C-31/23

62023CJ0031

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

zo 4. októbra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s výstužami do betónu – Rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 konštatuje porušenie článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy o ESUO – Rozhodnutie prijaté na základe zrušenia skorších rozhodnutí – Uskutočnenie nového vypočutia za prítomnosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov – Právo na obhajobu – Zásada riadnej správy vecí verejných – Požiadavka nestrannosti – Primeraná lehota – Povinnosť odôvodnenia – Proporcionalita – Zásada ne bis in idem – Námietka nezákonnosti – Priťažujúce okolnosti – Opakované porušovanie – Poľahčujúce okolnosti – Rovnosť zaobchádzania“

Vo veci C‑31/23 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 19. januára 2023,

vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predseda šiestej komory T. von Danwitz, sudcovia P. G. Xuereb (spravodajca) a A. Kumin,

generálny advokát: N. Emiliou,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

Nariadenie (ES) č. 1/2003

2

Článok 7 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205), nazvaný „Zistenie a ukončenie porušovania“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak Komisia konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu zistí porušovanie článkov [101] alebo [102 ZFEÚ], môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania. Na tento účel im môže uložiť akékoľvek štrukturálne opatrenia alebo opatrenia o správaní, ktoré sú primerané k spáchanému priestupku a nevyhnutné pre efektívne ukončenie porušovania. Štrukturálne opatrenia sa môžu uložiť buď vtedy, keď neexistuje žiadne účinné opatrenie orientované na správanie alebo keď akékoľvek rovnocenné opatrenie orientované na správanie by mohlo znamenať pre príslušný podnik väčšie zaťaženie ako štrukturálne opatrenie. Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie potom, čo bolo spáchané.“

3

Článok 14 tohto nariadenia s názvom „Poradný výbor“ stanovuje:

Podľa článku 23 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú článok 101 alebo 102 ZFEÚ.

5

Článok 25 tohto nariadenia, nazvaný „Premlčacie lehoty na ukladanie pokút“, stanovuje:

„1. Právomoci zverené Komisii článkami 23 a 24 podliehajú týmto premlčacím lehotám:

a)

tri roky v prípade porušenia ustanovení týkajúcich sa žiadosti o informácie alebo vykonávania inšpekcií;

b)

písomné povolenia na vykonávanie inšpekcií vydané Komisiou alebo orgánom hospodárskej súťaže členského štátu svojim úradníkom;

c)

začatie konania zo strany Komisie alebo orgánu hospodárskej súťaže členského štátu;

d)

oznámenie Komisie alebo orgánu hospodárskej súťaže členského štátu o zohľadnení námietok [výhrad – neoficiálny preklad ].

2. Právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje. …

3. Ak to Komisia považuje za nevyhnutné, môže vypočuť aj iné fyzické alebo právnické osoby. Žiadosť o vypočutie zo strany takýchto osôb sa schváli, ak preukážu dostatočný záujem. Orgány hospodárskej súťaže členských štátov môžu požiadať Komisiu aj o vypočutie iných fyzických alebo právnických osôb.

…“

Nariadenie č. 773/2004

7

Článok 11, nazvaný „Právo byť vypočutý“, nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18 ; Mim. vyd. 08/003, s. 81), zmeneného nariadením Komisie (ES) č. 622/2008 z 30. júna 2008 ( Ú. v. EÚ L 171, 2008, s. 3 ) (ďalej len „nariadenie č. 773/2004“), stanovuje:

9

Článok 13 tohto nariadenia s názvom „Vypočutie iných osôb“ stanovuje:

„1. Ak fyzické alebo právnické osoby, iné ako sú uvedené v článku 5 a 1 požiadajú o vypočutie a preukážu dostatočný záujem, Komisia ich bude informovať písomnou formou o charaktere a predmete konania a stanoví lehotu, v ktorej môžu písomne oznámiť svoje stanoviská.

2. Komisia môže, tam, kde to pripadá do úvahy, vyzvať osoby uvedené v odseku 1 predniesť svoje argumenty v rámci ústneho vypočutia strán, ktorým bolo oznámenie o námietkach [oznámenie o výhradách – neoficiálny preklad ] adresované, pokiaľ osoby uvedené v odseku 1 o to vo svojich písomných pripomienkach požiadajú.

3. Komisia môže vyzvať akúkoľvek inú osobu vyjadriť svoje stanoviská v písomnej forme a zúčastniť sa ústneho vypočutia strán, ktorým bolo oznámenie o námietkach [oznámenie o výhradách – neoficiálny preklad ] adresované. Komisia môže taktiež vyzvať takéto osoby vyjadriť svoje stanoviská v rámci ústneho vypočutia.“

10

11

Hlavným cieľom oznámenia Komisie o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 [ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ C 308, 2011, s. 6 ) (ďalej len „oznámenie z roku 2011“) je, ako vyplýva z jeho bodu 1, poskytnúť praktické usmernenia týkajúce sa konaní podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ.

12

Bod 6 tohto oznámenia stanovuje, že toto oznámenie sa uplatňuje odo dňa jeho uverejnenia na „otvorené [na prebiehajúce – neoficiálny preklad ] a budúce prípady“. Pokiaľ ide o prebiehajúce prípady, podľa poznámky pod čiarou 16 uvedeného oznámenia sa toto oznámenie uplatní na „akýkoľvek procesný úkon, ktorý sa má vykonať po uverejnení“.

13

Podľa bodov 84, 86 a 109 toho istého oznámenia:

14

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 1 až 31 napadnutého rozsudku:

„1 Žalobkyňa, Ferriere Nord SpA, je spoločnosť založená podľa talianskeho práva, ktorá pôsobí v odvetví výstuží do betónu od apríla 1992.

A. Prvé rozhodnutie Komisie (2002)

2 Od októbra do decembra 2000 Komisia Európskych spoločenstiev vykonala v súlade s článkom 47 UO kontroly v talianskych podnikoch vyrábajúcich výstuže do betónu, medzi nimi aj v podniku žalobkyne, a v združení podnikov Federazione Imprese Siderurgiche Italiane (Združenie talianskych oceliarskych podnikov) (ďalej len ‚Združenie‘). Na základe tohto ustanovenia im tiež zaslala žiadosti o informácie.

3 Dňa 26. marca 2002 Komisia začala konanie podľa článku 65 UO a uviedla výhrady podľa článku 36 UO (ďalej len „oznámenie o výhradách“), ktoré boli oznámené najmä žalobkyni. Tá odpovedala na oznámenie o výhradách 31. mája 2002.

9 Dňa 10. marca 2003 podala žalobkyňa na Všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiu z roku 2002. Všeobecný súd zrušil uvedené rozhodnutie vo vzťahu k žalobkyni (rozsudok z 25. októbra 2007, Ferriere Nord/Komisia, T‑94/03 , …, EU:T:2007:320 ) a ostatným podnikom, ktorým je rozhodnutie určené, z dôvodu, že použitý právny základ, teda článok 65 ods. 4 a 5 UO, už v čase prijatia tohto rozhodnutia nebol účinný. Z tohto dôvodu Komisia nemala na základe týchto ustanovení právomoc konštatovať a postihovať porušenie článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy o ESUO. Všeobecný súd nepreskúmal ostatné aspekty tohto rozhodnutia.

10 Rozhodnutie z roku 2002 nadobudlo právoplatnosť vo vzťahu k [Združeniu], ktoré nepodalo žalobu na Všeobecný súd.

B. Druhé rozhodnutie Komisie (2009)

11 Listom z 30. júna 2008 Komisia informovala žalobkyňu a ostatné dotknuté podniky o svojom úmysle prijať nové rozhodnutie, pričom opravila použitý právny základ. Okrem toho spresnila, že uvedené rozhodnutie sa zakladá na dôkazoch predložených v oznámení o výhradách a v oznámení o doplňujúcich výhradách. Na výzvu Komisie žalobkyňa predložila 1. augusta 2008 písomné pripomienky.

12 Komisia faxmi z 24. júla a 25. septembra 2008 a následne z 13. marca, 30. júna a 27. augusta 2009 požiadala žalobkyňu o informácie týkajúce sa jej akcionárov a finančnej situácie podniku. Žalobkyňa odpovedala na tieto žiadosti o informácie e‑mailami z 1. augusta a 1. októbra 2008, potom z 18. marca, 1. júla a 8. septembra 2009.

13 Dňa 30. septembra 2009 Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 7492 v konečnom znení týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 Zmluvy o ESUO (vec COMP/37.956 – Výstuže do betónu, opätovné prijatie), adresované tým istým podnikom ako rozhodnutie z roku 2002, vrátane žalobkyne. Toto rozhodnutie bolo prijaté na základe procesných pravidiel Zmluvy o ES a [nariadenia č. 1/2003]. Vychádzala zo skutočností uvedených v oznámení o výhradách a v oznámení o doplňujúcich výhradách a v podstate prevzala obsah a závery rozhodnutia z roku 2002. Konkrétne výška pokuty uloženej žalobkyni vo výške 3,57 milióna eur zostala nezmenená.

18 Súdny dvor pritom konštatoval, že v prejednávanej veci samotné vypočutie z 13. júna 2002, ktoré sa týkalo merita konania, nemožno považovať za zlučiteľné s procesnými požiadavkami týkajúcimi sa prijatia rozhodnutia na základe nariadenia č. 1/2003 v prípade neúčasti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov.

19 Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia nemala povinnosť pred prijatím rozhodnutia z roku 2009 zorganizovať nové vypočutie z dôvodu, že podniky už mali možnosť byť ústne vypočuté na vypočutiach z 13. júna a 30. septembra 2002.

20 Vo svojom rozsudku z 21. septembra 2017, Ferriere Nord/Komisia ( C‑88/15 P , EU:C:2017:716 ), Súdny dvor pripomenul dôležitosť toho, aby sa na žiadosť dotknutých účastníkov konania konalo vypočutie, na ktoré sú pozvané orgány hospodárskej súťaže členských štátov, pričom jeho neuskutočnenie predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí.

21 Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že toto právo uvedené v nariadení č. 773/2004 nebolo dodržané, nebolo potrebné, aby podnik, ktorého právo bolo takto porušené, preukázal, že toto porušenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah [rozhodnutia z roku 2009].

22 Súdny dvor tiež z rovnakých dôvodov zrušil ďalšie rozsudky Všeobecného súdu prijaté 9. decembra 2014, ktorými rozhodol o zákonnosti rozhodnutia z roku 2009, ako aj toto rozhodnutie vo vzťahu k štyrom ďalším podnikom. Rozhodnutie z roku 2009 sa naopak stalo konečným pre podniky, ktorým bolo určené, ktoré nepodali odvolanie proti uvedeným rozsudkom.

28 Dňa 4. júla 2019 Komisia prijala [sporné] rozhodnutie adresované piatim podnikom, vo vzťahu ku ktorým bolo rozhodnutie z roku 2009 zrušené, a to okrem žalobkyne, spoločnostiam Alfa Acciai SpA, Feralpi Holding SpA (predtým Feralpi Siderurgica SpA a Federalpi Siderurgica SRL), Partecipazioni Industriali SpA (predtým Riva Acciaio SpA a neskôr Riva Fire SpA, ďalej len ‚Riva‘), ako aj Valsabbia Investimenti SpA a Ferriera Valsabbia SpA.

29 [Sporným] rozhodnutím Komisia konštatovala rovnaké porušenie ako porušenie, ktoré je predmetom rozhodnutia z roku 2009, pričom z dôvodu dĺžky konania znížila pokuty uložené podnikom, ktorým bolo rozhodnutie určené, o 50 %. Žalobkyni bolo okrem toho priznané dodatočné zníženie pokuty o 6 %, pretože sa nezúčastnila na časti kartelu týkajúcej sa obmedzovania alebo kontroly výroby alebo predaja počas určitého obdobia. V článku 2 [sporného] rozhodnutia tak uložila žalobkyni pokutu vo výške 2,237 milióna eur.

30 Dňa 8. júla 2019 bola žalobkyni zaslaná neúplná kópia [sporného] rozhodnutia, ktorá obsahovala len nepárne strany, čo žalobkyňa oznámila Komisii listom z 9. júla 2019.

31 Dňa 18. júla 2019 bola žalobkyni doručená úplná verzia [sporného] rozhodnutia.“

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

15

18

Vo svojej tretej výhrade uvedeného žalobného dôvodu odvolateľka tvrdila, že Komisia jednak porušila rôzne pravidlá týkajúce sa organizácie vypočutí a jednak sa dopustila pochybenia, keď nepozvala Združenie, Leali SpA a jej dcérsku spoločnosť Acciaierie e Ferriere Leali Luigi SpA (ďalej spoločne len „Leali“), Lucchini SpA, Riva, Industrie Riunite Odolesi SpA (ďalej len „IRO“) a Associazione Nazionale Sagomatori Ferro (Národné združenie spoločností na spracovanie železa, ďalej len „Ansfer“) na vypočutie z 23. apríla 2018, hoci vzhľadom na to, že vo veci zohrávali dôležitú úlohu, mohli oznámiť orgánom hospodárskej súťaže členských štátov informácie, ktoré by im umožnili prijať ich stanovisko s úplnou znalosťou veci. Podľa odvolateľky bolo porušené jej právo na obhajobu, keďže nemohla využiť stanovisko, ktoré tieto orgány vydali s úplnou znalosťou veci.

19

Vo svojej štvrtej výhrade prvého žalobného dôvodu odvolateľka tvrdila, že nebolo možné napraviť procesnú vadu vytýkanú Súdnym dvorom. Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula, došlo podľa nej k takým zmenám v identite aktérov a štruktúre trhu, že nebolo možné uskutočniť žiadne vypočutie za rovnakých podmienok alebo prinajmenšom za rovnocenných podmienok, aké platili v roku 2002.

20

Svojou piatou výhradou tohto žalobného dôvodu odvolateľka najmä tvrdila, že stanovisko poradného výboru, ktoré obsahovalo vyhlásenie podpísané ôsmimi orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov, podľa ktorého vypočutie z 23. apríla 2018 napravilo procesnú vadu konštatovanú Súdnym dvorom v rozsudku z 21. septembra 2017, Ferriere Nord/Komisia ( C‑88/15 P , EU:C:2017:716 ), je chybné. Dva z týchto ôsmich orgánov, vrátane orgánu hospodárskej súťaže spravodajcu, sa totiž na tomto vypočutí nezúčastnili.

24

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, Všeobecný súd po prvé rozhodol, že argumentácia odvolateľky nemohla preukázať, že v prejednávanej veci nebola zaručená nestrannosť tak zástupcov orgánov hospodárskej súťaže členských štátov v poradnom výbore, ako aj Komisie. Po druhé Komisia tým, že na vypočutie z 23. apríla 2018 nepozvala niektoré podniky a združenia, neporušila ani pravidlá týkajúce sa organizácie vypočutí, ani právo žalobkyne na obhajobu. Po tretie zmeny kontextu spôsobené plynutím času nemajú vplyv na možnosť Komisie obnoviť konanie po zrušení jedného z jej rozhodnutí rozsudkom Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu, pokiaľ táto inštitúcia overila, že pokračovanie v konaní sa ešte javí ako riešenie primerané situácii, ako to urobila Komisia v prejednávanej veci. Po štvrté argumentácia, ktorej cieľom je preukázať, že stanovisko poradného výboru bolo chybné, nie je dôvodná.

25

Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, Všeobecný súd rozhodol, že ani dĺžka administratívnych štádií konania vedeného Komisiou, ani celková dĺžka tohto konania nebola neprimeraná, a že v každom prípade aj za predpokladu, že by sa dĺžka konania mohla považovať za odporujúcu zásade primeranej lehoty, odvolateľka nepreukázala nijaký zásah do jej práva na obhajobu vyplývajúci z tejto dĺžky.

26

Pokiaľ ide o šiesty žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, Všeobecný súd rozhodol, že námietka nezákonnosti týkajúca sa článku 25 nariadenia č. 1/2003, ktorá je v ňom uvedená, musí byť zamietnutá. Odvolateľka nepreukázala, že normotvorca Únie v rámci zosúlaďovania, ktoré vykonal medzi cieľmi, ktoré bolo v tejto súvislosti potrebné zohľadniť, prekročil priestor, ktorý mu musí byť v tomto rámci priznaný. Stanovením premlčacej lehoty na sankcionovanie porušení práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže v trvaní piatich rokov a v prípade prerušenia tejto lehoty v trvaní desiatich rokov by sa časovo striktne obmedzilo konanie Komisie. Pokiaľ ide o skutočnosť, že podľa článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 je plynutie premlčacej lehoty prerušené počas konaní o žalobe proti rozhodnutiu Komisie, Všeobecný súd zdôraznil, že ide o situácie, v ktorých nečinnosť Komisie nie je dôsledkom nedostatku náležitej starostlivosti tejto inštitúcie.

29

Pokiaľ ide o ôsmy žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, Všeobecný súd sa domnieval, že po prvé zvýšenie pokuty uloženej odvolateľke z dôvodu opakovaného porušovania bolo pre odvolateľku dostatočne predvídateľné, a teda neporušilo jej právo na obhajobu, po druhé lehota, ktorá sa mala zohľadniť na účely rozhodnutia, či je potrebné takéto zvýšenie uložiť, nebola neprimerane dlhá, a po tretie zvýšenie o 50 % uplatnené v prejednávanej veci z dôvodu opakovaného porušovania nebolo neprimerané.

30

Pokiaľ ide o deviaty žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, Všeobecný súd rozhodol, že po prvé rozdiel medzi sadzbami zníženia priznaného odvolateľke a inému podniku z dôvodu neúčasti týchto podnikov na konkrétnej časti kartelu, ktorej sa týka sporné rozhodnutie, bol odôvodnený, a po druhé, že Komisia neposkytla súvisiace informácie oneskorene.

subsidiárne zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bol zamietnutý jej subsidiárny návrh na čiastočné zrušenie sporného rozhodnutia, čiastočne zrušil toto rozhodnutie a znížil pokutu, ktorá jej bola uložená,

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.

32

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

34

Odvolateľka uvádza na podporu svojho odvolania osem odvolacích dôvodov.

O prvom odvolacom dôvode

35

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa delí na štyri časti, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil právo na obhajobu, nepreskúmal dôkazy, zjavne skreslil skutkové okolnosti a dôkazy, porušil svoju povinnosť odôvodniť svoje rozsudky a vykonal svojvoľné posúdenia.

O tretej časti

38

Podľa článku 170 ods. 1 druhej vety Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom. Ak sa však podľa ustálenej judikatúry účastníkovi umožní predložiť dôvody alebo tvrdenia, ktoré neboli predložené v konaní pred Všeobecným súdom, po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom, povolí sa mu predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, spor v širšom rozsahu, než bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd. V rámci odvolania sa tak právomoc Súdneho dvora obmedzuje na preskúmanie toho, ako Všeobecný súd posúdil žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré boli pred ním prejednané (rozsudok z 29. februára 2024, Euranimi/Komisia, C‑95/23 P , EU:C:2024:177 , bod 53 citovaná judikatúra).

39

V bode 158 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že výhrada odvolateľky, podľa ktorej nebolo možné napraviť procesnú vadu vytýkanú Súdnym dvorom, bola založená na konštatovaní, podľa ktorého z dôvodu uplynutého času boli zmeny v identite aktérov a štruktúre trhu také, že nebolo možné uskutočniť žiadne vypočutie za rovnakých podmienok alebo prinajmenšom za rovnocenných podmienok, aké platili v roku 2002.

