C-44/23

62023CJ0044

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (siedma komora)

z 13. marca 2025 ( *1 )

„Odvolanie – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Boj proti terorizmu – Obmedzujúce opatrenia prijaté proti určitým osobám a subjektom – Zmrazenie finančných prostriedkov – Spoločná pozícia 2001/931/SZBP – Článok 1 ods. 3, 4 a 6 – Nariadenie (ES) č. 2580/2001 – Článok 2 ods. 3 – Ponechanie organizácie na zozname osôb, skupín a subjektov zapojených do teroristických činov – Uplatniteľnosť na situácie ozbrojeného konfliktu – Teroristická skupina – Povaha vykonaných činov a základné dôvody týchto činov – Časová vzdialenosť – Pretrvávanie rizika zapojenia do teroristických činov – Proporcionalita – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci C‑44/23 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 27. januára 2023,

Francúzska republika , v zastúpení: pôvodne J.‑L. Carré, B. Fodda a W. Zemamta, neskôr J.‑L. Carré a B. Fodda, a napokon B. Fodda a B. Travard, splnomocnení zástupcovia,

Holandské kráľovstvo , v zastúpení: M. K. Bulterman, J. M. Hoogveld a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (siedma komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu siedmej komory, predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún a sudca J. Passer,

generálny advokát: P. Pikamäe,

Svojím odvolaním sa Kurdistan Workers’ Party (PKK) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 30. novembra 2022, PKK/Rada ( T‑316/14 RENV a T‑148/19 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2022:727 ), ktorým tento súd zamietol jej žaloby o neplatnosť:

–

vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/513 z 26. marca 2015, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 790/2014 ( Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 1 ),

–

vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/1325 z 31. júla 2015, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/513 ( Ú. v. EÚ L 206, 2015, s. 12 ),

–

vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2017/1420 zo 4. augusta 2017, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/150 ( Ú. v. EÚ L 204, 2017, s. 3 ),

–

rozhodnutia Rady (SZBP) 2019/25 z 8. januára 2019, ktorým sa mení a aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2018/1084 ( Ú. v. EÚ L 6, 2019, s. 6 ), a

–

rozhodnutia Rady (SZBP) 2019/1341 z 8. augusta 2019, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2019/25 ( Ú. v. EÚ L 209, 2019, s. 15 ),

v rozsahu, v akom sa jej tieto nariadenia a rozhodnutia (ďalej spoločne len „sporné akty“) týkajú.

4

Bod 1 písm. c) uvedenej rezolúcie najmä stanovuje, že všetky štáty majú bezodkladne vykonať zmrazenie finančných prostriedkov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, ktoré páchajú alebo sa pokúšajú o spáchanie teroristických činov alebo ktoré sa zúčastňujú na takýchto činoch či napomáhajú ich páchaniu, subjektov patriacich týmto osobám alebo nimi kontrolovaných subjektov, ako aj osôb a subjektov konajúcich v mene alebo na pokyn týchto osôb a subjektov.

5

V tej istej rezolúcii sa neuvádza zoznam osôb, na ktoré sa tieto obmedzujúce opatrenia musia uplatňovať.

Právo Únie

Spoločná pozícia 2001/931/SZBP

3. Na účely tohto spoločného stanoviska ‚teroristický čin‘ znamená jeden z nasledovných úmyselných činov, ktorý vzhľadom na svoju povahu alebo kontext môže vážne poškodiť krajinu alebo medzinárodnú organizáciu, ako je definovaný ako trestný čin podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ak bol spáchaný s cieľom:

i)

závažného zastrašovania obyvateľstva, alebo

ii)

neprimeraného [neoprávneného – neoficiálny preklad ] nútenia vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby vykonali alebo sa zdržali výkonu akéhokoľvek činu, alebo

iii)

únosy alebo branie rukojemníka;

d)

spôsobenie rozsiahleho poškodenia štátneho alebo verejného zariadenia, dopravného systému, zariadenia infraštruktúry vrátane informačného systému, pevnej rampy umiestnenej na kontinentálnej plošine, verejného miesta alebo súkromného majetku, ktoré môže ohroziť ľudský život alebo mať za následok vážnu hospodársku stratu;

e)

zmocnenie [sa] lietadla, lodí alebo iného prostriedku verejnej alebo nákladnej dopravy;

f)

vyhrážanie spáchaním niektorého z horeuvedených činov pod písmenami a) až h);

j)

riadenie teroristickej skupiny;

k)

účasť na aktivitách teroristickej skupiny, okrem iného aj poskytovaním informácií alebo materiálnych zdrojov alebo financovaním jej činností akýmkoľvek spôsobom s vedomím skutočnosti, že takáto účasť prispeje k zločineckým aktivitám tejto skupiny.

Na účely tohto odseku ‚teroristická skupina‘ znamená štruktúrovanú skupinu viac ako dvoch osôb vytvorenú na dlhšie obdobie a ktorá na základe dohody pácha teroristické činy. ‚Štruktúrovaná skupina‘ znamená skupinu, ktorá nie je sformovaná náhodne s cieľom bezprostredného páchania teroristického činu a ktorá nepotrebuje mať formálne určené úlohy pre svojich členov, kontinuitu členstva v nej alebo rozvinutú štruktúru.

„Európske spoločenstvo konajúc v medziach právomocí, ktoré mu boli zverené Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev, nariadi zmrazenie fondov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, skupín a subjektov uvedených na zozname v prílohe.“

Nariadenie (ES) č. 2580/2001

9

Vzhľadom na nevyhnutnosť vydať nariadenie na vykonanie opatrení opísaných v spoločnej pozícii Rady 2001/931 na úrovni Európskej únie Rada prijala nariadenie (ES) č. 2580/2001 z 27. decembra 2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu ( Ú. v. ES L 344, 2001, s. 70 ; Mim. vyd. 18/001, s. 207).

