C-126/23

62023CJ0126

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

zo 7. novembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2004/80/ES – Článok 12 ods. 2 – Vnútroštátne systémy odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov – Trestný čin zabitia – Odškodnenie blízkych rodinných príslušníkov zosnulej osoby – Pojem ‚obete‘ – Systém ‚stupňovitého‘ odškodnenia podľa dedičského poradia – Vnútroštátna právna úprava vylučujúca vyplatenie odškodnenia ostatným rodinným príslušníkom zosnulej osoby, ak sú pozostalými deti a manžel alebo manželka – Rodičia a súrodenci zosnulej osoby – ‚Spravodlivé a primerané‘ odškodnenie“

Vo veci C‑126/23 [Burdene] ( 1 ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale Ordinario di Venezia (Všeobecný súd Benátky, Taliansko) z 15. februára 2023 a doručený Súdnemu dvoru 2. marca 2023, ktorý súvisí s konaním:

Presidenza del Consiglio dei ministri,

Ministero dell’Interno,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia D. Gratsias a E. Regan (spravodajca),

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: C. Di Bella, referent,

–

CA, v zastúpení: E. Pertile a G. Sicchiero, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci: E. De Bonis, S. Fiorentino a G. Palatiello, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a M. S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi rodičmi, sestrou a deťmi obete zabitia na jednej strane a Presidenza del Consiglio dei Ministri (predsedníctvo Rady ministrov, Taliansko) a Ministero dell’Interno (Ministerstvo vnútra, Taliansko) na druhej strane vo veci odškodnenia ujmy, ktorá im bola spôsobená páchateľom tohto zabitia, zo strany talianskeho štátu vzhľadom na platobnú neschopnosť tohto páchateľa.

Právny rámec

Právo Únie

Rámcové rozhodnutie 2001/220/SVV

3

Podľa článku 1 rámcového rozhodnutia Rady z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní ( Ú. v. ES L 82, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 72) s názvom „Definície“:

Odôvodnenia 5 a 10 smernice 2004/80 znejú takto:

„(5)

15. marca 2001 prijala Rada rámcovú smernicu 2001/220/SVV… Toto rozhodnutie založené v hlave VI Zmluvy o Európskej únii umožňuje obetiam trestných činov požadovať od páchateľa odškodnenie v trestnom konaní;

…

(10)

obete trestných činov často nie sú schopné získať odškodnenie od páchateľa, pretože páchateľ nemusí mať potrebné prostriedky na splnenie povinnosti uloženej rozsudkom o odškodnení alebo pretože nie je možné páchateľa identifikovať alebo trestne stíhať.“

„Táto smernica nebráni členským štátom, pokiaľ sú také ustanovenia zlučiteľné s touto smernicou:

a)

zaviesť alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia v prospech obetí trestného činu alebo akýchkoľvek iných osôb postihnutých trestným činom;

b)

zaviesť alebo ponechať ustanovenia na účel odškodnenia obetí trestného činu spáchaného mimo ich územia, alebo akejkoľvek inej osoby postihnutej takým trestným činom, podľa akýchkoľvek podmienok, ktoré môže členský štát na ten účel špecifikovať.“

Smernica 2012/29/EÚ

fyzická osoba, ktorej bola v priamom dôsledku trestného činu spôsobená ujma vrátane fyzickej, mentálnej alebo emocionálnej ujmy alebo majetkovej škody;

ii)

rodinní príslušníci osoby, ktorá v priamom dôsledku trestného činu zomrela, ktorým bola v dôsledku smrti danej osoby spôsobená ujma;

b)

‚rodinní príslušníci‘ sú manžel(‑ka), osoba, ktorá žije s obeťou trvalo a stabilne v pevnom intímnom zväzku v spoločnej domácnosti, príbuzní v priamom rade, súrodenci a osoby závislé od obete;

