C-253/23

62023CJ0253

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 28. januára 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Článok 101 ZFEÚ – Smernica 2014/104/EÚ – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže – Článok 2 bod 4 – Pojem ‚žaloba o náhradu škody‘ – Článok 3 ods. 1 – Nárok na úplnú náhradu spôsobenej škody – Postúpenie nárokov na náhradu škody poskytovateľovi právnych služieb – Vnútroštátne právo, ktoré bráni uznaniu aktívnej legitimácie takého poskytovateľa služieb na účely spoločného vymáhania týchto pohľadávok – Článok 4 – Zásada efektivity – Článok 47 prvý odsek Charty základných práv Európskej únie – Právo na účinnú súdnu ochranu“

Vo veci C‑253/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landgericht Dortmund (Krajinský súd Dortmund, Nemecko) z 13. marca 2023 a doručený Súdnemu dvoru 20. apríla 2023, ktorý súvisí s konaním:

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, predsedovia komôr F. Biltgen, K. Jürimäe (spravodajkyňa), C. Lycourgos, I. Jarukaitis, A. Kumin, N. Jääskinen a D. Gratsias, sudcovia E. Regan, I. Ziemele, J. Passer, Z. Csehi a O. Spineanu‑Matei,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. mája 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Bundeskartellamt, v zastúpení: J. Nothdurft a K. Ost, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Keidel a G. Meeβen, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou ASG 2 Ausgleichsgesellschaft für die Sägeindustrie Nordrhein‑Westfalen GmbH (ďalej len „ASG 2“) a Land Nordrhein‑Westfalen (spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko, Nemecko, ďalej len „spolková krajina“) vo veci žaloby o náhradu škody podanej spoločnosťou ASG 2 na základe nárokov na náhradu škody, ktoré na ňu postúpilo 32 píl v dôsledku porušenia článku 101 ZFEÚ, ktorého sa dopustila spolková krajina a ďalší vlastníci lesov.

Právny rámec

Právo Únie

Charta

3

Článok 47 Charty s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ vo svojom prvom odseku stanovuje:

Článok 9 tohto nariadenia, nazvaný „Záväzky“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak Komisia zamýšľa prijať rozhodnutie vyžadujúce ukončiť porušovanie a príslušný podnik sa zaviaže, že splní požiadavky vyjadrené Komisiou v jej predbežnom posúdení, môže Komisia rozhodnutím urobiť takýto záväzok záväzným pre podniky. Také rozhodnutie sa môže prijať na vymedzené obdobie a môže byť v ňom uvedené, že nie sú naďalej dôvody na zásah Komisie.“

Smernica 2014/104

6

Odôvodnenia 4, 12 a 13 smernice 2014/104 znejú takto:

„(4)

7

Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Touto smernicou sa stanovujú pravidlá potrebné na zabezpečenie toho, aby každá osoba, ktorá utrpela škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže podnikom alebo združením podnikov, mohla účinne vykonávať svoje právo uplatniť si nárok na úplnú náhradu tejto škody od tohto podniku alebo združenia. Touto smernicou sa stanovujú pravidlá na podporu nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu a odstránenie prekážok brániacich jeho riadnemu fungovaniu, a to zabezpečením rovnocennej ochrany všetkých osôb, ktoré utrpeli takúto škodu, v rámci celej [Európskej ú]nie.“

8

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…“

9

Článok 3 tejto smernice s názvom „Právo na úplnú náhradu škody“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá utrpela škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže, mala možnosť domáhať sa úplnej náhrady tejto škody a získať ju.“

10

Podľa článku 4 smernice 2014/104 s názvom „Zásada účinnosti a zásada rovnocennosti“:

Ustanovenie § 1 ods. 1 Gesetz über außergerichtliche Rechtsdienstleistungen (Rechtsdienstleistungsgesetz) (zákon o mimosúdnych právnych službách) z 12. decembra 2007 (BGBl. 2007 I, s. 2840) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „RDG“) stanovuje:

„Tento zákon upravuje oprávnenie poskytovať mimosúdne právne služby v Spolkovej republike Nemecko. Slúži na ochranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci, právnych vzťahov a právneho systému pred poskytovaním právnych služieb, ktoré nie sú poskytované kvalifikovanými osobami. …“

13

V ustanovení § 2 RDG s názvom „Pojem právna služba“ sa stanovuje:

„1. Právna služba je akákoľvek činnosť v konkrétnych veciach inej osoby, pokiaľ si vyžaduje právne posúdenie konkrétneho prípadu.

2. Bez ohľadu na podmienky uvedené v odseku 1 je právnou službou vymáhanie pohľadávok od inej osoby alebo pohľadávok postúpených na účely vymáhania v mene inej osoby, ak sa vymáhanie pohľadávky vykonáva ako samostatná činnosť, a to aj pokiaľ ide o právne preskúmanie a právne poradenstvo týkajúce sa vymáhania (služba vymáhania). Postúpené pohľadávky sa voči prvému veriteľovi nepovažujú za pohľadávky inej osoby.

„1. Fyzické a právnické osoby, ako aj spoločnosti bez právnej subjektivity, ktoré sú registrované na príslušnom orgáne (registrované osoby), môžu na základe osobitných odborných znalostí poskytovať právne služby v týchto oblastiach:

(1) služby v oblasti vymáhania …

…“

16

Ustanovenie § 11 RDG s názvom „Osobitné odborné znalosti, profesijné tituly“ v odseku 1 stanovuje:

„Služby v oblasti vymáhania vyžadujú osobitné odborné znalosti v oblastiach práva, ktoré sú relevantné pre požadovanú činnosť, najmä v oblasti občianskeho, obchodného práva, práva cenných papierov a práva obchodných spoločností, občianskeho procesného práva vrátane exekučného práva a konkurzného práva, ako aj práva týkajúceho sa nákladov a trov konania.“

Spolkovej krajine vytýkala, že prinajmenšom v období od 28. júna 2005 do 30. júna 2019 zjednotila ceny ihličnatej guľatiny (ďalej len „guľatina“) pre seba a pre iných vlastníkov lesov so sídlom v tejto spolkovej krajine v rozpore s článkom 101 ZFEÚ (ďalej len „dotknutý kartel“).

20

Bundeskartellamt (Spolkový úrad pre hospodársku súťaž, Nemecko) preskúmal túto prax a v roku 2009 prijal rozhodnutie o záväzkoch na základe § 32b Gesetz gegen Wettbewerbsbeschränkungen (zákon proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže) a článku 101 ZFEÚ, ktoré sa týkalo spolkovej krajiny, ako aj iných spolkových krajín, ktoré sa podobne zaoberali obchodovaním s guľatinou (ďalej len „rozhodnutie z roku 2009“).

21

Dotknuté píly požadujú od spolkovej krajiny náhradu škody, ktorá im údajne vznikla počas trvania dotknutého kartelu z dôvodu údajne neprimerane vysokých cien, za ktoré nakupovali guľatinu pochádzajúcu z tejto spolkovej krajiny z dôvodu existencie tohto kartelu.

22

Vnútroštátny súd spresňuje, že v nemeckom práve v oblasti hromadnej škody alebo škody nízkej hodnoty týkajúcej sa vysokého počtu osôb možno žaloby jednotlivcov spojiť prostredníctvom mechanizmu postúpenia pohľadávky („Abtretungsmodell“), ktorý sa tiež označuje ako „hromadná žaloba o vymáhanie“ („Sammelklage‑Inkasso“) (ďalej len „hromadná žaloba o vymáhanie“). V rámci tohto mechanizmu osoby, ktoré boli údajne poškodené, postúpia svoje údajné pohľadávky poskytovateľovi právnych služieb s licenciou podľa RDG, ktorý tieto združené pohľadávky uplatňuje spoločne vo vlastnom mene a na vlastné náklady na účet postupcov za províziu v prípade úspechu.

26

Podľa vnútroštátneho súdu Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) uznal túto prax vo svojej judikatúre pre rôzne druhy žalôb o náhradu škody, najmä v rámci sporov týkajúcich sa prenájmu nehnuteľností alebo náhrady škody cestujúcim v leteckej doprave. Naopak, súdy nižšieho stupňa vykladajú RDG v tom zmysle, že hromadná žaloba o vymáhanie nie je prípustná v oblasti náhrady škody spôsobenej údajným porušením práva hospodárskej súťaže, najmä ak ide o tzv. „stand‑alone“ žalobu, teda žalobu o náhradu škody, ktorá nenadväzuje na konečné a záväzné rozhodnutie orgánu hospodárskej súťaže, v ktorom sa konštatuje takéto porušenie, najmä pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu (ďalej len „samostatná žaloba o náhradu škody“). Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) ešte nemal príležitosť rozhodnúť o tejto otázke.

27

Podľa názoru vnútroštátneho súdu nemecké právo neposkytuje žiadny právny prostriedok rovnocenný hromadnej žalobe o vymáhanie, ktorý by umožňoval zabezpečiť účinné uplatnenie práva na náhradu škody vo veciach kartelov.

31

Po prvé sa vnútroštátny súd pýta, či takúto nezlučiteľnosť možno vyvodiť z kombinovaného výkladu článku 3 ods. 1 smernice 2014/104 a jej článku 2 bodu 4, ktorý podľa jeho názoru stanovuje právo osôb poškodených kartelom dosiahnuť úplnú náhradu škody spôsobenej kartelom, zakotvené v ustálenej judikatúre Súdneho dvora. Toto posledné uvedené ustanovenie sa totiž výslovne týka hromadnej žaloby, keďže pojem „žaloba o náhradu škody“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa žalobu, ktorú podala „fyzická osoba či právnická osoba, ktorá nadobudla práva domnelej poškodenej osoby ako nástupca, vrátane osoby, ktorá nadobudla ich nárok“.

32

Po druhé vnútroštátny súd pochybuje, či nemožnosť poškodených osôb využiť hromadnú žalobu o vymáhanie, vyplývajúca z výkladu vnútroštátneho práva uvedeného v bode 29 tohto rozsudku, je zlučiteľná s článkom 4 ods. 3 ZEÚ a článkom 101 ZFEÚ. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora a z ustanovení smernice 2014/104, každá osoba sa podľa neho môže domáhať úplnej náhrady škody, ktorá jej vznikla v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže. Členské štáty by tak mali zabezpečiť účinnosť práva na náhradu tejto škody tým, že jeho výkon neznemožnia alebo nadmerne nesťažia. To by prispelo k ochrane verejného záujmu spočívajúceho v zabezpečení účinnej hospodárskej súťaže v Únii.

33

Po tretie sa vnútroštátny súd pýta, či nemožnosť poškodených osôb využiť hromadnú žalobu o vymáhanie, vyplývajúca z výkladu vnútroštátneho práva uvedeného v bode 29 tohto rozsudku, porušuje právo týchto osôb na účinnú súdnu ochranu zakotvené v článku 47 prvom odseku Charty, článku 6 ods. 3 ZEÚ, ako aj článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950. V situácii vo veci samej, o ktorej rozhoduje a ktorá sa týka hromadnej škody alebo škody nízkej hodnoty týkajúcej sa vysokého počtu osôb, by totiž poškodené osoby boli zbavené možnosti využiť jediný účinný prostriedok nápravy stanovený vnútroštátnym právom na uplatnenie svojho práva na náhradu škody.

2.

Má sa právo Únie vždy vykladať týmto spôsobom, že sa žaloba týkajúca sa predmetných nárokov na náhradu škody musí podať bez predchádzajúceho a záväzného rozhodnutia Európskej komisie alebo vnútroštátnych orgánov v zmysle vnútroštátnych ustanovení založených na článku 9 [smernice 2014/104] vo vzťahu k údajnému porušeniu (tzv. ‚stand‑alone‘ žaloba), ak neexistujú iné rovnocenné zákonné alebo zmluvné možnosti spojenia nárokov na náhradu škody na účely občianskoprávneho konania z dôvodov už uvedených v prvej otázke, a najmä ak by inak vôbec nebola podaná žaloba založená na porušení článku 101 ZFEÚ, t. j. ani prostredníctvom verejnoprávneho (‚public enforcement‘), ani prostredníctvom súkromnoprávneho vymáhania (‚private enforcement‘)?

3.

Ak sa aspoň na jednu z týchto dvoch otázok odpovie kladne, platí, že sa príslušné normy nemeckého práva – v prípade vylúčenia výkladu v súlade s európskym právom – nesmú použiť, čo by malo za následok, že postúpenia nárokov na náhradu škody sú z tohto hľadiska v každom prípade účinné a je možný účinný výkon práva?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti prvej otázky

39

Len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré vydá, prináleží so zreteľom na konkrétne okolnosti veci posúdiť potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na účely vydania svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. Ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudky zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 27 , ako aj z 19. septembra 2024, Booking.com a Booking.com (Deutschland), C‑264/23 , EU:C:2024:764 , bod 34 ].

40

Vzhľadom na to, že na otázky týkajúce sa práva Únie sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti, Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad právnej normy Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudky zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 28 , ako aj z 19. septembra 2024, Booking.com a Booking.com (Deutschland), C‑264/23 , EU:C:2024:764 , bod 35 ].

41

V prejednávanej veci však z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že prvá otázka v rozsahu, v akom sa týka prípadu následnej žaloby o náhradu škody, zjavne nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

45

Článok 9 tohto nariadenia vo svetle jeho odôvodnenia 13 totiž stanovuje, že v rámci konania začatého na základe tohto ustanovenia nemá Komisia povinnosť kvalifikovať a konštatovať porušenie, pretože jej úloha sa obmedzuje na preskúmanie a prípadné prijatie záväzkov ponúknutých príslušnými podnikmi s ohľadom na problémy, ktoré identifikovala vo svojom predbežnom posúdení, a s ohľadom na ciele, ktoré sleduje. Prijatie rozhodnutia o záväzkoch tak ukončuje konanie o porušení začaté voči týmto podnikom a umožňuje im vyhnúť sa konštatovaniu porušenia práva hospodárskej súťaže a prípadnému uloženiu pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C‑441/07 P , EU:C:2010:377 , body 40 a 48 ).

46

Pokiaľ ide o rozhodnutie z roku 2009, z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že Spolkový úrad pre hospodársku súťaž v tomto rozhodnutí stanovil pre spolkovú krajinu prahové hodnoty v oblasti spolupráce pri obchodovaní s guľatinou, ako aj opatrenia na obmedzenie jej postavenia na dotknutom trhu.

47

Rozhodnutie z roku 2009 preto nemožno považovať za konečné rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, ako je uvedené v článku 9 ods. 1 smernice 2014/104 v spojení s jej článkom 2 bodom 12. Žalobu spoločnosti ASG 2 podanú vo veci samej preto nemožno považovať za následnú žalobu o náhradu škody.

V prípade kladnej odpovede sa tento súd pýta, či by mal upustiť od uplatnenia relevantných ustanovení tejto vnútroštátnej právnej úpravy v prípade, že by nebol možný jej výklad v súlade s právom Únie.

O prípustnosti

51

Otto Fuchs Beteiligungen a spolková krajina spochybňujú prípustnosť druhej a tretej otázky.

52

Po prvé tvrdia, že druhá otázka je hypotetická alebo nie je potrebná na vyriešenie sporu vo veci samej a že ani táto otázka, ani tretia otázka sa netýkajú výkladu práva Únie.

56

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora otázky týkajúce sa výkladu práva Únie kladie vnútroštátny súd v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré vymedzil na vlastnú zodpovednosť, a Súdnemu dvoru neprináleží preverovať ich správnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2023, EDP – Energias de Portugal a i., C‑331/21 , EU:C:2023:812 , bod 46 , ako aj citovanú judikatúru).

57

Keďže len vnútroštátny súd má právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo, Súdnemu dvoru prináleží, aby zohľadnil právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu), C‑197/23 , EU:C:2024:956 , bod 51 a citovanú judikatúru]. Túto prezumpciu relevantnosti, pripomenutú v bode 40 tohto rozsudku, nemôže vyvrátiť len tá skutočnosť, že jeden z účastníkov konania vo veci samej popiera určité skutočnosti, ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať a od ktorých závisí vymedzenie predmetu sporu vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2016, Breitsamer und Ulrich, C‑113/15 , EU:C:2016:718 , bod 34 , ako aj citovanú judikatúru).

58

Predpoklady uvedené v bode 55 tohto rozsudku pritom spočívajú na posúdení vnútroštátneho rámca, do ktorého patrí spor vo veci samej, vnútroštátnym súdom. Toto posúdenie patrí výlučne do právomoci tohto súdu a Súdnemu dvoru neprináleží overovať jeho správnosť.

V tejto súvislosti by plná účinnosť článku 101 ZFEÚ, a najmä potrebný účinok zákazu uvedeného v jeho odseku 1 boli spochybnené, ak by sa akákoľvek osoba nemohla domáhať náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená porušením práva hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99 , EU:C:2001:465 , bod 26 , ako aj zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 33 a citovanú judikatúru).

62

Každá osoba má teda právo domáhať sa náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi touto škodou a porušením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04 , EU:C:2006:461 , bod 61 , ako aj zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 34 a citovanú judikatúru).

63

Právo akejkoľvek osoby domáhať sa náhrady takejto škody totiž posilňuje operatívnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže a svojou povahou odrádza od často utajeného konania alebo postupov, ktoré môžu obmedziť alebo narušiť hospodársku súťaž, čím prispieva k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Únii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 35 a citovanú judikatúru).

64

V tejto súvislosti článok 2 bod 4 tejto smernice definuje pojem „žaloba o náhradu škody“ ako žalobu podľa vnútroštátneho práva, prostredníctvom ktorej si nárok na náhradu škody na vnútroštátnom súde uplatňuje domnelá poškodená osoba alebo osoba konajúca v mene jednej alebo viacerých domnelých poškodených osôb, ak to okrem iného vnútroštátne právo umožňuje, alebo fyzická osoba či právnická osoba, ktorá nadobudla práva domnelej poškodenej osoby ako nástupca, vrátane osoby, ktorá nadobudla ich nárok.

68

Táto smernica tak upravuje možnosť, aby žalobu o náhradu škody podala buď priamo fyzická alebo právnická osoba, ktorá má právo na náhradu škody priznané právom Únie, alebo tretia osoba, na ktorú bolo postúpené právo údajne poškodenej osoby domáhať sa náhrady škody.

69

Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 100 a 101 svojich návrhov, článok 2 bod 4 smernice 2014/104 neobsahuje žiadnu povinnosť členských štátov zaviesť mechanizmus hromadnej žaloby o vymáhanie pohľadávok, o aký ide vo veci samej, ani neupravuje podmienky, ktorým podlieha platnosť postúpenia zo strany poškodenej osoby v súvislosti s takouto hromadnou žalobou, pokiaľ ide o jej právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže.

70

Podľa tohto ustanovenia v súlade s uvedenou zásadou členské štáty zabezpečia, aby všetky vnútroštátne pravidlá a postupy týkajúce sa uplatnenia nárokov na náhradu škody boli vypracované a uplatňovali sa tak, aby prakticky neznemožnili ani neprimerane nesťažili výkon práva priznaného Úniou na úplnú náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže.

74

Súdny dvor najmä rozhodol, že vnútroštátne pravidlá uplatniteľné v oblasti práva hospodárskej súťaže nesmú zasahovať do účinného uplatňovania článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ a musia byť prispôsobené osobitostiam vecí patriacich do tejto oblasti, ktoré si v zásade vyžadujú vykonanie komplexnej skutkovej a ekonomickej analýzy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2023, Repsol Comercial de Productos Petrolíferos, C‑25/21 , EU:C:2023:298 , bod 60 a citovanú judikatúru).

75

Okrem toho v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti platí, že hoci je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany individuálnych práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie, členské štáty sú pritom v každom prípade zodpovedné za zabezpečenie dodržania práva na účinnú súdnu ochranu týchto práv, ako je zakotvené v článku 47 Charty [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 115 , ako aj citovaná judikatúra]. Ako bolo uvedené v bode 65 tohto rozsudku, odôvodnenie 4 smernice 2014/104 odkazuje na právo na takúto ochranu.

79

Po prvé títo účastníci konania a dotknuté osoby spochybňujú tvrdenie vnútroštátneho súdu, podľa ktorého vnútroštátne právo ex offo vylučuje, aby osoby poškodené porušením práva hospodárskej súťaže mohli využiť hromadnú žalobu o vymáhanie. Toto konanie sa považovalo za nevhodné len v kontexte osobitných vecí v oblasti práva hospodárskej súťaže, v ktorých použitie uvedenej žaloby v skutočnosti viedlo k porušeniu ustanovení RDG zakazujúcich zásah poskytovateľa právnych služieb v prípade konfliktu záujmov.

80

Po druhé treba spresniť konštatovanie, podľa ktorého vnútroštátne právo neposkytuje žiadnu alternatívu k tejto žalobe, ktorá by poškodeným osobám umožnila spoločne uplatniť svoje právo na náhradu škody. Postúpenie pohľadávok vo forme skutočného faktoringového prevodu, teda nielen fiduciárneho prevodu, ale úplného prevodu pohľadávky na tretiu osobu za okamžité vyplatenie finančného protiplnenia touto osobou postupcovi, ako aj litisconsortium , spočívajúce v spoločnej žalobe viacerých žalobcov, ktorá im umožňuje okrem iného nechať vykonať spoločné ohodnotenie a znalecké posudky na účely stanovenia výšky ich škody, predstavujú v tejto súvislosti možné alternatívy, ktoré nemecká súdna prax pripúšťa v sporoch týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže.

81

Po tretie úvaha vnútroštátneho súdu, podľa ktorej by poškodené strany boli ochotné vzdať sa výkonu svojho práva na náhradu škody, keby ho mohli uplatniť len v rámci individuálnej žaloby, je v prejednávanej veci spochybnená výškou individuálnych nárokov dotknutých píl, čo by viedlo k relativizácii nečinnosti, ktorú by tieto podniky mohli preukázať vo vzťahu k takémuto druhu žaloby.

85

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že je pravda, že vzhľadom na osobitosti vecí, ktoré upravuje právo hospodárskej súťaže, konkrétne na skutočnosť pripomenutú v bode 74 tohto rozsudku, že podanie žalôb o náhradu škody za porušenie tohto práva si v zásade vyžaduje komplexnú skutkovú a hospodársku analýzu, existencia mechanizmov vo vnútroštátnom práve, ktoré umožňujú zlúčenie individuálnych nárokov, môže uľahčiť výkon práva na náhradu škody poškodenými osobami. Takéto mechanizmy môžu predovšetkým uľahčiť podanie samostatných žalôb o náhradu škody, na ktorých podporu neexistuje konečné zistenie porušenia zo strany orgánu hospodárskej súťaže.

86

Zložitosť a procesné náklady spojené s takýmito žalobami o náhradu škody však samy osebe neumožňujú dospieť k záveru, že výkon práva na náhradu škody v rámci individuálnej žaloby by bol prakticky znemožnený alebo nadmerne sťažený, čo by malo za následok, že v prípade neexistencie mechanizmov zlúčenia individuálnych nárokov osôb poškodených porušením práva hospodárskej súťaže by tieto osoby boli zbavené svojho práva na účinnú súdnu ochranu. K takému záveru by totiž vnútroštátny súd mohol prípadne dospieť len vtedy, ak by na základe posúdenia všetkých právnych a skutkových okolností prejednávanej veci zistil, že konkrétne skutočnosti vo vnútroštátnom práve bránia podaniu týchto individuálnych žalôb.

87

Treba dodať, že keby tento súd mal konštatovať, že mechanizmus hromadnej žaloby o vymáhanie predstavuje vo veci samej jediný procesný prostriedok, ktorý umožňuje dotknutým pílam účinne uplatniť svoje právo na náhradu škody údajne spojenej s dotknutým kartelom, takýmto konštatovaním by nebolo dotknuté uplatňovanie vnútroštátnych ustanovení upravujúcich v záujme ochrany osôb podliehajúcich súdnej právomoci činnosť poskytovateľov takýchto služieb vymáhania, najmä s cieľom zabezpečiť kvalitu týchto služieb, ako aj objektívnu a primeranú povahu odmien, ktoré získali títo poskytovatelia, a zabrániť konfliktom záujmov a zneužívajúcemu procesnému správaniu.

91

V prípade uvedenom v bode 84 tohto rozsudku preto bude musieť vnútroštátny súd najprv určiť – s prihliadnutím na vnútroštátne právo ako celok a uplatnenie výkladových metód uznaných týmto právom –, či môže vykladať relevantné ustanovenia RDG v súlade s požiadavkami práva Únie bez toho, aby pristúpil k výkladu týchto ustanovení contra legem (pozri analogicky rozsudok z 22. júna 2022, Volvo a DAF Trucks, C‑267/20 , EU:C:2022:494 , bod 52 a citovanú judikatúru).

92

Ako bolo uvedené v bode 79 tohto rozsudku, v tejto súvislosti niektorí účastníci konania na Súdnom dvore uviedli, že vnútroštátne ustanovenia, o ktoré ide vo veci samej, nevylučujú ex offo použitie mechanizmu hromadnej žaloby o vymáhanie v sporoch týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže a niektoré vnútroštátne súdy ich vykladajú tak, že podmieňujú použitie tohto mechanizmu v konkrétnom prípade dodržaním podmienok, ktorých cieľom je zaručiť kvalitu poskytovaných služieb, primeranú úroveň odmeny poskytovateľa, ako aj neexistenciu konfliktu záujmov v jeho prípade.

93

Len v prípade, že sa preukáže, že nie je možný žiadny konformný výklad, by mal vnútroštátny súd ponechať tieto ustanovenia bez uplatnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2021, Whiteland Import Export, C‑308/19 , EU:C:2021:47 , bod 63 a citovanú judikatúru).

V prípade, ak nie je možné vykladať túto vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, tieto ustanovenia práva Únie ukladajú vnútroštátnemu súdu povinnosť neuplatňovať túto vnútroštátnu právnu úpravu.

O trovách

95

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 101 ZFEÚ v spojení s článkom 2 bodom 4, článkom 3 ods. 1 a článkom 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie, ako aj s článkom 47 prvým odsekom Charty základných práv Európskej únie

V prípade, ak nie je možné vykladať túto vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, tieto ustanovenia práva Únie ukladajú vnútroštátnemu súdu povinnosť neuplatňovať túto vnútroštátnu právnu úpravu.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.