C-337/23

62023CJ0337

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (desiata komora)

z 13. marca 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 4 ods. 2, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Bod 1 písm. i), j) a m) prílohy k smernici 93/13 – Zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Zmluvná podmienka, z ktorej spotrebiteľovi vyplýva povinnosť uzavrieť zmluvu o ručení – Ručiteľ vybraný veriteľom – Vylúčenie podmienok týkajúcich sa hlavného predmetu zmluvy – Doplnková zmluva k zmluve o úvere – Právomoc vnútroštátneho súdu – Konanie o platobnom rozkaze – Smernica 2005/29/ES – Nekalé obchodné praktiky – Články 5 a 8 – Príloha I – Smernica 2008/48/ES – Článok 3 písm. g), i) a n), článok 10 ods. 2, článok 15 ods. 2 a článok 23 – Zmluva o viazanom úvere – Pojem – Celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom – Ročná percentuálna miera nákladov – Neuvedenie informácie o relevantných nákladoch – Sankcia“

Vo veci C‑337/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko) z 29. mája 2023 a doručený Súdnemu dvoru 29. mája 2023, ktorý súvisí s konaním:

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Agencija za kontrol na prosročeni zadălženija AD, v zastúpení: E. A. Damjanova, advokat, a Y. B. Janakiev,

–

česká vláda, v zastúpení: L Březinová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 1 a 2, článku 5, článku 6 ods. 1 a článku 7 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj bodu 1 písm. b), c), i), j) a m) uvedeného v prílohe k smernici 93/13, článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 ( Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22 ), článku 3 písm. g), článku 10 ods. 2 písm. g), článku 15 ods. 2 a článku 23 druhej vety smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ), ako aj článku 2 ods. 2 a článku 14 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) ( Ú. v. EÚ L 335, 2009, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konaní o vydaní platobných rozkazov na zaplatenie peňažných dlhov v prospech spoločností APS Beta Bulgaria EOOD a Agencija za kontrol na prosročeni zadălženija AD na základe zmlúv o spotrebiteľských úveroch a zmlúv o ručení.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 93/13

„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

…

3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

6

Článok 4 tejto smernice stanovuje:

„1. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

9

Článok 7 tejto smernice znie takto:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu [ďalšiemu – neoficiálny preklad ] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

2. Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov, môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.

3. So zreteľom na vnútroštátne právo sa môžu právne opravné prostriedky, uvedené v odseku 2, uplatňovať oddelene alebo spolu voči niekoľkým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho sektoru alebo z ich združení, ktorí používajú alebo odporúčajú použitie rovnakých všeobecných zmluvných podmienok alebo podobných podmienok.“

c)

vypracovanie dohody z[a]väzujúcej spotrebiteľa v prípade, že[]poskytovanie služieb predajcom alebo dodávateľom podlieha podmienkam, ktorých plnenie závisí len od jeho vlastnej vôle;

…

i)

neodvolateľne zaviazať spotrebiteľa k podmienkam, s ktorými sa skutočne nemohol oboznámiť pred uzavretím zmluvy;

j)

11

Článok 5 smernice 2005/29 s názvom „Zákaz nekalých obchodných praktík“ v odseku 5 stanovuje:

„Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

12

Článok 8 tejto smernice s názvom „Agresívne obchodné praktiky“ stanovuje:

„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

g)

‚celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom‘ sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok;

…

i)

ii)

tieto dve zmluvy tvoria z objektívneho hľadiska obchodnú jednotku; obchodná jednotka existuje vtedy, keď úver pre spotrebiteľa financuje dodávateľ alebo poskytovateľ služieb, alebo v prípade, že ho financuje tretia osoba, keď veriteľ využíva služby dodávateľa alebo poskytovateľa služieb pri uzatváraní alebo príprave zmluvy o úvere, alebo ak zmluva o úvere výslovne špecifikuje určitý tovar alebo poskytovanie určitých služieb.“

15

Článok 10 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

…

17

Článok 22 ods. 1 až 3 tej istej smernice stanovuje:

„1. Keďže [V rozsahu, v ktorom – neoficiálny preklad ] táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa spotrebitelia nesmeli vzdať práv, ktoré sa im priznávajú podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonáva táto smernica alebo ktoré zodpovedajú tejto smernici.

