C-292/23

62023CJ0292

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 8. apríla 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Európska prokuratúra – Nariadenie (EÚ) 2017/1939 – Článok 42 ods. 1 – Procesné úkony, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám – Súdne preskúmanie vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve – Rozsah – Predvolanie svedkov – Vnútroštátne právo, ktoré neumožňuje priame súdne preskúmanie takéhoto opatrenia – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Články 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie – Zásady ekvivalencie a efektivity“

Vo veci C‑292/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado Central de Instrucción n o 6 de Madrid (Ústredný vyšetrovací súd č. 6 Madrid, Španielsko) z 26. apríla 2023 a doručený Súdnemu dvoru 3. mája 2023, ktorý súvisí s trestným konaním proti

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. septembra 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Európska prokuratúra, v zastúpení: J. F. Castillo García, L. De Matteis, splnomocnení zástupcovia, a I. de Lucas Martín, Fiscal Europeo,

–

I. R. O. a F. J. L. R., v zastúpení: N. de Dorremochea Guiot, procurador, a P. Soriano Mendiara, abogado,

–

holandská vláda, v zastúpení: E. M. M. Besselink, K. Bulterman a A. Hanje, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz, F. Blanc a H. Leupold, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 4. októbra 2024,

vyhlásil tento

Právo Únie

3

Odôvodnenia 12, 30, 32, 83 a 85 až 89 nariadenia 2017/1939 znejú:

„(12)

Bojovať proti trestným činom poškodzujúcim finančné záujmy Únie možno v súlade so zásadou subsidiarity z dôvodov jej rozsahu a účinkov lepšie na úrovni Únie. … Keďže ciele tohto nariadenia, a to posilnenie boja proti trestným činom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom zriadenia Európskej prokuratúry, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov Európskej únie vzhľadom na roztrieštenosť vnútroštátnych prokuratúr v oblasti trestných činov, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, ale vzhľadom na skutočnosť, že Európska prokuratúra má mať právomoc na trestné stíhanie týchto trestných činov, ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 [ZEÚ]. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov a zabezpečuje, aby sa ním čo najmenej zasahovalo do právnych poriadkov a inštitucionálnych štruktúr členských štátov.

…

(83)

V tomto nariadení sa požaduje, aby Európska prokuratúra osobitne rešpektovala právo na spravodlivý proces, právo na obhajobu a prezumpciu neviny, ako sú zakotvené v článkoch 47 a 48 [Charty]. … Činnosti Európskej prokuratúry by sa teda mali vykonávať v úplnom súlade s uvedenými právami a toto nariadenie by sa malo primerane uplatňovať a vykladať.

…

(85)

Na činnosti Európskej prokuratúry by sa mali uplatňovať práva súvisiace s obhajobou, ktoré sú stanovené v príslušnom práve Únie, ako napríklad v [smernici 2016/343, ako je vykonaná] vo vnútroštátnom práve. Uvedené práva by mali mať všetky podozrivé alebo obvinené osoby, v súvislosti s ktorými začne Európska prokuratúra vyšetrovanie, a rovnako by mali mať tieto osoby právo požiadať o ustanovenie znalca alebo výsluch svedka, či predloženie iných dôkazov v prospech obvineného Európskej prokuratúre ustanovené vo vnútroštátnom práve.

(86)

Preto je primerané zvážiť, aby procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, podliehali preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve. Týmto by sa malo zabezpečiť, aby procesné úkony Európskej prokuratúry uskutočnené pred obžalobou a ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám (kategória zahŕňajúca podozrivého, obeť a iné zainteresované osoby, ktorých práva môžu byť takýmito úkonmi nepriaznivo ovplyvnené), podliehali súdnemu preskúmaniu zo strany vnútroštátnych súdov. Cieľom procesných úkonov, ktoré sa týkajú voľby členského štátu, ktorého súdy budú príslušné konať vo veci daného trestného stíhania, ktorý sa určí na základe kritérií stanovených v tomto nariadení, je zakladať právne účinky voči tretím stranám, a preto by mali podliehať súdnemu preskúmaniu vnútroštátnymi súdmi, a to najneskôr v štádiu súdneho konania.

… Ak sa vo vnútroštátnom práve ustanovuje súdne preskúmanie procesných úkonov, ktorých cieľom nie je zakladať právne účinky voči tretím stranám…, toto nariadenie by sa nemalo vykladať tak, že sú ním takéto právne ustanovenia dotknuté. Okrem toho by sa od členských štátov nemalo požadovať, aby zabezpečili súdne preskúmanie príslušnými vnútroštátnymi súdmi, pokiaľ ide o procesné úkony, ktorých cieľom nie je zakladať právne účinky voči tretím stranám, ako sú napríklad ustanovenie znalcov alebo náhrada svedočného.

Napokon týmto nariadením nie sú dotknuté právomoci vnútroštátnych súdov prvého stupňa.

4

Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Úlohy“, znie:

„Európska prokuratúra je zodpovedná za vyšetrovanie, trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie… V tejto súvislosti Európska prokuratúra vedie vyšetrovania, vykonáva úkony trestného stíhania a vystupuje vo funkcii prokurátora na príslušných súdoch členských štátov až do konečného rozhodnutia vo veci.“

5

Podľa článku 8 uvedeného nariadenia, nazvaného „Štruktúra Európskej prokuratúry“:

„1. Európska prokuratúra je nedeliteľný orgán Únie, ktorý koná ako jediný úrad s decentralizovanou štruktúrou.

„Európski delegovaní prokurátori konajú v mene Európskej prokuratúry vo svojich členských štátoch a majú rovnaké právomoci ako vnútroštátni prokurátori, pokiaľ ide o vyšetrovanie, trestné stíhanie a podanie obžaloby na súd…

Európski delegovaní prokurátori sú zodpovední za vyšetrovanie a stíhanie, ktoré začali, ktoré im bolo pridelené alebo ktoré prevzali na základe práva odňať vec. …

…“

7

Článok 28 nariadenia 2017/1939, nazvaný „Vedenie vyšetrovania“, v odseku 1 znie:

„Konajúci európsky delegovaný prokurátor môže v súlade s týmto nariadením a vnútroštátnym právom sám vykonať vyšetrovacie a iné opatrenia…“

zabezpečiť všetky relevantné predmety alebo dokumenty…

c)

zabezpečiť uchovávané počítačové údaje…

d)

zaistiť nástroje trestnej činnosti alebo príjmy z nej…

e)

9

Článok 41 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah práv podozrivých a obvinených osôb“, znie:

„1. Európska prokuratúra pri vykonávaní svojich činností v plnej miere dodržiava práva podozrivých a obvinených osôb zakotvené v [Charte] vrátane práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu.

2. Každá podozrivá alebo obvinená osoba má v trestnom konaní Európskej prokuratúry aspoň procesné práva ustanovené v práve Únie vrátane smerníc týkajúcich sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní, ako sú vykonané vo vnútroštátnom práve, ako napríklad:

…

b)

3. Bez toho, aby boli dotknuté práva uvedené v tejto kapitole, podozrivé a obvinené osoby, ako aj iné osoby dotknuté konaniami Európskej prokuratúry majú všetky procesné práva, ktoré sú im k dispozícii podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva, vrátane možnosti predložiť dôkazy, požiadať o ustanovenie znalca alebo skúmanie znalcom a výsluch svedkov a požiadať, aby Európska prokuratúra inak dosiahla prijatie takýchto opatrení v prospech obvineného.“

10

V článku 42 uvedeného nariadenia s názvom „Súdne preskúmanie“ sa uvádza:

„1. Procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, podliehajú preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve. To isté platí aj pre opomenutia Európskej prokuratúry vykonať procesné úkony, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám a ktoré bola z právneho hľadiska podľa tohto nariadenia povinná prijať.

2. Súdny dvor má v súlade s článkom 267 ZFEÚ právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:

a)

4. Súdny dvor má právomoc v súlade s článkom 268 ZFEÚ vo všetkých sporoch o náhradu škody, ktorú spôsobila Európska prokuratúra.

5. Súdny dvor má právomoc v súlade s článkom 272 ZFEÚ vo všetkých sporoch na základe rozhodcovských doložiek v zmluvách, ktoré uzatvorí Európska prokuratúra.

6. Súdny dvor má právomoc v súlade s článkom 270 ZFEÚ vo všetkých sporoch týkajúcich sa zamestnancov.

7. Súdny dvor má právomoc rozhodovať o odvolaní hlavného európskeho prokurátora…, ako aj právomoc rozhodovať o odvolaní európskych prokurátorov…

8. Týmto článkom nie je dotknuté súdne preskúmanie Súdnym dvorom v súlade s článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ, pokiaľ ide o rozhodnutia Európskej prokuratúry, ktoré majú vplyv na práva dotknutých osôb podľa kapitoly VIII, a rozhodnutia Európskej prokuratúry, ktoré nie sú procesnými úkonmi, ako napríklad rozhodnutia Európskej prokuratúry týkajúce sa práva verejnosti na prístup k dokumentom alebo rozhodnutia o odvolaní európskych delegovaných európskych prokurátorov prijaté podľa článku 17 ods. 3 tohto nariadenia alebo akékoľvek iné administratívne rozhodnutia.“

Španielske právo

…

3. Vyšetrovanie sa vykonáva v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku s výnimkou osobitných prípadov, ktoré sa výslovne stanovujú v tomto organickom zákone.“

13

Článok 43 OZ č. 9/2021 stanovuje:

„1. Európsky delegovaný prokurátor môže predvolať svedka a prijať svedeckú výpoveď od akejkoľvek osoby, ktorá má vedomosti o skutočnostiach a okolnostiach relevantných na zistenie trestného činu a určenie zodpovednej osoby alebo ktorá by mohla na tento účel poskytnúť užitočné informácie.

S výnimkou osôb, ktoré sú oslobodené od povinnosti dostaviť sa na ústnu časť súdneho konania a poskytnúť svedecké dôkazy, sa každá osoba, ktorú predvolá európsky delegovaný prokurátor, musí dostaviť a poskytnúť ako svedok dôkazy o všetkom, čo je jej známe v súvislosti s otázkami, ktoré sú tejto osobe položené.

Článok 91 OZ č. 9/2021 upravuje vedenie konania o opravnom prostriedku.

16

Podľa OZ č. 9/2021 môže osoba, proti ktorej sa vedie vyšetrovanie, podať opravný prostriedok proti týmto rozhodnutiam európskeho delegovaného prokurátora:

–

rozhodnutie o začatí konania,

–

rozhodnutie, ktorým sa odmieta účasť znalca určeného obhajobou v oblasti odbornosti, ktorou sa mal zaoberať,

–

rozhodnutie o odmietnutí vylúčiť znalca,

–

rozhodnutie o zabezpečovacích opatreniach,

–

„Vyšetrujúci sudca vykonáva všetky vyšetrovacie úkony, ktoré navrhla prokuratúra, alebo akákoľvek iná osoba zúčastnená na konaní, okrem prípadov, keď sa domnieva, že nie sú potrebné a mali by nepriaznivý vplyv.

Proti rozhodnutiu o odmietnutí vykonania požadovaných opatrení možno podať opravný prostriedok na nadriadený orgán, o ktorom sa rozhodne a súčasne sa postúpi príslušnému súdu, ktorý dané rozhodnutie vydal.

…“

18

Článok 766 ods. 1 Trestného poriadku stanovuje:

„Proti rozhodnutiam vyšetrujúceho sudcu a trestného sudcu, ktoré nie sú vyňaté z možnosti podať opravný prostriedok, je možné podať opravný prostriedok na ten istý súd, ako aj opravný prostriedok na nadriadený súd. Pokiaľ sa v zákone neuvádza inak, tieto opravné prostriedky nemajú odkladný účinok.“

Rozhodnutím z 26. júla 2022 uplatnili konajúci európski delegovaní prokurátori v Španielsku svoje právo odňať vec a začali vyšetrovanie, v súvislosti s ktorým bol podaný prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

22

Rozhodnutiami z 22. augusta a 25. októbra 2022 títo európski delegovaní prokurátori v súlade s článkom 27 OZ č. 9/2021 predvolali I. R. O. a F. J. L. R. na prvý výsluch, s cieľom informovať každého z nich o tom, že sa voči nim vedie vyšetrovanie pre subvenčný podvod a uvedenie nepravdivých údajov v dokumentoch, a to na základe článku 308, alebo prípadne článku 306 Código Penal (Trestný zákon), ako aj článkov 390 a 392 Trestného zákona.

23

25

Vnútroštátny súd pritom zdôrazňuje, že článok 42 nariadenia 2017/1939 umožňuje súdne preskúmanie procesných úkonov Európskej prokuratúry, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám, a usudzuje, že takto to je aj v prípade rozhodnutia z 2. februára 2023.

26

V prvom rade sa domnieva, že toto rozhodnutie má priamy účinok na predvolané osoby, keďže porušuje jednak ich základné právo vstúpiť na územie Únie a opustiť ho, ako aj slobodne sa na ňom pohybovať, t. j. právo chránené článkom 6 Charty, a jednak ich právo na obranu zakotvené v článku 48 Charty, keďže logicky existuje možnosť, že z ich vyhlásení bude zrejmá určitá forma účasti na predmetných skutkoch a že z nich bude možné vydedukovať indície o protiprávnom konaní, pričom však Trestný poriadok nestanovuje, aby bola svedkovi pri výpovedi poskytnutá pomoc advokáta.

27

V druhom rade podľa názoru uvedeného súdu predvolanie Y. C. a I. M. B. zakladá účinky voči osobám, ktoré sú predmetom prebiehajúceho vyšetrovania. Po prvé konštatuje, že predvolanie Y. C. ako svedka napriek tomu, že už v postavení svedka vypovedal pred Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n o 1 de Getafe (Súd prvej inštancie a vyšetrovací súd č. 1 Getafe), by mohlo zakladať účinok na právo týchto osôb na konanie bez zbytočných prieťahov, keďže by to znamenalo opakovanie už uskutočnených procesných úkonov. Po druhé poznamenáva, že výpovede Y. C. a I. M. B. by mohli umožniť získať informácie o skutočnostiach v neprospech, ktoré by mohli osobe, ktorá je predmetom vyšetrovania, uškodiť.

31

Vnútroštátny súd sa tak domnieva, že dochádza k porušeniu zásady ekvivalencie, keďže OZ č. 9/2021 neumožňuje podať opravný prostriedok proti úkonom predvolania svedkov, pričom však Trestný poriadok nestanovuje žiadny druh obmedzenia, pokiaľ ide o možnosť napadnúť rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu týkajúce sa vykonania alebo odmietnutia vyšetrovacích úkonov.

32

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, tento súd konštatuje, že OZ č. 9/2021 obmedzuje súdne preskúmanie úkonov európskych delegovaných prokurátorov na taxatívne vymenované prípady. Domnieva sa, že reštriktívna povaha preskúmavacích právomocí sudcu pre záruky vyplývajúcich z tohto zákona, konkrétne z jeho článku 90, bráni výkonu práva na účinný prostriedok nápravy a práva na obhajobu, ktoré nariadenie 2017/1939 priznáva osobám podliehajúcim súdnej právomoci a ktoré vyplývajú z Charty, ako aj z hodnôt inherentne spojených s právnym štátom, na ktorých je založená Únia. Okrem toho opravný prostriedok stanovený v článku 42 ods. 1 tohto nariadenia patrí do rámca konania, ktorého hlavným cieľom je boj proti podvodom a daňovým únikom v Únii. V dôsledku uvedeného v súlade so zásadou lojálnej spolupráce existuje legitímny záujem a naliehavý dôvod všeobecného záujmu na tom, aby procesné podmienky uplatnenia tohto opravného prostriedku, ktoré sú stanovené na vnútroštátnej úrovni, nemali za dôsledok to, že by takýto opravný prostriedok, ktorý vyplýva z práva Únie, bol zbavený svojho zmyslu alebo že by došlo k obmedzeniu jeho uplatnenia.

33

Za týchto okolností Juzgado Central de Instrucción n o 6 de Madrid (Ústredný vyšetrovací súd č. 6 Madrid) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

4.

Má sa článok 2 ZEÚ, v ktorom sú stanovené hodnoty právneho štátu, na ktorých je založená Únia, v spojení jednak s právom na účinný prostriedok nápravy a právom na [spravodlivé súdne] konanie so všetkými zárukami, ktoré sú stanovené v článku 47 [Charty], a jednak so zásadou efektivity stanovenou v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni systému súdneho preskúmania úkonov európskych delegovaných prokurátorov, ktorý je v španielskych právnych predpisoch stanovený v článkoch 90 a 91 [OZ č. 9/2021] a podľa ktorého možno podať opravný prostriedok len v taxatívne stanovených prípadoch?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

34

Európska prokuratúra, španielska, francúzska a holandská vláda, ako aj Európska komisia tvrdia, že druhá otázka je neprípustná z dôvodu, že je čisto hypotetická. Konanie vo veci samej sa totiž týka toho, že osoby vyšetrované Európskou prokuratúrou napadli rozhodnutie tejto prokuratúry predvolať tretie strany ako svedkov, pričom táto otázka sa týka možnosti napadnúť toto rozhodnutie samotnými týmito svedkami.

38

Treba pritom uviesť, že spor vo veci samej sa síce skutočne týka opravného prostriedku proti rozhodnutiu z 2. februára 2023, ktorým európski delegovaní prokurátori konajúci vo veci samej predvolali Y. C. a I. M. B. ako svedkov, no tento opravný prostriedok nebol podaný týmito osobami, ale podali ho I. R. O. a F. J. L. R., ktorí sú predmetom vyšetrovania týchto európskych delegovaných prokurátorov, v rámci ktorého bolo toto rozhodnutie prijaté. V dôsledku uvedeného, keďže vnútroštátny súd nevysvetľuje dôvody, pre ktoré by napriek tomuto kontextu bolo potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku, je táto otázka neprípustná.

39

Na druhej strane cieľom tretej a štvrtej otázky je v podstate určiť, či zásady ekvivalencie a efektivity bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje možnosti podať opravný prostriedok proti procesným úkonom Európskej prokuratúry na niekoľko taxatívne vymenovaných prípadov, a ktorá preto neposkytuje ochranu rovnocennú tej, ktorú poskytujú vnútroštátne procesné normy uplatniteľné na opravné prostriedky proti rozhodnutiam prijatým vyšetrovacími sudcami – ktorí sú na vnútroštátnej úrovni ekvivalentom k európskym delegovaným prokurátorom – pri výkone ich vyšetrovacích právomocí.

40

V tejto súvislosti, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd usudzuje, že pri súčasnom stave vnútroštátneho práva proti rozhodnutiu Európskej prokuratúry, ktorým sa predvolávajú Y. C. a I. M. B. ako svedkovia a ktoré je predmetom sporu vo veci samej, nemožno podať opravný prostriedok. Okrem toho sa tento súd domnieva, že v rozpore s tým, čo tvrdí Európska prokuratúra, vnútroštátne právo sa má vykladať v tom zmysle, že proti rozhodnutiam, ktorými vyšetrovací sudca nariaďuje vykonanie vyšetrovacích úkonov v rámci vyšetrovania trestných činov, možno podať opravný prostriedok.

Svojou prvou, treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkami 47 a 48 Charty, ako aj so zásadami ekvivalencie a efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá osobám, ktoré sú predmetom vyšetrovania Európskej prokuratúry, neumožňuje priamo napadnúť na príslušnom vnútroštátnom súde rozhodnutie, ktorým európsky delegovaný prokurátor konajúci v danej veci predvoláva svedkov.

44

Podľa článku 4 nariadenia 2017/1939 „Európska prokuratúra je zodpovedná za vyšetrovanie, trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie“. V tejto súvislosti Európska prokuratúra vedie vyšetrovania, vykonáva úkony trestného stíhania a vystupuje vo funkcii prokurátora na príslušných súdoch členských štátov až do konečného rozhodnutia vo veci.

45

V článku 8 ods. 1 tohto nariadenia sa uvádza, že Európska prokuratúra je nedeliteľný orgán Únie, ktorý koná ako jediný úrad s decentralizovanou štruktúrou. Odseky 2 až 4 tohto článku 8 stanovujú, že Európska prokuratúra je organizovaná na dvoch úrovniach, a to jednak na ústrednej úrovni, ktorá pozostáva z ústredia v mieste sídla Európskej prokuratúry, a jednak na decentralizovanej úrovni, ktorú tvoria európski delegovaní prokurátori, ktorí sa nachádzajú v členských štátoch.

46

49

Normotvorca Únie uplatnil túto právomoc prijatím článku 42 tohto nariadenia, ktorého odsek 1 stanovuje, že procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, podliehajú preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve.

50

Na účely určenia, či tento článok 42 ods. 1 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje osobám, ktoré sú predmetom vyšetrovania zo strany Európskej prokuratúry, priamo napadnúť na príslušnom vnútroštátnom súde rozhodnutie, ktorým európsky delegovaný prokurátor konajúci v danej veci predvoláva svedkov, treba overiť, či takéto rozhodnutie spadá pod pojem „procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám“, v zmysle tohto ustanovenia.