40

Tento opis výhrady v prvostupňovom konaní odvolateľka vo svojom odvolaní nespochybnila. Treba však konštatovať, že z uvedeného opisu nevyplýva, že odvolateľka pred Všeobecným súdom tvrdila, že pochybenia, ktorých sa dopustila Komisia, mali za následok nenapraviteľnosť procesnej vady konštatovanej Súdnym dvorom v rozsudku z 21. septembra 2017, Ferriere Nord/Komisia ( C‑88/15 P , EU:C:2017:716 ).

43

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 64 až 78 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že na vypočutí z 23. apríla 2018 a pri prijímaní stanoviska poradného výboru tak Komisia, ako aj zástupcovia orgánov hospodárskej súťaže členských štátov spĺňali požiadavku nestrannosti.

44

Po prvé podľa názoru odvolateľky tieto orgány nemohli prijať iné stanoviská ako tie, ktoré už boli uvedené v rozhodnutí z roku 2009 a ktoré Všeobecný súd potvrdil v rozsudku z 9. decembra 2014, Ferriere Nord/Komisia ( T‑90/10 , EU:T:2014:1035 ), ako aj v siedmich ďalších rozsudkoch vydaných v priebehu roka 2014 v súvislosti so žalobami podanými inými adresátmi rozhodnutia z roku 2009 proti tomuto rozhodnutiu (ďalej spoločne len „rozsudky z roku 2014“), z ktorých niektoré nadobudli právoplatnosť.

45

Po druhé posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého bola požiadavka nestrannosti dodržaná, pokiaľ ide o Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (AGCM) (Úrad na ochranu hospodárskej súťaže a trhu, Taliansko), je nesprávne a vychádza zo zjavného skreslenia, či dokonca z prostého opomenutia posúdenia skutkových okolností a dôkazov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sú dva predpoklady, o ktoré sa Všeobecný súd opieral v bode 75 napadnutého rozsudku, nesprávne. Na jednej strane skutočnosť, že kartel, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie AGCM z roku 2017, je odlišný od kartelu, na ktorý sa vzťahuje sporné rozhodnutie, je irelevantná. Na druhej strane predpoklad, podľa ktorého rozhodnutie AGCM z roku 2017 nemohlo ovplyvniť tento orgán, pretože toto rozhodnutie bolo zrušené talianskym súdom, je tiež nesprávny. K tomuto zrušeniu totiž došlo po vypočutí z 23. apríla 2018, pretože vyplývalo z rozsudku Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko) z 12. júna 2018. Za týchto podmienok sa odvolateľka domnieva, že bolo v záujme AGCM, aby na tomto vypočutí došlo k potvrdeniu námietok Komisie. Okrem toho v čase, keď 27. júna a 1. júla 2019 AGCM vydal svoje stanovisko v rámci poradného výboru, o jeho odvolaní proti tomuto rozsudku sa ešte nerozhodlo.

48

Po tretie po rozsudkoch z roku 2014 Komisia nemala nijaký dôvod nechať sa ovplyvniť prípadným opačným stanoviskom poradného výboru.

49

Okrem toho odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nerozhodol o jej argumentácii založenej na porušení prezumpcie neviny, ktorá je uvedená v bodoch 123 až 127 žaloby v prvostupňovom konaní. Keďže Všeobecný súd v rozsudku z 9. decembra 2014, Ferriere Nord/Komisia ( T‑90/10 , EU:T:2014:1035 ), konštatoval, že odvolateľka sa zúčastnila na karteli, na ktorý sa vzťahuje sporné rozhodnutie, čo si zástupcovia orgánov hospodárskej súťaže členských štátov nemohli nevšimnúť na vypočutí 23. apríla 2018, ani pri svojich následných vystúpeniach v rámci poradného výboru.

Časti odvolania, ktoré neobsahujú nijakú argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je poznačený napadnutý rozsudok, tak nezodpovedajú tejto požiadavke a musia byť zamietnuté ako neprípustné (rozsudok z 22. júna 2023, YG/Komisia, C‑818/21 P , EU:C:2023:511 , bod 105 a citovaná judikatúra).

53

Na druhej strane odvolateľ má právo podať odvolanie na Súdny dvor s uvedením dôvodov a tvrdení vyplývajúcich zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré smerujú k spochybneniu jeho dôvodnosti z právneho hľadiska (rozsudok zo 6. júla 2023, EIB a Komisia/ClientEarth, C‑212/21 P a C‑223/21 P , EU:C:2023:546 , bod 96 , ako aj citovaná judikatúra).

54

Hoci v prejednávanej veci odvolateľka v názve prvého odvolacieho dôvodu, pokiaľ ide o vypočutie z 23. apríla 2018 a stanovisko poradného výboru, poukazuje na porušenie článku 266 ZFEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nevysvetľuje dôvody, pre ktoré by tieto ustanovenia mohli podporiť výhradu založenú na nedostatku nestrannosti členov poradného výboru a Komisie, čo je v rozpore s judikatúrou citovanou v bode 51 tohto rozsudku. Z toho vyplýva, že túto časť treba zamietnuť ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa zakladá na porušení uvedených ustanovení.

55

Pokiaľ ide o vec samu, treba uviesť, že Všeobecný súd najprv v bodoch 64 až 66 napadnutého rozsudku pripomenul, že vzhľadom na to, že rozsudok z 9. decembra 2014, Ferriere Nord/Komisia ( T‑90/10 , EU:T:2014:1035 ), bol zrušený Súdnym dvorom, bol odstránený z právneho poriadku Únie. Ďalej v bodoch 71 a 72 napadnutého rozsudku rozhodol, že „inherentnou vlastnosťou povinnosti vyvodiť dôsledky zo zrušenia je možná vedomosť o skôr prijatom riešení, prípadne potvrdená rozsudkom Všeobecného súdu, ktorý bol následne zrušený Súdnym dvorom v odvolacom konaní“. Podľa Všeobecného súdu záver, že táto vedomosť môže „sama osebe brániť v pokračovaní konania“, by bol nezlučiteľný s článkom 266 ZFEÚ, ktorý v prípade zrušenia na základe článku 263 ZFEÚ ukladá inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram Únie povinnosť prijať opatrenia na vykonanie rozsudkov vydaných vo vzťahu k nim, pričom ich však nezbavuje úlohy spočívajúcej v zabezpečovaní uplatňovania práva Únie v oblastiach patriacich do ich právomoci. Napokon Všeobecný súd v bode 73 tohto rozsudku konštatoval, že za takýchto okolností by pokračovanie v konaní bolo zakázané len vtedy, ak by odvolateľka mohla konkrétnymi dôkazmi preukázať, že nestrannosť zástupcov orgánov hospodárskej súťaže členských štátov a Komisie „bola skutočne negatívne ovplyvnená“.

58

Toto posúdenie nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

59

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty stanovuje, že každý má právo, aby inštitúcie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne. Táto požiadavka nestrannosti zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny z členov dotknutej inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (rozsudok z 1. februára 2024, Scania a i./Komisia, C‑251/22 P , EU:C:2024:103 , bod 70 ako aj citovaná judikatúra).

To isté platí o to viac, pokiaľ ide o Komisiu. Ak by sa totiž prijala argumentácia odvolateľky, znamenalo by to, že by sa tejto inštitúcii zakázalo pokračovať v konaní po zrušení rozhodnutia Všeobecným súdom alebo Súdnym dvorom, a to aj v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, dokonca aj v prípade neexistencie konkrétnych dôkazov, ktoré by mohli vyvolať oprávnenú pochybnosť o jej nestrannosti. Ako Všeobecný súd správne uviedol, takýto zákaz by bol nezlučiteľný s článkom 266 ZFEÚ, ktorý v prípade zrušenia aktu ukladá inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram Únie, ktoré vydali tento akt, povinnosť prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozsudkov, ktoré boli voči nim vydané, pričom nevylučuje možnosť prijať nový akt bez vád konštatovaných súdom Únie. Okrem toho takéto riešenie by Komisii bránilo v plnení jej úlohy spočívajúcej v zabezpečovaní uplatňovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže v oblastiach patriacich do jej právomoci.

63

Pokiaľ ide o údajný nedostatok nestrannosti AGCM, odvolateľka tvrdí, že tento orgán vychádzal z rozhodnutia z roku 2009 a z rozsudkov z roku 2014, keď prijal rozhodnutie AGCM z roku 2017.

64

Z dôkazov uvedených v tejto súvislosti odvolateľkou pritom vyplýva, že rozhodnutie z roku 2009 a rozsudky z roku 2014, hoci sú uvedené v rozhodnutí AGCM z roku 2017, nepredstavujú jeden zo základov tohto rozhodnutia. Okrem toho tvrdenia odvolateľky týkajúce sa nedostatku objektivity alebo nestrannosti AGCM neboli v jej žalobe v prvostupňovom konaní jasne uvedené. Za týchto podmienok Všeobecný súd neskreslil skutkové okolnosti a dôkazy, ani neopomenul rozhodnúť o argumentácii odvolateľky.

67

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že v bodoch 79 až 157 napadnutého rozsudku zamietol jej argumentáciu založenú na neúplnosti vypočutia z 23. apríla 2018, keďže Komisia nepozvala Riva, Leali, IRO, Lucchini, Združenie a Ansfer, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Všeobecný súd predovšetkým nesprávne odpovedal na otázku, či Komisia, pokiaľ ide o toto vypočutie, akýmkoľvek iným spôsobom než porušením pravidla, ktoré jej bolo uložené, zasiahla do práva odvolateľky na obhajobu.

68

V prvom rade, pokiaľ ide o Riva, odvolateľka tvrdí, že tento podnik, ktorému bolo sporné rozhodnutie určené, bol nútený vzdať sa účasti na vypočutí z 23. apríla 2018. Z dôvodu času, ktorý uplynul od predmetných skutkových okolností, totiž žiadny zo zamestnancov spoločnosti Riva nemohol predložiť žiadne užitočné dôkazy proti námietkam Komisie. Odvolateľka zdôrazňuje, že porušením jej práva na obhajobu nie je neprítomnosť spoločnosti Riva na vypočutí z 23. apríla 2018, ale neobvykle dlhá dĺžka konania. V dôsledku toho táto príliš dlhá dĺžka konania bránila poradnému výboru vypočuť Riva a získať úplný obraz o kontexte a prostriedkoch na obranu týkajúcich sa kartelu, ktorý Komisia zamýšľala sankcionovať.

69

V druhom rade, pokiaľ ide o situáciu podnikov a združení, ktoré mali byť podľa odvolateľky pozvané na vypočutie z 23. apríla 2018 ako zúčastnené tretie strany v súlade s článkom 27 ods. 3 druhou vetou nariadenia č. 1/2003 a článkom 13 ods. 1 a 2 nariadenia č. 773/2004, odvolateľka na jednej strane tvrdí, že Všeobecný súd v bode 102 napadnutého rozsudku zamietol jej argumentáciu týkajúcu sa porušenia práva na obhajobu vyplývajúceho z neprítomnosti spoločností Leali, IRSO a Združenia, pričom vychádzal z irelevantných úvah.

73

Po prvé dôvody uvedené v bodoch 126 až 128 napadnutého rozsudku sú rozporuplné. Všeobecný súd totiž po tom, čo konštatoval, že je legitímne, aby si subjekt, ktorého postavenie zúčastnenej tretej strany bolo uznané v skoršom štádiu konania, zachoval toto postavenie počas celého konania, preskúmal, či si v prejednávanej veci Ansfer mohla toto postavenie zachovať.

74

Po druhé Všeobecný súd tým, že v bode 129 napadnutého rozsudku konštatoval, že „záujem prejavený spoločnosťou Ansfer o účasť na konaní nebol zachovaný počas celého konania“, skreslil odôvodnenie 110 sporného rozhodnutia, ktorým Komisia priznala spoločnosti Ansfer postavenie zúčastnenej tretej strany. Okrem toho Všeobecný súd v bode 124 tohto rozsudku obmedzil rozsah výhrady vznesenej v prvostupňovom konaní na procesné postavenie spoločnosti Ansfer v priebehu roka 2002.

75

Všeobecný súd tiež porušil článok 13 ods. 1 a 2 nariadenia č. 773/2004, podľa ktorého je Komisia povinná informovať zúčastnené tretie strany o charaktere a predmete konania, a vyzvať ich, ak o to vo svojich písomných pripomienkach požiadajú, aby predložili svoje argumenty na vypočutí strán, ktorým bolo zaslané oznámenie o výhradách. Je pritom nesporné, že Komisia neinformovala Ansfer o pokračovaní v správnom konaní v decembri 2017, ani ju nevyzvala, aby sa zúčastnila na vypočutí z 23. apríla 2018.

79

V každom prípade predchádzajúce úvahy jasne preukazujú svojvoľnú povahu posúdenia Komisie, ako ho potvrdil Všeobecný súd.

80

V treťom rade, pokiaľ ide o situáciu iných tretích osôb, na ktoré sa vzťahuje článok 27 ods. 3 prvá veta nariadenia č. 1/2003 a článok 13 ods. 3 nariadenia č. 773/2004, t. j. iných osôb, než sú adresáti oznámenia o výhradách a zúčastnené tretie strany, akými sú Leali, IRO a Združenie, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tieto ustanovenia porušil.

81

To isté platí, aj pokiaľ ide o Lucchini. Niektorí z adresátov rozhodnutí z rokov 2002 a 2009 totiž medzičasom zanikli po tom, čo sa dostali do konkurzu, a iní zostali mimo konania o prijatie sporného rozhodnutia, keďže nenapadli rozhodnutie z roku 2002 ani rozsudky z roku 2014. Za týchto okolností bola Komisia povinná vyhovieť žiadosti spoločnosti Lucchini o účasť na vypočutí z 23. apríla 2018. Odmietnutím Komisie došlo k porušeniu práva na obhajobu podnikov dotknutých vyšetrovaním, ktorým bola odňatá možnosť použiť svedeckú výpoveď spoločnosti Lucchini vo svoj prospech. Okrem toho neprítomnosť tohto podniku zasiahla do právomocí členov poradného výboru, ktorí zastupujú orgány hospodárskej súťaže členských štátov. Komisia tak uplatnila svoju voľnú úvahu vo vzťahu k spoločnosti Lucchini svojvoľne, čo Všeobecný súd nekonštatoval.

Na úvod treba uviesť, že odvolateľka zdôrazňuje, že bez ohľadu na otázku, či predmetné podniky a združenia mali právo zúčastniť sa na vypočutí pred prijatím sporného rozhodnutia, uskutočnenie vypočutia z 23. apríla 2018 za prítomnosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov týmto orgánom neumožnilo získať úplný obraz o kontexte a prostriedkoch obrany týkajúcich sa kartelu, ktorý Komisia zamýšľala sankcionovať, čím došlo k porušeniu práv odvolateľky na obhajobu. Z jej argumentácie však vyplýva, že odvolateľka tiež tvrdí, že Komisia tým, že nepozvala niektoré podniky alebo združenia na toto vypočutie, porušila procesné pravidlá týkajúce sa vypočutí.

85

Pokiaľ ide v prvom rade o situáciu spoločnosti Riva, odvolateľka nespochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 93 napadnutého rozsudku, podľa ktorého tento podnik nepožiadal o účasť na vypočutí z 23. apríla 2018. Odvolateľka v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry citovanej v bode 52 tohto rozsudku neuvádza žiadnu argumentáciu, ktorá by konkrétne smerovala k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je poznačený napadnutý rozsudok. Druhú časť prvého odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka situácie spoločnosti Riva.

86

Pokiaľ ide v druhom rade o situáciu podnikov a združení, ktoré mohli byť považované za zúčastnené tretie strany, treba po prvé uviesť, že hoci odvolateľka spochybňuje relevantnosť odôvodnenia uvedeného v bode 102 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia tým, že nepozvala Leali, IRO a Združenie, aby sa zúčastnili na vypočutí z 23. apríla 2018 ako zúčastnené tretie strany, neporušila právo odvolateľky na obhajobu, v tejto súvislosti neuvádza žiadne nesprávne právne posúdenie.

90

Okrem toho argumentácia odvolateľky, podľa ktorej sa žiadosť spoločnosti Lucchini o účasť na vypočutí z 23. apríla 2018 ako účastníka konania mala vykladať v tom zmysle, že subsidiárne smerovala aj k tomu, aby sa zúčastnila na tomto vypočutí ako zúčastnená tretia strana, bola po prvýkrát vznesená v rámci tohto odvolania.

91

Argumentáciu odvolateľky založenú na tom, že Lucchini mala byť pozvaná na vypočutie z 23. apríla 2018 ako zúčastnená tretia strana, treba teda vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 38 a 89 tohto rozsudku zamietnuť ako neprípustnú.

92

Po tretie, pokiaľ ide o Ansfer, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 130 napadnutého rozsudku vymenoval niektoré skutočnosti, ktoré odvolateľka nespochybnila, a to najmä, že v roku 2002 Ansfer, ktorá sa dozvedela o začatí konania vedeného Komisiou, požiadala o povolenie zúčastniť sa na vypočutí z 13. júna 2002 ako zúčastnená tretia strana, že Komisia tejto žiadosti vyhovela, že Ansfer sa dostavila na uvedené vypočutie, na ktorom predložila písomné pripomienky, pričom na ňom jej zástupca nevystúpil, a že na tomto základe bola Ansfer pozvaná zúčastniť sa na vypočutí z 30. septembra 2002 týkajúcom sa dôsledkov skončenia platnosti Zmluvy ESUO, ale že neodpovedala na toto pozvanie a ani sa na tomto vypočutí nezúčastnila.

96

Pokiaľ ide o druhú výhradu odvolateľky, je pravda, že konštatovanie uvedené v bode 129 napadnutého rozsudku a zhrnuté v bode 74 tohto rozsudku, podľa ktorého odvolateľka uznala, že Ansfer si nezachovala svoj záujem o účasť na konaní počas celej dĺžky tohto konania, správne nereflektuje argumentáciu odvolateľky v prvostupňovom konaní. Odvolateľka totiž tvrdila, že Ansfer si zachovala toto postavenie, a preto mala byť pozvaná zúčastniť sa vypočutí z 23. apríla 2018.

97

Z kontextu, do ktorého patrí toto konštatovanie, však vyplýva, že Všeobecný súd neskreslil podstatu argumentácie odvolateľky. V bodoch 123 a 125 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd pripomenul, že odvolateľka tvrdila, že Ansfer získala postavenie zúčastnenej tretej strany a počas konania ho nestratila.

98

V bode 129 napadnutého rozsudku možno formuláciu „bez toho, aby to žalobkyňa spochybnila“ chápať tak, že sa vzťahuje na skutočnosti vymenované v bode 130 tohto rozsudku a zhrnuté v bode 92 tohto rozsudku. Odvolateľka však tieto skutočnosti v skutočnosti nespochybnila. Nesprávne posúdenie, na ktoré poukazuje odvolateľka, teda vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku a nemôže viesť k zrušeniu výroku tohto rozsudku.

102

Treba tiež uviesť, že odvolateľka sa obmedzila na tvrdenie, že Všeobecný súd porušil ustanovenia článku 5 ods. 1 a 2 a článku 6 ods. 2 rozhodnutia 2011/695 o úradníkovi poverenom vypočutím, pričom však presne neuviedla body napadnutého rozsudku, ktoré mala v úmysle spochybniť, ako aj právne tvrdenia, ktoré konkrétnym spôsobom podporujú toto spochybnenie, čo je v rozpore s ustanoveniami uvedenými v bode 51 tohto rozsudku.

103

Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, posúdenie vykonané Všeobecným súdom v bode 133 napadnutého rozsudku, podľa ktorého bolo v záujme riadnej správy vecí verejných zabrániť narastaniu počtu vedľajších účastníkov konania, nie je bezpredmetné. Z bodu 134 tohto rozsudku totiž vyplýva, že práve vzhľadom na toto posúdenie Všeobecný súd uviedol, že Ansfer bola pozvaná na vypočutia v priebehu roka 2002 ako zúčastnená tretia strana. Naproti tomu z napadnutého rozsudku nevyplýva, že Všeobecný súd vychádzal z tohto posúdenia, keď rozhodol, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že Ansfer následne stratila toto postavenie.

104

Pokiaľ ide o tretiu výhradu, Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že subjekt, ktorý bol uznaný za zúčastnenú tretiu stranu, môže následne stratiť toto postavenie, najmä v závislosti od svojho správania.

108

Tieto ustanovenia stanovujú, ako vyplýva z ich znenia, možnosť, a nie povinnosť Komisie jednak vypočuť iné fyzické alebo právnické osoby, než sú osoby dotknuté konaním a zúčastnené tretie strany, a jednak ich vyzvať, aby písomne vyjadrili svoje stanoviská a zúčastnili sa na vypočutí strán, ktorým bolo zaslané oznámenie o výhradách. Z toho vyplýva, ako uviedol Všeobecný súd v bode 149 napadnutého rozsudku, že Komisia disponuje mierou voľnej úvahy pri určení, či účasť týchto tretích osôb môže byť užitočná. Porušenie týchto ustanovení preto možno konštatovať len vtedy, ak by sa preukázalo, že Komisia zjavne prekročila hranice svojej voľnej úvahy.

109

Odvolateľka však netvrdí, že to tak bolo v prípade spoločností Leali, IRSO a Združenia.

110

Je pravda, že odvolateľka tvrdí, že Komisia uplatnila svoju voľnú úvahu svojvoľne vo vzťahu k spoločnostiam Lucchini a Ansfer. Keďže však táto argumentácia bola po prvýkrát uvedená v rámci tohto odvolania, treba ju vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 38 tohto rozsudku považovať za neprípustnú.

114

Z tohto vyplýva, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá ako čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.

O štvrtej časti

– Argumentácia účastníkov konania

115

Štvrtou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 163 až 195 napadnutého rozsudku jednak rozhodol, že dvaja členovia poradného výboru, ktorí sa nezúčastnili na vypočutí z 23. apríla 2018, mali k dispozícii informácie potrebné na rozhodnutie s úplnou znalosťou veci aj bez záznamu z vypočutia, a jednak že neprítomnosť orgánu hospodárskej súťaže spravodajcu na vypočutí nespôsobila vadu stanoviska tohto výboru.

119

Komisia sa domnieva, že argumentácia odvolateľky je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

120

V prvom rade odvolateľka v podstate tvrdí, že na vypočutí z 23. apríla 2018 ústne predniesla dôležité a nové skutočnosti. Vzhľadom na neprítomnosť dvoch členov poradného výboru na vypočutí a na to, že nebol k dispozícii záznam, tento výbor nevydal svoje stanovisko s úplnou znalosťou veci.

121

Je pravda, že odvolateľka spochybňuje dôvod uvedený v bode 187 napadnutého rozsudku, podľa ktorého z preskúmania spisu nevyplynula žiadna indícia, ktorá by mohla spochybniť skutočnosť, že poradný výbor mal na svojom zasadnutí skutočne k dispozícii informácie potrebné na svoje rokovania. Odvolateľka sa však pod zámienkou tvrdenia o skreslení dôkazov a písomností v spise v skutočnosti obmedzuje na to, že všeobecne odkazuje na dva dokumenty nachádzajúce sa v spise a vymenúva niektoré údajne nové otázky, ktorými sa zaoberala na vypočutí z 23. apríla 2018, pričom neposkytuje žiadne spresnenie, ktoré by mohlo preukázať existenciu takéhoto skreslenia. Odvolateľka konkrétne tvrdí, že na tomto vypočutí sa zaoberala otázkou súčasnej situácie oceliarskeho odvetvia aj s ohľadom na oznámenie o začatí prešetrovania uverejnené v marci 2018 s cieľom prijať ochranné opatrenia týkajúce sa dovozu výrobkov z ocele. Toto tvrdenie však nestačí na preukázanie toho, že jej ústne vyhlásenia počas uvedeného vypočutia obsahovali dôležité a nové posudzované skutočnosti v porovnaní s obsahom dokumentov, ktoré boli oznámené poradnému výboru.

124

V druhom rade sa odvolateľka obmedzuje na to, že žiada Súdny dvor o „objasnenie“, pričom však neuvádza právne tvrdenia, ktoré by osobitným spôsobom podporovali jej návrh na zrušenie napadnutého rozsudku, čo je v rozpore s povinnosťou, ktorá jej vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 51 tohto rozsudku.

125

Odvolateľka tiež tvrdí, že by bolo nelogické domnievať sa, že orgán hospodárskej súťaže spravodajca môže potvrdiť správnosť vypočutia, na ktorom sa nezúčastnil, pričom však neuvádza žiadne právne tvrdenie, ktoré by osobitne spochybňovalo dôvody uvedené v bodoch 192 a 193 napadnutého rozsudku.

128

Po prvé odvolateľka pripomína, že toto ustanovenie stanovuje, že v prípade prerušenia premlčania dôjde k premlčaniu najneskôr v lehote desiatich rokov. V prejednávanej veci však z dôvodu pozastavenia premlčania počas súdnych konaní zostalo konanie začaté viac ako dvadsať rokov po ukončení protiprávneho správania, teda dlhšie ako „dvojnásobok dvojnásobku“ bežnej premlčacej lehoty. Táto okolnosť preukazuje, že normotvorca Únie nezosúladil spravodlivo požiadavky právnej istoty a dodržiavania práva.

129

Po druhé odôvodnenie Všeobecného súdu by viedlo k tomu, že odvolateľka bola nútená buď akceptovať, že jej bude uložená nezákonná sankcia, alebo že bude vystavená časovo neobmedzenému stíhaniu. Komisia by však nemala mať možnosť využívať svoje chyby na to, aby jej bolo priznané predĺženie lehoty, ktorá jej bola stanovená na uloženie sankcií. Okrem toho právo na súdnu ochranu by sa nemalo obracať proti osobe podliehajúcej súdnej právomoci tým, že by v jej neprospech znamenalo faktickú nepremlčateľnosť právomoci Komisie ukladať sankcie.

130

Po tretie odvolateľka poznamenáva, že v prípade porušenia primeranej lehoty sa dotknuté podniky môžu domáhať zrušenia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie, pod podmienkou, že toto porušenie bráni výkonu ich práva na obhajobu, alebo môžu podať žalobu o náhradu škody. Podľa názoru odvolateľky však jediný prostriedok nápravy spôsobilý zabezpečiť úplnú ochranu zásady primeranej lehoty spočíva v zrušení rozhodnutia prijatého v prípade zjavného porušenia tejto lehoty, a to nezávisle od uplynutia premlčacej lehoty. Odôvodnenie 37 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého sa má toto nariadenie vykladať a uplatňovať pri rešpektovaní základných práv a zásad uznaných Chartou, sa nijako neodráža do znenia článku 25 tohto nariadenia.

Ako Všeobecný súd pripomenul v bode 354 napadnutého rozsudku, článok 25 nariadenia č. 1/2003 vyplýva zo zosúladenia, ktoré vykonal normotvorca Únie pri výkone právomocí, ktoré sú mu zverené, medzi dvoma cieľmi, a to na jednej strane potrebou zabezpečiť právnu istotu tým, že sa zabráni tomu, aby sa mohli donekonečna spochybňovať konsolidované situácie po uplynutí času, a na druhej strane potrebou zabezpečiť dodržiavanie práva stíhaním, zisťovaním a trestaním porušení práva Únie.

134

V tejto súvislosti, ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 355 a 356 napadnutého rozsudku, normotvorca Únie tým, že chcel zosúladiť tieto ciele, neprekročil hranice miery svojej voľnej úvahy. Článok 25 ods. 1 písm. b) a článok 25 ods. 5 nariadenia č. 1/2003 totiž v súvislosti so stíhaním porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ stanovujú, že premlčacia lehota uplynie po piatich rokoch alebo v prípade prerušenia premlčacej lehoty najneskôr v deň, keď lehota rovnajúca sa dvojnásobku premlčacej lehoty uplynula bez toho, aby Komisia uložila pokutu alebo penále. Z týchto ustanovení vyplýva, že právomoc tejto inštitúcie ukladať sankcie je ohraničená prísnymi hranicami.

135

Výsledok tohto zosúladenia je tiež v súlade so zásadou proporcionality, ako rozhodol Všeobecný súd v bodoch 359 až 366 napadnutého rozsudku.

136

Tento záver nie je spochybnený ďalšími tvrdeniami, ktoré uvádza odvolateľka.

140

Po prvé vzhľadom na premlčacie lehoty pripomenuté v bode 134 tohto rozsudku a bez ohľadu na dĺžku predmetného konania odvolateľka nemôže tvrdiť, že je vystavená riziku, že ju bude Komisia stíhať neobmedzene, alebo že bude vystavená faktickej nepremlčateľnosti sankčnej právomoci tejto inštitúcie.

141

Po druhé ťažkosti, s ktorými by sa osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla stretnúť, keď sa snaží uplatniť nápravné opatrenia uvedené v bode 137 tohto rozsudku, akokoľvek sú významné, nemôžu postačovať na vyvodenie záveru, že iba zrušenie rozhodnutia, ktorým jej bola uložená sankcia, predstavuje účinný prostriedok nápravy v prípade porušenia zásady primeranej lehoty, nezávisle od uplynutia premlčacej lehoty.

142

Z toho vyplýva, že piaty odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

O druhom odvolacom dôvode

146

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka spochybňuje dôvody, na základe ktorých Všeobecný súd v bodoch 229 až 272 napadnutého rozsudku konštatoval, že zásada primeranej lehoty nebola porušená.

147

Tento dôvod je rozdelený na tri časti.

151

Z toho vyplýva, ako uviedol Všeobecný súd v bode 230 napadnutého rozsudku, že dĺžka konania môže mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky, pričom prvá z nich je, že sa táto dĺžka konania javí ako neprimeraná, a druhá je, že prekročenie primeranej lehoty bránilo výkonu práva na obhajobu.

152

Práve vzhľadom na druhú z týchto podmienok treba preskúmať tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu.

Argumentácia účastníkov konania

153

156

Preto musí byť zamietnutá aj tretia časť druhého odvolacieho dôvodu.

157

Z toho vyplýva, že nie je splnená jedna z dvoch podmienok uvedených v bode 151 tohto rozsudku, ktoré sú potrebné na to, aby porušenie zásady primeranej lehoty viedlo k zrušeniu rozhodnutia.

158

Druhý odvolací dôvod založený na porušení zásady primeranej lehoty treba preto zamietnuť ako nedôvodný bez toho, aby bolo potrebné preskúmať prvú a druhú časť tohto odvolacieho dôvodu.

Všeobecný súd v bodoch 282 až 287 napadnutého rozsudku v podstate po prvé konštatoval, že Komisia uviedla, že dĺžka konania nemá za následok porušenie zásady primeranej lehoty a že právo podnikov na obhajobu nebolo porušené, keďže na jednej strane tieto podniky mohli predložiť svoje pripomienky k pokračovaniu v konaní a na druhej strane tiež uviedli svoje tvrdenia na vypočutí z 23. apríla 2018, po druhé Komisia dospela k záveru, že po zvážení všeobecného záujmu na účinnom uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže a snahe zmierniť prípadné dôsledky procesných vád, ktorých sa dopustila, len prijatie sporného rozhodnutia by jej umožnilo zabezpečiť, aby porušovatelia nezostali nepotrestaní a aby boli skutočne odrádzaní od podobného správania sa v budúcnosti, a po tretie, že táto inštitúcia sa rozhodla znížiť výšku uložených pokút o 50 % s cieľom zmierniť negatívne dôsledky, ktoré mohli byť spôsobené dĺžkou konania.

161

Podľa odvolateľky prvá a tretia z týchto úvah nie sú relevantné na účely overenia dodržania ustanovení článku 7 ods. 1 poslednej vety nariadenia č. 1/2003, z ktorého vyplýva, že Komisia môže konštatovať, že k porušeniu práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže došlo v minulosti, len ak má Komisia na tom oprávnený záujem. Druhá z týchto úvah, uvedená v bodoch 284 až 286 napadnutého rozsudku, nepredstavuje dostatočný dôvod na odôvodnenie posúdenia Všeobecného súdu, keďže ak by len uloženie sankcie umožňovalo Komisii zaručiť, že porušenia pravidiel hospodárskej súťaže a opakované porušovania nezostanú nepotrestané, diskrečná právomoc, ktorú jej toto nariadenie priznáva, by stratila zmysel.

165

Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

– Posúdenie Súdnym dvorom

166

Treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora musí byť odôvodnenie aktov inštitúcií Únie vyžadované v článku 296 ZFEÚ prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala tak, aby dotknuté osoby mohli poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 9. novembra 2023, Altice Group Lux/Komisia, C‑746/21 P , EU:C:2023:836 , bod 217 a citovaná judikatúra).

167

V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že zhrnutie týchto dôvodov odvolateľkou uvedené v bode 160 tohto rozsudku nie je úplné, keďže neuvádza, že Všeobecný súd v bode 285 napadnutého rozsudku pripomenul, že v odôvodneniach 560 a 561 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že podniky, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, sa jedenásť rokov podieľali na porušení, ktoré sa považovalo za jedno z najzávažnejších obmedzení v oblasti hospodárskej súťaže, a že v takomto kontexte by neprijatie rozhodnutia konštatujúceho účasť týchto podnikov na uvedenom porušení bolo v rozpore so všeobecným záujmom zabezpečiť účinné uplatňovanie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže a presahovalo by záujem na zmiernení dôsledkov prípadného porušenia základných práv, ktoré utrpeli uvedené podniky. Toto konštatovanie navyše stačí na vysvetlenie toho, že Komisia sa domnievala, že existuje legitímny záujem na prijatí sporného rozhodnutia v zmysle článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

170

Na druhej strane, ako uviedol Všeobecný súd v bode 280 napadnutého rozsudku, po zrušení prvých dvoch rozhodnutí prijatých Komisiou na účely sankcionovania predmetného kartelu a po výnimočne dlhom čase, ktorý uplynul medzi prvými vyšetrovacími úkonmi a prijatím sporného rozhodnutia, prináležalo tejto inštitúcii zohľadniť tieto okolnosti, keď uviedla dôvody, pre ktoré považovala za odôvodnené prijať nové rozhodnutie ukladajúce sankcie. Na rozdiel od toho, čo tvrdila odvolateľka, tieto úvahy uvedené v bodoch 282 a 287 napadnutého rozsudku sú relevantné.

171

Posúdenie uvedené v bode 167 tohto rozsudku nie je spochybnené argumentáciou, ktorou odvolateľka spochybňuje dôvody sporného rozhodnutia odôvodňujúce legitímny záujem na prijatí sporného rozhodnutia.

175

Z toho vyplýva, že prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

O druhej časti

– Argumentácia účastníkov konania

176

V druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 298 až 302 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o odstrašujúci účinok sporného rozhodnutia.

180

Po štvrté Všeobecný súd v bodoch 300 a 301 napadnutého rozsudku nezohľadnil skutočnosť, že uloženie dvoch sankcií v rozhodnutiach z rokov 2002 a 2009, ako aj s tým súvisiace trovy konania, už pre ňu predstavovalo sankciu, a to najmä zásahom do jej dobrej povesti. V tejto súvislosti odvolateľka uvádza, že z judikatúry Všeobecného súdu, najmä z rozsudku z 12. decembra 2018, Biogaran/Komisia ( T‑677/14 , EU:T:2018:910 ), vyplýva, že treba zohľadniť nezanedbateľný zásah do dobrej povesti, ktorý pre právnickú osobu predstavuje konštatovanie, že sa dopúšťala porušení pravidiel hospodárskej súťaže. Okrem toho sa dôvody uvedené v tejto súvislosti v napadnutom rozsudku z dôvodu svojej všeobecnosti podobajú na nedostatok odôvodnenia.

181

Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

– Posúdenie Súdnym dvorom

182

185

V štvrtom rade treba uviesť, že Všeobecný súd sa v bodoch 300 a 301 napadnutého rozsudku domnieval, že uloženie pokuty malo v prejednávanej veci za cieľ nielen poskytnúť tomuto rozhodnutiu určitý odstrašujúci účinok, ale aj zabrániť tomu, aby dotknuté podniky získali úplnú beztrestnosť.

186

Keďže však rozhodnutia z rokov 2002 a 2009 boli zrušené a zodpovedajúce pokuty boli vrátené spolu s úrokmi, iba nové rozhodnutie ukladajúce odvolateľke pokutu mohlo zaručiť, že jej účasť na karteli, ktorého sa týka sporné rozhodnutie, nezostane nepotrestaná.

187

Pokiaľ ide o náklady súvisiace s dvoma spormi nasledujúcimi po rozhodnutí z roku 2002, stačí uviesť, že v rozsudku z 25. októbra 2007, Ferriere Nord/Komisia ( T‑94/03 , EU:T:2007:320 ), Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni, a v rozsudku z 21. septembra 2017, Ferriere Nord/Komisia ( C‑88/15 P , EU:C:2017:716 ), Súdny dvor uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni tak v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní, v ktorom bol vydaný tento rozsudok.

O tretej časti

– Argumentácia účastníkov konania

191

V tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 304 až 307 napadnutého rozsudku nedodržal svoju povinnosť odôvodnenia, keďže neodpovedal na jej tvrdenie založené na porušení článku 6 ods. 1 EDĽP.

192

Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolateľka v bode 238 svojho návrhu na začatie konania tvrdila, že okolnosť, že mala postavenie „obvinenej“ už viac ako 17 rokov, t. j. od prijatia oznámenia o výhradách v marci 2002, okrem toho, že predstavuje porušenie článku 6 EDĽP, ktorý zahŕňa povinnosť zabezpečiť, aby obvinený nezostával príliš dlho v stave neistoty, pokiaľ ide o výsledok trestného obvinenia vzneseného proti nemu, jej sama osebe spôsobila závažný postih.

196

Takáto argumentácia však smerovala, ako to preukazuje názov časti, v ktorej sa nachádza, k spochybneniu dôvodov sporného rozhodnutia, podľa ktorých bolo uloženie sankcie nevyhnutné na zabránenie beztrestnosti dotknutých podnikov. Za týchto okolností a vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek spresnenia v tomto zmysle bol Všeobecný súd oprávnený konštatovať, že cieľom odkazu na článok 6 EDĽP bolo len posilniť argumentáciu odvolateľky smerujúcu k preukázaniu, že bola sankcionovaná už pred prijatím sporného rozhodnutia, na ktorú Všeobecný súd odpovedal v bodoch 304 a 305 napadnutého rozsudku.

197

Všeobecnému súdu preto v tejto súvislosti nemožno vytýkať žiadne opomenutie rozhodnúť.

198

Komisia sa domnieva, že vzhľadom na to, že táto argumentácia smeruje proti odôvodneniu uvedenému v napadnutom rozsudku len na doplnenie, musí byť zamietnutá ako neúčinná. Štvrtá časť je v každom prípade nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

201

V bode 301 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že vzhľadom na závažnosť a dĺžku trvania porušenia konštatovaného Komisiou cieľ zabrániť úplnej beztrestnosti dotknutých podnikov sám osebe postačuje na odôvodnenie prijatia rozhodnutia ukladajúceho sankciu v prejednávanej veci.

202

Odvolateľka toto posúdenie Všeobecného súdu vo svojom odvolaní nespochybnila.

O piatej časti

– Argumentácia účastníkov konania

206

Piatou časťou tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 317 až 323 napadnutého rozsudku zamietol jej výhradu založenú na porušení zásady proporcionality, vychádzal z irelevantných úvah, ktoré nestačia na odôvodnenie tohto zamietnutia.

207

Okrem toho po opise tejto piatej časti odvolanie obsahuje časť s názvom „Záverečné úvahy“, v ktorej odvolateľka opakuje argumentáciu uvedenú v bodoch 242, 243 a 252 až 254 svojej žaloby na prvom stupni.

Okrem toho týmto požiadavkám nezodpovedá odvolanie, ktoré bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k vymedzeniu nesprávneho právneho posúdenia, ktorým je rozsudok dotknutý, sa obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov alebo tvrdení uvedených v konaní na Všeobecnom súde. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti predstavuje len návrh na opätovné preskúmanie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora (rozsudok z 9. februára 2023, Boshab/Rada, C‑708/21 P , EU:C:2023:84 , bod 60 a citovaná judikatúra).

211

V prejednávanej veci sa pritom odvolateľka argumentáciou zhrnutou v bode 207 tohto rozsudku obmedzuje na zopakovanie argumentácie, ktorú už uviedla pred Všeobecným súdom, s výnimkou niekoľkých drobných zmien.

212

Z toho vyplýva, že piatu časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako neprípustnú.

213

Podľa odvolateľky je pravda, že zásada ne bis in idem nebráni prijatiu nového rozhodnutia, ak bolo predchádzajúce rozhodnutie zrušené pre formálne vady. Z rozsudku z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia ( C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P , EU:C:2002:582 ), však vyplýva, že táto možnosť je podmienená tým, že o vytýkaných skutočnostiach sa vo veci samej nerozhodne. Táto podmienka však nebola v prejednávanej veci splnená, keďže Všeobecný súd rozhodol vo veci samej v rozsudku z 9. decembra 2014, Ferriere Nord/Komisia ( T‑90/10 , EU:T:2014:1035 ).

216

Odvolateľka zdôrazňuje, že Všeobecný súd sa domnieval, že zásada ne bis in idem sa uplatní len v prípade dvojitej sankcie, čo nezodpovedá okolnostiam prejednávanej veci, pretože rozsudok z 9. decembra 2014, Ferriere Nord/Komisia ( T‑90/10 , EU:T:2014:1035 ), ako aj rozhodnutie z roku 2009 a sankcia, ktorú ukladá, boli Súdnym dvorom zrušené. Podľa odvolateľky však táto zásada tiež bráni kumulácii konaní, a to o to viac, ak takáto kumulácia vedie, ako v prejednávanej veci, k novému odsúdeniu za tie isté skutky.

217

Okrem toho sa Všeobecný súd nesprávne domnieval, že zásada ne bis in idem sa uplatňuje len v prípade dvojitých sankcií. Z článku 50 Charty tak vyplýva, že táto zásada sa uplatňuje aj v prípade dvojitého odsúdenia. Osoba by totiž mohla byť odsúdená za protiprávne správanie bez uloženia sankcie.

218

Komisia s argumentáciou odvolateľky nesúhlasí.

Posúdenie Súdnym dvorom

222

Článok 50 Charty stanovuje, že „nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom“. Zásada ne bis in idem tak zakazuje kumuláciu stíhaní, ako aj sankcií trestnoprávnej povahy v zmysle tohto článku, za rovnaké skutky a voči tej istej osobe (rozsudok zo 14. septembra 2023, Volkswagen Group Italia a Volkswagen Aktiengesellschaft, C‑27/22 , EU:C:2023:663 , bod 44 , ako aj citovaná judikatúra).

223

Súdny dvor navyše už rozhodol, že zásada ne bis in idem sa má dodržiavať v konaniach o ukladaní pokút týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže. Táto zásada v oblasti hospodárskej súťaže zakazuje, aby podnik bol znovu odsúdený alebo bol znovu stíhaný za protisúťažný postup, za ktorý už bol sankcionovaný, alebo v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím, proti ktorému už nie je prípustný opravný prostriedok (rozsudok z 22. marca 2022, Nordzucker a i., C‑151/20 , EU:C:2022:203 , bod 32 , ako aj citovaná judikatúra).

227

Je pravda, že Súdny dvor v bode 62 tohto rozsudku dodal, že zásada ne bis in idem sama osebe nebráni obnoveniu stíhania, ktorého predmetom je to isté protisúťažné správanie, pokiaľ bolo prvé rozhodnutie zrušené z formálnych dôvodov bez vecného rozhodnutia o vytýkaných skutočnostiach.

228

Súdny dvor však pritom neuviedol, že zásada ne bis in idem bráni prijatiu nového rozhodnutia po zrušení rozsudku, ktorým Všeobecný súd v odvolacom konaní rozhodol vo veci samej o prvom rozhodnutí a toto prvé rozhodnutie zrušil. Ako totiž vyplýva z toho istého bodu 62 uvedeného rozsudku, zásada ne bis in idem môže byť porušená len vtedy, ak už existuje konečné rozhodnutie vo veci samej. Ako však bolo uvedené v bode 224 tohto rozsudku, takéto konečné rozhodnutie v čase prijatia sporného rozhodnutia neexistovalo.

229

Judikatúra citovaná v bode 227 tohto rozsudku okrem toho potvrdzuje, že pokračovanie v konaní v oblasti uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže Únie po zrušení prvého rozhodnutia o ukončení tohto konania nevedie ku kumulácii konaní.

233

Vzhľadom na vyššie uvedené treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

O šiestom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

234

Svojím šiestym odvolacím dôvodom odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že nekonštatoval, že porušenie práva na obhajobu vyplýva zo skutočnosti, že Komisia výslovne neuviedla svoj zámer uplatniť na odvolateľku ako priťažujúcu okolnosť opakované porušovanie v oznámení o výhradách, v oznámení o doplňujúcich výhradách alebo v inom akte týkajúcom sa konania, v ktorom sa pokračovalo v roku 2017, čím ju zbavil možnosti predložiť pripomienky k tomuto bodu počas správneho konania, dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bodoch 535 až 551 napadnutého rozsudku.

Všeobecný súd v bodoch 538 až 542 napadnutého rozsudku uviedol kritériá umožňujúce overiť existenciu prípadného porušenia práva odvolateľky na obhajobu, pokiaľ ide o zohľadnenie opakovaného porušovania vo vzťahu k nej.

238

V bode 538 tohto rozsudku s odkazom na rozsudok z 5. marca 2015, Komisia a i./Versalis a i. ( C‑93/13 P a C‑123/13 P , EU:C:2015:150 ), rozhodol, že keď chce Komisia pripísať právnickej osobe porušenie práva hospodárskej súťaže a v tejto súvislosti navrhuje konštatovať opakované porušovanie ako priťažujúcu okolnosť, oznámenie o výhradách, ktoré adresuje tejto osobe, musí obsahovať všetky skutočnosti, ktoré jej umožnia zabezpečiť si svoju obhajobu, najmä tie, ktoré môžu odôvodniť, že podmienky opakovaného porušovania sú v prejednávanej veci splnené. V bode 539 uvedeného rozsudku pripomenul, že práve v tomto zmysle sa Komisia v bode 84 svojho oznámenia z roku 2011 zaviazala „dostatočne presným spôsobom“ uviesť v oznámení o výhradách skutočnosti, ktoré môžu predstavovať priťažujúce okolnosti, aby v bode 540 toho istého rozsudku dodala, že opakované porušovanie treba podľa ustálenej judikatúry považovať za okolnosť, ktorá môže mať takúto priťažujúcu povahu.

239

V bode 541 napadnutého rozsudku Všeobecný súd spresnil, že povinnosť opísaná v bodoch 538 až 540 tohto rozsudku vyplýva z povinnosti dodržiavať právo na obhajobu, ktorá je predmetom všeobecnej zásady, podľa ktorej v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, sa dotknutým podnikom a združeniam podnikov musí umožniť už v správnom konaní účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti skutkových okolností, výhrad a okolností uvádzaných proti nim.

243

Na účely zamietnutia tohto tvrdenia Všeobecný súd vychádzal jednak z obsahu oznámenia o výhradách uvedeného v bodoch 543 až 546 napadnutého rozsudku a jednak z listu Komisie z 15. decembra 2017, ktorým bolo oznámené pokračovanie v správnom konaní, uvedeného v bodoch 547 až 549 tohto rozsudku.

244

Hoci odvolateľka tvrdí, že nepožaduje, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu, jej argumentácia sa takmer výlučne zameriava na obsah oznámenia o výhradách.

245

Z bodov 547 a 548 napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že Komisia vo svojom liste z 15. decembra 2017, ktorým oznámila pokračovanie v správnom konaní, informovala odvolateľku, že v rozhodnutí, ktoré prijme na konci konania, sa bude opierať o výhrady vyplývajúce z oznámenia o výhradách, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutí z roku 2002 a z roku 2009, a že opakované porušovanie bolo v týchto rozhodnutiach zohľadnené na účely výpočtu výšky pokuty odvolateľky z dôvodu priťažujúcich okolností.

249

Výhradu založenú na opomenutí rozhodnúť alebo na skreslení uvedených častí treba preto zamietnuť ako neprípustnú vzhľadom na požiadavky pripomenuté v bode 51 tohto rozsudku.

250

Šiesty odvolací dôvod preto musí byť zamietnutý ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

O siedmom odvolacom dôvode

O prvej časti

Po druhé sa Všeobecný súd domnieval, že Komisia mohla zohľadniť opakované porušovanie z dôvodu porušenia konštatovaného viac ako 30 rokov pred prijatím sporného rozhodnutia. Všeobecný súd tak vychádzal zo zjavne neprimeraného výkladu pojmu opakované porušovanie. Tento výklad nemožno odôvodniť cieľom zabezpečiť odstrašujúci účinok tohto rozhodnutia, pretože od roku 2000 sa už odvolateľka nedopustila protisúťažného správania. Všeobecný súd nezohľadnil odstrašujúcu povahu súdnych a správnych konaní, ktorých sa odvolateľka zúčastnila.

254

Všeobecný súd tiež nezohľadnil skutočnosť, že cieľ zabezpečiť odstrašujúci účinok bol zohľadnený tak na účely sankcionovania predmetného kartelu, ako aj na účely zvýšenia pokuty z dôvodu opakovaného porušovania, čo viedlo k duplicite v rozpore so zásadou proporcionality.

255

Okrem toho posúdenie Všeobecného súdu je ťažko zlučiteľné so zásadou stanovenou v rozsudku zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia ( C‑413/08 P , EU:C:2010:346 , body 70 a 73 ), podľa ktorej právo hospodárskej súťaže Únie Komisii neumožňuje zohľadňovať opakované porušenie bez časového obmedzenia. Zohľadnenie skutočností spred viac ako 30 rokov pred prijatím sporného rozhodnutia z dôvodu opakovaného porušovania je teda zjavne neprimerané a v praxi by viedlo k popretiu zásady stanovenej Súdnym dvorom.

256

259

V prvom rade, pokiaľ ide o odôvodnenie bodu 575 napadnutého rozsudku, z tohto bodu vyplýva, že na účely preskúmania, či Komisia bola vo vzťahu k odvolateľke oprávnená konštatovať opakované porušovanie, Všeobecný súd dospel k záveru, že lehota, ktorá uplynula medzi porušením, ktorého sa predtým dopustil tento podnik, a porušením sankcionovaným sporným rozhodnutím, bola krátka. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd neopomenul skutočnosť, že výhrada, ktorá mu bola predložená, sa netýka tejto lehoty, ale lehoty, ktorá uplynula medzi predchádzajúcim porušením a dátumom prijatia sporného rozhodnutia. Všeobecný súd totiž nielen zhrnul túto výhradu v bode 566 tohto rozsudku, ale v bode 575 uvedeného rozsudku tiež rozhodol, že Komisia bola oprávnená zohľadniť opakované porušovanie ako priťažujúcu okolnosť vo vzťahu k odvolateľke „napriek skutočnosti, že vyšetrovanie trvalo určitý čas z dôvodu súdnych rizík, ktoré jej boli známe“. Z týchto skutočností vyplýva, že tvrdenia odvolateľky týkajúce sa nedostatku odôvodnenia a opomenutia rozhodnúť sa zakladajú na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.

260

V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady proporcionality, treba pripomenúť, že táto zásada podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na zabezpečenie dosiahnutia legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov (rozsudok z 9. decembra 2020, Groupe Canal +/Komisia, C‑132/19 P , EU:C:2020:1007 , bod 104 a citovaná judikatúra).

264

Odvolateľka sa totiž obmedzuje na tvrdenie, že vzhľadom na to, že cieľom zohľadnenia opakovaného porušovania je odradiť podnik od toho, aby sa dopustil nových porušení práva hospodárskej súťaže, zásada proporcionality bola v prejednávanej veci porušená, keďže jednak sa od roku 2000 nedopustila takéhoto konania a jednak správne a súdne konania, ktoré už prebehli v súvislosti s kartelom, na ktorý sa vzťahuje sporné rozhodnutie, mali nevyhnutne odstrašujúci účinok.

265

Treba však pripomenúť, že v bode 577 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že nemožno vylúčiť, že sankcia, ktorá hrozila odvolateľke počas celého vyšetrovania a uloženie sankcie dvakrát, mohli mať určitý odstrašujúci účinok. Všeobecný súd však bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, konštatoval, že „to bola práve sankcia, t. j. zaplatenie pokuty uloženej Komisiou, ktorá bola zvýšená z dôvodu opakovaného porušenia, ktorá účinne odrádza podnik od ďalšieho porušenia pravidiel hospodárskej súťaže“.

266

V každom prípade odvolateľka nepreukázala, že by samotná skutočnosť, že medzi porušeniami posudzovanými pri zohľadnení opakovaného porušovania a prijatím sporného rozhodnutia Komisiou uplynulo značné obdobie, mala za následok, že toto zohľadnenie by bolo neprimerané.

270

Z toho vyplýva, že prvú časť siedmeho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

O druhej časti

– Argumentácia účastníkov konania

271

V druhej časti siedmeho odvolacieho dôvodu odvolateľka po prvé tvrdí, že body 580 až 595 napadnutého rozsudku sú nedostatočne odôvodnené. Uvádza, že v prvostupňovom konaní tvrdila, že zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušovania bolo neprimerané jednak vzhľadom na uplynutie výnimočne dlhého času a jednak vzhľadom na „malú“ povahu opakovaného porušovania. Všeobecný súd preskúmal len druhé z týchto tvrdení.

V druhej časti siedmeho odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodniť svoje rozsudky a dopustil sa nesprávneho výkladu zásady proporcionality. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, sa teda táto časť musí považovať za prípustnú.

275

Argumentácia odvolateľky však nie je dôvodná.

276

Po prvé odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že neodpovedal na jej tvrdenie, podľa ktorého zvýšenie, ktoré voči nej uplatnila Komisia z dôvodu opakovaného porušovania, bolo vzhľadom na dĺžku konania neprimerané. V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 565 až 579 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého konštatovanie opakovaného porušovania vo vzťahu k nej nie je zlučiteľné so zásadou proporcionality. Všeobecný súd preto už nebol povinný odpovedať na tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého táto zásada bráni aj zvýšeniu pokuty z dôvodu opakovaného porušovania.

277

Vzhľadom na vyššie uvedené treba zamietnuť druhú časť siedmeho odvolacieho dôvodu, a teda aj tento odvolací dôvod v celom rozsahu ako nedôvodné.

O ôsmom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

281

Ôsmy odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí.

282

Komisia usudzuje, že táto argumentácia je neprípustná. Odvolateľka sa v podstate obmedzuje na zopakovanie tvrdení uvedených v prvostupňovom konaní. Snaží sa tak dosiahnuť, aby Súdny dvor opätovne preskúmal žalobu podanú v prvostupňovom konaní. Argumentácia odvolateľky je v každom prípade zjavne nedôvodná.

Posúdenie Súdnym dvorom

286

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, sú obe časti ôsmeho odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd, prípustné.

287

Pokiaľ ide o prvú časť, treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 20 Charty vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (rozsudok z 18. apríla 2024, Dumitrescu a i./Komisia a Súdny dvor, C‑567/22 P až C‑570/22 P , EU:C:2024:336 , body 65 a 67 , ako aj citovaná judikatúra).

291

Konkrétnejšie Všeobecný súd v bode 622 napadnutého rozsudku uviedol, že pri určení zníženia, ktoré sa má priznať spoločnosti Riva, Komisia zohľadnila relatívnu závažnosť účasti týchto dvoch podnikov na porušení v súlade s požiadavkou individualizácie pokút pripomenutou v bode 289 tohto rozsudku. Zastávala teda názor, že vzhľadom na to, že celková účasť spoločnosti Riva na karteli bola dlhšia ako účasť odvolateľky, bola nevyhnutne závažnejšia a že účinok jej neúčasti na určitej časti kartelu bol o to významnejší.

292

Všeobecný súd sa tým, že v bode 323 napadnutého rozsudku rozhodol, že tento prístup je v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

293

Je totiž nesporné, že Komisia priznala odvolateľke zníženie o 2 % ročne, pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého sa nezúčastňovala na dotknutej časti kartelu, zatiaľ čo v prípade spoločnosti Riva toto zníženie predstavovalo 3 %.

297

Z toho vyplýva, že treba vyhovieť prvej časti ôsmeho odvolacieho dôvodu. Napadnutý rozsudok preto treba zrušiť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o druhej časti tohto odvolacieho dôvodu.

O žalobe pred Všeobecným súdom

298

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. Súdny dvor môže sám rozhodnúť s konečnou platnosťou vo veci samej, ak to stav konania dovoľuje.

299

302

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

303

Podľa článku 138 ods. 3 tohto poriadku, ktorý sa uplatní na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 uvedeného poriadku, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

304

Keďže odvolateľka a Komisia mali úspech len v časti predmetu konania, znášajú svoje vlastné trovy konania týkajúce sa prvostupňového konania a konania o odvolaní.

Článok 2 ods. 3 rozhodnutia Komisie C(2019) 4969 final zo 4. júla 2019 týkajúceho sa konania o porušení článku 65 Zmluvy o ESUO (vec AT.37956 – Výstuže do betónu) sa zrušuje.

4.

Výška pokuty uloženej spoločnosti Ferriere Nord SpA v článku 2 ods. 3 rozhodnutia C(2019) 4969 final sa stanovuje na 2165000 eur.

5.

Ferriere Nord SpA a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania týkajúce sa prvostupňového konania a konania o odvolaní.

Podpisy