3. Členské štáty ďalej zabezpečia, aby sa ustanovenia, ktoré prijmú na vykonávanie tejto smernice, nedali obísť osobitnou formuláciou zmlúv, a najmä tým, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o úvere, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa jej uplatňovaniu.“

18

„Zmluvou o ručení sa ručiteľ zaväzuje voči veriteľovi inej osoby, že bude zodpovedať za splnenie záväzku tejto osoby. Táto zmluva musí mať písomnú formu.

Ručenie môže vzniknúť len vo vzťahu ku skutočnému záväzku. Môže ísť aj o budúci alebo potenciálny záväzok.“

20

Článok 147 ZZD stanovuje:

„Ručiteľovi trvá jeho záväzok aj po splatnosti hlavného záväzku, ak veriteľ podal žalobu proti dlžníkovi do šiestich mesiacov. Toto ustanovenie sa uplatňuje aj v prípade, ak ručiteľ výslovne obmedzil svoje ručenie do doby splatnosti hlavného záväzku.

Predĺženie lehoty poskytnuté veriteľom dlžníkovi nemá voči ručiteľovi žiadne účinky, ak s tým ručiteľ nesúhlasil.“

(3) za vedenie účtu spojeného so spotrebiteľským úverom, náklady na používanie platobného nástroja na uskutočňovanie platieb súvisiacich s využívaním alebo splácaním úveru, ako aj iné náklady na uskutočňovanie platieb, ak zriadenie účtu nie je povinné a náklady spojené s týmto účtom sú jasne a samostatne uvedené v zmluve o úvere alebo v inej zmluve uzatvorenej so spotrebiteľom.

4. [RPMN] nemôže presiahnuť päťnásobok zákonnej sadzby úrokov z omeškania v [bulharských levoch (BGN)] a v cudzej mene stanovenej výnosom Rady ministrov Bulharskej republiky.“

Konania vo veci samej a prejudiciálne otázky

22

Vnútroštátny súd, Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), rozhoduje o viacerých návrhoch na vydanie platobných rozkazov v prospech žalobkýň vo veci samej, ktorými sa tieto žalobkyne domáhajú, aby im boli zaplatené finančné dlhy založené na zmluvách o spotrebiteľských úveroch a zmluvách o ručení.

23

Vnútroštátny súd spresňuje, že s výnimkou jednej z vecí, o ktorých rozhoduje, ručitelia uskutočnili platby po uplynutí šesťmesačnej lehoty stanovenej v § 147 ZZD, pričom počas doby plynutia tejto lehoty nebola vznesená námietka proti nečinnosti hlavných veriteľov voči dlžníkom. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že niektoré vnútroštátne súdy vykladajú toto ustanovenie v tom zmysle, že zániku záväzku ručiteľa spojeného s touto nečinnosťou sa môže dovolávať len tento ručiteľ, a ak sa ho nedovolá, má právo podať regresnú žalobu proti dlžníkovi, ktorý si nesplnil svoj záväzok.

27

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd po prvé na účely posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok podľa smernice 93/13 pýta, či sa majú zmluvy o úvere a o ručení vykladať tak, že sú súčasťami jediného zmluvného vzťahu, ktorého cieľom bolo obísť § 19 zákona o spotrebiteľskom úvere, v znení uplatniteľnom na konania vo veciach samých, ktorý stanovuje maximálnu RPMN pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti uvádza, že v siedmich z ôsmich konaní, ktoré prejednáva, poskytla ručenie dcérska spoločnosť veriteľa. Okrem toho spresňuje, že odmena ručiteľa, ktorá musí byť zaplatená v rovnaký deň ako splátky úveru, bola v každom prípade stanovená na sumu presahujúcu 75 % celkovej sumy, ktorá mala byť zaplatená na základe úveru. Dodáva, že táto odmena nebola zohľadnená pri výpočte RPMN zmluvy o úvere.

