C-293/23

ENGIE Deutschland GmbH

proti

Landesregulierungsbehörde beim Sächsischen Staatsministerium für Wirtschaft, Arbeit und Verkehr,

za účasti:

Zwickauer Energieversorgung GmbH,

Bundesnetzagentur für Elektrizität, Gas, Telekommunikation, Post und Eisenbahnen,

–

ENGIE Deutschland GmbH, v zastúpení: D. Legler, Rechtsanwalt,

–

Landesregulierungsbehörde beim Sächsischen Staatsministerium für Wirtschaft, Arbeit und Verkehr, v zastúpení: A. Hennersdorf, J. Leuschke a K. Meißner, splnomocnené zástupkyne,

–

Zwickauer Energieversorgung GmbH, v zastúpení: K. M. Schwabe, Rechtsanwalt,

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodov 28 a 29, ako aj článku 30 a nasl. smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/944 z 5. júna 2019 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou a o zmene smernice 2012/27/EÚ ( Ú. v. ES L 158, 2019, s. 125 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou ENGIE Deutschland GmbH (ďalej len „ENGIE“) a Landesregulierungsbehörde beim Sächsischen Staatsministerium für Wirtschaft, Arbeit und Verkehr (Regulačný orgán spolkovej krajiny Sasko pri Ministerstve hospodárstva, práce a dopravy, Nemecko) (ďalej len „regulačný orgán spolkovej krajiny Sasko“) vo veci odmietnutia spoločnosti Zwickauer Energieversorgung GmbH (ďalej len „ZEV“), prevádzkovateľa distribučnej sústavy, pripojiť dve energetické zariadenia spoločnosti ENGIE ako zariadení pre vlastnú spotrebu do svojej sústavy a poskytnúť potrebné meracie miesta.

Právny rámec

Článok 2 bod 48 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/943 z 5. júna 2019 o vnútornom trhu s elektrinou ( Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 54 ) definuje „prevádzkovateľa distribučnej sústavy“ ako „prevádzkovateľa distribučnej sústavy“ v zmysle článku 2 bodu 29 smernice 2019/944.

Smernica 2019/944

5

Odôvodnenia 7, 8, 18, 65 a 68 smernice 2019/944 uvádzajú:

„(7)

S cieľom vytvoriť vnútorný trh s elektrinou by členské štáty mali posilňovať integráciu svojich vnútroštátnych trhov a spoluprácu medzi prevádzkovateľmi sústav na úrovni [Európskej ú]nie a regiónov, a zahŕňať pretrvávajúce izolované sústavy, ktoré vytvárajú energetické ostrovy, ktoré v Únii pretrvávajú.

(65)

Nediskriminačný prístup k distribučnej sústave určuje prístup k odberateľom na maloobchodnej úrovni. Na vytvorenie rovnakých podmienok na úrovni maloobchodu by sa teda mala činnosť prevádzkovateľov distribučných sústav monitorovať tak, aby sa im zabránilo využívať vertikálnu integráciu, pokiaľ ide o ich konkurenčné postavenie na trhu, a to najmä vo vzťahu k odberateľom elektriny v domácnosti i k malým odberateľom elektriny mimo domácnosti.

…

(68)

Účinné oddelenie sa môže zabezpečiť len odstránením stimulov pre vertikálne integrované podniky vedúcich k diskriminácii konkurentov, pokiaľ ide o prístup k sústave a investície. Oddelenie vlastníctva, ktoré v sebe zahŕňa vymenovanie vlastníka sústavy za prevádzkovateľa sústavy a jeho nezávislosť od akýchkoľvek záujmov týkajúcich sa dodávky alebo výroby, jednoznačne predstavuje účinný a stabilný spôsob, ako vyriešiť vnútorný konflikt záujmov a zaistiť bezpečnosť dodávok. …“

6

1.

‚odberateľ‘ je veľkoobchodný alebo koncový odberateľ elektriny;

…

7.

‚malý podnik‘ je podnik, ktorý zamestnáva menej ako 50 osôb a ktorého ročný obrat a/alebo celková ročná súvaha nepresahuje 10 miliónov EUR;

…

c)

môže sa zapojiť do výroby vrátane výroby z obnoviteľných zdrojov, distribúcie, dodávky, spotreby, agregácie, uskladňovania energie, služieb energetickej efektívnosti alebo služieb nabíjania elektrických vozidiel alebo do poskytovania iných energetických služieb svojim členom alebo spoločníkom;

12.

