C-797/23

62023CC0797

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 10. júla 2025 ( 1 )

Vec C‑797/23

Meta Platforms Ireland Limited

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica (EÚ) 2019/790 – Článok 15 – Ochrana tlačových publikácií pri online používaní – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca zaplatenie primeranej náhrady odmeny – Povinnosti uložené poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti – Právomoci zverené nezávislému správnemu orgánu – Zváženie základných práv – Charta základných práv Európskej únie – Článok 17 ods. 2 – Základné právo na ochranu duševného vlastníctva – Článok 16 – Sloboda podnikania – Článok 11 – Sloboda prejavu a právo na informácie“

Úvod

1.

4.

Z tohto dôvodu boli v tretích krajinách ( 2 ), ale aj v členských štátoch, konkrétne v Nemecku a Španielsku, prijaté legislatívne intervenčné iniciatívy v prospech vydavateľov tlače. Tieto opatrenia však nesplnili to, čo sa od nich očakávalo, a to z dôvodu problémov súvisiacich tak s ich zákonnosťou, ako aj s ich neúčinnosťou ( 3 ).

5.

Situácia vydavateľov tlače voči online platformám nie je v skutočnosti taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá. Hoci tieto platformy poškodzujú záujmy vydavateľov, najmä prostredníctvom „substitučného účinku“ a konkurencie, ktorú vytvárajú, majú tiež pozitívny „expanzný účinok“ tým, že priťahujú nové publikum. Ukazuje sa pritom, že návyky používateľov sa zmenili do takej miery, že veľmi významná časť z nich dnes pristupuje k novinárskemu obsahu len prostredníctvom rôznych platforiem. Vydavatelia sú teda pri získavaní nových zákazníkov vo veľkej miere závislí od týchto platforiem, v dôsledku čoho je prítomnosť ich obsahu na týchto platformách nevyhnutná. Naproti tomu v opačnom garde to neplatí: prítomnosť tohto obsahu nie je pre online platformy rozhodujúca. Vydavatelia sú teda voči týmto platformám v zraniteľnom postavení, v dôsledku čoho sú pokusy o nápravu situácie udeľovaním nových práv duševného vlastníctva uvedeným vydavateľom neúčinné. Okrem toho nie všetci vydavatelia tlače sú dotknutí rovnakým spôsobom: zatiaľ čo veľkí vydavatelia sú viac zasiahnutí substitučným účinkom, malí vydavatelia, najmä miestni, profitujú skôr z expanzného účinku, keďže získavajú prístup k publiku, ktoré by tradičnými prostriedkami nemohli osloviť.

8.

Článok 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES ( 6 ) okrem iného stanovuje:

„1. Členské štáty poskytnú vydavateľom tlačových publikácií usadeným v členskom štáte práva stanovené v článku 2 a v článku 3 ods. 2 smernice 2001/29/ES[ ( 7 )] na online používanie ich tlačových publikácií poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti.

Práva stanovené v prvom pododseku sa nevzťahujú na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi.

Ochrana priznaná podľa prvého pododseku sa nevzťahuje na úkony nakladania s hypertextovými odkazmi (tzv. hyperlinking).

…

…

6. Práva stanovené v odseku 1 sa nevzťahujú na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi, ani na úkony nakladania s hypertextovými odkazmi, ani na použitie individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov z tlačovej publikácie.

…

8. Poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti zaplatia subjektom uvedeným v odseku 1 primeranú náhradu odmeny za online používanie tlačových publikácií. Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni [(Úrad pre dohľad nad komunikáciami, Taliansko), (ďalej len ‚AGCOM‘)] prijme do 60 dní odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia nariadenie, ktorým stanoví referenčné kritériá na účely určenia primeranej náhrady odmeny podľa prvej vety, pričom zohľadní okrem iného počet online zobrazení článku, roky činnosti a význam vydavateľov uvedených v odseku 3 na trhu, počet zamestnaných novinárov, ako aj náklady vynaložené na investície do technológií a infraštruktúry obomi stranami a hospodárske výhody vyplývajúce z publikácie pre obe strany z hľadiska viditeľnosti a príjmov z reklamy.

