C-343/23

Jean‑Marc Colombani , bydliskom v Audergheme (Belgicko), v zastúpení: N. de Montigny, advokátka,

odvolateľ,

ďalšia účastníčka konania:

Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) , v zastúpení: A. Ireland a R. Spáč, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci L. Lence de Frutos, abogada, a M. Troncoso Ferrer, advokát,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

Rozsudok

1

Jean‑Marc Colombani sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 22. marca 2023, Colombani/ESVČ (T‑113/22, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:154 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu založenú na článku 270 ZFEÚ, ktorou sa domáhal na jednej strane zrušenia rozhodnutia z 15. júna 2021, ktorým Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) čiastočne zamietla jeho žiadosť o pomoc podanú 18. februára 2021 (ďalej len „rozhodnutie o čiastočnom zamietnutí žiadosti o pomoc“) podľa článku 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ako aj zrušenia dohody o zmieri uzavretej medzi účastníkmi konania 9. februára 2021 (ďalej len „dohoda o zmieri“) a údajného implicitného rozhodnutia o jeho povýšení do platovej triedy AD 14 so spätnou účinnosťou od 1. januára 2018, o ktorom sa dozvedel zo svojej výplatnej listiny za máj 2021, a na druhej strane náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku správania ESVČ.

Právny rámec

2

Článok 12a služobného poriadku stanovuje:

„[Európska ú]nia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.

Spoločne a nerozdielne nahrad[í] úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila“.

Okolnosti predchádzajúce sporu

4

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 2 až 20 napadnutého rozsudku takto:

„2.

Dňa 6. augusta 2020 žalobca podal na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť údajného rozhodnutia ESVČ nevykonať rozsudok z 10. októbra 2019, Colombani/ESVČ ( T‑372/18 ,… EU:T:2019:734 ), ako aj rozhodnutí o zamietnutí jeho prihlášok na miesta vedúceho delegácie Európskej únie v Kórei, Uzbekistane a Severnom Macedónsku. Domáhal sa tiež zrušenia rozhodnutia ESVČ neumožniť mu prístup k dokumentom súvisiacim s týmito konaniami, najmä k porovnávacím údajom úspešných uchádzačov v rámci predbežného výberového konania. Uznesením z 12. februára 2021, Colombani/ESVČ (T‑129/20,… EU:T:2021:95 ), bola táto vec vymazaná z registra Všeobecného súdu v dôsledku [dohody o zmieri].

6.

Podľa znenia dohody o zmieri sa ESVČ zaviazala povýšiť žalobcu do platovej triedy AD 14 platového stupňa 1 so spätnou účinnosťou od 1. januára 2018 (bod 1 dohody o zmieri). ESVČ sa okrem toho zaviazala poskytnúť žalobcovi informácie týkajúce sa kvalifikácie a odbornej praxe uchádzačov, o ktorých sa výberová komisia domnievala, že najlepšie zodpovedajú kritériám predbežného výberu, ktoré boli následne zohľadnené pri porovnaní kvalifikácie a zásluh uchádzačov vybratých v predbežných výberových konaniach na pracovné miesta vedúceho delegácie Únie v Severnom Macedónsku, Alžírsku, Azerbajdžane a Nórsku, ako aj na pracovné miesto riaditeľa pre severnú Afriku a Blízky východ v ESVČ, v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi a, pokiaľ ide konkrétne o pravidlá ochrany údajov, so stanoviskom úradníka ESVČ pre ochranu údajov (bod 2 dohody o zmieri).

7.

Dňa 18. februára 2021 žalobca podal žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku týkajúcu sa po sebe nasledujúcich nadriadených, a to bývalej výkonnej generálnej tajomníčky ESVČ C, jedného z bývalých zástupcov generálneho tajomníka ESVČ D a jedného zo súčasných zástupcov generálneho tajomníka ESVČ E, ako aj generálneho riaditeľa pre rozpočet a administratívu F.

10.

