C-1/23

62023CJ0001

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 18. apríla 2023 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Smernica 2003/86/ES – Právo na zlúčenie rodiny – Článok 5 ods. 1 – Podanie žiadosti o vstup a pobyt na účely uplatnenia práva na zlúčenie rodiny – Právne predpisy členského štátu, ktoré stanovujú povinnosť rodinných príslušníkov garanta podať žiadosť osobne na príslušnom zastupiteľskom úrade tohto členského štátu – Nemožnosť alebo neprimerane sťažená možnosť dostaviť sa na uvedený úrad – Charta základných práv Európskej únie – Články 7 a 24“

Vo veci C‑1/23 PPU,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvej inštancie Brusel, Belgicko) z 2. januára 2023 a doručený Súdnemu dvoru v ten istý deň, ktorý súvisí s konaním:

SÚDNY DVOR (tretia komora)

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia M. Safjan (spravodajca), N. Jääskinen a M. Gavalec,

generálny advokát: G. Pitruzzella

tajomník: K. Hötzel, referentka

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. marca 2023,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

španielska vláda, v zastúpení: A. Gavela Llopis, splnomocnená zástupkyňa,

–

francúzska vláda, v zastúpení: B. Fodda a J. Illouz, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, splnomocnená zástupkyňa,

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 ods. 1 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny ( Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12 ; Mim. vyd. 19/006, s. 224), článkov 23 a 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ) a článkov 7 a 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani X a pánom Y a ich maloletými deťmi A a B (ďalej spoločne len „žalobcovia vo veci samej“) a État belge (Belgické kráľovstvo) vo veci zamietnutia zaregistrovania žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, ktorú podali pani X a jej deti A a B, zo strany Belgického kráľovstva.

Právny rámec

[…]

(8)

osobitnú pozornosť je potrebné venovať situácii utečencov s ohľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život. Preto je potrebné ustanoviť priaznivejšie podmienky na uplatnenie ich práva na zlúčenie rodiny.“

4

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

‚zlúčenie rodiny‘ je vstup a pobyt rodinných príslušníkov štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa oprávnene zdržiava v danom členskom štáte, s cieľom zachovania rodinnej jednotky v členskom štáte bez ohľadu na to, či rodinný vzťah vznikol pred alebo po jeho vstupe;

…“

5

Článok 4 uvedenej smernice, jediné ustanovenie kapitoly II smernice s názvom „Rodinní príslušníci“, stanovuje:

„1. Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:

a)

„1. Členské štáty určia, či s cieľom uplatnenia práva na zlúčenie rodiny žiadosť o vstup a pobyt podá príslušným orgánom príslušného členského štátu garant alebo rodinný príslušník alebo rodinní príslušníci.

…

4. Príslušné orgány členského štátu dajú osobe, ktorá podala žiadosť, čo najskôr písomné oznámenie o rozhodnutí, v každom prípade najneskôr do deviatich mesiacov od dátumu podania žiadosti.

…

5. Pri posudzovaní žiadosti členské štáty náležito zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí.“

7

c)

má trvalý a pravidelný príjem, ktor[ý je] dostatočn[ý] na to, aby uživil seba a svojich rodinných príslušníkov bez toho, aby sa uchýlil k systému sociálnej pomoci príslušného členského štátu. Členské štáty zhodnotia tieto príjmy so zreteľom na ich charakter a pravidelnosť a môžu vziať do úvahy aj úroveň minimálnej vnútroštátnej mzdy a dôchodku, ako aj počet rodinných príslušníkov.“

8

Článok 12 tejto smernice je súčasťou kapitoly V, nazvanej „Zlúčenie rodiny utečencov“. Tento článok v odseku 1 stanovuje:

„Odlišne od článku 7 členské štáty nepožadujú od utečenca a/alebo od rodinných príslušníkov, aby vo vzťahu k žiadosti, ktorá sa týka rodinných príslušníkov uvedených v článku 4 ods. 1 predložili dôkaz, že utečenec spĺňa požiadavky ustanovené v článku 7.

…

j)

‚rodinní príslušníci‘ sú, pokiaľ už rodina existovala v krajine pôvodu, títo rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí sú prítomní v tom istom členskom štáte, pokiaľ ide o žiadosť o medzinárodnú ochranu:

