky proti rozhodnutiu o započítaní zmluvnej pohľadávky, ktorá patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, sú zložité. Okrem toho HB preukázala všetku požadovanú náležitú starostlivosť, keď sa v súvislosti so sporným započítaním obrátila na Všeobecný súd, ako aj na vnútroštátny súd príslušný na preskúmanie dôvodnosti predmetnej pohľadávky.

114. Za týchto okolností bude vec spravodlivo posúdená tak, že sa každému účastníkovi konania uloží povinnosť znášať svoje vlastné trovy prvostupňového konania, ako to bolo v napadnutom rozsudku. Návrh Komisie na zrušenie bodu 3 výroku tohto rozsudku a na zaviazanie spoločnosti HB na náhradu trov konania pred Všeobecným súdom sa teda musí zamietnuť.

VII. Návrhy

115. Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol takto:

1. Bod 1 výroku rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 4. októbra 2023, HB/Komisia (T‑444/22, EU:T:2023:604), sa zrušuje.

5 Pozri v tejto súvislosti tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci ADR Center/Komisia (C‑584/17 P, EU:C:2019:941, body 48 až 58 a 95 až 105).

6 Rozsudok zo 4. októbra 2023, HB/Komisia (T‑444/22, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:604).

7 Napadnutý rozsudok (body 56, 57, 60 a 61).

8 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1). Toto nariadenie je však v súčasnosti nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2024/2509 z 23. septembra 2024 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie (Ú. v. EÚ L, 2024/2509).

9 Rozsudok z 21. decembra 2021, HB/Komisia (T‑795/19, EU:T:2021:917, bod 4).

10 T‑795/19, EU:T:2021:917.

17 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi v spojených veciach Komisia/Siemens Österreich a i. a Siemens Transmission & Distribution a i./Komisia (C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2013:578, bod 33).

18 Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Komisia/max.mobil (C‑141/02 P, EU:C:2004:646, bod 19).

19 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Komisia/max.mobil (C‑141/02 P, EU:C:2004:646, bod 21).

20 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2012, Rada/Zhejiang Xinan Chemical Industrial Group (C‑337/09 P, EU:C:2012:471, bod 50).

21 Pozri najmä rozsudky zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia (92/78, EU:C:1979:53, bod 32); zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia (C‑362/05 P, EU:C:2007:322, body 55 až 62); z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia (C‑239/12 P, EU:C:2013:331, bod 63); zo 4. septembra 2018, ClientEarth/Komisia (C‑57/16 P, EU:C:2018:660, bod 48), a z 19. septembra 2024, Coppo Gavazzi a i./Parlament (C‑725/20 P, EU:C:2024:766, bod 42).

22 Pozri najmä rozsudky z 19. septembra 2024, Coppo Gavazzi a i./Parlament (C‑725/20 P, EU:C:2024:766, body 43 až 47); Santini a i./Parlament (C‑198/21 P, EU:C:2024:768, body 38 až 42), a z 19. septembra 2024, Falqui/Parlsment (C‑391/21 P, EU:C:2024:769, body 41 až 44).

28 Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

29 Pokiaľ ide o definíciu nároku, ktorý sa považuje za nesporný, pozri článok 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. v. EÚ L 143, 2004, s. 15; Mim. vyd. 19/007, s. 38).

30 Pozri v tomto zmysle článok 317 a článok 322 ods. 1 ZFEÚ, ako aj rozsudok ADR, bod 100 a citovanú judikatúru. Pozri tiež v tomto zmysle, už pred kodifikáciou započítania ako spôsobu vymáhania pohľadávok Únie článkom 73 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Komisia/CCRE (C‑87/01 P, EU:C:2002:501, bod 68).

31 Pozri rozsudky zo 17. januára 2007, Grécko/Komisia (T‑231/04, EU:T:2007:9, bod 118), a z 21. septembra 2017, Eurofast/Komisia (T‑87/16, EU:T:2017:641, bod 65). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2011, Walton/Komisia (T‑37/08, EU:T:2011:640, bod 60).

32 Rozsudky z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia (C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 20), a ADR, bod 65.

33 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veciach Danværn Production (C‑341/93, EU:C:1995:139, body 27 až 31) a Komisia/CCRE (C‑87/01 P, EU:C:2002:501, body 44 a 45), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Spielmann vo veci E. (Započítanie pohľadávok) (C‑481/24, EU:C:2025:632, body 22 a nasl.).

39 Rozsudok ADR, bod 88. Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci ADR Center/Komisia (C‑584/17 P, EU:C:2019:941, body 133 až 136).

40 Pozri návrhy, ktoré som preniesla vo veci ADR Center/Komisia (C‑584/17 P, EU:C:2019:941, poznámka pod čiarou 41).

41 Pokiaľ ide o podobné riešenie, pozri § 322 ods. 1 Zivilprozessordnung (nemecký občiansky súdny poriadok), podľa ktorého rozsudky môžu nadobudnúť právnu silu res iudicata len v rozsahu, v akom sa v nich rozhoduje o podaných návrhoch.

42 Podobné otázky vo všeobecnosti vznikajú v prípade, že preskúmanie dôvodnosti pohľadávky vymáhanej formou započítania patrí (potenciálne) do právomoci iného súdu ako Všeobecného súdu, pozri v tejto súvislosti rozsudky z 5. februára 2025, Poľsko/Komisia (T‑830/22 a T‑156/23, EU:T:2025:131, body 23 až 31) (prejednávané odvolanie vo veci C‑296/25 P), a Poľsko/Komisia (T‑1033/23, EU:T:2025:129, body 18 až 26) (prejednávané odvolanie vo veci C‑297/25 P). Inak je to v prípade, ak je Všeobecný súd sám príslušný na posúdenie dôvodnosti vzájomnej pohľadávky, ktorá je predmetom vymáhania: pozri napríklad rozsudok z 11. júla 2019, IPPT PAN/Komisia a REA (T‑805/16, EU:T:2019:496, bod 33 a nasl.); pozri však v tejto súvislosti rozsudok ADR, body 80 až 89, ako aj návrhy, ktoré som predniesla vo veci ADR Center/Komisia (C‑584/17 P, EU:C:2019:941, bod 113 a nasl.).

43 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2019, Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis/ERCEA (T‑348/16 OP, EU:T:2019:14, body 175 a 176). Rovnako sa zdá byť pochopiteľné, že zmluvný partner prípadne na príslušnom súde spochybní výšku hlavnej pohľadávky, ktorú mu Komisia uznáva, ak s touto sumou nesúhlasí. Rozhodnutie o započítaní, prípadne potvrdené Všeobecným súdom, tiež nemôže priznať konečnú právnu silu určeniu tejto sumy, ak jej preskúmanie patrí do právomoci iného súdu ako Všeobecného súdu.