C-72/23

Kurdistan Workers’ Party (PKK) , v zastúpení: T. Buruma a A. M. van Eik, advocaten,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Rada Európskej únie , v zastúpení: M.‑C. Cadilhac, B. Driessen a S. Van Overmeire, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

ktorú v konaní podporuje:

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojím odvolaním sa Kurdistan Workers’ Party (PKK) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. decembra 2022, PKK/Rada ( T‑182/21 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2022:807 ), ktorým tento súd zamietol jej žalobu o neplatnosť:

–

rozhodnutia Rady (SZBP) 2021/142 z 5. februára 2021, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2020/1132 ( Ú. v. EÚ L 43, 2021, s. 14 ),

–

rozhodnutia Rady (SZBP) 2021/1192 z 19. júla 2021, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2021/142 ( Ú. v. EÚ L 258, 2021, s. 42 ), a

–

rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/152 z 3. februára 2022, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2021/1192 ( Ú. v. EÚ L 25, 2022, s. 13 ),

Preambula tejto rezolúcie opätovne potvrdzuje „potrebu bojovať všetkými prostriedkami v súlade s Chartou Organizácie spojených národov proti hrozbe, ktorú teroristické činy predstavujú pre svetový mier a bezpečnosť“. Rovnako zdôrazňuje povinnosť, aby všetky štáty „popri medzinárodnej spolupráci… s využitím všetkých zákonných prostriedkov prijímali aj dodatočné opatrenia na predchádzanie a potláčanie financovania a prípravy akýchkoľvek teroristických činov na svojom území“.

4

Bod 1 písm. c) uvedenej rezolúcie najmä stanovuje, že všetky štáty majú bezodkladne vykonať zmrazenie finančných prostriedkov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, ktoré páchajú alebo sa pokúšajú o spáchanie teroristických činov alebo ktoré sa zúčastňujú na takýchto činoch či napomáhajú ich páchaniu, subjektov patriacich týmto osobám alebo nimi kontrolovaných subjektov, ako aj osôb a subjektov konajúcich v mene alebo na pokyn týchto osôb a subjektov.

5

V tej istej rezolúcii sa neuvádza zoznam osôb, na ktoré sa tieto obmedzujúce opatrenia musia uplatňovať.

Právo Únie

…

3. Na účely tohto spoločného stanoviska ‚teroristický čin‘ znamená jeden z nasledovných úmyselných činov, ktorý vzhľadom na svoju povahu alebo kontext môže vážne poškodiť krajinu alebo medzinárodnú organizáciu, ako je definovaný ako trestný čin podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ak bol spáchaný s cieľom:

i)

závažného zastrašovania obyvateľstva, alebo

ii)

neprimeraného [neoprávneného – neoficiálny preklad ] nútenia vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby vykonali alebo sa zdržali výkonu akéhokoľvek činu, alebo

c)

únosy alebo branie rukojemníka;

d)

spôsobenie rozsiahleho poškodenia štátneho alebo verejného zariadenia, dopravného systému, zariadenia infraštruktúry vrátane informačného systému, pevnej rampy umiestnenej na kontinentálnej plošine, verejného miesta alebo súkromného majetku, ktoré môže ohroziť ľudský život alebo mať za následok vážnu hospodársku stratu;

e)

zmocnenie [sa] lietadla, lodí alebo iného prostriedku verejnej alebo nákladnej dopravy;

i)

vyhrážanie spáchaním niektorého z horeuvedených činov pod písmenami a) až h);

j)

riadenie teroristickej skupiny;

k)

účasť na aktivitách teroristickej skupiny, okrem iného aj poskytovaním informácií alebo materiálnych zdrojov alebo financovaním jej činností akýmkoľvek spôsobom s vedomím skutočnosti, že takáto účasť prispeje k zločineckým aktivitám tejto skupiny.

Podľa článku 2 uvedenej spoločnej pozície:

„Európske spoločenstvo konajúc v medziach právomocí, ktoré mu boli zverené Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev, nariadi zmrazenie fondov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, skupín a subjektov uvedených na zozname v prílohe.“

Nariadenie (ES) č. 2580/2001

9

Vzhľadom na nevyhnutnosť vydať nariadenie na vykonanie opatrení opísaných v spoločnej pozícii Rady 2001/931 na úrovni Európskej únie Rada prijala nariadenie (ES) č. 2580/2001 z 27. decembra 2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu ( Ú. v. ES L 344, 2001, s. 70 ; Mim. vyd. 18/001, s. 207).

10

2. S výnimkou toho, čo je povolené podľa článkov 5 a 6, je zakázané poskytnúť finančné služby fyzickej alebo právnickej osobe, skupine alebo subjektu alebo v ich prospech, zaradeným do zoznamu uvedeného v odseku 3.

3. Rada konajúc jednomyseľne ustanoví, preskúma a zmení a doplní zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa podľa ustanovení stanovených v článku 1 ods. 4, 5 a 6 spoločnej pozície 2001/931/SZBP vzťahuje toto nariadenie; takýto zoznam bude pozostávať z:

i)

fyzických osôb, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu;

ii)

právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu;

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 2 až 11 napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o preskúmanie tohto odvolania, treba z toho vyvodiť tieto skutočnosti.

12

PKK, žalobkyňa v prvostupňovom konaní a odvolateľka v odvolacom konaní, bola zriadená v roku 1978, keď začala ozbrojený boj proti tureckej vláde s cieľom dosiahnuť uznanie práva Kurdov na sebaurčenie.

13

Názov odvolateľky sa pôvodne nenachádzal ani na zozname uvedenom v prílohe k spoločnej pozícii 2001/931, ani na zozname podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001.

14

16

V odôvodneniach rozhodnutia 2021/142 a vykonávacieho nariadenia 2021/138 (ďalej len „prvé sporné akty“) Rada uviedla, že ponechanie názvu odvolateľky na sporných zoznamoch bolo založené po prvé na troch rozhodnutiach orgánov Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, z ktorých prvé bolo prijaté 29. marca 2001 ministrom vnútra Spojeného kráľovstva (ďalej len „rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001“) na základe UK Terrorism Act 2000 (zákon Spojeného kráľovstva z roku 2000 proti terorizmu), ktorý bol doplnený uznesením zo 14. júla 2006, keďže „KADEK“ a „KONGRA GEL“ predstavovali ďalšie označenia PKK. Druhým bolo rozhodnutie tohto ministra vnútra z 3. decembra 2014 o zachovaní zákazu PKK a tretím uznesenie uvedeného ministra vnútra prijaté v roku 2020, keďže skupina „TAK“ nemala byť zakázaná samostatne, ale ako súčasť zákazu PKK.

17

Po druhé ponechanie názvu odvolateľky na sporných zoznamoch bolo tiež založené na rozhodnutí francúzskych orgánov, v tomto prípade na rozsudku Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko) z 2. novembra 2011, ktorým bolo kurdské kultúrne centrum Ahmet Kaya odsúdené za účasť v zločineckom združení na prípravu teroristického činu a financovanie terorizmu, potvrdenom v odvolacom konaní rozsudkom Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) z 23. apríla 2013 a v kasačnom konaní rozsudkom Cour de casstion (Kasačný súd, Francúzsko) z 21. mája 2014.

18

Po tretie ponechanie názvu odvolateľky na sporných zoznamoch bolo založené na dvoch rozhodnutiach vlády Spojených štátov amerických, a to na jednej strane na rozhodnutí z 8. októbra 1997, ktorým sa PKK kvalifikuje ako „zahraničná teroristická organizácia“ podľa článku 219 US Immigration and Nationality Act (zákon Spojených štátov o prisťahovalectve a štátnej príslušnosti), potvrdenom 5. februára 2019, a na druhej strane na rozhodnutí z 31. októbra 2001, ktorým sa PKK kvalifikuje ako „osobitne označený celosvetový terorista“ podľa Executive Order n o 13224 (prezidentský dekrét č. 13224) (ďalej spoločne len „rozhodnutia orgánov Spojených štátov“).

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. apríla 2021 podala PKK žalobu o neplatnosť prvých sporných aktov.

22

Následnými návrhmi na úpravu sa odvolateľka domáhala zrušenia všetkých sporných aktov v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.

23

PKK na podporu svojej žaloby o neplatnosť v podstate uviedla sedem žalobných dôvodov. Prvý z týchto žalobných dôvodov bol založený na porušení zásady právnej istoty a článku 1 ods. 2 spoločnej pozície 2001/931 alebo článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001, druhý na porušení článku 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície, tretí na porušení článku 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície, štvrtý na porušení článku 1 ods. 6 tej istej spoločnej pozície, piaty na porušení zásady proporcionality a subsidiarity, šiesty na porušení povinnosti odôvodnenia a siedmy na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

24

Všeobecný súd po tom, čo kvalifikoval rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001 ako rozhodnutie „príslušného orgánu“, ktoré spĺňa požiadavky týkajúce sa „presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, a po tom, čo v bode 71 napadnutého rozsudku pripomenul obsah častí odôvodnení sporných aktov venovaných tomuto rozhodnutiu, v rámci tejto kvalifikácie posúdil „časovú vzdialenosť“ medzi incidentmi zohľadnenými v uvedenom rozhodnutí a dátumom jeho prijatia. V bodoch 76 až 81 tohto rozsudku uviedol, že napriek sporu týkajúceho sa vecnej stránky hrozieb útokov na turecké turistické zariadenia v rokoch 1995 až 1999, čo Rade neprináleží kontrolovať, časová vzdialenosť medzi týmito poslednými uvedenými skutočnosťami, ku ktorým došlo v roku 1999, a dátumom prijatia rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001 bola približne dva roky a že takúto časovú vzdialenosť, ktorá je kratšia ako päť rokov, nemožno považovať za neprimeranú. Všeobecný súd preto zamietol tretí žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa sporné akty zakladajú na rozhodnutí Spojeného kráľovstva z roku 2001. Naopak, tomuto žalobnému dôvodu vyhovel v rozsahu, v akom sa tieto akty zakladajú na rozhodnutiach orgánov Spojených štátov. Podľa Všeobecného súdu totiž okrem skutočnosti, že rozhodnutie z 31. októbra 2001 nebolo uverejnené, pričom nebolo preukázané, že jeho odôvodnenie bolo dotknutej osobe oznámené, rozhodnutie z 8. októbra 1997 bolo uverejnené vo federálnom registri Spojených štátov iba vo svojej výrokovej časti, takže jediná zmienka o tomto uverejnení v odôvodnení sporných aktov nebola dostatočná na to, aby bolo možné konštatovať, že Rada vykonala požadované overenie, pokiaľ ide o dodržanie zásady práva na obhajobu v Spojených štátoch amerických.

116

Na rozdiel od toho, čo tvrdí [odvolateľka], cieľ sledovaný zásahmi do základných štruktúr tureckého štátu [článok 1 ods. 3 prvý pododsek bod iii) spoločnej pozície 2001/931], ktorý spočíva v zmene týchto štruktúr tak, aby sa tieto štruktúry stali demokratickými, aj keby sa preukázal, sa nemá zohľadniť. Rovnako pojem ‚[neoprávnene]‘ [článok 1 ods. 3 prvý pododsek bod ii) spoločnej pozície 2001/931] treba chápať tak, že sa týka protiprávnej povahy vykonávaného nútenia, najmä použitých donucovacích prostriedkov a nesmie sa posudzovať s prihliadnutím na údajne legitímnu povahu cieľa sledovaného vykonávaním tohto nútenia. Napokon, pokiaľ ide o zastrašovanie obyvateľstva [článok 1 ods. 3 prvý pododsek bod i) spoločnej pozície 2001/931], v súvislosti s ktorým [odvolateľka] tvrdí, že ozbrojený konflikt, ktorý vedie na sebaurčenie kurdského ľudu, vedie k tomu, že sa zameriava len na vojenské ciele, treba konštatovať, že toto tvrdenie nie je skutkovo podložené, keďže viaceré činy uvedené v odôvodneniach, najmä útoky namierené proti turistickým zariadeniam, boli namierené v zásade proti civilnému obyvateľstvu a nie je pravda, že by sa civilného obyvateľstva dotkli iba formou súbežného dosahu…

117

Napokon treba zdôrazniť, že z vyššie uvedeného nemožno vyvodiť, že nástroj predchádzania terorizmu, ktorým je spoločná pozícia 2001/931, a všeobecnejšie celý systém obmedzujúcich opatrení Únie, predstavujú prekážku výkonu práva na sebaurčenie obyvateľstva v rámci štátov utláčajúcich obyvateľov. Cieľom spoločnej pozície 2001/931 a jej uplatnenia Radou totiž nie je určiť, kto je v konflikte medzi štátom a skupinou oprávnený a kto nie, ale bojovať proti terorizmu… V takom prípade prináleží Rade, aby využila širokú mieru voľnej úvahy priznanú inštitúciám Únie v oblasti riadenia vonkajších vzťahov Únie… a rozhodla voči komu, fyzickým a právnickým osobám spojeným s dotknutým štátom alebo s ľudom, ktorí si želajú uplatniť svoje právo na sebaurčenie, je potrebné prijať obmedzujúce opatrenia.“

Napokon, pokiaľ ide o akty, z ktorých vychádzalo rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001, Všeobecný súd v bode 127 napadnutého rozsudku konštatoval, že hoci útok na rafinériu spáchaný v rokoch 1993 a 1994 neohrozil ľudské životy, odvolateľka nespochybnila spôsobené masívne poškodenie a závažné hospodárske straty spolu s ohrozením ľudských životov, ktoré z toho vyplývali. Všeobecný súd ďalej v bode 128 tohto rozsudku odmietol tvrdenia odvolateľky týkajúce sa rozdielov existujúcich medzi definíciou teroristického činu v právnej úprave Spojeného kráľovstva a definíciou uvedenou v spoločnej pozícii 2001/931, keďže okolnosť, že kritérium závažnosti je vo vnútroštátnej právnej úprave spojené s prostriedkami a v tejto spoločnej pozícii s cieľmi, nemá žiadny význam. Pokiaľ ide o akty, z ktorých vychádzali orgány Spojeného kráľovstva na účely odôvodnenia rozhodnutia ministra vnútra z 3. decembra 2014, Všeobecný súd v bode 129 uvedeného rozsudku v súvislosti s útokom na elektráreň, ku ktorému došlo 24. augusta 2014, uviedol, že pojem „zasahovanie“ s teroristickým cieľom uvedený v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. h) tejto spoločnej pozície, ktorý je opísaný ako „zasahovanie alebo prerušenie dodávky vody, energie alebo iných základných prírodných zdrojov, čo má mať za následok ohrozenie ľudského života“, umožňuje konštatovať, že môžu byť dotknuté aj zariadenia, ktoré ešte nie sú v prevádzke. V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 3 uvedenej spoločnej pozície.

31

33

Pokiaľ ide o šiesty žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, Všeobecný súd v bodoch 179 a 180 napadnutého rozsudku ex offo konštatoval nedostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o prvé sporné akty v rozsahu, v akom sa v nich uvádza incident z 24. augusta 2014, počas ktorého bola napadnutá jedna elektráreň a boli unesení traja čínski inžinieri.

34

V zostávajúcej časti Všeobecný súd zamietol šiesty žalobný dôvod. V bodoch 175 až 178 tohto rozsudku pripomenul judikatúru uvedenú v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK ( C‑46/19 P , EU:C:2021:316 , bod 47 ), podľa ktorej na splnenie povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ prináleží Rade, aby poskytla dostatočne presné a konkrétne dôvody umožňujúce dotknutému žalobcovi oboznámiť sa s dôvodmi na podporu ponechania jeho mena na zoznamoch týkajúcich sa zmrazenia finančných prostriedkov a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie. V bodoch 181 až 195 napadnutého rozsudku zaujal stanovisko k jednotlivým výhradám, ktoré v tejto súvislosti uviedla odvolateľka, pričom najmä v bode 182 tohto rozsudku zdôraznil, že povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka vecnej zákonnosti predmetného aktu, takže výhrady a tvrdenia smerujúce k spochybneniu dôvodnosti aktu sú irelevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia.

35

Napokon Všeobecný súd v bode 213 napadnutého rozsudku vyhovel siedmemu žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom Rada neoznámila odvolateľke užitočné informácie týkajúce sa jej overenia dodržania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu orgánmi Spojených štátov.

PKK navrhuje, aby Súdny dvor:

–

spojil konanie o tomto odvolaní s konaním o odvolaní pod číslom C‑44/23 P,

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zamietol odvolanie,

–

subsidiárne, pokiaľ sa Súdny dvor rozhodne zrušiť napadnutý rozsudok a sám vydať konečné rozhodnutie, zamietol žalobu o neplatnosť sporných aktov, ktoré sú predmetom napadnutého rozsudku,

–

uložil PKK povinnosť nahradiť trovy tak odvolacieho, ako aj prvostupňového konania.

40

42

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 103 až 130 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil článok 1 ods. 3 prvý pododsek spoločnej pozície 2001/931 a takisto nesprávne uplatnil toto ustanovenie na prejednávanú vec, keď rozhodol, že „ciele“ uvedené v bodoch i) až iii) uvedeného ustanovenia sa týkajú samotnej povahy vykonaných aktov.

43

Odvolateľka sa domnieva, že článok 1 ods. 3 prvý pododsek spoločnej pozície 2001/931 rozlišuje medzi činmi, ktorých stupeň závažnosti umožňuje kvalifikovať tieto činy ako teroristické činy, ako sú vymenované v jeho písmenách a) až k), a cieľmi, s ktorými musia byť tieto činy spáchané, ako sú uvedené v jeho bodoch i) až iii). Keďže tieto podmienky sú kumulatívne, prináleží Rade, aby na jednej strane preukázala, že určitá organizácia spáchala jeden alebo viacero činov vymenovaných v uvedených písmenách a) až k), a na druhej strane, že tento čin alebo tieto činy boli spáchané s teroristickým cieľom, aby mohla dospieť k záveru o existencii teroristického činu v zmysle tejto spoločnej pozície. Všeobecný súd sa tým, že v bode 115 napadnutého rozsudku uviedol, že „ciele“ podľa článku 1 ods. 3 prvého pododseku bodov i) až iii) uvedenej spoločnej pozície sa týkajú „samotnej povahy vykonaných činov“, dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade tejto dvojitej podmienky, keďže de facto zrušil samostatnú podmienku týkajúcu sa teroristického cieľa.

44

Je pravda, že Všeobecný súd po tom, čo v bode 115 napadnutého rozsudku stanovil rozdiel medzi cieľmi, ktoré chce dosiahnuť ľud alebo obyvatelia určitého územia, a ich správaním na účely dosiahnutia týchto cieľov, správne konštatoval, že „ciele“ uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku spoločnej pozície 2001/931 nezodpovedajú cieľom, ktoré možno kvalifikovať ako konečné alebo základné ciele. Z toho však nemožno vyvodiť, že konečný cieľ je „irelevantný“ na účely výkladu okamžitého cieľa činu. Všeobecný súd preto v bode 116 tohto rozsudku nesprávne rozhodol, že ho netreba zohľadniť.

Všeobecný súd sa tiež v bode 115 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že „použité pojmy (zastrašovanie, nútenie, destabilizácia alebo poškodenie)“ sa týkajú „samotnej povahy vykonaných činov“, keďže nie je možné preukázať, či je čin destabilizujúci alebo poškodzujúci základné štruktúry štátu bez ohľadu na ciele, ktoré dotknutá organizácia sleduje vo vzťahu k týmto základným štruktúram. Ak je teda sledovaným cieľom zabezpečiť, aby uvedené základné štruktúry viac rešpektovali zásady medzinárodného práva a ľudské práva, tento čin nemožno považovať za akt smerujúci k ich destabilizácii alebo poškodeniu. Vzhľadom na to, že Súdny dvor už konštatoval, že obyčajová zásada sebaurčenia predstavuje „právo uplatniteľné erga omnes , ako aj jednu zo základných zásad medzinárodného práva“ (rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario, C‑104/16 P , EU:C:2016:973 , bod 88 ), Rada je povinná ju zohľadniť pri rozhodovaní o zapísaní organizácie na sankčný zoznam. Všeobecný súd teda v bode 117 napadnutého rozsudku rovnako nesprávne rozhodol, že uplatnenie ustanovení spoločnej pozície 2001/931 nie je prekážkou obyčajovej zásady sebaurčenia.

47

Podľa odvolateľky, ak by sa malo postupovať podľa odôvodnenia Všeobecného súdu, činy každého ľudu, ktorý na to, aby vykonal svoje právo na sebaurčenie, nemá inú možnosť ako použiť ozbrojenú silu, by zodpovedali definícii teroristického činu. To by viedlo k popretiu myšlienky medzinárodného humanitárneho práva ako celku, podľa ktorého sú mnohé vojenské činy spáchané v konflikte tohto druhu legitímne. Všeobecný súd mal namiesto odkazu na širokú mieru voľnej úvahy priznanú Rade, ako to urobil v bode 117 napadnutého rozsudku, zohľadniť zásadu sebaurčenia v rámci výkladu článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

Prvý odvolací dôvod sa týka výkladu článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931, ktorý podal Všeobecný súd v bodoch 103 až 130 napadnutého rozsudku a podľa ktorého sa „ciele“ uvedené v tomto ustanovení týkajú „samotnej povahy vykonaných činov“ a nemôžu zohľadniť prípadnú existenciu ozbrojeného konfliktu, ktorého cieľom je sebaurčenie ľudu.

51

V tejto súvislosti na účely výkladu ustanovenia práva Únie z ustálenej judikatúry vyplýva, že je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudok z 2. decembra 2021, Komisia a GMB Glasmanufaktur Brandenburg/Xinyi PV Products (Anhui) Holdings, C‑884/19 P a C‑888/19 P , EU:C:2021:973 , bod 70 ].

52

Pokiaľ ide o znenie článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931, treba uviesť, že definícia činu ako „teroristického činu“ sa zakladá na dvoch kumulatívnych podmienkach, a to jednak na tom, že tento čin patrí medzi tie, ktoré sú vymenované v jeho písmenách a) až k), a jednak na tom, že cieľ, s ktorým bol spáchaný, patrí medzi ciele uvedené v bodoch i) až iii).

53

Ako totiž vyplýva z odôvodnení 5 až 7 spoločnej pozície 2001/931 a odôvodnení 3, 5 a 6 nariadenia č. 2580/2001, Rada prijala túto spoločnú pozíciu a následne v súlade s ňou toto nariadenie najmä s cieľom vykonať na úrovni Únie rezolúciu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1373(2001), ktorá „opätovne [potvrdzuje] potrebu bojovať všetkými prostriedkami v súlade s chartou OSN proti hrozbe, ktorú teroristické činy predstavujú pre svetový mier a bezpečnosť“, a vyžaduje od členských štátov, aby „popri medzinárodnej spolupráci… s využitím všetkých zákonných prostriedkov prijímali aj dodatočné opatrenia na predchádzanie a potláčanie financovania a prípravy akýchkoľvek teroristických činov na svojom území“.

57

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že spoločná pozícia 2001/931 v podstate sleduje tento preventívny cieľ boja proti medzinárodnému terorizmu tým, že ho oddelí od jeho finančných zdrojov zmrazením finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov fyzických alebo právnických osôb podozrivých z toho, že sa angažujú v činnostiach, ktoré sú s ním spojené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P , EU:C:2012:711 , bod 67 ).

58

Úmyselné činy vymenované v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. a) až k) spoločnej pozície 2001/931 sa tak považujú za teroristické činy, ak sú spáchané s cieľom závažného zastrašovania obyvateľstva, neprimeraného nútenia vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby vykonali alebo sa zdržali výkonu akéhokoľvek činu, alebo vážne destabilizovať alebo zničiť základné politické, ústavné, hospodárske a sociálne štruktúry krajiny alebo medzinárodnej organizácie bez ohľadu na politický alebo iný cieľ páchateľa predmetného teroristického činu.

62

Hoci Všeobecný súd v bode 109 napadnutého rozsudku uviedol, že obyčajová zásada sebaurčenia pripomenutá najmä v článku 1 Charty Organizácie Spojených národov je zásadou medzinárodného práva uplatniteľnou na všetky nesamosprávne územia a na všetky národy, ktoré ešte nenadobudli nezávislosť (rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario, C‑104/16 P , EU:C:2016:973 , bod 88 ), táto zásada neznamená, že na účely výkonu práva na sebaurčenie môže ľud alebo obyvatelia určitého územia využiť prostriedky patriace do pôsobnosti článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

63

Súdny dvor už totiž rozhodol, že medzinárodné humanitárne právo a spoločná pozícia 2001/931 sledujú odlišné ciele a zavádzajú odlišné mechanizmy, takže uplatnenie tejto spoločnej pozície nezávisí od kvalifikácií vyplývajúcich z medzinárodného humanitárneho práva. Súdny dvor z toho vyvodil, že uvedená spoločná pozícia a nariadenie č. 2580/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti ozbrojených síl počas ozbrojeného konfliktu v zmysle medzinárodného humanitárneho práva môžu predstavovať „teroristické činy“ v zmysle týchto aktov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2017, A a i., C‑158/14 , EU:C:2017:202 , body 89 , 91 a 97 ).

64

Práve v tomto kontexte Všeobecný súd v bode 115 napadnutého rozsudku uviedol, že treba rozlišovať na jednej strane medzi cieľmi, ktoré chcú dosiahnuť ľud alebo obyvatelia určitého územia, a na druhej strane správaním na účely dosiahnutia tohto cieľa, takže „ciele“ uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bodoch i) až iii) spoločnej pozície 2001/931 nezodpovedajú takýmto cieľom, ktoré možno kvalifikovať ako konečné alebo základné ciele.

Z toho vyplýva, že činy spáchané s jedným z troch cieľov uvedených v bodoch i) až iii) článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931 možno kvalifikovať ako teroristické činy, aj keď ich konečný alebo základný cieľ spočíva napríklad v tom, aby sa základné štruktúry štátu stali demokratickými. Všeobecný súd tak v bode 116 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že ak sú činy spáchané s jedným z týchto troch cieľov, nie je potrebné skúmať, aké sú ciele sledované dotknutou organizáciou, s výnimkou, že by chcel zrušiť jednu z dvoch kumulatívnych podmienok vyžadovaných na to, aby čin mohol byť kvalifikovaný ako teroristický čin. Uvedené ciele, ktoré spočívajú v charakterizovaní činov vymenovaných v písmenách a) až k) tohto článku 1 ods. 3 prvého pododseku a ktoré majú teda čisto funkčnú povahu, nemajú nijaký vzťah k politickému cieľu alebo požiadavkám, ktoré si stanovili páchatelia činu, takže konečný alebo základný cieľ tohto činu nemá nijaký vplyv na jeho kvalifikáciu ako „teroristického činu“.

67

Vzhľadom na vyššie uvedené treba tiež zamietnuť tvrdenie odvolateľky smerujúce proti bodu 110 napadnutého rozsudku nielen preto, že toto tvrdenie sa obmedzuje na všeobecné spochybnenie konštatovania Všeobecného súdu, ktoré je v tomto bode uvedené, ale aj preto, že vychádza z jeho nesprávneho výkladu. V uvedenom bode totiž Všeobecný súd usúdil, že nebolo potrebné zaujať stanovisko k uplatneniu zásady sebaurčenia v prejednávanej veci, aby bolo možné odpovedať na argumentáciu týkajúcu sa výkladu cieľov uvedených v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, a na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, neodmietol rozhodnúť o uplatniteľnosti tejto zásady.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

71

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Rada mohla vychádzať z rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001 ako „rozhodnutia“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, keďže skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia boli z časového hľadiska prekročené, a teda nemohli odôvodniť záver, že odvolateľka sa dopustila teroristických činov, na základe ktorých by ju bolo možné kvalifikovať ako „teroristickú skupinu“.

72

74

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 95 napadnutého rozsudku konštatoval, že treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 v rozsahu, v akom boli sporné akty prijaté na základe rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001, a v bode 130 tohto rozsudku, že treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície.

75

Okrem toho ani Rada, ani Všeobecný súd nemohli konštatovať, že údajné hrozby zodpovedajú kritériám uvedeným v článku 1 ods. 3 prvom pododseku spoločnej pozície 2001/931. Tieto údajné hrozby totiž nemožno považovať za teroristické činy v zmysle uvedeného ustanovenia, pretože od kampane atentátov, ktorá viedla k úmrtiu osôb, sa upustilo.

76

79

Na účely rozhodnutia o dôvodnosti tohto odvolacieho dôvodu treba hneď na úvod rozlišovať medzi otázkou, či rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001 možno kvalifikovať ako rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, najmä vzhľadom na dátum výskytu incidentov, na ktorých je založené, a otázkou, či tieto incidenty možno najmä vzhľadom na ich povahu kvalifikovať ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície.

80

V prvom rade, pokiaľ ide o článok 1 ods. 4 spoločnej pozície, toto ustanovenie vo svojom prvom pododseku stanovuje, že zoznam zmrazenia finančných prostriedkov „sa vypracuje na základe presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom bez ohľadu na to, či sa týka podnetu na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch [na závažných a vierohodných dôkazoch a indíciách – neoficiálny preklad ] alebo odsúdení za takéto skutky“.

81

Pokiaľ ide o povinnosti Rady pri zaradení osoby alebo subjektu na zoznam, z odkazu na vnútroštátne rozhodnutie, ako aj z formulácií „presné informácie“ a „[závažné a vierohodné dôkazy a indície]“ v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je chrániť dotknuté osoby tým, že sa zabezpečí, že na zoznam zmrazenia finančných prostriedkov budú zaradené len v prípade, ak existuje dostatočne silný skutkový základ, a že táto spoločná pozícia chce tento cieľ dosiahnuť tak, že sa uplatní požiadavka rozhodnutia prijatého vnútroštátnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P , EU:C:2012:711 , bod 68 ).

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku konštatoval, že Rada vychádzala z existencie rozhodnutí, ktoré kvalifikovala ako rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, vrátane rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001. Všeobecný súd najprv na tento účel vymenoval závažné a vierohodné dôkazy a indície, ako ich uviedla Rada a vnútroštátne orgány považovali za spoľahlivé, ktoré zahŕňali teroristické útoky pripísané PKK od roku 1984, teroristickú kampaň začiatkom 90. rokov 20. storočia zahŕňajúcu únos západných turistov, útok na rafinériu a útoky na turistické zariadenia, ktoré viedli k úmrtiu zahraničných turistov v rokoch 1993 a 1994. Všeobecný súd v bode 71 tohto rozsudku a v rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľka, uviedol, že Rada poukázala na to, že hoci sa zdá, že PKK upustila od tejto kampane v rokoch 1995 až 1999, počas tohto obdobia naďalej hrozila útokmi na turistické zariadenia. Všeobecný súd ďalej v bode 72 uvedeného rozsudku pripomenul, že podľa judikatúry „presné informácie alebo materiál v spise“ vyžadované článkom 1 ods. 4 tejto spoločnej pozície musia preukazovať, že rozhodnutie vnútroštátneho orgánu zodpovedajúce definícii podľa tohto ustanovenia bolo prijaté vo vzťahu k dotknutým osobám alebo subjektom tak, aby im najmä umožnilo identifikovať toto rozhodnutie, a to bez toho, aby sa tieto informácie alebo tieto skutočnosti týkali obsahu uvedeného rozhodnutia. Všeobecný súd napokon v bode 73 toho istého rozsudku dospel k záveru, že Rada poskytla dostatočne presné informácie týkajúce sa rozhodnutia Spojeného kráľovstva z roku 2001 v zmysle článku 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície.

87

Naproti tomu článok 1 ods. 3 tejto spoločnej pozície sa obmedzuje na stanovenie definície pojmu „teroristický čin“ v zmysle uvedenej spoločnej pozície. V tomto rámci môže Rada zohľadniť iné staršie skutočnosti, ktoré môžu byť relevantné na posúdenie histórie a rozsahu teroristických činností dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu v zmysle tohto ustanovenia.

88

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci Všeobecný súd mohol oprávnene zohľadniť činy pred rokom 1995, ku ktorým došlo v rokoch 1990, 1993 a 1994, na účely určenia teroristickej povahy cieľov sledovaných činmi pripísanými odvolateľke na základe článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 a že Všeobecný súd tiež správne rozhodol, že „časovú vzdialenosť“ trvajúcu približne dva roky medzi poslednými zohľadnenými skutočnosťami z roku 1999 a rozhodnutím Spojeného kráľovstva z roku 2001 nemožno považovať za neprimeranú, v dôsledku čoho bolo možné kvalifikovať toto rozhodnutie ako rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 tejto spoločnej pozície.

89

Pokiaľ ide o odkaz Všeobecného súdu v bode 79 napadnutého rozsudku na časovú vzdialenosť menej ako päť rokov, keďže Všeobecný súd zohľadnil len posledné skutočnosti, na ktorých bolo založené rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001, treba uviesť, že Všeobecný súd odkázal na túto päťročnú lehotu, keď citoval judikatúru, podľa ktorej lehota piatich rokov nie je neprimeraná. Z napadnutého rozsudku však vôbec nevyplýva, že by Všeobecný súd odkazom na túto päťročnú lehotu usúdil, že ostatné skutočnosti uvedené v rozhodnutí Spojeného kráľovstva z roku 2001 boli príliš staré na to, aby sa zohľadnili. Tvrdenie odvolateľky vychádza z nesprávneho výkladu uvedeného rozsudku, a preto musí byť zamietnuté.

93

Všeobecný súd preto správne dospel k záveru, že skutočnosť, že nedošlo k útokom počas určitého obdobia, nebráni tomu, aby hrozby útokov mohli pretrvávať, keďže tie predstavujú teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931.

94

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa rozdielov medzi definíciou teroristického činu v právnej úprave Spojeného kráľovstva a definíciou uvedenou v článku 1 ods. 3 prvom pododseku spoločnej pozície 2001/931, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 128 napadnutého rozsudku konštatoval, že okolnosť, podľa ktorej sa kritérium závažnosti v právnej úprave Spojeného kráľovstva spája s „prostriedkami“ a v tejto spoločnej pozícii s „cieľmi“, je bezvýznamná.

95

V tejto súvislosti z bodu 66 tohto rozsudku vyplýva, že ciele vymenované v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bodoch i) až iii) spoločnej pozície 2001/931 majú čisto funkčnú povahu a umožňujú charakterizovať činy uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. a) až k) tejto spoločnej pozície ako teroristické činy. Odôvodnenie Všeobecného súdu preto nie je vôbec nekoherentné vzhľadom na skutočnosť, že tak právo Únie, ako aj rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001 používajú dvojstupňovú definíciu teroristických činov, pričom ich definujú tak sledovanými cieľmi, ako aj prostriedkami použitými na tieto účely.

98

Odvolateľka, ktorá odkazuje na svoje úvahy v rámci druhého odvolacieho dôvodu, uvádza, že rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001 nespĺňa podmienky vyžadované článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Odvolateľka sa tiež domnieva, že Všeobecný súd v bode 143 napadnutého rozsudku v spojení s jeho bodom 119 nesprávne usúdil, že Rada mohla vychádzať z útoku na stavbu novej tureckej predsunutej vojenskej základne v máji 2014 a kvalifikovať tento útok ako teroristický čin. Takýto čin je totiž typickým príkladom konania, ktoré nemožno odvolateľke vytýkať ako konanie spáchané na teroristický účel, keďže tento čin bol priamou odpoveďou na porušenie mierových rokovaní tureckou vládou a podľa medzinárodného humanitárneho práva by mal byť považovaný za legitímny vojenský akt.

99

Aj keby Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia pri výklade článku 1 ods. 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931, pokiaľ ide o rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2001, odvolateľka tvrdí, že vzhľadom na zjavne odlišnú povahu útoku spáchaného v máji 2014 v porovnaní s incidentmi, ktoré boli uvedené v súvislosti s týmto rozhodnutím, uvedený útok neumožňuje dostatočne odôvodniť pretrvávanie rizika teroristických činov.

100

Keďže sa totiž situácia odvolateľky v priebehu šestnástich rokov po zatknutí Abdullaha Öcalana, zakladateľa a lídra PKK, v roku 1999 radikálne zmenila, nemožno sa domnievať, že by tento útok na tureckú predsunutú vojenskú základňu, ktorá bola vo výstavbe v rozpore s mierovými rokovaniami, bol rovnocenný hrozbe útokov na turecké turistické zariadenia v 90. rokoch 20. storočia.

104

Rada podporovaná Francúzskou republikou sa domnieva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť.

Posúdenie Súdnym dvorom

105

Treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 môže Rada ponechať meno dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu na zozname týkajúcom sa zmrazenia finančných prostriedkov, ak usúdi, že riziko ich zapojenia do teroristických činností, ktoré odôvodňovalo ich pôvodný zápis na tento zoznam, pretrváva (rozsudok z 10. septembra 2020, Hamas/Rada, C‑386/19 P , EU:C:2020:691 , bod 38 a citovaná judikatúra).

106

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd neodchýlil od tejto judikatúry.

110

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že tvrdenia odvolateľky smerujúce k spochybneniu kvalifikácie útoku na stavbu novej tureckej predsunutej vojenskej základne v máji 2014, útoku na elektráreň v auguste 2014, útoku na vojenské vozidlo 23. októbra 2017 a útoku dronom na tureckú predsunutú vojenskú základňu 20. augusta 2020 ako teroristických činov v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931 sú neúčinné v rámci preskúmania vykonaného na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 a musia byť zamietnuté na základe judikatúry citovanej v bode 105 tohto rozsudku. Na účely ponechania zápisu osoby alebo subjektu na zozname týkajúcom sa zmrazenia finančných prostriedkov totiž Rada nemusí preukázať, že táto osoba alebo tento subjekt spáchali teroristický čin v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku uvedenej spoločnej pozície, ale len to, že riziko, že budú zapojené do teroristických činností, pretrváva.

111

Po druhé treba tiež zamietnuť tvrdenia odvolateľky založené na tom, že akty, z ktorých Rada vychádzala v rámci svojho preskúmania pretrvávania rizika zapojenia PKK do terorizmu, dostatočne nepreukazujú existenciu tohto rizika z dôvodu výrazne odlišnej povahy týchto aktov a skutočnosti, že jej situácia sa radikálne zmenila, pretože v súčasnosti presadzuje mierové riešenia.

112

115

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého incidenty z 23. októbra 2017 a 20. augusta 2020 treba považovať za zjavne nevyhnutné a primerané vojenské operácie, toto tvrdenie musí byť zamietnuté ako nedôvodné.

116

Hoci v bode 146 napadnutého rozsudku Všeobecný súd citoval útok na turecké vojenské vozidlo, ku ktorému došlo v júni 2017, zatiaľ čo odvolateľka uvádza incident, ku ktorému došlo 23. októbra 2017, z bodov 147 a 154 tohto rozsudku vyplýva, že odvolateľka nespochybňuje ani vecnú stránku týchto vojenských operácií, ani skutočnosť, že jej ich možno pripísať, pretože uvádza, že boli zjavne nevyhnutné a primerané z dôvodu vyostrenia nepriateľských akcií zo strany Tureckej republiky a jej častejšieho používania dronov.

117

Treba preto konštatovať, že v rámci tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka neuvádza žiadnu argumentáciu, ktorá by mohla spochybniť právne posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého tieto akty, ktorých vecná stránka nebola spochybnená, umožňovali Rade platne aktualizovať svoje posúdenie rizika zapojenia odvolateľky do terorizmu.

120

V prvom rade odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 170 až 172 napadnutého rozsudku porušil zásadu proporcionality, ktorá vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11 , EU:C:2013:28 , bod 50 ).

121

Konštatovania Všeobecného súdu sú navyše rozporuplné, keďže, ako výslovne uvádza Všeobecný súd, ak je cieľom opatrení „zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť“, je jasné, že ich vplyv na mierový proces je základnou podmienkou ich súladu so zásadou proporcionality.

122

Navyše Všeobecný súd sa tým, že konštatoval irelevantnosť mierového a demokratického riešenia konfliktu, dostal do rozporu s konštatovaním uvedeným v bode 162 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Rada správne usúdila, že v priebehu roka 2019 nedošlo k žiadnej zmene okolností. Ak by sa v rámci preskúmania podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 považovalo sledovanie mierového riešenia za relevantné, odvolateľka sa domnieva, že by to isté malo platiť aj pre preskúmanie proporcionality, a to tým skôr, že konečným cieľom ozbrojeného konfliktu je sebaurčenie ľudu. Aj keby v rámci prvého odvolacieho dôvodu nebolo možné prijať toto tvrdenie, malo by byť prijaté v rámci preskúmania štvrtého odvolacieho dôvodu založeného na porušení zásady proporcionality.

126

Rada sa domnieva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť.

Posúdenie Súdnym dvorom

127

V prvom rade v rozsahu, v akom odvolateľka odkazuje len na konečný cieľ obmedzujúcich opatrení, a to zachovanie mieru a posilnenie medzinárodnej bezpečnosti v zmysle článku 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ, a v rozsahu, v akom tvrdí – pričom opakuje tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní –, že ponechanie zápisu PKK na sporných zoznamoch bráni mierovému procesu a má dôsledky pre Kurdov, keďže konečným cieľom ozbrojeného konfliktu, do ktorého je zapojená PKK, je sebaurčenie kurdského ľudu, je štvrtý odvolací dôvod neprípustný. V tomto rozsahu totiž odvolanie v skutočnosti smeruje len k opätovnému preskúmaniu žaloby podanej na Všeobecný súd, čo v rámci konania o odvolaní nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

128

Význam cieľov sledovaných spornými aktmi, a to najmä boj proti terorizmu, ktoré sú súčasťou širšieho cieľa zachovania medzinárodného mieru a medzinárodnej bezpečnosti, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ, môže odôvodniť aj značné negatívne dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Vnesheconombank/Rada, C‑731/18 P , EU:C:2020:500 , bod 87 ).

132

Vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 129 až 131 tohto rozsudku Všeobecný súd v bode 168 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že vzhľadom na to, že cieľom sledovaným Radou pri prijímaní sporných aktov bol najmä boj proti terorizmu, tieto akty koherentne zodpovedajú tomuto cieľu a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za zjavne neprimerané vzhľadom na uvedený cieľ.

133

Keďže odvolateľka nepredložila právne relevantné tvrdenie na podporu tejto výhrady, treba ju zamietnuť.

134

Podľa odvolateľky Všeobecný súd nesprávne usúdil, že Rada si splnila svoju povinnosť odôvodnenia. Tento súd totiž nezohľadnil cieľ sebaurčenia a kontext, do ktorého patrí ozbrojený konflikt. Nesprávne vychádzal z incidentov uvedených v rozhodnutí Spojeného kráľovstva z roku 2001. V rámci svojho preskúmania nesprávne kvalifikoval incidenty uvedené v sporných aktoch ako teroristické činy bez toho, aby dostatočne odôvodnil, že existencia vojenskej operácie môže preukázať pretrvávanie rizika zapojenia do teroristických činností. Nedostatočne odôvodnil, prečo sa sporné akty mali považovať za primerané, hoci bol informovaný o dôsledkoch, ktoré mohol mať zápis PKK do sporných zoznamov na mier a situáciu Kurdov a ich podporovateľov.

137

Okrem toho sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bodoch 183 až 186 napadnutého rozsudku konštatoval, že keďže sa týkali otázky dôvodnosti odôvodnenia, bolo potrebné zamietnuť tvrdenia uvedené na preukázanie toho, že Rada porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neoverila, či incidenty preskúmané vnútroštátnymi orgánmi mohli byť kvalifikované ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931, a nepreukázala relevantnosť rozhodnutí Spojeného kráľovstva z hľadiska článku 1 ods. 4 a 6 tejto spoločnej pozície. Toto overenie sa týkalo nielen základu odôvodnenia, ale aj samotnej povinnosti odôvodnenia.

138

Rada sa domnieva, že piaty odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

141

Rovnako treba pripomenúť, že odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladajú obmedzujúce opatrenia, musí – ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 175 napadnutého rozsudku – označovať presné a konkrétne dôvody, prečo sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že na dotknutú osobu sa musia vzťahovať takéto opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P , EU:C:2021:316 , bod 47 a citovanú judikatúru).

142

145

Otázka odôvodnenia, ktorá sa týka formálnej náležitosti, sa odlišuje od otázky preukázania údajného správania, ktorá sa týka materiálnej zákonnosti sporného aktu a znamená overenie pravdivosti uvedených skutočností v tomto akte, ako aj kvalifikácie týchto skutočností ako odôvodňujúcich uplatnenie obmedzujúcich opatrení voči dotknutej osobe (rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P , EU:C:2021:316 , bod 55 a citovaná judikatúra).

146

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 185 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že dodržanie povinnosti Rady overiť, či skutočnosti konštatované vnútroštátnymi orgánmi možno kvalifikovať ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931, bolo preskúmané v odpovedi na žalobný dôvod založený na porušení tohto ustanovenia.

147

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia smerujúce k spochybneniu dôvodnosti uvedených skutkových okolností sú v rámci piateho odvolacieho dôvodu založeného na nedostatočnom odôvodnení irelevantné, takže tento odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný a v každom prípade ako nedôvodný.

Keďže Rada navrhla, aby bola odvolateľke uložená povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka nemala úspech v žiadnom zo svojich dôvodov, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Radou.

151

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je mutatis mutandis uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho Francúzska republika, ktorá sa zúčastnili na konaní pred Súdnym dvorom, znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.