51

Podľa ustálenej judikatúry z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a obsah, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ku ktorému treba dospieť tak, že sa vezme do úvahy nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou [rozsudok z 30. apríla 2024, M. N. (EncroChat), C‑670/22 , EU:C:2024:372 , bod 109 a citovaná judikatúra].

55

Zatiaľ čo, tak ako bolo pripomenuté v bodoch 49 a 52 tohto rozsudku, tento článok 42 ods. 1 priznáva vnútroštátnym súdom právomoc preskúmať procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, odseky 2 až 8 uvedeného článku 42 vymenúvajú prípady, v ktorých súdne preskúmanie činnosti Európskej prokuratúry naopak patrí do právomoci súdov Únie.

56

Konkrétne článok 42 ods. 3 nariadenia 2017/1939 priznáva súdom Únie právomoc preskúmať v súlade s článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ rozhodnutia Európskej prokuratúry odmietnuť vec, pokiaľ sú napadnuté priamo na základe práva Únie. Okrem toho podľa odseku 8 tohto článku 42 súdy Únie preskúmavajú v súlade s týmto článkom 263 štvrtým odsekom tiež tak rozhodnutia Európskej prokuratúry, ktoré majú vplyv na práva dotknutých osôb na ochranu údajov podľa kapitoly VIII tohto nariadenia, ako aj rozhodnutia Európskej prokuratúry, ktoré nie sú procesnými úkonmi, ako napríklad rozhodnutia týkajúce sa práva verejnosti na prístup k dokumentom alebo prípadné rozhodnutia o odvolaní európskych delegovaných európskych prokurátorov prijaté podľa článku 17 ods. 3 tohto nariadenia alebo akékoľvek iné administratívne rozhodnutia.

57

„Procesnými úkonmi“ v zmysle článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 sú teda úkony, ktorých zákonnosť v zásade preskúmavajú vnútroštátne súdy, s výnimkou úkonov uvedených v tomto článku 42 ods. 3, a nie sú nimi rozhodnutia týkajúce sa ochrany osobných údajov a „administratívne rozhodnutia“ Európskej prokuratúry v zmysle uvedeného článku 42 ods. 8, ktoré patria do pôsobnosti článku 263 ZFEÚ.

61

Pokiaľ ide po druhé o otázku, či sa takéto rozhodnutie má považovať za procesný úkon, „ktorého cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám“, treba na úvod uviesť, že tento výraz zodpovedá kritériu použitému v článku 263 prvom odseku ZFEÚ na vymedzenie toho, čo spadá pod pojem akty napadnuteľné na súdoch Únie v rámci žaloby o neplatnosť stanovenej v tomto článku 263.

62

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou možno žalobu o neplatnosť podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ podať proti ustanoveniam alebo opatreniam, ktoré boli prijaté inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť do záujmov fyzickej alebo právnickej osoby tým, že podstatným spôsobom menia jej právne postavenie (rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 98 , ako aj citovaná judikatúra).

63

Zo znenia článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 v spojení so všeobecnou štruktúrou tohto nariadenia a účelom tohto článku 42 teda možno vyvodiť, že normotvorca Únie tým, že odkázal na kritérium analogické kritériu uvedenému v článku 263 prvom odseku ZFEÚ, nemal v úmysle obmedziť povinné súdne preskúmanie procesných úkonov Európskej prokuratúry na určité osobitné kategórie procesných úkonov, ale mal v úmysle to, aby sa toto preskúmanie vzťahovalo aj na každý úkon procesnej povahy, ktorého cieľom je zakladať záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť do záujmov tretích strán tým, že podstatným spôsobom menia ich právne postavenie, a to predovšetkým na procesné úkony uskutočňované v rámci vyšetrovania trestných činov.

67

Treba pritom tiež pripomenúť, že na účely určenia toho, či v danom prípade napadnutý akt vyvoláva záväzné právne účinky, treba vychádzať z podstaty tohto aktu a posúdiť jeho účinky vzhľadom na objektívne kritériá, akým je aj obsah predmetného aktu, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bol tento akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie, ktorá ho prijala. Samotné tieto právomoci nemožno posudzovať abstraktne, ale ako skutočnosť, ktorá môže objasniť konkrétnu analýzu obsahu uvedeného aktu, ktorá má ústredný a nevyhnutný charakter (pozri analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia, C‑619/20 P a C‑620/20 P , EU:C:2022:722 , bod 99 , ako aj citovanú judikatúru).

68

S ohľadom na kritériá uvedené v bodoch 62 až 67 tohto rozsudku platí, že otázku, či rozhodnutie európskeho delegovaného prokurátora predvolať svedkov má za cieľ vyvolávať záväzné právne účinky, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do práv osôb, ktoré sú predmetom vyšetrovania, akými sú aj žalobcovia vo veci samej, a to tým, že podstatným spôsobom mení ich právne postavenie, nemožno rozhodnúť abstraktne a všeobecne.

69

Tieto kritériá si totiž vyžadujú posúdenie predmetného úkonu in concreto , osobitne s ohľadom na postavenie „tretej strany“, ktorá tento úkon napáda, obsah tohto úkonu, kontext, v ktorom bol uskutočnený, a právomoci orgánu, ktorý ho uskutočnil.

73

Posúdenie účinkov rozhodnutia, ktorým sa predvolávajú svedkovia, na práva osôb, ktoré sú predmetom vyšetrovania, tak do určitej miery závisí od vnútroštátnych procesných noriem, ako aj od konkrétneho kontextu vyšetrovania trestných činov, v rámci ktorého Európska prokuratúra toto rozhodnutie prijala, a teda vnútroštátne súdy príslušné na vykonanie súdneho preskúmania stanoveného v článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 sú v najlepšom postavení na vykonanie tohto preskúmania.

74

Tento výklad potvrdzujú odôvodnenia 12 a 87 tohto nariadenia. Na jednej strane z tohto odôvodnenia 12 vyplýva, že normotvorca Únie chcel v súlade so zásadami subsidiarity a proporcionality uvedenými v článku 5 ods. 3 a 4 ZEÚ obmedziť stupeň harmonizácie súdneho preskúmania procesných úkonov Európskej prokuratúry na to, čo je vo vzťahu k týmto úkonom nevyhnutne potrebné na zabezpečenie jednotnej úrovne účinnej súdnej ochrany, ktorá je v súlade s primárnym právom Únie. Na druhej strane je tento výklad koherentný aj s vysokou mierou integrácie tohto orgánu Únie do systémov trestného konania členských štátov, v rámci ktorých tento orgán vykonáva svoje právomoci, pričom ako vyplýva z odôvodnenia 87 prvého odseku uvedeného nariadenia, táto miera integrácie odôvodňuje právomoc vnútroštátnych súdov vo vzťahu k procesným úkonom uvedeným v článku 42 ods. 1 tohto nariadenia.

75

Z uvedeného vyplýva, že prináleží príslušným vnútroštátnym súdom, aby predovšetkým s ohľadom na vnútroštátne procesné pravidlá, ako aj osobitný kontext vyšetrovania trestných činov, v rámci ktorého konajú, posúdili, či rozhodnutie európskeho delegovaného prokurátora, ktorým sa predvolávajú svedkovia, má za cieľ zakladať záväzné právne účinky, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do záujmov osôb, ktoré toto rozhodnutie napádajú, akými sú v prejednávanej veci osoby, ktoré sú predmetom tohto vyšetrovania, a to tým, že podstatným spôsobom menia ich právne postavenie, a konkrétne tým, že zasahujú do ich procesných práv. Ak je to tak, uvedené rozhodnutie podlieha preskúmaniu zo strany týchto súdov na základe článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939.