…

8

Článok 11 legge n. 122 – Disposizioni per l’adempimento degli obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia all’Unione europea – Legge europea 2015 – 2016 (zákon č. 122 – ustanovenia na vykonanie povinností vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskej únii – európsky zákon 2015 – 2016) zo 7. júla 2016 (GURI č. 158 z 8. júla 2016, s. 1), zmenený článkom 6 zákona č. 167 z 20. novembra 2017 a článkom 1 ods. 593 až 596 zákona č. 145 z 30. decembra 2018 (ďalej len „zákon č. 122/2016“), stanovuje:

„1. Bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie ustanovenia iných právnych predpisov v prospech obetí určitých trestných činov, sa priznáva právo na odškodnenie zo strany štátu v prospech obete úmyselného násilného trestného činu a, v každom prípade, trestného činu podľa článku 603a Codice penale [(Trestný zákon)], okrem trestných činov uvedených v článkoch 581 a 582, pokiaľ nenastali priťažujúce okolnosti podľa článku 583 Codice penale [(Trestný zákon)].

2. Odškodnenie za trestný čin zabitia, sexuálneho násilia alebo ťažkého ublíženia na zdraví, v súlade s článkom 583 druhý odsek Codice penale [(Trestný zákon)] sa vypláca v prospech obete alebo oprávnených osôb uvedených v odseku 2a v rozsahu určenom vyhláškou podľa odseku 3. Za iné trestné činy, než sa uvádzajú v prvej vete, sa odškodnenie poskytuje ako náhrada nákladov na liečbu a sociálnu pomoc.

2a. V prípade úmrtia obete na následky trestného činu sa odškodnenie vypláca pozostalému manželovi alebo pozostalej manželke a deťom; ak obeť nemala manžela alebo manželku ani deti, rodičom, a ak nemala rodičov, súrodencom, ktorí s obeťou v čase spáchania trestného činu žili v spoločnej domácnosti a voči ktorým mala vyživovaciu povinnosť…

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

10

Rozsudkom z 18. septembra 2018 Tribunale di Padova (Všeobecný súd Padova, Taliansko) odsúdil páchateľa zabitia svojej bývalej partnerky spáchanej v Taliansku na trest odňatia slobody v trvaní 30 rokov a nariadil páchateľovi, aby v rámci občianskoprávneho konania zaplatil predbežnú sumu odškodnenia rodinným príslušníkom obete. Tak sa priznalo 400000 eur každému z jej dvoch detí, 120000 eur jej otcovi, matke a sestre, ako aj 30000 eur jej pozostalému manželovi, od ktorého bola odlúčená, ale neboli rozvedení.

11

V súlade s vnútroštátnou právnou úpravou vzhľadom na to, že páchateľ zabitia nemal nijaký majetok ani príjem a bola mu poskytnutá bezplatná právna pomoc, Taliansko vyplatilo len každému z detí samostatne odškodnenie vo výške 20000 eur, kým v rozluke žijúcemu manželovi sa priznalo odškodnenie vo výške 16666,66 eura.

12

V prvom rade žalobcovia vo veci samej tvrdia, že obmedzenie stanovené v článku 11 ods. 2a zákona č. 122/2016, ktorý predpokladá uznanie odškodnenia pre rodičov obete iba vtedy, ak nezanechala pozostalého manžela alebo pozostalú manželku a deti, a pre súrodencov iba vtedy, ak obeť nemala osoby patriace do vyššie uvedených kategórií, porušuje povinnosť odškodnenia stanovenú v článku 12 smernice 2004/80, keďže spomedzi poškodených, ktorým sa abstraktne uznáva právo na odškodnenie, určuje tých, ktorí majú byť odškodnení v praxi, a to svojvoľným spôsobom bez odkazu na kritériá, ktoré by boli pre daný prípad spravodlivé a primerané. Okrem toho v prejednávanej veci bolo odškodnenie priznané aj pozostalému manželovi obete zabitia, od ktorého bola odlúčená od roku 2006, takmer jedenásť rokov pred svojou smrťou. Právo na náhradu škody je tak uznané napriek tomu, že zjavne došlo k oslabeniu citovej väzby do tej miery, že takmer neexistovala.

