C-300/23

62023CJ0300

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 12. decembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Hypotekárny úver – Podmienka stanovujúca pohyblivú úrokovú sadzbu – Referenčný index založený na ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) hypotekárnych úverov poskytnutých sporiteľňami – Úradný index stanovený uverejneným správnym aktom – Údaje uvedené v odôvodnení tohto aktu – Kontrola týkajúca sa požiadavky transparentnosti – Posúdenie nekalej povahy – Zásada efektivity“

Vo veci C‑300/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de Primera Instancia n o 8 de Donostia – San Sebastián (Súd prvej inštancie č. 8 San Sebastián, Španielsko) rozhodnutím z 27. apríla 2023, doručeným Súdnemu dvoru 10. mája 2023, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda ôsmej komory S. Rodin, vykonávajúci funkciu predsedu deviatej komory, sudcovia J. Passer a O. Spineanu–Matei (spravodajkyňa),

generálna advokátka: L. Medina,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz, P. Kienapfel a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu po prvé článku 3 ods. 1, článku 5, článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288), po druhé článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) ( Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22 ), ako aj po tretie zásady efektivity.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13:

„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad ] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

4

Článok 4 tejto smernice stanovuje:

„1. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť [nekalá povaha – neoficiálny preklad ] zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená [ktoré sú predmetom zmluvy – neoficiálny preklad ] a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné [Posúdenie nekalej povahy podmienok sa netýka ani definície hlavného predmetu zmluvy, ani primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami a tovarom poskytovanými ako protihodnota na strane druhej, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad ].“

7

Článok 7 ods. 1 tejto smernice znie:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

8

Podľa článku 8 uvedenej smernice:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné [prísnejšie opatrenia zlučiteľné – neoficiálny preklad ] so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Smernica 93/13 bola prebratá do španielskeho práva prostredníctvom Ley 7/1998, sobre condiciones generales de la contratación (zákon č. 7/1998 o všeobecných zmluvných podmienkach) z 13. apríla 1998 (BOE č. 89 zo 14. apríla 1998, s. 12304).

11

V článku 5 ods. 5 tohto zákona v znení Ley 5/2019, de regulación de los contratos de crédito inmobiliario (zákon č. 5/2019, ktorým sa upravujú zmluvy o hypotekárnom úvere), z 15. marca 2019 (BOE č. 65, zo 16. marca 2019) sa stanovuje, že podmienky vložené netransparentným spôsobom do zmlúv v neprospech spotrebiteľov sú absolútne neplatné.

Všeobecný zákon o ochrane spotrebiteľov a užívateľov

12

Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2007, ktorým sa prepracováva všeobecný zákon o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalšie doplňujúce zákony) zo 16. novembra 2007 (BOE č. 287, z 30. novembra 2007, s. 49181), zaviedol prepracované znenie tohto zákona, ktorý bol zmenený zákonom č. 5/2019 (ďalej len „všeobecný zákon o ochrane spotrebiteľov a užívateľov“).

…

d)

Presné informácie o rôznych tovaroch alebo službách, ako aj poučenie a zjednodušené vysvetlenie na účely podpory znalostí o používaní, spotrebe alebo vhodnom užívaní týchto tovarov alebo služieb.

…“

14

Článok 60 tohto všeobecného zákona s názvom „Informačná povinnosť pred uzatvorením zmluvy“ v odseku 1 stanovuje:

…

c)

Dobrá viera a spravodlivá rovnováha v právach a povinnostiach strán, ktorá v každom prípade vylučuje uplatnenie nekalých podmienok.“

16

Článok 82 ods. 1 všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov s názvom „Pojem nekalá podmienka“ stanovuje:

„Za nekalé podmienky sa považujú všetky podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ako aj všetky praktiky, ktoré neboli výslovne schválené a ktoré napriek požiadavke dobrej viery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy ku škode spotrebiteľa a užívateľa.“

Článok 1303 Código Civil (Občiansky zákonník) stanovuje:

„Ak je záväzok vyhlásený za neplatný, zmluvné strany si musia navzájom vrátiť veci, ktoré sú predmetom zmluvy, výnosy z týchto vecí a cenu zvýšenú o úroky bez toho, aby boli dotknuté nasledujúce články.“

19

Podľa článku 1306 bod 2 tohto zákonníka:

Ak čin, ktorý je nemorálnym konaním, nie je trestným činom, uplatňujú sa tieto pravidlá:

…

Obežník 8/1990 bol zmenený najmä prostredníctvom circular 5/1994, a entidades de crédito (obežník č. 5/1994 určený úverovým inštitúciám) z 22. júla 1994 (BOE č. 184 z 3. augusta 1994, s. 25109), ktorým sa doplnila najmä príloha VIII k obežníku č. 8/1990. Juzgado de Primera Instancia n. o 8 de Donostia – San Sebastián (Súd prvej inštancie č. 8 San Sebastián, Španielsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, v tejto súvislosti pripomína, že obežník č. 8/1990 v znení obežníka č. 5/1994 (ďalej len „zmenený obežník č. 8/1990“) nebol predmetom konsolidovaného znenia uverejneného v Boletín Oficial del Estado ,

22

Zmenený obežník č. 8/1990 stanovil určité oficiálne referenčné indexy pre hypotekárne úvery. Medzi nimi sa nachádzali rôzne priemerné sadzby hypotekárnych úverov s dobou splatnosti dlhšou ako tri roky na účely nadobudnutia nehnuteľnosti určenej na bývanie za trhovú cenu (ďalej len „IRPH“), vrátane IRPH pre úvery poskytované sporiteľňami (ďalej len „IRPH sporiteľní“).

23

IRPH sporiteľní je definovaná v prílohe VIII k zmenenému obežníku č. 8/1990 takto:

„… jednoduchý priemer priemerných úrokových sadzieb vážených istinou v rámci úverových operácií zabezpečených záložným právom k nehnuteľnosti, ktorých doba splatnosti je tri a viac rokov, na nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na bývanie za trhovú cenu, ktoré sporiteľne začali alebo obnovili počas referenčného mesiaca indexu. Tieto vážené priemerné úrokové sadzby sú ekvivalentné ročné sadzby, ktoré Španielskej centrálnej banke za tieto úvery oznámili všetky sporiteľne…“

Ley 14/2013, de apoyo a los emprendedores y su internacionalización (zákon č. 14/2013 o podpore podnikateľov a ich internacionalizácii), z 27. septembra 2013 (BOE č. 233, z 28. septembra 2013, s. 78787), obsahuje pätnáste dodatkové ustanovenie, ktoré okrem iného stanovuje, že od 1. novembra 2013 zaniká IRPH sporiteľní.

27

Odseky 2 až 4 tohto dodatkového ustanovenia znejú takto:

„2. Odkazy na sadzby uvedené v predchádzajúcom odseku sa s účinnosťou od nasledujúcej revízie uplatniteľných sadzieb nahradia náhradnou sadzbou alebo náhradným referenčným indexom, ktoré stanovuje zmluva.

3. Ak neexistuje sadzba alebo referenčný index stanovený v zmluve alebo ak táto sadzba alebo tento index patrí k zaniknutým indexom alebo sadzbám, predmetná sadzba alebo index sa nahradí oficiálnou úrokovou sadzbou nazvanou [IRPH úverových inštitúcií] s maržou rovnajúcou sa aritmetickému priemeru rozdielov medzi sadzbou, ktorá sa ruší, a vyššie uvedenou sadzbou, vypočítanou na základe údajov dostupných v období odo dňa uzavretia zmluvy do dňa skutočného nahradenia sadzby.

…

30

V spornej zmluvnej podmienke sa uvádza, že tento index zodpovedá jednoduchému priemeru priemerných úrokových sadzieb vážených istinou pre hypotekárne úvery poskytnuté sporiteľňami s dobou splatnosti tri alebo viac rokov na účely nadobudnutia nehnuteľnosti určenej na bývanie za trhovú cenu bez akejkoľvek zmeny, a že referenčnou hodnotou je hodnota posledného indexu uverejneného Španielskou centrálnou bankou v mesiaci predchádzajúcom každému dátumu, v ktorom má dôjsť k revízii úrokovej sadzby, alebo prípadne posledný index uverejnený Španielskou centrálnou bankou pred uvedeným predchádzajúcim mesiacom.

31

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že sporná zmluvná podmienka neuvádza záverečnú časť definície IRPH sporiteľní uvedenú v prílohe VIII k zmenenému obežníku č. 8/1990, podľa ktorej tieto „vážené priemerné úrokové sadzby“ predstavujú RPMN, ktoré všetky sporiteľne oznámili Španielskej banke pre príslušné operácie.

32

Dňa 4. marca 2022 podal NB na vnútroštátny súd, žalobu, ktorou sa okrem iného domáhal určenia nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky.

36

Okrem toho vnútroštátny súd konštatuje, že sporná zmluvná podmienka obsahuje definíciu IRPH sporiteľní, ktorá neobsahuje časť tejto definície týkajúcu sa skutočnosti, že tento index je založený na RPMN. Dospel k záveru, že priemerný spotrebiteľ, ktorý nepozná obežníky Španielskej centrálnej banky určené úverovým inštitúciám a ktorého jeho zmluvný partner neinformoval o tom, že IRPH sporiteľní zodpovedá RPMN, ani o podrobnostiach obsiahnutých v obežníku č. 5/1994 týkajúcich sa výšky IRPH vo vzťahu k trhovej sadzbe, nemá dôvod žiadať o informácie na túto tému vo fáze pred uzavretím zmluvy, keďže sa domnieva, že návrh zmluvy, ktorý mu bol predložený, je zaujímavý, keďže stanovuje nižšiu maržu, než sú marže obvykle stanovené v zmluvách, v ktorých sa úroková sadzba stanovuje vo vzťahu k referenčnému indexu Euribor (medzibanková sadzba v eurách).

37

Tieto úvahy sú uvedené na podporu prvej až tretej a piatej otázky.

38

Vnútroštátny súd ďalej odkazuje na judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), z ktorej vyplýva, že požiadavka transparentnosti, pokiaľ ide o zloženie a výpočet IRPH, je nevyhnutne splnená z dôvodu uverejnenia obežníka č. 8/1990 v Boletín Oficial del Estado a spôsobu výpočtu týchto indexov, takže úverová inštitúcia, ktorá zahrnie takýto index do svojich zmluvných podmienok, nie je povinná zahrnúť do úverovej zmluvy úplnú definíciu tohto indexu. Táto judikatúra vychádzala výlučne z bodov 53 a 56 rozsudku z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch ( C‑125/18 , EU:C:2020:138 ), s vylúčením jeho bodov 51, 52, 54 a 55.

42

Tieto pochybnosti sú základom deviatej a desiatej otázke.

43

Nakoniec vnútroštátny súd odkazuje aj na smernicu 2005/29, o ktorej sa domnieva, že bola uplatniteľná v čase uzavretia zmluvy o úvere spornej vo veci samej. Domnieva sa, že neexistencia dôležitých prvkov v definícii IRPH sporiteľní v tejto zmluve môže predstavovať opomenutie podstatnej informácie v zmysle článku 7 tejto smernice, a teda predstavovať klamlivú praktiku. Ak by to tak bolo, kladie si otázku, či takéto zistenie môže vylúčiť dobrú vieru v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.

44

Tieto úvahy sú uvedené na podporu jedenástej a dvanástej otázky.

48

Po druhé vnútroštátny súd poukazuje na judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorej použitie úradného indexu, ktorý používajú orgány verejnej moci na financovanie dotovaného bývania, nemôže byť v rozpore s požiadavkou dobrej viery.

49

Na jednej strane však konštatoval, že použitie úradného indexu sa vyžaduje pri uzatváraní zmluvy o hypotekárnom úvere a že orgány verejnej moci, ktoré použili IRPH, tak urobili s prihliadnutím na upozornenie, ktoré vydala Španielska centrálna banka v odôvodnení obežníka č. 5/1994.

50

Po tretie a nakoniec, v prípade, že sa konštatuje, že sporná zmluvná podmienka je nekalá a že zmluva o úvere sporná vo veci samej by v zásade nemohla bez tejto podmienky ďalej existovať, vnútroštátny súd sa domnieva, že by mal zvážiť, či umožní spotrebiteľovi vybrať si medzi zrušením tejto zmluvy alebo v jej pokračovaní nahradením spornej zmluvnej podmienky odkazom na index stanovený dispozitívnym zákonom, najmä s prihliadnutím na bod 52 uznesenia zo 17. novembra 2021, Gómez del Moral Guasch ( C‑655/20 , EU:C:2021:943 ).

54

Po prvé v prípade, že sa spotrebiteľ rozhodne pokračovať v zmluve, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že dispozitívne ustanovenie, ktoré identifikuje a ktoré malo zabezpečiť kontinuitu zmlúv po nespornom zániku IRPH sporiteľní a IRPH bánk, malo podľa neho za cieľ zachovať rovnováhu medzi plneniami strán, zatiaľ čo uznanie nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky by znamenalo, že vytvára situáciu nerovnováhy, ktorú by bolo potrebné napraviť. Za týchto okolností tento súd zastáva názor, že obnovenie rovnováhy medzi plneniami strán by viedlo k uplatneniu zápornej marže na referenčný index určený spornou zmluvnou podmienkou v súlade s tým, čo odporučila Španielska centrálna banka v odôvodnení obežníka č. 5/1994.

55

Po druhé v prípade, že sa spotrebiteľ rozhodne zrušiť zmluvu, vnútroštátny súd sa domnieva, že uplatnenie článku 1303 Občianskeho zákonníka, ktoré by znamenalo vzájomné vrátenie plnení spolu s úrokmi, by bolo v prospech finančnej inštitúcie, zatiaľ čo táto inštitúcia by bola hypoteticky zodpovedná za zrušenie tejto zmluvy. V prípade uplatnenia tohto článku by finančná inštitúcia mala nárok na úroky v zákonnej sadzbe, ktorá je vyššia ako zmluvná úroková sadzba, z celého kapitálu požičaného odo dňa uzavretia uvedenej zmluvy. Zrejme by to tak nebolo, ak by sa uplatnil článok 1306 bod 2 tohto zákonníka, čo by bolo zrejme možné, za predpokladu, že by sa rozhodlo, že zmluva o úvere sporná vo veci samej musí byť zrušená z dôvodu jej „nemorálneho konania“ v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia a že toto nemorálne konanie možno pripísať výlučne tejto inštitúcii, keďže ide o adhéznu zmluvu uloženú dlžníkovi.

2.

Skutočnosť, že úverové inštitúcie uplatňujú záporné rozdiely, redukčné koeficienty alebo percentuálne IRPH, ako stanovuje Španielska centrálna banka, len v prípadoch, v ktorých je účelom zmlúv o hypotekárnom úvere nadobudnutie nehnuteľnosti, ktorá má slúžiť ako dotované bývanie, a dohliadajú na ne orgány verejnej moci, a naopak neuplatňujú tieto záporné rozdiely, redukčné koeficienty alebo percentuálne IRPH, ak sa hypotekárny úver, ktorý je predmetom zmluvy, použije na nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na bývanie za trhovú cenu, bez dohľadu orgánov verejnej moci, môže predstavovať spôsob vzniku… nerovnováhy v rozpore s požiadavkou dobrej viery, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 1 smernice [93/13]?

3.

Je v rozpore s článkom 6 ods. 1 smernice [93/13] platnosť podmienky, ktorou sa do zmluvy vkladá IRPH sporiteľní, ktorá sa mesačne stanovuje na základe údajov získaných pri použití podmienok, ktoré boli vyhlásené za nekalé, ak sa konštatovalo, že položky, ktoré sú súčasťou RPMN operácií týkajúcich sa hypotekárneho úveru, ktoré sa mesačne používali na určenie IRPH sporiteľní, ako je to v prípade poplatku za poskytnutie úveru alebo určitých výdavkov, ktoré sa mali zaplatiť predajcovi alebo dodávateľovi, sú nekalé?

4.

Je v rozpore s bodmi 51, 52, 54 a 55 rozsudku [z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch ( C‑125/18 , EU:C:2020:138 ),] vnútroštátna judikatúra, akú stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorej bez toho, aby bolo potrebné vykonať overovania a preverovania vyžadované v uvedených bodoch, vnútroštátny súd musí konštatovať, že podmienka, ktorou sa do zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom vkladá referenčný index IRPH, v každom prípade spĺňa kritérium transparentnosti v dôsledku toho, že definícia tohto indexu… je stanovená v obežníku č. 5/1994… uverejnenom v [ Boletín Oficial del Estado (BOE č. 184, z 3. augusta 1994)]…, pričom spotrebiteľ o tom nevie?

c)

či uplatní záporný rozdiel na maržu referenčnej sadzby s cieľom kompenzovať toto zvýšenie;

a to s cieľom uľahčiť, aby spotrebiteľ mohol skutočne porovnať jednotlivé možné referenčné sadzby a mohol sa dozvedieť, či sa v zmluve, ktorú sa chystá uzavrieť, zaviaže zaplatiť čiastočne duplicitné poplatky a aká je ich výška, a prípadne ich mohol napadnúť?

6.

Je v rozpore s bodom 57 písomných pripomienok Európskej komisie [vo veci C‑125/18], s bodmi 2 a 125 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát [Szpunar vo veci Gómez del Moral Guasch ( C‑125/18 , EU:C:2019:695 ),] a s bodmi 51, 52, 54 a 55 rozsudku [z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch ( C‑125/18 , EU:C:2020:138 ),] vnútroštátna judikatúra, akú stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorej je predajca alebo dodávateľ, ktorý uzatvára zmluvu, zbavený akejkoľvek zodpovednosti za informovanie spotrebiteľa o fungovaní metódy výpočtu [referenčného] indexu IRPH a o ekonomických dôsledkoch, ktoré z toho vyplývajú, pričom táto zodpovednosť sa prenesie na samotného spotrebiteľa, ktorý vzhľadom na to, že nemá finančné znalosti, musí sám hľadať také informácie a nájsť a pochopiť definíciu uverejnenú v [ Boletín Oficial del Estado ], v ktorej nie je výslovne uvedené nič, pokiaľ ide o začlenenie marží a výdavkov do [tohto] indexu…, k čomu musí sám dospieť na základe poznatku, že [uvedený] index sa určuje raz mesačne prostredníctvom priemeru RPMN referenčných operácií?

7.

9.

Je oslobodenie predajcu alebo dodávateľa od povinnosti uviesť v zmluve úplnú definíciu referenčného indexu určeného na výpočet pohyblivej úrokovej sadzby a poskytnúť mu informačnú brožúrku, ktorá uvádza skorší vývoj tohto indexu, stanovenej v uznesení [zo 17. novembra 2021, Gómez del Moral Guasch ( C‑655/20 , EU:C:2021:943 )], kategorické a bezpodmienečné, alebo je naopak podmienené tým, že vzhľadom na preukázané informácie poskytnuté predajcom alebo dodávateľom je spotrebiteľ, ktorý uzatvára zmluvu, už schopný pochopiť fungovanie metódy výpočtu [tohto] indexu, aby tak mohol na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť potenciálne významné ekonomické dôsledky na jeho finančné záväzky?

10.

Vzťahuje sa takéto oslobodenie aj na prípady, v ktorých na základe vnútroštátneho predpisu účinného v čase uzavretia zmluvy existuje povinnosť uviesť v zmluve úplnú definíciu referenčného indexu určeného na výpočet pohyblivej úrokovej sadzby a poskytnúť informačnú brožúrku, ktorá uvádza skorší vývoj tohto indexu?

11.

Ak sa uplatní smernica [2005/29] o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, možno skutočnosť, že predajca alebo dodávateľ opomenie také dôležité informácie, ako [sú informácie týkajúce sa] osobitné[ho] fungovani[a] metódy výpočtu… IRPH, jej určenie na základe sadzieb RPMN referenčných operácií, čo má za následok, že do jej výšky sa začlenia priemerné marže, poplatky a výdavky na tieto operácie, jej sústavný vývoj nad úrovňou [referenčného] indexu Euribor počas všetkých rokov od jej vytvorenia a existencia upozornenia Španielskej centrálnej banky určeného finančným inštitúciám, pokiaľ ide o potrebu vložiť záporný rozdiel s cieľom zabrániť tomu, aby bola RPMN operácie vyššia než trhová RPMN, chápať ako klamlivú praktiku vzhľadom na článok 7 tejto smernice?

15.

Je v rozpore s bodom 69 rozsudku [zo 14. marca 2013, Aziz ( C‑415/11 , EU:C:2013:164 ),] a s pojmom nerovnováha ‚napriek požiadavke [dobrej viery]‘ vnútroštátna judikatúra, akú stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorej je nelogické tvrdiť, že predajca alebo dodávateľ nekonal v dobrej viere, ak použil oficiálny [referenčný index], ktorý reguluje Španielska centrálna banka a ktorý obvykle používajú orgány verejnej moci vo svojich plánoch dotovaného bývania, a tak vo všetkých prípadoch dospel k záveru, že predajca alebo dodávateľ konal v dobrej viere, bez toho, aby bolo potrebné [skúmať], či predajca alebo dodávateľ mohol rozumne očakávať, že ak by zaobchádzal so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, tento spotrebiteľ by súhlasil so spornou podmienkou po individuálnom dohodnutí?

16.

Má sa bod 69 rozsudku [zo 14. marca 2013, Aziz ( C‑415/11 , EU:C:2013:164 ),] v rámci sporu týkajúceho sa vloženia do zmluvy [o hypotekárnom úvere] podmienky stanovujúcej [úrokovú sadzbu indexovanú vo vzťahu k] IRPH sporiteľní s cieľom určiť zmluvnú cenu vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí preskúmať, či sa predajca alebo dodávateľ mohol domnievať, že spotrebiteľ by po individuálnom dohodnutí súhlasil s vložením tejto podmienky do zmluvy, ak by tento spotrebiteľ chápal fungovanie metódy výpočtu IRPH sporiteľní, poznal jej vývoj aspoň počas dvoch rokov pred uzavretím zmluvy a bol informovaný o tom, že Španielska centrálna banka vo svojom obežníku č. 5/1994 upozornila na to, že je prípadne potrebné vložiť do zmluvy záporný rozdiel, pričom predajca alebo dodávateľ sa nechcel riadiť týmto upozornením?

20.

Vzhľadom na to, že Španielska centrálna banka tvrdí, že napriek všetkým [relatívnym] námietkam, ktoré možno vzniesť voči IRPH sporiteľní, by sa predišlo, ak by bol… vložený zodpovedajúci záporný rozdiel, má sa článok 6 ods. 1 smernice [93/13] vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd po určení, že podmienka, ktorou sa do zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom vkladá IRPH sporiteľní, je nekalá, so spätnou účinnosťou nahradil maržu, ktorá bola vložená do zmluvy [o hypotekárnom úvere], záporným rozdielom, ktorý mal byť [stanovený] v čase jej uzavretia, pričom spotrebiteľovi sa vráti suma, ktor[ú zaplatil] neoprávnene, spolu s úrokmi, a to s cieľom zabrániť neplatnosti zmluvy a [zmeniť ju] na zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť podľa upozornenia Španielskej centrálnej banky?

21.

Je v rozpore s článkom 7 ods. 1 smernice [93/13], ak sa po určení, že podmienka, ktorou sa do zmluvy [o hypotekárnom úvere] uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom vkladá sadzba IRPH sporiteľní, je nekalá, a po určení, že táto zmluva je neplatná z dôvodu, že po vypustení tejto podmienky nemôže ďalej existovať, uplatnia účinky článku 1303 Občianskeho zákonníka, takže porušovateľ je zvýhodnený tým, že získa späť celý [požičaný kapitál] spolu so zákonnými úrokmi, ktor[ých sadzba je] vyššia než úroky stanovené v zmluve a ktoré sa uplatnia na celý úver od prvého dňa?

22.

Vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o adhéznu zmluvu, ktorá sa skladá zo všeobecných podmienok, ktoré neboli dohodnuté a ktoré jednostranne určil predajca alebo dodávateľ, [pričom] len on je zodpovedný za to, že do zmluvy boli vložené nekalé podmienky týkajúce sa položiek, ktoré majú podstatný význam pre cenu, má sa článok 7 ods. 1 smernice [93/13] vykladať v tom zmysle, že predajca alebo dodávateľ zodpovedá za nemorálne konanie, ktoré spôsobilo neplatnosť zmluvy ako celku, a v dôsledku toho sa uplatní článok 1306 bod 2 Občianskeho zákonníka?“

V prvom rade treba po prvé pripomenúť, že prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru a na ktoré sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Preto, pokiaľ sa položená otázka týka výkladu alebo platnosti právneho predpisu Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť, okrem prípadu, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na uvedenú otázku (rozsudok z 21. decembra 2021, Trapeza Peiraios, C‑243/20 , EU:C:2021:1045 , bod 25 a citovaná judikatúra). Po druhé podľa článku 94 písm. a) a c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí rozhodnutie o postúpení veci obsahovať „stručné zhrnutie“ skutkových okolností a „uvedenie“ dôvodov návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

60

Návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje údaje o skutkových okolnostiach konania vo veci samej, ktoré sú síce obmedzené, ale dostatočné na to, aby umožnili pochopiť rozsah položených otázok a ich relevantnosť pre riešenie tejto veci a aby Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočné odpovede a zároveň umožnili vládam členských štátov a ostatným zainteresovaným stranám predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

64

Žalovaná vo veci samej prakticky spochybňuje aj prípustnosť všetkých položených otázok z dôvodu, že judikatúra Súdneho dvora už obsahuje odpovede na tieto otázky.

65

V tejto súvislosti treba uviesť, že takáto okolnosť by za predpokladu, že by bola preukázaná, mohla odôvodniť len vydanie odôvodneného uznesenia na základe článku 99 rokovacieho poriadku, a nie zamietnutie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Okrem toho treba uviesť, že hoci odpoveď na niektoré otázky možno vyvodiť z judikatúry, nie je to tak v prípade všetkých otázok.

66

V dôsledku toho je návrh na začatie prejudiciálneho konania prípustný bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie prípustnosti niektorých otázok.

Devätnásta až dvadsiata druhá otázka sa týkajú dôsledkov zistenia, že takáto podmienka môže byť nekalá.

70

Prejudiciálne otázky treba preskúmať práve v tomto poradí.

O štvrtej a šiestej až desiatej otázke, ako aj čiastočne o piatej otázke týkajúcich sa dodržiavania požiadavky transparentnosti

71

Na úvod treba uviesť, že v súlade s článkom 267 prvého odseku ZFEÚ má Súdny dvor právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa len výkladu Zmlúv a aktov prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Európskej únie. Nemôže teda rozhodovať ani o výklade návrhov generálneho advokáta v rámci predchádzajúceho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani o pripomienkach predložených inštitúciou v rámci takéhoto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

74

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti pripomína, že spotrebiteľ má v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom horšie postavenie, pokiaľ ide o informácie, najmä pokiaľ ide o presný rozsah pojmu „RPMN“, že spôsob výpočtu indexu, akým je IRPH, môže sťažiť porovnanie návrhu zmluvy obsahujúcej podmienku o úprave úrokovej sadzby odkazom na takýto index s návrhmi, ktoré stanovujú úpravu úrokovej sadzby odkazom na indexy, ktoré zodpovedajú nominálnym úrokovým sadzbám, a nie RPMN, a že pre spotrebiteľa je ťažké určiť, do akej miery použitie indexu, akým je IRPH, nepriamo znamená platbu iných marží, poplatkov alebo výdavkov, ako sú tie, ktoré sú výslovne stanovené v jeho vlastnej zmluve.

75

Na účely zodpovedania na otázky formulované v bode 73 tohto rozsudku treba pripomenúť, že informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch uvedeného uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím zmluvy majú pre spotrebiteľa zásadný význam. Najmä na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré predajca alebo dodávateľ vopred vypracoval [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22 , EU:C:2023:578 , bod 51 a citovaná judikatúra].

76

V dôsledku toho a vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 je založený na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informácií, požiadavka transparentnosti sa má vykladať široko [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22 , EU:C:2023:578 , bod 52 a citovaná judikatúra].

80

Medzi relevantné skutočnosti, ktoré musí vnútroštátny súd vziať do úvahy pri vykonávaní potrebných overení v tejto súvislosti, patrí nielen obsah informácií, ktoré poskytol veriteľ v rámci vyjednávania dotknutej zmluvy o úvere, ale aj okolnosť, že hlavné údaje týkajúce sa výpočtu referenčného indexu sú ľahko dostupné z dôvodu ich uverejnenia [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22 , EU:C:2023:578 , bod 56 a citovaná judikatúra].

81

V prípade zmluvy o úvere s pohyblivou úrokovou sadzbou, čiže presnú hodnotu tejto úrokovej sadzby nemožno určiť na celú dobu trvania tejto zmluvy, je totiž dôležité, aby bol referenčný index, na ktorý uvedená zmluva odkazuje, stanovený oficiálne uverejneným správnym aktom, pretože dlžníci tak majú v zásade prístup k informáciám, ktoré môžu priemernému spotrebiteľovi umožniť pochopiť spôsob výpočtu tohto indexu.

82

Ak však takéto uverejnenie môže viesť k tomu, že podnikateľ s úvermi je oslobodený od povinnosti poskytnúť potenciálnemu dlžníkovi určité informácie týkajúce sa podmienky o pravidelnej úprave úrokovej sadzby navrhovaného úveru, je to pod podmienkou, že so zreteľom na verejne dostupné a prístupné informácie a informácie poskytnuté prípadne predajcom alebo dodávateľom, priemerný spotrebiteľ, riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, bol schopný pochopiť praktické fungovanie spôsobu výpočtu pohyblivej úrokovej sadzby, najmä pokiaľ zahŕňa referenčný index, a tak na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť potenciálne významné ekonomické dôsledky takejto podmienky na jeho finančné záväzky (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. novembra 2021, Gómez del Moral Guasch, C‑655/20 , EU:C:2021:943 , body 29 a 34 ).

86

Naopak sporná podmienka obsahuje definíciu IRPH sporiteľní. Vnútroštátny súd však uvádza, že táto definícia je neúplná, keďže preberá len prvú časť oficiálnej definície tohto indexu, ako je uvedená v obežníku č. 5/1994, podľa ktorej uvedený index predstavuje priemer priemerných úrokových sadzieb pre zmluvy podobné zmluve o úvere, o ktorú ide vo veci samej. Nezahŕňa teda druhú časť tejto oficiálnej definície, podľa ktorej sú tieto „priemerné úrokové sadzby“ RPMN.

87

Sporná podmienka neobsahuje ani odkaz na upozornenie, ktoré v súvislosti s touto charakteristikou vydala Španielska centrálna banka v odôvodnení tohto obežníka a ktoré upozorňuje úverové inštitúcie na dôsledok tejto charakteristiky, pokiaľ ide o výšku IRPH vo vzťahu k trhovej sadzbe, a teda na skutočnosť, že by bolo potrebné uplatniť záporný rozdiel s cieľom zosúladiť RPMN pre predmetnú operáciu s trhovou RPMN.

88

Pokiaľ ide o uvedenú charakteristiku a toto upozornenie, Súdny dvor v bode 59 rozsudku z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index) ( C‑265/22 , EU:C:2023:578 ), uviedol, že skutočnosť, že inštitúcia, ktorá vydala obežník č. 5/1994, považovala za vhodné prostredníctvom tohto odôvodnenia upozorniť úverové inštitúcie na úroveň IRPH vo vzťahu k trhovej sadzbe a na potrebu uplatniť záporný rozdiel s cieľom vyrovnať RPMN pre predmetnú operáciu s trhovou RPMN, predstavuje relevantný údaj o užitočnosti tejto informácie pre spotrebiteľa.

92

Napokon, pokiaľ ide o skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava ukladá úverovým inštitúciám určité osobitné povinnosti poskytovať informácie potenciálnym dlžníkom, z bodov 54 a 55 rozsudku z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch ( C‑125/18 , EU:C:2020:138 ), vyplýva, že tieto povinnosti musí dodržiavať predajca alebo dodávateľ.

93

Článok 8 smernice 93/13 totiž výslovne stanovuje, že členské štáty môžu prijať prísnejšie opatrenia zlučiteľné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečiť maximálny stupeň ochrany spotrebiteľa. Takéto ustanovenia sa môžu týkať určitých informácií, ktoré musia predajcovia alebo dodávatelia poskytnúť pri uzatváraní konkrétnych zmlúv.

94

O prvej až tretej a jedenástej až osemnástej otázke, ako aj čiastočne piatej otázke týkajúcich sa prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky

95

Na úvod treba najprv uviesť, že jedenásta a dvanásta otázka sa týkajú výkladu smernice 2005/29.

96

Ako však Súdny dvor konštatoval v bode 40 rozsudku z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index) ( C‑265/22 , EU:C:2023:578 ), smernica 2005/29 bola do španielskeho práva prebratá prostredníctvom Ley 29/2009, por la que se modifica el régimen legal de la competencia desleal y de la publicidad para la mejora de la protección de los consumidores y usuarios (zákon č. 29/2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákonný režim nekalej súťaže a reklamy s cieľom zlepšiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov) z 30. decembra 2009 (BOE č. 315, z 31. decembra 2009, s. 112039).

97

Napokon cieľom štrnástej otázky je, aby Súdny dvor preskúmal súlad judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nie vo vzťahu k právnej norme Únie, ale vo vzťahu k dvom prvkom tejto judikatúry, o ktorých sa vnútroštátny súd domnieva, že sa bezdôvodne rozchádzajú.

101

Súdny dvor pritom nemá ani právomoc vykonať takéto preskúmanie, prípadne s výhradou zásady ekvivalencie, ktorá však v prejednávanej veci nie je relevantná a ktorú navyše vnútroštátny súd neuvádza.

102

Jedenásta až štrnásta otázka sú preto neprípustné.

– O prvej a druhej otázke

106

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia prípadne nekalej povahy podmienky zmluvy o hypotekárnom úvere s pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá stanovuje pravidelnú úpravu úrokovej sadzby v závislosti od hodnoty oficiálneho indexu, je relevantná skutočnosť, že táto podmienka priamo a jednoducho odkazuje na tento index, hoci z informácií obsiahnutých v správnom akte, ktorým bol uvedený index zavedený, vyplýva, že vzhľadom na osobitosti vyplývajúce zo spôsobu jeho výpočtu by bolo potrebné uplatniť záporný rozdiel, aby sa RPMN dotknutej operácie zosúladila s trhovou RPMN.

107

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti pripomína, že úverové inštitúcie napriek tomu uplatňujú takýto záporný rozdiel v niektorých zmluvách o hypotekárnych úveroch, ktoré sa uzatvárajú pod kontrolou orgánov verejnej moci.

108

Treba však pripomenúť, že ak vnútroštátny súd zastáva názor, že zmluvná podmienka, ktorá určuje spôsob výpočtu pohyblivej úrokovej sadzby v zmluve o hypotekárnom úvere, nie je vyjadrená jasne a zrozumiteľne v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13, prináleží mu preskúmať, či je táto podmienka nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice (rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14 , EU:C:2017:60 , bod 67 druhá zarážka; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie zo 17. novembra 2021, Gómez del Moral Guasch, C‑655/20 , EU:C:2021:943 , bod 46 ).

112

V rámci posúdenia, ktoré prináleží vnútroštátnemu súdu na základe článku 3 ods. 1 smernice 93/13, prináleží tomuto vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky okolnosti danej veci posúdil v prvom rade možné nedodržanie požiadavky dobrej viery a v druhom rade existenciu prípadnej značnej nerovnováhy ku škode spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia [rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22 , EU:C:2023:578 , bod 63 a citovaná judikatúra].

113

Pokiaľ ide o otázku, za akých okolností dôjde k takejto nerovnováhe „napriek požiadavke dobrej viery“ vzhľadom na šestnáste odôvodnenie smernice 93/13, prislúcha vnútroštátnemu súdu, aby overil, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto individuálne dohodnutou podmienkou [rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz, C‑415/11 , EU:C:2013:164 , bod 69 , a z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22 , EU:C:2023:578 , bod 64 , ako aj citovaná judikatúra].

114

116

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na prvú a druhú otázku treba odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia prípadnej nekalej povahy podmienky zmluvy o hypotekárnom úvere s pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá stanovuje pravidelnú úpravu úrokovej sadzby v závislosti od hodnoty oficiálneho indexu, je relevantná skutočnosť, že táto podmienka priamo a jednoducho odkazuje na tento index, hoci z informácií obsiahnutých v správnom akte, ktorým bol uvedený index zavedený, vyplýva, že vzhľadom na osobitosti vyplývajúce zo spôsobu jeho výpočtu by bolo potrebné uplatniť záporný rozdiel, aby sa RPMN dotknutej operácie zosúladila s trhovou RPMN, pokiaľ predajca alebo dodávateľ neinformoval spotrebiteľa o týchto informáciách a tieto informácie neboli dostatočne dostupné priemernému spotrebiteľovi.

– O tretej otázke

117

Španielska vláda spochybňuje prípustnosť tretej otázky z dôvodu, že je založená na neúplnom alebo nepresnom predpoklade. Z judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nevyplýva, že zmluvné podmienky, ktoré stanovujú poplatky a výdavky uvedené v rámci tejto otázky, by sa mala považovať za nekalé.

118

V dôsledku toho sa vnútroštátny súd uvedenou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že ak sa v podmienke, ktorá stanovuje pravidelnú úpravu úrokovej sadzby zmluvy o hypotekárnom úvere, odkazuje na referenčný index stanovený na základe RPMN platnej pre zmluvy, ktoré sa zohľadňujú pri výpočte postupných hodnôt tohto indexu, skutočnosť, že tieto RPMN obsahujú položky vyplývajúce z podmienok, ktoré boli neskôr uznané za nekalé, znamená, že podmienka upravujúca úrokovú sadzbu dotknutej zmluvy musí byť považovaná za nekalú, a teda neúčinnú vo vzťahu k spotrebiteľovi.

122

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 91 tohto rozsudku, odkaz na oficiálny index pre pravidelnú úpravu úrokovej sadzby uplatniteľnej na zmluvu o úvere má za cieľ len stanoviť zmluvný spôsob výpočtu tejto sadzby, takže postupy určenia hodnoty tohto indexu nemajú žiadny vplyv na povahu úrokovej sadzby dotknutej zmluvy bez ohľadu na položky zohľadnené v rámci týchto postupov. V dôsledku toho túto úrokovú sadzbu nemožno považovať za RPMN, ktorej určité položky by sa mohli považovať za neplatné a viesť k neplatnosti podmienky stanovujúcej pravidelnú úpravu uvedenej úrokovej sadzby.

123

Okrem toho skutočnosť, že v RPMN zmlúv, ktoré sa berú do úvahy pri výpočte postupných hodnôt indexu, môžu určité položky vyplývať zo zmluvných podmienok, ktoré sa a posteriori ukážu ako nekalé, nemôže spochybniť oficiálny referenčný charakter tohto indexu, ani spätne ovplyvniť platnosť podmienky v inej zmluve, ktoré naň odkazuje. Z článku 4 ods. 1 smernice 93/13, ako aj jej článku 3, ako ich vykladá Súdny dvor, vyplýva, že posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky sa musí uskutočniť s ohľadom na dátum uzavretia dotknutej zmluvy (rozsudok z 27. januára 2021, Dexia Nederland, C‑229/19 a C‑289/19 , EU:C:2021:68 , bod 52 , ako aj citovaná judikatúra).

V tejto súvislosti treba najskôr zdôrazniť, že konkrétna kvalifikácia príslušnej zmluvnej podmienky z hľadiska článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa musí určiť s ohľadom na osobitné okolnosti daného prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Kiss a CIB Bank, C‑621/17 , EU:C:2019:820 , bod 47 , ako aj citovanú judikatúru). Nemožno preto a priori konštatovať, že zahrnutie určitej podmienky predajcom alebo dodávateľom do zmluvy, ktorá nebola individuálne dohodnutá, je nevyhnutne zlučiteľné s požiadavkou dobrej viery uloženou týmto ustanovením, s výhradou uplatnenia článku 1 ods. 2 tejto smernice, ktorý vylučuje zo svojej pôsobnosti zmluvné podmienky, ktoré odrážajú kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia, pričom táto výnimka je odôvodnená predpokladom, že vnútroštátny normotvorca našiel rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán niektorých zmlúv, a túto rovnováhu mal normotvorca Únie výslovne v úmysle zachovať (rozsudok z 5. mája 2022, Zagrebačka banka, C‑567/20 , EU:C:2022:352 , bod 57 a citovaná judikatúra). Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že toto vylúčenie sa v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže IRPH je jedným z viacerých indexov, ktoré navyše finančné inštitúcie používajú len v malom počte prípadov.

127

Následne podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa zmluvná podmienka považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

128

Ako bolo pripomenuté v bode 113 tohto rozsudku, posúdenie požiadavky dobrej viery vo vzťahu ku konkrétnej zmluvnej podmienke zahŕňa určenie, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po individuálnom dohodnutí.

132

V prípade takej podmienky, akou je sporná podmienka, ktorá stanovuje úpravu úrokovej sadzby zmluvy o hypotekárnom úvere odkazom na oficiálny index, ktorý sa vzhľadom na svoje vlastnosti javí prima facie ako nevýhodný pre spotrebiteľa, si takéto posúdenie vyžaduje nielen zohľadnenie hodnôt tohto referenčného indexu, ale aj zmluvne stanovenej marže, aby bolo možné porovnať výslednú skutočnú úrokovú sadzbu s bežnými trhovými úrokovými sadzbami. S výhradou ďalších aspektov, ktoré môžu byť relevantné pre spôsob výpočtu zmluvnej úrokovej sadzby alebo referenčného indexu, to, či z takejto podmienky vyplýva nerovnováha ku škode spotrebiteľa, v konečnom dôsledku v podstate nezávisí od samotného referenčného indexu, ale od úrokovej sadzby, ktorá skutočne vyplýva z tejto podmienky so zreteľom na zvýšenie hodnoty tohto indexu na základe tejto podmienky.

133

Na pätnástu a šestnástu otázku treba teda odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že dobrú vieru predajcu alebo dodávateľa nemožno predpokladať, ak sa v podmienke, ktorá stanovuje pravidelnú úpravu úrokovej sadzby zmluvy o hypotekárnom úvere, odkazuje na referenčný index len preto, že ide o oficiálny index vypracovaný správnym orgánom a používaný orgánmi verejnej moci. Posúdenie prípadnej nekalej povahy takejto podmienky musí vychádzať z konkrétnych okolností daného prípadu, pričom sa zohľadní najmä nedodržanie požiadavky transparentnosti a porovná spôsob výpočtu sadzby bežných úrokov stanovený touto podmienkou a výslednej skutočnej výšky tejto sadzby s bežne používanými spôsobmi výpočtu a najmä s úrokovými sadzbami uplatňovanými na trhu v deň uzavretia dotknutej zmluvy o úvere pre úver vo výške a trvaní, ktoré sú rovnocenné s tými, ktoré sú uvedené v tejto zmluve.

Vnútroštátny súd sa tiež pýta na prípadnú relevantnosť metódy použitej na výpočet dvoch indexov, na ktoré odkazuje, a na to, čo tieto dva indexy predstavujú, a to v podstate v prípade IRPH priemernú RPMN zmlúv o hypotekárnych úveroch porovnateľných s predmetnou zmluvou o úvere a v prípade Euriboru, ktorý je druhým referenčným indexom uvedeným týmto súdom, priemernú úrokovú sadzbu, za ktorú si európske banky navzájom poskytujú úvery v eurách.

137

V tejto súvislosti treba poznamenať, že táto zhoda, ktorá vyplýva zo spôsobov používaných na výpočet uvedených indexov, ako aj tieto spôsoby samotné sa odrážajú v príslušných hodnotách indexov.

138

Z bodu 132 tohto rozsudku tiež vyplýva, že vo všeobecnosti platí, že prípadná nerovnováha ku škode spotrebiteľa vyplývajúca z podmienky týkajúcej sa výpočtu úrokov zo zmluvy o úvere závisí v konečnom dôsledku nie od samotného referenčného indexu, ale od úrokovej sadzby, ktorá skutočne vyplýva z tejto podmienky so zreteľom na zvýšenie hodnoty tohto indexu na základe tejto podmienky.

139

– O devätnástej a dvadsiatej otázke

142

Svojou devätnástou a dvadsiatou otázkou, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že ak by zmluva o hypotekárnom úvere s pohyblivou úrokovou sadzbou v zásade nemohla ďalej existovať bez podmienky stanovujúcej pravidelnú úpravu úrokovej sadzby na základe hodnoty určeného referenčného indexu, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná, ale ak by vyhlásenie tejto zmluvy ako celok za neplatnú vystavilo spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, vnútroštátny súd je povinný nahradiť túto podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, aj keby uplatnenie tohto ustanovenia znamenalo zachovanie nerovnováhy ku škode spotrebiteľa podobnej tej, ktorá by bola zohľadnená pri posúdení nekalej povahy tejto podmienky, a ak nie, či tento súd môže túto podmienku spätne upraviť tak, že do spôsobu výpočtu úrokovej sadzby zavedie prvok, ktorý môže túto nerovnováhu odstrániť.

143

V súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 majú vnútroštátne súdy povinnosť neuplatniť nekalé podmienky, takže tieto ustanovenia nebudú mať záväzné účinky voči spotrebiteľom, s výnimkou prípadu, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí. Zmluva totiž musí v zásade naďalej existovať bez akejkoľvek ďalšej zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva jej ďalšia existencia z právneho hľadiska možná (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19 , EU:C:2020:954 , bod 29 a citovaná judikatúra).

147

Pokiaľ ide po prvé o povahu tohto ustanovenia, treba pripomenúť, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či ustanovenie vnútroštátneho práva možno považovať za ustanovenie, ktoré má vo vzťahu k tomuto právu dispozitívnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18 , EU:C:2020:138 , body 65 a 66 ). Na tento účel prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať presný obsah pätnásteho dodatkového ustanovenia zákona č. 14/2013.

148

Zdá sa však, že toto ustanovenie zavádza prechodný režim po zrušení dvoch IRPH s účinnosťou od 1. novembra 2013 tým, že stanovuje, že v podmienkach zmluvy o hypotekárnom úvere, ktoré stanovujú úpravu úrokovej sadzby odkazom na zrušenú IRPH, sa odkaz na túto IRPH do budúcnosti nahrádza odkazom na inú IRPH, ktorá zostala zachovaná, s výhradou určitých úprav potrebných na zabezpečenie rovnocennosti.

149

S výhradou overenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa zdá, že takéto prechodné pravidlo nespĺňa všeobecne akceptovanú definíciu dispozitívneho pravidla, ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora zahŕňa prípady, keď sa zmluvné strany neodchýlili od štandardného pravidla stanoveného vnútroštátnym zákonodarcom pre dotknuté zmluvy, alebo si výslovne zvolili uplatniteľnosť pravidla zavedeného vnútroštátnym zákonodarcom na tento účel (rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18 , EU:C:2019:819 , bod 60 ).

Pokiaľ ide o zostávajúcu časť, v prípade, že nekalú podmienku nemožno zrušiť a nahradiť ju dispozitívnym ustanovením, treba pripomenúť, že ak vnútroštátny súd konštatuje neplatnosť nekalej podmienky v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, tento súd nemôže doplniť túto zmluvu zmenou obsahu tejto podmienky. Ak by totiž vnútroštátny súd mohol upraviť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takejto zmluve, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice 93/13. Táto možnosť by totiž prispela k odstráneniu odradzujúceho účinku voči predajcom alebo dodávateľom tým, že by sa také nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnili, čo by mohlo predajcov alebo dodávateľov zvádzať k používaniu týchto podmienok, keďže by vedeli, že aj keby sa malo rozhodnúť o ich neplatnosti, vnútroštátny súd by mohol zmluvu v nevyhnutnom rozsahu doplniť, takže by záujmy týchto predajcov alebo dodávateľov boli týmto spôsobom napriek tomu zabezpečené (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19 , EU:C:2020:954 , body 30 a 31 , ako aj citovaná judikatúra).

153

Doplniť spôsoby výpočtu úrokovej sadzby stanovené v podmienke, akou je sporná podmienka, o ďalší prvok, ktorého cieľom je odstrániť zmluvnú nerovnováhu, ktorá prispela k zisteniu nekalej povahy podmienky, by sa rovnalo úprave samotného obsahu podmienky.

154

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na devätnástu a dvadsiatu otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že ak by zmluva o hypotekárnom úvere s pohyblivou úrokovou sadzbou v zásade nemohla existovať bez podmienky stanovujúcej pravidelnú úpravu úrokovej sadzby na základe hodnoty určeného referenčného indexu, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná, ale ak by vyhlásenie tejto zmluvy ako celok za neplatnú vystavilo spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, nebránia tomu, aby vnútroštátny súd nahradil túto podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, ak má toto dispozitívne ustanovenie rovnocenný rozsah ako podmienka, ktorej nahradenie sa predpokladá. Naopak tento súd nemôže upraviť túto podmienku tým, že k nej pridá prvok, ktorý môže odstrániť nerovnováhu, ktorú obsahuje, ku škode spotrebiteľa.

Na uvedenú otázku je preto potrebné odpovedať.

158

Na úvod treba poznamenať, že hoci sa vnútroštátny súd neodvoláva na článok 6 ods. 1 smernice 93/13, treba ho tiež zohľadniť, keďže toto ustanovenie stanovuje dôsledky neplatnosti zmluvnej podmienky.

159

V dôsledku toho sa vnútroštátny súd svojou dvadsiatou prvou otázkou v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak by zmluva o hypotekárnom úvere nemohla ďalej existovať bez podmienky, ktorá bola uznaná za nekalú, bránia uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho práva, podľa ktorého má predajca alebo dodávateľ nárok na vrátenie celej požičanej sumy spolu s úrokmi vypočítanými podľa zákonnej sadzby odo dňa, keď bola táto suma poskytnutá spotrebiteľovi.

160

Ak by sa však úverovej inštitúcii priznalo právo požadovať od spotrebiteľa náhradu presahujúcu vrátenie kapitálu poskytnutého v rámci plnenia tejto zmluvy, ako aj prípadné zaplatenie úrokov z omeškania, mohlo by to byť v rozpore s odradzujúcim účinkom sledovaným smernicou 93/13 [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 76 ].

164

Možnosť predajcu alebo dodávateľa získať takýto úrok z omeškania sa musí chápať ako úrok splatný odo dňa výzvy na vrátenie súm prijatých v rámci plnenia neplatnej zmluvy. Ak by totiž predajca alebo dodávateľ mohol požadovať úroky odo dňa poskytnutia kapitálu požičaného na plnenie neplatnej zmluvy dlžníkovi, tento predajca alebo dodávateľ by mohol získať odmenu za použitie tohto kapitálu spotrebiteľom. Takáto možnosť by ohrozila tak odrádzajúci účinok neplatnosti zmlúv obsahujúcich nekalú podmienku na predajcov alebo dodávateľov a účinnosť ochrany, ktorú spotrebiteľom poskytuje smernica 93/13, keďže títo by sa mohli ocitnúť v situácii, keď by pre nich bolo výhodnejšie pokračovať v plnení zmluvy obsahujúcej nekalú podmienku, než uplatniť práva, ktoré im vyplývajú z tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , body 78 , 79 a 84 ].

165

Treba tiež zdôrazniť, že takéto riešenie je v súlade so zásadou nemo auditur propriam turpitudinem allegans (nikto sa nemôže dovolávať svojej vlastnej nepoctivosti), keďže nemožno pripustiť ani to, aby mala zmluvná strana hospodárske výhody zo svojho protiprávneho konania, ani aby bola za nepriaznivé dôsledky spôsobené takýmto správaním odškodnená [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 81 ].

Žalovaná vo veci samej a španielska vláda tvrdia, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na dvadsiatu druhú otázku, pretože sa týka uplatnenia ustanovenia vnútroštátneho práva.

169

Treba konštatovať, že cieľom tejto otázky je v podstate určiť, či zahrnutie nekalej zmluvnej podmienky, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorej neplatnosť má za následok neplatnosť tejto zmluvy, do zmluvy zo strany predajcu alebo dodávateľa predstavuje „nemorálne konanie“ v zmysle článku 1306 bodu 2 Občianskeho zákonníka.

170

Preskúmanie uvedenej otázky však predpokladá výklad tohto pojmu vnútroštátneho práva, ktorý, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 63 tohto rozsudku, nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

171

Článok 4 ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

požiadavka transparentnosti vyplývajúca z týchto ustanovení je splnená v čase uzavretia zmluvy o hypotekárnom úvere, pokiaľ ide o podmienku tejto zmluvy, ktorá stanovuje pravidelnú úpravu úrokovej sadzby odkazom na hodnotu oficiálneho indexu stanoveného správnym aktom, ktorý obsahuje jeho definíciu, len preto, že tento akt, ako aj predchádzajúce hodnoty tohto indexu boli uverejnené v úradnom vestníku dotknutého členského štátu, bez toho, aby veriteľ musel spotrebiteľa sám informovať o definícii uvedeného indexu a jeho predchádzajúcom vývoji, aj keď z dôvodu spôsobu jeho výpočtu nezodpovedá sadzbe úroku z úveru, ale ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), za predpokladu, že tieto informácie sú na základe ich uverejnenia dostatočne dostupné priemernému spotrebiteľovi prostredníctvom informácií, ktoré na tento účel poskytol tento predajca alebo dodávateľ. Ak takéto informácie chýbajú, je na predajcovi alebo dodávateľovi, aby priamo poskytol úplnú definíciu tohto indexu, ako aj všetky relevantné informácie, najmä pokiaľ ide o prípadné upozornenie vydané orgánom, ktorý tento index stanovil, týkajúce sa jeho osobitných vlastností a ich dôsledkov, ktoré možno považovať za dôležité pre spotrebiteľa, aby mohol správne posúdiť ekonomické dôsledky uzavretia zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá mu bola navrhnutá. V každom prípade je povinnosťou predajcu alebo dodávateľa poskytnúť spotrebiteľovi všetky informácie požadované podľa vnútroštátnej právnej úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

ak sa v podmienke, ktorá stanovuje pravidelnú úpravu úrokovej sadzby zmluvy o hypotekárnom úvere, odkazuje na referenčný index stanovený na základe ročných percentuálnych mier nákladov (RPMN) platných pre zmluvy, ktoré sa zohľadňujú pri výpočte postupných hodnôt tohto indexu, skutočnosť, že tieto RPMN obsahujú položky vyplývajúce z podmienok, ktoré boli neskôr uznané za nekalé, neznamená, že podmienka upravujúca úrokovú sadzbu dotknutej zmluvy musí byť považovaná za nekalú, a teda neúčinnú vo vzťahu k spotrebiteľovi.

4.

Článok 3 ods. 1 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že:

dobrú vieru predajcu alebo dodávateľa nemožno predpokladať, ak sa v podmienke, ktorá stanovuje pravidelnú úpravu úrokovej sadzby zmluvy o hypotekárnom úvere, odkazuje na referenčný index len preto, že ide o oficiálny index vypracovaný správnym orgánom a používaný orgánmi verejnej moci. Posúdenie prípadnej nekalej povahy takejto podmienky musí vychádzať z konkrétnych okolností daného prípadu, pričom sa zohľadní najmä nedodržanie požiadavky transparentnosti a porovná sa spôsob výpočtu sadzby bežných úrokov stanovený touto podmienkou a výslednej skutočnej výšky tejto sadzby s bežne používanými spôsobmi výpočtu a najmä s úrokovými sadzbami uplatňovanými na trhu v deň uzavretia dotknutej zmluvy o úvere pre úver vo výške a trvaní, ktoré sú rovnocenné s tými, ktoré sú uvedené v tejto zmluve.

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

ak by zmluva o hypotekárnom úvere s pohyblivou úrokovou sadzbou v zásade nemohla ďalej existovať bez podmienky stanovujúcej pravidelnú úpravu úrokovej sadzby na základe hodnoty určeného referenčného indexu, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná, ale ak by vyhlásenie tejto zmluvy ako celok za neplatnú vystavilo spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, nebránia tomu, aby vnútroštátny súd nahradil túto podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, ak má toto dispozitívne ustanovenie rovnocenný rozsah ako podmienka, ktorá sa má nahradiť. Naopak tento súd nemôže upraviť túto podmienku tým, že k nej pridá prvok, ktorý by mohol odstrániť nerovnováhu, ktorú obsahuje, ku škode spotrebiteľa.

7.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

ak by zmluva o hypotekárnom úvere nemohla ďalej existovať bez podmienky, ktorá bola uznaná za nekalú, bránia uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho práva, podľa ktorého by mal predajca alebo dodávateľ právo na vrátenie celej požičanej sumy spolu s úrokmi vypočítanými podľa zákonnej sadzby odo dňa, keď bola táto suma poskytnutá spotrebiteľovi.