79

Toto ustanovenie Zmluvy o EÚ ukladá členským štátom povinnosť, aby v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, stanovili opravné prostriedky potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Podľa judikatúry Súdneho dvora táto povinnosť zodpovedá právu každého, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, na účinný prostriedok nápravy, zakotvenému v článku 47 prvom odseku Charty. Z uvedenej povinnosti vyplýva len to, že každej osobe musí byť priznané právo napadnúť na súde akt, ktorý jej spôsobuje ujmu a ktorý je takej povahy, že môže zasiahnuť do jej práv a slobôd, a nie nevyhnutne to, že by nositeľ tohto práva na účinný prostriedok nápravy musel mať k dispozícii priamy opravný prostriedok, ktorého hlavným cieľom je spochybniť dané opatrenie, pokiaľ navyše platí, že na jednotlivých príslušných vnútroštátnych súdoch možno podať jeden alebo viacero opravných prostriedkov, ktoré mu umožňujú incidenčným spôsobom dosiahnuť súdne preskúmanie tohto opatrenia, ktorým sa zabezpečí dodržiavanie práv a slobôd, ktoré mu zaručuje právo Únie, bez toho, aby sa na tento účel musel vystaviť riziku uloženia sankcie v prípade nerešpektovania predmetného opatrenia [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, État luxembourgeois (Právo na opravný prostriedok proti žiadosti o informácie v oblasti daní), C‑245/19 a C‑246/19 , EU:C:2020:795 , body 47 , 58 a 79 , ako aj citovanú judikatúru].

80

83

Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, vnútroštátny súd vyjadril pochybnosti v súvislosti s tým, či sú uplatniteľné vnútroštátne procesné pravidlá v súlade s touto zásadou.

84

S cieľom overiť dodržanie zásady ekvivalencie treba na jednej strane identifikovať porovnateľné konania alebo žaloby a na druhej strane určiť, či sa so žalobami vychádzajúcimi z vnútroštátneho práva zaobchádza priaznivejšie ako so žalobami týkajúcimi sa ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie [rozsudok z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania), C‑180/17 , EU:C:2018:775 , bod 38 a citovaná judikatúra].

85

Pokiaľ ide o porovnateľnosť žalôb, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý priamo pozná uplatniteľné vnútroštátne procesné pravidlá, aby overil podobnosť dotknutých žalôb z hľadiska ich predmetu, dôvodu a podstatných náležitostí [rozsudok z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania), C‑180/17 , EU:C:2018:775 , bod 39 a citovaná judikatúra].

89

Je však úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či to tak je, a to vzhľadom na kritériá uvedené v bode 87 tohto rozsudku, a predovšetkým či treba odmietnuť taký výklad vnútroštátneho práva, za ktorý sa zasadzujú španielska vláda a Európska prokuratúra vo svojich písomných pripomienkach, podľa ktorého je v čisto vnútroštátnej situácii možné uplatniť procesné ustanovenia, ktoré takýto priamy opravný prostriedok nestanovujú.

90

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba konštatovať, že táto zásada v prejednávanej veci neobsahuje požiadavky, ktoré by išli nad rámec požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu, tak ako je toto zaručené v článku 47 prvom odseku Charty, ako aj v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2018, Staatssecretaris van Veiligheid en justitie (Odkladný účinok odvolania), C‑180/17 , EU:C:2018:775 , bod 43 a citovaná judikatúra]. Z bodu 79 tohto rozsudku pritom vyplýva, že tieto ustanovenia primárneho práva Únie nebránia neexistencii priameho opravného prostriedku proti procesnému úkonu Európskej prokuratúry, ktorým sa predvolávajú svedkovia, za predpokladu, že sú splnené požiadavky pripomenuté osobitne v tomto bode 79 a v bode 80 tohto rozsudku.

91

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 42 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zásadami ekvivalencie a efektivity

sa má vykladať v tom zmysle, že:

rozhodnutie, ktorým konajúci európsky delegovaný prokurátor v rámci vyšetrovania predvoláva svedkov, podlieha preskúmaniu zo strany príslušného vnútroštátneho súdu na základe tohto článku 42 ods. 1 vtedy, ak je cieľom tohto rozhodnutia zakladať záväzné právne účinky, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do záujmov osôb, ktoré toto rozhodnutie napádajú, akými sú aj osoby, ktoré sú predmetom tohto vyšetrovania, a to tým, že podstatným spôsobom menia ich právne postavenie.

V takomto prípade musí vnútroštátne právo týmto osobám zaručiť účinné súdne preskúmanie tohto rozhodnutia, a to prípadne aspoň incidenčne, zo strany súdu rozhodujúceho v trestnom konaní.

Na základe zásady ekvivalencie však platí, že ak vnútroštátne procesné ustanovenia týkajúce sa podobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy stanovujú možnosť priamo napadnúť obdobné rozhodnutie, takáto možnosť musí byť poskytnutá aj uvedeným osobám.