← Späť na vyhľadávanie
Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·12.9.2024

C-63/23

ECLI:EU:C:2024:739

Zamieta
Súd
Súdny dvor Európskej únie
IČS
62023CJ0063

62023CJ0063

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 12. septembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Politika týkajúca sa prisťahovalectva – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86/ES – Článok 16 ods. 3 – Zamietnutie obnovenia povolenia na pobyt garanta – Dôsledky – Zamietnutie obnovenia povolenia na pobyt jeho rodinných príslušníkov – Dôvod nezávislý od ich vôle – Prítomnosť maloletých detí – Článok 15 ods. 3 – Podmienky vydania samostatného povolenia na pobyt – Pojem ‚mimoriadne zložité okolnosti‘ – Dosah – Článok 17 – Individuálne preskúmanie – Právo byť vypočutý“

Vo veci C‑63/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo n o 5 de Barcelona (Provinčný správny súd č. 5 Barcelona, Španielsko) z 9. januára 2023 a doručený Súdnemu dvoru 6. februára 2023, ktorý súvisí s konaním:

Sagrario,

Joaquín,

Prudencio

proti

Subdelegación del Gobierno en Barcelona

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory E. Regan (spravodajca), sudcovia I. Jarukaitis a D. Gratsias,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. januára 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

pani Sagrario a jej dve maloleté deti, v zastúpení: E. Leiva Vojkovic, abogado,

španielska vláda, v zastúpení: I. Herranz Elizalde, splnomocnený zástupca,

Európska komisia, v zastúpení: I. Galindo Martín a J. Hottiaux, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 7. marca 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 3 a článku 17 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny ( Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12 ; Mim. vyd. 19/006, s. 224), ako aj článkov 7 a 24, článku 33 ods. 1 a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi matkou a jej dvoma maloletými deťmi, pričom všetci traja sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, a Subdelegación del Gobierno en Barcelona (zastúpenie vlády v Barcelone, Španielsko) (ďalej len „príslušný vnútroštátny orgán“) vo veci zamietnutia obnovenia ich povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2003/86

3

Odôvodnenia 2, 4, 6 a 15 smernice 2003/86 znejú:

„(2)

Je potrebné prijať opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny v súlade s povinnosťou chrániť rodinu a rešpektovať rodinný život, ktorá je zakotvená v mnohých nástrojoch medzinárodného práva. Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané najmä v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [,podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘)] a v [Charte].

(4)

zlúčenie rodiny je nevyhnutný spôsob na umožnenie rodinného života. Pomáha vytvárať sociálno‑kultúrnu stabilitu, ktorá uľahčuje integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v členskom štáte, čo slúži aj na podporu ekonomickej a sociálnej súdržnosti, základného cieľa [Európskeho] spoločenstva uvedeného v zmluve.

(6)

na ochranu rodiny a vytvorenie alebo zachovanie rodinného života je potrebné stanoviť materiálne podmienky na uplatnenie práva na zlúčenie rodiny na základe spoločných kritérií.

(15)

je potrebné podporovať integráciu rodinných príslušníkov. Na tento účel im má byť poskytnuté také nezávislé postavenie, ako má garant, najmä v prípadoch rozpadu manželstva alebo partnerstva, a prístup k vzdelaniu, zamestnaniu a odbornej príprave na povolanie za rovnakých podmienok ako osobe, s ktorou sú podľa príslušných podmienok zlúčení.“

4

Podľa článku 1 tejto smernice, ktorý sa nachádza v jej kapitole I s názvom „Všeobecné ustanovenia“:

„Účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.“

5

Článok 2 tejto smernice uvádza:

„Na účely tejto smernice:

c)

‚garant‘ je štátny príslušník tretej krajiny oprávnene sa zdržiavajúci v členskom štáte, ktorý žiada alebo rodinní príslušníci ktorého žiadajú o zlúčenie rodiny, aby s ním boli spojení;

d)

‚zlúčenie rodiny‘ je vstup a pobyt rodinných príslušníkov štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa oprávnene zdržiava v danom členskom štáte, s cieľom zachovania rodinnej jednotky v členskom štáte bez ohľadu na to, či rodinný vzťah vznikol pred alebo po jeho vstupe;

…“

6

V kapitole VI uvedenej smernice s názvom „Vstup a pobyt rodinných príslušníkov“ sa nachádza článok 15, ktorý znie:

„1. Najneskôr po piatich rokoch pobytu a za predpokladu, že rodinnému príslušníkovi ešte nebolo udelené povolenie na pobyt z iných dôvodov ako zlúčenie rodiny, manželský partner alebo nezosobášený partner a dieťa, ktoré dosiahlo plnoletosť, má na základe žiadosti, ak sa vyžaduje, nárok na samostatné povolenie na pobyt, nezávisle od povolenia na pobyt garanta.

Členské štáty môžu obmedziť udelenie povolenia na pobyt uvedeného v prvom pododseku manželskému partnerovi alebo nezosobášenému partnerovi v prípade rozpadu rodinného vzťahu.

2. Členské štáty môžu vydať samostatné povolenie na pobyt dospelým deťom a príbuzným v priamej vzostupnej línii, na ktorých sa vzťahuje článok 4 ods. 2.

3. V prípade ovdovenia, rozvodu, odluky alebo úmrtia prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej alebo zostupnej línii je možné vydať samostatné povolenie na pobyt na základe žiadosti, ak sa vyžaduje, osobám, ktoré vstúpili na základe zlúčenia rodiny. Členské štáty vydajú ustanovenia na zabezpečenie udelenia samostatného povolenia na pobyt v prípade mimoriadne zložitých okolností.

4. Podmienky týkajúce sa udelenia a doby platnosti samostatného povolenia na pobyt sú ustanovené vnútroštátnym právom.“

7

Článok 16 ods. 3 smernice 2003/86, nachádzajúci sa v jej kapitole VII, nazvanej „Sankcie a náprava“, stanovuje:

„Členské štáty môžu odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka, keď sa garantovo povolenie na pobyt končí a rodinný príslušník ešte nemá právo na samostatný pobyt podľa článku 15.“

8

Článok 17 tejto smernice uvádza:

„Členské štáty náležito zohľadnia charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu, keď zamietnu žiadosť, odoberú alebo odmietnu obnoviť povolenie na pobyt, alebo rozhodnú nariadiť odsun garanta alebo jeho rodinných príslušníkov.“

Smernica 2004/38/ES

9

Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46), nazvaný „Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva“, v odseku 2 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek, rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie jeho registrovaného partnerstva, ako je uvedené v bode 2b článku 2, nevedie k strate práva pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ak:

c)

je to oprávnené mimoriadne ťažkými okolnosťami, ako napríklad obeť domáceho násilia v čase, keď manželstvo alebo registrované partnerstvo trvalo;…

…“

Usmernenie o uplatňovaní smernice 2003/86

10

Bod 5.3 oznámenia Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 3. apríla 2014 o usmernení k uplatňovaniu smernice 2003/86 o práve na zlúčenie rodiny [COM(2014) 210 final], nazvaný „Prístup k samostatnému povoleniu na pobyt“, znie:

„V článku 15 ods. 1 sa uvádza, že členské štáty musia najneskôr po piatich rokoch pobytu a za predpokladu, že rodinnému príslušníkovi ešte nebolo udelené povolenie na pobyt z iných dôvodov ako zlúčenie rodiny, na základe žiadosti vydať samostatné povolenie na pobyt pre manželského partnera alebo nezosobášeného partnera a dieťa, ktoré dosiahlo plnoletosť, a to nezávisle od povolenia na pobyt garanta. Pobyt by sa mal chápať ako oprávnený pobyt a [Európska k]omisia zdôrazňuje, že členské štáty môžu povolenie udeliť aj skôr. V prípade rozpadu vzťahu sa musí manželskému partnerovi alebo nezosobášenému partnerovi aj tak udeliť právo na samostatné povolenie na pobyt, ale členské štáty môžu vylúčiť dospelé dieťa. Hoci v článku 15 ods. 4 sa uvádza, že podmienky sú ustanovené vnútroštátnym právom, z článku 15 ods. 3 vyplýva, že pod rozpadom vzťahu by sa mohlo rozumieť aj ovdovenie, rozvod, odluka, úmrtie atď.

V článku 15 ods. 2 a ods. 3 (prvá veta) sa členským štátom umožňuje vydať samostatné povolenie na pobyt dospelým deťom a prvostupňovým príbuzným, na ktorých sa vzťahuje článok 4 ods. 2, a na žiadosť osobám, ktoré vstúpili na základe zlúčenia rodiny, v prípade ovdovenia, rozvodu, odluky alebo úmrtia prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej alebo zostupnej línii.

V článku 15 ods. 3 (druhá veta) sa uvádza, že členské štáty musia vydať samostatné povolenie na pobyt v prípade mimoriadne zložitých okolností akýmkoľvek rodinným príslušníkom, ktorí vstúpili na základe zlúčenia rodiny. Členské štáty musia na tento účel vydať ustanovenia vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Mimoriadne zložité okolnosti museli byť spôsobené rodinnou situáciou alebo rozpadom rodiny a nie z iných dôvodov. Príklady mimoriadne zložitých okolností môžu byť napríklad prípady domáceho násilia páchaného na ženách a deťoch, určité prípady nútených sobášov, riziko mrzačenia ženských pohlavných orgánov alebo prípady, keď by osoba bola v mimoriadne zložitej rodinnej situácii, ak by bola nútená vrátiť sa do krajiny pôvodu.“

Španielske právo

11

Článok 19 Ley Orgánica 4/2000 sobre derechos y libertades de los extranjeros en España y su integración social (organický zákon č. 4/2000 o právach a slobodách cudzincov v Španielsku a o ich sociálnej integrácii) z 11. januára 2000 (BOE č. 10, z 12. januára 2000, s. 1139), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„1. Povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny udelené manželskému partnerovi a deťom, ktoré sú súčasťou zlučovanej rodiny, oprávňuje manželského partnera a uvedené deti po dosiahnutí veku, kedy môžu pracovať, na prácu bez toho, aby museli podniknúť ďalšie administratívne kroky.

2. Manželskému partnerovi, ktorému bolo povolené zlúčenie rodiny, možno udeliť samostatné povolenie na pobyt, ak má dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojich vlastných potrieb.

Ak sa manželská partnerka, ktorá využíva zlúčenie rodiny stane obeťou rodovo podmieneného násilia, môže získať samostatné povolenie na pobyt a výkon zárobkovej činnosti bez toho, aby musela byť splnená predchádzajúca podmienka, a to vtedy, ak bol vydaný v jej prospech príkaz na ochranu alebo, ak to nie je možné, bola vydaná správa Ministerio Fiscal [prokuratúra, Španielsko], v ktorej sa uvádzajú dôkazy o rodovo podmienenom násilí.

3. Deti, ktoré využívajú zlúčenie rodiny, môžu získať samostatné povolenie na pobyt, keď dosiahnu plnoletosť a majú dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojich vlastných potrieb.

4. Podoba a výška finančných prostriedkov, ktoré sa považujú za dostatočné na to, aby členovia zlúčenej rodiny mohli získať samostatné povolenie, sa určia nariadením.

5. V prípade úmrtia garanta môžu členovia jeho zlúčenej rodiny získať samostatné povolenie na pobyt za podmienok, ktoré budú osobitne určené.“

12

Článok 59 Real Decreto 557/2011 por el que se aprueba el Reglamento de la Ley Orgánica 4/2000 tras su reforma por Ley Orgánica 2/2009 (kráľovský dekrét č. 557/2011, ktorým sa schvaľuje nariadenie k organickému zákonu č. 4/2000, v znení organického zákona č. 2/2009) z 20. apríla 2011 (BOE č. 103, z 30. apríla 2011, s. 43821) (ďalej len „kráľovský dekrét č. 557/2011“), nazvaný „Pobyt členov zlúčenej rodiny nezávisle od pobytu garanta“, uvádza:

„1. Manželský partner alebo partner, ktorý využíva zlúčenie rodiny môže získať samostatné povolenie na pobyt a výkon zárobkovej činnosti, ak spĺňa jednu z týchto podmienok a nemá žiadne dlhy voči daňovým orgánom alebo orgánom sociálneho zabezpečenia:

a)

má dostatočné finančné prostriedky na to, aby mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt bez výkonu hospodárskej činnosti.

b)

má, počnúc podaním žiadosti, jednu alebo viacero pracovných zmlúv, ktoré stanovujú odmenu, ktorá nie je nižšia ako minimálna mesačná medziodborová mzda za zákonný pracovný deň alebo mzda vyplývajúca z platnej kolektívnej zmluvy.

c)

spĺňa podmienky na udelenie povolenia na prechodný pobyt a výkon samostatnej zárobkovej činnosti.

2. Okrem toho manželský partner alebo partner môže získať povolenie na pobyt a samostatnú zárobkovú činnosť v týchto prípadoch:

a)

Ak sa manželský vzťah, ktorý bol základom pre pobyt, rozpadol v dôsledku rozluky, rozvodu alebo zrušenia registrácie partnerstva alebo ukončenia spoločného života za predpokladu, že sa preukáže spoločný život v Španielsku s manželským partnerom alebo partnerom počas trvania najmenej dvoch rokov.

b)

Ak sa žena stala obeťou rodovo podmieneného násilia, od okamihu vydania súdneho príkazu na ochranu v jej prospech alebo, ak to nie je možné, v prípade, ak prokuratúra predloží správu, v ktorej sa uvádzajú dôkazy rodovo podmieneného násilia. Táto možnosť sa uplatňuje aj v prípade, ak sa manželský partner alebo partner stal obeťou trestného činu spôsobeného násilným správaním v rodine, za predpokladu, že existuje súdny príkaz na ochranu v prospech obete, alebo ak neexistuje, správa prokurátora, v ktorej sa uvádza existencia násilného správania v rodine.

Vybavovanie žiadostí podaných podľa tohto odseku má prioritný charakter a doba platnosti povolenia na pobyt a povolenia na samostatnú zárobkovú činnosť je päť rokov.

c)

V prípade úmrtia garanta.

