C-256/23

62023CJ0256

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 5. septembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 299 ZFEÚ – Nariadenie (ES) č. 1907/2006 – Registrácia, hodnotenie a autorizácia chemických látok a obmedzenia uplatniteľné na tieto látky (REACH) – Článok 94 ods. 1 – Nariadenie (ES) č. 340/2008 – Článok 11 ods. 3 druhý pododsek a článok 13 ods. 4 tretí pododsek – Poplatky platené Európskej chemickej agentúre (ECHA) – Poplatok za registráciu látky – Zníženie priznané malým a stredným podnikom (MSP) – Preskúmanie vyhlásenia o veľkosti dotknutého podniku zo strany ECHA – Neposkytnutie určitých informácií v stanovenej lehote – Rozhodnutie ECHA, ktorým sa požaduje úhrada príslušného poplatku v plnej výške a ktorým sa ukladá administratívny poplatok – Výkon rozhodnutia – Možnosť ECHA podať žalobu na vnútroštátny súd s cieľom dosiahnuť zaplatenie tohto správneho poplatku“

V spojených veciach C‑256/23 a C‑290/23,

ktorých predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré podali Bayerisches Verwaltungsgericht Regensburg (Bavorský správny súd Regensburg, Nemecko) (C‑256/23) a Oberverwaltungsgericht des Landes Sachsen‑Anhalt (Vyšší správny súd spolkovej krajiny Sasko‑Anhaltsko, Nemecko) (C‑290/23) z 11. a 6. apríla 2023, doručené Súdnemu dvoru 20. apríla a 8. mája 2023, ktoré súvisia s konaniami:

Európska chemická agentúra (ECHA)

proti

B. GmbH (C‑290/23),

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal, sudcovia F. Biltgen (spravodajca), N. Wahl, J. Passer a M. L. Arastey Sahún,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

Hallertauer Hopfenveredelungsges. m.b.H., v zastúpení: K. Lüdtke, Rechtsanwältin,

–

grécka vláda, v zastúpení: V. Baroutas a M. Tassopoulou, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi Európskou chemickou agentúrou (ECHA) a spoločnosťou Hallertauer Hopfenveredelungsges. m.b.H. (ďalej len „Hallertauer“) vo veci C‑256/23 a medzi ECHA a spoločnosťou B. GmbH vo veci C‑290/23 vo veci vymáhania administratívneho poplatku zo strany ECHA, ktorý mali tieto spoločnosti zaplatiť v nadväznosti na podanie žiadosti o registráciu chemickej látky na základe nariadenia REACH, keďže v rozhodnutí, ktoré táto agentúra Európskej únie prijala, sa konštatovalo, že nemali nárok na znížený poplatok pre malé a stredné podniky (MSP), o ktorý žiadali pri podaní svojej žiadosti.

Právny rámec

Právo Únie

Nariadenie REACH

3

[ECHA] žiadosť o registráciu zamietne, ak registrujúci nedoplní svoju žiadosť o registráciu v stanovenej lehote. V takýchto prípadoch sa registračný poplatok nevracia.

…

5. Proti rozhodnutiam [ECHA] podľa odseku 2 tohto článku sa možno odvolať v súlade s článkami 91, 92 a 93.“

5

Článok 74 tohto nariadenia s názvom „Poplatky“ nachádzajúci sa v jeho hlave IX stanovuje:

„1. Poplatky, ktoré sa vyžadujú podľa článku 6 ods. 4… sa určia v nariadení [Európskej k]omisie prijatom v súlade s postupom uvedeným v článku 133 ods. 3 do 1. júna 2008.

5. [ECHA] môže vyberať poplatky za iné služby, ktoré poskytuje.“

6

Články 91 až 93 nariadenia REACH sa týkajú odvolaní proti rozhodnutiam ECHA podaným na odvolaciu radu tejto agentúry, akými sú rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o registráciu uvedené v článku 20 ods. 2 tohto nariadenia.

7

Článok 94 nariadenia REACH, nazvaný „Žaloby pred [Všeobecným súdom] a [Súdnym dvorom]“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„V súlade s článkom [263 ZFEÚ] možno na [Všeobecnom súde] alebo na Súdnom dvore podať žalobu voči rozhodnutiu prijatému odvolacou radou alebo voči rozhodnutiu prijatému [ECHA] v prípadoch, keď nie je možné odvolať sa na odvolaciu radu.“

…

6. Ak platba nie je uskutočnená pred uplynutím lehoty podľa odseku 5, [ECHA] stanoví druhú lehotu na platbu. Ak platba nie je uskutočnená pred uplynutím druhej lehoty, registrácia sa zamieta.

…“

9

Článok 11 tohto nariadenia s názvom „Iné definície“ upravuje:

„1. Poplatok sa môže vyberať za administratívne a technické služby poskytované [ECHA] na žiadosť účastníka, na ktoré sa nevzťahujú iné poplatky stanovené v tomto nariadení. Vo výške poplatku sa zohľadní vynaložená práca.

10

Podľa článku 13 tohto nariadenia s názvom „Zníženie a odpustenie poplatku“:

„1. Fyzická alebo právnická osoba, ktorá si uplatňuje nárok na znížený poplatok podľa článkov 3 až 10, o tom informuje [ECHA] v čase predloženia registrácie, aktualizácie registrácie, žiadosti, oznámenia, správy o preskúmaní alebo odvolania na ktoré sa vzťahuje platba poplatku.

…

3. [ECHA] môže kedykoľvek požiadať o dôkaz, že sú splnené podmienky na zníženie poplatkov alebo na odpustenie poplatku.

4. Ak fyzická alebo právnická osoba, ktorá si uplatňuje nárok na zníženie alebo odpustenie poplatku, nemôže preukázať, že má nárok na takéto zníženie alebo odpustenie, [ECHA] vyberá plný poplatok, ako aj administratívny poplatok.

12

V § 167 VwGO odseku 1 sa stanovuje:

„Ak tento zákon neustanovuje inak, na výkon rozhodnutia sa analogicky použije ôsma časť Zivilprozessordnung (Občiansky súdny poriadok, ďalej len ,OSP‘). Súd, ktorý vykonáva rozhodnutie, je súdom prvého stupňa.“

13

Podľa § 753 OSP v znení uverejnenom 5. decembra 2005 (BGBl. 2005 I, s. 3202), zmeneného § 19 Gesetz zur Umsetzung der Umwandlungsrichtlinie und zur Änderung weiterer Gesetze (zákon o prebratí smernice o transformácii podnikov a o zmene iných zákonov) z 22. februára 2023 (BGBl. 2023 I, č. 51), v odseku 1 sa stanovuje:

„Ak nie je exekúcia zverená súdu, vykonávajú ju súdni exekútori, ktorí ju vykonávajú v mene veriteľa.“

Vec C‑256/23

15

Dňa 16. novembra 2010 podala spoločnosť Hallertauer na ECHA žiadosť o registráciu chemickej látky a odvolávala sa na to, že má status MSP, konkrétne status „mikropodniku“ v zmysle odporúčania Komisie 2003/361/ES zo 6. mája 2003 o definícii mikropodnikov, malých a stredných podnikov ( Ú. v. EÚ L 124, 2003, s. 36 ), aby mohla mať nárok na znížený registračný poplatok.

16

V priebehu roka 2013 ECHA overila informácie o veľkosti tohto podniku, ktoré táto spoločnosť poskytla. V súvislosti s tým túto spoločnosť listom z 31. mája 2013 informovala, že hoci MSP môžu využiť zníženie poplatkov a platieb, je potrebné na tento účel predložiť dôkazy týkajúce sa veľkosti dotknutého podniku, a ak takéto dôkazy nebudú predložené v stanovenej lehote, akékoľvek zníženie bude vylúčené.

17

Hallertauer tieto administratívne poplatky nezaplatila a ani v stanovenej lehote nepodala žalobu o neplatnosť na Všeobecný súd proti rozhodnutiu ECHA, o ktoré ide vo veci C‑256/23.

21

Dňa 15. mája 2019 ECHA podala na Bayerisches Verwaltungsgericht Regensburg (Bavorský správny súd Regensburg, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑256/23, žalobu, ktorou sa domáhala, aby sa spoločnosti Hallertauer uložila povinnosť zaplatiť sumu 9950 eur stanovenú v rozhodnutí ECHA, o ktoré ide vo veci C‑256/23.

22

Tento súd si v prvom rade kladie otázku, či súdy členských štátov majú právomoc rozhodovať o žalobe agentúry Únie, akou je ECHA, na vymáhanie peňažného záväzku uloženého rozhodnutím, ktoré už nemožno napadnúť žalobou na súde Únie, akým je rozhodnutie ECHA, o ktoré ide vo veci C‑256/23.

23

Vnútroštátny súd sa skôr prikláňa k názoru žalovanej vo veci samej, podľa ktorého sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že súdy Únie majú právomoc prejednať a rozhodnúť o žalobe o vykonanie aktu práva Únie.

27

Po prvé rozlišovanie medzi na jednej strane stanovením platieb alebo administratívnych poplatkov a na druhej strane ich vymáhaním je umelé a nepravdepodobné vzhľadom na to, že cieľom tohto ustanovenia je podrobiť správnu žalobu žalobkyne vo veci samej ako orgánu Únie úplnému súdnemu preskúmaniu.

28

Situácia, o akú ide vo veci C‑256/23, sa vyznačuje priamym vykonávaním práva Únie agentúrou Únie vo forme prijatia rozhodnutia, ktorým sa ukladajú peňažné záväzky. Nemecké súdy pritom majú právomoc len v prípade nepriameho vykonávania práva Únie, ktoré sa týka aktu orgánu verejnej moci, zo strany dotknutých vnútroštátnych orgánov. Bolo by preto vhodné, aby rozhodnutia týkajúce sa výkonu verejnej moci prijaté agentúrou Únie podliehali v celom rozsahu preskúmaniu súdmi Únie.

29

Takýto výklad navyše podporuje skutočnosť, že ani nariadenie REACH, ani nariadenie č. 340/2008 neobsahujú osobitné pravidlá týkajúce sa núteného výkonu. Vzhľadom na to, že ECHA má právomoc vyberať platby a administratívne poplatky, musí mať k dispozícii prostriedky potrebné na vykonanie rozhodnutí, ktorými sa tieto platby a poplatky ukladajú.

33

Po tretie, keby Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutie ECHA, o ktoré ide vo veci C‑256/23, patrí do pôsobnosti článku 299 ZFEÚ, ako je vymedzená v prvom odseku tohto článku, vnútroštátny súd sa pýta, či je potrebné chápať odkaz na pravidlá občianskeho súdneho konania platné v štáte, na ktorého území sa výkon uskutočňuje, tak ako je uvedený v druhom odseku tohto článku 299, ako „úplný odkaz“ zahŕňajúci pravidlá právomoci príslušného vykonávacieho orgánu.

34

Za týchto okolností Bayerisches Verwaltungsgericht Regensburg (Bavorský správny súd Regensburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

35

V roku 2010 predložila spoločnosť B. dokumentáciu k registrácii podľa nariadenia REACH, v ktorej uviedla, že je stredne veľkým podnikom v zmysle odporúčania 2003/361.

36

Vzhľadom na to, že táto spoločnosť nepredložila dôkazy potrebné na tento účel v stanovených lehotách, ECHA prijala 9. augusta 2016 rozhodnutie SME (2016) 3729 (ďalej len „rozhodnutie ECHA, o ktoré ide vo veci C‑290/23“).

37

V tomto rozhodnutí ECHA konštatovala, že B. nemala nárok na znížený poplatok stanovený okrem iného pre stredné podniky, a teda bola povinná podľa článku 13 ods. 4 nariadenia č. 340/2008 zaplatiť rozdiel medzi poplatkom, ktorý už bol zaplatený, a poplatkom, ktorý platia veľké podniky, a teda administratívny poplatok vo výške 17437 eur. K uvedenému rozhodnutiu bola pripojená informácia o opravných prostriedkoch, v ktorej bolo uvedené, že v súlade s článkom 94 ods. 1 nariadenia REACH v spojení s článkom 263 ZFEÚ možno podať žalobu na Všeobecný súd v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia o preskúmanie jeho zákonnosti.

41

Verwaltungsgericht Halle (Správny súd Halle, Nemecko) podal odvolanie na Oberverwaltungsgericht des Landes Sachsen‑Anhalt (Vyšší správny súd spolkovej krajiny Sasko‑Anhaltsko, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑290/23, a tento súd zastáva názor, že po prvé na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v tomto rozsudku, žalobu nemožno zamietnuť ako neprípustnú z dôvodu, že nemožno podať správny opravný prostriedok stanovený v § 40 ods. 1 VwGO v prípade neexistencie právneho aktu vydaného nemeckým orgánom verejnej moci.

42

Keďže súdy Únie nemajú právomoc rozhodovať o žalobách týkajúcich sa výkonu verejnoprávnej pohľadávky subjektu Únie v súlade s článkom 256 a nasl. ZFEÚ, právomoc na preskúmanie týchto žalôb majú podľa článku 274 ZFEÚ práve vnútroštátne súdy.

43

Článok 94 ods. 1 nariadenia REACH údajne nestanovuje právomoc súdu Únie rozhodovať o takýchto žalobách, keďže podľa jeho samotného znenia sa toto ustanovenie uplatní len vtedy, ak má tento súd právomoc v súlade s článkom 263 ZFEÚ. To však nie je prípad týchto žalôb, pretože ich cieľom je výkon peňažných záväzkov, a nie zrušenie aktu Únie.

47

Podľa tohto súdu by sa tieto ustanovenia nariadenia č. 340/2008 mohli spoločne vykladať v tom zmysle, že v prípade nezaplatenia poplatkov, platieb alebo administratívnych poplatkov do uplynutia druhej lehoty stanovenej ECHA by jediným dôsledkom stanoveným v tomto nariadení bolo zamietnutie žiadosti o registráciu dotknutej chemickej látky, a teda že tento normotvorca mal v úmysle vylúčiť žalobu o výkon rozhodnutia, ktorým sa ukladá administratívny poplatok, na vnútroštátnych súdoch.

48

Za týchto podmienok Oberverwaltungsgericht des Landes Sachsen‑Anhalt (Vyšší správny súd spolkovej krajiny Sasko‑Anhaltsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa prvý odsek článku 299 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje výlučne na rozhodnutia, ktoré boli vydané Radou, Komisiou alebo Európskou centrálnou bankou [ECB], alebo platí aj pre rozhodnutia [ECHA], ktorými sa ukladá administratívny poplatok podľa článku 13 ods. 4 [nariadenia REACH]?

Svojou prvou otázkou vo veci C‑256/23, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 94 ods. 1 nariadenia REACH vykladať v tom zmysle, že ECHA môže podať na súd Únie žalobu o splnenie peňažného záväzku uloženého osobe v rozhodnutí, ktoré prijala.

50

Keďže podľa článkov 91 až 93 nariadenia REACH neexistuje právo podať odvolanie na odvolaciu radu ECHA, pokiaľ ide o napadnutie rozhodnutí tejto agentúry, ktorými sa stanovujú peňažné povinnosti spojené s registráciou chemickej látky, táto otázka si vyžaduje preskúmať, či žaloba o splnenie takého peňažného záväzku, o aký ide vo veci C‑256/23, predstavuje napadnutie „rozhodnutia [ECHA]“ v zmysle článku 94 ods. 1 tohto nariadenia, o ktorom môže rozhodnúť súd Únie v súlade s článkom 263 ZFEÚ.

51

V tejto súvislosti treba na úvod konštatovať, že článok 94 ods. 1 nariadenia REACH má v rozsahu, v akom výslovne odkazuje na právomoc, ktorú súdu Únie priznáva článok 263 ZFEÚ, deklaratórnu povahu a nemôže rozšíriť túto právomoc.

52

V prejednávanej veci je nesporné, že v rozhodnutiach ECHA, o ktoré ide vo veci samej, boli dotknuté spoločnosti výslovne upozornené na svoje právo podať žalobu na Všeobecný súd proti rozhodnutiu, ktoré im bolo určené, ale že toto právo nevyužili v lehote dvoch mesiacov, ako je stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ.

56

Okrem toho je pravda, že článok 263 piaty odsek ZFEÚ umožňuje normotvorcovi Únie stanoviť v aktoch, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, „osobitné podmienky a úpravy“ týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov, úradov alebo agentúr Únie, ktoré voči nim vyvolávajú právne účinky.

57

Nič to však nemení na tom, že vec C‑256/23 sa týka žaloby podanej agentúrou Únie proti právnickej osobe a že normotvorca Únie v žiadnom prípade nemôže na tomto základe rozšíriť právomoc stanovenú v článku 263 ZFEÚ tak, aby zahŕňala preskúmanie žalôb smerujúcich k vymáhaniu peňažných záväzkov uložených v takýchto aktoch orgánov, úradov alebo agentúr, pretože keby to urobil, nestanovil by „osobitné podmienky a úpravy“ týkajúce sa žalôb uvedených v tomto ustanovení, ale vytvoril by nový prostriedok nápravy, ktorý Zmluva o FEÚ neupravuje.

58

Za týchto podmienok, keďže súd Únie nemá právomoc rozhodovať o žalobe ECHA na vymáhanie poplatkov spojených s registráciou chemickej látky na základe článku 263 ZFEÚ a žiadne iné ustanovenie primárneho práva Únie nepriznáva takúto právomoc tomuto súdu, z článku 274 ZFEÚ vyplýva, že takáto žaloba je zverená vnútroštátnym súdom, ktoré majú všeobecnú právomoc rozhodovať o sporoch, v ktorých je Únia účastníkom konania (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P , EU:C:2020:576 , bod 64 a citovanú judikatúru).

62

Opačné tvrdenie, ktoré Hallertauer obhajovala pred vnútroštátnym súdom, nemožno prijať.

63

Bez ohľadu na to, či by z praktického hľadiska bolo z dôvodov efektívnosti vhodné, aby súd Únie rozhodoval nielen o zákonnosti aktov ECHA, ale aj o vykonávaní peňažných záväzkov, ktoré tieto akty ukladajú, z bodu 59 tohto rozsudku vyplýva, že to tak zjavne nie je v rámci systému opravných prostriedkov a konaní, ktoré v súčasnosti stanovuje Zmluva o FEÚ.

64

67

Druhou otázkou vo veci C‑256/23 a prvou otázkou vo veci C‑290/23, ktoré treba preskúmať spoločne a ako druhé v poradí, sa vnútroštátne súdy v týchto veciach v podstate pýtajú, či sa má článok 299 prvý odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie ECHA, ktoré ukladá určitej osobe peňažný záväzok spojený s registráciou chemickej látky u tejto agentúry, predstavuje vykonateľný titul v zmysle tohto ustanovenia.

68

Podľa článku 299 prvého odseku ZFEÚ sú akty Rady, Komisie a ECB, ktoré ukladajú peňažný záväzok osobám iným, ako sú štáty, vykonateľné.

69

Z tohto ustanovenia vyplýva, že tieto akty môžu byť predmetom núteného výkonu voči iným osobám, než sú štáty, ktorých sa týkajú (rozsudok z 9. novembra 2017, Dimos Zagoriou, C‑217/16 , EU:C:2017:841 , bod 29 ).

73

Ako naopak uviedla aj generálna advokátka v bodoch 65 až 67 svojich návrhov, viaceré nariadenia, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady alebo agentúry Únie, obsahujú ustanovenia v oblasti výkonu rozhodnutí prijatých týmito subjektmi, najmä v oblasti poplatkov spojených s konaniami o registráciu, ktoré sú v podstate totožné s ustanoveniami článku 299 ZFEÚ.

74

Platí to najmä pre článok 110 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1 ), nazvaný „Výkon rozhodnutí, ktorými sa stanovuje výška trov konania“, ktorý vo svojom odseku 1 stanovuje, že každé právoplatné rozhodnutie Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), ktorým sa stanovila výška trov konania, je vykonateľné, a vo svojich odsekoch 2 až 4 obsahuje ustanovenia, ktoré sú v podstate totožné s ustanoveniami článku 299 druhého až štvrtého odseku ZFEÚ.

75

Rovnako článok 41 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1 ), vo svojom prvom pododseku stanovuje, že pokuty a periodické sankčné platby uložené Jednotnou radou pre riešenie krízových situácií (SRB) podľa jej článkov 38 a 39 sú vymáhateľné, a vo svojom druhom až štvrtom pododseku obsahuje ustanovenia, ktoré sú v podstate totožné s ustanoveniami článku 299 druhého až štvrtého odseku ZFEÚ.

79

Bez ohľadu na to, či má ECHA túto možnosť, však treba v každom prípade konštatovať, že táto možnosť sa obmedzuje na pohľadávky týkajúce sa zamestnancov alebo bývalých členov dotknutej inštitúcie, a teda sa nevzťahuje na iné druhy pohľadávok, ako sú pohľadávky ECHA dotknuté vo veci samej, týkajúce sa vymáhania administratívnych poplatkov od súkromných subjektov.

80

Okrem toho, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 63 a 64 svojich návrhov, možnosť takto poskytnutá niektorým iným inštitúciám Únie, ako sú inštitúcie uvedené v článku 299 prvom odseku ZFEÚ, získať vykonateľný titul skôr svedčí v prospech výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého obsahuje taxatívny výpočet.

81

Napokon treba dodať, že zo znenia článku 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 274 ZFEÚ vyplýva, že prináleží členským štátom, ktoré na tento účel disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu procesnej autonómie, ktorá im prináleží v tejto súvislosti, určiť vo svojich vnútroštátnych právnych poriadkoch potrebné opravné prostriedky a upraviť procesné podmienky týchto opravných prostriedkov určených na zabezpečenie účinného výkonu rozhodnutí inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie, ktorými sa ukladajú peňažné povinnosti osobám, o aké ide vo veci samej, pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity.

O druhej otázke vo veci C‑290/23

85

Svojou druhou otázkou vo veci C‑290/23, ktorú treba preskúmať ako tretiu v poradí, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú ustanovenia článku 11 ods. 3 druhého pododseku v spojení s článkom 13 ods. 4 druhým a tretím pododsekom nariadenia č. 340/2008 vykladať v tom zmysle, že ak ECHA konštatuje, že plný registračný poplatok a administratívny poplatok sú splatné, pričom dotknutá osoba, ktorá tvrdila, že má nárok na znížený registračný poplatok, nemôže v stanovenej lehote preukázať, že má na takéto zníženie nárok, tieto ustanovenia bránia tomu, aby táto agentúra Únie podala na vnútroštátnom súde žalobu o vymáhanie dotknutého administratívneho poplatku, ak nebol zaplatený v stanovenej lehote.

86

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že článok 11 ods. 1 nariadenia č. 340/2008 stanovuje, že poplatok možno vyberať za administratívne a technické služby poskytované ECHA na žiadosť jedného z účastníkov, na ktoré sa nevzťahujú iné poplatky stanovené týmto nariadením. Článok 11 ods. 2 ďalej stanovuje, že poplatky za administratívne služby sa uhrádzajú do 30 kalendárnych dní odo dňa, keď ECHA oznámila faktúru. A napokon článok 11 ods. 3 tohto nariadenia stanovuje, že ak sa platba neuskutoční do uplynutia tejto lehoty 30 dní, ECHA stanoví druhú lehotu na platbu, a ak sa platba neuskutoční do uplynutia druhej lehoty, ECHA „žiadosť zamietne“.

87

V prvom rade, ako vyplýva z bodu 87 tohto rozsudku, článok 11 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 340/2008 sa totiž netýka zamietnutia žiadosti o registráciu.

91

Článok 13 nariadenia č. 340/2008 dopĺňa ustanovenia článku 20 nariadenia REACH týkajúce sa postupu tzv. „kontroly úplnosti žiadosti“.

92

Na rozdiel od zaplatenia registračného poplatku, ktorý je výslovne uvedený v odseku 2 tohto článku 20, zaplatenie administratívneho poplatku uvedeného v článku 13 ods. 4 druhom pododseku nariadenia č. 340/2008 nie je súčasťou tohto postupu. Aj v prípade, že nie je zaplatený, je teda žiadosť úplná a možno pristúpiť k registrácii.

93

96

Tretiu otázku položenú vo veci C‑256/23, ktorá sa týka výkladu článku 299 druhého odseku ZFEÚ, nie je potrebné preskúmať, keďže táto otázka bola položená len pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal kladne na druhú otázku v tejto veci týkajúcu sa uplatniteľnosti tohto článku 299, ktorá sa týka jeho prvého odseku. Z dôvodov uvedených v bodoch 67 až 84 tohto rozsudku však vyplýva, že na túto druhú otázku treba odpovedať záporne.

O trovách

97

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

rozhodnutie Európskej chemickej agentúry (ECHA), ktorým sa ukladá peňažný záväzok určitej osobe v súvislosti s jej žiadosťou o registráciu chemickej látky podanou tejto agentúre, nepredstavuje vykonateľný titul v zmysle tohto ustanovenia.

3.

Ustanovenia článku 11 ods. 3 druhého pododseku v spojení s článkom 13 ods. 4 druhým a tretím pododsekom nariadenia Komisie (ES) č. 340/2008 zo 16. apríla 2008 o poplatkoch Európskej chemickej agentúre podľa nariadenia č. 1907/2006

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

ak Európska chemická agentúra (ECHA) konštatuje, že plný registračný poplatok a administratívny poplatok sú splatné, pričom dotknutá osoba, ktorá tvrdila, že má nárok na znížený registračný poplatok, nemôže v stanovenej lehote preukázať, že má na takéto zníženie nárok, tieto ustanovenia nebránia tomu, aby táto agentúra Únie podala na vnútroštátnom súde žalobu o vymáhanie dotknutého správneho poplatku, ak nebol zaplatený v stanovenej lehote.