C-19/23

B. Napadnutá smernica

II. Návrhy účastníkov konania a konanie na Súdnom dvore

III. O žalobe

A. O hlavných návrhoch na zrušenie napadnutej smernice

1. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 153 ods. 5 ZFEÚ a zneužití právomocí zverených normotvorcom Únie Zmluvami

a) Argumentácia účastníkov konania

3) O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení vylúčenia právomoci týkajúceho sa „práva združovať sa“

2. O druhom žalobnom dôvode založenom na nemožnosti prijať napadnutú smernicu na základe článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

B. O subsidiárnych návrhoch na zrušenie článku 4 ods. 1 písm. d) a/alebo článku 4 ods. 2 napadnutej smernice

IV. O trovách

Švédske kráľovstvo , v zastúpení: pôvodne H. Eklinder, H. Shev a O. Simonsson, neskôr H. Eklinder a O. Simonsson, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

proti

Európskemu parlamentu , v zastúpení: W. D. Kuzmienko, U. Spliid, A. Tamás a L. Visaggio, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

ktorého v konaní podporujú:

vedľajší účastníci konania,

Rade Európskej únie , v zastúpení: pôvodne A. F. Jensen, A. Norberg a S. Scarpa Ferraglio, neskôr v zastúpení: A. Norberg a S. Scarpa Ferraglio, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Belgické kráľovstvo , v zastúpení: pôvodne C. Pochet, A. Van Baelen a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne, neskôr C. Pochet, splnomocnená zástupkyňa,

Spolková republika Nemecko , v zastúpení: pôvodne J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia, neskôr J. Möller, splnomocnený zástupca,

vedľajší účastníci konania,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr F. Biltgen (spravodajca), K. Jürimäe, C. Lycourgos, I. Jarukaitis, I. Ziemele, J. Passer a O. Spineanu‑Matei, sudcovia S. Rodin, E. Regan, A. Kumin, N. Jääskinen, M. Gavalec a Z. Csehi,

generálny advokát: N. Emiliou,

tajomník: M. Krausenböck, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. septembra 2024,

A. Zmluva o FEÚ

2

Hlava X tretej časti Zmluvy o FEÚ s názvom „Sociálna politika“ obsahuje články 151 až 161 ZFEÚ.

3

Podľa článku 151 ZFEÚ:

„[Európska ú]nia a členské štáty, rešpektujúc základné sociálne práva tak, ako sú stanovené v Európskej sociálnej charte podpísanej v Turíne 18. októbra 1961 a v Charte základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva z roku 1989 (ďalej len ‚Charta sociálnych práv‘), majú za cieľ podporovať zamestnanosť pracovníkov, zlepšovať životné a pracovné podmienky tak, aby sa dosiahlo ich zosúladenie pri zachovaní dosiahnutej úrovne, primeraná sociálna ochrana, sociálny dialóg, dialóg medzi sociálnymi partnermi, rozvoj ľudských zdrojov so zreteľom na permanentne vysokú zamestnanosť a boj proti vylučovaniu z trhu práce.

Článok 153 ZFEÚ uvádza:

„1. Na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 151 Únia podporuje a dopĺňa činnosti členských štátov v týchto oblastiach:

…

b)

pracovné podmienky;

…

môžu v oblastiach uvedených v odseku 1 písm. a) až i) prijímať vo forme smerníc minimálne požiadavky na ich postupné uskutočňovanie so zreteľom na podmienky a technické predpisy prijímané v každom z členských štátov. Takéto smernice nesmú ukladať také správne, finančné a právne obmedzenia, ktoré by bránili vzniku a rozvoju malých a stredných podnikov.

Európsky parlament a Rada rozhodujú v súlade s riadnym legislatívnym postupom po porade s [Európskym h]ospodárskym a sociálnym výborom [EHSV] a [Európskym v]ýborom regiónov [VR].

V oblastiach uvedených v odseku 1 písm. c), d), f) a g) tohto článku sa Rada uznáša jednomyseľne v súlade mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom a uvedenými výbormi.

…

5. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na odmenu, právo združovať sa, právo na štrajk alebo na výluku.“

6

B. Napadnutá smernica

7

Napadnutá smernica bola prijatá na základe článku 153 ods. 2 písm. b) ZFEÚ v spojení s článkom 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ.

8

Odôvodnenia 3, 7, 8, 12, 16, 18, 19, 22, 24, 25, 28 a 29 tejto smernice stanovujú:

„(3)

…

(12)

Hoci ochrana formou minimálnej mzdy existuje vo všetkých členských štátoch, v niektorých z nich je zakotvená v legislatívnych alebo administratívnych ustanoveniach a v kolektívnych zmluvách, zatiaľ čo v iných sa poskytuje výlučne prostredníctvom kolektívnych zmlúv. Rôzne národné zvyklosti v členských štátoch by sa mali rešpektovať.

…

(16)

Hoci silné kolektívne vyjednávanie, najmä na odvetvovej alebo medziodvetvovej úrovni, prispieva k zabezpečeniu primeranej ochrany formou minimálnej mzdy, tradičné štruktúry kolektívneho vyjednávania sa v posledných desaťročiach narúšajú… V niektorých členských štátoch sa navyše v dôsledku finančnej krízy v roku 2008 dostalo odvetvové a medziodvetvové kolektívne vyjednávanie pod silný tlak. Kolektívne vyjednávanie na odvetvovej a medziodvetvovej úrovni je však základným prvkom na dosiahnutie primeranej ochrany formou minimálnej mzdy, a preto ho treba podporovať a posilňovať.

V súlade s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ cieľom tejto smernice nie je harmonizovať úroveň minimálnych miezd v celej Únii ani vytvoriť jednotný mechanizmus stanovovania minimálnych miezd. Nezasahuje do slobody členských štátov stanovovať zákonné minimálne mzdy či podporovať prístup k ochrane formou minimálnej mzdy stanovenej v kolektívnych zmluvách v súlade s vnútroštátnym právom, praxou a so špecifikami každého členského štátu a pri plnom rešpektovaní vnútroštátnych právomocí a práva sociálnych partnerov vstupovať do zmluvných vzťahov. Touto smernicou sa členským štátom, v ktorých je tvorba miezd zabezpečovaná výlučne prostredníctvom kolektívnym zmlúv, neukladá povinnosť zaviesť zákonnú minimálnu mzdu ani vyhlásiť všeobecnú uplatniteľnosť kolektívnych zmlúv a smernica by sa ani nemala vykladať v zmysle, že takúto povinnosť ukladá. V tejto smernici sa okrem toho nestanovuje úroveň odmeny, čo patrí do práva sociálnych partnerov vstupovať do zmluvných vzťahov na vnútroštátnej úrovni a do príslušnej právomoci členských štátov.