3. V prípadoch uvedených v predchádzajúcom odseku, keď okrem manželského partnera alebo partnera využili zlúčenie rodiny aj iní rodinní príslušníci, títo si ponechávajú udelené povolenie na pobyt a sú na účely obnovenia povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny závislí od rodinného príslušníka, s ktorým žijú.

4. Deti a maloleté osoby, ktorých zákonným zástupcom je garant, získavajú samostatné povolenie na pobyt, keď dosiahnu plnoletosť a môžu preukázať, že sa nachádzajú v jednej zo situácií opísaných v odseku 1 tohto článku, alebo keď dosiahnu plnoletosť a majú päťročný pobyt v Španielsku.

…“

13

Článok 61 kráľovského dekrétu č. 557/2011, nazvaný „Obnovenie povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny“, v odseku 3 uvádza:

„Na obnovenie povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny musia byť splnené tieto podmienky:

a)

Pokiaľ ide o osobu, ktorá využíva zlúčenie rodiny:

(1)

musí byť držiteľom platného povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny alebo neuplynulo viac ako deväťdesiat kalendárnych dní po uplynutí platnosti tohto povolenia;

(2)

musí byť zachovaný rodinný alebo príbuzenský vzťah alebo existencia faktického zväzku, na základe ktorého bolo povolené obnovenie.

b)

Pokiaľ ide o garanta:

(1)

musí byť držiteľom platného povolenia na pobyt alebo neuplynulo viac ako deväťdesiat kalendárnych dní po uplynutí platnosti tohto povolenia;

…“

14

Odsek 4 prvého dodatočného ustanovenia kráľovského dekrétu č. 557/2011 stanovuje:

„Na návrh vedúceho Secretaría de Estado de Inmigración y Emigración [Štátny sekretariát pre prisťahovalectvo a emigráciu, Španielsko], so zreteľom na správu vedúceho Secretaría de Estado de Seguridad [Štátny sekretariát pre bezpečnosť, Španielsko] a prípadne vedúcich Subsecretarías de Asuntos Exteriores y de Cooperación y de Política Territorial y Administración Pública [Podsekretariáty pre zahraničné veci, spoluprácu a územnú politiku a verejnú správu, Španielsko] môže Consejo de Ministros [Rada ministrov, Španielsko], ak je to odôvodnené okolnosťami hospodárskej, sociálnej alebo profesijnej povahy a v osobitne neurčených prípadoch zvláštneho záujmu, po informovaní Comisión Laboral Tripartita de Inmigración [Tripartitná komisia práce pre prisťahovalectvo, Španielsko] a konzultácii s touto komisiou vydať pokyny na účely udelenia povolenia na prechodný pobyt a/alebo pracovného povolenia, ktoré môžu byť viazané na obdobie, zamestnanie alebo miesto podľa [týchto] pokynov alebo povolení na pobyt… Rovnako môže vedúci Štátneho sekretariátu pre prisťahovalectvo a emigráciu na základe správy vedúceho Štátneho sekretariátu pre bezpečnosť udeliť individuálne povolenia na prechodný pobyt v prípade výnimočných okolností, ktoré nie sú upravené týmito predpismi.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

15

Traja žalobcovia vo veci samej, matka a jej dve maloleté deti, majú povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny, pričom garantom je manžel uvedenej ženy a otec oboch detí.

16

Dňa 22. apríla 2021 štyria členovia rodiny požiadali o povolenie na dlhodobý pobyt.

17

Rozhodnutím z 27. mája 2021 príslušný vnútroštátny orgán zamietol žiadosť garanta z dôvodu existencie záznamu v registri trestov.

18

Následne tento vnútroštátny orgán rozhodnutím z 22. júna 2021 zamietol aj žiadosti podané žalobcami vo veci samej na účely zlúčenia rodiny s odôvodnením, že garant už nebol držiteľom pracovného povolenia a/alebo povolenia na pobyt v rozpore s požiadavkou stanovenou v článku 61 ods. 3 písm. b) bode 1 kráľovského dekrétu č. 557/2011.

19

Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo n o 5 de Barcelona (Provinčný správny súd č. 5 Barcelona, Španielsko), teda vnútroštátny súd, na ktorý žalobcovia vo veci samej podali žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia a ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, poukazuje na to, že uvedené rozhodnutie bolo prijaté bez toho, aby príslušný vnútroštátny orgán v súlade s článkom 17 smernice 2003/86 vykonal posúdenie charakteru a pevnosti rodinných vzťahov dotknutých osôb, dĺžky ich pobytu a existencie rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou, v ktorej majú bydlisko a s ich krajinou pôvodu.

20

Podľa tohto súdu, keďže článok 15 ods. 3 smernice 2003/86 nespresňuje prípady „mimoriadne zložitých okolností“, ktoré odôvodňujú udelenie samostatného povolenia na pobyt rodinným príslušníkom garanta, nemožno vylúčiť, že takýto pojem sa bude vzťahovať na situáciu vyplývajúcu zo straty povolenia na pobyt rodinných príslušníkov vydaného na účely zlúčenie rodiny, z dôvodov nezávislých od ich vôle, najmä v prípade maloletých detí a osôb nachádzajúcich sa v situácii štrukturálnej diskriminácie v ich krajine pôvodu, ako je to v prípade žien pochádzajúcich z niektorých tretích krajín, v ktorých osoby ženského pohlavia nemajú žiadnu ochranu.

21

Vnútroštátny súd však na jednej strane poukazuje na to, že španielska právna úprava nestanovuje postup, ktorý by dotknutým osobám umožňoval uviesť individuálne okolnosti, a ani nepredpokladá predchádzajúce vypočutie maloletých osôb, takže príslušné vnútroštátne orgány rozhodujú bez toho, aby zohľadnili osobnú situáciu členov rodiny, ktorí využili zlúčenie rodiny. Títo sa teda okamžite dostávajú do rozporu so zákonom. Z judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudkov z 27. júna 2006, Parlament/Rada ( C‑540/03 , EU:C:2006:429 , body 62 až 64 ), ako aj zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny) ( C‑557/17 , EU:C:2019:203 , body 51 až 55 ), vyplýva, že tieto vnútroštátne orgány musia pred prijatím rozhodnutia v otázke zlúčenia rodiny posúdiť všetky osobitné okolnosti prejednávanej veci, pričom akékoľvek automatické rozhodnutie je vylúčené.

22

Na druhej strane vnútroštátny súd konštatuje, že článok 59 kráľovského dekrétu č. 557/2011, napriek kogentnej povahe článku 15 ods. 3 smernice 2003/86, neuvádza prípad „mimoriadne zložitých okolností“ uvedený v tomto ustanovení smernice. Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že aj keď odsek 4 prvého dodatočného ustanovenia tohto kráľovského dekrétu predpokladá udelenie povolenia na pobyt vo výnimočných prípadoch, osobitne neupravených touto právnou úpravou, toto ustanovenie sa nezdá byť v súlade so smernicou 2003/86. Tento súd totiž poukázal na to, že právomoc udeliť takéto povolenie na pobyt nemajú orgány obvodnej štátnej správy, ktoré sú zodpovedné za udeľovanie povolení na pobyt, ale ústredná štátna správa, a že udelenie takéhoto povolenia patrí do jej diskrečnej právomoci, čo nebráni tomu, aby sa rozhodnutia o povolení na pobyt prijímali automaticky.

23

Za týchto okolností Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo n o 5 de Barcelona (Provinčný správny súd č. 5 Barcelona) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú článok 15 ods. 3 [druhá veta] a článok 17 smernice [2003/86/ES], keď sa v nich hovorí o ‚mimoriadne zložitých okolnostiach‘, automaticky zahŕňať všetky okolnosti, v ktorých sa môže ocitnúť maloletá osoba a/alebo ktoré sú podobné okolnostiam uvedeným v článku 15 smernice?

2.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje udelenie samostatného povolenia na pobyt zaručujúceho, že rodinní príslušníci, ktorí využívajú zlúčenie rodiny, nezostanú v situácii administratívnej nezrovnalosti, pri existencii takýchto mimoriadne zložitých okolností v súlade s článkom 15 ods. 3 [druhej vety] a článkom 17 smernice [2003/86]?

3.

Umožňujú článok 15 ods. 3 [druhá veta] a článok 17 smernice [2003/86] výklad, podľa ktorého toto právo na samostatné povolenie existuje, ak zlúčená rodina zostane bez povolenia na pobyt z dôvodov, ktoré nemôže ovplyvniť?

4.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje potrebné a povinné posúdenie okolností uvedených v článku 17 smernice [2003/86] pred zamietnutím obnovenia povolenia na pobyt rodinných príslušníkov, ktorí využívajú výhodu zlúčenia rodiny, v súlade s článkom 15 ods. 3 a článkom 17 smernice [2003/86]?

5.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje ako postup pred zamietnutím povolenia na pobyt alebo obnovením povolenia na pobyt zlúčenej osoby osobitný postup na vypočutie maloletých osôb, ak bolo garantovi zamietnuté povolenie na pobyt alebo jeho obnovenie, v súlade s článkom 15 ods. 3 a článkom 17 smernice [2003/86], ako aj s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 ods. 1 a 2 [EDĽP] a s článkami 47, 24 a 7, ako aj s článkom 33 ods. 1 [Charty]?

6.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje ako postup pred zamietnutím povolenia na pobyt alebo obnovením povolenia na pobyt manželského partnera, ktorý žiada o zlúčenie rodiny, ak bolo garantovi zamietnuté povolenie na pobyt alebo jeho obnovenie, postup, v ktorom sa tento manželský partner môže odvolávať na okolnosti stanovené v článku 17 smernice [2003/86] s cieľom požiadať, aby mu bola poskytnutá možnosť nepretržitého pobytu vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu pobytu, v súlade s článkom 15 ods. 3 a článkom 17 smernice [2003/86], ako aj s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 ods. 1 a 2 [EDĽP] a s článkami 47, 24 a 7, ako aj s článkom 33 ods. 1 [Charty]?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej až tretej otázke

24

Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá nestanovuje, že príslušný vnútroštátny orgán je povinný vydať rodinným príslušníkom garanta samostatné povolenie na pobyt na základe „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle tohto ustanovenia, ak stratili svoje povolenie na pobyt z dôvodov nezávislých od ich vôle, alebo keď medzi nimi sú aj maloleté deti.

25

Na účely preskúmania týchto otázok treba na úvod pripomenúť, že podľa článku 16 ods. 3 tejto smernice členské štáty môžu odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka garanta, keď sa garantovo povolenie na pobyt končí a dotknutý rodinný príslušník ešte nemá právo v zmysle článku 15 tejto smernice na samostatné povolenie na pobyt.

26

V tejto súvislosti v prvom rade z článku 15 ods. 1 prvého pododseku smernice 2003/86 vyplýva, že manželský partner alebo nezosobášený partner a dieťa garanta, ktoré dosiahlo plnoletosť, majú právo na samostatné povolenie na pobyt, nezávislé od povolenia na pobyt garanta, a to najneskôr po piatich rokoch pobytu, pokiaľ nezískali povolenie na pobyt z iných dôvodov, než je zlúčenie rodiny, pričom však členské štáty majú možnosť v súlade s druhým pododsekom tohto ustanovenia obmedziť udelenie takéhoto samostatného povolenia na pobyt v prípade rozpadu rodinného vzťahu, len na manželského partnera a nezosobášeného partnera. Podľa odseku 2 tohto článku 15 môžu členské štáty tiež vydať samostatné povolenie na pobyt dospelým deťom a príbuzným v priamej vzostupnej línii.

27

Ďalej podľa článku 15 ods. 3 prvej vety tejto smernice samostatné povolenie na pobyt možno udeliť aj pred uplynutím päťročného obdobia pobytu stanoveného v odseku 1 tohto článku 15 osobám, ktoré vstúpili na účely zlúčenia rodiny v prípade ovdovenia, rozvodu, odluky alebo úmrtia prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej alebo zostupnej línii. Druhá veta uvedeného článku 15 ods. 3 uvádza, že členské štáty vydajú ustanovenia na zabezpečenie udelenia samostatného povolenia na pobyt v prípade „mimoriadne zložitých okolností“.

28

Napokon v článku 15 ods. 4 tejto smernice sa uvádza, že podmienky týkajúce sa udelenia a doby platnosti samostatného povolenia na pobyt sú ustanovené vnútroštátnym právom.

29

Práve vzhľadom na tieto úvodné úvahy treba spresniť pôsobnosť článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86, ktorý je predmetom prvých troch otázok.

30

Predovšetkým treba konštatovať, že ani toto ustanovenie, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice nedefinuje pojem „mimoriadne zložité okolnosti“ ani neuvádza príklad takýchto okolností.

31

Z toho však nevyplýva, ako tvrdila španielska vláda na pojednávaní, že rozsah tohto pojmu môžu členské štáty určiť jednostranne, takže by mali neobmedzený priestor pri jeho definovaní vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch.

32

Treba totiž konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, že článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2003/86 priznáva právo v prospech rodinných príslušníkov uvedených v tomto ustanovení tým, že od členských štátov vyžaduje, aby prijali ustanovenia zaručujúce udelenie samostatného povolenia na pobyt v prípade „mimoriadne zložitých okolností“, a vyjadruje tak základnú hmotnoprávnu podmienku pre udelenie takéhoto povolenia na pobyt bez akéhokoľvek odkazu na právo členských štátov.

33

Je pravda, že vzhľadom na to, že článok 15 ods. 4 tejto smernice spresňuje, že podmienky týkajúce sa udelenia a doby platnosti tohto samostatného povolenia na pobyt sú definované vo vnútroštátnom práve, Súdny dvor rozhodol, že miera voľnej úvahy priznaná členským štátom v rámci uvedenej smernice sa musí považovať za širokú, pokiaľ ide o podmienky udelenia samostatného povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý vstúpil na územie dotknutého členského štátu na účely zlúčenia rodiny, na základe článku 15 ods. 3 druhej vety tej istej smernice, ak čelí „mimoriadne zložitým okolnostiam“ v zmysle tohto ustanovenia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , body 85 a 86 ].

34

Normotvorca Únie stanovením odkazu na vnútroštátne právo v článku 15 ods. 4 smernice 2003/86 teda vyjadril, že si želá ponechať v diskrečnej právomoci každého členského štátu, aby vymedzil, za akých podmienok sa má samostatné povolenie na pobyt udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý vstúpil na jeho územie na účely zlúčenia rodiny, ak čelí takýmto okolnostiam [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 87 a citovanú judikatúru].

35

V každom prípade podľa ustálenej judikatúry členské štáty nemôžu uplatňovať mieru voľnej úvahy, ktorá im bola priznaná, spôsobom, ktorý narušuje potrebný účinok alebo cieľ tejto smernice alebo porušuje zásadu proporcionality [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 88 a citovanú judikatúru]. Členský štát tak nemôže ukladať také prísne podmienky, že by predstavovali ťažko prekonateľnú prekážku, ktorá by v praxi bránila udeleniu samostatného povolenia na pobyt (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2018, C a A, C‑257/17 , EU:C:2018:876 , bod 52 , ako aj citovanú judikatúru).

36

Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o povinnosť, ktorá členským štátom vyplýva z článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86, a to prijať ustanovenia zaručujúce dotknutému rodinnému príslušníkovi právo získať samostatné povolenie na pobyt v prípade „mimoriadne zložitých okolností“, nemôžu tieto štáty disponovať neobmedzenou voľnou úvahou pri definovaní týchto okolností, pretože inak by bol ohrozený potrebný účinok alebo cieľ tejto povinnosti.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť jeho znenie, kontext, do ktorého spadá a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 18. apríla 2024, Girelli Alcool, C‑509/22 , EU:C:2024:341 , bod 77 ). Aj z vývoja tohto ustanovenia možno zistiť skutočnosti relevantné pre jeho výklad [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Povaha práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ), C‑624/20 , EU:C:2022:639 , bod 28 a citovanú judikatúru].

38

V prvom rade, pokiaľ ide o znenie článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86, treba konštatovať, že vzhľadom na ich význam v bežnom jazyku pojem „mimoriadne zložité okolnosti“ predpokladá, ako uviedol generálny advokát v bode 49 svojich návrhov, existenciu okolností, ktoré svojou povahou vykazujú vyšší stupeň závažnosti alebo náročnosti pre dotknutého člena rodiny, alebo ktoré ho vystavujú zvýšenej úrovni neistoty alebo zraniteľnosti presahujúcej obvyklé riziká normálneho rodinného života.

39

Tento výklad je v druhom rade v súlade s cieľom sledovaným týmto ustanovením, ako aj právnou úpravou Únie, ktorej je súčasťou.

40

Treba totiž pripomenúť, že cieľom smernice 2003/86, ako vyplýva z jej odôvodnení 2, 4 a 6, je vo všeobecnosti zabezpečiť ochranu rodiny, ako aj uľahčiť integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v členských štátoch tým, že sa umožní rodinný život a prostredníctvom zlúčenia rodiny sa prispeje k vytvoreniu sociálno‑kultúrnej stability [pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 21. apríla 2016, Khachab, C‑558/14 , EU:C:2016:285 , bod 26 ; z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 83 , ako aj z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Zlúčenie s maloletým utečencom), C‑273/20 a C‑355/20 , EU:C:2022:617 , bod 58 ].

41

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry musia opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny rešpektovať základné práva, najmä právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom podporovať rodinný život [pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 13. marca 2019, E., C‑635/17 , EU:C:2019:192 , bod 56 a citovanú judikatúru, ako aj z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Zlúčenie s maloletým utečencom), C‑273/20 a C‑355/20 , EU:C:2022:617 , bod 59 ].

42

Článok 15 smernice 2003/86, ako vyplýva z jej odôvodnenia 15, plne zapadá do rámca tohto cieľa ochrany rodiny tým, že umožňuje rodinným príslušníkom garanta, ktorí získali povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny, získať prístup k nezávislému postaveniu garanta s cieľom podporiť ich integráciu, uľahčiť im prístup k vzdelávaniu, zamestnaniu a odbornej príprave.

43

V tomto kontexte článok 15 ods. 3 druhá veta tejto smernice sleduje osobitný cieľ chrániť rodinných príslušníkov garanta tak, že im prizná postavenie nezávislé od garanta, a to dokonca pred uplynutím päťročnej lehoty pobytu, ktorá poskytuje automatický prístup k tomuto postaveniu podľa tohto článku 15 ods. 1 prvého pododseku tým, že uvedeným rodinným príslušníkom zabezpečí právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, ktoré nevyplýva z ich závislosti od garanta, ak táto závislosť spôsobuje osobitné ťažkosti vyplývajúce z rodinnej situácie, čo u nich, ako uviedol generálny advokát v bode 46 svojich návrhov, vytvára skutočnú potrebu ochrany prostredníctvom udelenia samostatného povolenia na pobyt.

44

Z tohto hľadiska treba poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí španielska vláda, je irelevantné, že udelenie samostatného povolenia na pobyt dotknutým rodinným príslušníkom podľa článku 15 ods. 3 druhej vety uvedenej smernice by mohlo mať za následok rozdelenie tejto rodiny, keďže garant by mohol byť z dôvodu straty svojho povolenia na pobyt v hostiteľskom členskom štáte povinný vrátiť sa do svojej tretej krajiny pôvodu, zatiaľ čo rodinní príslušníci by sa mohli naďalej zdržiavať v tomto členskom štáte.

45

Ako totiž vyplýva z bodov 40 až 42 tohto rozsudku, cieľ sledovaný v článku 15 ods. 3 druhej vete smernice 2003/86 sa nevyhnutne neprekrýva so všeobecnejším cieľom tejto smernice. Zatiaľ čo smernica ako celok je zameraná na ochranu rodiny prostredníctvom jej zlúčenia, článok 15 ods. 3 druhá veta tejto smernice má za cieľ chrániť rodinu tým, že v kontexte už existujúceho zlúčenia rodiny prizná dotknutým členom rodiny nezávislé postavenie, ktoré môže v určitých prípadoch umožniť ich odlúčenie od garanta, a teda môže viesť k oddeleniu niektorých rodinných príslušníkov.

46

Súdny dvor tak uviedol, že cieľom článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86 je najmä udelením samostatného povolenia na pobyt chrániť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý vstúpil na územie hostiteľského členského štátu na účely zlúčenia rodiny a bol obeťou domáceho násilia zo strany garanta počas manželstva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , body 69 , 70 , 85 a 89 ].

47

Tento výklad pojmu „mimoriadne zložité okolnosti“ v zmysle článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86 podporuje dôvodová správa k návrhu smernice Rady o práve na zlúčenie rodiny, predloženom Komisiou 1. decembra 1999 [KOM(1999) 638 v konečnom znení, s. 22], podľa ktorej je cieľom tohto ustanovenia najmä ochrana žien, ktoré sú obeťami násilia v ich rodine, a ktoré nemôžu byť potrestané odňatím ich povolenia na pobyt, ak sa rozhodnú opustiť svoju domácnosť, ako aj situácia žien, vdov, rozvedených alebo odvrhnutých žien, ktoré by čelili obzvlášť nepríjemným situáciám, ak by boli nútené vrátiť sa do svojej krajiny pôvodu.

48

Tieto príklady sa navyše prekrývajú s príkladmi uvedenými v bode 5.3 usmernenia k uplatňovaniu smernice 2003/86, ktoré ako príklady „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86 uvádzajú nielen prípady domáceho násilia páchaného na ženách a deťoch, ako aj prípady, v ktorých by sa dotknutá osoba nachádzala v mimoriadne ťažkej rodinnej situácii, ak by bola nútená vrátiť sa do svojej krajiny pôvodu, ale aj určité prípady nútených sobášov alebo riziko mrzačenia ženských pohlavných orgánov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 64 ].

49

V treťom rade je predchádzajúci výklad podporený kontextom, do ktorého patrí článok 15 ods. 3 smernice 2003/86, ako vyplýva po prvé zo spoločného výkladu oboch viet tvoriacich toto ustanovenie.

50

V súlade s článkom 15 ods. 3 prvou vetou smernice 2003/86 totiž v prípade ovdovenia, rozvodu, odluky alebo úmrtia prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej alebo zostupnej línii majú príslušné vnútroštátne orgány, ako vyplýva z výrazu „možné“, len možnosť udeliť samostatné povolenie na pobyt osobám, ktoré vstúpili na účely zlúčenia rodiny, pričom v tejto súvislosti uplatnia svoju voľnú úvahu, aj keď takéto situácie už samy osebe možno považovať za situácie, ktoré dotknutým osobám spôsobujú nezanedbateľné ťažkosti.

51

Naopak, ako bolo uvedené v bodoch 32 a 36 tohto rozsudku, druhá veta článku 15 ods. 3 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť prijať ustanovenia zaručujúce udelenie takéhoto samostatného povolenia na pobyt v prípade „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle tohto ustanovenia.

52

Takéto odstupňovanie v štruktúre tohto článku 15 ods. 3 ukazuje, že jeho druhá veta sa týka rodinných situácií, ktoré sú ešte závažnejšie ako tie, na ktoré sa už vzťahuje prvá veta tohto článku, pokiaľ ide o neistotu alebo zraniteľnosť dotknutého rodinného príslušníka, takže tieto situácie musia ísť nad rámec obvyklých rizík normálneho rodinného života.

53

Na rozdiel od toho, čo tvrdí španielska vláda, z toho však nemožno vyvodiť, že medzi dvoma vetami uvedeného odseku 3 existuje súvislosť v tom zmysle, že „mimoriadne zložité okolnosti“, na ktoré sa vzťahuje druhá veta tohto ustanovenia, musia byť nevyhnutne spôsobené rozpadom manželského zväzku v dôsledku úmrtia, rozvodu alebo odluky, ktoré sú uvedené v prvej vete uvedeného ustanovenia.

54

Ak totiž nemá byť článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2003/86 zbavený akéhokoľvek potrebného účinku a ak nemá byť narušený cieľ sledovaný týmto ustanovením, ktorým je priznať dotknutým rodinným príslušníkom postavenie nezávislé od postavenia garanta, nemožno situácie, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje, obmedziť len na ťažkosti vyplývajúce z rozpadu manželského zväzku, keďže závažnosť ťažkostí, ktorým môže čeliť rodinný príslušník garanta, nemusí súvisieť s takýmto rozpadom a môže naopak vyplývať z udržiavania manželského zväzku, najmä v prípade domáceho násilia, nútených sobášov alebo rizika mrzačenia ženských pohlavných orgánov, predovšetkým ak by v prípade straty práva na pobyt mohol byť garant nútený vrátiť sa do svojej krajiny pôvodu.

55

Z toho teda vyplýva, ako správne tvrdí Komisia, že „mimoriadne zložité okolnosti“, ako sú uvedené v článku 15 ods. 3 druhej vete smernice 2003/86, musia vyplývať z rodinnej situácie dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín v širšom zmysle, pričom nie je dôležité, či táto situácia súvisí alebo nesúvisí s rozpadom manželského zväzku.

56

Tento výklad je po druhé podporený článkom 13 ods. 2 prvým pododsekom písm. c) smernice 2004/38, ktorý, pokiaľ ide o rodinných príslušníkov občanov Únie, zdieľa s článkom 15 ods. 3 druhou vetou smernice 2003/86 cieľ zabezpečiť ochranu rodinných príslušníkov, ktorí sú obeťami domáceho násilia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , body 70 a 89 ].

57

Článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 totiž tiež stanovuje, že rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie registrovaného partnerstva nevedie k strate práva pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ak si to vyžadujú mimoriadne zložité okolnosti, pričom ako príklad takýchto okolností výslovne uvádza skutočnosť, že osoba bola obeťou domáceho násilia, „keď manželstvo alebo registrované partnerstvo trvalo“, z čoho výslovne vyplýva, že takéto situácie môžu vzniknúť v prípade, že k nijakému rozpadu manželského zväzku nedošlo.

58

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že existencia „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86 vyžaduje preukázanie toho, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území hostiteľského členského štátu z dôvodu zlúčenia rodiny čelí okolnostiam vyplývajúcim z rodinnej situácie, ktoré svojou povahou vykazujú vysoký stupeň závažnosti alebo náročnosti alebo ho vystavujú vysokej úrovni neistoty alebo zraniteľnosti, čím u neho vytvárajú skutočnú potrebu ochrany zaistenú udelením samostatného povolenia na pobyt, pričom nie je dôležité, či došlo k rozpadu manželského zväzku.

59

Z toho vyplýva, že samotná prítomnosť maloletých detí medzi rodinnými príslušníkmi garanta alebo skutočnosť, že strata povolenia na pobyt týchto rodinných príslušníkov je dôsledkom osobitných okolností garanta, ako je napríklad skutočnosť, že spáchal trestný čin, nemôžu postačovať na odôvodnenie udelenia samostatného povolenia na pobyt na základe existencie „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86.

60

Pokiaľ ide konkrétne o druhú uvedenú okolnosť, treba zdôrazniť, že strata povolenia na pobyt rodinných príslušníkov z dôvodu okolností nezávislých od ich vôle odráža zásadu, podľa ktorej v súlade s cieľmi sledovanými smernicou 2003/86, ako sú pripomenuté v bodoch 40 a 41 tohto rozsudku, pokiaľ dotknutí rodinní príslušníci nenadobudli samostatné právo na pobyt na základe článku 15 tejto smernice, ich právo na pobyt je právom odvodeným od práva dotknutého garanta, ktoré má podporovať jeho integráciu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny), C‑557/17 , EU:C:2019:203 , bod 47 ].

61

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na centrálny význam garanta v systéme vytvorenom smernicou 2003/86 je v súlade s cieľmi sledovanými touto smernicou a s jej základnou logikou, že strata jeho povolenia na pobyt alebo nepredĺženie jeho povolenia z dôvodov, ktoré sa ho týkajú, môže mať v zásade vplyv na proces zlúčenia rodiny, a najmä na povolenia na pobyt udelené jeho rodinným príslušníkom [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny), C‑557/17 , EU:C:2019:203 , bod 46 ].

62

Rovnako vzhľadom na to, že účelom smernice 2003/86 je podľa jej článku 1 určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov, je toto právo vyhradené takýmto štátnym príslušníkom, čo potvrdzujú definície pojmov „garant“ a „zlúčenie rodiny“ uvedené v článku 2 písm. c) a d) tejto smernice. Garanta, ktorému bolo odňaté jeho povolenie na pobyt, však viac nemožno považovať za osobu, ktorá sa oprávnene zdržiava na území členského štátu. Je teda a priori odôvodnené, aby povolenia na pobyt udelené rodinným príslušníkom na základe smernice 2003/86 mohli byť tiež odobraté alebo neobnovené bez toho, aby sa títo rodinní príslušníci mohli odvolávať na „mimoriadne zložité okolnosti“ v zmysle článku 15 ods. 3 druhej vety tejto smernice len preto, že dôvod na odňatie je nezávislý od ich vôle [pozri analogicky rozsudok zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny), C‑557/17 , EU:C:2019:203 , bod 48 ].

63

Z toho vyplýva, že na prvú až tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá nestanovuje, že príslušný vnútroštátny orgán je povinný vydať rodinným príslušníkom garanta samostatné povolenie na pobyt na základe „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle tohto ustanovenia, ak stratili svoje povolenie na pobyt z dôvodov nezávislých od ich vôle alebo keď sú medzi nimi maloleté deti.

O štvrtej až šiestej otázke

O prípustnosti

64

Španielska vláda tvrdí, že piata otázka je neprípustná z dôvodu, že sa netýka výkladu práva Únie. Ani článok 15 ods. 3, ani článok 17 smernice 2003/86 totiž nestanovujú pravidlá týkajúce sa vypočutia iných osôb ako žiadateľa o zlúčenie rodiny a právo Únie neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa spôsobilosti maloletých detí konať v správnom konaní.

65

Okrem toho sa táto otázka zdá byť hypotetická, keďže návrh na začatie prejudiciálneho konania jednak neposkytuje nijakú informáciu týkajúcu sa veku maloletých detí vo veci samej, a jednak uvádza, že všetci dotknutí rodinní príslušníci podali žiadosť o povolenie na dlhodobý pobyt na účely zlúčenia rodiny, z čoho vyplýva, že všetci rodinní príslušníci sa spoločne zúčastnili na správnom konaní. Okrem toho uvedená otázka vychádza z „nerealistického predpokladu“, podľa ktorého sa maloleté deti môžu dovolávať práva na pobyt mimo svojej rodinnej bunky. V každom prípade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že matka týchto detí požiadala, aby boli vypočuté, a neexistuje nijaký dôkaz o tom, že by medzi nimi existoval konflikt záujmov.

66

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 11. apríla 2024, Sozialministeriumservice, C‑116/23 , EU:C:2024:292 , bod 29 a citovaná judikatúra).

67

V prejednávanej veci treba v prvom rade konštatovať, že otázka, či podľa práva Únie majú maloleté deti právo byť vypočuté pred prijatím rozhodnutia o zamietnutí obnovenia ich povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny, sa týka vecnej stránky položenej otázky, a nie jej prípustnosti.

68

V druhom rade túto otázku nemožno považovať za hypotetickú, keďže spor vo veci samej sa podľa výslovného znenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania týka zákonnosti rozhodnutia, ktorým príslušný vnútroštátny orgán zamietol dvom maloletým deťom vo veci samej, ktoré mali povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny, jeho obnovenie v dôsledku toho, že garant stratil svoje povolenie na pobyt.

69

V tejto súvislosti je irelevantné, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je uvedený presný vek týchto dvoch maloletých detí. Neuvedenie takéhoto údaja v rámci skutkových okolností vo veci samej, ktorého zistenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, totiž nemá nijaký vplyv na prípustnosť položenej otázky, keďže nemôže brániť Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na túto otázku prostredníctvom požadovaného výkladu práva Únie.

70

Rovnako pokiaľ ide o okolnosti uvádzané španielskou vládou, podľa ktorých v prejednávanej veci uvedené dve maloleté deti podali žiadosť spoločne s ostatnými rodinnými príslušníkmi, ich matka nepožiadala o to, aby boli vypočuté a nebol uvedený nijaký dôkaz o konflikte záujmov, treba konštatovať, že sa tiež týkajú skutkových okolností, ktorých posúdenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu na účely rozhodnutia sporu vo veci samej. Tieto okolnosti preto nemajú vplyv na prípustnosť piatej otázky.

71

Preto treba túto prejudiciálnu otázku považovať za prípustnú.

O veci samej

72

Svojou štvrtou až šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje príslušnému vnútroštátnemu orgánu prijať rozhodnutie o zamietnutí obnovenia povolenia na pobyt, ktoré bolo vydané rodinným príslušníkom garanta, bez toho, aby predtým vykonal individuálne posúdenie ich situácie a bez ich vypočutia, a v prípade kladnej odpovede, či v prípade, že sa toto rozhodnutie týka maloletého dieťaťa, musí byť toto dieťa tiež vypočuté.

73

Pokiaľ ide v prvom rade o rozsah preskúmania, ktoré má vykonať príslušný vnútroštátny orgán, treba pripomenúť, že podľa výslovného znenia článku 17 smernice 2003/86 členské štáty musia pri zamietnutí žiadosti, odobratí alebo neobnovení povolenia na pobyt náležite zohľadniť charakter a pevnosť rodinných vzťahov dotknutej osoby a trvanie jej pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ako aj existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu.

74

Príslušnému vnútroštátnemu orgánu preto prináleží, aby pri uplatnení smernice 2003/86 vykonal najmä individuálne posúdenie situácie dotknutého rodinného príslušníka, ktoré zohľadní všetky relevantné skutočnosti daného prípadu a prípadne venuje osobitnú pozornosť záujmom dotknutých detí a snahe podporiť rodinný život. Konkrétne okolnosti, akými sú vek dotknutých detí, ich situácia v krajine pôvodu a stupeň ich závislosti od rodičov, môžu mať vplyv na rozsah a intenzitu požadovaného preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2019, E., C‑635/17 , EU:C:2019:192 , body 58 a 59 , ako aj citovanú judikatúru).

75

Toto posúdenie sa musí vykonať s prihliadnutím na ciele sledované uvedenou smernicou [rozsudok z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Zlúčenie s maloletým utečencom), C‑273/20 a C‑355/20 , EU:C:2022:617 , bod 61 ] tak, že sa vykoná vyvážené a primerané posúdenie všetkých dotknutých záujmov (rozsudok z 21. apríla 2016, Khachab, C‑558/14 , EU:C:2016:285 , bod 43 a citovaná judikatúra).

76

Preto k zamietnutiu povolenia na pobyt nemôže dôjsť automaticky [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny), C‑557/17 , EU:C:2019:203 , bod 51 , ako aj z 12. decembra 2019, G. S. a V. G. (Hrozba pre verejný poriadok), C‑381/18 a C‑382/18 , EU:C:2019:1072 , bod 65 ].

77

Z toho vyplýva, že rozhodnutie o zamietnutí obnovenia povolenia na pobyt udeleného rodinným príslušníkom garanta možno prijať až po individuálnom posúdení, ktoré zohľadní všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa situácie týchto rodinných príslušníkov, a najmä okolnosti, ktoré umožňujú príslušnému vnútroštátnemu orgánu posúdiť, či vo vzťahu k nim existujú dôvody opodstatňujúce udelenie samostatného povolenia na pobyt podľa článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2003/86 z dôvodu existencie „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle tohto ustanovenia.

78

V tejto súvislosti je nepochybné, že ak dotknutí rodinní príslušníci stratia povolenie na pobyt z dôvodov nezávislých od ich vôle alebo ak sú medzi nimi maloleté deti, nejde o skutočnosti, ktoré by samy osebe predstavovali, ako vyplýva z bodov 59 až 63 tohto rozsudku, „mimoriadne zložité okolnosti“. Nemožno však vylúčiť, že v spojení s inými okolnosťami týkajúcimi sa rodinného života dotknutých osôb, na ktoré sa však zrejme v konaní vo veci samej nepoukázalo, by tieto skutočnosti mohli prispieť k odôvodneniu udelenia samostatného povolenia na pobyt podľa tohto článku 15 ods. 3 druhej vety [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny), C‑557/17 , EU:C:2019:203 , body 54 a 55 ].

79

Pokiaľ ide v druhom rade o právo byť vypočutý, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry toto základné právo, ktoré sa musí dodržiavať aj vtedy, ak to príslušná právna úprava výslovne nestanovuje (pozri najmä rozsudok z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13 , EU:C:2014:2431 , bod 39 a citovanú judikatúru), zaručuje každému možnosť prejaviť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 12. mája 2022, Boshab/Rada, C‑242/21 P , EU:C:2022:375 , body 57 a 58 , ako aj z 29. septembra 2022, HIM/Komisia, C‑500/21 P , EU:C:2022:741 , body 42 a 43 ), pričom treba spresniť, že toto právo nevyhnutne neznamená povinnosť umožniť tejto osobe ústne sa vyjadriť (uznesenie z 21. mája 2019, Le Pen/Parlament, C‑525/18 P , EU:C:2019:435 , bod 66 a citovaná judikatúra).

80

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právo byť vypočutý zahŕňa aj to, že vnútroštátny orgán venuje pri starostlivom a nestrannom preskúmaní všetkých relevantných skutočností v prejednávanom prípade a podrobnom odôvodnení svojho rozhodnutia náležitú pozornosť pripomienkam, ktoré predložila dotknutá osoba, keďže povinnosť dostatočne, osobitne a konkrétnym spôsobom odôvodniť rozhodnutie s cieľom umožniť dotknutej osobe pochopiť dôvody zamietnutia jej žiadosti predstavuje dôsledok zásady dodržiavania práva na obranu (rozsudok z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13 , EU:C:2014:2431 , bod 38 a citovaná judikatúra).

81

V prejednávanej veci treba konštatovať, podobne ako to urobila Komisia, že rozhodnutie o zamietnutí obnovenia povolenia na pobyt udeleného rodinným príslušníkom garanta zjavne môže nepriaznivo ovplyvniť ich záujmy, takže musia byť pred prijatím takéhoto rozhodnutia vypočutí príslušným vnútroštátnym orgánom.

82

Pokiaľ ide o otázku, či má tento orgán vypočuť aj maloleté deti, treba pripomenúť, že článok 24 ods. 1 Charty vyžaduje, aby deti slobodne vyjadrili svoje názory a aby sa tieto názory brali do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť.

83

Článok 24 ods. 2 Charty navyše ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť zohľadniť pri všetkých opatreniach týkajúcich sa detí najlepší záujem dieťaťa.

84

Podľa ustálenej judikatúry uvedené ustanovenie vyžaduje, aby sa pri všetkých opatreniach prijatých členskými štátmi pri uplatňovaní smernice 2003/86, ktoré sa týkajú detí, v prvom rade bral do úvahy najlepší záujem dieťaťa [pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Zlúčenie s maloletým utečencom), C‑273/20 a C‑355/20 , EU:C:2022:617 , bod 42 , ako aj citovanú judikatúru].

85

Vhodnosť vypočutia, ktoré nevyhnutne nemusí byť v najlepšom záujme dieťaťa, tak treba posúdiť v závislosti od požiadaviek spojených s týmto najlepším záujmom v každom jednotlivom prípade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Aguirre Zarraga, C‑491/10 PPU , EU:C:2010:828 , body 63 a 64 ).

86

Z toho vyplýva, že z ustanovenia článku 24 Charty nevyplýva povinnosť, aby sa vypočutie dieťaťa ako také uskutočnilo, ale požiadavka, aby existovala možnosť dieťaťa byť vypočuté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Aguirre Zarraga, C‑491/10 PPU , EU:C:2010:828 , bod 62 ).

87

To znamená, že právo dieťaťa byť vypočuté nevyžaduje, aby sa vypočutie nevyhnutne uskutočnilo, ale vyžaduje, aby existovali konania a zákonné podmienky, ktoré umožnia dieťaťu slobodne vyjadriť svoj názor, a aby sa tento názor vzal do úvahy.

88

Preto ak sa rozhodnutie o zamietnutí obnovenia povolenia na pobyt týka maloletého dieťaťa, je úlohou členských štátov prijať všetky vhodné opatrenia, aby sa tomuto dieťaťu poskytla skutočná a efektívna možnosť byť vypočuté, v súlade s jeho vekom alebo stupňom vyspelosti.

89

Preto treba na štvrtú až šiestu otázku odpovedať tak, že článok 17 smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje príslušnému vnútroštátnemu orgánu prijať rozhodnutie o zamietnutí obnovenia povolenia na pobyt vydaného rodinným príslušníkom garanta bez toho, aby predtým vykonal individuálne posúdenie ich situácie a bez toho, aby ich vypočul. V prípade, že sa toto rozhodnutie týka maloletého dieťaťa, je úlohou členských štátov prijať všetky vhodné opatrenia, aby sa tomuto dieťaťu poskytla skutočná a efektívna možnosť byť vypočuté, v súlade s jeho vekom alebo stupňom vyspelosti.

O trovách

90

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.

Článok 15 ods. 3 druhá veta smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá nestanovuje, že príslušný vnútroštátny orgán je povinný vydať rodinným príslušníkom garanta samostatné povolenie na pobyt na základe „mimoriadne zložitých okolností“ v zmysle tohto ustanovenia, ak stratili svoje povolenie na pobyt z dôvodov nezávislých od ich vôle, alebo ak sú medzi nimi maloleté deti.

2.

Článok 17 smernice 2003/86

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje príslušnému vnútroštátnemu orgánu prijať rozhodnutie o zamietnutí obnovenia povolenia na pobyt vydaného rodinným príslušníkom garanta bez toho, aby predtým vykonal individuálne posúdenie ich situácie a bez toho, aby ich vypočul. V prípade, že sa toto rozhodnutie týka maloletého dieťaťa, je úlohou členských štátov prijať všetky vhodné opatrenia, aby sa tomuto dieťaťu poskytla skutočná a efektívna možnosť byť vypočuté, v súlade s jeho vekom alebo stupňom vyspelosti.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok C-63/23 – Súdny dvor Európskej únie | AI Pravnik