28

Po druhé sa pýta, či voľbu ručiteľa veriteľom, ktorá je pre dlžníka záväzná, možno považovať za nekalú obchodnú praktiku v zmysle smernice 2005/29, a v prípade zápornej odpovede, či je oprávnený v rámci konania, ktoré nemá kontradiktórnu povahu, určiť, že takáto zmluvná podmienka je nekalá len na základe vážnych pochybností o tejto otázke.

32

Za týchto podmienok Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 4 ods. 2 a článok 6 ods. 1 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že ak zmluva o úvere stanovuje povinnosť spotrebiteľa uzavrieť zmluvu o ručení s ručiteľom určeným zo strany veriteľa, obsah zmluvy o ručení nie je ‚hlavným predmetom‘ zmluvy s touto treťou osobou, ale súčasťou obsahu zmluvy o úvere? Je pritom relevantné, či v prípade veriteľa a ručiteľa ide o prepojené osoby?

2.

Má sa bod 1 písm. i) prílohy [k smernici 93/13] vykladať v tom zmysle, že ak je spotrebiteľ povinný v rámci už uzavretej zmluvy o úvere poskytnúť ručiteľa – pričom jednou z možností je, že ručením poverí osobu určenú veriteľom –, obsah povinnosti spotrebiteľa zo zmluvy o ručení uzavretej neskôr ako v deň uzavretia zmluvy o úvere sa má považovať za nejasný, pretože pre spotrebiteľa nebolo možné, aby si sám vybral alebo navrhol osobu, ktorú veriteľ určí za budúceho ručiteľa?

6.

Má sa článok 15 ods. 2 [smernice 2008/48] vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa má uplatňovať v prípadoch, keď je zmluva o úvere spojená s doplnkovou službou, konkrétne poskytnutím ručenia prostredníctvom tretej osoby za úhradu, a otvára spotrebiteľovi možnosť uplatniť nielen jeho nároky z dôvodu konania ručiteľa v rozpore s jeho povinnosťami, ako je napríklad zaplatenie po uplynutí zákonnej lehoty, ale aj procesné námietky, ktoré vylučujú existenciu jeho záväzku voči ručiteľovi?

7.

Umožňuje článok 15 ods. 2 [smernice 2008/48] v spojení so zásadou efektivity, resp. umožňujú – za predpokladu, že zmluva o úvere a zmluva o ručení predstavujú spojené transakcie – články 5 a 7 [smernice 93/13] v spojení s bodom 1 písm. b) a c) prílohy k tejto smernici vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej ručiteľ zmluvy spojenej so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorý dostal od spotrebiteľa odmenu za zabezpečenie zmluvy o úvere a ktorý na základe ustanovenia zmluvy zaplatil veriteľovi napriek uplynutiu lehoty podľa článku 147 ZZD – ktorá podľa judikatúry spôsobuje úplný zánik ručenia –, sa napriek tomu môže odvolávať na to, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa, a s odvolaním sa na rozpornú judikatúru týkajúcu sa uplatňovania zákona žiadať od dlžníka platbu?

8.

Má sa článok 3 písm. g) [smernice 2008/48] v spojení s článkom 5 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že v prípade, že v zmluve o úvere je stanovená povinnosť uzavrieť pripojenú zmluvu o ručení, čo vedie k zvýšeniu celkovej sumy úverového záväzku, sa [RPMN] úveru musí vypočítať aj podľa normatívu splátok zvýšených so zreteľom na odmenu ručiteľa? Je v takom prípade relevantná skutočnosť, kto vybral ručiteľa a či je osobou prepojenou s hlavným veriteľom?

12.

V prípade kladnej odpovede na jedenástu otázku: Má sa článok 14 ods. 1 [smernice 2009/138] vykladať v tom zmysle, že osoba vykonávajúca činnosť uvedenú v jedenástej otázke podlieha povinnosti získať povolenie od vnútroštátnych regulačných orgánov, ktoré sú príslušné pre udeľovanie povolení poisťovniam?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

33

Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 18. júna 2024, Bundesrepublik Deutschland (Účinok rozhodnutia o priznaní postavenia utečenca), C‑753/22 , EU:C:2024:524 , bod 44 , ako aj citovaná judikatúra].