…

(22)

Dobre fungujúce kolektívne vyjednávanie o stanovovaní miezd je dôležitým prostriedkom na zabezpečenie ochrany pracovníkov formou primeraných minimálnych miezd, ktoré z tohto dôvodu umožňujú dôstojnú životnú úroveň. V členských štátoch so zákonnými minimálnymi mzdami kolektívne vyjednávanie podporuje všeobecný vývoj miezd, a preto prispieva k zlepšeniu primeranosti minimálnych miezd, ako aj životných a pracovných podmienok pracovníkov. V členských štátoch, v ktorých sa ochrana formou minimálnej mzdy poskytuje výlučne prostredníctvom kolektívneho vyjednávania, úroveň týchto miezd, ako aj podiel chránených pracovníkov priamo závisia od fungovania systému kolektívneho vyjednávania a pokrytia kolektívnym vyjednávaním. Silné a dobre fungujúce kolektívne vyjednávanie spolu so širokým pokrytím odvetvovými alebo medziodvetvovými kolektívnymi zmluvami posilňujú primeranosť a pokrytie, pokiaľ ide o minimálne mzdy.

(25)

Členské štáty, ktoré majú široké pokrytie kolektívnym vyjednávaním, majú zvyčajne malý podiel pracovníkov s nízkymi mzdami a vysoké minimálne mzdy. … Každý členský štát, v ktorom je pokrytie kolektívnym vyjednávaním pod hranicou 80 %, by mal poskytnúť rámec základných podmienok pre kolektívne vyjednávanie a vypracovať akčný plán na podporu kolektívneho vyjednávania s cieľom postupne zvýšiť mieru pokrytia kolektívnym vyjednávaním. Aby sa rešpektovala autonómia sociálnych partnerov, ktorá zahŕňa ich právo na kolektívne vyjednávanie a vylučuje akúkoľvek povinnosť uzatvárať kolektívne zmluvy, prahová hodnota 80 % pokrytia kolektívnym vyjednávaním by sa mala vykladať iba ako ukazovateľ aktivujúci povinnosť vypracovať akčný plán.

… Miery pokrytia kolektívnym vyjednávaním v členských štátoch sa výrazne líšia, a to z dôvodu viacerých faktorov vrátane národných zvyklostí a praxe, ako aj historického kontextu. Toto by sa malo zohľadniť pri posudzovaní pokroku smerom k vyššiemu pokrytiu kolektívnym vyjednávaním, najmä pokiaľ ide o akčný plán stanovený v tejto smernici.

…

(28)

Minimálne mzdy sa považujú za primerané, ak sú spravodlivé vo vzťahu k mzdovej distribúcii v príslušnom členskom štáte a poskytujú dôstojnú životnú úroveň pracovníkom na základe pracovnoprávneho vzťahu na plný úväzok. Primeranosť zákonných minimálnych miezd určuje a posudzuje každý členský štát so zreteľom na svoje vnútroštátne sociálno‑ekonomické podmienky vrátane rastu zamestnanosti, konkurencieschopnosti a regionálneho a odvetvového vývoja. Členské štáty by na účel uvedeného určovania mali zohľadniť kúpnu silu, dlhodobé národné úrovne produktivity a vývoj v tejto oblasti, ako aj úrovne miezd, rozdelenie miezd a rast miezd.

Článok 1 napadnutej smernice s názvom „Predmet úpravy“ v odsekoch 1 až 4 stanovuje:

„1. Touto smernicou sa v záujme zlepšenia životných a pracovných podmienok v Únii, najmä primeranosti minimálnych miezd pre pracovníkov s cieľom prispieť k vzostupnej sociálnej konvergencii a znížiť mzdové nerovnosti, vytvára rámec pre:

a)

primeranosť zákonných minimálnych miezd na účely dosiahnutia dôstojných životných a pracovných podmienok;

b)

podporu kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd;

v ktorom sa tvorba miezd zabezpečuje výlučne prostredníctvom kolektívnych zmlúv, povinnosť zaviesť zákonnú minimálnu mzdu; [alebo – neoficiálny preklad ]

b)

povinnosť vyhlásiť všeobecnú uplatniteľnosť akýchkoľvek kolektívnych zmlúv.“

11

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje, že táto smernica „sa uplatňuje na pracovníkov v Únii, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo sú v pracovnoprávnom vzťahu, ako sú vymedzené v právnych predpisoch, kolektívnych zmluvách alebo zaužívanej praxi platnými v každom členskom štáte, s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora“.

12

3.

‚kolektívne vyjednávanie‘ sú všetky rokovania, ktoré prebiehajú podľa vnútroštátneho práva a praxe v každom členskom štáte medzi zamestnávateľom, skupinou zamestnávateľov alebo jednou alebo viacerými organizáciami zamestnávateľov na jednej strane a jedným alebo viacerými odborovými zväzmi na strane druhej s cieľom vymedziť pracovné podmienky a podmienky zamestnania;

4.

‚kolektívna zmluva‘ je písomná dohoda o ustanoveniach týkajúcich sa pracovných podmienok a podmienok zamestnávania, ktorú uzatvorili sociálni partneri, ktorí sú spôsobilí vyjednávať v mene pracovníkov alebo zamestnávateľov podľa vnútroštátneho práva a praxe, vrátane kolektívnych zmlúv, ktoré boli vyhlásené ako všeobecne uplatniteľné;

5.

‚pokrytie kolektívnym vyjednávaním‘ je podiel pracovníkov na vnútroštátnej úrovni, na ktorých sa vzťahuje kolektívna zmluva, vypočítaný ako pomer počtu pracovníkov, na ktorých sa vzťahujú kolektívne zmluvy, k počtu pracovníkov, ktorých pracovné podmienky môžu byť upravené kolektívnymi zmluvami v súlade s vnútroštátnym právom a praxou.“

d)

na účely podpory kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd prijímajú vhodné opatrenia na ochranu odborových zväzov a organizácií zamestnávateľov, ktoré sa zúčastňujú na kolektívnom vyjednávaní alebo sa na ňom chcú zúčastniť, pred akýmkoľvek vzájomným zasahovaním alebo zasahovaním zástupcov alebo členov druhej strany do ich zriaďovania, fungovania alebo správy.

2. Okrem toho každý členský štát, v ktorom je miera pokrytia kolektívnym vyjednávaním pod hranicou 80 %, stanoví rámec podmienok umožňujúcich kolektívne vyjednávanie, a to buď zákonom po konzultácii so sociálnymi partnermi, alebo dohodou s nimi. Takýto členský štát tiež vypracuje akčný plán na podporu kolektívneho vyjednávania. Členský štát vypracuje takýto akčný plán po konzultácii so sociálnymi partnermi alebo dohodou s nimi alebo na základe spoločnej žiadosti sociálnych partnerov po dohode medzi nimi. V akčnom pláne sa stanoví jasný harmonogram a konkrétne opatrenia na postupné zvyšovanie miery pokrytia kolektívnym vyjednávaním pri plnom rešpektovaní autonómie sociálnych partnerov. Členský štát pravidelne preskúmava svoj akčný plán a v prípade potreby ho aktualizuje. Ak členský štát aktualizuje svoj akčný plán, robí tak po konzultácii so sociálnymi partnermi alebo dohodou s nimi alebo na základe spoločnej žiadosti sociálnych partnerov po dohode medzi sociálnymi partnermi. V každom prípade sa takýto akčný plán preskúmava najmenej každých päť rokov. Akčný plán a každá jeho aktualizácia sa zverejní a oznámi sa Komisii.“

14

Článok 5 napadnutej smernice, nazvaný „Postup stanovovania primeraných zákonných minimálnych miezd“, znie:

c)

miera rastu miezd;

d)

dlhodobé národné úrovne produktivity a vývoj v tejto oblasti.

3. Bez toho, aby boli dotknuté povinnosti stanovené v tomto článku, môžu členské štáty dodatočne použiť automatický mechanizmus indexácie zákonných minimálnych miezd na základe akýchkoľvek vhodných kritérií a v súlade s vnútroštátnym právom a praxou za predpokladu, že uplatňovanie tohto mechanizmu nevedie k zníženiu zákonnej minimálnej mzdy.

4. Členské štáty na usmernenie svojho posúdenia primeranosti zákonných minimálnych miezd použijú orientačné referenčné hodnoty. Na uvedený účel môžu použiť orientačné referenčné hodnoty, ktoré sa bežne používajú na medzinárodnej úrovni, ako je 60 % hrubého mediánu mzdy a 50 % hrubej priemernej mzdy, a/alebo orientačné referenčné hodnoty používané na vnútroštátnej úrovni.

16

Články 7 a 8 uvedenej smernice majú v uvedenom poradí názvy „Zapojenie sociálnych partnerov do stanovovania a aktualizácie zákonných minimálnych miezd“ a „Účinný prístup pracovníkov k zákonným minimálnym mzdám“.

17

Články 9 až 11 tej istej smernice sú v uvedenom poradí nazvané „Verejné obstarávanie“, „Monitorovanie a získavanie údajov“ a „Informácie o ochrane formou minimálnej mzdy“.

18

Článok 12 napadnutej smernice, nazvaný „Právo na nápravu a ochranu pred nepriaznivým zaobchádzaním alebo následkami“, stanovuje:

20

Článok 16 uvedenej smernice, nazvaný „Zákaz zníženia úrovne ochrany a priaznivejšie ustanovenia“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica nepredstavuje opodstatnený dôvod na zníženie všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom v členských štátoch, najmä so zreteľom na zníženie alebo zrušenie minimálnych miezd.“

II. Návrhy účastníkov konania a konanie na Súdnom dvore

21

Dánske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:

22

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol žalobu a

–

uložil Dánskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.

–

uložil Dánskemu kráľovstvu povinnosť nahradiť trovy konania.

24

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 26. apríla a 25. mája 2023 bol Belgickému kráľovstvu a Portugalskej republike v uvedenom poradí povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom na podporu návrhov Rady.

25

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 8. a 26. mája, 5. a 7. júna 2023 bol Komisii, Španielskemu kráľovstvu, Spolkovej republike Nemecko, Helénskej republike a Luxemburskému veľkovojvodstvu, ako aj Francúzskej republike v uvedenom poradí povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom na podporu návrhov Parlamentu a Rady.

Na podporu svojich hlavných návrhov Dánske kráľovstvo uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 153 ods. 5 ZFEÚ a zneužití právomocí, ktoré normotvorcovi Únie priznávajú Zmluvy, a druhý na nemožnosti prijať napadnutú smernicu na základe článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, keďže táto smernica sleduje viacero odlišných cieľov.

29

Dánske kráľovstvo na podporu svojich subsidiárnych návrhov uvádza jediný žalobný dôvod založený na tom, že prijatím článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 4 ods. 2 napadnutej smernice Parlament a Rada porušili zásadu prenesenia právomocí a konali v rozpore s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ.

A. O hlavných návrhoch na zrušenie napadnutej smernice

1.

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 153 ods. 5 ZFEÚ a zneužití právomocí zverených normotvorcom Únie Zmluvami

32

Túto analýzu podporujú viaceré ustanovenia.

33

Z článku 1 ods. 1 napadnutej smernice totiž vyplýva, že jej cieľom je zlepšiť životné a pracovné podmienky v Únii, najmä primeranosť minimálnych miezd pre pracovníkov. To by predpokladalo, že ustanovenia tejto smernice majú účinok na výšku odmien v členských štátoch a vedú k ich zvýšeniu, čo by sa zhodovalo aj so zámerom Komisie. Rámec uvedený v tomto ustanovení na zabezpečenie tohto účinku zahŕňa na jednej strane opatrenia zamerané na rozšírenie pokrytia kolektívnym vyjednávaním, ako je stanovené v článku 4 tejto smernice, a na druhej strane opatrenia zamerané na zabezpečenie stanovenia primeraných zákonných minimálnych miezd, ako je uvedené v článkoch 5 a 6 tejto smernice.

34

Po prvé článok 4 ods. 1 napadnutej smernice predpokladá jednak opatrenia, ktoré sa podobajú na „programové vyhlásenia“, a jednak prijatie konkrétnych opatrení členskými štátmi.

38

Po druhé článok 5 napadnutej smernice, ktorý zavádza postup stanovenia primeraných zákonných minimálnych miezd, v skutočnosti znamená zasahovanie práva Únie do určovania odmien v členských štátoch, a to bez ohľadu na nepresnú povahu pojmu „primeraná“ zákonná minimálna mzda, ktorá umožňuje dosiahnuť „dôstojnú životnú úroveň“, a napriek tomu, že tento článok nestanovuje osobitnú úroveň, pod ktorou možno zákonnú minimálnu mzdu považovať za neprimeranú.

39

42

Z toho vyplýva, že celkový rámec zavedený článkami 4 až 6 napadnutej smernice priamo a bezprostredne súvisí s odmenou, a to v rozpore s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ.

43

Dánske kráľovstvo tiež tvrdí, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa výkladu článku 153 ods. 5 ZFEÚ nie je rozhodujúca pre posúdenie, či napadnutá smernica predstavuje priame zasahovanie práva Únie do určovania odmien v členských štátoch.

44

V druhej časti svojho prvého žalobného dôvodu Dánske kráľovstvo uvádza, že napadnutá smernica upravuje oblasti spadajúce pod pojem „právo združovať sa“ a porušuje tak vylúčenie právomoci týkajúce sa práva združovať sa uvedené v článku 153 ods. 5 ZFEÚ.

48

Parlament, Rada, Komisia a členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov žalovaných inštitúcií, tvrdia, že pokiaľ ide o prvú časť prvého žalobného dôvodu, napadnutá smernica, ktorej jediným cieľom je zlepšiť pracovné podmienky prostredníctvom opatrení týkajúcich sa primeranosti a podpory minimálnych miezd, ako aj podpory kolektívneho vyjednávania v oblasti stanovovania miezd, mohla byť prijatá v plnom súlade s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ.

49

Napadnutá smernica prostredníctvom minimálnych požiadaviek platných v celej EÚ len stanovuje procesné povinnosti týkajúce sa určenia primeranosti zákonných minimálnych miezd a podporuje vyjednávanie s cieľom stanoviť tieto mzdy. Táto smernica tak určuje procesné povinnosti týkajúce sa prostriedkov, a nie povinnosti dosiahnuť výsledok, pričom plne rešpektuje autonómiu sociálnych partnerov a rôznych systémov stanovovania odmien v členských štátoch. Uvedená smernica tak nestanovuje úrovne alebo konkrétne zložky odmeňovania, ktoré sú členské štáty povinné zabezpečiť harmonizovaným spôsobom, a preto nemôže priamo určiť odmeny v Únii.

50

Pokiaľ ide o druhú časť prvého žalobného dôvodu, Parlament, Rada, Komisia a členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov žalovaných inštitúcií, tvrdia, že hoci právo združovať sa je predpokladom práva na kolektívne vyjednávanie, tieto dve práva sú odlišné.

53

Pri prijímaní napadnutej smernice normotvorca Únie vychádzal z ustanovení článku 153 ods. 2 písm. b) v spojení s článkom 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, ktoré oprávňujú Parlament a Radu prijať prostredníctvom smerníc minimálne požiadavky v oblasti „pracovných podmienok“.

54

Podľa článku 153 ods. 5 ZFEÚ sa však ustanovenia tohto článku „nevzťahujú na odmenu, právo združovať sa, právo na štrajk alebo na výluku“. Ustanovenia odsekov 1 až 4 tohto článku teda nemožno použiť ako právny základ na obchádzanie výslovného vylúčenia právomoci uvedeného v tomto článku 153 ods. 5 (pozri analogicky rozsudok z 5. októbra 2000, Nemecko/Parlament a Rada, C‑376/98 , EU:C:2000:544 , bod 79 ).

55

Preto treba overiť, či normotvorca Únie prijatím napadnutej smernice na základe ustanovení článku 153 ods. 1 a 2 ZFEÚ porušil vylúčenie právomoci v oblasti „odmien“ a „práva združovať sa“ uvedené v odseku 5 tohto článku, a prekročil tým právomoci zverené Zmluvami Únii.

Odôvodnenie

7 tejto smernice v tejto súvislosti uvádza, že „lepšie životné a pracovné podmienky, a to aj vďaka primeraným minimálnym mzdám, sú prínosom pre pracovníkov a podniky v Únii, ako aj pre spoločnosť a hospodárstvo vo všeobecnosti, a predpokladom dosiahnutia spravodlivého, inkluzívneho a udržateľného rastu“. Toto odôvodnenie okrem toho spresňuje, že „riešenie veľkých rozdielov v pokrytí a primeranosti, pokiaľ ide o ochranu formou minimálnych miezd, prispieva k posilňovaniu spravodlivosti na trhu práce Únie, predchádzaniu mzdovým a sociálnym nerovnostiam a k ich znižovaniu, ako aj k podpore hospodárskeho a sociálneho pokroku a vzostupnej konvergencie“. V odôvodnení 8 uvedenej smernice sa dodáva, že „ak sú minimálne mzdy stanovené na primeranej úrovni, podľa vnútroštátneho práva alebo kolektívnych zmlúv, chránia príjem pracovníkov, najmä znevýhodnených pracovníkov, pomáhajú zabezpečiť dôstojné živobytie“.

59

V druhom rade, pokiaľ ide o obsah napadnutej smernice, táto právna norma obsahuje 19 článkov. Jej články 1 a 2 definujú predmet úpravy a pôsobnosť, zatiaľ čo článok 3 obsahuje harmonizovanú definíciu pojmov „minimálna mzda“, „zákonná minimálna mzda“, „kolektívne vyjednávanie“, „kolektívna zmluva“ a „pokrytie kolektívnym vyjednávaním“.

60

Na účely dosiahnutia cieľov uvedených v bodoch 57 a 58 tohto rozsudku napadnutá smernica v súlade so svojím článkom 1 ods. 1 v spojení s odôvodnením 18 vytvára rámec založený na troch hlavných osiach uvedených v písmenách a) až c) tohto ustanovenia. Prvá os sa týka primeranosti zákonných minimálnych miezd na účely dosiahnutia dôstojných životných a pracovných podmienok. Druhá os sa vzťahuje na podporu kolektívneho vyjednávania o stanovovaní miezd. Tretia os sa napokon zameriava na zlepšenie účinného prístupu pracovníkov k právam na ochranu formou minimálnej mzdy, ak sú tieto práva stanovené vo vnútroštátnom práve a/alebo v kolektívnych zmluvách.

64

Na druhej strane článok 4 ods. 2 tejto smernice ukladá členským štátom, v ktorých je miera pokrytia kolektívnym vyjednávaním pod hranicou 80 %, aby stanovili rámec na podporu kolektívneho vyjednávania, a to buď zákonom po konzultácii so sociálnymi partnermi, alebo vo forme dohody s nimi, a aby na tento účel vypracovali akčný plán, v ktorom sa stanoví jasný harmonogram a konkrétne opatrenia na postupné zvyšovanie miery pokrytia kolektívnym vyjednávaním, a ktorý sa má pravidelne preskúmavať a v prípade potreby aktualizovať. Z odôvodnení 16 a 22 uvedenej smernice vyplýva, že normotvorca Únie v tejto súvislosti vychádzal z predpokladu, že existuje vzájomný vzťah medzi vysokou mierou pokrytia kolektívnym vyjednávaním a primeranosťou minimálnych miezd.

65

Pokiaľ ide o tretiu os, články 9 až 13 tej istej smernice obsahujú prierezové ustanovenia o verejnom obstarávaní, monitorovaní a získavaní údajov, o informáciách týkajúcich sa ochrany formou minimálnej mzdy, o práve na nápravu a ochranu pred nepriaznivým zaobchádzaním alebo nepriaznivými následkami, ako aj o režime sankcií.

66

Za týchto podmienok z preskúmania cieľa a obsahu napadnutej smernice vyplýva, že táto právna norma stanovila najmä rámec na stanovenie primeraných minimálnych miezd s cieľom zlepšiť životné a pracovné podmienky v Únii. Táto smernica teda na prvý pohľad patrí do jednej alebo viacerých oblastí vymenovaných v článku 153 ods. 1 ZFEÚ, medzi ktoré patria „pracovné podmienky“ uvedené v písmene b) tohto ustanovenia, pričom sa týka oblasti „odmien“, čo by mohlo spadať do rámca vylúčenia právomoci stanoveného v článku 153 ods. 5 ZFEÚ v súvislosti s „odmenou“.

69

Je pravda, ako zdôraznili Dánske kráľovstvo a Švédske kráľovstvo, že vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky citované v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, mal Súdny dvor preskúmať vymedzenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi v oblastiach uvedených v článku 153 ZFEÚ, pokiaľ ide o akty, ktoré sa netýkajú oblasti odmeňovania, ale upravujú iné pracovné podmienky alebo majú iný predmet úpravy a ktorých ustanovenia môžu mať určité dôsledky alebo vplyv na určenie odmien. Faktom zostáva, že Súdny dvor v týchto rozsudkoch vyložil rozsah pôsobnosti vylúčenia týkajúceho sa „odmeny“ a stanoveného v odseku 5 tohto článku vo všeobecnej rovine bez toho, aby sa zameral na viac či menej úzku súvislosť s oblasťou odmien v prípade aktov, ktorých výklad bol požadovaný.

70

Vzhľadom na požiadavky právnej istoty, jasnosti a kontinuity pri uplatňovaní kritérií upravujúcich rozdelenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi preto kritérium „priameho zasahovania práva Únie do určovania odmien v Únii“ uvedené v bode 68 tohto rozsudku musí byť smerodajné pri preskúmaní, či bolo dodržané vylúčenie právomoci týkajúceho sa „odmeny“, ktoré je stanovené v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, a to bez ohľadu na viac či menej úzku súvislosť medzi predmetným aktom a oblasťou „odmien“. To znamená, že právomoc Únie nemožno považovať za automaticky vylúčenú, ak sa tento akt týka tejto oblasti.

71

Navyše schopnosť normotvorcu Únie dosiahnuť ciele sociálnej politiky, ako sú uvedené v článku 151 prvom odseku ZFEÚ, a všeobecnejšie konkretizovať sociálny rozmer integrácie v rámci Európskej únie, by bola značne ohrozená, ak by nemohol prijať opatrenia, ktoré majú v praxi pozitívny dosah alebo vplyv na úroveň odmien, hoci by v tejto súvislosti konal pri plnom rešpektovaní rozmanitosti vnútroštátnych postupov v členských štátoch a autonómie sociálnych partnerov v súlade s článkom 151 druhým odsekom ZFEÚ a článkom 152 prvým odsekom ZFEÚ.

75

Na tento účel treba ešte overiť, či články 4 až 6 napadnutej smernice, ktorých sa v podstate týkajú výhrady Dánskeho kráľovstva a Švédskeho kráľovstva, predstavujú priame zasahovanie práva Únie do určovania odmien v rámci Únie v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 67 a 68 tohto rozsudku.

i) Článok 4 napadnutej smernice

76

Ako uvádzajú Dánske kráľovstvo a Švédske kráľovstvo, článok 4 napadnutej smernice stanovuje určité požiadavky, ktoré sú formulované tak všeobecne, ako aj v tom zmysle, že vyžadujú konkrétne opatrenia, ktoré sa majú prijať na podporu kolektívneho vyjednávania s cieľom určiť mzdy. Tento článok konkrétne v odseku 2 stanovuje, že členské štáty, v ktorých je miera pokrytia kolektívnym vyjednávaním nižšia ako 80 %, stanovia rámec umožňujúci priaznivé podmienky na kolektívne vyjednávanie, a to buď vo forme „zákona“ po konzultácii so sociálnymi partnermi, alebo vo forme „dohody“ s nimi. Tieto členské štáty musia tiež vypracovať „akčný plán“, v ktorom sa stanoví jasný harmonogram a „konkrétne opatrenia“ na postupné zvyšovanie miery pokrytia kolektívnym vyjednávaním, ktoré musia pravidelne preskúmavať, zverejňovať a oznamovať Komisii. Okrem toho treba spresniť, že pojmy „kolektívne vyjednávanie“, „kolektívna zmluva“ a „pokrytie kolektívnym vyjednávaním“ uvedené v tomto ustanovení sú predmetom harmonizovaných definícií v článku 3 bodoch 3 až 5 tejto smernice.

77

Na druhej strane uvedený článok 4 neupravuje obsah ani nepredpisuje výsledok kolektívneho vyjednávania. Ako zdôrazňujú Parlament a Rada, rôzne opatrenia uvedené v článku 4 neukladajú členským štátom povinnosti týkajúce sa výsledkov, ale nanajvýš povinnosti týkajúce sa prostriedkov. Článok 4 ods. 2 napadnutej smernice tak stanovuje, že členské štáty nemusia dosiahnuť hranicu 80 % pokrytia kolektívnym vyjednávaním uvedenú v tomto ustanovení, ale musia zaviesť „rámec“ poskytujúci priaznivé podmienky pre kolektívne vyjednávanie a vypracovať „akčný plán“ na jeho podporu. Toto ustanovenie treba navyše vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 25 napadnutej smernice, ktoré na tento účel spresňuje, že „prahová hodnota 80 % pokrytia kolektívnym vyjednávaním by sa mala vykladať iba ako ukazovateľ aktivujúci povinnosť vypracovať akčný plán“ a že pri analýze pokroku smerom k väčšiemu pokrytiu kolektívnym vyjednávaním, najmä pokiaľ ide o akčný plán stanovený touto smernicou, treba zohľadniť skutočnosť, že „miery pokrytia kolektívnym vyjednávaním v členských štátoch sa výrazne líšia, a to z dôvodu viacerých faktorov vrátane národných zvyklostí a praxe ako aj historického kontextu“.

80

Ak členský štát nedosiahne pokrytie kolektívnym vyjednávaním vo výške 80 %, ako je uvedené v článku 4 ods. 2 uvedenej smernice, samo osebe to nepredstavuje porušenie povinnosti tohto členského štátu.

81

Treba dodať, že článok 4 ods. 2 napadnutej smernice je formulovaný tak, aby plne zaručil autonómiu sociálnych partnerov. V súlade s týmto ustanovením sú členské štáty patriace do jeho pôsobnosti povinné zapojiť sociálnych partnerov do vytvorenia rámca umožňujúceho priaznivé podmienky na kolektívne vyjednávanie uvedené v tomto ustanovení bez ohľadu na to, či je tento „rámec“ prijatý vo forme zákona alebo vo forme dohody, ako aj do vypracovania, aktualizácie a preskúmania akčného plánu, ktorý sa v tomto ustanovení spomína. Rovnako článok 1 tejto smernice v odseku 2 stanovuje, že touto smernicou „nie je dotknuté úplné rešpektovanie autonómie sociálnych partnerov ani ich právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy“, pričom v odseku 4 sa uvádza, že „uplatňovanie tejto smernice musí byť v plnom súlade s právom na kolektívne vyjednávanie“.

85

Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že článok 4 napadnutej smernice nepredstavuje priame zasahovanie práva Únie do určovania odmien v rámci Únie v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 67 a 68 tohto rozsudku.

ii) Článok 5 napadnutej smernice

86

Na úvod treba zdôrazniť, že článok 5 napadnutej smernice, nazvaný „Postup stanovovania primeraných zákonných minimálnych miezd“, sa uplatňuje, ako vyplýva z jeho odseku 1, na členské štáty, v ktorých existujú zákonné minimálne mzdy. Článok 1 ods. 4 písm. a) tejto smernice v spojení s jej odôvodnením 19 v tejto súvislosti stanovuje, že žiadne ustanovenie uvedenej smernice nemožno vykladať tak, že členskému štátu, v ktorom sa tvorba miezd zabezpečuje prostredníctvom kolektívnych zmlúv, ukladá povinnosť zaviesť zákonnú minimálnu mzdu. Preto, ako uznávajú Dánske kráľovstvo a Švédske kráľovstvo, článok 5 rovnakej smernice rešpektuje právomoc členských štátov zvoliť si model stanovenia miezd.

87

Ako však Parlament, Rada a Francúzska republika správne uviedli pred Súdnym dvorom, ani článok 5 napadnutej smernice, ani nijaké iné jej ustanovenie nevymedzujú pojem „primeranosť“ zákonných minimálnych miezd. Naopak, vzhľadom na široké formulácie, ktoré článok 5 ods. 1 tejto smernice používa, ponecháva toto ustanovenie členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri definovaní tohto pojmu a pri určení jeho presného rozsahu. Primeranosť zákonných minimálnych miezd je nanajvýš orientačnou hodnotou, ku ktorej by sa členské štáty mali pri stanovovaní a aktualizácii zákonných minimálnych miezd približovať. Tento výklad potvrdzuje tak tretia veta článku 5 ods. 1 tejto smernice, ktorá na účely definície kritérií uvedených v druhej vete tohto ustanovenia odkazuje na vnútroštátnu prax členských štátov, rozhodnutia ich príslušných orgánov a trojstranné dohody, ako aj jeho piata veta, ktorá umožňuje členským štátom rozhodnúť o relatívnej váhe týchto kritérií s prihliadnutím na ich vnútroštátne sociálno‑ekonomické podmienky.

90

Preto vzhľadom na výslovný odkaz uvedeného ustanovenia najmä na vnútroštátnu prax definovanú vo vnútroštátnom práve nemožno pojem „primeranosť“ zákonných minimálnych miezd považovať za autonómny pojem práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, CU a ND (Sociálna pomoc – Nepriama diskriminácia), C‑112/22 a C‑223/22 , EU:C:2024:636 , bod 35 a citovanú judikatúru], na čom sa tiež zhodujú Parlament a Rada.

91

94

Pokiaľ ide po druhé o článok 5 ods. 2 napadnutej smernice, v písmenách a) až d) vymenúva štyri prvky, ktorými sú „kúpna sila zákonných minimálnych miezd s prihliadnutím na životné náklady“, „všeobecná úroveň miezd a ich distribúcia“, „miera rastu miezd“, ako aj „dlhodobé národné úrovne produktivity a vývoj v tejto oblasti“, a ktoré musia vnútroštátne kritériá uvedené v odseku 1 tohto článku minimálne obsahovať.

95

Je pravda, že ako potvrdzuje výraz „aspoň“ použitý v článku 5 ods. 2, tento zoznam nie je taxatívny, keďže členské štáty môžu pridať ďalšie prvky. Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 89 tohto rozsudku, z tretej vety článku 5 ods. 1 napadnutej smernice vyplýva, že členské štáty definujú vnútroštátne kritériá uvedené v tomto druhom ustanovení najmä v súlade so svojimi vnútroštátnymi postupmi, pričom z piatej vety toho istého odseku vyplýva, že členské štáty môžu tiež rozhodnúť o relatívnej váhe rôznych vnútroštátnych kritérií vrátane prvkov uvedených v článku 5 ods. 2. Okrem toho sú to práve sociálno‑ekonomické podmienky prevládajúce v každom členskom štáte, ktoré slúžia ako referenčný bod pre tieto rôzne vnútroštátne kritériá. Pravdou je, ako správne uvádza Dánske kráľovstvo, že článok 5 ods. 2 ukladá členským štátom, v ktorých existujú zákonné minimálne mzdy, povinnosť zabezpečiť, aby tieto kritériá obsahovali aspoň štyri prvky v ňom uvedené. Normotvorca Únie tým, že uložil povinnosť používať tieto prvky v postupoch stanovovania a aktualizácie zákonných minimálnych miezd, stanovil požiadavku, ktorá sa týka zložiek týchto miezd, čo má priamy vplyv na ich výšku, a to na rozdiel od toho, čo je uvedené v poslednej vete článku 5 ods. 1 napadnutej smernice, bez ohľadu na relevantnosť uvedených prvkov na vnútroštátnej úrovni vzhľadom na sociálno‑ekonomické podmienky prevládajúce v členských štátoch.

99

Po štvrté, pokiaľ ide o článok 5 ods. 4 napadnutej smernice, stanovuje, že členské štáty môžu na usmernenie svojho posúdenia primeranosti zákonných minimálnych miezd použiť „orientačné referenčné hodnoty“, ktoré sa bežne používajú na medzinárodnej úrovni, ako je prahová hodnota 60 % hrubého mediánu mzdy a/alebo orientačné referenčné hodnoty používané na vnútroštátnej úrovni. Ako pritom v podstate tvrdí Spolková republika Nemecko, tieto orientačné referenčné hodnoty sa odlišujú od prvkov, ktoré treba povinne zohľadniť ako kritérium v postupoch stanovenia a aktualizácie vnútroštátnych zákonných minimálnych miezd, a sú uvedené v článku 5 ods. 2 tejto smernice, keďže predstavujú jednoduché referenčné parametre na účely posúdenia primeranosti zákonných minimálnych miezd, z ktorých si navyše členské štáty môžu slobodne vybrať. Členské štáty tak môžu použiť buď orientačné referenčné hodnoty používané na vnútroštátnej úrovni, alebo orientačné referenčné hodnoty používané na medzinárodnej úrovni, alebo kombináciu oboch hodnôt. Z toho vyplýva, že článok 5 ods. 4 uvedenej smernice nestanovuje povinné prvky, pokiaľ ide o úroveň zákonných minimálnych miezd, ani neharmonizuje všetky zložky týchto miezd alebo ich časť, takže nepredstavuje priame zasahovanie práva Únie do určovania odmien v rámci Únie v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 67 a 68 tohto rozsudku.

100

Článok 6 napadnutej smernice, nazvaný „Rozdielne sadzby a odpočty“, v odseku 1 stanovuje, že ak členské štáty povolia rôzne sadzby zákonnej minimálnej mzdy pre konkrétne skupiny pracovníkov alebo odpočty, ktorými sa vyplácaná odmena zníži na nižšiu úroveň, než je príslušná zákonná minimálna mzda, zabezpečia, aby sa rešpektovala zásada nediskriminácie a zásada proporcionality, čo zahŕňa aj sledovanie oprávneného cieľa. Odsek 2 tohto článku 6 dodáva, že žiadne ustanovenie tejto smernice nemožno vykladať tak, že ukladá členským štátom povinnosť zaviesť rozdielne sadzby zákonných minimálnych miezd alebo odpočty z nich. Tieto ustanovenia treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 29 uvedenej smernice, v ktorom sa uvádza, že je dôležité zabrániť tomu, aby sa tieto rozdielne sadzby a odpočty „využívali vo veľkom rozsahu“, pretože by mohli mať negatívny vplyv na primeranosť zákonných minimálnych miezd.

103

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že článok 6 napadnutej smernice ponecháva členským štátom možnosť zaviesť alebo nezaviesť rozdielne sadzby a odpočty zo zákonných minimálnych miezd, ktorými sa znižuje vyplácaná odmena na nižšiu úroveň, než je príslušná zákonná minimálna mzda. Vo zvyšnej časti článok 6 napadnutej smernice, ktorý len ukladá členským štátom povinnosť dodržiavať zásady nediskriminácie a proporcionality, ak povoľujú rozdielne sadzby zákonnej minimálnej mzdy pre osobitné kategórie pracovníkov alebo odpočty, ktoré znižujú vyplácané odmeny pod úroveň príslušnej zákonnej minimálnej mzdy, nepredstavuje žiadne priame zasahovanie práva Únie do určovania odmien v rámci Únie v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 67 a 68 tohto rozsudku.

Hoci pojem „právo združovať sa“ uvedený v tomto článku 153 ods. 5 nie je v Zmluve o FEÚ definovaný, podľa ustálenej judikatúry treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie a ciele, ktoré sleduje, ale aj jeho kontext, ako aj všetky ustanovenia práva Únie, keďže aj vývoj takéhoto ustanovenia môže obsahovať relevantné prvky pre jeho výklad [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 47 , ako aj citovanú judikatúru, a z 19. novembra 2024, Komisia/Česká republika (Zvoliteľnosť a členstvo v politickej strane), C‑808/21 , EU:C:2024:962 , bod 91 ].

107

109

V prvom rade článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ výslovne priznáva normotvorcovi Únie právomoc prijímať opatrenia, pokiaľ ide o „zastupovanie a kolektívn[u] ochran[u] záujmov pracujúcich a zamestnávateľov, vrátane spolurozhodovania“. Znenie tohto ustanovenia mu pritom priznáva dostatočne širokú pôsobnosť na to, aby boli pokryté opatrenia upravujúce právo na kolektívne vyjednávanie, bez ohľadu na vylúčenie týkajúce sa práva združovať sa uvedené v článku 153 ods. 5 ZFEÚ.

110

Ďalej zo spojenia pojmov „právo združovať sa“ a „kolektívne vyjednávanie medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi“ v siedmej zarážke článku 156 prvého odseku ZFEÚ možno vyvodiť, že na účely tohto článku a všeobecnejšie na účely ustanovení hlavy X tretej časti Zmluvy o FEÚ mali autori Zmlúv v úmysle rozlišovať medzi oblasťami, na ktoré sa vzťahuje každý z týchto dvoch pojmov.

111

Napokon Charta sociálnych práv a Európska sociálna charta ako nástroje výslovne uvedené v článku 151 prvom odseku ZFEÚ, a tiež Charta, sa zaoberajú samostatne právom združovať sa a právom na kolektívne vyjednávanie.

V tejto súvislosti je nepochybne pravda, ako tvrdí Dánske kráľovstvo, že výnimka stanovená v článku 153 ods. 5 ZFEÚ má svoj pôvod v článku 2 ods. 6 dohody o sociálnej politike uzavretej medzi členskými štátmi Európskeho spoločenstva s výnimkou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska ( Ú. v. ES C 191, 1992, s. 91 ), pripojenej k protokolu (č. 14) o sociálnej politike, ktorý je prílohou k Zmluve o ES, a teda predchádza prijatiu Charty. Tvrdenie Dánskeho kráľovstva, podľa ktorého autori Zmlúv zamýšľali vyňať z právomocí Únie v článku 153 ods. 5 ZFEÚ otázku slobodnej účasti na kolektívnom vyjednávaní ako neoddeliteľnú súčasť práva združovať sa, však okrem Charty nemá oporu ani v ustanoveniach Európskej sociálnej charty a Charty sociálnych práv, ktoré predchádzali prijatiu Dohody o sociálnej politike. Európska sociálna charta a Charta sociálnych práv totiž tiež považujú právo združovať sa a právo na kolektívne vyjednávanie za samostatné práva, čo vyplýva, pokiaľ ide o prvú z nich, z jej článkov 5 a 6, a pokiaľ ide o druhú, z jej článkov 11 a 12.

115

Pojem „právo združovať sa“ uvedený v článku 153 ods. 5 ZFEÚ sa má preto vykladať v tom zmysle, že odkazuje na slobodu pracovníkov a zamestnávateľov zriaďovať alebo rušiť organizácie, vrátane odborových zväzov, alebo do nich vstupovať alebo nevstupovať, pričom sa však nevzťahuje na opatrenia upravujúce právo na kolektívne vyjednávanie medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi.

116

Pokiaľ ide o právne kritérium uplatniteľné na preskúmanie dodržania vylúčenia týkajúceho sa „práva združovať sa“, ktoré je stanovené v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, treba konštatovať, ako to urobil generálny advokát v bode 107 svojich návrhov, že vylúčenie právomoci vzťahujúce sa na „právo združovať sa“, ako je definované v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, sa nevzťahuje na každé opatrenie súvisiace s právom združovať sa, ale len na opatrenia, ktoré sú priamym zasahovaním práva Únie do tohto práva alebo do jeho výkonu. Toto vylúčenie sa naopak nevzťahuje na opatrenia, ktoré síce majú súvislosť s právom združovať sa, no priamo toto právo neupravujú, ale upravujú právo na kolektívne vyjednávanie.

120

Dodržanie vylúčenia právomoci týkajúceho sa „práva združovať sa“, ktoré je stanovené v článku 153 ods. 5 ZFEÚ, predpokladá, že ani článok 4 ods. 1 písm. d) napadnutej smernice, ani opatrenia prijaté členskými štátmi na zabezpečenie prebratia tohto ustanovenia do ich vnútroštátneho práva nepredstavujú priame zasahovanie do zriaďovania, fungovania a správy združení.

