C-364/23

ZR , v zastúpení: A. Champetier a S. Rodrigues, avocats,

odvolateľka,

ďalší účastník konania:

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) , v zastúpení: E. Lekan a A. Lukošiūtė, splnomocnené zástupkyne,

žalovaný v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (piata komora),

Rozsudok

1

Svojím odvolaním ZR podáva návrh na zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. marca 2023, ZR/EUIPO (T‑400/21, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:169 ), ktorým tento súd zamietol jej žalobu o zrušenie rozhodnutia Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 8. septembra 2020 týkajúceho sa zamietnutia jej žiadosti o preloženie do EUIPO (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

I. Právny rámec

A. Nariadenie (EÚ) 2017/1001

2

4

Podľa článku 4 služobného poriadku:

„Menovanie alebo povýšenie sa môže vykonať jedine s cieľom obsadenia voľného miesta v súlade s ustanoveniami tohto služobného poriadku.

Voľné miesta v orgáne sa oznámia úradníkom tohto orgánu, len čo [MO] rozhodne, že sa toto voľné miesto má obsadiť.

Ak voľné miesto nemôže byť obsadené preložením, vymenovaním do funkcie podľa článku 45a alebo povýšením, oznámi sa táto skutočnosť zamestnancom ostatných inštitúcií a/alebo usporiada sa interné výberové konanie.“

5

„Pred obsadením voľného pracovného miesta v inštitúcii [MO] najprv posúdi:

a)

či dané pracovné miesto môže byť obsadené:

i)

preložením alebo

ii)

c)

či nebolo možné obsadiť voľné pracovné miesto podľa možností uvedených v písmenách a) a b), či je potrebné zvážiť zoznam vhodných uchádzačov v zmysle článku 30, v prípade potreby pri zohľadnení príslušných ustanovení týkajúcich sa vhodných uchádzačov podľa prílohy III; a/alebo

d)

či je potrebné vypísať interné výberové konanie v rámci inštitúcie, na ktorom sa budú môcť zúčastniť len úradníci a dočasní zamestnanci vymedzení v článku 2 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie;

alebo sa riadiť postupom pre výberové konania na základe odborných predpokladov alebo skúšok, alebo odborných predpokladov a skúšok zároveň. …

…“

Dňa 1. marca 2019 odvolateľka uzavrela s EUIPO novú zmluvu na dobu piatich rokov, na základe ktorej zastávala pracovné miesto špecialistu pre duševné vlastníctvo ako dočasná zamestnankyňa zaradená do platovej triedy AD 6.

10

V marci 2020 spustil EUIPO internú výzvu na vyjadrenie záujmu, ktorej cieľom bolo vymenovať úradníkov EUIPO, ako aj prijať dočasných a zmluvných zamestnancov v rámci každoročného vykonávania preložení (ďalej len „každoročné vykonávanie preložení“). V tejto výzve sa spresnilo, že je prístupná pre všetky odborné profily, vrátane tých, ktoré sa týkajú duševného vlastníctva. EUIPO v tejto výzve uviedol, že MO preskúma predložené prihlášky s prihliadnutím na záujem služby a vzhľadom na kritériá, akými sú: i) kľúčové pozície alebo znalosti v rámci EUIPO; ii) služobný postup a výkonnosť v rámci EUIPO; iii) existujúce možnosti v pláne pracovných miest; iv) vplyv na rozpočet a v) zostávajúca doba platnosti zmluvy alebo zostávajúca doba platnosti rezervných zoznamov (ďalej len „kritériá v oblasti preložení“).

11

Dňa 31. marca 2020 odvolateľka odpovedala na uvedenú výzvu a požiadala o jej preloženie do EUIPO v súlade s článkom 8 služobného poriadku.

12

E‑mailom, ktorý odvolateľka zaslala toho istého dňa MO, odkázala na uvedené oznámenie o voľnom pracovnom mieste a na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku požiadala o preloženie do EUIPO v súlade s článkami 8 a 29 služobného poriadku (ďalej len „sporná žiadosť“).

16

MO sporným rozhodnutím z 8. septembra 2020 túto žiadosť zamietol.

17

Dňa 5. novembra 2020 prijal EUIPO do zamestnania dočasného zamestnanca, ktorý bol prijatý po uverejnení externého oznámenia o voľnom pracovnom mieste.

18

21

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol tieto tri žalobné dôvody a v dôsledku toho zamietol uvedenú žalobu v celom rozsahu.

22

Konkrétne v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu Všeobecný súd konštatoval, že spornú žiadosť treba kvalifikovať ako žiadosť o preloženie založenú na článku 8 prvom odseku služobného poriadku, a nie ako prihlášku v odpovedi na interné oznámenie o voľnom pracovnom mieste. Rovnako rozhodol, že takúto žiadosť o preloženie nemožno vzhľadom na jej povahu považovať za žiadosť, ktorej cieľom je obsadiť voľné pracovné miesto, ktoré je predmetom oznámenia o voľnom pracovnom mieste, v dôsledku čoho pri skúmaní spornej žiadosti EUIPO nemusel zohľadniť článok 29 ods. 1 písm. b) služobného poriadku ani pravidlá stanovené v jeho článku 4.

IV. Návrhy účastníkov odvolacieho konania

23

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

24

EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie v celom rozsahu ako zjavne neprípustné, alebo subsidiárne ako nedôvodné a

–

Tvrdenia účastníkov konania

26

EUIPO sa domnieva, že odvolanie je neprípustné v rozsahu, v akom sa zakladá najmä na údajnom nesprávnom výklade spornej žiadosti Všeobecným súdom, keďže ju podľa odvolateľky nesprávne kvalifikoval ako žiadosť o preloženie podľa článku 8 služobného poriadku namiesto prihlášky v odpovedi na interné oznámenie o voľnom pracovnom mieste.

27

Toto tvrdenie totiž nie je dostatočne jasné a presné na to, aby Súdny dvor mohol vykonať svoje preskúmanie, pretože podstatné skutočnosti, na ktorých sa zakladá odvolanie, nevyplývajú dostatočne koherentne a zrozumiteľne z textu tohto odvolania. Okrem toho uvedené tvrdenie predstavuje pokus o opätovný výklad spornej žiadosti spôsobom, ktorý je zjavne v rozpore so skutočnosťami zistenými v spise.

28

Z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné (rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA, C‑680/22 P , EU:C:2024:1019 , bod 99 a citovaná judikatúra).

31

Odvolací dôvod, ktorého argumentácia nie je dostatočne jasná a presná na to, aby mohol Súdny dvor vykonať preskúmanie zákonnosti, tieto požiadavky nespĺňa a musí byť vyhlásený za neprípustný najmä preto, že podstatné skutočnosti, o ktoré sa tento odvolací dôvod opiera, nevyplývajú dostatočne súvislým a zrozumiteľným spôsobom z textu tohto odvolania, ktorý je v tejto súvislosti nejasný a nejednoznačný. Súdny dvor takisto rozhodol, že odvolanie, ktoré nemá koherentnú štruktúru a obmedzuje sa na všeobecné tvrdenia bez toho, aby presne odkazovalo na body napadnutého rozhodnutia, v ktorých údajne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, treba zamietnuť ako zjavne neprípustné (rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA, C‑680/22 P , EU:C:2024:1019 , bod 100 a citovaná judikatúra).

32

Okrem toho z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak vecná nesprávnosť jeho zistení vyplýva z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Naopak, pokiaľ Všeobecný súd skutkový stav zistil alebo posúdil, Súdny dvor má právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho Všeobecný súd vyvodil (rozsudok zo 4. apríla 2017, Ombudsman/Staelen, C‑337/15 P , EU:C:2017:256 , bod 53 a citovaná judikatúra).

B. O prvom odvolacom dôvode

36

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa delí na tri časti, odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že zamietol prvý žalobný dôvod, ktorý uviedla v prvostupňovom konaní.

1.

O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu

a)

Po druhé táto právna kvalifikácia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže Všeobecný súd nesprávne usúdil, že tento článok 8 a článok 29 služobného poriadku nie sú prepojené.

40

Všeobecný súd totiž v bode 60 napadnutého rozsudku stanovil absolútne rozlišovanie medzi medziinštitucionálnymi preloženiami uskutočnenými podľa uvedeného článku 8 a preloženiami uskutočnenými po uverejnení medziinštitucionálnych oznámení o voľnom pracovnom mieste v súlade s týmto článkom 29 ods. 1 písm. b).

41

Podľa článku 4 služobného poriadku však každé voľné pracovné miesto musí byť uverejnené a spôsoby obsadenia takéhoto pracovného miesta sú upravené v článku 29 služobného poriadku, medzi ktoré patrí preloženie v zmysle článku 8 služobného poriadku. Tieto články 8 a 29 teda neupravujú dva odlišné postupy.

42

EUIPO tvrdí, že odvolateľka si zamieňa dva druhy medziinštitucionálnych preložení, ktoré sú spomenuté v bode 60 napadnutého rozsudku a uvedené v bode 40 tohto rozsudku, a spresňuje, že cieľom každoročného vykonávania preložení je poskytnúť štruktúru uplatneniu článku 8 služobného poriadku na vymenovanie úradníkov iných inštitúcií, ktorí už v tomto úrade pracujú ako dočasní alebo zmluvní zamestnanci, za úradníkov EUIPO.

46

Podľa EUIPO odvolateľka systematicky počas správneho konania, ako aj vo svojich podaniach v prvostupňovom konaní a v rámci odvolacieho konania odkazovala na spornú žiadosť ako na „žiadosť o preloženie“. Svojím odvolaním sa však snaží tvrdiť, že sporná žiadosť bola v skutočnosti prihláškou v odpovedi na interné oznámenie o voľnom pracovnom mieste, čo by viedlo k zmene predmetu sporu pred Všeobecným súdom a k uvedeniu tvrdenia po prvýkrát pred Súdnym dvorom, ktoré neuviedla pred Všeobecným súdom, a preto je toto tvrdenie neprípustné.

47

Aj keby sa pripustilo, že sporná žiadosť bola podaná na základe článku 29 ods. 1 služobného poriadku, nič to nemení na tom, že odvolateľka sa snažila dosiahnuť preloženie do EUIPO.

48

50

V prejednávanej veci z bodov 56 až 58 napadnutého rozsudku vyplýva, že v druhej časti prvého žalobného dôvodu jej žaloby v prvostupňovom konaní odvolateľka v podstate tvrdila, že v súlade s článkom 29 ods. 1 písm. b) služobného poriadku bol EUIPO povinný analyzovať spornú žiadosť v súvislosti s voľným pracovným miestom, ktoré zamýšľal obsadiť po uverejnení interného oznámenia o voľnom pracovnom mieste. Ako však vyplýva z bodu 43 tohto rozsudku, odvolateľka v prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď túto argumentáciu zamietol. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí EUIPO, odvolateľka v tejto prvej časti neuvádza tvrdenie, ktoré nebolo uvedené pred Všeobecným súdom, a nemení predmet sporu pred týmto súdom, v dôsledku čoho je uvedená časť prípustná.

51

Z uvedeného vyplýva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je prípustná.

2) O veci samej

52

Napokon v bode 64 toho istého rozsudku Všeobecný súd dodal, že na účely preskúmania tejto žiadosti EUIPO nemusel zohľadniť ani článok 4 služobného poriadku, keďže tento článok 29 ods. 1 písm. b) a tento článok 4 sa týkajú oznámenia existencie voľných pracovných miest zamestnancom ostatných inštitúcií. Na základe toho dospel k záveru, že argumentácia odvolateľky týkajúca sa toho, že EUIPO nerešpektoval poradie podľa priority stanovené v uvedenom článku 29 a pravidlá stanovené v uvedenom článku 4, je neúčinná.

56

V tejto súvislosti treba uviesť, že z článku 8 prvého odseku služobného poriadku vyplýva, že úradník inštitúcie Únie vyslaný do inej inštitúcie môže po uplynutí lehoty šiestich mesiacov požiadať o preloženie do tejto poslednej uvedenej inštitúcie.

57

Okrem toho z článku 29 ods. 1 písm. a) až c) služobného poriadku vyplýva, že pred obsadením voľného pracovného miesta v inštitúcii MO najprv posúdi možnosti obsadenia pracovného miesta v rámci tejto inštitúcie preložením, vymenovaním podľa článku 45a alebo povýšením, ako aj žiadosti o preloženie úradníkov rovnakej platovej triedy iných inštitúcií a/alebo, ak nebolo možné obsadiť toto voľné pracovné miesto prostredníctvom týchto možností a žiadostí, možnosti preskúmania zoznamov vhodných uchádzačov zostavených v nadväznosti na verejné výberové konanie.

58

Navyše Súdny dvor už v súvislosti s preložením v rámci inštitúcie uvedenej v článku 7 služobného poriadku rozhodol, že ide o preloženie, ak je úradník presunutý na voľné pracovné miesto (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. februára 1981, Carbognani a Coda Zabetta/Komisia, 161/80 a 162/80 , EU:C:1981:51 , bod 19 , ako aj z 21. mája 1981, Kindermann/Komisia, 60/80 , EU:C:1981:115 , bod 12 ).

62

Z uvedeného vyplýva, že ak MO po tom, čo na základe článku 29 ods. 1 služobného poriadku konštatoval, že na to, aby mohol pristúpiť k vymenovaniu osoby s najvyššou úrovňou výkonnosti, spôsobilosti a bezúhonnosti, je potrebné rozšíriť postup prijímania do zamestnania aspoň na žiadosti stanovené v článku 29 ods. 1 písm. b) služobného poriadku, uverejní oznámenie o voľnom pracovnom mieste, ktoré na základe tohto posledného uvedeného ustanovenia musí zohľadniť žiadosti o medziinštitucionálne preloženie podané na základe článku 8 služobného poriadku.

63

Je pravda, že článok 8 služobného poriadku sa týka situácie úradníka posudzovaného individuálne, pričom mu priznáva právo požiadať o preloženie do inštitúcie, do ktorej bol vyslaný minimálne pred šiestimi mesiacmi. To však neznamená, že ak MO považoval za potrebné, aby mal možnosť vymenovať osobu s najvyššou úrovňou výkonnosti, spôsobilosti a bezúhonnosti, rozšíriť postup prijímania zamestnancov nad rámec možností stanovených v článku 29 ods. 1 písm. a) služobného poriadku, môže tento orgán upustiť od posúdenia žiadosti o medziinštitucionálne preloženie podanej podľa tohto článku 8.

64

67

Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 61 napadnutého rozsudku uviedol, že žiadosť o medziinštitucionálne preloženie podaná na základe článku 8 prvého odseku služobného poriadku sa svojou povahou nemôže považovať za žiadosť smerujúcu k obsadeniu voľného pracovného miesta, ktoré je predmetom oznámenia o voľnom pracovnom mieste.

68

V dôsledku toho sú body 62 až 64 uvedeného rozsudku, ktoré vychádzajú z tohto nesprávneho predpokladu, tiež postihnuté protiprávnosťou.

69

Navyše, ako uviedol generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, nesprávne právne posúdenie uvedené v bode 67 tohto rozsudku ovplyvnilo aj právnu kvalifikáciu spornej žiadosti. V bodoch 40 až 48 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd v podstate vylúčil, že by sporná žiadosť mohla byť zohľadnená a preskúmaná ako prihláška v odpovedi na interné oznámenie o voľnom pracovnom mieste založená na článku 29 ods. 1 služobného poriadku z dôvodu, že táto žiadosť bola založená na článku 8 tohto služobného poriadku a že tieto dve ustanovenia podľa neho nemožno uplatniť súčasne.

a)

Tvrdenia účastníkov konania

72

V tretej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že v prvostupňovom konaní namietala neexistenciu právneho základu každoročného vykonávania preložení, skutočnosť, že toto vykonávanie porušuje ustanovenia článkov 4 a 29 služobného poriadku, a neexistenciu súvislosti medzi týmto vykonávaním a článkom 8 služobného poriadku. Všeobecný súd však v rozpore s právom na obranu odpovedal na tieto tvrdenia len čiastočne.

73

Všeobecný súd totiž v bode 69 napadnutého rozsudku konštatoval, že tvrdenia odvolateľky týkajúce sa každoročného vykonávania preložení nie sú relevantné, pretože sa týkajú jej žiadosti o preloženie z 31. marca 2020 uvedenej v bode 11 tohto rozsudku, zatiaľ čo predmetom prvostupňovej žaloby bola iná žiadosť o preloženie podaná po uplynutí lehoty stanovenej na odpoveď na výzvu na vyjadrenie záujmu v rámci tohto vykonávania.

b)

Posúdenie Súdnym dvorom

1) O prípustnosti

77

Pokiaľ ide o prípustnosť tretej časti prvého odvolacieho dôvodu, stačí konštatovať, že odvolateľka sa neobmedzuje na zopakovanie žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré už boli predložené na prvom stupni, ale vytýka Všeobecnému súdu najmä to, že nepreskúmal všetky tvrdenia, ktoré pred ním uviedla na účely spochybnenia zákonnosti každoročného vykonávania preložení, ako aj to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje rozpory.

78

81

Treba uviesť, ako tvrdí odvolateľka, že toto konštatovanie je v rozpore najmä s konštatovaním uvedeným v bode 51 tohto rozsudku, a to, že „zo [sporného] rozhodnutia vyplýva, že EUIPO analyzoval spornú žiadosť z hľadiska kritérií v oblasti preložení“ a že „sporná žiadosť obsahuje početné odkazy [na tieto] kritériá“, pričom uvedené kritériá boli vypracované, ako vyplýva z bodu 10 tohto rozsudku, v rámci každoročného vykonávania preložení.

82

Odôvodnenie

napadnutého rozsudku je preto v tejto súvislosti rozporuplné.

83

Bod 69 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „akékoľvek tvrdenie týkajúce sa každoročného vykonávania preložení je irelevantné v rámci preskúmania zákonnosti [sporného] rozhodnutia“, je totiž v rozpore s bodom 51 tohto rozsudku, podľa ktorého „zo [sporného] rozhodnutia vyplýva, že EUIPO analyzoval spornú žiadosť z hľadiska kritérií v oblasti preložení“.

Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa delí na tri časti, odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že zamietol druhý žalobný dôvod, ktorý uviedla v prvostupňovom konaní.

86

Prvou časťou svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta proti tomu, že Všeobecný súd zamietol jej tvrdenia založené na rozdielnom zaobchádzaní s externými uchádzačmi a úradníkmi, ktorí chcú byť preložení, z dôvodu, že tieto tvrdenia boli založené na nedodržaní poradia podľa priority stanoveného v článku 29 ods. 1 služobného poriadku.

87

V prvom rade Všeobecný súd v bode 76 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že vzhľadom na kvalifikáciu spornej žiadosti ako „žiadosti o preloženie založenej na článku 8 prvom odseku služobného poriadku“ je akékoľvek tvrdenie založené na porušení tohto článku 29 ods. 1 irelevantné.

88

Posúdenie Súdnym dvorom

a)

O prípustnosti

91

V rozsahu, v akom sa podľa EUIPO odvolateľka svojím druhým odvolacím dôvodom snaží opätovne vykladať spornú žiadosť ako prihlášku v odpovedi na interné oznámenie o voľnom pracovnom mieste, čo by predstavovalo protiprávny pokus o opätovné preskúmanie skutočností a dôkazov v spise, stačí konštatovať, že z dôvodov uvedených v rámci posúdenia prvého odvolacieho dôvodu je odvolateľka oprávnená spochybniť právnu kvalifikáciu tejto žiadosti.

92

Všeobecný súd v bode 76 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že akékoľvek tvrdenie založené na prípadnom porušení tohto ustanovenia je irelevantné, keďže žaloba, ktorá mu bola predložená, smerovala k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o preloženie založenej na článku 8 prvom odseku služobného poriadku, teda sporného rozhodnutia, a nie k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí prihlášky odvolateľky predloženej v odpovedi na interné oznámenie o voľnom pracovnom mieste.

95

Z dôvodov uvedených v rámci posúdenia prvej časti prvého odvolacieho dôvodu treba konštatovať, že tento záver vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže poradie podľa priority je relevantné na účely preskúmania spornej žiadosti zo strany EUIPO.

96

Z rovnakých dôvodov je nesprávnym právnym posúdením postihnutý aj bod 79 napadnutého rozsudku. V tomto bode totiž Všeobecný súd konštatoval, že tvrdenie odvolateľky založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania je nedôvodné, keďže na situáciu odvolateľky a uchádzača, ktorý bol prijatý dočasne po uverejnení externého oznámenia o voľnom pracovnom mieste, sa vzťahujú dva odlišné režimy, a to služobný poriadok a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Únie, v dôsledku čoho tieto situácie nie sú porovnateľné.

97

100

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

101

Tak je to aj v prejednávanej veci.

102

Ako bolo uvedené v bode 20 tohto rozsudku, odvolateľka na podporu svojej žaloby uviedla tri žalobné dôvody, z ktorých prvý bol v podstate založený na porušení článkov 4, 8, 29 a 110 služobného poriadku, ako aj zásady kontinuity služobného postupu úradníkov Únie, druhý na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a tretí na porušení povinnosti odôvodnenia, existencie zjavne nesprávneho posúdenia a porušenia povinnosti starostlivosti.

Zo znenia sporného rozhodnutia a rozhodnutia o sťažnosti vyplýva, že EUIPO zamietol spornú žiadosť hlavne z dôvodu, že túto žiadosť nebolo možné zohľadniť v rámci interného oznámenia o voľnom pracovnom mieste, keďže toto oznámenie bolo uverejnené na základe článku 29 ods. 1 písm. a) služobného poriadku a bolo určené iba úradníkom a dočasným zamestnancom EUIPO, a nie úradníkom iných inštitúcií, ako je odvolateľka. Podľa EUIPO možno uvedenú žiadosť zohľadniť len v rámci oznámenia o medziinštitucionálnom preložení uverejneného v súlade s článkom 29 ods. 1 písm. b) služobného poriadku. EUIPO okrem toho uviedol, že preskúmal žiadosť odvolateľky o preloženie v rámci každoročného vykonávania preložení a s prihliadnutím na kritériá v oblasti preložení a že dospel k záveru, že preloženie odvolateľky do EUIPO nebolo v záujme služby, najmä vzhľadom na obmedzený počet dostupných pracovných miest. Pokiaľ ide o externé oznámenie o voľnom pracovnom mieste, EUIPO uviedol, že je irelevantné na účely posúdenia spornej žiadosti, keďže sa týka prijímania dočasných zamestnancov, a odvolateľka už zastávala pracovné miesto dočasného zamestnanca v rámci EUIPO.

106

Treba konštatovať, ako tvrdí odvolateľka, že interné oznámenie o voľnom pracovnom mieste, ktorého kópiu priložila k prvostupňovej žalobe, nespresňovalo, na základe ktorého písmena článku 29 ods. 1 služobného poriadku bolo uverejnené. Z informácie uvedenej v tomto oznámení, podľa ktorej sa o toto miesto mohli uchádzať tak úradníci, ako aj dočasní zamestnanci, napokon vyplýva, že MO sa domnieval, že na to, aby mal príležitosť dospieť k vymenovaniu osoby s najvyššou úrovňou výkonnosti, spôsobilosti a bezúhonnosti, je potrebné rozšíriť postup prijímania nad rámec možností stanovených v tomto článku 29 ods. 1 písm. a) služobného poriadku.

110

Prvému odvolaciemu dôvodu preto treba vyhovieť a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné odvolacie dôvody, treba sporné rozhodnutie zrušiť.

111

Pokiaľ ide o návrh smerujúci k zrušeniu rozhodnutia o sťažnosti „v rozsahu, v akom je to potrebné“, treba uviesť, že vzhľadom na to, že toto posledné uvedené rozhodnutie iba potvrdzuje sporné rozhodnutie, nie je potrebné osobitne rozhodnúť o tomto návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2018, LL/Parlament, C‑326/16 P , EU:C:2018:83 , body 36 až 39 a citovanú judikatúru).

VII. O trovách

112

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 29. marca 2023, ZR/EUIPO ( T‑400/21 , EU:T:2023:169 ), sa zrušuje.

2.

Rozhodnutie Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 8. septembra 2020 o zamietnutí žiadosti ZR z 12. mája 2020, ktorou žiadala o preloženie do EUIPO na základe článku 8 a článku 29 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, sa zrušuje.

3.

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli ZR v tomto odvolacom konaní, ako aj trovy konania, ktoré jej vznikli v prvostupňovom konaní.