15

V druhom rade žalobcovia vo veci samej tvrdia, že suma 20000 eur priznaná deťom obete zabitia na základe vykonávacej vyhlášky ministerstva, zodpovedajúca 5 % predbežnej sumy priznanej súdnym rozhodnutím, sa nezdá byť v súlade s tým, čo Súdny dvor stanovil v bode 69 rozsudku zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri ( C‑129/19 , EU:C:2020:566 ), podľa ktorého paušálna náhrada, ktorá sa priznáva na základe vnútroštátneho systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, musí na to, aby sa mohla považovať za „spravodlivú a primeranú“ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 predstavovať primeraný príspevok na náhradu spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy.

19

Tento súd uvádza, že táto vnútroštátna právna úprava, ktorá aj v prípade, keď sa právoplatným rozsudkom stanoví v prospech niektorých rodinných príslušníkov právo na náhradu škody a jej výška, podmieňuje vyplatenie náhrady škody rodičom obete trestného činu zabitia tým, že po obeti nezostal pozostalý manžel a deti, a vyplatenie náhrady škody súrodencom obete tým, že obeť už nemala otca a matku, pokiaľ súrodenci v čase spáchania trestného činu žili s obeťou a mala voči nim vyživovaciu povinnosť, nezohľadňuje nepeňažný aspekt utrpenia spojeného s násilnou stratou obete.

20

je zaplatenie odškodnenia v prospech otca a matky a sestry obete úmyselného trestného činu, ktoré sa v prípade zabitia stanovuje v článku 11 ods. 2a [zákona č. 122/2016] a ktoré je podmienené tým, že obeť nemala deti ani manžela alebo manželku (v prípade rodičov) alebo že nemala rodičov (v prípade súrodencov), v súlade s ustanovením článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, ako aj s článkami 20 (rovnosť pred zákonom) a 21 (nediskriminácia), článkom 33 ods. 1 (ochrana rodiny) a článkom 47 (právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces) Charty základných práv Európskej únie a tiež s článkom 1 protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísanému v Ríme 4. novembra 1950] (zákaz diskriminácie)?

2.

Vzhľadom na obmedzenie pri zaplatení odškodnenia:

možno podmienku poskytnutia odškodnenia stanovenú v článku 11 ods. 3 [zákona č. 122/2016], ktorá znie: ‚v každom prípade v medziach možností [Fondu solidarity]‘, pričom neexistuje predpis, ktorý by od Talianskej republiky vyžadoval vyčlenenie prostriedkov, ktoré by bolo možné konkrétne použiť na zaplatenie odškodnenia, zároveň by sa určovali na štatistickom základe a v každom prípade by boli konkrétne spôsobilé v primeranom čase odškodniť oprávnené osoby, považovať za ‚spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete‘ v rámci vykonania ustanovenia článku 12 ods. 2 smernice 2004/80?“

O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti otázok

22

Za týchto podmienok, keďže obe prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú výkladu smernice 2004/80, najmä jej článku 12 ods. 2, Súdny dvor má právomoc odpovedať na tieto otázky.

26

Pokiaľ ide v druhom rade o prípustnosť týchto otázok, treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 11. apríla 2024, Sozialministeriumservice, C‑116/23 , EU:C:2024:292 , bod 29 a citovaná judikatúra).

27

Pokiaľ ide o prvú otázku, stačí konštatovať, že otázka, či v prípade zabitia musí byť pojem „obete“ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 spôsobilý zahŕňať blízkych rodinných príslušníkov osoby, ktorá zomrela v dôsledku úmyselného násilného trestného činu, sa týka podstaty položenej otázky, nie jej prípustnosti.

28

V dôsledku vyššie uvedeného je potrebné odpovedať len na prvú otázku.