Agencija za kontrol na prosročeni zadălženija spochybňuje prípustnosť prvej až štvrtej otázky a šiestej až desiatej otázky, pričom v podstate tvrdí, že majú hypotetickú povahu, keďže sa týkajú skutkových okolností, ktoré nie sú okolnosťami vo veciach samých, ako ich uviedol vnútroštátny súd. Okrem toho uvádza, že šiesta až ôsma otázka skresľujú význam pojmu „zmluva o viazanom úvere“ podľa článku 3 písm. n) smernice 2008/48 a desiata otázka je v rozpore s ustanoveniami bulharského práva týkajúcimi sa dôsledkov nezrovnalosti pri uvádzaní RPMN.

37

Vzhľadom na okolnosti v konaniach vo veciach samých, ako vyplývajú z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, však nie je zjavné, že by výklad práva Únie požadovaný v rámci prvej až štvrtej otázky a šiestej až desiatej otázky nemal žiadnu súvislosť s konaniami vo veciach samých alebo že by otázky položené vnútroštátnym súdom mali hypotetickú povahu. Okrem toho otázka, či vnútroštátny súd pri formulovaní šiestej až ôsmej otázky vychádzal zo správneho výkladu pojmu „zmluva o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) smernice 2008/48, patrí do vecného preskúmania týchto otázok, a teda nemôže mať vplyv na ich prípustnosť. Napokon, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 33 tohto rozsudku, Súdnemu dvoru neprináleží skúmať dôvodnosť výkladu vnútroštátneho práva, ktorý podal vnútroštátny súd.

38

Okrem toho v rozsahu, v akom sa prvá až štvrtá otázka, ako aj piata otázka týkajú výkladu smernice 93/13, treba pripomenúť, že do pôsobnosti tejto smernice, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1, patria zmluvy uzavreté medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle článku 2 písm. b) uvedenej smernice. Hoci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že fyzické osoby, ktoré uzatvorili zmluvy o úvere a o ručení, o ktoré ide vo veciach samých, majú postavenie spotrebiteľov v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia, vnútroštátnemu súdu predsa len prináleží overiť, či je to skutočne tak.

Treba pripomenúť, že predmetom konaní vo veciach samých sú návrhy na vydanie platobných rozkazov na zaplatenie peňažných dlhov, na ktorých sa zmluvne dohodli dlžníci a ktoré prevzali spoločnosti poskytujúce ručenie, ktoré postúpili svoje pohľadávky žalobkyniam vo veciach samých, a že v rámci týchto vecí vzniká otázka prípadnej nekalej alebo klamlivej povahy niektorých zmluvných podmienok, ako aj dôsledkov, ktoré treba prípadne vyvodiť z takejto kvalifikácie.

42

Bez toho, aby bolo potrebné sa venovať otázke o prípadnej uplatniteľnosti smernice 2009/138 vo veciach samých, však stačí uviesť, že táto smernice nestanovuje občianskoprávne sankcie v prípade poistných zmlúv, ktoré by boli uzavreté v rozpore s ustanoveniami tejto smernice upravujúcimi predchádzajúce povolenie poisťovní.

43

Jedenásta a dvanásta otázka majú teda vzhľadom na predmet vecí samých v každom prípade hypotetickú povahu.

44

V prejednávanej veci treba zohľadniť kontext, do ktorého patrí prvá otázka, ako vyplýva z vysvetlení vnútroštátneho súdu zhrnutých v bode 27 tohto rozsudku. Okrem toho v rozsahu, v akom sa táto otázka týka možnosti posúdenia nekalej povahy podmienok zmluvy o ručení, článok 6 ods. 1 smernice 93/13, ktorý sa týka dôsledkov určenia nekalej povahy zmluvnej podmienky, nie je na účely odpovede na túto otázku relevantný.