10

Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:

3. Rada konajúc jednomyseľne ustanoví, preskúma a zmení a doplní zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa podľa ustanovení stanovených v článku 1 ods. 4, 5 a 6 spoločnej pozície 2001/931/SZBP vzťahuje toto nariadenie; takýto zoznam bude pozostávať z:

i)

fyzických osôb, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu;

ii)

právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu;

iii)

12

PKK, žalobkyňa v prvostupňovom konaní a odvolateľka v odvolacom konaní, bola zriadená v roku 1978, keď začala ozbrojený boj proti tureckej vláde s cieľom dosiahnuť uznanie práva Kurdov na sebaurčenie.

13

Názov odvolateľky sa pôvodne nenachádzal ani na zozname uvedenom v prílohe k spoločnej pozícii 2001/931, ani na zozname podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001.

14

Dňa 2. mája 2002 prijala Rada spoločnú pozíciu 2002/340/SZBP, ktorou sa aktualizuje spoločná pozícia 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 116, 2002, s. 75 ). V prílohe k spoločnej pozícii 2002/340 sa aktualizoval zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia stanovené v spoločnej pozícii 2001/931, a pridal sa do neho najmä názov odvolateľky, ktorá bola označená ako: „Strana kurdských pracujúcich (PKK)“. Dňa 2. mája 2002 Rada prijala rozhodnutie 2002/334/ES, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a zrušuje rozhodnutie 2001/927/ES [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 116, 2002, s. 33 ). Rozhodnutím 2002/334 bol názov odvolateľky zapísaný na zoznam podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v rovnakom znení ako v prílohe k spoločnej pozícii 2002/340.

–

vykonávacie nariadenia 2015/513, 2015/1325, 2015/2425, 2016/1127, 2017/150 a 2017/1420 (ďalej spoločne len „nariadenia z rokov 2015 až 2017“),

–

rozhodnutie Rady (SZBP) 2015/521 z 26. marca 2015, ktorým sa aktualizuje a mení zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2014/483/SZBP ( Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 107 ); rozhodnutie Rady (SZBP) 2015/1334 z 31. júla 2015, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2015/521 ( Ú. v. EÚ L 206, 2015, s. 61 ), a rozhodnutie Rady (SZBP) 2017/1426 zo 4. augusta 2017, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2017/154 ( Ú. v. EÚ L 204, 2017, s. 95 ) (ďalej spoločne len „rozhodnutia SZBP z rokov 2015 až 2017“),

–

rozhodnutia 2019/25 a 2019/1341,

17

V odôvodneniach aktov z roku 2014 Rada opísala PKK ako subjekt zapojený do teroristických činov, ktorý sa od roku 1984 dopustil početných činov takejto povahy. Uviedla, že teroristické činnosti PKK pokračovali napriek určitému počtu prímerí, ktoré PKK jednostranne vyhlásila, a to najmä od roku 2009. V tejto súvislosti Rada spresnila, že teroristické činy, ktorých sa dopustila PKK, zahŕňajú bombové útoky, raketové útoky, používanie výbušnín, vraždy a únosy tureckých občanov a zahraničných turistov, branie rukojemníkov, útoky na turecké ozbrojené sily a ozbrojené konflikty s nimi, útoky na ropné zariadenia, verejnú dopravu, turecké diplomatické, kultúrne a komerčné objekty v rôznych krajinách, vydieranie tureckých občanov žijúcich v zahraničí, ako aj trestnú činnosť zameranú na financovanie týchto aktivít. Rada vyhotovila napríklad zoznam 69 incidentov, ku ktorým došlo v období od 14. novembra 2003 do 19. októbra 2011, kvalifikovaných ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

18

Rada dodala, že na PKK sa vzťahovali rozhodnutia príslušných vnútroštátnych orgánov v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pričom v tejto súvislosti citovala najmä uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z 29. marca 2001 (ďalej len „rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001“), ktorého cieľom bolo zakázať PKK na základe UK Terrorism Act 2000 (zákon Spojeného kráľovstva z roku 2000 proti terorizmu), ktorý bol doplnený uznesením zo 14. júla 2006, keďže „KADEK“ a „KONGRA‑GEL“ predstavovali ďalšie označenia PKK.

21

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 1. mája 2014 podala PKK žalobu o neplatnosť vykonávacieho nariadenia č. 125/2014 v rozsahu, v akom sa jej týka.

22

Následnými návrhmi na úpravu sa odvolateľka domáhala aj zrušenia vykonávacieho nariadenia č. 790/2014, ako aj aktov prijatých v priebehu rokov 2015 až 2017 (rozhodnutia SZBP z rokov 2015 až 2017 a nariadenia z rokov 2015 až 2017), a to v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.

23

Európskej komisii bol povolený vstup do konania na Všeobecnom súde ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu návrhov Rady.

27

PKK na podporu svojej žaloby vo veci T‑316/14 RENV v podstate uviedla sedem žalobných dôvodov. Prvý z týchto žalobných dôvodov bol založený na nesprávnej kvalifikácii odvolateľky ako teroristickej skupiny v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, druhý na neexistencii rozhodnutia prijatého príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 tejto spoločnej pozície, tretí na porušení článkov 4 a 51 Charty základných práv Európskej únie v rozsahu, v akom boli akty z roku 2014 a akty z rokov 2015 až 2017 sčasti založené na informáciách získaných pri mučení alebo v nadväznosti na zlé zaobchádzanie, štvrtý na neexistencii opätovného preskúmania v súlade s požiadavkami článku 1 ods. 6 uvedenej spoločnej pozície, piaty na porušení zásad proporcionality a subsidiarity, šiesty na porušení povinnosti odôvodnenia a siedmy na porušení práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

Vec T‑148/19

28

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. marca 2019 podala PKK žalobu o neplatnosť rozhodnutia 2019/25 v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týka.