O prvej otázke

32

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje systém odškodňovania [obetí] úmyselných násilných trestných činov, ktorý v prípade zabitia podmieňuje nárok na odškodnenie rodičov zosnulej osoby tým, že nezanechala pozostalého manžela alebo pozostalú manželku a deti, a odškodnenie jej súrodencov tým, že nezanechala uvedených rodičov.

33

Treba pripomenúť, že podľa článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 sú všetky členské štáty povinné zabezpečiť, aby ich vnútroštátne právne normy ustanovovali existenciu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich príslušných štátnych územiach, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie pre tieto obete.

36

Pokiaľ ide v prvom rade o pojem „obete“ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, ani toto ustanovenie, ani táto smernica neobsahujú definíciu tohto pojmu a uvedené ustanovenie neobsahuje nijaký odkaz na vnútroštátne právne poriadky, pokiaľ ide o význam, ktorý sa mu má priznať, takže uvedený pojem, ktorého cieľom je určiť osoby, na ktoré sa majú vzťahovať vnútroštátne systémy odškodňovania obetí úmyselných trestných činov, sa musí považovať za autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má na jej území vykladať jednotne v súlade s obvyklým významom predmetného pojmu v bežnom jazyku, s prihliadnutím na ciele sledované právnou úpravou, ktorej jej súčasťou, a kontext, v ktorom sa používa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, KRI, C‑323/22 , EU:C:2023:641 , bod 46 a citovanú judikatúru).

37

Pokiaľ ide po prvé o obvyklý význam pojmu „obete“ v bežnom jazyku, treba konštatovať, že ho možno chápať tak, že sa vzťahuje tak na osoby, ktoré boli samy osebe vystavené úmyselnej násilnej trestnej činnosti ako priame obete, ako aj na blízkych rodinných príslušníkov, ak nepriamo znášajú dôsledky tejto trestnej činnosti ako nepriame obete.

38

Pokiaľ ide po druhé o cieľ sledovaný článkom 12 ods. 2 smernice 2004/80, treba pripomenúť, že cieľom tohto ustanovenia je zaručiť občanovi Únie právo na spravodlivé a primerané odškodnenie za ujmu, ktorá mu vznikla na území členského štátu, v ktorom sa nachádza, tým, že každému členskému štátu ukladá povinnosť zaviesť systém odškodňovania obetí za každý trestný čin patriaci medzi úmyselné násilné trestné činy spáchané na jeho území (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. októbra 2016, Komisia/Taliansko, C‑601/14 , EU:C:2016:759 , bod 45 ).

42

Takýto výklad by viedol k tomu, že článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 by bol zbavený podstaty svojho potrebného účinku, keďže by členským štátom ukladal povinnosť zaviesť vnútroštátny systém odškodňovania [obetí] úmyselných násilných trestných činov len vtedy, ak osoba, ktorá bola vystavená tomuto trestnému činu, prežila svoje zranenia, ale nie vtedy, ak by im táto osoba podľahla.

43

V tejto súvislosti je vhodné okrem iného uviesť, že návrh smernice Rady o odškodňovaní obetí trestných činov [ neoficiálny preklad ] [COM(2002) 562 v konečnom znení] ( Ú. v. EÚ C 45 E, 2003, s. 69 ), ktorého cieľom bolo nielen uľahčiť prístup k odškodneniu v situáciách, keď bol trestný čin spáchaný v inom členskom štáte, ako je ten, v ktorom má obeť bydlisko, ale tiež stanoviť minimálne normy v oblasti odškodňovania obetí trestných činov, výslovne uvádzal v článku 2 ods. 1 písm. b) nachádzajúcom sa v časti smernice, ktorá upravovala tieto minimálne normy, povinnosť členských štátov odškodniť „blízkych rodičov“, ako aj „nezaopatrené osoby“ obetí, ktoré podľahli svojim zraneniam.

44

Hoci je pravda, že v smernici 2004/80 sa takéto spresnenie nenachádza, z prípravných prác tejto smernice, najmä z kompromisného návrhu predloženého predsedníctvom Rady 26. marca 2004 (dokument 7752/04), vyplýva, že je to spôsobené jedine skutočnosťou, že normotvorca Únie neprijal návrh týkajúci sa tohto druhého cieľa, ktorý spočíva v stanovení minimálnych noriem v oblasti odškodňovania obetí trestných činov. Táto okolnosť teda vôbec neznamená, že by normotvorca Únie chcel úplne vylúčiť z pôsobnosti ratione personae tejto smernice blízkych rodinných príslušníkov osoby, ktorá zomrela v dôsledku úmyselného násilného trestného činu, a z tohto dôvodu zbaviť akejkoľvek ochrany osoby, ktoré boli takýmto činom predsa len poškodené.

48

Treba pritom uviesť, že definícia pojmu „obete“ uvedená v článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2012/29 objasňuje obsah tohto pojmu, ako je uvedený v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80. Ako totiž Komisia zdôraznila na strane 3 dôvodovej správy citovanej v predchádzajúcom bode, smernica 2012/29 mala definovať „horizontálny rámec na riešenie potrieb všetkých obetí trestných činov“. Keďže smernice 2004/80 a 2012/29 sa týkajú ochrany obetí trestných činov, majú tak, ako vyplýva z odôvodnenia 5 smernice 2004/80, pôsobnosť, ktorá sa prekrýva.

49

Na pojednávaní však talianska vláda tvrdila, že toto odôvodnenie 5 neodkazuje na smernicu 2012/29, ktorá bola prijatá neskôr ako smernica 2004/80, ale na rámcové rozhodnutie 2001/220, ktoré, hoci bolo nahradené smernicou 2012/29, bolo aktom účinným v čase prijatia smernice 2004/80. Článok 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia podľa nej definoval pojem „obeť“ tak, že sa vzťahuje len na priame obete trestného činu. Keďže smernica 2012/29 bola prijatá na základe článku 82 ods. 2 ZFEÚ riadnym legislatívnym postupom kvalifikovanou väčšinou, podľa nej nemôže mať za následok zmenu smernice 2004/80, ktorá bola prijatá na základe článku 352 ZFEÚ podľa pravidla jednomyseľnosti. Odkaz v odôvodnení 5 smernice 2004/80 na rámcové rozhodnutie 2001/220 by sa preto mal považovať za vylučujúci zohľadnenie neskoršieho legislatívneho vývoja, ktorý sa ho dotýkal.

50

Na jednej strane však treba poznamenať, že táto argumentácia vychádza z nesprávneho predpokladu, že definícia pojmu „obeť“ uvedená v článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220 už nevyhnutne vylučovala nepriame obete trestného činu. Hoci je pravda, že toto ustanovenie na to, aby sa určitá osoba považovala za „obeť“ trestného činu, vyžadovalo, aby bola ujma, ktorú táto osoba utrpela, spôsobená priamo takýmto trestným činom, vôbec nevyžadovalo, aby bol tento trestný čin spáchaný priamo voči uvedenej osobe.

54

Článok 17 smernice 2004/80, ktorý je súčasťou kapitoly III tejto smernice týkajúcej sa vykonávacích ustanovení, teda umožňuje členským štátom, aby pri uplatňovaní svojich vnútroštátnych systémov odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov rozšírili kategóriu oprávnených osôb z tohto systému na iné osoby ako „obete“ v zmysle článku 12 ods. 2 tejto smernice.

55

Treba preto konštatovať, že pojem „obete“ v zmysle tohto ustanovenia, v ktorých prospech musia členské štáty na základe uvedeného ustanovenia zaviesť vnútroštátny systém odškodňovania, sa musí chápať tak, že môže zahŕňať nepriame obete úmyselného násilného trestného činu, akými sú blízki rodinní príslušníci osoby, ktorá zomrela v dôsledku tejto trestnej činnosti, ak nepriamo znášajú dôsledky tejto trestnej činnosti.