47

Treba tiež dospieť k záveru, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 2 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni posúdeniu nekalej povahy podmienok zmluvy o ručení, ktoré určujú záväzky ručiteľa a dlžníka vo veci samej v situácii, v ktorej dlžník vo veci samej uzavrel zmluvu o ručení súčasne s uzavretím zmluvy o úvere a s cieľom splniť povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy, pričom ručiteľ je dcérskou spoločnosťou veriteľa alebo ním vybranou osobou a poplatky za ručenie sú splatné súčasne so splátkami podľa zmluvy o úvere.

48

Podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13 sa hodnotenie nekalej povahy podmienok nevzťahuje ani na definíciu hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú jasné a zrozumiteľné.

49

Z tejto judikatúry v zásade vyplýva, že na určenie, či zmluvná podmienka spadá do „hlavného predmetu“ zmluvy, ktorej je súčasťou, treba odkázať na základné plnenia tejto zmluvy. Skutočnosť, že uvedenú zmluvu spotrebiteľ uzavrel na účely splnenia povinnosti vyplývajúcej z inej zmluvy, ktorú tento spotrebiteľ uzavrel súčasne, je v tejto súvislosti irelevantná.

53

Treba však zohľadniť skutočnosť, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide tak o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (rozsudok z 3. júna 2010, Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, C‑484/08 , EU:C:2010:309 , bod 27 ).

54

Vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie smernica 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť mechanizmus, ktorý zabezpečí, aby sa nekalé podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté, mohli preskúmať, aby sa posúdila ich prípadná nekalá povaha. V rámci toho vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby vzhľadom na kritériá uvedené v článku 3 ods. 1 a článku 5 smernice 93/13 stanovil, či za konkrétnych okolností daného prípadu takáto podmienka zodpovedá požiadavkám dobrej viery, rovnosti a transparentnosti stanoveným touto smernicou (rozsudok z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai, C‑26/13 , EU:C:2014:282 , bod 40 ).

55

Ak tak ako vo veciach, o aké ide vo veciach samých, spotrebiteľ uzavrel súčasne s uzavretím zmluvy o úvere aj zmluvu o ručení s dcérskou spoločnosťou veriteľa alebo s osobou, ktorú si veriteľ vybral, pričom uzavretie takejto zmluvy s touto osobou je podmienkou buď získania úveru, alebo rýchlejšieho uvoľnenia požičaných finančných prostriedkov a náklady na ručenie sú splatné v rovnakom čase ako splátky zmluvy o úvere, skutočnosť, že povinnosti ručiteľa a hlavného dlžníka sú uvedené v zmluve o ručení odlišnej od zmluvy o úvere, nemôže viesť k tomu, že na ustanovenia zmluvy o ručení sa bude vzťahovať článok 4 ods. 2 smernice 93/13, pretože ak by sa na ne vzťahoval, ochrana, ktorú musí mať spotrebiteľ, ktorý sa voči predajcovi alebo dodávateľovi nachádza v znevýhodnenom postavení, by bola zbavená svojho obsahu.

59

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni posúdeniu nekalej povahy podmienok zmluvy o ručení, ktoré určujú záväzky ručiteľa a dlžníka vo veci samej v situácii, v ktorej dlžník vo veci samej uzavrel zmluvu o ručení súčasne s uzavretím zmluvy o úvere a s cieľom splniť povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy, pričom ručiteľ je dcérskou spoločnosťou veriteľa alebo ním vybranou osobou a poplatky za ručenie sú splatné súčasne so splátkami podľa zmluvy o úvere.

O druhej a tretej otázke

60

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má bod 1 písm. i), j) a m) prílohy k smernici 93/13 vykladať v tom zmysle, že na zmluvnú podmienku, ktorou sa spotrebiteľ v rámci zmluvy o úvere zaväzuje uzavrieť zmluvu o ručení s ručiteľom vybraným veriteľom, bez toho, aby tento spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy o úvere poznal totožnosť ručiteľa a obsah podmienok tejto zmluvy o ručení, sa vzťahuje niektoré z týchto ustanovení.

Po tomto spresnení treba pripomenúť, že zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé, uvedený v prílohe k smernici 93/13, je len indikatívny. V dôsledku toho prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či podmienka zmluvy o úvere, ktorou sa spotrebiteľ zaväzuje uzavrieť zmluvu o ručení s ručiteľom vybraným veriteľom, bez toho, aby tento spotrebiteľ v čase prevzatia tohto záväzku poznal totožnosť ručiteľa a obsah podmienok zmluvy o ručení, spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy o úvere v neprospech spotrebiteľa, v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. V prípade, že dospeje k záveru, že to tak je, bude potrebné túto podmienku kvalifikovať ako „nekalú“ a vyvodiť dôsledky, ktoré z tejto kvalifikácie vyplývajú pre platnosť uvedenej podmienky a prípadne zmluvy, ktorej je súčasťou.

64

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú a tretiu otázku, ktoré treba preskúmať spoločne, odpovedať, že bod 1 písm. i), j) a m) prílohy k smernici 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že na zmluvnú podmienku, ktorou sa spotrebiteľ v rámci zmluvy o úvere zaväzuje uzavrieť zmluvu o ručení s ručiteľom vybraným veriteľom, bez toho, aby tento spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy o úvere poznal totožnosť ručiteľa a obsah podmienok tejto zmluvy o ručení, sa tieto ustanovenia nevzťahujú.

O štvrtej otázke

65

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, štvrtá otázka je položená na jednej strane v súvislosti s judikatúrou, podľa ktorej konštatovanie nekalosti obchodnej praktiky síce nie je spôsobilé automaticky a samo osebe preukázať nekalú povahu zmluvnej podmienky, predstavuje však jeden z prvkov, na ktorých príslušný súd môže založiť svoje posúdenie nekalosti zmluvných podmienok, ktoré musí podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13 zohľadňovať všetky okolnosti prejednávanej veci (rozsudok z 19. septembra 2018, Bankia, C‑109/17 , EU:C:2018:735 , bod 49 a citovaná judikatúra). Na druhej strane z jeho znenia vyplýva, že vnútroštátny súd sa ňou snaží zistiť, či situáciu, ktorej sa týka, možno vždy považovať za agresívnu obchodnú praktiku. Za týchto podmienok sú článok 5 ods. 5 a príloha I k smernici 2005/29 relevantné na zodpovedanie tejto otázky.

69

V tejto súvislosti odôvodnenie 17 smernice 2005/29 spresňuje, že s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu právnu istotu sa iba praktiky uvedené v tejto prílohe I za každých okolností považujú za nekalé bez toho, aby ich bolo nutné posudzovať v jednotlivých prípadov podľa ustanovení článkov 5 až 9 tejto smernice (rozsudok zo 14. novembra 2024, Compass Banca, C‑646/22 , EU:C:2024:957 , bod 66 ).

70

Vzhľadom na to, že príloha I k smernici 2005/29 obsahuje úplný a taxatívny zoznam obchodných praktík považovaných za nekalé za každých okolností, možno takú obchodnú praktiku, o akú ide vo veci samej, považovať za agresívnu obchodnú praktiku za každých okolností v zmysle tejto smernice iba pod podmienkou, že zodpovedá jednej zo situácií vymenovaných v bodoch 24 až 31 tejto prílohy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2024, Compass Banca, C‑646/22 , EU:C:2024:957 , bod 67 ).

71

Z jednoduchého čítania bodov 24 až 31 vyplýva, že táto obchodná praktika nezodpovedá žiadnej z týchto situácií.

Vzhľadom na tieto spresnenia treba dospieť k záveru, že svojou piatou otázkou položenou pre prípad zápornej odpovede na štvrtú otázku sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu v rámci konania, ktorého sa dlžník – spotrebiteľ nezúčastňuje, môže ex offo vylúčiť uplatnenie podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi týmto spotrebiteľom na jednej strane a dotknutým predajcom alebo dodávateľom na druhej strane len na základe existencie pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť, že spotrebiteľ s touto zmluvnou podmienkou súhlasil v dôsledku využitia nekalej obchodnej praktiky v zmysle článku 5 smernice 2005/29, alebo či musí byť s istotou preukázané, že došlo k využitiu takejto praktiky.

75

V tejto súvislosti z judikatúry pripomenutej v bode 65 vyššie vyplýva, že konštatovanie nekalosti obchodnej praktiky je len jedným z viacerých prvkov, na ktorých môže príslušný súd založiť svoje posúdenie nekalosti zmluvných podmienok určitej zmluvy. Tento súd totiž musí rozhodnúť o uplatnení všeobecných kritérií uvedených v článkoch 3 a 4 smernice 93/13 na konkrétnu podmienku, ktorú treba preskúmať z hľadiska všetkých okolností veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C‑453/10 , EU:C:2012:144 , bod 44 ).

76

Z uvedeného vyplýva, že na účely konštatovania nekalej povahy podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom nie je vôbec potrebné preukázať existenciu nekalej obchodnej praktiky, keďže existencia pochybnosti v tejto súvislosti je skutočnosťou, ktorú možno zohľadniť v rámci preskúmania uvedeného v predchádzajúcom bode. Nič to však nemení na tom, že príslušný súd môže vylúčiť uplatnenie podmienky takejto zmluvy len vtedy, ak nadobudol presvedčenie, že táto zmluvná podmienka má nekalú povahu, pričom samotná pochybnosť v tejto súvislosti nepostačuje.

O šiestej a siedmej otázke

79

Najprv treba uviesť, že vnútroštátny súd sa svojou siedmou otázkou pýta na zlučiteľnosť vnútroštátnej judikatúry najmä s článkami 5 a 7 smernice 93/13, ako aj s bodom 1 písm. b) a c) prílohy k tejto smernici. Ako však uviedol generálny advokát v bode 23 svojich návrhov, tieto ustanovenia sa týkajú výkladu podmienok zmlúv uzavretých medzi spotrebiteľom na jednej strane a predajcom alebo dodávateľom na druhej strane a prípadnej nekalej povahy takýchto zmluvných podmienok, a nie účinkov, ktoré priamo vyplývajú z uplatnenia vnútroštátneho práva a súvisiacej judikatúry bez toho, aby mali pôvod v zmluvnej podmienke.

80

Na šiestu a siedmu otázku teda treba odpovedať len na základe smernice 2008/48, pričom treba uviesť, že cieľom týchto otázok je určiť prípadnú uplatniteľnosť článku 15 ods. 2 tejto smernice na zmluvy o úvere, o aké ide vo veciach samých, že toto ustanovenie sa uplatňuje len na „zmluvy o viazanom úvere“ v zmysle uvedenej smernice a že pojem „zmluva o viazanom úvere“ je definovaný v článku 3 písm. n) tejto smernice.

81

Treba preto konštatovať, že takéto zmluvy o úvere nespĺňajú prvú z kumulatívnych podmienok, ktorých splnením je vymedzený pojem „zmluva o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) smernice 2008/48. Preto okolnosť, že takéto zmluvy tvoria obchodnú jednotku so zmluvou o ručení uzavretou s treťou osobou, ktorej sa v tejto súvislosti poskytuje odmena, aj keby bola preukázaná, nestačí na to, aby sa na ne vzťahoval tento pojem a aby v dôsledku toho spadali do pôsobnosti článku 15 ods. 2 tejto smernice.

85

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na šiestu a siedmu otázku odpovedať tak, že pojem „zmluva o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na zmluvu o úvere, ktorej uzavretie je spojené výlučne s uzavretím zmluvy o ručení s treťou osobou, ktorej sa v tejto súvislosti poskytuje odmena.

O ôsmej otázke

86

Na úvod treba uviesť, že článok 5 smernice 93/13, ktorý je uvedený v znení ôsmej otázky, nie je relevantný z hľadiska problému, ktorého sa táto otázka týka.

90

Aby normotvorca Únie zabezpečil rozsiahlu ochranu spotrebiteľov, prijal širokú definíciu pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“, ktorá označuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a sú veriteľovi známe [rozsudok z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere), C‑714/22 , EU:C:2024:263 , bod 40 a citovaná judikatúra].