9. Rokovania o uzavretí zmluvy o využívaní práv uvedených v odseku 1 medzi poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti vrátane spoločností zaoberajúcich sa monitorovaním médií a prehľadmi tlače a vydavateľmi uvedenými v odseku 3 sa vedú aj so zreteľom na kritériá stanovené v nariadení podľa odseku 8. V priebehu rokovaní poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti neobmedzujú viditeľnosť obsahu vydavateľov vo výsledkoch vyhľadávania. Neodôvodnené obmedzenie tohto obsahu v štádiu rokovania je možné posúdiť v rámci kontroly dodržiavania povinnosti konať v dobrej viere stanovenej v článku 1337 Občianskeho zákonníka.

…

14. Trvanie práv stanovených v tomto článku uplynie dva roky po vydaní novinárskeho diela…“

10.

Delibera n. 3/23/CONS (uznesenie č. 3/23/CONS), ktoré AGCOM prijal 19. januára 2023, ktorého príloha A obsahuje regolamento in materia di individuazione dei criteri di riferimento per la determinazione dell’equo compenso per l’utilizzo online di pubblicazioni di carattere giornalistico di cui all’articolo 43‑bis della Legge 22 aprile 1941, n. 633 (nariadenie, ktorým sa stanovujú referenčné kritériá na účely určenia primeranej náhrady odmeny za online používanie tlačových publikácií podľa článku 43‑a zákona č. 633/1941):

–

stanovuje kritériá na určenie výšky primeranej náhrady odmeny, ktoré zahŕňajú vymedzenie základu pre výpočet založeného na príjmoch poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti z reklamy plynúcich z online používania tlačových publikácií vydavateľa, po odpočítaní príjmov vydavateľa plynúcich z presmerovania návštevnosti na jeho webovú stránku (článok 4),

Spor vo veci samej, konanie a prejudiciálne otázky

11.

Spoločnosť Meta Platforms Ireland Limited (ďalej len „Meta“) so sídlom v Írsku poskytuje služby informačnej spoločnosti, a to najmä ako prevádzkovateľ online sociálnej siete Facebook.

12.

Návrhom podaným na vnútroštátny súd, Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), Meta podala žalobu o neplatnosť uznesenia č. 3/23/CONS, ako aj jeho príloh.

13.

stanovujú v prospech vydavateľov a nad rámec výhradných práv uvedených v článku 15 smernice 2019/790 povinnosti [poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti (ISSP)] vyplácať odmenu (primeranú náhradu odmeny);

b)

ukladajú týmto ISSP povinnosti:

–

začať rokovania s vydavateľmi,

–

právomoc dohľadu a ukladania sankcií,

–

právomoc stanoviť referenčné kritériá na účely určenia primeranej náhrady odmeny,

–

právomoc určiť v prípade nedosiahnutia dohody medzi stranami presnú výšku primeranej náhrady odmeny?

2.

zverujú [AGCOM‑u]:

–

právomoc dohľadu a ukladania sankcií,

–

právomoc stanoviť referenčné kritériá na účely určenia primeranej náhrady odmeny,

–

17.

V rámci úvodnej poznámky ku všetkým položeným otázkam uvádzam, že tak spor vo veci samej, ako aj návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako aj pripomienky predložené v tomto konaní odhaľujú zásadnú nezhodu medzi dotknutými osobami v otázke výkladu ustanovení talianskeho práva, o ktoré ide vo veci samej. Táto nezhoda panuje medzi na jednej strane spoločnosťou Meta, s ktorej výkladom sa zrejme stotožňuje vnútroštátny súd, a na druhej strane talianskou vládou, organizáciami vydavateľov, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, a podľa informácií poskytnutých Komisiou aj AGCOM‑om. Týka sa jednak povahy odmeny vydavateľov tlače stanovenej uvedenými ustanoveniami a jednak záväzného charakteru povinností uložených ISSP, ako aj právomocí zverených AGCOM‑u. V rámci prejudiciálneho konania bude môcť Súdny dvor len definovať podmienky, za ktorých možno tieto ustanovenia považovať za zlučiteľné s právom Únie, keďže výklad ustanovení vnútroštátneho práva patrí do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov. V týchto návrhoch zdôrazním túto zásadu a zároveň pripomeniem vnútroštátnemu súdu povinnosť každého súdu členského štátu vykladať svoje vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere v súlade s právom Únie.

O prvej a druhej otázke

18.

Svojimi prvými dvomi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd usiluje overiť zlučiteľnosť s článkom 15 smernice 2019/790: 1. povinnosti primeraného odmeňovania vydavateľov tlače údajne uloženej ISSP [prvá otázka písm. a)], 2. ďalších povinností uložených ISSP [prvá otázka písm. b)] a 3. právomocí AGCOM‑u v procese rokovaní medzi ISSP a vydavateľmi tlače [prvá otázka písm. c) a druhá otázka]. Pred začatím analýzy týchto rôznych aspektov by som chcel uviesť niekoľko všeobecných poznámok k článku 15 smernice 2019/790.

Nie som však presvedčený, že článok 15 smernice 2019/790 sa má vykladať týmto spôsobom. Keby totiž cieľom normotvorcu Únie bolo len vytvoriť v prospech vydavateľov tlače nové práva súvisiace s autorským právom, stačilo by mu rozšíriť zoznamy nositeľov práv uvedené v článku 2 a v článku 3 ods. 2 smernice 2001/29 a prípadne upraviť dobu ochrany výlučných práv takto ustanovených v smernici 2006/116/ES ( 9 ). Cieľ článku 15 sa však podľa môjho názoru neobmedzuje len na to.

22.

Cieľom smernice 2019/790, ako vyplýva najmä z jej odôvodnenia 3, je totiž doplniť autorské právo Únie vo viacerých odlišných aspektoch s cieľom vyriešiť osobitné problémy spojené najmä s rýchlym technologickým a hospodárskym rozvojom v digitálnom prostredí. Pokiaľ ide konkrétnejšie o dôvody prijatia článku 15 tejto smernice, tie sú uvedené najmä v jej odôvodneniach 54 a 55, podľa ktorých primárnym záujmom normotvorcu Únie bolo vyriešiť ťažkosti spomenuté v úvode týchto návrhov.

23.

Je nepochybne pravda, že na tento účel sa tento normotvorca rozhodol priznať vydavateľom tlače výhradné práva na rozmnožovanie a sprístupňovanie verejnosti a že podľa odôvodnenia 57 smernice 2019/790 tieto práva musia „mať rovnaký rozsah pôsobnosti ako [príslušné] práva stanovené v smernici [2001/29]“. Toto posledné tvrdenie je však v rozpore so samotným znením článku 15 tejto smernice.

24.

Práva vydavateľov tlače teda nemajú všeobecnú povahu autorských práv alebo iných s nimi súvisiacich práv, ale sú zamerané na dosiahnutie cieľa článku 15 smernice 2019/790. Tento cieľ pritom nespočíva len v umožnení vydavateľom tlače namietať proti používaniu ich publikácií zo strany ISSP bez finančného protiplnenia, keďže by to mohlo byť potenciálne škodlivejšie pre vydavateľov ako pre ISSP, ale v stanovení podmienok, za ktorých sa tieto publikácie skutočne používajú, pričom sa vydavateľom umožní získať spravodlivú časť z príjmov, ktoré z tohto používania plynú ISSP. Preto, hoci tieto práva v podstate zostávajú výhradnými a preventívnymi právami udeliť súhlas alebo zákaz, zastávam názor, že členské štáty musia mať pri ich vykonávaní širokú mieru voľnej úvahy, ktorá im umožní zohľadniť cieľ článku 15 smernice 2019/790 so všetkými ťažkosťami spojenými s jeho dosahovaním a stanoviť opatrenia, ktoré idú nad rámec toho, čo je bežne stanovené na výkon autorských práv a s nimi súvisiacich práv, najmä smernicou 2004/48/ES ( 13 ).

26.

V druhom rade považujem za užitočné uviesť niekoľko spresnení, pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 15 smernice 2019/790 na ISSP, ako je Meta, teda na poskytovateľov služieb tzv. „sociálnych médií“. Zdá sa mi totiž, že diskusia, ktorá v tejto súvislosti prebehla v nadväznosti na otázku Súdneho dvora položenú účastníkom na pojednávaní, odhalila určité nedorozumenia. Hoci je pravda, ako zdôrazňuje Komisia, že konanie vo veci samej sa netýka konkrétneho prípadu uplatnenia ustanovení talianskeho práva prijatých na vykonanie článku 15 tejto smernice, ale abstraktného preskúmania ich zákonnosti, tieto spresnenia podľa môjho názoru umožnia lepšie pochopiť pôsobnosť tohto článku, ako aj problémy súvisiace s jeho vykonávaním.

30.

Naproti tomu, ak vydavatelia tlače sami zdieľajú svoje publikácie na sociálnej sieti ako Facebook, nemôžu sa domáhať nijakej odmeny z titulu práv stanovených v článku 15 smernice 2019/790, a to ani za následné použitie týchto publikácií sociálnou sieťou v rámci stanovenom v podmienkach poskytovania predmetnej služby. Vyplýva to z povahy týchto práv ako výhradných práv. V prípade nositeľa takéhoto práva, ktorý sám sprístupnil predmet ochrany verejnosti na sociálnej sieti alebo v akejkoľvek inej službe informačnej spoločnosti, by sa totiž malo predpokladať, že udelil súhlas na použitie tohto predmetu v súlade s podmienkami poskytovania dotknutej služby ( 15 ).

O práve na primeranú náhradu odmeny

31.

Svojou prvou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd pýta, či článok 15 smernice 2019/790 bráni tomu, aby sa vydavateľom tlače priznalo právo na „primeranú náhradu odmeny“, ktoré dopĺňa alebo nahrádza výhradné právo stanovené v tomto článku. Meta totiž vo svojej žalobe vo veci samej, ako aj vo svojich pripomienkach predložených v prejednávanej veci tvrdí, že takéto právo bolo zavedené ustanoveniami talianskeho práva prijatými na účely prebratia tohto článku. Vnútroštátny súd sa zdá sa stotožňuje s týmto názorom. Naproti tomu talianska vláda tvrdí, že tento výklad predmetných vnútroštátnych ustanovení je nesprávny, keďže „primeraná náhrada odmeny“, o ktorú v nich ide, je len výsledkom rokovaní medzi vydavateľmi tlače a ISSP týkajúcich sa používania tlačových publikácií zo strany ISSP.

32.

34.

Napokon v odôvodnení 82 smernice 2019/790 sa uvádza, že žiadne z ustanovení tejto smernice by sa nemalo vykladať tak, že bráni nositeľom autorských práv a s nimi súvisiacich práv udeliť súhlas na používanie ich diel alebo iných predmetov ochrany bezplatne. Za predpokladu, že sa to týka aj práv stanovených v článku 15 tejto smernice, tento článok by sa mal vykladať v tom zmysle, že vydavatelia tlače môžu slobodne udeľovať licencie na používanie svojich publikácií bez toho, aby požadovali peňažnú náhradu. Vyplýva to zo samotnej povahy výhradného práva, ktoré nezahŕňa neodňateľné právo na odmenu.

35.

Odsek 8 článku 43‑a zákona č. 633/1941 sa však má vykladať s prihliadnutím na všetky ustanovenia tohto článku, ako aj na vykonávacie ustanovenia. Pokiaľ pritom ide o systém zavedený týmito ustanoveniami, zdá sa, že na používanie publikácií vydavateľov tlače zo strany ISSP sa vyžaduje ich predchádzajúci súhlas, pričom tento súhlas musí byť udelený po ukončení slobodných rokovaní, vedených hoci aj za pomoci, medzi zmluvnými stranami. Okrem toho sa nezdá, že by tento článok bránil najmä tomu, aby vydavatelia odmietli udeliť svoj súhlas, ani tomu, aby ho udelili bezplatne. Pokiaľ ide o povinnosť ISSP uzavrieť zmluvu s vydavateľmi tlače, táto povinnosť zrejme súvisí so skutočným používaním tlačových publikácií zo strany ISSP alebo prinajmenšom s úmyslom takéhoto používania. Nejde teda o existenciu platby bez používania.