56

Za týchto podmienok treba v druhom rade preskúmať, či vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá v prípade zabitia podmieňuje nárok na odškodnenie rodičov osoby, ktorá zomrela v dôsledku úmyselného násilného trestného činu, tým, že nezanechala pozostalého manžela alebo pozostalú manželku ani deti, a odškodnenie súrodencov tým, že nezanechala uvedených rodičov, možno považovať za právnu úpravu zaručujúcu týmto obetiam „spravodlivé a primerané“ odškodnenie v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80.

60

Keďže odškodnenie priznané takýmto obetiam predstavuje príspevok k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli, takýto príspevok možno považovať za „spravodlivý a primeraný“ len vtedy, ak primerane kompenzuje utrpenie, ktorému boli vystavené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri, C‑129/19 , EU:C:2020:566 , bod 64 ).

61

V dôsledku toho, hoci tento príspevok môže vyplývať z vnútroštátneho systému stanovujúceho paušálne odškodnenie obetí úmyselných násilných trestných činov, ktoré sa môže líšiť v závislosti od povahy spôsobeného násilia, sadzobník náhrad musí byť napriek tomu dostatočne podrobný, aby sa zabránilo tomu, že paušálne odškodnenie stanovené pre určitý druh násilia sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ukáže ako zjavne nedostatočné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri, C‑129/19 , EU:C:2020:566 , body 65 a 66 ).

62

Na to, aby sa paušálne odškodnenie priznané na základe vnútroštátneho systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov považovalo za „spravodlivé a primerané“ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, musí byť stanovené s prihliadnutím na závažnosť následkov spáchaného trestného činu pre obete, a teda musí predstavovať primeraný príspevok k náhrade spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri, C‑129/19 , EU:C:2020:566 , bod 69 ).

66

Skutočnosť, že niektorí rodinní príslušníci sú v zásade zbavení akéhokoľvek odškodnenia, sa musí považovať za nezlučiteľnú s takýmito požiadavkami, pokiaľ tak ako vo veci samej trestný súd priznal týmto rodinným príslušníkom náhradu škody, ktorá navyše nie je zanedbateľná, za ujmu spôsobenú smrťou osoby, na ktorej bol spáchaný úmyselný násilný trestný čin, ale páchateľ tohto trestného činu nie je z dôvodu svojej platobnej neschopnosti schopný sám zaplatiť túto náhradu škody.

67

Z uvedeného vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bode 47 svojich návrhov, že taký vnútroštátny systém odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, ako je ten, o ktorý ide vo veci samej, v ktorom sú obete vylúčené bez akéhokoľvek zohľadnenia rozsahu ich ujmy, z dôvodu vopred určeného poradia prednosti medzi jednotlivými obeťami, ktoré majú byť odškodnené, a ktorý je založený len na povahe rodinných vzťahov, ktoré sú založené na obyčajných domnienkach týkajúcich sa existencie alebo rozsahu ujmy, nemôže viesť k „spravodlivému a primeranému odškodneniu“ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80.

68

V dôsledku toho treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje systém odškodňovania [obetí] úmyselných násilných trestných činov, ktorý v prípade zabitia podmieňuje nárok na odškodnenie rodičov zosnulej osoby tým, že nezanechala pozostalého manžela alebo pozostalú manželku a deti, a odškodnenie jej súrodencov tým, že nezanechala uvedených rodičov.

bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje systém odškodňovania [obetí] úmyselných násilných trestných činov, ktorý v prípade zabitia podmieňuje nárok na odškodnenie rodičov zosnulej osoby tým, že nezanechala pozostalého manžela alebo pozostalú manželku a deti, a odškodnenie jej súrodencov tým, že nezanechala uvedených rodičov.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: taliančina.

( ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.