C-346/23

62023CJ0346

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

zo 16. januára 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Trhy s finančnými nástrojmi – Smernica 2004/39/ES – Článok 52 ods. 2 – Žaloba podaná v záujme spotrebiteľov – Spotrebiteľské organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na ochrane spotrebiteľov – Aktívna legitimácia na ochranu individuálnych záujmov svojich členov – Strata aktívnej legitimácie v prípade investícií do finančných produktov s vysokou ekonomickou hodnotou – Oslobodenie od trov konania a povinnosti nahradiť trovy konania druhého účastníka konania – Procesná autonómia – Zásada efektivity“

Vo veci C‑346/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) zo 17. mája 2023 a doručený Súdnemu dvoru 1. júna 2023, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. mája 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Banco Santander SA, právna nástupkyňa Banco Banif SA, v zastúpení: J. M. Blanco Saralegui, A. Capilla Casco a J. M. Martínez Gimeno, abogados,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 52 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS ( Ú. v. EÚ L 145, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 06/007, s. 263).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Banco Santander SA, právnou nástupkyňou Banco Banif SA, a Asociación de Consumidores y Usuarios de Servicios Generales-Auge (Združenie spotrebiteľov a užívateľov všeobecných služieb, ďalej len „Auge“) vo veci platnosti zmlúv o kúpe finančných nástrojov uzavretých retailovými klientmi.

… je potrebné zabezpečiť potrebnú úroveň zosúladenia, aby sa investorom poskytla vysoká úroveň ochrany a aby sa investičným spoločnostiam umožnilo poskytovať služby v celom [Európskom s]poločenstve v rámci jednotného trhu na základe dohľadu domovskej krajiny. …

…

(5)

Je potrebné zriadiť komplexný regulačný systém upravujúci vykonávanie transakcií s finančnými nástrojmi bez ohľadu na metódy obchodovania použité na uzavretie týchto transakcií, ako aj na zabezpečenie vysokej kvality pri uskutočňovaní investorských transakcií a na zachovanie integrity a celkovej efektívnosti finančného systému. Mal by sa zabezpečiť koherentný a riziko zohľadňujúci rámec pre reguláciu najdôležitejších druhov systémov vykonávania pokynov, ktoré sa v súčasnosti uskutočňujú na európskom finančnom trhu. …

…

(17)

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

12.

‚drobný klient‘: znamená klienta, ktorý nie je profesionálnym klientom.“

5

Článok 52 uvedenej smernice stanovoval:

c)

profesijné organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na opatreniach na ochranu [konať na ochranu – neoficiálny preklad ] svojich členov.“

Smernica 2014/65/EÚ

6

Článok 74 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349 ), stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby každé rozhodnutie prijaté v rámci ustanovení nariadenia [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 600/2014 [z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 84 )] alebo v zmysle zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení prijatých v súlade s touto smernicou bolo riadne odôvodnené a podliehalo právu odvolať sa na súde. Právo odvolať sa na súde sa uplatní aj vtedy, ak sa v prípade žiadosti o povolenie, v ktorej sú uvedené všetky požadované informácie, neprijme do šiestich mesiacov od jej podania žiadne rozhodnutie.

profesijné organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na opatreniach na ochranu [konať na ochranu – neoficiálny preklad ] svojich členov.“

7

Podľa článku 94 smernice 2014/65 sa smernica 2004/39 zrušuje s účinnosťou od 3. januára 2017.

Smernica (EÚ) 2020/1828

8

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1828 z 25. novembra 2020 o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zrušení smernice 2009/22/ES ( Ú. v. EÚ L 409, 2020, s. 1 ) v odôvodneniach 13 a 14 stanovuje:

9

Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2007, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov), zo 16. novembra 2007 (BOE č. 287 z 30. novembra 2007, s. 49181) v článku 8 ods. 1 písm. e) stanovuje:

„Základnými právami spotrebiteľov, užívateľov a zraniteľných spotrebiteľov sú:

…

e)

konzultácie, účasť na procese vypracovania všeobecných ustanovení, ktoré sa ich priamo týkajú, a zastupovanie ich záujmov prostredníctvom združení, skupín, federácií alebo konfederácií spotrebiteľov a užívateľov zriadených v súlade so zákonom.“

Druhé doplňujúce ustanovenie Ley 1/1996 de asistencia jurídica gratuita (zákon č. 1/1996 o bezplatnej právnej pomoci) z 10. januára 1996 (BOE č. 11 z 12. januára 1996, s. 793) priznáva združeniam spotrebiteľov a užívateľov právo na právnu pomoc, ak podané žaloby „majú priamu súvislosť s produktami alebo so službami na bežné, obvyklé a rozšírené použitie alebo spotrebu“.

12

V súlade s článkom 36 ods. 2 tohto zákona z tohto uznania vyplýva, že v prípade, ak združenie neuspeje, nemusí nahrádzať trovy konania protistrany bez ohľadu na výšku hodnoty sporu a nemusia ich nahradiť ani jednotliví členovia, ktorých združenie v konaní zastupuje.

Kráľovský dekrét č. 1507/2000

13

Real Decreto 1507/2000 por el que se actualizan los catálogos de productos y servicios de uso o consumo común, ordinario y generalizado y de naturaleza duradera, a efectos de lo dispuesto, respectivamente, en los artículos 2, apartado 2, y 11, apartados 2 y 5 de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y normas concordantes (kráľovský dekrét č. 1507/2000, ktorým sa aktualizuje katalóg produktov a služieb na bežné, obvyklé a rozšírené použitie alebo spotrebu, a katalóg tovarov trvalej povahy, na účely ustanovení článku 2 ods. 2 a článku 11 ods. 2 a 5 všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a príslušných predpisov), z 1. septembra 2000 (BOE č. 219 z 12. septembra 2000, s. 31349) vo svojom oddiele c) bode 13 prílohy I zaraďuje bankové a finančné služby medzi služby na bežné, obvyklé a rozšírené použitie alebo spotrebu.

Prvostupňový súd tejto žalobe čiastočne vyhovel. Odvolanie podané proti tomuto rozhodnutiu bolo zamietnuté rozsudkom Audiencia Provincial de Granada (Provinčný súd Granada, Španielsko) z dôvodu, že uvedená banka nezohľadnila investičný profil klientov a neposkytla im jasné a úplné predzmluvné informácie o rizikách produktov, ktoré kúpili.

17

Banco Santander, právna nástupkyňa Banco Banif, podala mimoriadny opravný prostriedok pre procesnú vadu a kasačný opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu týchto opravných prostriedkov v podstate tvrdí, že Auge nemá aktívnu legitimáciu v mene svojich členov, pretože produkty, v súvislosti s ktorými uzavreli zmluvy, nie sú určené na bežné a rozšírené použitie, ale ide naopak o špekulatívne finančné produkty s vysokou ekonomickou hodnotou, čo znamená, že podaná žaloba nespadá do oblasti ochrany spotrebiteľov.

18

Práve v tomto kontexte tento súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o výklad článku 52 ods. 2 smernice 2004/39, ktorý sa týka aktívnej legitimácie spotrebiteľských organizácií.

19

22

Tento súd ďalej uvádza, že Súdny dvor sa ešte výslovne nevyjadril k voľnej úvahe, ktorou disponujú vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov a užívateľov na účely výkonu práva podať prostriedok nápravy, ako je stanovené v článku 52 ods. 2 smernice 2004/39.

23

Súdny dvor sa totiž vo svojom rozsudku z 2. apríla 2020, Reliantco Investments et Reliantco Investments Limassol Sucursala Bucureşti ( C‑500/18 , EU:C:2020:264 ), na ktorý sa odvoláva Auge, obmedzil na konštatovanie, že také okolnosti, ako sú hodnota uskutočnených transakcií, veľkosť rizík finančných strát spojených s uzavretím zmlúv so spotrebiteľmi, prípadné znalosti alebo odborné skúsenosti osoby v oblasti finančných nástrojov alebo aj jej aktívne správanie v rámci takýchto transakcií, ako aj okolnosť, že táto osoba vykonala vysoký počet transakcií v relatívne krátkej dobe alebo že do týchto transakcií investovala veľké sumy peňazí alebo že ju možno považovať za „drobného klienta“, nie sú v zásade relevantné na účely priznania postavenia spotrebiteľa.

24

V prejednávanej veci však nejde o odopretie tohto postavenia veľmi solventným investorom, ktorí nadobúdajú zložité a vysoko rizikové finančné produkty, čo, ako vnútroštátny spresňuje, nikdy neurobil, ale o určenie, či aktívna legitimácia združenia spotrebiteľov na účet jedného z týchto investorov‑spotrebiteľov môže byť obmedzená, ak sa konštatuje existencia rizika procesného podvodu, ktorý spôsobuje neodôvodnenú ujmu tak protistrane, ako aj štátnej pokladnici.

„Môžu vnútroštátne súdy na základe skutočnosti, že združenia spotrebiteľov sú aktívne legitimované na to, aby zastupovali pred súdmi investorov‑spotrebiteľov odvolávajúcich sa na porušenie povinností zo strany investičných spoločností pri predaji komplexných finančných produktov, výnimočne obmedziť túto aktívnu legitimáciu, ak v rámci individuálnej žaloby ide o veľmi solventných investorov, ktorí vykonávajú transakcie, ktoré nemožno považovať za transakcie na bežné a rozšírené použitie, a ktorí podávajú žaloby prostredníctvom združenia spotrebiteľov, aby mohli využiť prípadné oslobodenie od súdnych trov v súdnom konaní s veľmi vysokou hodnotou sporu, a tak sa vyhnúť povinnosti zaplatiť trovy konania protistrane v prípade neopodstatnených alebo dokonca účelových žalôb?“

O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

28

Banco Santander a španielska vláda namietajú nedostatok právomoci Súdneho dvora odpovedať na otázku položenú vnútroštátnym súdom z dôvodu, že táto otázka sa týka výkladu vnútroštátneho práva. Podľa Banco Santander z uvedeného tiež vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný.

29

Banco Santander a španielska vláda sa v podstate zhodujú v tom, že podobne ako iné nástroje práva Únie v oblasti spotrebiteľského práva sa smernica 2004/39 obmedzuje na stanovenie povinnosti členských štátov priznať združeniam spotrebiteľov aktívnu legitimáciu na začatie konania na vnútroštátnych súdoch na účely ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Naproti tomu táto smernica nevyžaduje, aby členské štáty priznali týmto združeniam aktívnu legitimáciu na začatie konania na týchto súdoch s cieľom chrániť individuálne záujmy svojich členov, ani nevyžaduje, aby im bola poskytnutá právna pomoc. Takáto možnosť teda patrí výlučne do španielskeho práva.

33

Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

34

Treba tiež pripomenúť, že v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 29. júla 2024, LivaNova, C‑713/22 , EU:C:2024:642 , bod 53 a citovaná judikatúra).

35

V prejednávanej veci, ako je uvedené najmä v bode 26 tohto rozsudku, vnútroštátny súd presne uviedol dôvody, pre ktoré sa domnieva, že odpoveď na položenú otázku je nevyhnutná na rozhodnutie sporu, ktorý prejednáva. V dôsledku uvedeného sa nezdá, že výklad požadovaný vnútroštátnym súdom nemá žiadnu súvislosť s predmetom alebo existenciou sporu vo veci samej, a tak návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

Podľa judikatúry Súdneho dvora „drobný klient“ v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 12 uvedenej smernice môže byť označený za „spotrebiteľa“, ak je fyzickou osobou konajúcou mimo akúkoľvek podnikateľskú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Petruchová, C‑208/18 , EU:C:2019:825 , bod 76 ).

39

Okrem toho, ako uviedla generálna advokátka v bode 67 svojich návrhov, duálne postavenie investora‑spotrebiteľa potvrdzuje smernica 2020/1828, ktorej odôvodnenie 14 uvádza, že jej ustanovenia chránia záujmy spotrebiteľov bez ohľadu na to, či sa títo spotrebitelia označujú ako „cestujúci, používatelia, zákazníci, retailoví investori, retailoví klienti, dotknuté osoby alebo inak“. Konkrétne z odôvodnenia 13 tejto smernice vyplýva, že táto smernica sa okrem všeobecného spotrebiteľského práva vzťahuje aj na také oblasti, ako sú finančné služby.

40

Hoci uvedená smernica bola prijatá po skutkových okolnostiach vo veci samej, nič to nemení na tom, že môže byť užitočná na účely určenia pojmu „spotrebiteľ“ v kontexte smernice 2004/39, keďže vo svojej prílohe I odkazuje na smernicu 2014/65, ktorá zrušila a nahradila smernicu 2004/39 a ktorej článok 74 ods. 2 venovaný právu podať odvolanie v záujme spotrebiteľov zodpovedá článku 52 ods. 2 smernice 2004/39, keďže tieto dva články sú formulované takmer rovnako.

41

Pokiaľ ide o znenie článku 52 ods. 2 smernice 2004/39, treba poznamenať, že toto ustanovenie vo všetkých jazykových verziách okrem holandskej odkazuje na „spotrebiteľov“ v množnom čísle. Použitie množného čísla naznačuje, ako uviedla generálna advokátka v bode 40 svojich návrhov, že žaloba podaná organizáciou spotrebiteľov sa musí týkať záujmov viacerých spotrebiteľov v oblasti finančných služieb a investícií.

45

Uvedené ustanovenie naopak nespresňuje, či tento kolektívny rozmer žaloby podanej organizáciou spotrebiteľov vyžaduje, aby bol predmet takejto žaloby obmedzený na ochranu všeobecného záujmu spotrebiteľov, alebo naopak, aby sa mohol týkať aj individuálnych záujmov viacerých spotrebiteľov. Článok 52 ods. 2 smernice 2004/39 sa totiž obmedzuje na odkaz na právo členských štátov, a to tak pokiaľ ide o určenie subjektov, ktoré môžu zastupovať záujmy spotrebiteľov, ako aj pokiaľ ide o procesné podmienky, podľa ktorých sa toto zastupovanie musí skutočne vykonávať.

46

Zo širokého znenia tohto ustanovenia tak možno vyvodiť, že členské štáty môžu slobodne určiť subjekty, ktoré majú aktívnu legitimáciu začať konanie v záujme spotrebiteľov, individuálnu alebo kolektívnu povahu záujmov, ktoré môžu tieto organizácie chrániť, ako aj procesné postupy, podľa ktorých musia uvedené organizácie konať na ochranu týchto záujmov.

47

Z tohto ustanovenia teda nevyplýva, že ak dotknutý členský štát priznal spotrebiteľským organizáciám aktívnu legitimáciu na ochranu individuálnych záujmov viacerých svojich členov, táto aktívna legitimácia môže byť vyhradená určitej kategórii spotrebiteľov určenej na základe takýchto kritérií.

51

V prejednávanej veci z vnútroštátneho právneho rámca, ako ho predložil vnútroštátny súd, vyplýva, že španielsky zákonodarca pri výkone právomoci, ktorú mu priznáva článok 52 ods. 2 smernice 2004/39, priznal združeniam spotrebiteľov aktívnu legitimáciu na ochranu individuálnych záujmov svojich členov.

52

Tento súd na jednej strane uvádza, že vo svojej judikatúre uznal aktívnu legitimáciu združení spotrebiteľov na ochranu záujmov ich členov v rámci žalôb patriacich do pôsobnosti smernice 2004/39, a na druhej strane, že dvaja členovia zastúpení združením spotrebiteľov, o ktoré ide vo veci samej, majú postavenie „spotrebiteľov“.

53

Pokiaľ ide o režim právnej pomoci, treba naopak poznamenať, že článok 52 ods. 2 smernice 2004/39 sa obmedzuje na stanovenie práva spotrebiteľských organizácií, ktoré majú oprávnený záujem na ochrane spotrebiteľov, podať prostriedok nápravy bez toho, aby ukladal povinnosť poskytnúť takúto pomoc s cieľom uľahčiť výkon tohto práva.

57

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie týkajúcej sa poskytnutia právnej pomoci spotrebiteľským organizáciám, ktoré v rámci článku 52 ods. 2 smernice 2004/39 podávajú prostriedky nápravy v záujme spotrebiteľov, prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá stanovil, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, EOS KSI Slovensko, C‑448/17 , EU:C:2018:745 , bod 36 a citovanú judikatúru).

58

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že ak žaloby podané týmito združeniami priamo súvisia s výrobkami alebo službami určenými na bežné, obvyklé a rozšírené použitie alebo spotrebu, medzi ktoré patria bankové a finančné služby vo všeobecnosti, uvedené združenia majú právo na právnu pomoc. Nie sú preto povinné ani zaplatiť trovy konania súvisiace s podaním žaloby, ani nahradiť trovy konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania, ak nebudú mať vo veci úspech. Tieto trovy konania neznášajú ani jednotliví členovia, ktorých zastupujú.

62

Platí to o to viac, ako uviedla španielska vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že kritériá, ktorými španielske právo podmieňuje možnosť združení spotrebiteľov požívať právo na právnu pomoc, nezasahujú do práva spotrebiteľov podať individuálnu žalobu a žiadať o právnu pomoc, ak nemajú dostatočné prostriedky v súlade s príslušnými ustanoveniami španielskeho práva.

63

Vzhľadom na vyššie uvedené treba vnútroštátnemu súdu odpovedať tak, že článok 52 ods. 2 smernice 2004/39 sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá v prípade, že dotknutý členský štát priznal spotrebiteľským organizáciám aktívnu legitimáciu na ochranu individuálnych záujmov viacerých svojich členov, podriaďuje takúto aktívnu legitimáciu obmedzeniam týkajúcim sa finančnej kapacity týchto členov, ekonomickej hodnoty a druhu finančných produktov, do ktorých uvedení členovia investovali, ako aj komplexnosti týchto produktov,

Článok 52 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS

sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá v prípade, že dotknutý členský štát priznal spotrebiteľským organizáciám aktívnu legitimáciu na ochranu individuálnych záujmov viacerých svojich členov, podriaďuje takúto aktívnu legitimáciu obmedzeniam týkajúcim sa finančnej kapacity týchto členov, ekonomickej hodnoty a druhu finančných produktov, do ktorých uvedení členovia investovali, ako aj komplexnosti týchto produktov,

–

v zásade nebráni tomu, aby sa takéto kritériá zohľadnili pri rozhodovaní o tom, či tieto organizácie majú nárok na právnu pomoc.