–

manželský partner osoby s postavením medzinárodnej ochrany…

–

maloleté deti dvojíc uvedených v prvej zarážke…

4° nasledujúci rodinní príslušníci cudzinca, ktorému bolo najmenej pred 12 mesiacmi umožnené alebo povolené zdržiavať sa v Belgickom kráľovstve na dobu neurčitú alebo ktorému bolo najmenej pred 12 mesiacmi povolené usadiť sa v Belgickom kráľovstve. Táto dvanásťmesačná lehota sa neuplatní, ak už pred príchodom cudzinca, ku ktorému sa má dotknutá osoba pripojiť v Belgickom kráľovstve, existoval manželský vzťah, resp. registrované partnerstvo alebo ak majú partneri spoločné maloleté dieťa. Tieto podmienky týkajúce sa druhu pobytu a dĺžky pobytu sa neuplatnia, ak ide o rodinných príslušníkov cudzinca, ktorý má povolený pobyt v Belgickom kráľovstve ako osoba požívajúca štatút medzinárodnej ochrany v súlade s článkom 49 ods. 1 bod 2 alebo 3 alebo článkom 49/2 bod 2 alebo 3:

–

jeho manželský partner, ktorý je cudzincom…, ktorý prichádza, aby s ním žil v jednej domácnosti, za predpokladu, že obe dotknuté osoby majú viac ako 21 rokov. Tento minimálny vek sa však znižuje na osemnásť rokov, ak manželský vzťah alebo registrované partnerstvo existovalo pred príchodom nasledovaného cudzinca do Belgického kráľovstva,

–

ich deti, ktoré prichádzajú, aby žili spolu v jednej domácnosti, pokiaľ nedovŕšili vek osemnásť rokov a sú slobodné,

…

…“

11

Článok 12a § 1 zákona z 15. decembra 1980, ktorým sa do belgického práva preberá článok 5 ods. 1 smernice 2003/86, stanovuje:

„Cudzinec, ktorý vyhlási, že sa nachádza v niektorej zo situácií uvedených v článku 10, musí podať svoju žiadosť belgickému diplomatickému alebo konzulárnemu zástupcovi príslušnému podľa miesta jeho bydliska alebo pobytu v zahraničí.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

12

Úrad 29. septembra 2022 odpovedal, že podľa tejto právnej úpravy nie je možné podať žiadosť o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny prostredníctvom e‑mailu, a vyzval žalobcov vo veci samej, aby sa obrátili na príslušné belgické veľvyslanectvo.

16

Žalobcovia vo veci samej návrhom na nariadenie predbežného opatrenia z 9. novembra 2022 podali žalobu proti Belgickému kráľovstvu na Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvej inštancie Brusel, Belgicko), ktorý je vnútroštátnym súdom, s cieľom dosiahnuť, aby daný členský štát zaregistroval žiadosť zo septembra 2022.

17

V tejto súvislosti tvrdili, že vzhľadom na nemožnosť pani X a jej detí dostaviť sa na príslušný belgický zastupiteľský úrad by mala byť podľa práva Únie prijatá žiadosť podaná Úradu. Belgická právna úprava, ktorá umožňuje rodinným príslušníkom utečenca podať žiadosť o vstup a pobyt len osobne a na takomto zastupiteľskom úrade, aj keď sa tam títo rodinní príslušníci nemôžu dostaviť, nie je v súlade s týmto právom.

18

Vnútroštátny súd poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že článok 5 ods. 1 smernice 2003/86 ponecháva na členských štátoch, aby určili, kto môže podať žiadosť o zlúčenie rodiny, teda garant alebo rodinní príslušníci, zdá sa, že voľba, ktorú urobil belgický zákonodarca je v zásade v súlade s týmto ustanovením. V tomto prípade by však táto voľba znamenala odopretie možnosti podať žiadosť o zlúčenie rodiny manželskému partnerovi a maloletým deťom garanta. Je preto potrebné skúmať, či v takejto situácii odmietnutie možnosti tejto manželky a týchto detí podať takúto žiadosť v Belgicku ohrozuje potrebný účinok tejto smernice alebo navyše porušuje základné práva, ktoré má chrániť, a to právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené článkom 7 Charty a právo na zohľadnenie najlepších záujmov dieťaťa, ako aj právo dieťaťa na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi zakotvené v článku 24 Charty.

21

Vnútroštátny súd dodáva, že na odôvodnenie tohto odmietnutia Belgické kráľovstvo tvrdí, že prítomnosť pani X a jej detí na belgickom zastupiteľskom úrade v Turecku, Libanone alebo Jordánsku je nevyhnutná na overenie ich totožnosti odobratím ich biometrických identifikačných údajov. Hoci sa tento cieľ identifikácie žiadateľov o zlúčenie rodiny zdá byť oprávnený, je potrebné, aby opatrenia použité Belgickým kráľovstvom, a to vyžadovanie prítomnosti žiadateľov na zastupiteľskom úrade od začiatku konania, rešpektovali zásadu proporcionality.

22

Za týchto podmienok Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvej inštancie Brusel, Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

25

V tejto súvislosti treba v prvom rade konštatovať, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka najmä výkladu ustanovení smernice 2003/86, ktorá bola prijatá na základe článku 63 prvého odseku bodu 3 písm. a) ES, teraz článku 79 ZFEÚ. Tento akt sa nachádza v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V súlade s článkom 107 ods. 1 rokovacieho poriadku teda tento návrh možno prejednať v naliehavom prejudiciálnom konaní.

26

Pokiaľ ide v druhom rade o podmienku týkajúcu sa naliehavosti, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že maloleté deti sú odlúčené od svojho otca už viac ako tri roky a že predĺženie tejto situácie, ktoré by vyplývalo z nezaregistrovania žiadosti zo septembra 2022, by mohlo vážne poškodiť budúci vzťah týchto detí s ich otcom [pozri analogicky rozsudok zo 16. februára 2023, Rzecznik Praw Dziecka a i. (Odklad výkonu rozhodnutia o návrate), C‑638/22 PPU , EU:C:2023:103 , bod 42 ].

27

Za týchto podmienok tretia komora Súdneho dvora 11. januára 2023 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela žiadosti vnútroštátneho súdu, aby sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednal v rámci naliehavého prejudiciálneho konania.

30

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, o ktorých majú rozhodnúť (rozsudok z 30. júna 2022, Valstybės sienos apsaugos tarnyba a i., C‑72/22 PPU , EU:C:2022:505 , bod 47 , ako aj citovaná judikatúra).

31

Odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá so skutočným riešením sporu. Pokiaľ je zrejmé, že položená otázka už zjavne nie je relevantná na vyriešenie tohto sporu, Súdny dvor rozhodne o zastavení konania (rozsudok z 30. júna 2022, Valstybės sienos apsaugos tarnyba a i., C‑72/22 PPU , EU:C:2022:505 , bod 48 , ako aj citovaná judikatúra).

32

V prejednávanej veci spor vo veci samej vznikol na základe návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 9. novembra 2022, ktorým sa žiadalo o registráciu žiadosti zo septembra 2022 a o uloženie denného penále za akékoľvek omeškanie s touto registráciou. Ako žalobcovia vo veci samej uviedli vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní pred Súdnym dvorom, majú jednoznačný záujem na tom, aby bola táto žiadosť zaregistrovaná.

36

Je preto potrebné rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

O veci samej

37

Na úvod treba konštatovať, že svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora tak na článok 5 ods. 1 smernice 2003/86, ako aj na články 23 a 24 smernice 2011/95 týkajúce sa zachovania celistvosti rodiny a povolenia na pobyt. Ako pritom uviedol generálny advokát v bode 31 svojich návrhov, tieto ustanovenia sa nezdajú byť relevantné vzhľadom na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, keďže v súlade s článkom 2 písm. j) tejto smernice sa uvedené ustanovenia nevzťahujú na rodinných príslušníkov utečenca, ktorí sa nenachádzajú na území dotknutého členského štátu, ale stále na území tretej krajiny.

38

Je však v prvom rade dôležité pripomenúť, že hoci článok 5 ods. 1 smernice 2003/86 priznáva členským štátom v tomto ohľade voľnú úvahu, nemôžu ju používať spôsobom, ktorý by narúšal cieľ tejto smernice a jej potrebný účinok [pozri analogicky rozsudky z 13. marca 2019, E., C‑635/17 , EU:C:2019:192 , bod 53 , a z 12. decembra 2019, G. S. a V. G. (Hrozba pre verejný poriadok), C‑381/18 a C‑382/18 , EU:C:2019:1072 , bod 62 a citovanú judikatúru].

42

Pokiaľ však ide o cieľ sledovaný smernicou 2003/86, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto smernica má za cieľ podporovať zlúčenie rodiny a priznať ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, najmä maloletým osobám. Na účely realizácie tohto cieľa článok 4 ods. 1 uvedenej smernice ukladá členským štátom konkrétne pozitívne povinnosti, ktorým zodpovedajú jasne definované subjektívne práva. Ukladá im teda povinnosť povoliť zlúčenie rodiny niektorých rodinných príslušníkov garanta bez toho, aby mohli vykonávať svoju vlastnú voľnu úvahu, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v kapitole IV tej istej smernice [rozsudok z 12. decembra 2019, G. S. a V. G. (Hrozba pre verejný poriadok), C‑381/18 a C‑382/18 , EU:C:2019:1072 , body 60 a 61 , ako aj citovaná judikatúra].

43

Okrem toho, ako vyplýva z odôvodnenia 8 smernice 2003/86, jej cieľom je poskytnúť zvýšenú ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorým bolo priznané postavenie utečenca, v tom zmysle, že stanovuje priaznivejšie podmienky na uplatnenie ich práva na zlúčenie rodiny, ak si ich situácia vyžaduje osobitnú pozornosť vzhľadom na dôvody, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránia im viesť v nej normálny rodinný život.

47

Preto príslušným vnútroštátnym súdom prislúcha vykonať vyvážené a primerané posúdenie všetkých dotknutých práv a záujmov, s prihliadnutím najmä na záujmy dotknutých detí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2019, E., C‑635/17 , EU:C:2019:192 , bod 57 a citovanú judikatúru).

48

Práve vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba preskúmať, či článok 5 ods. 1 smernice 2003/86 s prihliadnutím na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty bráni tomu, aby členský štát vyžadoval osobnú prítomnosť rodinných príslušníkov garanta na príslušnom zastupiteľskom alebo konzulárnom úrade tohto členského štátu v čase podania žiadosti o zlúčenie rodiny, aj keď je takáto prítomnosť vzhľadom na ich osobitnú situáciu nemožná alebo je táto možnosť neprimerane sťažená.

49

V tejto súvislosti je potrebné najprv pripomenúť, že článok 12a ods. 1 prvý pododsek zákona z 15. decembra 1980, ktorým sa do belgického práva preberá článok 5 ods. 1 smernice 2003/86, stanovuje, že podanie žiadosti o vstup alebo pobyt na účely zlúčenia rodiny prináleží rodinným príslušníkom garanta, a nie samotnému garantovi, a že títo rodinní príslušníci musia podať takúto žiadosť belgickému diplomatickému alebo konzulárnemu zástupcovi príslušnému podľa miesta ich bydliska alebo pobytu v zahraničí.

53

Pokiaľ ide o osobitnú situáciu utečencov, akým je pán Y vo veci samej, treba dodať, že neexistencia akejkoľvek flexibility zo strany dotknutého členského štátu, ktorá bráni ich rodinným príslušníkom podať žiadosť o zlúčenie rodiny bez ohľadu na okolnosti, môže viesť k tomu, že dotknuté osoby nebudú môcť dodržať lehotu stanovenú v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86 alebo ustanovením vnútroštátneho práva, ktorým sa toto ustanovenie preberá, a že ich zlúčenie rodiny by tak mohlo podliehať dodatočným ťažšie splniteľným podmienkam uvedeným v článku 7 ods. 1 tejto smernice, čo je v rozpore s cieľom pripomenutým v bode 43 tohto rozsudku, ktorým je venovať osobitnú pozornosť situácii utečencov.

54

Vzhľadom na tieto úvahy treba konštatovať, že požiadavka osobnej prítomnosti pri podaní žiadosti o zlúčenie rodiny bez toho, aby bola prípustná akákoľvek výnimka z tejto požiadavky s cieľom zohľadniť konkrétnu situáciu, v ktorej sa nachádzajú rodinní príslušníci garanta, a najmä skutočnosť, že je pre nich splnenie tejto požiadavky nemožné alebo je taká možnosť neprimerane sťažená, vedie k tomu, že prakticky znemožňuje uplatnenie práva na zlúčenie rodiny, v dôsledku čoho takáto právna úprava uplatňovaná bez potrebnej flexibility ohrozuje cieľ sledovaný smernicou 2003/86 a zbavuje ju potrebného účinku.

55

Po druhé, ako bolo pripomenuté v bode 44 tohto rozsudku, smernica 2003/86 uznáva základné práva a dodržiava zásady zakotvené v Charte.

59

Aby však nebol ohrozený cieľ sledovaný smernicou 2003/86, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny, a základné práva, ktoré má táto smernica chrániť, ak členský štát vyžaduje osobnú prítomnosť rodinných príslušníkov garanta v neskoršom štádiu konania, tento členský štát musí uľahčiť takúto prítomnosť najmä vydávaním konzulárnych dokladov alebo preukazov a znížiť počet predvolaní na nevyhnutné minimum. Prináleží mu teda stanoviť možnosť vykonať kontroly rodinných vzťahov a totožnosti, ktoré si vyžadujú prítomnosť týchto rodinných príslušníkov na konci konania, a ak je to možné, v rovnakom čase, keď im prípadne budú vydané doklady umožňujúce vstup na územie dotknutého členského štátu.

60

Vzhľadom na predchádzajúce dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 5 ods. 1 smernice 2003/86 v spojení s článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely podania žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny vyžaduje, aby sa rodinní príslušníci garanta, najmä osoby, ktorej je priznané postavenie utečenca, osobne dostavili na zastupiteľský alebo konzulárny úrad členského štátu príslušný podľa miesta ich bydliska alebo pobytu v zahraničí, a to aj v situácii, keď je to pre nich nemožné alebo je možnosť dostaviť sa na tento úrad neprimerane sťažená, pričom nie je dotknutá možnosť tohto členského štátu požadovať osobnú prítomnosť týchto rodinných príslušníkov v neskoršom štádiu konania o žiadosti o zlúčenie rodiny.

O trovách

61

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.