C-393/23

62023CJ0393

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 13. februára 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych a obchodných veciach – Právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Osobitná právomoc – Článok 8 bod 1 – Viacero žalovaných – ‚Navzájom tak súvisiace‘ nároky, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne – Článok 102 ZFEÚ – Pojem ‚podnik‘ – Materská a dcérska spoločnosť – Porušenie zo strany dcérskej spoločnosti – Domnienka rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti – Spoločná a nerozdielna zodpovednosť – Rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže – Žaloby o náhradu škody“

Vo veci C‑393/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) z 23. júna 2023 a doručený Súdnemu dvoru 28. júna 2023, ktorý súvisí s konaním:

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: A. Lamote, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. júna 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Athenian Brewery SA a Heineken NV, v zastúpení: R. Dufour a E. Pijnacker Hordijk, advocaten,

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Athenian Brewery SA (ďalej len „AB“), Heineken NV a Macedonian Thrace Brewery SA (ďalej len „MTB“) vo veci žaloby o určenie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločností AB a Heineken za náhradu škody, ktorá vznikla spoločnosti MTB z dôvodu porušenia článku 102 ZFEÚ a článku 2 Nomos 3959/2011 Prostasia tou eleutherou antagonismou (zákon č. 3959 o ochrane hospodárskej súťaže) z 20. apríla 2011 (FEK A’ 93), ktorého sa dopustila AB.

Právny rámec

„Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo [102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia [Európskej k]omisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe, ktorý iniciovala. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný postup. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku [267 ZFEÚ].“

5

Podľa článku 23 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú článok 101 alebo článok 102 ZFEÚ.

Nariadenie č. 1215/2012

6

Odôvodnenia 15, 16 a 21 nariadenia č. 1215/2012 znejú:

V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Musí existovať jasný a účinný spôsob riešenia prípadov litispendencie, súvisiacich nárokov a na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne.“

7

Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v jeho oddiele 1 kapitoly II, nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, znie:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

8

Článok 5 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý patrí do toho istého oddielu, stanovuje:

…“

Smernica 2014/104/EÚ

10

Článok 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ), nazvaný „Účinok vnútroštátnych rozhodnutí“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu považovalo za nevyvrátiteľne preukázané na účely žalôb o náhradu škody podaných na ich vnútroštátne súdy podľa článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

2. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade konečného rozhodnutia uvedeného v odseku 1 v inom členskom štáte mohlo byť toto konečné rozhodnutie predložené pred vnútroštátnymi súdmi v súlade s vnútroštátnym právom aspoň ako dôkaz prima facie skutočnosti, že došlo k porušeniu práva hospodárskej súťaže, a aby sa podľa potreby mohlo posudzovať spolu s akýmkoľvek ďalším dôkazom predloženým účastníkmi.

Rozhodnutím z 19. septembra 2014 Epitropi Antagonismou (orgán na ochranu hospodárskej súťaže, Grécko) konštatoval, že AB zneužívala svoje dominantné postavenie na gréckom trhu s pivom v období uvedenom v predchádzajúcom bode a že toto konanie predstavovalo jediné a pokračujúce porušenie článku 102 ZFEÚ a článku 2 zákona č. 3959 o ochrane hospodárskej súťaže. Hoci MTB požiadala orgán na ochranu hospodárskej súťaže, aby zahrnul Heineken do vyšetrovania, tento orgán sa v tomto rozhodnutí najmä domnieval, že nič nepreukazuje priamu účasť spoločnosti Heineken na konštatovaných porušeniach a že na základe osobitných okolností nemožno predpokladať, že Heineken mala na AB rozhodujúci vplyv. Uvedený orgán sa v uvedenom rozhodnutí nevyjadril k vyvrátiteľnej domnienke uznanej v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť priamo alebo nepriamo vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a možno voči nej vyvodiť zodpovednosť za porušenie rovnako ako voči uvedenej dcérskej spoločnosti (ďalej len „domnienka rozhodujúceho vplyvu a zodpovednosti materskej spoločnosti“).

13

15

AB a Heineken podali kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko).