‚dodávka‘ je predaj elektriny odberateľom vrátane jej ďalšieho predaja

…

28.

43.

‚malá prepojená sústava‘ je každá sústava, ktorá mala v roku 1996 spotrebu menšiu ako 3000 GWh, ak sa viac ako 5 % jej ročnej spotreby získava prostredníctvom prepojenia s inými sústavami;

…“

8

Článok 4 rovnakej smernice, nazvaný „Slobodná voľba dodávateľa“, stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby všetci odberatelia mohli slobodne nakupovať elektrinu od dodávateľa, ktorého si sami vyberú, a zabezpečia, aby všetci odberatelia mohli mať súčasne viac ako jednu zmluvu o dodávke elektriny za predpokladu, že sa stanovia požadované pripojovacie a meracie body.“

10

Podľa článku 15 tejto smernice s názvom „Aktívni odberatelia“:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby koncoví odberatelia boli oprávnení konať ako aktívni odberatelia…

2. Členské štáty zabezpečia, aby aktívni odberatelia:

…

e)

e)

občianske energetické spoločenstvá podliehali… transparentným a nediskriminačným sieťovým poplatkom odrážajúcim náklady…, aby sa zabezpečilo, že prispejú primeraným a vyváženým spôsobom k celkovému rozdeleniu nákladov v systéme.

…

4. Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že občianskym energetickým spoločenstvám udelia právo spravovať distribučné sústavy v oblasti ich pôsobenia, a vymedziť príslušné postupy bez toho, aby bola dotknutá kapitola IV alebo iné pravidlá a predpisy vzťahujúce sa na prevádzkovateľov distribučných sústav. Ak sa takéto právo udelí, členské štáty zabezpečia, aby:

…

b)

14

Článok 30 tejto smernice, nazvaný „Určenie prevádzkovateľov distribučných sústav“, stanovuje:

„Členské štáty určia alebo vyžadujú, aby podniky, ktoré vlastnia alebo sú zodpovedné za distribučné sústavy, určili jedného alebo viacerých prevádzkovateľov distribučných sústav na obdobie určené členskými štátmi vzhľadom na zváženie účinnosti a hospodárskej rovnováhy.“

15

Článok 31 tejto smernice, nazvaný „Úlohy prevádzkovateľov distribučných sústav“, uvádza:

„1. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy zodpovedá za zabezpečenie toho, že sústava dlhodobo vyhovuje odôvodneným požiadavkám na distribúciu elektriny, za prevádzku, údržbu a podľa hospodárskych podmienok za rozvoj bezpečnej, spoľahlivej a účinnej distribučnej sústavy vo svojej oblasti s náležitým ohľadom na životné prostredie a energetickú efektívnosť.

10. Členské štáty alebo nimi určené príslušné orgány môžu prevádzkovateľom distribučných sústav povoliť vykonávanie iných činností, než sú činnosti stanovené v tejto smernici a v nariadení [2019/943], ak sú takéto činnosti potrebné na to, aby prevádzkovatelia distribučných sústav plnili svoje povinnosti podľa tejto smernice alebo [tohto nariadenia], za predpokladu, že regulačný orgán vyhodnotil potrebu takejto výnimky. Týmto odsekom nie je dotknuté právo prevádzkovateľov distribučných sústav vlastniť, vyvíjať, spravovať alebo prevádzkovať iné sústavy ako elektrizačné sústavy, ak toto právo členský štát alebo určený príslušný orgán udelil.“

16

Články 32 až 37 smernice 2019/944 sa týkajú stimulov na využívanie flexibility v distribučných sústavách (článok 32), integrácie elektromobility do elektrizačnej sústavy (článok 33), úloh prevádzkovateľov distribučných sústav z hľadiska spravovania údajov (článok 34), oddelenia prevádzkovateľov distribučných sústav, ak sú súčasťou vertikálne integrovaného podniku (článok 35), pravidiel vlastníctva zariadení na uskladňovanie energie prevádzkovateľmi distribučných sústav (článok 36) a povinnosti zachovania dôvernosti informácií týmito prevádzkovateľmi (článok 37).