91

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v odôvodnení 22 smernice 2008/48 sa uvádza jednak, že sa predpokladá, že veriteľ musí mať informácie o nákladoch na doplnkové služby, ktoré spotrebiteľovi ponúka sám alebo v mene tretej osoby, s výnimkou prípadov, keď ich cena závisí od osobitnej charakteristiky alebo situácie spotrebiteľa, a jednak, že aj keď sa výška týchto nákladov nedá stanoviť vopred, spotrebiteľom by sa mali pred uzavretím zmluvy poskytnúť primerané informácie o ich existencii.

92

Ôsma otázka sa pritom týka prípadu zmluvy o úvere, z ktorej dlžníkovi vyplýva povinnosť uzavrieť zmluvu o ručení, aby mohol získať úver. Poskytnutie ručenia podľa tejto poslednej uvedenej zmluvy tak predstavuje službu spojenú so zmluvou o úvere v zmysle článku 3 písm. g) smernice 2008/48, a keďže uzavretie zmluvy o ručení je povinné na samotné získanie úveru, náklady súvisiace s touto zmluvou sú súčasťou „celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“ podľa tohto ustanovením. Podľa toho istého článku písm. i) sa preto musia zohľadniť pri výpočte RPMN.

Treba pripomenúť na jednej strane, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 vykonáva úplnú harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere. Na tento účel článok 10 ods. 2 písm. g) tejto smernice stanovuje, že zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza RPMN a celkovú sumu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere [rozsudok z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere), C‑714/22 , EU:C:2024:263 , bod 50 ].

96

Z judikatúry vyplýva, že uvedenie RPMN v zmluve o úvere má podstatný význam, najmä preto, že umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku [rozsudok z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere), C‑714/22 , EU:C:2024:263 , bod 51 ].

97

Na druhej strane z článku 23 smernice 2008/48 v spojení s jej odôvodnením 47 vyplýva, že hoci je voľba režimu sankcií uplatniteľných v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice ponechaná na voľnú úvahu členských štátov, takto stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. To znamená, že tvrdosť týchto sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality [rozsudok z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere), C‑714/22 , EU:C:2024:263 , bod 52 ].

98

101

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na deviatu a desiatu otázku odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. g) a článok 23 smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa v prípade, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neuvádza RPMN zahŕňajúcu všetky náklady stanovené v článku 3 písm. g) tejto smernice, považovala táto zmluva za bezúročnú a bez poplatkov, a tak jej zrušenie má za následok len vrátenie požičanej istiny dotknutým spotrebiteľom.

O trovách

102

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na zmluvnú podmienku, ktorou sa spotrebiteľ v rámci zmluvy o úvere zaväzuje uzavrieť zmluvu o ručení s ručiteľom vybraným veriteľom, bez toho, aby tento spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy o úvere poznal totožnosť ručiteľa a obsah podmienok tejto zmluvy o ručení, sa tieto ustanovenia nevzťahujú.

3.

Článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 v spojení s článkom 5 ods. 5 a prílohou 1 k tejto smernici,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vkladanie podmienky, na základe ktorej musí spotrebiteľ uzavrieť zmluvu o ručení s osobou vybranou veriteľom, do zmlúv o úvere, nepredstavuje za každých okolností agresívnu obchodnú praktiku.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

sa nevzťahuje na zmluvu o úvere, ktorej uzavretie je spojené výlučne s uzavretím zmluvy o ručení s treťou osobou, ktorej sa v tejto súvislosti poskytuje odmena.

6.

Článok 3 písm. g) a i) smernice 2008/48

sa má vykladať v tom zmysle, že:

náklady súvisiace so zmluvou o ručení, ktorú je dlžník povinný uzavrieť na základe podmienky zmluvy o úvere, ktorú uzavrel, vedúce k zvýšeniu celkovej výšky dlhu, spadajú pod pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“, a teda pod pojem „ročná percentuálna miera nákladov“.