16

Tento súd uviedol, že vec, o ktorej rozhoduje, sa odlišuje od veci, ktorej sa týkal rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide ( C‑352/13 , EU:C:2015:335 ), v ktorom Súdny dvor najmä rozhodol, že žaloby proti podnikom, ktoré sa z geografického a časového hľadiska rôznym spôsobom zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení zákazu kartelov podľa práva Únie konštatovanom rozhodnutím Komisie, boli „navzájom tak súvisiace“, že bolo vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne. V prejednávanej veci však porušenie pravidiel hospodárskej súťaže nebolo konštatované rozhodnutím Komisie, ale vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže. Okrem toho je nesporné, že samotná Heineken nepôsobila na gréckom trhu s pivom a žaloba, ktorú proti nej podala MTB, sa zakladala výlučne na rozhodujúcom vplyve, ktorý mala na správanie spoločnosti AB. V prípade, ako je to v prejednávanej veci, keď žalovaný odôvodnene spochybňuje, že uplatňoval takýto vplyv, vzniká otázka, či v súlade s kritériom stanoveným Súdnym dvorom v rozsudkoch z 28. januára 2015, Kolassa ( C‑375/13 , EU:C:2015:37 ), a zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding ( C‑12/15 , EU:C:2016:449 ), možno vychádzať z domnienky rozhodujúceho vplyvu a zodpovednosti materskej spoločnosti, pričom v takom prípade by mal súd, na ktorý bola podaná žaloba, uznať svoju právomoc rozhodnúť vo veci, pokiaľ sa dotknutej materskej spoločnosti nepodarí bez podrobného dôkazného konania túto domnienku vyvrátiť.

O prejudiciálnych otázkach

18

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v prípade žalôb o uloženie povinnosti materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorá vznikla z dôvodu, že táto dcérska spoločnosť porušila pravidlá hospodárskej súťaže, súd podľa sídla materskej spoločnosti, na ktorý boli podané tieto žaloby, sa na účely určenia svojej medzinárodnej právomoci opiera výlučne o domnienku, že ak materská spoločnosť priamo alebo nepriamo vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, má na túto dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv.

19

Článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať, ak ide o jedného z viacerých žalovaných, na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom „tak súvisiace“, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach.

20

Súdny dvor však rozhodol, že pravidlo stanovené v článku 8 bode 1 nariadenia č. 1215/2012 nemožno vykladať v tom zmysle, že umožňuje žalobcovi podať žalobu proti viacerým žalovaným s jediným cieľom vyňať jedného z týchto žalovaných z právomoci súdov štátu, v ktorom má bydlisko, a tým obísť normu právomoci uvedenú v tomto ustanovení tým, že umelo vytvorí alebo zachová podmienky uplatnenia uvedeného ustanovenia (rozsudok zo 7. septembra 2023, Beverage City Polska, C‑832/21 , EU:C:2023:635 , bod 43 a citovaná judikatúra).

24

26

Z tohto hľadiska treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že podmienka existencie rovnakej právnej a skutkovej situácie sa má považovať za splnenú, ak sa na viaceré podniky, ktoré sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, konštatovanom v rozhodnutí Komisie, ako na žalovaných, vzťahujú žaloby založené na ich účasti na tomto porušení, a to napriek skutočnosti, že z geografického a časového hľadiska sa na vykonaní dotknutého kartelu zúčastnili rôznym spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13 , EU:C:2015:335 , bod 21 ).

27

Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 40 svojich návrhov, to isté treba konštatovať aj v prípade žalôb založených na účasti spoločnosti na porušení pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže a podaných proti tejto spoločnosti, ako aj proti jej materskej spoločnosti, a v ktorých sa uvádza, že tieto spoločnosti spoločne tvoria jeden a ten istý podnik.

28

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činnosti podnikov, takže vzhľadom na to, že zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie má osobnú povahu, je úlohou podniku, ktorý porušuje tieto pravidlá, zodpovedať za škodu spôsobenú porušením (rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17 , EU:C:2019:204 , body 30 a 31 , ako aj citovaná judikatúra).

32

Konečné rozhodnutia Komisie o porušení pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže sú totiž v súlade s článkom 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 záväzné pre každý súd členského štátu, ktorý rozhoduje o tom istom porušení. Naproti tomu, hoci sú členské štáty v súlade s článkom 9 ods. 1 smernice 2014/104 povinné zabezpečiť, aby ich vnútroštátne súdy boli viazané len konečnými rozhodnutiami ich vlastných orgánov hospodárskej súťaže, ktoré rozhodli o takomto porušení, pokiaľ ide o analogické rozhodnutia prijaté orgánom hospodárskej súťaže iného členského štátu, odsek 2 tohto článku 9 stanovuje len povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby takéto rozhodnutia mohli byť predložené ich vnútroštátnym súdom ako dôkaz prima facie skutočnosti, že došlo k porušeniu.

33

Tento výklad článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 v tom zmysle, že toto ustanovenie sa uplatňuje aj v prípade žalôb podaných proti materskej spoločnosti a zároveň proti jej dcérskej spoločnosti, s ktorou prvá uvedená spoločnosť tvorí hospodársku jednotku a ktoré sú založené na účasti dcérskej spoločnosti na porušení pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, je v súlade s cieľmi predvídateľnosti pravidiel právomoci a zásadou právnej istoty uvedenými v odôvodneniach 15 a 16 tohto nariadenia.

34

Podľa judikatúry Súdneho dvora zásada právnej istoty najmä vyžaduje, aby pravidlá osobitnej právomoci boli vykladané tak, aby umožnili bežne informovanému žalovanému rozumne predpokladať, na akom súde, okrem súdu štátu jeho bydliska, môže byť žalovaný (rozsudok z 13. júla 2006, Reisch Montage, C‑103/05 , EU:C:2006:471 , bod 25 ).

38

Táto domnienka bola rozvinutá v rámci toho, že dotknuté podniky napadli rozhodnutia Komisie, ktorými sa konštatovala ich účasť na porušení pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže a ktorým im boli uložené pokuty podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že na domnienku, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, postačuje, ak Komisia preukáže, že táto materská spoločnosť vlastní podiel zodpovedajúci celému alebo takmer celému základnému imaniu tejto dcérskej spoločnosti. Následne môže Komisia považovať materskú spoločnosť za spoločne a nerozdielne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ak táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, nepredloží dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (rozsudok z 26. októbra 2017, Global Steel Wire a i./Komisia, C‑457/16 P a C‑459/16 P až C‑461/16 P , EU:C:2017:819 , bod 84 , ako aj citovaná judikatúra).

39

Hoci bola domnienka rozhodujúceho vplyvu a zodpovednosti materskej spoločnosti rozvinutá v rámci napadnutia rozhodnutí Komisie prijatých na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, môže sa uplatniť aj v prípade žaloby fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená ujma z dôvodu účasti spoločnosti na porušení pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, podanej proti inej spoločnosti, ktorá vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti.

Hoci je pravda, že nariadenie č. 1215/2012 výslovne nespresňuje rozsah kontrolných povinností, ktoré majú vnútroštátne súdy pri preskúmaní ich medzinárodnej právomoci, pokiaľ ide o aspekt vnútroštátneho procesného práva, ktorý toto nariadenie nemá zjednotiť, Súdny dvor napriek tomu rozhodol, že uplatnenie relevantných pravidiel vnútroštátneho procesného práva nesmie ohroziť potrebný účinok uvedeného nariadenia. Hoci cieľ právnej istoty vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, mohol jednoducho rozhodnúť o svojej vlastnej právomoci bez toho, aby bol povinný rozhodnúť vo veci samej, povinnosť vykonať už v tomto štádiu konania podrobné dôkazné konanie, pokiaľ ide o relevantné skutkové okolnosti týkajúce sa tak právomoci, ako aj merita veci, by mohla prejudikovať preskúmanie jej dôvodnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13 , EU:C:2015:37 , body 61 až 63 a citovanú judikatúru).

43

Okrem toho Súdny dvor tiež spresnil, že tak cieľ riadneho výkonu spravodlivosti, ako aj rešpektovanie autonómie súdu pri výkone jeho úloh vyžadujú, aby súd, ktorému bola vec predložená, mohol preskúmať svoju medzinárodnú právomoc z hľadiska všetkých informácií, ktoré má k dispozícii, prípadne vrátane informácií poskytnutých žalovaným (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13 , EU:C:2015:37 , bod 64 , a zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding, C‑12/15 , EU:C:2016:449 , bod 45 ).

44

V tomto ohľade, pokiaľ ide o existenciu spojitosti, budú teda relevantné informácie, ktoré majú preukázať, že predmetom žaloby je tá istá skutková a prípadne právna situácia. Tento súd preto môže na účely preukázania spojitosti považovať za preukázané relevantné tvrdenia žalobcu, pokiaľ ide o podmienky mimozmluvnej zodpovednosti uvedené v jeho žalobách (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding, C‑12/15 , EU:C:2016:449 , bod 44 a citovanú judikatúru).

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v prípade žalôb o uloženie povinnosti materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorá vznikla z dôvodu, že táto dcérska spoločnosť porušila pravidlá hospodárskej súťaže, súd podľa sídla materskej spoločnosti, na ktorý boli podané tieto žaloby, sa na účely určenia svojej medzinárodnej právomoci opiera výlučne o domnienku, že ak materská spoločnosť priamo alebo nepriamo vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, má na túto dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv, pokiaľ žalovaní nie sú zbavení možnosti odvolávať sa na dôkazy svedčiace buď o tom, že táto materská spoločnosť priamo alebo nepriamo nevlastní celé alebo takmer celé základné imanie uvedenej dcérskej spoločnosti, alebo o tom, že táto domnienka by mala byť napriek tomu vyvrátená.

O trovách

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 8 bod 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach