C-351/23

62023CJ0351

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 24. júna 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Článok 6 ods. 1 – Článok 7 ods. 1 – Zmluva o spotrebiteľskom úvere – Zmluva zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti predstavujúcej rodinné obydlie spotrebiteľa – Predčasná splatnosť – Mimosúdna dražba tejto nehnuteľnosti – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca uskutočnenie tejto dražby bez predchádzajúceho overenia dotknutej pohľadávky súdom – Dôvody neplatnosti uvedenej dražby, medzi ktoré nepatrí existencia nekalých zmluvných podmienok – Účinnosť ochrany priznanej spotrebiteľom – Články 7 a 47 Charty základných práv Európskej Únie“

Vo veci C‑351/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (Slovensko) z 11. mája 2023 a doručený Súdnemu dvoru 6. júna 2023, ktorý súvisí s konaním:

generálna advokátka: L. Medina,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

GR REAL s. r. o., v zastúpení: M. Krutek, advokát,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní zo 14. novembra 2024,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj článkov 5, 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) ( Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22 ).

2

„Keďže súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v [spotrebiteľských – neoficiálny preklad ] zmluvách.“

4

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

5

Podľa článku 7 ods. 1 uvedenej smernice:

a)

je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti

a

b)

podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

…

Článok 8 tejto smernice znie takto:

„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“

8

Podľa znenia článku 9 uvedenej smernice:

„Pri určení, či používa obchodná praktika obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, sa berie do úvahy:

a)

akékoľvek nevýhodné alebo neprimerané mimozmluvné prekážky, ktoré ukladá obchodník v prípade, že si spotrebiteľ želá vykonať práva podľa zmluvy, vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť produkt alebo obchodníka;

e)

akákoľvek hrozba podniknúť kroky, ktoré nemožno podniknúť legálne.“

Slovenské právo

Občiansky zákonník

9

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v tomto ustanovení sa nachádzajú dve poznámky pod čiarou, pričom prvá je uvedená za slovným spojením „podľa osobitného zákona“ a odkazuje na zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“) a druhá, uvedená za slovným spojením „podľa osobitných zákonov“, odkazovala na zákon č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilným sporovým poriadkom (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), a na zákon č. 233/1995 Z. z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

12

Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka znie takto:

„Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.“

Civilný sporový poriadok

13

Zákon o dobrovoľných dražbách

14

Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách stanovuje:

„Dražobníkom je osoba, ktorá organizuje dražbu a spĺňa podmienky ustanovené týmto a osobitným zákonom… a vzniklo jej oprávnenie na prevádzkovanie príslušnej živnosti. …“

15

Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) a b) tohto zákona znie takto:

Ustanovenie § 21 ods. 2 uvedeného zákona stanovuje:

„V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu;… v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. …“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17

Dňa 7. apríla 2011 Slovenská sporiteľňa, a. s. (ďalej len „banka“) uzavrela so žalovanými vo veci samej zmluvu o úvere na sumu 63000 eur. Títo žalovaní vo veci samej sa zaviazali splácať túto sumu v mesačných splátkach vo výške 424,41 eura od 20. júna 2011, pričom termín konečnej splatnosti úveru bol stanovený na 20. januára 2030. V prípade oneskorenej platby zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach uplatňovaných bankou stanovovala predčasnú splatnosť tohto úveru. Uvedená suma bola zabezpečená zriadením hypotekárneho záložného práva k nehnuteľnosti, konkrétne k rodinnému obydliu týchto žalovaných.

18

Okresný súd Prešov uznesením z 26. mája 2017 zamietol návrh žalovaných vo veci samej na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom námietkou žalovaných, že banka uplatnením zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti úveru porušila ich práva, sa nezaoberal. Títo žalovaní podali proti tomuto uzneseniu odvolanie na Krajský súd v Prešove (Slovensko).

22

Druhé kolo dražby sa uskutočnilo 18. júla 2017, predtým, než Krajský súd v Prešove rozhodol o tomto odvolaní. Pri tejto príležitosti PO opäť upozornil na to, že prebieha súdne konanie o zdržanie sa výkonu predmetného hypotekárneho záložného práva. Dotknutú nehnuteľnosť však nadobudla žalobkyňa vo veci samej, ktorá je spoločnosťou pôsobiacou najmä v odvetví úverov a správy a údržby nehnuteľností a ktorá bola následne zapísaná do katastra nehnuteľností ako vlastník tejto nehnuteľnosti.

23

Krajský súd v Prešove uznesením z 9. augusta 2017 zrušil uznesenie Okresného súdu Prešov z 26. mája 2017, ktorým tento súd zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný žalovanými vo veci samej, a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, najmä z toho dôvodu, že okresný súd mal preskúmať námietky týchto žalovaných, ktoré Krajský súd v Prešove považuje za dôvodné, pokiaľ ide o neexistenciu dohody o predčasnej splatnosti. Krajský súd v Prešove tiež konštatoval, že okresný súd nepreskúmal dodržanie zásady proporcionality pri navrhovanom postupe výkonu hypotekárneho záložného práva v tom zmysle, že neprihliadol ani na výšku dlhu vo vzťahu k hodnote dotknutej nehnuteľnosti, teda rodinného obydlia uvedených žalovaných vo veci samej, ani na osobu týchto žalovaných, ani ich možnosť uspokojiť túto pohľadávku iným spôsobom.

27

Tento súd prvýkrát túto žalobu zamietol rozsudkom, ktorý v odvolacom konaní potvrdil Krajský súd v Prešove. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 8. apríla 2021 zrušil rozhodnutia týchto dvoch súdov a vrátil vec Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie, aby tento súd preskúmal vlastnícke právo žalobkyne vo veci samej.

28

Okresný súd Prešov svojím druhým rozsudkom vo veci vyhovel uvedenej žalobe a nariadil žalovaným vo veci samej vypratať dotknutú nehnuteľnosť. Tento súd zamietol ich vzájomnú žalobu, ktorou napádali zákonnosť prevodu vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti z toho dôvodu, že táto nehnuteľnosť bola nadobudnutá v rámci mimosúdnej dražby a že nebol oprávnený rozhodnúť o platnosti tejto dražby.

29

Tak žalobkyňa vo veci samej, ako aj žalovaní vo veci samej podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Krajský súd v Prešove, žalobkyňa preto, lebo žalovaným nebola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, a žalovaní preto, lebo vzájomná žaloba bola zamietnutá.

33

V prvom rade uvedený súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o súlad zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti, ktorá viedla k mimosúdnej dražbe, o ktorú ide vo veci samej, s požiadavkou transparentnosti, ako ju spresnil Súdny dvor okrem iného v rozsudku z 21. marca 2013, RWE Vertrieb ( C‑92/11 , EU:C:2013:180 ). V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že táto zmluvná podmienka síce bola uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach banky, ale banka s ňou žalovaných vo veci samej neoboznámila, pričom predčasnú splatnosť celého dlhu je možné uplatniť len vtedy, ak bola výslovne dohodnutá medzi zmluvnými stranami.

34

36

Vzniká tak otázka výkladu smernice 93/13 s cieľom zistiť, či je takáto spoločnosť vydražiteľka chránená absolútne, alebo či táto ochrana môže byť obmedzená najmä vzhľadom na aktívne konanie dotknutých spotrebiteľov a pochybnosti týkajúce sa dobrej viery tejto spoločnosti. Táto otázka je o to dôležitejšia, keď sa nútený výkon záložného práva týka obydlia spotrebiteľa, keďže právo na obydlie predstavuje základné právo zaručené v článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

37

39

Za týchto okolností Krajský súd v Prešove rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Uplatňujú sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 [smernice 93/13] na také konanie, o aké ide vo veci samej, ktoré iniciovala osoba (vydražiteľ), ktorej bol udelený príklep týkajúci sa nehnuteľného majetku, a v ktorom sa súčasne koná o protižalobe spotrebiteľa na dosiahnutie stavu pred príklepom na dražbe, ak spotrebiteľ pred mimosúdnou dražbou využil právne prostriedky na zdržanie sa výkonu záložného práva uplatnením návrhu na súde o neodkladné opatrenie a spotrebiteľ zároveň pred dražbou upozornil osoby zúčastnené na dražbe na prebiehajúce súdne konanie o zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, no napriek súdnemu konaniu sa dražba vykonala?

2.

Má sa [smernica 93/13] vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá v procese výkonu záložného práva realizovanom podnikateľom zaoberajúcim sa súkromnými dražbami (‚dražobník‘) na nehnuteľnosť spotrebiteľa na účely uspokojenia banky zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy

–

neplatnosť záložnej zmluvy,

–

porušenie [zákona o dobrovoľných dražbách],

–

[spáchanie trestného činu]?

42

Podľa tohto súdu je judikatúra uvádzaná slovenskou vládou, ktorá pozostáva z dvoch uznesení vydaných v roku 2022, teda päť rokov po dražbe, o ktorú ide vo veci samej, naďalej izolovaná, a to aj v súdnej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takže žalovaným vo veci samej nemožno vytýkať, že na účely uplatnenia svojich práv vyplývajúcich zo smernice 93/13 nepodali návrh na vyhlásenie tejto dražby za neplatnú a že sa rozhodli spochybniť vlastnícke právo žalobkyne vo veci samej prostredníctvom vzájomnej žaloby.

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a druhej otázke

O prípustnosti

43

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti jednotlivého prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (rozsudok z 29. júla 2024, LivaNova, C‑713/22 , EU:C:2024:642 , bod 53 a citovaná judikatúra).

46

48

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvá a druhá otázka sú prípustné.

O veci samej

– Úvodné pripomienky

49

V prvom rade treba pripomenúť, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti (rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco, C‑600/19 , EU:C:2022:394 , bod 35 a citovaná judikatúra).

53

Povinnosť členských štátov zabezpečiť účinnosť práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, najmä pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany potvrdenú v článku 7 ods. 1 tejto smernice a zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá sa uplatňuje najmä na definíciu procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (rozsudky zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i., C‑693/19 a C‑831/19 , EU:C:2022:395 , bod 61 , ako aj citovaná judikatúra; zo 17. mája 2022, Impuls Leasing România, C‑725/19 , EU:C:2022:396 , bod 46 a citovaná judikatúra, ako aj zo 17. mája 2022, Unicaja Banco, C‑869/19 , EU:C:2022:397 , bod 29 a citovaná judikatúra).

54

Treba tiež pripomenúť, že vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľov zaručená smernicou 93/13, jej článok 6 ods. 1 sa musí považovať za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku rovnaké postavenie ako normy verejného poriadku (rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08 , EU:C:2009:615 , bod 52 , a zo 17. mája 2022, Unicaja Banco, C‑869/19 , EU:C:2022:397 , bod 24 ). Článok 7 ods. 1 tejto smernice je tiež priamo spojený s týmto verejným záujmom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , bod 56 ).

55

Pokiaľ ide konkrétne o postupy núteného výkonu, Súdny dvor viackrát a s prihliadnutím na požiadavky článku 6 ods. 1, ako aj článku 7 ods. 1 smernice 93/13 spresnil spôsob, akým majú vnútroštátne súdy zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú z tejto smernice v rámci týchto postupov.

59

Súdny dvor tiež zdôraznil, že je dôležité stanoviť vo vnútroštátnom práve možnosť podať na súd návrh na posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky pred ukončením postupu núteného výkonu založeného na zmluve obsahujúcej takúto podmienku. Súdny dvor tak už rozhodol, že v prípade, v ktorom sa takýto postup skončí pred vyhlásením rozhodnutia súdu rozhodujúceho vo veci samej, ktorým sa konštatuje nekalá povaha zmluvnej podmienky, na základe ktorej bol nútený výkon nariadený, a v dôsledku toho neplatnosť tohto postupu, toto rozhodnutie by umožňovalo zaručiť uvedenému spotrebiteľovi len ochranu a posteriori spočívajúcu v náhrade škody, ktorá by sa v zásade ukázala ako neúplná a nedostatočná a nepredstavovala by primeraný ani účinný prostriedok na zabránenie ďalšiemu používaniu tejto podmienky, a to na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 7 ods. 1 smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz, C‑415/11 , EU:C:2013:164 , bod 60 , a zo 17. mája 2022, Impuls Leasing România, C‑725/19 , EU:C:2022:396 , bod 55 , ako aj citovanú judikatúru).

60

Na účely zabezpečenia efektivity ochrany sledovanej smernicou 93/13 Súdny dvor zdôraznil, že je dôležité, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje vo veci, mal právomoc nariadiť neodkladné opatrenia umožňujúce prerušiť, prípadne zmariť protiprávny postup núteného výkonu, a to tým skôr, ak ide o postup núteného výkonu týkajúci sa hypotekárneho záložného práva, ktorý by mohol viesť k vyprataniu nehnuteľnosti, ktorá predstavuje rodinné obydlie spotrebiteľa a jeho rodiny, keďže právo na obydlie je základným právom, zaručeným článkom 7 Charty, ktoré tento súd musí zohľadňovať pri uplatňovaní tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2023, Všeobecná úverová banka, C‑598/21 , EU:C:2023:845 , bod 85 a citovanú judikatúru).

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7 a 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že do ich pôsobnosti patrí súdne konanie, v rámci ktorého na jednej strane spoločnosť, ktorá vydražila nehnuteľnosť predstavujúcu rodinné obydlie spotrebiteľa, predanú v rámci mimosúdneho núteného výkonu hypotekárneho záložného práva k tejto nehnuteľnosti, ktoré bolo so súhlasom tohto spotrebiteľa zriadené v prospech poskytovateľa úveru, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, navrhuje vypratanie dotknutej nehnuteľnosti obývanej uvedeným spotrebiteľom, a na druhej strane tento spotrebiteľ vzájomnou žalobou spochybňuje zákonnú povahu prevodu vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti na túto spoločnosť vydražiteľku, ku ktorému došlo napriek súdnemu konaniu, ktoré v čase tohto prevodu ešte prebiehalo a ktorého cieľom bolo prerušenie tohto núteného výkonu z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založený uvedený výkon, pričom tento spotrebiteľ túto spoločnosť vydražiteľku o tomto súdnom konaní vopred informoval.

63

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na účely určenia, či sa smernice 93/13 možno účinne dovolávať v konaní pred vnútroštátnym súdom, treba preskúmať predmet tohto konania a osobitosti sporu, ktorého sa týka (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2017, Banco Santander, C‑598/15 , EU:C:2017:945 , body 39 , 42 a 49 ).

64

Z tejto judikatúry tiež vyplýva, že ustanovení smernice 93/13 sa nemožno účinne dovolávať pri neexistencii akýchkoľvek navzájom sa zhodujúcich nepriamych dôkazov, pokiaľ ide o prípadnú prítomnosť potenciálne nekalej podmienky v zmluve o hypotekárnom úvere, ktorá bola predmetom konania o mimosúdny výkon (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2017, Banco Santander, C‑598/15 , EU:C:2017:945 , bod 48 ).

68

V prejednávanej veci však z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spor vo veci samej sa týka dvoch žalôb s právnymi predmetmi odlišnými od tých, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky uvedené v bodoch 65 až 67 tohto rozsudku. Na jednej strane vnútroštátny súd rozhoduje o žalobe o vypratanie rodinného obydlia žalovaných vo veci samej, ktorú podala žalobkyňa vo veci samej v rámci výkonu výlučných práv, ktoré jej vyplývajú z vlastníckeho práva, ktoré nadobudla v dôsledku mimosúdnej dražby tohto obydlia.

69

Na druhej strane sa uvedený spor týka vzájomnej žaloby, ktorou žalovaní vo veci samej spochybňujú zákonnú povahu prevodu vlastníckeho práva k uvedenému obydliu na žalobkyňu vo veci samej z toho dôvodu, že zákon o dobrovoľných dražbách nespĺňa požiadavku účinnej súdnej ochrany potvrdenú v článku 7 ods. 1 smernice 93/13 a zakotvenú aj v článku 47 Charty. Títo žalovaní tvrdia, že tento zákon umožnil, aby sa v nútenom výkone predmetného hypotekárneho záložného práva pokračovalo napriek návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorom rozhodoval súd a ktorého cieľom bolo dosiahnuť prerušenie tohto výkonu. Ako bolo uvedené v bodoch 37 a 46 tohto rozsudku, vnútroštátny súd zastáva názor, že žalobkyňa vo veci samej je podľa slovenského práva v rámci takejto žaloby pasívne legitimovaná.

70

V dôsledku toho na rozdiel od sporu, o ktorý išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. decembra 2017, Banco Santander ( C‑598/15 , EU:C:2017:945 ), sa spor vo veci samej netýka len ochrany vecných vlastníckych práv nadobudnutých v dôsledku predaja nehnuteľnosti príklepom, ale aj podmienok, za ktorých postup núteného výkonu hypotekárneho záložného práva zriadeného so súhlasom k tejto nehnuteľnosti mohol viesť k prevodu týchto práv na spoločnosť vydražiteľku.

74

V situácii, o akú ide v spore vo veci samej, však nemožno prístup spotrebiteľov kvalifikovať ako úplne pasívny, pokiaľ ide o mimosúdny postup núteného výkonu. Žalovaní vo veci samej práve naopak po prvé podali žalobu, ktorej cieľom bolo zabrániť pokračovaniu v tomto postupe, pričom k tejto žalobe pripojili návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smerujúceho k prerušeniu uvedeného postupu. Podľa vnútroštátneho súdu bol pritom tento právny prostriedok jediným prostriedkom umožňujúcim zabrániť uskutočneniu mimosúdnej dražby.

75

S výhradou posúdenia, ktoré prináleží vykonať uvedenému súdu, skutočnosť, že po uskutočnení predmetnej dražby žalovaní vo veci samej vzali túto žalobu späť, nemôže spochybniť konštatovanie, že títo žalovaní neboli pasívni. Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, cieľom uvedenej žaloby bolo dosiahnuť, aby sa banke nariadilo zdržať sa výkonu dotknutého hypotekárneho záložného práva prostredníctvom mimosúdnej dražby, pričom obsahovala aj návrh na prerušenie tohto postupu núteného výkonu. Uvedení žalovaní sa teda mohli dôvodne domnievať, že žaloba sa po uskutočnení dražby stala bezpredmetnou, keďže súd už v tomto okamihu nemohol vydať rozsudok s cieľom zabrániť alebo prerušiť výkon tohto záložného práva.

76

78

Rovnako prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, aby pri rozhodovaní o merite sporu vo veci samej zistil, či z okolností, za ktorých sa uskutočnila dražba, o ktorú ide vo veci samej, ktoré tento súd kvalifikuje ako „rušivé“, najmä zo skutočnosti, že spoločnosť vydražiteľka, pôsobiaca v odvetví úverov a správy a údržby nehnuteľností, bola informovaná o existencii prebiehajúceho súdneho konania o určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti, na ktorej bola založená táto dražba, možno vyvodiť, že táto spoločnosť v rámci uvedenej dražby nekonala v dobrej viere, a ak to tak bolo, aby vyvodil dôsledky, ktoré vnútroštátne právo spája s nekonaním v dobrej viere, pokiaľ ide o zákonnosť tejto dražby.

79

V treťom a poslednom rade treba v súlade s judikatúrou citovanou v bode 64 tohto rozsudku uviesť, že podľa názoru vnútroštátneho súdu ku dňu konania dražby, o ktorú ide vo veci samej, existovali navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o prípadnej existencii potenciálne nekalej podmienky v zmluve, na ktorej bol založený nútený výkon dotknutého hypotekárneho záložného práva. Ako totiž vyplýva z bodu 33 tohto rozsudku, predkladajúci vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o súlad zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti, ktorá viedla k tomuto výkonu, s požiadavkou transparentnosti.

80

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. decembra 2017, Banco Santander ( C‑598/15 , EU:C:2017:945 ), žalovaní vo veci samej neboli pasívni v rámci mimosúdneho postupu núteného výkonu, ale naopak využili právne prostriedky stanovené slovenskou právnou úpravou s cieľom zabrániť tomuto výkonu, pričom o svojich krokoch informovali osoby dotknuté uvedeným výkonom. Tento postup však pokračoval a viedol k vydraženiu ich rodinného obydlia bez akéhokoľvek súdneho preskúmania základu pohľadávky, ktorej zaplatenie banka požadovala, a to napriek tomu, že existovali navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o potenciálne nekalej povahe zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti, na ktorej bol založený tento výkon záložného práva.

Na prvú otázku teda treba odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7 a 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že do ich pôsobnosti patrí súdne konanie, v rámci ktorého na jednej strane spoločnosť, ktorá vydražila nehnuteľnosť predstavujúcu rodinné obydlie spotrebiteľa, predanú v rámci mimosúdneho núteného výkonu hypotekárneho záložného práva k tejto nehnuteľnosti, ktoré bolo so súhlasom tohto spotrebiteľa zriadené v prospech poskytovateľa úveru, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, navrhuje vypratanie dotknutej nehnuteľnosti obývanej uvedeným spotrebiteľom, a na druhej strane tento spotrebiteľ vzájomnou žalobou spochybňuje zákonnú povahu prevodu vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti na túto spoločnosť vydražiteľku, ku ktorému došlo napriek súdnemu konaniu, ktoré v čase tohto prevodu ešte prebiehalo a ktorého cieľom bolo prerušenie výkonu tohto záložného práva z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založený uvedený výkon, pričom tento spotrebiteľ túto spoločnosť vydražiteľku o tomto súdnom konaní vopred informoval. Uvedené platí v prípade, ak ku dňu dotknutej dražby existovali navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o potenciálne nekalej povahe týchto zmluvných podmienok a ak spotrebiteľ využil právne prostriedky, ktorých uplatnenie bolo možné rozumne očakávať od priemerného spotrebiteľa na účely dosiahnutia súdneho preskúmania uvedených zmluvných podmienok.

– O druhej otázke

84

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7 a 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby mimosúdny nútený výkon hypotekárneho záložného práva, zriadeného k nehnuteľnosti predstavujúcej rodinné obydlie spotrebiteľa so súhlasom tohto spotrebiteľa v prospech poskytovateľa úveru, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, pokračoval napriek tomu, že prebieha konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia smerujúceho k prerušeniu tohto výkonu, a ktorá okrem toho nestanovuje žiadnu možnosť domáhať sa určenia neplatnosti uvedeného výkonu z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je tento výkon založený.

88

Pokiaľ však ide o zákon o dobrovoľných dražbách, treba tiež pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že smernica 93/13 bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej predajca alebo dodávateľ môže pri uplatnení zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto zmluvnej podmienky predajom rodinného obydlia spotrebiteľa mimo rámca súdneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2023, Všeobecná úverová banka, C‑598/21 , EU:C:2023:845 , body 84 a 90 ).

89

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spotrebiteľ musí na to, aby mohol napadnúť mimosúdnu dražbu a domáhať sa existencie potenciálne nekalej podmienky v zmluve, na základe ktorej došlo k tejto dražbe, podať návrh na začatie súdneho konania, v rámci ktorého môže tiež formou neodkladného opatrenia navrhnúť prerušenie uvedenej dražby až do vydania rozhodnutia o žalobe vo veci samej. Z § 19 ods. 1 písm. b) druhej vety zákona o dobrovoľných dražbách však vyplýva, že dražobník je povinný upustiť od dražby len vtedy, ak súd nariadil neodkladné opatrenie v tomto zmysle.

90

Toto ustanovenie umožňuje, ako o tom svedčí situácia, o ktorú ide vo veci samej, pokračovať v nútenom výkone záložného práva, aj keď pred súdom prebieha konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia smerujúceho k jeho prerušeniu, a teda umožňuje, aby došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to aj v prípade, že ide o rodinné obydlie spotrebiteľa, predtým, ako tento súd rozhodne o tomto návrhu, aj keď existujú navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o prípadnej existencii potenciálne nekalej podmienky v zmluve, na ktorej je tento výkon založený.

94

Pokiaľ ide o možnosť dodatočne napraviť dôsledky mimosúdnej dražby, ktorú majú spotrebitelia k dispozícii, § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách stanovuje právo domáhať sa neplatnosti dražby v lehote troch mesiacov odo dňa príklepu, ak sa spochybňuje platnosť dotknutej záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona.

95

Vnútroštátny súd spresnil, že toto ustanovenie neumožňuje spotrebiteľom domáhať sa neplatnosti mimosúdnej dražby z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založený dotknutý postup núteného výkonu, a že v prejednávanej veci ku dňu uskutočnenia dražby, o ktorú ide vo veci samej, nebol na Slovensku vydaný nijaký rozsudok, ktorý by konštatoval neplatnosť tejto dražby z takéhoto dôvodu. Ako bolo uvedené v bode 41 tohto rozsudku, predkladajúci vnútroštátny súd uviedol, že v súčasnosti stále neexistuje dostatočne ustálená judikatúra v tomto zmysle.

96

Naopak, slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že výklad § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý podal vnútroštátny súd, nie je správny. V tejto súvislosti táto vláda poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorú ilustrujú dve uznesenia, ktoré tento Najvyšší súd vydal v roku 2022 a v ktorých vyložil toto ustanovenie v tom zmysle, že existencia nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založený mimosúdny postup núteného výkonu, predstavuje dôvod umožňujúci vyhlásiť neplatnosť dražby uskutočnenej v rámci tohto postupu výkonu. Takýto výklad sa podľa Najvyššieho súdu javí ako nevyhnutný, keďže dražbe nemusí predchádzať súdne preskúmanie vymáhanej pohľadávky.

Za predpokladu, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky teraz už vykladal § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách spôsobom uvedeným v bodoch 96 a 97 tohto rozsudku, čo prináleží určiť vnútroštátnemu súdu, táto okolnosť by nemala vplyv na otázku, či vzhľadom na dátum dražby, o ktorú ide vo veci samej, mohli žalovaní vo veci samej rozumne predpokladať, že dosiahnu určenie neplatnosti tejto dražby prostredníctvom žaloby podanej na základe tohto ustanovenia do troch mesiacov od vydraženia nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom uvedenej dražby, ako uviedla generálna advokátka v bode 79 svojich návrhov. S výhradou overení, ktoré prislúcha vykonať uvedenému súdu, sa zdá, že výklad uvedeného ustanovenia, ku ktorému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky, bol odôvodnený práve potrebou napraviť, že toto ustanovenie neobsahuje žiadnu zmienku o možnosti podať návrh na určenie neplatnosti dražby z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založená táto dražba.

100

Z vyššie uvedeného vyplýva, že s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, právne prostriedky, ktoré mali žalovaní vo veci samej k dispozícii ku dňu uskutočnenia dražby, o ktorú ide vo veci samej, nespĺňali požiadavku účinnej súdnej ochrany, pretože neposkytovali ani účinnú možnosť dosiahnuť odklad tejto dražby v rámci núteného výkonu záložného práva, aby sa umožnilo súdne preskúmanie potenciálne nekalej podmienky v zmluve, na ktorej bol založený tento výkon, hoci pred súdom prebiehalo konanie o návrhu na prerušenie výkonu, ani možnosť podať návrh na určenie neplatnosti uvedenej dražby z dôvodu existencie tejto zmluvnej podmienky, a to napriek existencii navzájom sa zhodujúcich nepriamych dôkazov o potenciálne nekalej povahe tejto zmluvnej podmienky.

Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že je oprávnený podať výklad § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v súlade s ustanoveniami smernice 93/13, pokiaľ ide o dôvody určenia neplatnosti, ktoré stanovuje, treba poznamenať, že tento § 21 ods. 2 tiež stanovuje, že návrh na určenie neplatnosti musí byť podaný v lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Ako vyplýva z bodov 76 a 99 tohto rozsudku, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom v tejto súvislosti nebolo možné rozumne očakávať, že žalovaní vo veci samej podajú návrh na určenie neplatnosti dotknutej dražby na základe tohto ustanovenia. Význam verejného záujmu, ktorý je základom ochrany poskytovanej touto smernicou spotrebiteľom, a potreba zabezpečiť účinnosť práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z uvedenej smernice, ktorá zahŕňa okrem iného požiadavku účinnej súdnej ochrany, pritom v prípade neexistencie účinných právnych prostriedkov nápravy, ktoré by žalovaným vo veci samej umožňovali uplatniť svoje práva vyplývajúce z tej istej smernice pred dňom príklepu, odôvodňujú, aby týmto žalovaným v spore vo veci samej nezaniklo v spore vo veci samej právo napadnúť nútený výkon záložného práva, ktorý viedol k udeleniu tohto príklepu (pozri analogicky rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco, C‑600/19 , EU:C:2022:394 , body 45 , 49 a 50 ).

104

Okrem toho, keďže zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že vnútroštátny súd by mohol konštatovať neplatnosť dražby, o ktorú ide vo veci samej, a v dôsledku toho obnoviť právne vzťahy existujúce medzi žalovanými vo veci samej a bankou pred uskutočnením tejto dražby, vnútroštátny súd by mal z hľadiska uplatniteľného vnútroštátneho práva preskúmať možnosť, ktorou sa tejto banke prostredníctvom akéhokoľvek vhodného procesného postupu umožní zúčastniť sa konania, najmä prostredníctvom dobrovoľného vstupu do konania alebo prípadne prostredníctvom núteného vstupu do konania.

Žalobkyňa vo veci samej, slovenská vláda a Európska komisia tvrdia, že táto otázka je neprípustná.

108

V tejto súvislosti treba poznamenať, že vnútroštátny súd nespresňuje dôvody, prečo by odpoveď na uvedenú otázku mala byť nevyhnutná na to, aby mohol vydať rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva, v zmysle judikatúry citovanej v bode 45 tohto rozsudku.

109

Okrem toho, ako tvrdí Komisia vo svojich písomných pripomienkach, obchodná praktika svojou samotnou povahou smeruje k podnecovaniu spotrebiteľa k tomu, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Návrh na začatie prejudiciálneho konania však jasne neuvádza druh rozhodnutia o obchodnej transakcii, ktoré prijali žalovaní vo veci samej a ktoré mala banka, či dokonca licitátor narušiť.

110

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

do ich pôsobnosti patrí súdne konanie, v rámci ktorého na jednej strane spoločnosť, ktorá vydražila nehnuteľnosť predstavujúcu rodinné obydlie spotrebiteľa, predanú v rámci mimosúdneho núteného výkonu hypotekárneho záložného práva k tejto nehnuteľnosti, ktoré bolo so súhlasom tohto spotrebiteľa zriadené v prospech poskytovateľa úveru, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, navrhuje vypratanie dotknutej nehnuteľnosti obývanej uvedeným spotrebiteľom, a na druhej strane tento spotrebiteľ vzájomnou žalobou spochybňuje zákonnú povahu prevodu vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti na túto spoločnosť vydražiteľku, ku ktorému došlo napriek súdnemu konaniu, ktoré v čase tohto prevodu ešte prebiehalo a ktorého cieľom bolo prerušenie tohto výkonu z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založený uvedený výkon, pričom tento spotrebiteľ túto spoločnosť vydražiteľku o tomto súdnom konaní vopred informoval. Uvedené platí v prípade, ak ku dňu dotknutej dražby existovali navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o potenciálne nekalej povahe týchto zmluvných podmienok a ak spotrebiteľ využil právne prostriedky, ktorých uplatnenie bolo možné rozumne očakávať od priemerného spotrebiteľa na účely dosiahnutia súdneho preskúmania uvedených zmluvných podmienok.

2.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7 a 47 Charty základných práv