29

32

Všeobecný súd vyhlásil žaloby za neprípustné v rozsahu, v akom smerovali k zrušeniu rozhodnutí SZBP z rokov 2015 až 2017 (vec T‑316/14 RENV), ako aj rozhodnutia 2020/1132 a vykonávacích nariadení 2019/1337, 2020/19 a 2020/1128 (vec T‑148/19), takže dôvodnosť uvedených žalôb preskúmal len v rozsahu, v akom sa týka aktov z roku 2014 a sporných aktov, a to nariadení z rokov 2015 až 2017, ako aj rozhodnutí 2019/25 a 2019/1341 (ďalej len „rozhodnutia z roku 2019“).

33

Vzhľadom na podobnosti existujúce medzi šiestimi žalobnými dôvodmi uvedenými v oboch veciach T‑316/14 RENV a T‑148/19 ich Všeobecný súd preskúmal spoločne, pričom rozlišoval medzi uvedenými vecami len vtedy, keď si to vyžadovali osobitné tvrdenia uvedené na podporu týchto žalobných dôvodov a určité rozdiely medzi napadnutými aktmi.

34

Päť z uvedených žalobných dôvodov je relevantných na účely tohto odvolania.

V druhom rade, pokiaľ ide o preskúmanie výhrad založených na porušení článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, Všeobecný súd v bode 126 napadnutého rozsudku uviedol, že obyčajová zásada sebaurčenia neznamená, že na účely výkonu práva na sebaurčenie môže ľud alebo obyvatelia určitého územia využiť prostriedky patriace do pôsobnosti tohto ustanovenia. V bode 131 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že treba rozlišovať na jednej strane medzi cieľmi, ktoré chce dosiahnuť ľud alebo obyvatelia určitého územia, a na druhej strane ich správaním na účely dosiahnutia tohto cieľa, takže „ciele“ uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bodoch i) až iii) tejto spoločnej pozície sa nezhodujú s týmito cieľmi, ktoré možno kvalifikovať ako konečné alebo základné. V bode 132 uvedeného rozsudku spresnil, že cieľ sledovaný zásahmi do základných štruktúr tureckého štátu, ktorý spočíva v zmene týchto štruktúr tak, aby sa stali demokratickými, sa nemá zohľadniť, rovnako ako pojem „neoprávnený“ treba chápať tak, že sa týka protiprávnej povahy vykonávaného nútenia, a nesmie sa posudzovať s prihliadnutím na údajne legitímnu povahu cieľa sledovaného vykonávaním tohto nútenia. Všeobecný súd v bode 133 toho istého rozsudku dospel k záveru, že uvedenú spoločnú pozíciu a všeobecnejšie celý systém obmedzujúcich opatrení Únie nemožno považovať za prekážku výkonu práva na sebaurčenie obyvateľstva v rámci štátov utláčajúcich obyvateľov, keďže cieľom týchto nástrojov nie je určiť, kto je v konflikte medzi štátom a skupinou oprávnený a kto nie, ale bojovať proti terorizmu. V dôsledku toho bola argumentácia, ktorá sa týkala zohľadnenia legitímneho ozbrojeného konfliktu na sebaurčenie kurdského ľudu na účely výkladu cieľov uvedených v článku 1 ods. 3 prvom pododseku tej istej spoločnej pozície, zamietnutá ako nedôvodná.

V treťom rade v rámci preskúmania žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 Všeobecný súd v bodoch 147 a 150 napadnutého rozsudku pripomenul, že Rada môže ponechať meno dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu na zozname týkajúcom sa zmrazenia finančných prostriedkov, ak dospeje k záveru o pretrvávaní rizika ich zapojenia do teroristických činností, ktoré odôvodňujú pôvodný zápis, avšak takisto uviedol, že podmienky týkajúce sa plynutia času a vývoja okolností predstavujú skutočnosti, na základe ktorých vzniká povinnosť aktualizovať riziko zapojenia. V prejednávanej veci Všeobecný súd po tom, čo v bode 167 tohto rozsudku konštatoval vývoj okolností odôvodňujúci aktualizované posúdenie situácie, dospel v bode 175 uvedeného rozsudku k záveru, že Rada si nesplnila svoju povinnosť aktualizácie vyplývajúcu z článku 1 ods. 6 tejto spoločnej pozície, čo ho viedlo k zrušeniu aktov z roku 2014 v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú PKK. Naopak, pokiaľ ide o nariadenia z rokov 2015 až 2017, ako aj akty prijaté v roku 2019, Všeobecný súd dospel najmä v bodoch 186 a 202 toho istého rozsudku k záveru, že Rada vo vzťahu k dátumu prijatia týchto aktov platne aktualizovala svoje posúdenie rizika zapojenia sa do terorizmu, takže preskúmanie vykonané na základe článku 1 ods. 6 uvedenej spoločnej pozície bolo vykonané v náležitej forme.

40

V piatom a poslednom rade, pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, Všeobecný súd v bodoch 216 až 219 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru, podľa ktorej na splnenie povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ prináleží Rade, aby poskytla dostatočne presné a konkrétne dôvody umožňujúce dotknutému žalobcovi oboznámiť sa s dôvodmi na podporu ponechania jeho mena na zoznamoch týkajúcich sa zmrazenia finančných prostriedkov a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie. V bodoch 221 až 238 tohto rozsudku zaujal stanovisko k jednotlivým výhradám, ktoré v tejto súvislosti uviedla odvolateľka, pričom najmä v bode 234 uvedeného rozsudku zdôraznil, že povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka vecnej zákonnosti predmetného aktu, takže výhrady a tvrdenia smerujúce k spochybneniu dôvodnosti aktu sú irelevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia.

42

V dôsledku toho Všeobecný súd napadnutým rozsudkom vo veci T‑316/14 RENV zrušil akty z roku 2014 v rozsahu, v akom sa týkajú PKK, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol a vo veci T‑148/19 zamietol žalobu v celom rozsahu.

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

43

PKK navrhuje, aby Súdny dvor:

44

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie,

–

subsidiárne zamietol žaloby o neplatnosť aktov, ktoré boli napadnuté vo veciach T‑316/14 RENV a T‑148/19, a

–

uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

46

Francúzska republika navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol.

47

Holandské kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil PKK povinnosť nahradiť trovy konania.

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 126 až 146 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil článok 1 ods. 3 prvý pododsek spoločnej pozície 2001/931 a takisto nesprávne uplatnil toto ustanovenie na prejednávanú vec, keď rozhodol, že „ciele“ uvedené v bodoch i) až iii) uvedeného ustanovenia sa týkajú samotnej povahy vykonaných aktov.

50

Odvolateľka sa domnieva, že článok 1 ods. 3 prvý pododsek spoločnej pozície 2001/931 rozlišuje medzi činmi, ktorých stupeň závažnosti umožňuje kvalifikovať tieto činy ako teroristické činy, ako sú vymenované v jeho písmenách a) až k), a cieľmi, s ktorými musia byť tieto činy spáchané, ako sú uvedené v jeho bodoch i) až iii). Keďže tieto podmienky sú kumulatívne, prináleží Rade, aby na jednej strane preukázala, že určitá organizácia spáchala jeden alebo viacero činov vymenovaných v uvedených písmenách a) až k), a na druhej strane, že tento čin alebo tieto činy boli spáchané s teroristickým cieľom, aby mohla dospieť k záveru o existencii teroristického činu v zmysle tejto spoločnej pozície. Všeobecný súd sa tým, že v bode 131 napadnutého rozsudku uviedol, že „ciele“ podľa článku 1 ods. 3 prvého pododseku bodov i) až iii) uvedenej spoločnej pozície sa týkajú „samotnej povahy vykonaných činov“, dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade tejto dvojitej podmienky, keďže de facto zrušil samostatnú podmienku týkajúcu sa teroristického cieľa.

51

Je pravda, že Všeobecný súd po tom, čo v bode 131 napadnutého rozsudku stanovil rozdiel medzi cieľmi, ktoré chce dosiahnuť ľud alebo obyvatelia určitého územia, a ich správaním na účely dosiahnutia týchto cieľov, správne konštatoval, že „ciele“ uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku spoločnej pozície 2001/931 nezodpovedajú cieľom, ktoré možno kvalifikovať ako konečné alebo základné ciele. Z toho však nemožno vyvodiť, že konečný cieľ je „irelevantný“ na účely výkladu okamžitého cieľa činu. Všeobecný súd preto v bode 132 tohto rozsudku nesprávne rozhodol, že ho netreba zohľadniť.

Všeobecný súd sa tiež v bode 131 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že „použité pojmy (zastrašovanie, nútenie, destabilizácia alebo poškodenie)“ sa týkajú „samotnej povahy vykonaných činov“, keďže nie je možné preukázať, či je čin destabilizujúci alebo poškodzujúci základné štruktúry štátu bez ohľadu na ciele, ktoré dotknutá organizácia sleduje vo vzťahu k týmto základným štruktúram. Ak je teda sledovaným cieľom zabezpečiť, aby uvedené základné štruktúry viac rešpektovali zásady medzinárodného práva a ľudské práva, tento čin nemožno považovať za akt smerujúci k ich destabilizácii alebo poškodeniu. Vzhľadom na to, že Súdny dvor už konštatoval, že obyčajová zásada sebaurčenia predstavuje „právo uplatniteľné erga omnes , ako aj jednu zo základných zásad medzinárodného práva“ (rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario, C‑104/16 P , EU:C:2016:973 , bod 88 ), Rada je povinná ju zohľadniť pri rozhodovaní o zapísaní organizácie na sankčný zoznam. Všeobecný súd teda v bode 133 napadnutého rozsudku rovnako nesprávne rozhodol, že uplatnenie ustanovení spoločnej pozície 2001/931 nie je prekážkou obyčajovej zásady sebaurčenia.

54

Podľa odvolateľky, ak by sa malo postupovať podľa odôvodnenia Všeobecného súdu, činy spáchané osobou, ktorá na to, aby umožnila svojmu ľudu vykonať svoje právo na sebaurčenie, nemá inú možnosť ako použiť ozbrojenú silu, by zodpovedali definícii teroristického činu. To by viedlo k popretiu myšlienky medzinárodného humanitárneho práva ako celku, podľa ktorého sú mnohé vojenské činy spáchané v konflikte tohto druhu legitímne. Všeobecný súd mal namiesto odkazu na širokú mieru voľnej úvahy priznanú Rade, ako to urobil v bode 133 napadnutého rozsudku, zohľadniť zásadu sebaurčenia v rámci výkladu článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

Prvý odvolací dôvod sa týka výkladu článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931, ktorý podal Všeobecný súd v bodoch 126 až 146 napadnutého rozsudku a podľa ktorého sa „ciele“ uvedené v tomto ustanovení týkajú „samotnej povahy vykonaných činov“ a nemôžu zohľadniť prípadnú existenciu ozbrojeného konfliktu, ktorého cieľom je sebaurčenie ľudu.

58

V tejto súvislosti na účely výkladu ustanovenia práva Únie z ustálenej judikatúry vyplýva, že je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2021, Komisia a GMB Glasmanufaktur Brandenburg/Xinyi PV Products (Anhui) Holdings, C‑884/19 P a C‑888/19 P , EU:C:2021:973 , bod 70 ].

59

Pokiaľ ide o znenie článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931, treba uviesť, že definícia činu ako „teroristického činu“ sa zakladá na dvoch kumulatívnych podmienkach, a to jednak na tom, že tento čin patrí medzi tie, ktoré sú vymenované v jeho písmenách a) až k), a jednak na tom, že cieľ, s ktorým bol spáchaný, patrí medzi ciele uvedené v bodoch i) až iii).

60

Ako totiž vyplýva z odôvodnení 5 až 7 spoločnej pozície 2001/931 a odôvodnení 3, 5 a 6 nariadenia č. 2580/2001, Rada prijala túto spoločnú pozíciu a následne v súlade s ňou toto nariadenie najmä s cieľom vykonať na úrovni Únie rezolúciu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1373(2001), ktorá „opätovne [potvrdzuje] potrebu bojovať všetkými prostriedkami v súlade s chartou OSN proti hrozbe, ktorú teroristické činy predstavujú pre svetový mier a bezpečnosť“, a vyžaduje od členských štátov, aby „popri medzinárodnej spolupráci… s využitím všetkých zákonných prostriedkov prijímali aj dodatočné opatrenia na predchádzanie a potláčanie financovania a prípravy akýchkoľvek teroristických činov na svojom území“.

64

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že spoločná pozícia 2001/931 v podstate sleduje tento preventívny cieľ boja proti medzinárodnému terorizmu tým, že ho oddelí od jeho finančných zdrojov zmrazením finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov fyzických alebo právnických osôb podozrivých z toho, že sa angažujú v činnostiach, ktoré sú s ním spojené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P , EU:C:2012:711 , bod 67 ).

65

Úmyselné činy vymenované v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. a) až k) spoločnej pozície 2001/931 sa tak považujú za teroristické činy, ak sú spáchané s cieľom závažného zastrašovania obyvateľstva, neprimeraného nútenia vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby vykonali alebo sa zdržali výkonu akéhokoľvek činu, alebo vážne destabilizovať alebo zničiť základné politické, ústavné, hospodárske a sociálne štruktúry krajiny alebo medzinárodnej organizácie bez ohľadu na politický alebo iný cieľ páchateľa predmetného teroristického činu.

69

Hoci Všeobecný súd v bode 125 napadnutého rozsudku uviedol, že obyčajová zásada sebaurčenia pripomenutá najmä v článku 1 Charty Organizácie Spojených národov je zásadou medzinárodného práva uplatniteľnou na všetky nesamosprávne územia a na všetky národy, ktoré ešte nenadobudli nezávislosť (rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario, C‑104/16 P , EU:C:2016:973 , bod 88 ), táto zásada neznamená, že na účely výkonu práva na sebaurčenie môže ľud alebo obyvatelia určitého územia využiť prostriedky patriace do pôsobnosti článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

70

Súdny dvor už totiž rozhodol, že medzinárodné humanitárne právo a spoločná pozícia 2001/931 sledujú odlišné ciele a zavádzajú odlišné mechanizmy, takže uplatnenie tejto spoločnej pozície nezávisí od kvalifikácií vyplývajúcich z medzinárodného humanitárneho práva. Súdny dvor z toho vyvodil, že uvedená spoločná pozícia a nariadenie č. 2580/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti ozbrojených síl počas ozbrojeného konfliktu v zmysle medzinárodného humanitárneho práva môžu predstavovať „teroristické činy“ v zmysle týchto aktov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2017, A a i., C‑158/14 , EU:C:2017:202 , body 89 , 91 a 97 ).

71

Práve v tomto kontexte Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku uviedol, že treba rozlišovať na jednej strane medzi cieľmi, ktoré chcú dosiahnuť ľud alebo obyvatelia určitého územia, a na druhej strane správaním na účely dosiahnutia tohto cieľa, takže „ciele“ uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bodoch i) až iii) spoločnej pozície 2001/931 nezodpovedajú takýmto cieľom, ktoré možno kvalifikovať ako konečné alebo základné ciele.

Z toho vyplýva, že činy spáchané s jedným z troch cieľov uvedených v bodoch i) až iii) článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931 možno kvalifikovať ako teroristické činy, aj keď ich konečný alebo základný cieľ spočíva napríklad v tom, aby sa základné štruktúry štátu stali demokratickými. Všeobecný súd tak v bode 132 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že ak sú činy spáchané s jedným z týchto troch cieľov, nie je potrebné skúmať, aké sú ciele sledované dotknutou organizáciou, s výnimkou, že by chcel zrušiť jednu z dvoch kumulatívnych podmienok vyžadovaných na to, aby čin mohol byť kvalifikovaný ako teroristický čin. Uvedené ciele, ktoré spočívajú v charakterizovaní činov vymenovaných v písmenách a) až k) tohto článku 1 ods. 3 prvého pododseku a ktoré majú teda čisto funkčnú povahu, nemajú nijaký vzťah k politickému cieľu alebo požiadavkám, ktoré si stanovili páchatelia činu, takže konečný alebo základný cieľ tohto činu nemá nijaký vplyv na jeho kvalifikáciu ako „teroristického činu“.

74

Vzhľadom na vyššie uvedené treba tiež zamietnuť tvrdenie odvolateľky smerujúce proti bodu 126 napadnutého rozsudku nielen preto, že toto tvrdenie sa obmedzuje na všeobecné spochybnenie konštatovania Všeobecného súdu, ktoré je v tomto bode uvedené, ale aj preto, že vychádza z jeho nesprávneho výkladu. V uvedenom bode totiž Všeobecný súd usúdil, že nebolo potrebné zaujať stanovisko k uplatneniu zásady sebaurčenia v prejednávanej veci, aby bolo možné odpovedať na argumentáciu týkajúcu sa výkladu cieľov uvedených v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, a na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, neodmietol rozhodnúť o uplatniteľnosti tejto zásady.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

78

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Rada mohla vychádzať z rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001 ako „rozhodnutia“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, keďže skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia boli z časového hľadiska prekročené, a teda nemohli odôvodniť záver, že odvolateľka sa dopustila teroristických činov, na základe ktorých by ju bolo možné kvalifikovať ako „teroristickú skupinu“.

79

81

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 98 napadnutého rozsudku konštatoval, že treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 v rozsahu, v akom boli sporné akty prijaté na základe rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001, a v bode 146 tohto rozsudku, že treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície.

82

Okrem toho ani Rada, ani Všeobecný súd nemohli konštatovať, že údajné hrozby zodpovedajú kritériám uvedeným v článku 1 ods. 3 prvom pododseku spoločnej pozície 2001/931. Tieto údajné hrozby totiž nemožno považovať za teroristické činy v zmysle uvedeného ustanovenia, pretože od kampane atentátov, ktorá viedla k úmrtiu osôb, sa upustilo.

83

Podľa odvolateľky treba tiež zohľadniť rozdiely existujúce medzi definíciou teroristického činu stanovenou v právnej úprave Spojeného kráľovstva a definíciou uvedenou v spoločnej pozícii 2001/931. Všeobecný súd sa tak v bode 144 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď okolnosť, že kritérium závažnosti je v právnej úprave Spojeného kráľovstva spojené s „prostriedkami“ a v tejto spoločnej pozícii s „cieľmi“, považoval za bezvýznamnú, pretože rozdiel je dôležitý, najmä pokiaľ ide o hrozby.

Na účely rozhodnutia o dôvodnosti tohto odvolacieho dôvodu treba hneď na úvod rozlišovať medzi otázkou, či rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001 možno kvalifikovať ako rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, najmä vzhľadom na dátum výskytu incidentov, na ktorých je založené, a otázkou, či tieto incidenty možno najmä vzhľadom na ich povahu kvalifikovať ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície.

87

V prvom rade, pokiaľ ide o článok 1 ods. 4 spoločnej pozície, toto ustanovenie vo svojom prvom pododseku stanovuje, že zoznam zmrazenia finančných prostriedkov „sa vypracuje na základe presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom bez ohľadu na to, či sa týka podnetu na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch [na závažných a vierohodných dôkazoch a indíciách – neoficiálny preklad ] alebo odsúdení za takéto skutky“.

88

Pokiaľ ide o povinnosti Rady pri zaradení osoby alebo subjektu na zoznam, z odkazu na vnútroštátne rozhodnutie, ako aj z formulácií „presné informácie“ a „[závažné a vierohodné dôkazy a indície]“ v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je chrániť dotknuté osoby tým, že sa zabezpečí, že na zoznam zmrazenia finančných prostriedkov budú zaradené len v prípade, ak existuje dostatočne silný skutkový základ, a že táto spoločná pozícia chce tento cieľ dosiahnuť tak, že sa uplatní požiadavka rozhodnutia prijatého vnútroštátnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P , EU:C:2012:711 , bod 68 ).

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 72 napadnutého rozsudku konštatoval, že Rada vychádzala z existencie rozhodnutí, ktoré kvalifikovala ako rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, vrátane rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001. Všeobecný súd najprv na tento účel vymenoval závažné a vierohodné dôkazy a indície, ako ich uviedla Rada a vnútroštátne orgány považovali za spoľahlivé, ktoré zahŕňali teroristické útoky pripísané PKK od roku 1984, teroristickú kampaň začiatkom 90. rokov 20. storočia zahŕňajúcu únos západných turistov, útok na rafinériu a útoky na turistické zariadenia, ktoré viedli k úmrtiu zahraničných turistov v rokoch 1993 a 1994. Všeobecný súd v bode 72 tohto rozsudku a v rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľka, uviedol, že Rada poukázala na to, že hoci sa zdá, že PKK upustila od tejto kampane v rokoch 1995 až 1999, počas tohto obdobia naďalej hrozila útokmi na turistické zariadenia. Všeobecný súd ďalej v bode 73 uvedeného rozsudku pripomenul, že podľa judikatúry „presné informácie alebo materiál v spise“ vyžadované článkom 1 ods. 4 tejto spoločnej pozície musia preukazovať, že rozhodnutie vnútroštátneho orgánu zodpovedajúce definícii podľa tohto ustanovenia bolo prijaté vo vzťahu k dotknutým osobám alebo subjektom tak, aby im najmä umožnilo identifikovať toto rozhodnutie, a to bez toho, aby sa tieto informácie alebo tieto skutočnosti týkali obsahu uvedeného rozhodnutia. Všeobecný súd napokon v bode 74 toho istého rozsudku dospel k záveru, že Rada poskytla dostatočne presné informácie týkajúce sa rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001 v zmysle článku 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície.

94

Naproti tomu článok 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície sa obmedzuje na stanovenie definície pojmu „teroristický čin“ v zmysle uvedenej spoločnej pozície. V tomto rámci môže Rada zohľadniť iné staršie skutočnosti, ktoré môžu byť relevantné na posúdenie histórie a rozsahu teroristických činností dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu v zmysle tohto ustanovenia.

95

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci Všeobecný súd mohol oprávnene zohľadniť činy pred rokom 1995, ku ktorým došlo v rokoch 1990, 1993 a 1994, na účely určenia teroristickej povahy cieľov sledovaných činmi pripísanými odvolateľke na základe článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 a že Všeobecný súd tiež správne rozhodol, že „časovú vzdialenosť“ trvajúcu približne dva roky medzi poslednými zohľadnenými skutočnosťami z roku 1999 a rozhodnutím Spojeného kráľovstva z roku 2001 nemožno považovať za neprimeranú, v dôsledku čoho bolo možné kvalifikovať toto rozhodnutie ako rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 tejto spoločnej pozície.

96

Pokiaľ ide o odkaz Všeobecného súdu v bode 81 napadnutého rozsudku na časovú vzdialenosť menej ako päť rokov, keďže Všeobecný súd zohľadnil len posledné skutočnosti, na ktorých bolo založené rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001, treba uviesť, že Všeobecný súd odkázal na túto päťročnú lehotu, keď citoval judikatúru, podľa ktorej lehota piatich rokov nie je neprimeraná. Z napadnutého rozsudku však vôbec nevyplýva, že by Všeobecný súd odkazom na túto päťročnú lehotu usúdil, že ostatné skutočnosti uvedené v rozhodnutí Spojeného kráľovstva z roku 2001 boli príliš staré na to, aby sa zohľadnili. Tvrdenie odvolateľky vychádza z nesprávneho výkladu uvedeného rozsudku, a preto musí byť zamietnuté.

100

Všeobecný súd preto správne dospel k záveru, že skutočnosť, že nedošlo k útokom počas určitého obdobia, nebráni tomu, aby hrozby útokov mohli pretrvávať, keďže tie predstavujú teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931.

101

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa rozdielov medzi definíciou teroristického činu v právnej úprave Spojeného kráľovstva a definíciou uvedenou v článku 1 ods. 3 prvom pododseku spoločnej pozície 2001/931, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 144 napadnutého rozsudku konštatoval, že okolnosť, podľa ktorej sa kritérium závažnosti v právnej úprave Spojeného kráľovstva spája s „prostriedkami“ a v tejto spoločnej pozícii s „cieľmi“, je bezvýznamná.

102

V tejto súvislosti z bodu 73 tohto rozsudku vyplýva, že ciele vymenované v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bodoch i) až iii) spoločnej pozície 2001/931 majú čisto funkčnú povahu a umožňujú charakterizovať činy uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. a) až k) tejto spoločnej pozície ako teroristické činy. Odôvodnenie Všeobecného súdu preto nie je vôbec nekoherentné vzhľadom na skutočnosť, že tak právo Únie, ako aj rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001 používajú dvojstupňovú definíciu teroristických činov, pričom ich definujú tak sledovanými cieľmi, ako aj prostriedkami použitými na tieto účely.

105

Odvolateľka zdôrazňuje, že Všeobecný súd konštatoval, že medzi prijatím rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001 a prijatím aktov z roku 2014 uplynulo značné obdobie, počas ktorého došlo k viacerým udalostiam znamenajúcim zmenu okolností, takže Rada porušila svoju povinnosť aktualizovať svoje posúdenie rizika zapojenia do terorizmu za rok 2014. Odvolateľka sa však domnieva, že Všeobecný súd mal dospieť k rovnakému záveru, pokiaľ ide o nariadenia z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutia z roku 2019.

106

Odvolateľka, ktorá odkazuje na svoje úvahy v rámci druhého odvolacieho dôvodu, uvádza, že rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001 nespĺňa podmienky vyžadované článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Odvolateľka sa tiež domnieva, že Všeobecný súd v bode 185 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že Rada mohla vychádzať z útoku na stavbu novej tureckej predsunutej vojenskej základne v máji 2014 a kvalifikovať tento útok ako teroristický čin. Takýto čin je totiž typickým príkladom konania, ktoré nemožno odvolateľke vytýkať ako konanie spáchané na teroristický účel, keďže tento čin bol priamou odpoveďou na porušenie mierových rokovaní tureckou vládou a podľa medzinárodného humanitárneho práva by mal byť považovaný za legitímny vojenský akt.

107

Aj keby Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia pri výklade článku 1 ods. 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931, pokiaľ ide o rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001, odvolateľka tvrdí, že vzhľadom na zjavne odlišnú povahu útoku spáchaného v máji 2014 v porovnaní s incidentmi, ktoré boli uvedené v súvislosti s týmto rozhodnutím, uvedený útok neumožňuje dostatočne odôvodniť pretrvávanie rizika teroristických činov.

111

Rada podporovaná Francúzskou republikou, Holandským kráľovstvom a Komisiou sa domnieva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť.

Posúdenie Súdnym dvorom

112

Treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 môže Rada ponechať meno dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu na zozname týkajúcom sa zmrazenia finančných prostriedkov, ak usúdi, že riziko ich zapojenia do teroristických činností, ktoré odôvodňovalo ich pôvodný zápis na tento zoznam, pretrváva (rozsudok z 10. septembra 2020, Hamas/Rada, C‑386/19 P , EU:C:2020:691 , bod 38 a citovaná judikatúra).

113

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd neodchýlil od tejto judikatúry.

117

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že tvrdenia odvolateľky smerujúce k spochybneniu kvalifikácie útoku na stavbu novej tureckej predsunutej vojenskej základne v máji 2014 a útoku na vojenské vozidlo 23. októbra 2017 ako teroristických činov v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931 sú neúčinné v rámci preskúmania vykonaného na základe článku 1 ods. 6 tejto spoločnej pozície a musia byť zamietnuté na základe judikatúry citovanej v bode 112 tohto rozsudku. Na účely ponechania zápisu osoby alebo subjektu na zozname týkajúcom sa zmrazenia finančných prostriedkov totiž Rada nemusí preukázať, že táto osoba alebo tento subjekt spáchali teroristický čin v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku uvedenej spoločnej pozície, ale len to, že riziko, že budú zapojené do teroristických činností, pretrváva.

118

Po druhé treba tiež zamietnuť tvrdenia odvolateľky založené na tom, že akty, z ktorých Rada vychádzala v rámci svojho preskúmania pretrvávania rizika zapojenia PKK do terorizmu, dostatočne nepreukazujú existenciu tohto rizika z dôvodu výrazne odlišnej povahy týchto aktov a skutočnosti, že jej situácia sa radikálne zmenila, pretože v súčasnosti presadzuje mierové riešenia.

119

Ako vyplýva z bodu 191 napadnutého rozsudku, odvolateľka nespochybňuje ani vecnú stránku tohto vojenského útoku, ani skutočnosť, že jej ho možno pripísať, pretože uvádza, že tento útok bol súčasťou ozbrojeného konfliktu s Tureckou republikou.

123

Treba preto konštatovať, že v rámci tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka neuvádza žiadnu argumentáciu, ktorá by mohla spochybniť právne posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého tieto akty, ktorých vecná stránka nebola spochybnená, umožňovali Rade platne aktualizovať svoje posúdenie rizika zapojenia odvolateľky do terorizmu.

124

V dôsledku toho treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

O štvrtom odvolacom dôvode

Navyše Všeobecný súd sa tým, že konštatoval irelevantnosť mierového a demokratického riešenia konfliktu, dostal do rozporu s konštatovaním uvedeným v bode 198 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Rada správne usúdila, že v priebehu roka 2019 nedošlo k žiadnej zmene okolností. Ak by sa v rámci preskúmania podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 považovalo sledovanie mierového riešenia za relevantné, odvolateľka sa domnieva, že by to isté malo platiť aj pre preskúmanie proporcionality, a to tým skôr, že konečným cieľom ozbrojeného konfliktu je sebaurčenie ľudu. Aj keby v rámci prvého odvolacieho dôvodu nebolo možné prijať toto tvrdenie, malo by byť prijaté v rámci preskúmania štvrtého odvolacieho dôvodu založeného na porušení zásady proporcionality.

128

Ako vyplýva z bodu 207 napadnutého rozsudku, sporné akty sledujú cieľ všeobecného záujmu, ktorým je prispieť k medzinárodnému mieru a bezpečnosti. Ponechanie zápisu PKK na sporných zoznamoch v skutočnosti bráni mierovému procesu, takže obmedzujúce opatrenia stanovené týmito aktmi treba považovať za neprimerané vzhľadom na sledované ciele.

129

V druhom rade Všeobecný súd tým, že sa obmedzil na reštriktívne preskúmanie cieľa sledovaného spornými aktmi, v bodoch 206 až 215 napadnutého rozsudku nesprávne overil, či spôsobené nevýhody, ktoré zahŕňajú aj predvídateľné dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2019, Tjebbes a i., C‑221/17 , EU:C:2019:189 , bod 40 ), nie sú teda neprimerané z hľadiska sledovaných cieľov. Nemožno totiž pripustiť, aby na účely určenia, či nevýhody spôsobené aktom nie sú neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, boli zohľadnené len vlastné ciele tohto aktu, a nie jeho predvídateľné dôsledky.

V prvom rade v rozsahu, v akom odvolateľka odkazuje len na konečný cieľ obmedzujúcich opatrení, a to zachovanie mieru a posilnenie medzinárodnej bezpečnosti v zmysle článku 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ, a v rozsahu, v akom tvrdí – pričom opakuje tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní –, že ponechanie zápisu PKK na sporných zoznamoch bráni mierovému procesu a má dôsledky pre Kurdov, keďže konečným cieľom ozbrojeného konfliktu, do ktorého je zapojená PKK, je sebaurčenie kurdského ľudu, je štvrtý odvolací dôvod neprípustný. V tomto rozsahu totiž odvolanie v skutočnosti smeruje len k opätovnému preskúmaniu žaloby podanej na Všeobecný súd, čo v rámci konania o odvolaní nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

133

PKK ďalej nijako nepodložila svoju výhradu založenú na relevantnosti zásady sebaurčenia v rámci posúdenia proporcionality obmedzujúcich opatrení prijatých na základe sporných aktov, takže táto výhrada musí byť tiež vyhlásená za neprípustnú.

134

Napokon, pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že Všeobecný súd nezohľadnil cieľ nariadených obmedzujúcich opatrení a nezohľadnil z neho predvídateľné dôsledky, keď opomenul určiť, či spôsobené nevýhody nie sú neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu, treba pripomenúť, že pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého vzhľadom na cieľ, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať, môže ovplyvniť zákonnosť takéhoto opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Vnesheconombank/Rada, C‑731/18 P , EU:C:2020:500 , bod 84 ).

135

Keďže odvolateľka nepredložila právne relevantné tvrdenie na podporu tejto výhrady, treba ju zamietnuť.

139

Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

O piatom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

140

143

Rada podporovaná Francúzskou republikou, Holandským kráľovstvom a Komisiou sa domnieva, že piaty odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

144

Pokiaľ ide o prípustnosť piateho odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že odvolateľka, ktorá smeruje svoje výhrady voči bodom 221 až 238 napadnutého rozsudku, jasne neuvádza ani časti, ktoré považuje za poznačené nesprávnym právnym posúdením, s výnimkou výhrad smerujúcich proti bodom 232 až 238 tohto rozsudku, ani právne tvrdenia uvedené na podporu svojho stanoviska. Predovšetkým nespresňuje, v čom je judikatúra Súdneho dvora citovaná Všeobecným súdom nesprávna. Tvrdenia odvolateľky tak smerujú len k opätovnému preskúmaniu žalôb podaných na Všeobecný súd a nie sú namierené proti napadnutému rozsudku, aby umožnili Súdnemu dvoru vykonať jeho preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 48 ).

145

Ako však Všeobecný súd pripomenul v bode 217 napadnutého rozsudku, odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ sa musí prispôsobiť povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol akt prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah tohto aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté aktom. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia treba posúdiť nielen so zreteľom na jeho znenie, ale aj na jeho kontext, ako aj všetky právne pravidlá upravujúce príslušnú oblasť. V dôsledku toho je akt spôsobujúci ujmu dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P , EU:C:2021:316 , bod 48 a citovaná judikatúra).

148

Pokiaľ ide konkrétnejšie o akty týkajúce sa ponechania osoby alebo subjektu na zozname týkajúcom sa zmrazenia finančných prostriedkov, Rada je povinná overiť, či sa skutkový stav od tohto pôvodného zápisu nezmenil tak, že už neumožňuje dospieť k rovnakému záveru, pokiaľ ide o zapojenie tejto osoby alebo tohto subjektu do teroristických činností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P , EU:C:2021:316 , bod 49 a citovanú judikatúru).

149

V tejto súvislosti treba spresniť, že pokiaľ ide o takéto akty, súd Únie je povinný overiť jednak dodržanie povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ, a teda dostatočne presnú a konkrétnu povahu uvádzaných dôvodov, čo Všeobecný súd navyše pripomenul v bode 218 napadnutého rozsudku, a jednak to, či sú tieto dôvody podložené, čo znamená, že tento súd sa musí uistiť v rámci preskúmania materiálnej zákonnosti týchto dôvodov, či sa tieto akty opierajú o dostatočne silný skutkový základ, a overiť skutočnosti uvádzané v odôvodneniach, o ktoré sa tieto akty opierajú (rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P , EU:C:2021:316 , bod 52 a citovaná judikatúra).

153

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že keďže žiadnemu odvolaciemu dôvodu sa nevyhovelo, odvolanie treba zamietnuť v celom jeho rozsahu.

O trovách

154

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

155

2.

Kurdistan Workers’ Party (PKK) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Rada Európskej únie.

3.

Európska komisia, Francúzska republika a Holandské kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.