36.

Zo znenia predmetných talianskych ustanovení tak zdá sa vyplýva, že výraz „primeraná náhrada odmeny“ označuje v súlade s tým, čo tvrdí talianska vláda, odmenu, ktorú môžu vydavatelia tlače získať od ISSP za používanie svojich publikácií, na ktoré sa vzťahujú práva chránené podľa článku 15 smernice 2019/790. Taliansky zákonodarca totiž vychádzal zo zásady, že táto odmena musí byť primeraná.

Nezdá sa mi však, že by to postačovalo na vyvodenie záveru, že talianska právna úprava je nezlučiteľná s článkom 15 smernice 2019/790.

40.

Hoci totiž, ako som už uviedol, ustanovenia práva Únie v oblasti autorského práva, ktorými sa ustanovujú chránené práva, akým je článok 15 smernice 2019/790, sa majú považovať za opatrenie úplnej harmonizácie vecného obsahu týchto práv ( 20 ), to isté neplatí pre opatrenia na vykonanie uvedených práv. Smernice totiž zaväzujú členské štáty dosiahnuť zamýšľaný výsledok, ponechávajú však na nich, aby si samy zvolili formu a metódy.

41.

Ak to členské štáty považujú za potrebné, majú teda možnosť upraviť výkon výhradných práv tak, aby sa zabezpečila ich účinnosť. Platí to najmä pre práva zavedené v článku 15 smernice 2019/790, ktorého cieľom je určiť podmienky umožňujúce vydavateľom tlače získať odmenu za online používanie ich publikácií ( 21 ). Vzhľadom na značnú nerovnováhu na trhu medzi týmito vydavateľmi a ISSP sú členské štáty oprávnené prijať opatrenia na jej nápravu najmä tým, že uložia poskytovateľom konkrétne povinnosti týkajúce sa vedenia rokovaní o získaní súhlasu na používanie týchto publikácií.

42.

Takáto povinnosť zdá sa nevyplýva najmä zo zákazu uloženého ISSP skrývať v priebehu predmetných rokovaní publikácie vydavateľov tlače vo výsledkoch vyhľadávania. V prvom rade totiž, ak ide o publikácie, ktoré sa zobrazujú vo výsledkoch vyhľadávania, možno predpokladať, že sa používajú za podmienok uvedených v článku 15 smernice 2019/790. V druhom rade, keďže tento zákaz sa uplatňuje v rámci rokovaní medzi poskytovateľmi a vydavateľmi, tieto rokovania zrejme predstavujú udalosť predchádzajúcu zavedeniu tohto zákazu. Nejde teda o všeobecnú povinnosť ISSP používať tlačové publikácie spôsobom, na ktorý sa vzťahujú výhradné práva stanovené v tomto článku.

46.

Zdá sa teda, že cieľom tohto zákazu je len zabrániť akémukoľvek zneužívajúcemu správaniu zo strany ISSP, ktorí by sa vzhľadom na svoje dominantné postavenie na trhu mohli pokúsiť vyvíjať tlak na vydavateľov alebo zatajiť hospodársku hodnotu, ktorú pre nich používanie tlačových publikácií predstavuje.

47.

Napokon povinnosť sprístupniť určité informácie má jasne za cieľ napraviť nerovnováhu, ktorá v tomto ohľade existuje medzi vydavateľmi a ISSP. Iba ISSP totiž disponujú informáciami umožňujúcimi posúdiť hospodársku hodnotu, ktorú predstavuje online používanie tlačových publikácií. Na trhu, na ktorom samotné pôsobenie ponuky a dopytu nemôže plniť svoju úlohu vzhľadom na situáciu, keď najvýznamnejší ISSP majú kvázi monopol a vydavatelia sú závislí od týchto poskytovateľov, sa transparentnosť týkajúca sa prístupu k týmto informáciám zdá byť nevyhnutná na zabezpečenie spravodlivého charakteru rokovaní o udelení súhlasu vydavateľov na používanie ich publikácií.

Svojou prvou otázkou písm. c), ako aj svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 smernice 2019/790 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré v rámci rokovaní o udelení súhlasu vydavateľov tlače na používanie ich publikácií zo strany ISSP zverujú verejnému subjektu, akým je AGCOM, určité právomoci, konkrétne právomoc dohľadu a ukladania sankcií, právomoc stanoviť referenčné kritériá na účely určenia odmeny, ktorú majú ISSP vyplatiť vydavateľom, právomoc určiť v prípade nedosiahnutia dohody medzi stranami presnú výšku takejto náhrady odmeny a napokon právomoc sankcionovať nesplnenie povinnosti ISSP sprístupniť informácie.

51.

Rovnako ako v súvislosti s otázkou povinností uložených ISSP má vnútroštátny súd pochybnosti o zlučiteľnosti takejto právomoci zásahu verejného subjektu so zásadou slobodného rokovania medzi stranami, ktorá podľa jeho názoru vyplýva z výhradnej a preventívnej povahy práv priznaných vydavateľom tlače v článku 15 smernice 2019/790.

52.

Opäť si nemyslím, že takúto právomoc zásahu možno považovať za odporujúcu tomuto ustanoveniu. Vo všeobecnosti totiž členské štáty môžu vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú pri preberaní ustanovení smernice, akým je článok 15 smernice 2019/790, prijať opatrenia verejného zásahu týkajúce sa rokovaní o udelení súhlasu na používanie, a to pod podmienkou, že tento zásah nezbavuje strany ich slobody požiadať o udelenie takéhoto súhlasu, udeliť ho a určiť podmienky jeho udelenia. V dôsledku toho sa vnútroštátne ustanovenia, o ktoré ide vo veci samej, musia v záujme ich súladu s týmto článkom vykladať tak, že zverujú orgánu verejnej moci – v tomto prípade AGCOM‑u – nie donucovacie právomoci, pokiaľ ide o uzavretie zmluvy a jej podmienky, ale len právomoci v oblasti pomoci jednotlivým stranám a prípadne kontroly plnenia ich povinností.

Záverečné poznámky k článku 15 smernice 2019/790 a odpoveď na otázky

56.

Považujem za potrebné uviesť dve poznámky na doplnenie analýzy článku 15 smernice 2019/790.

57.

Po prvé poznamenávam, že podľa článku 43‑a ods. 11 zákona č. 633/1941 v prípade, ak strany nedosiahnu dohodu ani na základe výšky odmeny stanovenej AGCOM‑om, každá z nich môže podať žalobu na súd. Keďže vnútroštátny súd túto otázku nepoložil, predmet takejto žaloby nie je celkom jasný. Je pravda, že toto ustanovenie sa týka osobitnej žaloby podľa talianskeho práva, ktorá podľa vlády tohto členského štátu umožňuje iba konštatovať, že jedna zo strán zneužila hospodársku závislosť druhej strany. Tejto formulácii však predchádza výraz „a to aj“ ( 23 ), čo by mohlo naznačovať, že sú možné aj opravné prostriedky s inými predmetmi.

58.

Práva vydavateľov tlače uvedené v článku 15 smernice 2019/790 nie sú v tomto prípade výnimkou. Súhlas na používanie tlačových publikácií musí byť prerokovaný a získaný podľa právnych predpisov platných v každom členskom štáte, ktoré sa nevyhnutne líšia od právnych predpisov iných členských štátov. Nemyslím si však, že to narúša cieľ harmonizácie stanovený v tomto článku, ktorý sa týka obsahu práv vydavateľov. Okrem toho Talianska republika nie je podľa mojich vedomostí jediným členským štátom, ktorý prijal pravidlá presahujúce rámec jednoduchého potvrdenia výhradných práv v prospech vydavateľov tlače ( 25 ).

62.

