C-217/23

Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl

proti

A N,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe, vykonávajúca funkciu predsedníčky tretej komory, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia N. Jääskinen, M. Gavalec a N. Piçarra (spravodajca),

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a M. Kopetzki, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Spolkový úrad pre cudzineckú agendu a azyl, Rakúsko, ďalej len „BFA“) a A N vo veci zamietnutia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

Právny rámec

Medzinárodné právo

3

Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [ Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený Protokolom o právnom postavení utečencov, uzavretým v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“), v článku 1 časti A bode 2 stanovuje:

Závery [Európskej rady zo zasadnutia v Tampere z 15. a 16. októbra 1999]… ustanovujú, že pravidlá týkajúce sa postavenia utečenca by sa mali doplniť opatreniami o doplnkových formách ochrany zabezpečujúcimi primerané postavenie akejkoľvek osobe, ktorá potrebuje takúto ochranu.

…

(29)

Jednou z podmienok oprávnenia na postavenie utečenca v zmysle článku 1 písm. A Ženevského dohovoru je existencia príčinnej súvislosti medzi dôvodmi prenasledovania, ako sú rasa, náboženstvo, národnosť, politické názory alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine, a aktmi prenasledovania alebo chýbajúca ochrana proti takýmto aktom.

(30)

Rovnako je potrebné zaviesť spoločný pojem dôvodu prenasledovania ‚príslušnosť k určitej sociálnej skupine‘. Na účely vymedzenia určitej sociálnej skupiny je potrebné náležite zohľadniť otázky vyplývajúce z rodovej príslušnosti žiadateľa vrátane rodovej identity a sexuálnej orientácie, ktoré môžu súvisieť s určitými právnymi tradíciami a zvykmi a ktorých výsledkom môže byť napríklad mrzačenie pohlavných orgánov, nútená sterilizácia či nútené potraty, a to do tej miery, do akej súvisia s oprávnenou obavou žiadateľa z prenasledovania.

(39)

Pri reagovaní na výzvu štokholmského programu týkajúcu sa zavedenia jednotného postavenia utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a s výnimkou odchýlok, ktoré sú nevyhnutné a objektívne odôvodnené, by sa mali osobám s postavením doplnkovej ochrany poskytnúť rovnaké práva a výhody, aké majú utečenci podľa tejto smernice, a mali by byť viazané na rovnaké podmienky oprávnenosti.“

5

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, uvádza:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

a)

f)

‚osoba oprávnená na doplnkovú ochranu‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá nie je oprávnená ako utečenec, ale vzhľadom ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, keď by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osoby bez štátneho občianstva do krajiny svojho doterajšieho pobytu, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15, a na ktorú sa neuplatňuje článok 17 ods. 1 a 2 a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny;

g)

‚doplnková ochrana‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu;

h)

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;

…

c)

individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa vrátane takých faktorov ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či by na základe osobných okolností žiadateľa činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, predstavovali prenasledovanie alebo vážne bezprávie;

…“

7

V článku 6 tej istej smernice s názvom „Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia“ sa uvádza:

neštátnych aktérov, ak je možné preukázať, že aktéri uvedení v písmenách a) a b) vrátane medzinárodných organizácií, nie sú schopní alebo ochotní poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím, ako sa vymedzuje v článku 7.“

8

Článok 7 smernice 2011/95, nazvaný „Aktéri ochrany“, znie takto:

„1. Ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím môže byť poskytovaná iba:

a)

štátom alebo

Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Činy prenasledovania“, v odseku 3 stanovuje:

„V súlade s článkom 2 písm. d) musí existovať spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 a činmi prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1 tohto článku, alebo stav, keď chýba ochrana proti takýmto činom.“

10

Článok 10 uvedenej smernice s názvom „Dôvody prenasledovania“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:

…

V závislosti od okolností v krajine pôvodu môže určitá sociálna skupina zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie. Sexuálna orientácia sa nemôže chápať ako orientácia zahŕňajúca činy považované za trestné v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov. Aspektom týkajúcim sa rodu vrátane rodovej identity sa venuje náležitá pozornosť na účely určenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny;