E‑mailom z 28. apríla 2021 riaditeľka pre ľudské zdroje G zaslala žalobcovi predbežnú analýzu jeho žiadosti o pomoc, v ktorej bolo uvedené, že menovací orgán mal v úmysle začať administratívne vyšetrovanie, pokiaľ ide o C a E. Naopak, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa psychického obťažovania v dôsledku konania D a F, v [tejto] predbežnej analýze sa uvádzalo, že tieto tvrdenia nie sú odôvodnené dôkazom prima facie .

11.

E‑mailom zo 7. mája 2021 žalobca zaslal riaditeľke pre ľudské zdroje svoje pripomienky k [uvedenej] predbežnej analýze.

12.

Vo výplatnej listine žalobcu za máj 2021 sa po prvýkrát uvádzala skutočnosť, že žalobca bol zaradený do platovej triedy AD 14, platového stupňa 2. Okrem toho na uvedenej výplatnej listine bola vykonaná úprava odmeny žalobcu do platovej triedy AD 14 so spätnou účinnosťou od januára 2018.

16.

Dňa 13. septembra 2021 žalobca podal sťažnosť zaevidovanú pod číslom R/460/21 týkajúcu sa [tohto rozhodnutia].

17.

Oznámením z 25. novembra 2021, ktoré bolo podpísané… F, ESVČ formálne informovala žalobcu o rozhodnutí menovacieho orgánu o jeho povýšení do platovej triedy AD 14, platového stupňa 1, so spätnou účinnosťou od 1. januára 2018 podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ a na základe uznesenia z 12. februára 2021, Colombani/ESVČ ( T‑507/20 ,… EU:T:2021:95 ), a v súlade s dohodou o urovnaní, pričom uviedla, že toto rozhodnutie o povýšení bolo vykonané a bolo zapísané do spisu žalobcu v informačnom systéme riadenia zamestnancov Komisie… od 30. marca 2021 a že k automatickému povýšeniu do vyššieho platového stupňa došlo 1. januára 2020.

18.

Rozhodnutím z 26. novembra 2021 výkonný generálny tajomník ESVČ L, ako menovací orgán, zamietol sťažnosti R/412/21 a R/460/21.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. marca 2022 podal žalobca žalobu, ktorou sa domáhal na jednej strane zrušenia rozhodnutia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o pomoc, ako aj dohody o zmieri a údajného implicitného rozhodnutia o jeho povýšení do platovej triedy AD 14 so spätnou účinnosťou od 1. januára 2018, o ktorom sa dozvedel zo svojej výplatnej listiny za máj 2021, a na druhej strane náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku správania ESVČ.

6

Na podporu svojich návrhov na zrušenie rozhodnutia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o pomoc žalobca uviedol päť žalobných dôvodov. Piaty žalobný dôvod nie je relevantný na účely tohto odvolania, keďže jeho preskúmanie Všeobecným súdom odvolateľ nespochybňuje v rámci svojho odvolania. Pokiaľ ide o prvý až štvrtý žalobný dôvod, prvý bol založený na nesprávnom služobnom postupe, porušení povinnosti starostlivosti a porušení Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a služobného poriadku, druhý na existencii dôkazu prima facie o skutočnosti obťažovania, ktoré údajne utrpel žalobca, tretí na zneužití právomoci a porušení článku 47 Charty a štvrtý na zneužití právomoci, ako aj porušení článku 227 ZFEÚ a článku 44 Charty.

7

V bodoch 54 a 65 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol prvú a druhú časť druhého žalobného dôvodu, ktoré boli založené na nesprávnom posúdení skutkových okolností pripísateľných D a F, pričom dospel k záveru, že k takýmto nesprávnym posúdeniam nedošlo. V tejto súvislosti uviedol, že menovací orgán sa mohol oprávnene domnievať, že žalobca nepredložil dôkaz prima facie o psychickom obťažovaní zo strany týchto dvoch osôb.