17

Článok 38 tejto smernice s názvom „Uzavreté distribučné sústavy“ spresňuje:

„1. Členské štáty môžu stanoviť, že regulačné alebo iné príslušné orgány budú klasifikovať sústavu na distribúciu elektriny v rámci geograficky ohraničenej lokality priemyselných, obchodných alebo zdieľaných činností, ktorou sa bez toho, aby bol dotknutý odsek 4, nezásobujú odberatelia elektriny v domácnosti, ako uzavretú distribučnú sústavu, ak:

4. Príležitostné využívanie distribučnej sústavy malým počtom domácností, ktorých členovia sú v zamestnaneckom alebo inom podobnom vzťahu k vlastníkovi distribučnej sústavy a ktoré sa nachádzajú v oblasti, ktorú zásobuje uzavretá distribučná sústava, nevylučuje poskytnutie výnimky podľa odseku 2.“

18

Článok 39 uvedenej smernice spresňuje pravidlá uplatniteľné na prevádzkovateľov kombinovaných sústav.

19

Kapitola VIII rovnakej smernice, nazvaná „Záverečné ustanovenia“, obsahuje články 65 až 74.

20

Rozhodnutia o udelení výnimiek sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie .

3. Článok 43 sa nevzťahuje na Cyprus, Luxembursko a Maltu. Na Maltu sa nevzťahujú ani články 6 a 35 a na Cyprus sa nevzťahujú články 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50 a 52.

…

4. Na Cyprus a Korziku sa do 1. januára 2025 alebo neskoršieho dátumu uvedeného v rozhodnutí podľa odseku 1 tohto článku nevzťahuje článok 5.

5. Článok 4 sa nevzťahuje na Maltu do 5. júla 2027. …“

21

Nemecké právo

23

Ustanovenie § 3 Energiewirtschaftsgesetz (zákon o energetike) zo 7. júla 2005 (BGBl. I, s. 1970 a 3621) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „EnWG“) stanovuje:

„V zmysle tohto zákona sú:

…

3.

16.

‚energetické siete‘

elektrické napájacie siete a plynárenské siete na jednej alebo viacerých napäťových úrovniach alebo tlakových stupňoch s výnimkou zariadení pre vlastnú spotrebu v zmysle [bodu 24a]…

…

18.

‚dodávatelia elektriny‘

sa nachádzajú na priestorovo príbuznom území;

b)

sú napojené na energetickú sieť alebo na výrobňu;

c)

majú zanedbateľný význam pre zabezpečenie efektívnej a nenarušenej hospodárskej súťaže v dodávkach elektriny a plynu, a

d)

25

ENGIE je spoločnosť, ktorá dodáva energiu. Na viacerých miestach prevádzkuje okrem iného kogeneračné jednotky, lokálne vykurovacie siete a zariadenia na dodávku energie, pomocou ktorých dodáva teplo a elektrinu koncovým odberateľom. ZEV prevádzkuje elektrickú distribučnú sústavu Zwickau (Nemecko).

26

ENGIE dodáva na základe zmluvy o dodávke tepla s vlastníkom dotknutého pozemku, bytovým družstvom Zwickau Wohnungsbaugenossenschaft (ďalej len „ZWG“), teplo a teplú vodu do štyroch bytových domov s 96 bytovými jednotkami s rozlohou 9000 m 2 (ďalej len „oblasť 1“), ako aj do šiestich bytových domov so 160 bytovými jednotkami s rozlohou 25500 m 2 (ďalej len „oblasť 2“), pričom uvedená dodávka prebieha v oboch oblastiach prostredníctvom jednej energetickej centrály a na ňu napojenej lokálnej vykurovacej siete. Oblasti 1 a 2 susedia, avšak lokálne vykurovacie siete nie sú navzájom prepojené. Bytové domy nachádzajúce sa v oboch oblastiach boli všetky pripojené do distribučnej sústavy, ktorej prevádzkovateľom je ZEV.

27

V roku 2018 ENGIE začala projekt výstavby a prevádzky dvoch kogeneračných jednotiek s elektrickým výkonom 20 kW (oblasť 1) a 40 kW (oblasť 2), ako aj dvoch galvanicky oddelených systémov elektrického vedenia, ku ktorým sa mali odberatelia, teda nájomcovia pripojiť. ENGIE chcela nájomcom predať okrem tepla a teplej vody aj elektrinu vyrobenú v týchto kogeneračných jednotkách, pričom objem ročného tranzitu energie sa odhadoval na 288 MWh (oblasť 1) a 480 MWh (oblasť 2). Uvedená spoločnosť preto oznámila spoločnosti ZEV sieťové pripojenia pre dve samostatné zariadenia pre vlastnú spotrebu s hlavnými elektrickými prípojkami v oblastiach 1 a 2 a zaslala ZEV žiadosť o pripojenie týchto zariadení do jej siete a poskytnutie potrebných meracích miest v súlade s § 20 ods. 1d EnWG. ZEV zamietla tieto žiadosti z dôvodu, že nejde o zariadenia pre vlastnú spotrebu v zmysle § 3 bodu 24a EnWG.

31

Uplatnenie § 3 bodu 24a EnWG na zariadenia, o ktoré ide vo veci samej, by však bolo nezlučiteľné s § 2 bodmi 28 a 29, ako aj s článkom 30 a nasl. smernice 2019/944, ak by sa ukázalo, že tieto zariadenia sú neoddeliteľnou súčasťou distribučnej sústavy v zmysle týchto bodov 28 a 29. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že podľa § 3 bodu 16 EnWG zariadenia pre vlastnú spotrebu nie sú súčasťou energetickej distribučnej sústavy a ich prevádzkovatelia nie sú prevádzkovateľmi distribučnej sústavy v zmysle § 3 bodu 3 tohto zákona, a tak nepodliehajú regulácii stanovenej v § 11 a nasl. uvedeného zákona, keďže miesto pripojenia zariadenia pre vlastnú spotrebu k energetickej distribučnej sústave označuje koniec regulovanej sústavy a začatie neregulovaného zariadenia pre vlastnú spotrebu.

32

Súdny dvor sa však ešte nevyjadril k otázke, či pojem „distribučná sústava“ v zmysle smernice 2019/944 zahŕňa aj zariadenia pre vlastnú spotrebu, ako sú zariadenia uvedené v § 3 bode 24a EnWG, a odpoveď v tejto súvislosti nie je zrejmá. Hoci z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle vylúčiť určité prenosové alebo distribučné sústavy z pôsobnosti tejto smernice z dôvodu ich veľkosti alebo spotreby elektriny, otázka, ktoré štruktúry sa majú považovať za distribučné sústavy a podľa akých kritérií, zostáva otvorená.

33

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že je nepochybné, že domáce distribučné zariadenia prevádzkované prenajímateľom vo vnútri budovy, bez ohľadu na jej veľkosť, alebo energetické zariadenia patriace združeniu spoluvlastníkov, ktoré dodávajú energiu 20 rodinným domom na jedinom pozemku, nepredstavujú distribučné sústavy. V tejto veci však vzhľadom na veľkosť zariadení, o ktoré ide v spore prejednávanom pred ním, a skutočnosť, že ENGIE je zároveň prevádzkovateľom týchto zariadení a dodávateľom elektriny, nie je isté, či tieto zariadenia nie sú súčasťou distribučnej sústavy v zmysle smernice 2019/944.

Po prvé by mohlo prepojenie zariadení na dodávku energie s takýmito decentralizovanými výrobnými zariadeniami uľahčiť prechod na udržateľný nízkouhlíkový energetický systém. Keď sa však veľké množstvo porovnateľných zariadení pripojí k distribučnej sústave, jej prevádzka sa spravidla predraží a bude menej efektívna. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy, ku ktorej sú takéto zariadenia pripojené, je totiž naďalej povinný zachovať kapacitu sústavy postačujúcu na zachovanie dodávok v prípade poruchy decentralizovaných výrobných zariadení. Zároveň čoraz menej koncových odberateľov znáša celkové náklady tejto sústavy, keďže za elektrinu vyrobenú decentralizovaným výrobným zariadením a spotrebovanú v zariadení pre vlastnú spotrebu, ktoré je k nemu pripojené, sa podľa § 20 a nasl. neplatí nijaký sieťový poplatok. Z článku 15 ods. 2 písm. e) a článku 16 ods. 1 písm. e) smernice 2019/944 vyplýva, že aj aktívni odberatelia a občianske energetické spoločenstvá musia prispievať primeraným a vyváženým spôsobom k celkovému rozdeleniu nákladov systému.

36

Skutočnosť, že náklady na výstavbu, prevádzku a údržbu týchto zariadení znáša ZWG, a v konečnom dôsledku aj koncoví odberatelia – nájomcovia na základe zmluvy o dodávke tepla, vedie k narušeniu hospodárskej súťaže medzi spoločnosťou ENGIE a ostatnými dodávateľmi elektriny pretože ENGIE nemusí znášať náklady energetických zariadení určených na dodávku energie ani platiť sieťové poplatky. Z toho vyplýva, že čím viac zariadení porovnateľného typu a veľkosti ENGIE prevádzkuje, tým väčšie účinky na hospodársku súťaž možno očakávať.

O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

39

ENGIE spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom v podstate tvrdí, že vnútroštátny súd dostatočne nespresnil ani skutkový stav, ani uplatniteľné právo, a v dôsledku toho Súdny dvor nebude schopný poskytnúť užitočnú odpoveď na vyriešenie sporu vo veci samej. Okrem toho skutkové a právne spresnenia, ktoré v návrhu na začatie prejudiciálneho konania chýbajú a ktoré ENGIE podrobne uviedla, preukazujú, že položená otázka nesúvisí s predmetom sporu vo veci samej a že pochybnosti vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o prípadné účinky, ktoré by mohli mať zariadenia vo veci samej, alebo znásobenie takýchto zariadení, na ciele smernice 2019/944, na zvýšenie sieťových poplatkov platených koncovými spotrebiteľmi pripojenými výlučne k verejnej sieti alebo na hospodársku súťaž, nie sú opodstatnené.

40

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely vyhlásenia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie alebo posúdenia jeho platnosti, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky z 10. decembra 2002, der Weduwe, C‑153/00 , EU:C:2002:735 , bod 31 a citovaná judikatúra, ako aj z 30. apríla 2024, Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano, C‑178/22 , EU:C:2024:371 , bod 26 a citovaná judikatúra).

43

Za týchto podmienok nie je zjavné, že by položená otázka bola irelevantná alebo že by sa na ňu vzťahoval niektorý z prípadov vymenovaných v bode 41 tohto rozsudku, v ktorých Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu, ktorý mu bol predložený.

44

Súdny dvor je totiž v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ oprávnený rozhodnúť o výklade práva Únie len na základe skutkového stavu, ktorý mu predstaví vnútroštátny súd (rozsudky z 5. decembra 2013, Nordecon a Ramboll Eesti, C‑561/12 , EU:C:2013:793 , bod 28 , ako aj citovaná judikatúra, a zo 16. marca 2023, Colt Technology Services a i., C‑339/21 , EU:C:2023:214 , bod 30 , ako aj citovaná judikatúra). V dôsledku toho bez ohľadu na kritiku zo strany spoločnosti ENGIE vo vzťahu ku skutkovým zisteniam vnútroštátneho súdu sa preskúmanie prejudiciálnej otázky musí vykonať na základe týchto zistení (pozri analogicky rozsudok z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 34 a citovanú judikatúru).

45

Okrem toho výhrady spoločnosti ENGIE týkajúce sa pochybností vyjadrených vnútroštátnym súdom o možných účinkoch zariadení, o ktoré ide vo veci samej, alebo znásobenia takýchto zariadení, sa vzťahujú na podstatu odpovede na položenú otázku, a preto nemôžu preukázať neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

V tejto súvislosti z odôvodnenia vnútroštátneho súdu v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že skutočnosť, že takýto podnik nepodlieha týmto povinnostiam, vyplýva z toho, že takéto energetické zariadenie nepredstavuje „energetickú sieť“ v zmysle § 3 bodu 16 EnWG a že v dôsledku uvedeného sa v súlade s § 3 bodom 18 tohto zákona subjekt, ktorý prevádzkuje takéto zariadenie, nepovažuje za „dodávateľa elektriny“, a preto nespadá pod pojem „prevádzkovateľ elektrických distribučných sietí“ v zmysle § 3 bodu 3 tohto zákona. Okrem toho treba poukázať na to, že posledné uvedené ustanovenie v podstate preberá definíciu pojmu „prevádzkovateľ distribučnej sústavy“ uvedenú v článku 2 bode 29 smernice 2019/944, pričom úlohy a povinnosti „prevádzkovateľov distribučnej sústavy“ sú spresnené najmä v článkoch 30 až 39 tejto smernice, ktoré tvoria jej kapitolu IV týkajúcu sa prevádzkovania elektrických distribučných sústav.

49

Na účely odpovede na položenú otázku teda treba v prvom rade určiť, či také energetické zariadenie, aké je opísané v bode 47 tohto rozsudku, môže spadať pod pojem „distribučná sústava“ v zmysle smernice 2019/944.

50

Hoci smernica 2019/944 neobsahuje definíciu tohto pojmu ako takého, pojem „distribúcia“ je definovaný v článku 2 bode 28 tejto smernice ako „preprava elektriny vo vysokonapäťových, strednonapäťových a nízkonapäťových distribučných sústavách s cieľom jej distribuovania odberateľom, nezahŕňa však dodávku“. Pokiaľ ide o pojem „dodávka“, tento pojem označuje podľa článku 2 bodu 12 uvedenej smernice predaj elektriny „odberateľom“, pričom pojem „odberateľ“ sa podľa článku 2 bodu 1 tej istej smernice vzťahuje na veľkoobchodných alebo koncových odberateľov elektriny.

54

Naopak ani dátum, ku ktorému bola takáto sústava zriadená, ani skutočnosť, že prepravená elektrina bola vytvorená zariadením na vlastnú spotrebu v osobitnom zmysle, ktorý tomuto pojmu pripisuje vnútroštátna právna úprava, ďalej ani to, že takáto sústava je spravovaná súkromným subjektom a že je na ňu napojený obmedzený počet výrobných a spotrebných jednotiek, a napokon ani veľkosť alebo ich úroveň spotreby elektriny nepredstavujú relevantné kritériá v tejto súvislosti, keďže normotvorca Únie nezamýšľal vylúčiť určité distribučné sústavy z pôsobnosti tejto smernice na základe takýchto kritérií (pozri analogicky rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18 , EU:C:2019:868 , bod 47 a citovanú judikatúru).

55

Rovnako ani skutočnosť, že prepravovaná elektrina je vyrobená kogeneračnou jednotkou, alebo skutočnosť, že zariadenia slúžiace na túto prepravu sú každému k dispozícii bezplatne, nie sú v tejto súvislosti relevantnými kritériami, keďže normotvorca Únie nepoužil ako kritériá identifikácie distribučnej sústavy metódu výroby prepravovanej elektriny alebo sadzbu za používanie dotknutej infraštruktúry.

56

Je pravda, že smernica 2019/944 v rozsahu, v akom v súlade so svojím odôvodnením 8 sleduje zámer odstrániť pretrvávajúce prekážky dobudovania vnútorného trhu s elektrinou, nepristúpila k úplnej harmonizácii pravidiel týkajúcich sa najmä distribúcie elektriny. Okrem toho, aj keď článok 2 bod 28 tejto smernice stanovuje kritériá umožňujúce identifikovať distribučnú sústavu, toto ustanovenie ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy na vymedzenie takto identifikovanej sústavy (pozri analogicky rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18 , EU:C:2019:868 , body 50 a 51 ).

60

Za týchto podmienok majú členské štáty na účely zabezpečenia jednotného uplatnenia smernice 2019/944, ktoré umožňuje dosiahnutie vytvorenia konkurenčného trhu, teda cieľa tejto smernice, povinnosť vymedziť pojmy „distribučná sústava“ v zmysle tejto smernice odkazom len na dve kritériá, ktoré sú stanovené v jej článku 2 bode 28 a týkajú sa úrovne napätia a kategórie odberateľov, ktorým je elektrina prepravená (pozri analogicky rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18 , EU:C:2019:868 , bod 57 ).

61

Z uvedeného vyplýva, že členské štáty sa nemôžu domnievať, že určitý typ siete musí byť vylúčený z pojmu „distribučná sústava“ v zmysle smernice 2019/944 na základe kritéria, ktoré má vo vzťahu ku kritériám stanoveným v článku 2 bode 28 tejto smernice dodatočnú povahu (pozri analogicky rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18 , EU:C:2019:868 , bod 58 ).

62

Vzhľadom na to, že tento pojem si vyžaduje v celej Únii tak jednotné uplatnenie, ako aj jednotný výklad, členské štáty nie sú oprávnené vylúčiť z pôsobnosti smernice 2019/944, a to ani na základe zásady proporcionality, zariadenia, v prípade ktorých je nesporné, že slúžia na prepravu elektriny vysokého, stredného alebo nízkeho napätia určenej na predaj odberateľom (pozri analogicky rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17 , EU:C:2018:961 , body 34 až 37 ).

66

V tejto súvislosti je pravda, že článok 30 smernice 2019/944 stanovuje, že členské štáty určia alebo vyžadujú, aby podniky, ktoré vlastnia alebo sú zodpovedné za distribučné sústavy, určili jedného alebo viacerých prevádzkovateľov distribučných sústav na obdobie určené členskými štátmi s ohľadom na potreby účinnosti a hospodárskej rovnováhy.

67

Z tohto článku však nemožno vyvodiť, že členské štáty môžu vylúčiť subjekt, ktorý zodpovedá pojmu „prevádzkovateľ distribučnej sústavy“ v zmysle článku 2 bodu 29 smernice 2019/944, z pôsobnosti tejto smernice. Ak totiž v súlade s tým, čo bolo konštatované v bode 62 tohto rozsudku, členské štáty nie sú oprávnené vylúčiť z pôsobnosti uvedenej smernice zariadenia, pri ktorých je nesporné, že slúžia na prepravu elektrickej energie vysokého, stredného alebo nízkeho napätia určenej na predaj odberateľom, nemôžu byť ani oprávnené vylúčiť z pôsobnosti pojmu „prevádzkovateľ distribučnej sústavy“ v zmysle tohto článku 2 bodu 29 subjekt, ktorý je okrem iného zodpovedný za prevádzku a údržbu takéhoto zariadenia, inak by umožnili obchádzanie pôsobnosti smernice 2019/944 a narušili potrebný účinok pojmov „distribúcia“ a „distribučná sústava“ v zmysle tejto smernice, ako aj jednotné uplatňovanie práva Únie.

68

Členské štáty preto nemôžu vylúčiť z pôsobnosti pojmu „prevádzkovateľ distribučnej sústavy“ v zmysle článku 2 bodu 29 smernice 2019/944 podnik, ktorý prevádzkuje energetické zariadenie určené na dodávky elektriny do obytných domov, ak toto zariadenie slúži na prepravu elektriny vysokého, stredného alebo nízkeho napätia na účely jej dodávky koncovým odberateľom bývajúcim v týchto domoch.

Po druhé článok 38 smernice 2019/944 stanovuje, že členské štáty môžu za predpokladu splnenia podmienok stanovených v tomto článku stanoviť, že príslušné vnútroštátne orgány kvalifikujú ako „uzavretú distribučnú sústavu“ sústavu na distribúciu elektriny v rámci geograficky ohraničenej lokality priemyselných, obchodných alebo zdieľaných činností, ktorou sa bez toho, aby bol dotknutý odsek 4 tohto článku, nezásobujú odberatelia elektriny v domácnosti, a že tieto orgány teda oslobodia prevádzkovateľa takejto uzavretej distribučnej sústavy od niektorých povinností prevádzkovateľov distribučných sústav uložených podľa tejto smernice, pričom povinnosti, od ktorých je možné oslobodiť, sú vymenované v odseku 2 písm. a) až e) uvedeného článku. Z uvedeného odseku 4 však vyplýva, že príležitostné využívanie distribučnej sústavy malým počtom domácností, ktorých členovia sú v zamestnaneckom alebo inom podobnom vzťahu k vlastníkovi distribučnej sústavy a ktoré sa nachádzajú v oblasti, ktorú zásobuje uzavretá distribučná sústava, nebráni poskytnutiu výnimky podľa odseku 2.

72

75

V prejednávanej veci sa s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, nezdá, že by zariadenie, o ktoré ide vo veci samej, alebo prevádzkovateľ takého zariadenia, o ktorého ide vo veci samej, spĺňali podmienky umožňujúce využiť niektorú z výnimiek alebo niektoré z oslobodení uvedených v bodoch 69 až 74 tohto rozsudku. Konkrétne sa v prvom rade nezdá, že by takéto zariadenie mohlo spadať pod pojem „občianske energetické spoločenstvo“ v zmysle článku 2 bodu 11 smernice 2019/944, keďže prevádzkovateľ, ktorý takéto spoločenstvo kontroluje, zrejme nie je „malým podnikom“ v zmysle článku 2 bodu 7 tejto smernice. Vzhľadom na to, že zariadenie, o ktoré ide vo veci samej, nezásobuje odberateľov elektriny v domácnosti spôsobom, ktorým sa dopĺňa zásobovanie v lokalite priemyselných, obchodných alebo zdieľaných činností, ale hlavným, či dokonca výlučným spôsobom, prevádzkovateľ takéhoto zariadenia nemôže v žiadnom prípade ani využiť výnimky, ktoré článok 38 uvedenej smernice umožňuje členským štátom priznať prevádzkovateľom uzavretých distribučných sústav. Napokon okrem toho, že zariadenia, o ktoré ide vo veci samej, sa nenachádzajú v jednom z členských štátov alebo v regióne v zmysle bodu 73 tohto rozsudku, nezdá sa, že by zariadenie, o ktoré ide vo veci samej, ak by sa malo na základe kritérií pripomenutých v bode 62 tohto rozsudku kvalifikovať ako distribučná sústava v zmysle smernice 2019/944, mohlo spadať do pôsobnosti pojmu „malá prepojená sústava“ alebo „malá izolovaná sústava“ podľa tejto smernice. Navyše zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by Spolkovej republike Nemecko bola na také zariadenia, o ktoré ide vo veci samej, udelená výnimka na základe článku 66 ods. 1 uvedenej smernice, ani to, že by tento členský štát požiadal Komisiu o udelenie takejto výnimky v prospech predmetných zariadení.

78

Ak by sa umožnilo takéto vylúčenie, mohlo by to navyše ohroziť cieľ vytvorenia trhov s elektrickou energiou v Únii, ktoré sú nielen skutočne integrované, ale aj konkurenčné, spotrebiteľsky orientované, a tiež flexibilné, spravodlivé a transparentné, schopné zabezpečiť najmä dostupné ceny energií a náklady na ne v súlade s tým istým článkom 1, pretože povinnosti, ktorým podliehajú prevádzkovatelia distribučných sústav, majú za cieľ, ako v podstate vyplýva z odôvodnení 65 a 68 tejto smernice, najmä zabezpečiť spravodlivé podmienky hospodárskej súťaže na úrovni maloobchodného predaja v prospech spotrebiteľov.

79

Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, či je smernica 2019/944 uplatniteľná ratione temporis na spor vo veci samej, pričom treba zdôrazniť, že ak by tento súd napokon dospel k záveru, že na tento spor sa uplatňuje smernica 2009/72, odpoveď na položenú otázku by bola uplatniteľná mutatis mutandis . Na jednej strane totiž definície pojmov „distribúcia“ a „prevádzkovateľ distribučnej sústavy“ uvedené v článku 2 bodoch 28 a 29 smernice 2019/944 doslovne preberajú tie isté pojmy, ktoré už boli uvedené v smernici 2009/72. Na druhej strane je pravda, že ciele smernice 2019/944 sú presnejšie a podrobnejšie než ciele smernice 2009/72 a smernica 2019/944 ukladá prevádzkovateľom distribučných sústav nové úlohy a povinnosti. Nič to však nemení na tom, že pojem „distribučná sústava“ mal už v štruktúre smernice 2009/72 zásadnú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18 , EU:C:2019:868 , bod 56 ) a že cieľom tejto smernice bolo už vtedy stanoviť spoločné pravidlá týkajúce sa najmä distribúcie elektriny s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v Únii a už vtedy bola uvedená smernica zameraná najmä na dosiahnutie úplne otvoreného trhu, ktorý umožňuje všetkým spotrebiteľom slobodný výber dodávateľov a všetkým dodávateľom slobodu zásobovať svojimi produktmi odberateľov, aby sa dosiahlo dobudovanie vnútorného trhu s elektrinou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Jug, C‑31/18 , EU:C:2019:868 , body 38 a 39 ), keďže v tejto súvislosti táto smernica stanovovala najmä súbor úloh a povinností, ktoré prináležia prevádzkovateľom takýchto sústav bez toho, aby bolo možné sa od nich odchýliť mimo prípadov výslovne v nej uvedených.

bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy nevzťahujú na podnik, ktorý ako náhradu za starú distribučnú sústavu vybuduje a prevádzkuje energetické zariadenie určené na zásobovanie elektrinou vyrobenou v kogeneračnej jednotke s ročným tranzitom energie nepresahujúcim 1000 Mwh a dodávanou viacerým obytným domom, v ktorých sa nachádza maximálne 200 bytových jednotiek, pričom náklady na výstavbu a prevádzku energetického zariadenia znášajú koneční odberatelia, teda nájomcovia týchto bytov, a tento podnik predáva vyrobenú elektrinu týmto odberateľom, ak toto zariadenie slúži na prepravu elektriny vysokého, stredného alebo nízkeho napätia na účely jej predaja odberateľom a ak sa neuplatní žiadna z výnimiek alebo odchýlok od týchto povinností, ktoré sú výslovne stanovené v tejto smernici.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.