…“

11

Článok 15 tej istej smernice, nazvaný „Vážne bezprávie“, stanovuje:

„Vážne bezprávie pozostáva:

a)

Článok 18 smernice 2011/95, nazvaný „Priznanie doplnkovej ochrany“, znie takto:

„Členské štáty priznajú doplnkovú ochranu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva oprávneným na doplnkovú ochranu v súlade s kapitolami II a V.“

Smernica 2013/32

13

Článok 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ), nazvaný „Požiadavky na posúdenie žiadostí“, v odseku 2 stanovuje:

„Pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu rozhodujúci orgán najprv určí, či žiadatelia spĺňajú podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak tomu tak nie je, určí, či sú žiadatelia oprávnení na doplnkovú ochranu.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

15

A N, afganský štátny príslušník patriaci k etniku Paštúnov z provincie Laghman (Afganistan), podal 4. novembra 2015 v Rakúsku žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa AsylG 2005. Na podporu tejto žiadosti A N uviedol, že mu v Afganistane hrozí prenasledovanie z dôvodu krvnej pomsty, ktorej čelia osoby, ktoré sú príbuznými jeho otca. Táto krvná pomsta údajne pochádza z majetkového sporu týkajúceho sa poľnohospodárskej pôdy medzi jeho otcom a bratrancami jeho otca. Podľa informácií, ktoré poskytol A N, bratranci jeho otca mu v rámci tejto krvnej pomsty zabili otca aj brata.

16

Rozhodnutím z 21. júna 2017 BFA túto žiadosť zamietol, keďže sa domnieval, že odchod A N z jeho krajiny pôvodu bol „motivovaný výlučne túžbou zlepšiť svoju ekonomickú a sociálnu situáciu“ a že poskytnuté informácie týkajúce sa rizika prenasledovania sa nezakladajú na skutočnosti. A N podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.

17

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa konštatovaní Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd), ktoré už BFA nespochybňuje a z ktorých musí vychádzať, je A N ohrozený vyhrážkami s dostatočne reálnou pravdepodobnosťou aktov fyzického násilia až po zabitie zo strany bratrancov svojho otca, a to z dôvodu, že je členom rodiny, ktorá je terčom krvnej pomsty, ktorá pochádza z majetkového sporu. Kladie si otázku, či osoby, ktoré sú vystavené takýmto hrozbám výlučne z dôvodu tohto príbuzenského vzťahu, treba považovať za príslušníkov „určitej sociálnej skupiny“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) tejto smernice, čo je dôvod prenasledovania, ktorý môže viesť príslušný vnútroštátny orgán k tomu, aby im priznal postavenie utečenca. Tento súd najmä žiada Súdny dvor, aby spresnil rozsah podmienky stanovenej v druhej zarážke tohto ustanovenia, podľa ktorej „určitá sociálna skupina“ musí mať v dotknutej tretej krajine jednoznačnú identitu, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti.

21

Uvedený súd tiež poznamenáva, že ak by z odpovedí Súdneho dvora vyplynulo, že A N nemožno priznať postavenie utečenca, bude ešte potrebné preskúmať, či mu má byť priznané postavenie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozieb fyzického násilia, ktoré môže viesť až k zabitiu, ako to stanovil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd).

22

V tomto kontexte Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Treba pri posúdení, či je skupina v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) [smernice 2011/95] vnímaná ako odlišná ,od okolitej spoločnosti‘, vychádzať z pohľadu prenasledovateľa, alebo spoločnosti ako celku, alebo podstatnej časti spoločnosti krajiny alebo časti tejto krajiny?

4.

Podľa akých kritérií sa posudzuje, či je v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) [smernice 2011/95] skupina vnímaná ako ‚odlišná‘?“

O prejudiciálnych otázkach

23

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý je vo svojej krajine pôvodu terčom krvnej pomsty z dôvodu, že je členom rodiny zapojenej do majetkového sporu, môže byť už len z tohto dôvodu považovaný za príslušníka „určitej sociálnej skupiny“ v zmysle tohto ustanovenia.