11

Napokon Všeobecný súd v bode 107 napadnutého rozsudku zamietol tretí a štvrtý žalobný dôvod, ktoré boli založené na zneužití právomoci, ako neúčinné a v každom prípade ako nedôvodné.

12

Keďže všetky žalobné dôvody uvedené žalobcom na podporu jeho návrhu na zrušenie rozhodnutia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o pomoc boli zamietnuté, Všeobecný súd zamietol tento návrh, ako aj návrh na náhradu škody.

Návrhy účastníkov odvolacieho konania

13

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť symbolickú sumu jedno euro ako náhradu jeho nemajetkovej ujmy a

–

uložil ESVČ povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľovi v rámci tohto konania a prvostupňového konania.

14

ESVČ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

Odvolanie odvolateľa sa týka tak rozhodnutia, ktorým Všeobecný súd zamietol jeho návrhy na zrušenie, ako aj rozhodnutia, ktorým zamietol jeho návrhy na náhradu škody.

O odvolaní

16

Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza štyri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je v podstate založený na nesprávnom právnom posúdení predmetu jeho žiadosti o pomoc a na porušení pojmu „obťažovanie“, druhý na nesprávnom právnom posúdení skutkových okolností, ktoré možno pripísať D a F, tretí na porušení článku 24 služobného poriadku a štvrtý na nezohľadnení existencie rozhodnutia o zamietnutí podanej žiadosti a nesprávnom právnom posúdení, ku ktorému došlo pri analýze článkov 17 a 19 služobného poriadku.

17

ESVČ na úvod namieta neprípustnosť odvolania ako celku, pričom tvrdí, že odvolateľ žiada Súdny dvor o nové posúdenie skutkového stavu bez toho, aby z právneho hľadiska spochybnil napadnutý rozsudok.

20

Podľa odvolateľa totiž Všeobecný súd na účely posúdenia existencie dôkazu prima facie o skutočnosti psychického obťažovania, ktoré možno pripísať D a F, nezohľadnil v bodoch 31, 34, 38 a 39 napadnutého rozsudku, že kolektívne a pasívne správanie môžu tiež predstavovať takéto obťažovanie, čím zúžil pôsobnosť článku 24 služobného poriadku na obťažovanie v užšom zmysle. V dôsledku toho Všeobecný súd v bodoch 47, 53, 59, 60 a 61 tohto rozsudku nesprávne dospel k záveru, že toto obťažovanie mohlo vyplývať iba z individuálneho, osobného a aktívneho správania údajného obťažovateľa.

21

V tejto súvislosti odvolateľ dodáva, že Všeobecný súd uviedol, že ESVČ zamietla jeho žiadosť o pomoc z dôvodu neexistencie obťažovania pripísateľného D a F. Odvolateľ však zdôrazňuje, že táto žiadosť o pomoc sa týkala aj pasivity F, ktorý toleroval zjavne protiprávnu vôľu diskriminovať vyjadrenú C. Táto pasivita F pritom de facto prispela k pokračovaniu a zhoršeniu údajného obťažovania. Z dôvodu viacerých zúčastnených osôb a ich podriadených vzťahov s podnecovateľkou tohto obťažovania totiž žalobca v podstate tvrdí, že toto obťažovanie malo kolektívnu povahu.

22

Za týchto podmienok, opierajúc sa o body 126 a 127 rozsudku z 30. marca 2022, KF/EIB ( T‑299/20 , EU:T:2022:171 ), odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že nezohľadnil skutočnosť, že obťažovanie môže byť spôsobené „… viacerými osobami patriacimi do tej istej inštitúcie, ktoré konajú koordinovane alebo prinajmenšom jednoznačne“. Takéto chápanie pojmu „obťažovanie“ však predpokladalo, že ESVČ vykoná „celkovú analýzu rôznych správaní“ dotknutých osôb, o ktorých žalobca „tvrdil, že sú spôsobilé preukázať existenciu obťažovania“, pričom v opačnom prípade hrozilo, že sa tým zmení predmet sťažnosti. Podľa odvolateľa sa preto Všeobecný súd nemohol obmedziť ani na individuálnu analýzu správania bez toho, aby zohľadnil kontext.

V prvom rade, pokiaľ ide o prípustnosť argumentácie predloženej odvolateľom na podporu jeho prvého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že touto argumentáciou odvolateľ vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril najmä k pojmu „psychické obťažovanie“, čo je otázka práva. Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

26

V druhom rade treba uviesť, že Všeobecný súd mal rozhodnúť o pojme „obťažovanie“ v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku v súvislosti s návrhom na zrušenie rozhodnutia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku.

27

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že administratíva je povinná začať administratívne vyšetrovanie s cieľom objasniť skutkový stav a následne prípadne prijať vhodné opatrenia pomoci, ak existuje dostatočný dôkaz prima facie o tvrdeniach uvedených v žiadosti o pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2023, HV a HW/ECDC, C‑615/22 P , EU:C:2023:961 , bod 46 a citovanú judikatúru).

28

Na jednej strane tak nemožno vylúčiť, že k „psychickému obťažovaniu“ v zmysle tohto ustanovenia môže dôjsť kolektívne zo strany viacerých osôb, ak ich konanie predstavuje jedno a to isté obťažujúce správanie a ak k nemu každá z nich prispieva svojím individuálnym a osobným správaním. Osoba, ktorá sa považuje za obeť kolektívneho psychického obťažovania, však musí predložiť dôkaz prima facie , ako vyplýva z bodov 27 a 28 tohto rozsudku, nielen o individuálnom a osobnom správaní každého z údajných obťažovateľov, ale aj o existencii určitého zosúladenia medzi nimi. V prípade neexistencie koordinovaného správania medzi údajnými obťažovateľmi skutočnosť, že osoba nezasiahla s cieľom zabrániť zneužívajúcemu správaniu inej osoby, o ktorom vie, v zásade nepredstavuje psychické obťažovanie z jej strany.

32

Na druhej strane treba konštatovať, že pojem „správanie“ v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku sa môže vzťahovať nielen na aktívne správanie, ale aj na pasívne správanie, akým je marginalizácia alebo vylúčenie úradníka alebo zamestnanca na jeho pracovisku a v pracovnoprávnych vzťahoch, či dokonca opomenutie konať. V tejto súvislosti, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 31 svojich návrhov, „pasívne“ psychické obťažovanie musí predstavovať „nevhodné správanie“ a preto musí obsahovať zložku, ktorá si vyžaduje zásah páchateľa, ako je odmietanie komunikácie s niekým alebo jeho ignorovanie či izolovanie. „Pasívne“ správanie teda môže predstavovať „psychické obťažovanie“, pokiaľ odráža individuálne úmyselné správanie, na rozdiel od „náhodného“ správania, ktoré trvá určitý čas a má za následok poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity osoby.

36

Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení odvolateľa sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade a uplatnení pojmu „obťažovanie“, ani následne pri skúmaní predmetu žiadosti o pomoc podanej odvolateľom podľa článku 24 služobného poriadku.

37

Okrem toho tvrdenia odvolateľa týkajúce sa dôkazného bremena sú tiež odsúdené na neúspech. Z bodov 27 a 28 tohto rozsudku totiž vyplýva, že žiadateľovi o pomoc prináleží predložiť dôkaz prima facie . V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 46 až 53 napadnutého rozsudku uviedol, že skutočnosti uvádzané odvolateľom nemohli spochybniť hodnovernosť posúdení prijatých administratívou a že odvolateľ nepredložil dôkaz prima facie , ktorý by preukazoval, že bol predmetom obťažovania. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať ani to, že obrátil dôkazné bremeno, ani to, že uložil odvolateľovi neprimerané dôkazné bremeno.

38

Z bodu 45 napadnutého rozsudku vyplýva najmä to, že Všeobecný súd od odvolateľa vyžadoval, aby nepredložil negatívny dôkaz, ale aspoň jeden dôkaz prima facie . V prípade neexistencie akéhokoľvek dôkazu prima facie sa však žalobca nemôže platne opierať len o nečinnosť administratívy a požadovať tak obrátenie dôkazného bremena.