Navrhujem teda odpovedať na prvú a druhú otázku tak, že článok 15 smernice 2019/790 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnym ustanoveniam členského štátu, ktoré

–

stanovujú právo vydavateľov tlače získať primeranú náhradu odmeny za udelenie súhlasu na používanie ich publikácií zo strany ISSP,

–

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 16 a 52 Charty, ako aj „zásad[a]… voľnej hospodárskej súťaže podľa článku 109 ZFEÚ“ vykladať v tom zmysle, že bránia takým vnútroštátnym ustanoveniam, aké sú opísané v bode 62 vyššie, prijatým na účely prebratia článku 15 smernice 2019/790.

64.

Na úvod treba poznamenať, že článok 109 ZFEÚ takúto zásadu neobsahuje, pretože sa týka právomocí inštitúcií Únie prijať opatrenia na vykonanie článkov 107 a 108 ZFEÚ, ktoré sa týkajú štátnej pomoci. Naproti tomu vnútroštátny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza ako zdroj tejto zásady najmä článok 119 ZFEÚ. Meta vo svojich pripomienkach tiež odkazuje na toto ustanovenie. Hoci je pravda, že v článku 119 ZFEÚ je dvakrát uvedený výraz „otvoreného trhového hospodárstva s voľnou hospodárskou súťažou“, tento článok sa nachádza v úvodnej časti hlavy VIII ZFEÚ s názvom „Hospodárska a menová politika“ a zaoberá sa spôsobom, akým majú členské štáty koordinovať svoje hospodárske politiky. Tento článok teda nie je relevantný na kontrolu opatrení prijatých členskými štátmi na prebratie harmonizačných ustanovení v oblasti, akou je autorské právo.

65.

Keďže ani článok 119 ZFEÚ, a tým menej ani článok 109 ZFEÚ nie sú relevantné na účely preskúmania súladu vnútroštátnych ustanovení, o ktoré ide vo veci samej, obmedzím analýzu tretej otázky len na ustanovenia Charty.

66.

Podľa môjho názoru to nie je prípad vnútroštátnych opatrení, o ktoré ide v prejednávanej veci, ako sú opísané v bode 62 vyššie, keďže tieto opatrenia spĺňajú podmienky uvedené v danom bode. Tieto opatrenia boli prijaté s cieľom všeobecného záujmu, uznaným normotvorcom Únie pri prijímaní smernice 2019/790, posilniť postavenie vydavateľov tlače, ktorí sú významnými aktérmi v každej demokratickej spoločnosti, voči ISSP. Vzhľadom na to, že talianske ustanovenia neukladajú dotknutým osobám povinnosť uzatvárať obchodné vzťahy za podmienok stanovených záväzným spôsobom, nerozumiem, ako by mohli zasahovať do podstaty slobody vykonávať hospodársku činnosť alebo do podstaty zmluvnej slobody. Ani rôzne povinnosti uložené ISSP, ani právomoci, ktorými disponuje AGCOM, sa mi nezdajú byť zjavne neprimerané vzhľadom na ťažkosti, s ktorými sa vydavatelia tlače stretávajú pri získavaní príjmov, ktoré im prináležia za online používanie ich publikácií.

70.

Pokiaľ ide o voľnú hospodársku súťaž ako prvok slobody podnikania, na ktorý sa odvolávajú Meta a vnútroštátny súd, je potrebné uviesť, že zahŕňa najmä zákaz zneužívania dominantného postavenia na trhu, ktorý je v práve Únie zakotvený v článku 102 ZFEÚ. ISSP pritom zohrávajú vo vzťahu k vydavateľom tlače dvojakú úlohu: sú ich poskytovateľmi rôznych online komunikačných služieb a zároveň ich konkurentmi, a to tak na trhu šírenia informácií, ako aj na trhu reklamy. V tomto dvojakom postavení sú teda ISSP obzvlášť náchylní zneužívať svoje prípadné dominantné postavenie na rôznych trhoch, na ktorých pôsobia aj vydavatelia tlače. Opatrenia, ktorých cieľom je posilniť vyjednávaciu silu vydavateľov, tak nemožno považovať za opatrenia narúšajúce slobodnú hospodársku súťaž, ale za opatrenia, ktoré ju podporujú.