121

V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 4 ods. 1 písm. d) napadnutej smernice vyplýva, že hoci sa týka práva na združovanie, jeho cieľom je podporiť právo na slobodnú účasť na kolektívnom vyjednávaní.

122

Článok 4 ods. 1 písm. d) napadnutej smernice preto nezasahuje do právomoci, ktorú majú členské štáty na prijatie opatrení priamo upravujúcich právo združovať sa. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že ako vyplýva jednak z odkazu na „vnútroštátne právo a prax“ v znení článku 4 ods. 1 tejto smernice, a jednak z výrazu „vhodné“ v písmene d) tejto smernice, členské štáty nemajú povinnosť prijať „opatrenia“ podľa tohto písmena d) a v každom prípade tak musia urobiť len v rozsahu, v akom to ich vnútroštátne právo a prax umožňujú. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že tieto ustanovenia neharmonizujú obsah predpísaných opatrení. Navyše, ako vyplýva z bodu 84 tohto rozsudku, ustanovenia uvedeného článku 4 treba vykladať s prihliadnutím na článok 152 prvý odsek ZFEÚ, ktorý od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy výslovne zakotvuje rešpektovanie autonómie sociálnych partnerov.

126

To znamená, že článok 4 ods. 2 napadnutej smernice nepredstavuje priame zasahovanie práva Únie do práva združovať sa.

127

Preto treba druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

128

Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvému žalobnému dôvodu vyhovieť v rozsahu, v akom sa týka článku 5 ods. 2 napadnutej smernice, a teda aj časti vety „vrátane prvkov podľa odseku 2“ nachádzajúcej sa v piatej vete článku 5 ods. 1 tejto smernice, ako aj časti vety „za predpokladu, že uplatňovanie tohto mechanizmu nevedie k zníženiu zákonnej minimálnej mzdy“ nachádzajúcej sa v článku 5 ods. 3 tejto smernice, pričom v zostávajúcej časti treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

130

Napadnutá smernica totiž sleduje dva rovnako dôležité ciele, keďže jej zámerom je upraviť nielen „pracovné podmienky“ uvedené v článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, ale aj „zastupovanie a kolektívn[u] ochran[u] záujmov pracujúcich a zamestnávateľov“ v zmysle článku 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ. Každý z týchto právnych základov pritom predpokladá iný legislatívny postup a tieto postupy sú nezlučiteľné. Článok 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ vyžaduje jednomyseľnosť v Rade na rozdiel od článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ, ktorý v Rade vyžaduje kvalifikovanú väčšinu.

131

Parlament a Rada, Komisia, ako aj členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov žalovaných inštitúcií, spochybňujú argumentáciu Dánskeho kráľovstva v rámci druhého žalobného dôvodu.

b)

Posúdenie Súdnym dvorom

135

Hoci v každej z týchto dvoch oblastí môžu Parlament a Rada v súlade s článkom 153 ods. 2 písm. b) ZFEÚ prijať „minimálne požiadavky“, v prvom prípade konajú podľa riadneho legislatívneho postupu, pričom Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, a v druhom prípade podľa mimoriadneho legislatívneho postupu, ktorý si v Rade vyžaduje jednomyseľnosť.

136

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o hlavné ustanovenia napadnutej smernice uvedené v jej článkoch 4 až 8, najprv článok 4 tejto smernice stanovuje, ako vyplýva z bodov 63 a 64 tohto rozsudku, opatrenia týkajúce sa podpory kolektívneho vyjednávania pri stanovovaní miezd. Takéto opatrenia určite môžu patriť do oblasti, ktorou je „zastupovanie a kolektívna ochrana záujmov pracujúcich a zamestnávateľov, vrátane spolurozhodovania“, uvedenej v článku 153 ods. 1 písm. f) ZFEÚ. Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bode 119 svojich návrhov, treba zohľadniť súvislosť, ktorú táto smernica vo svojom článku 1 ods. 1 v spojení s jej odôvodneniami 16 a 22 vytvára medzi podporou kolektívneho vyjednávania na účely stanovovania miezd a hlavným cieľom uvedenej smernice, ktorým je zlepšiť životné a pracovné podmienky v Únii, a najmä primeranosť minimálnych miezd pre pracovníkov. V tomto kontexte článok 4 rovnakej smernice predstavuje skôr len prostriedok na dosiahnutie jej hlavného cieľa než samostatný a odlišný cieľ alebo zložku tejto smernice. Aj tento článok 4 teda patrí do oblasti „pracovné podmienky“ uvedenej v článku 153 ods. 1 písm. b) ZFEÚ. V každom prípade článok 4 predstavuje nanajvýš odlišný cieľ alebo zložku v oblasti, ktorou je „zastupovanie a kolektívna ochrana záujmov pracujúcich a zamestnávateľov“, ktorá je čisto vedľajšia vo vzťahu k hlavnému cieľu alebo hlavnej zložke spadajúcej do oblasti „pracovné podmienky“.

140

Za týchto okolností treba druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

141

Vzhľadom na vyššie uvedené sú návrhy Dánskeho kráľovstva čiastočne dôvodné v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu článku 5 ods. 2 napadnutej smernice a časti vety „za predpokladu, že uplatňovanie tohto mechanizmu nevedie k zníženiu zákonnej minimálnej mzdy“ uvedenej v článku 5 ods. 3 tejto smernice z dôvodu, že tieto ustanovenia patria do oblastí vyňatých z právomocí Únie v súlade s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ. Zrušenie tohto článku 5 ods. 2 zahŕňa zrušenie časti vety „vrátane prvkov podľa odseku 2“ uvedenej v piatej vete článku 5 ods. 1 tejto smernice.

B. O subsidiárnych návrhoch na zrušenie článku 4 ods. 1 písm. d) a/alebo článku 4 ods. 2 napadnutej smernice

142

145

Článok 138 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Súdny dvor môže rozhodnúť, že účastník konania znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

146

Keďže Dánske kráľovstvo nemalo v prejednávanej veci úspech v časti predmetu konania, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu dvoch tretín trov konania, ktoré vznikli Parlamentu a Rade, ako aj na náhradu dvoch tretín svojich vlastných trov konania. Je potrebné rozhodnúť, že Parlament a Rada znášajú jednu tretinu trov konania Dánskeho kráľovstva a jednu tretinu svojich vlastných trov konania.

147

V súlade s článkom 140 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku Belgické kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Helénska republika, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Portugalská republika, Švédske kráľovstvo a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania, ktoré vynaložili ako vedľajší účastníci konania.

Dánske kráľovstvo je povinné nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie, a znáša dve tretiny svojich vlastných trov konania.

4.

Európsky parlament a Rada Európskej únie sú povinné nahradiť jednu tretinu trov konania, ktoré vznikli Dánskemu kráľovstvu, a znášajú jednu tretinu svojich vlastných trov konania.

5.

Belgické kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Helénska republika, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Portugalská republika, Švédske kráľovstvo a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Podpisy