– Argumentácia účastníkov konania

41

Prvou časťou svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že zamietol prvú časť jeho druhého žalobného dôvodu založenú na nesprávnom posúdení skutkových okolností, ktoré možno pripísať D, z dôvodu, že jednak použil príliš reštriktívny pojem „psychické obťažovanie“, ako vyplýva z prvého odvolacieho dôvodu, a jednak sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia týchto skutkových okolností.

42

V tejto poslednej uvedenej súvislosti odvolateľ po prvé tvrdí, že Všeobecný súd skreslil obsah svedeckej výpovede I uvedenej v bode 47 napadnutého rozsudku, podľa ktorej D počas pohovoru v roku 2017 urobil „niekoľko pozitívnych komentárov o kvalite práce [odvolateľa]“ a potvrdil, že s odvolateľom „sa zaobchádzalo normálne“, ale že „ťažko získa pracovné miesto, pokiaľ si [naň] bude naďalej robiť nároky“. V tomto ohľade odvolateľ tvrdí, že pridanie výrazu „naň“ k slovesu „robiť nároky“ mení zmysel svedeckej výpovede I. Podľa odvolateľa totiž I svedčí o odvetných opatreniach vykonaných a tolerovaných vysokopostavenými nadriadenými v nadväznosti na politiku iniciovanú C, ktorá spočívala vo vylúčení odvolateľa z dôvodu, že sa odvážil vystúpiť proti ESVČ.

43

ESVČ tvrdí, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu je zjavne neprípustná v rozsahu, v akom odvolateľ len opakuje argumentáciu, ktorú uviedol pred Všeobecným súdom, bez toho, aby rozviedol kritiku jeho úvah v napadnutom rozsudku, a spochybňuje spôsob, akým Všeobecný súd posúdil dôkazy, ktoré mu boli predložené, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora v štádiu odvolania. V každom prípade je podľa nej táto prvá časť nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

47

Pokiaľ ide po prvé o údajné skreslenie obsahu svedeckej výpovede I uvedenej v bode 47 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že hoci skreslenie dôkazov môže spočívať vo výklade dokumentu, ktorý je v rozpore s jeho obsahom, na dokázanie takéhoto skreslenia nestačí preukázať, že tento dokument bolo možné vykladať aj inak, než ho vyložil Všeobecný súd. V tejto súvislosti je nevyhnutné preukázať, že Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia tohto dokumentu najmä tým, že vyložil tento dokument v rozpore s jeho znením (rozsudky z 25. februára 2021, Dalli/Komisia, C‑615/19 P , EU:C:2021:133 , bod 139 ; z 23. marca 2023, PV/Komisia, C‑640/20 P , EU:C:2023:232 , bod 134 , a z 12. decembra 2024, DD/FRA, C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 48 ).

48

V prejednávanej veci však odvolateľ tým, že sa obmedzil na tvrdenie, že Všeobecný súd tým, že doplnil výraz „naň“ k slovesu „robiť nároky“, zmenil zmysel svedeckej výpovede I, nepreukázal, že Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia tejto svedeckej výpovede.

52

V dôsledku toho treba argumentáciu uvedenú v bode 50 tohto rozsudku zamietnuť ako neprípustnú.

53

Pokiaľ ide po tretie o tvrdenia týkajúce sa údajného rozporu medzi vykonanými skutkovými zisteniami uvedenými v bode 49 napadnutého rozsudku, ako aj obviňujúcich vyjadrení obsiahnutých v pôvodnom znení hodnotiacej správy, ktoré Všeobecný súd analyzoval v bodoch 50 a 51 tohto rozsudku, treba konštatovať, že týmito tvrdeniami sa odvolateľ pod zámienkou tvrdení o rozporoch v skutočnosti snaží spochybniť posúdenia a skutkové zistenia, ktoré vykonal Všeobecný súd v súvislosti s dôkazmi, ktoré mu boli predložené. V rámci svojej argumentácie pritom odvolateľ netvrdil a už vôbec nepreukázal žiadne skreslenie týchto dôkazov.

54

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 51 tohto rozsudku je preto treba túto argumentáciu zamietnuť ako neprípustnú.

57

Po prvé odvolateľ kritizuje posúdenie uvedené v bode 57 napadnutého rozsudku, pričom tvrdí, že zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že ESVČ má vo zvyku prezentovať negatívny a nepravdivý obraz o odvolateľovi a jeho administratívnej histórii a spochybňovať dôveryhodnosť každého jeho konania. Podľa neho Všeobecný súd mal tieto skutočnosti v spise považovať za dostatočné na odôvodnenie začatia administratívneho vyšetrovania.

58

Po druhé odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 62 napadnutého rozsudku nezohľadnil úlohu a funkcie F, ktorý je poverený administratívou, najmä zdrojmi, ako aj postupmi prijímania do služobného pomeru a výberovými konaniami.

59

Po tretie odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd v bode 63 napadnutého rozsudku skreslil obsah jeho žaloby týkajúcej sa tvrdenia, v ktorom poukazoval na údajný pokus F prinútiť ho, aby opustil svoje pracovné miesto a prijal iné.

Pokiaľ ide o druhú časť druhého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že odvolateľ sa ňou v skutočnosti snaží dosiahnuť nové posúdenie skutkového stavu bez toho, aby preukázal či dokonca tvrdil, že došlo k jeho skresleniu, čo podľa judikatúry pripomenutej v bode 51 tohto rozsudku nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania.

63

Preto treba druhú časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako neprípustnú a v dôsledku toho zamietnuť druhý odvolací dôvod ako celok.

O treťom odvolacom dôvode

64

Tretí odvolací dôvod sa delí na tri časti.

67

ESVČ zastáva názor, že prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

68

V rozsahu, v akom odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že ESVČ neporušila svoju povinnosť starostlivosti, treba uviesť, že táto povinnosť predstavuje v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora pojem odrážajúci rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktorú služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi administratívou a zamestnancami verejnej služby, pričom táto rovnováha najmä znamená, že pri rozhodovaní o postavení úradníka administratíva zohľadní všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jej rozhodnutie, a pritom zohľadní nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka (rozsudky z 12. novembra 2020, Fleig/ESVČ, C‑446/19 P , EU:C:2020:918 , bod 67 , a z 15. apríla 2021, FV/Rada, C‑875/19 P , EU:C:2021:283 , bod 98 ).

69

Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého Všeobecný súd prejudikoval výsledky, ako aj dôsledky vyšetrovania týkajúceho sa dotknutých osôb, treba spresniť, že toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu bodu 71 napadnutého rozsudku. Konkrétne v tomto bode Súd pre verejnú službu na jednej strane dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu založené na rozhodnutí Komisie C(2006) 1624/3 z 26. apríla 2006 o ochrane dôstojnosti osôb a predchádzaní psychologickému obťažovaniu a sexuálnemu obťažovaniu v Európskej komisii je neúčinné, keďže ochranné opatrenia, ktoré sú v ňom uvedené, nemali vplyv na rozhodnutie o začatí alebo nezačatí administratívneho vyšetrovania v nadväznosti na žiadosť o pomoc. Na druhej strane tiež spresnil, že rozhodnutie C(2006) 1624/3 ako také nespochybňuje požiadavky stanovené judikatúrou v súvislosti s vybavovaním žiadosti o pomoc, najmä pokiaľ ide o požiadavku dôkazu prima facie a dodržiavanie prezumpcie neviny osôb, ktoré sa dopustili údajného psychického obťažovania.

71

Pokiaľ ide o výhradu odvolateľa týkajúcu sa porušenia jednotnosti judikatúry v oblasti prezumpcie neviny zo strany Všeobecného súdu, treba konštatovať, že na jednej strane odvolateľ neodkazuje na žiadnu judikatúru, ktorú by Všeobecný súd porušil, a na druhej strane, že z bodov 70 a 71 napadnutého rozsudku nijako nevyplýva, že by Všeobecný súd dospel k záveru, že predbežné opatrenie samo osebe porušuje prezumpciu neviny alebo predstavuje sankciu.

72

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.

75

ESVČ zastáva názor, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu nie je dôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

76

Pokiaľ ide o druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že je formulovaná nejasným spôsobom a nemá koherentnú štruktúru, takže jej obsah neumožňuje pochopiť právne úvahy uvedené odvolateľom v rámci tejto druhej časti.

77

O tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

80

Treťou časťou svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že zamietol tretiu časť jeho prvého žalobného dôvodu založenú na nedostatku nestrannosti a konfliktu záujmov autora rozhodnutia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o pomoc. V tejto súvislosti odvolateľ v podstate tvrdí, že vzhľadom na to, že jeho právo byť vypočutý nebolo dodržané počas konania o sťažnosti, ktoré bolo navyše ukončené štyri mesiace po podaní jeho sťažnosti, priebeh tohto konania neumožňoval napraviť definitívnu stratu jeho práva dosiahnuť, aby predbežnú analýzu jeho žiadosti o pomoc vykonal príslušný menovací orgán vo vhodnom čase.

81

Za týchto podmienok odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 85 až 89 napadnutého rozsudku rozhodol, že uvedené konanie o sťažnosti umožnilo napraviť nedostatok súvisiaci s touto nedostatočnou nestrannosťou a týmto konfliktom záujmov. Okrem toho odvolateľ dodáva, že generálny tajomník ESVČ konajúci ako menovací orgán si nikdy nenašiel čas, aby mu odpovedal, pretože sa nepovažoval za zodpovedného za vybavenie jeho sťažnosti.

Podľa článku 170 ods. 1 druhej vety rokovacieho poriadku totiž odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom.

85

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa účastníkovi konania umožní predložiť dôvod a tvrdenia, ktoré neboli predložené v konaní pred Všeobecným súdom, po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom, povolí sa mu predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, spor v širšom rozsahu, než bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd. V rámci odvolacieho konania je totiž právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov a tvrdení prejednávaných na prvom stupni (pozri rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P , EU:C:1994:211 , bod 59 ; z 11. septembra 2019, HX/Rada, C‑540/18 P , EU:C:2019:707 , bod 37 , ako aj z 27. februára 2025, OA/Parlament, C‑32/24 P , EU:C:2025:118 , bod 22 ).

86

Z toho vyplýva, že tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako neprípustnú.

87

ESVČ spochybňuje prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu z dôvodu, že argumentácia uplatnená na jeho podporu je mimoriadne zmätočná, takže jej neumožňuje pochopiť, čo sa vytýka Všeobecnému súdu.

Posúdenie Súdnym dvorom

90

Treba konštatovať, že argumentácia uvedená odvolateľom na podporu jeho štvrtého odvolacieho dôvodu nespĺňa požiadavky pripomenuté v bodoch 77 a 78 tohto rozsudku. Tento odvolací dôvod je totiž formulovaný nejasne a nejednoznačne a jeho obsah neumožňuje sledovať právne úvahy odvolateľa, aby Súdny dvor mohol na tomto základe vykonať preskúmanie zákonnosti. Okrem toho táto argumentácia odvolateľa vo veľkej miere odkazuje na posúdenie skutkového stavu, ktoré, ako je potrebné pripomenúť, nemôže podliehať preskúmaniu, ktoré má Súdny dvor vykonať v odvolacom konaní, pokiaľ nedošlo k skreslenia skutkového stavu.

91

V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako neprípustný.

Keďže ESVČ navrhla uložiť odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľ nemal úspech so svojim odvolaním, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Pán Jean‑Marc Colombani je povinný nahradiť trovy konania.