sa majú vykladať v tomto zmysle, že:

nebránia vnútroštátnym ustanoveniam členského štátu, ktoré

–

stanovujú právo vydavateľov tlače získať primeranú náhradu odmeny za udelenie súhlasu na používanie ich publikácií poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti,

–

ukladajú poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti, ktorí chcú používať takéto publikácie, určité povinnosti v oblasti rokovaní s vydavateľmi, sprístupňovania informácií a konania v dobrej viere počas rokovaní,

( 4 ) Pozri najmä IVIR Institute for Information Law: Academics Against Press Publishers’ Right , otvorený list z 24. apríla 2018 (https://www.ivir.nl/academics‑against‑press‑publishers‑right); GEIGER, Ch., BULAYENKO, O., FROSIO, G. F.: The Introduction of a Neighbouring Right for Press Publishers at EU Level: the Unneeded (and Unwanted) Reform. In: European Intellectual Property Review . 2017, roč. 39, č. 4, s. 202; COLANGELO, G., TORTI, V.: Copyright, Online News Publishing and Aggregators: a Law and Economics Analysis of the EU Reform. In: International Journal of Law and Information Technology . 2019, roč. 27, č. 1, s. 75; SGANGA, C., CONTARDI, M.: When Harmonisation Leads to Fragmentation (and Potential Invalidity Claims): Snapshots from the Implementation of the New Press Publishers’ Right. In: European Intellectual Property Review . 2022, roč. 44, č. 8, s. 472, ako aj nedávno BALASINGHAM, B., KOZAK, M., RUIZ PALACIOS, T. A.: Fair Pl)ay in the Digital Arena – In Search of a Balanced Relationship Between Press Publishers and Digital News Aggregators. In: International Review of Intellectual Property and Competition Law . 6. máj 2025.

( 5 ) FURGAL, U.: The Emperor Has No Clothes: How the Press Publishers’ Right Implementation Exposes Its Shortcomings. In: GRUR International . 2023, roč. 72, č. 7, s. 650.

( 6 ) Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 92 .

( 7 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10 ; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

( 14 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti ( Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1 ).

( 15 ) Pozri analogicky rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke ( C‑301/15 , EU:C:2016:878 , body 35 a nasl.).

( 16 ) Podľa niektorých autorov právnej náuky možno tento „terminologický posun“ vysvetliť spojením s kompenzáciou na základe výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie. Pozri SGANGA, C., CONTARDI, M.: The new Italian Press Publishers’ Right: Creative, Fairness‑oriented… and Invalid? In: Journal of Intellectual Property Law & Practice . 2022, č. 5, s. 421 až 428). „Primeraná náhrada odmeny“ sa totiž spomína v článku 16 smernice 2019/790, ktorý stanovuje, že vydavatelia tlače majú právo získať podiel na tejto náhrade odmeny zaplatenej za diela, ku ktorým títo vydavatelia nadobudli práva na používanie.

( 17 ) Pozri naposledy rozsudok zo 6. marca 2025, ONB a i. ( C‑575/23 , EU:C:2025:141 , body 105 a 106 , ako aj citovaná judikatúra).

( 18 ) Pozri rozsudok zo 14. novembra 2019, Spedidam ( C‑484/18 , EU:C:2019:970 , body 42 a 43 ).

( 19 ) Pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2019, Pelham a i. ( C‑476/17 , EU:C:2019:624 , bod 5 výroku).

( 26 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 27 ) Rozsudok z 22. januára 2013, Sky Österreich ( C‑283/11 , EU:C:2013:28 , body 45 až 47 ).

( 28 ) Pozri najmä rozsudok z 15. septembra 2016, Mc Fadden ( C‑484/14 , EU:C:2016:689 , body 81 až 83 ).

( 29 ) Rozsudok z 2. júna 2022, Skeyes ( C‑353/20 , EU:C:2022:423 , bod 48 ).

( ) Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 21. decembra 2016, AGET Iraklis ( C‑201/15 , EU:C:2016:972 , body 82 až 88 ).