Preukázané riziko, že bude vystavený aktom fyzického násilia, ktoré môžu viesť až k zabitiu, akému by bol A N vystavený vo svojej krajine pôvodu, však samo osebe nestačí na to, aby mu bolo priznané „postavenie utečenca“ v zmysle článku 2 písm. e) smernice 2011/95. Podľa článku 9 ods. 3 tejto smernice v spojení s jej článkom 6 písm. c), ako aj článkom 7 ods. 1 a vzhľadom na jej odôvodnenie 29 priznanie postavenia utečenca predpokladá, že bolo preukázané spojenie buď medzi jedným z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 10 ods. 1 uvedenej smernice a skutkami prenasledovania v zmysle ustanovení, na ktoré odkazuje článok 9 ods. 3 tejto smernice, alebo medzi jedným z týchto dôvodov prenasledovania a neexistenciou ochrany zo strany „aktérov ochrany“ pred takýmito činmi, ak ich spáchali „neštátni aktéri“ [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2024, Intervjuirašt organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia), C‑621/21 , EU:C:2024:47 , bod 66 ].

26

Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta, či existuje takáto súvislosť medzi rizikom násilných činov, ktorému je vystavený žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý je vo svojej krajine pôvodu terčom krvnej pomsty, na jednej strane a dôvodom založeným na príslušnosti k „určitej sociálnej skupine“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95 na strane druhej. Inými slovami, tento súd sa pýta, či za týchto okolností treba tohto žiadateľa považovať za osobu, ktorej v jej krajine pôvodu hrozí prenasledovanie „z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine“.

27

29

Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorá musí byť splnená, aby išlo o „určitú sociálnu skupinu“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) druhej zarážky smernice 2011/95, týkajúcu sa jednoznačnej identity tejto skupiny v príslušnej krajine pôvodu, „pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti“, vnútroštátny súd sa pýta, či toto ustanovenie vyžaduje, aby sa existencia „jednoznačnej identity“ skúmala samostatne a nezávisle od otázky, či je dotknutá skupina vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti.

30

Zo znenia článku 10 ods. 1 písm. d) druhej zarážky smernice 2011/95 vo všetkých jej jazykových verziách vyplýva, že rozhodujúci význam má vnímanie odlišnosti dotknutej skupiny od okolitej spoločnosti. Ako generálny advokát v podstate zdôraznil v bodoch 30 až 32 svojich návrhov, „jednoznačná identita“ skupiny uvedená v tomto ustanovení je podmienkou, ktorú nemožno posudzovať osobitne a samostatne vo vzťahu k vnímaniu zo strany okolitej spoločnosti, ale treba ju posudzovať vo väzbe na okolitú spoločnosť.

31

Prislúcha príslušnému členskému štátu, aby určil, ktorá „okolitá spoločnosť“ v zmysle tohto ustanovenia je relevantná pre posúdenie existencie sociálnej skupiny. Táto spoločnosť sa môže zhodovať s celou krajinou pôvodu žiadateľa o medzinárodnú ochranu alebo môže byť viac ohraničená, napríklad na časť územia alebo obyvateľstva tejto tretej krajiny [rozsudky zo 16. januára 2024, Intervjuirašt organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia), C‑621/21 , EU:C:2024:47 , bod 54 , a z 11. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Ženy stotožňujúce sa s hodnotou rodovej rovnosti), C‑646/21 , EU:C:2024:487 , bod 50 ].

35

V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že vnímanie len niekoľkých jednotlivcov, ktorí sú súčasťou okolitej spoločnosti, nemôže byť rozhodujúce. Na to, aby bola skupina v krajine pôvodu uznaná ako skupina s jednoznačnou identitou, musí byť vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti ako celku, čo nevyhnutne znamená, že toto vnímanie zastáva podstatná časť jednotlivcov, ktorí tvoria túto spoločnosť, a nie iba jednotliví páchatelia aktov, ktoré možno kvalifikovať ako akty prenasledovania v zmysle smernice 2011/95. Ak by to tak nebolo, takéto činy by stačili na to, aby sa osoby, proti ktorým sú namierené, považovali za príslušníkov „určitej sociálnej skupiny“, čo by túto podmienku zbavilo akéhokoľvek užitočného účinku.

36

Podobne ani vnímanie vlastnej odlišnosti zo strany obetí takýchto aktov nemôže byť v tomto kontexte samo osebe rozhodujúce. Za okolností charakterizovaných rodinnou krvnou pomstou subjektívne vnímanie vlastnej odlišnosti členmi rodiny, ktorí sú terčom tejto krvnej pomsty, samo osebe neznamená, že skupina, ktorú spolu tvoria, je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti, ako to vyžaduje druhá zarážka tohto článku 10 ods. 1 písm. d).

37

Dôležitá je teda skutočnosť, že okolitá spoločnosť ako celok vníma skupinu ako odlišnú, a to najmä z dôvodu sociálnych, morálnych alebo právnych noriem prevládajúcich v krajine pôvodu. Dôkazom o takomto vnímaní na úrovni okolitej spoločnosti môžu byť najmä konkrétne dôkazy, ako je napríklad diskriminačné zaobchádzanie alebo vylučujúce praktiky, alebo dokonca stigmatizácia, ktorá všeobecne postihuje príslušníkov danej skupiny a má za následok ich umiestnenie na okraj okolitej spoločnosti [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. januára 2024, Intervjuirašt organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia), C‑621/21 , EU:C:2024:47 , bod 53 , a z 11. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Ženy stotožňujúce sa s hodnotou rodovej rovnosti), C‑646/21 , EU:C:2024:487 , bod 49 ].

41

Ako vyplýva po prvé z odôvodnenia 33 smernice 2011/95, doplnková ochrana dopĺňa ochranu utečencov ustanovenú v Ženevskom dohovore. Po druhé v odôvodnení 34 tejto smernice sa uvádza, že spoločné kritériá, na základe ktorých žiadatelia o medzinárodnú ochranu majú byť uznaní za oprávnených na doplnkovú ochranu, by mali čerpať z medzinárodných záväzkov podľa dokumentov a postupov týkajúcich sa ľudských práv existujúcich v členských štátoch. Po tretie z odôvodnenia 39 uvedenej smernice vyplýva, že s výnimkou odchýlok, ktoré sú nevyhnutné a objektívne odôvodnené, by sa mali osobám s postavením doplnkovej ochrany poskytnúť rovnaké práva a výhody, aké majú utečenci podľa tejto smernice, a mali by byť viazané na rovnaké podmienky oprávnenosti.

42

Podľa článku 2 písm. f) smernice 2011/95 možno poskytnúť doplnkovú ochranu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nie je oprávnený ako utečenec, ale vzhľadom u ktorého existujú podstatné dôvody domnievať sa, že by v prípade, keď by bol vrátený do svojej krajiny pôvodu, čelil reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15 tejto smernice, a ktorý nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny.

43

Pojem „vážne bezprávie“ zahŕňa v zmysle článku 15 písm. a) a b) najmä trest smrti, popravu, mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie žiadateľa vo svojej krajine pôvodu. Keďže tieto ustanovenia nerozlišujú podľa toho, či sa porušenia dopustil štátny orgán alebo neštátny aktér, takýto pojem zahŕňa skutočnú hrozbu, že žiadateľ bude zabitý alebo vystavený násilným činom zo strany člena svojej rodiny alebo komunity, bez ohľadu na motívy uvedených činov [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2024, Intervjuirašt organ na DAB pri MS (Ženské obete domáceho násilia), C‑621/21 , EU:C:2024:47 , body 75 a 80 ].

O trovách

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 10 ods. 1 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že: