C-439/23

62023CJ0439

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 19. septembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 1999/70/ES – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Doložka 4 – Zásada nediskriminácie – Prijatie pracovníka zamestnaného na dobu určitú ako pracovníka na dobu neurčitú – Určenie počtu odpracovaných rokov – Nezohľadnenie období zamestnania odpracovaných v rámci pracovných zmlúv na dobu určitú uzavretých pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 1999/70 – Okamžité uplatnenie na budúce účinky situácie, ktorá vznikla počas účinnosti predchádzajúceho zákona“

Vo veci C‑439/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale civile di Padova (Občiansky súd Padova, Taliansko) z 22. júna 2023 a doručený Súdnemu dvoru 13. júla 2023, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

KV, v zastúpení: F. Americo, avvocato,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá je uvedená v prílohe k smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP ( Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43 ; Mim. vyd. 05/003, s. 368).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi KV a Consiglio Nazionale delle Ricerche (CNR) (Štátna rada pre výskum, Taliansko) vo veci výpočtu odpracovaných rokov KV v čase uzavretia pracovnej zmluvy na dobu neurčitú s touto radou.

Právny rámec

Právo Únie

„Členské štáty do 10. júla 1999 uvedú do platnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou alebo zabezpečia, že najneskôr do tohto termínu sociálni partneri prijmú potrebné opatrenia dohodou, pričom od členských štátov sa požaduje, aby prijali potrebné opatrenia, ktoré im umožnia kedykoľvek sa zaručiť za výsledky, ktorých dosiahnutie táto smernica ukladá. Ihneď o tom budú informovať [Európsku k]omisiu.

…

Keď členské štáty prijmú opatrenia uvedené v prvom odseku, tieto budú obsahovať odkaz na túto smernicu alebo ich bude sprevádzať takýto odkaz pri príležitosti ich úradného uverejnenia. Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty.“

6

Podľa článku 3 smernice 1999/70 táto smernica nadobudla účinnosť 10. júla 1999, ktorý je dňom jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev .

7

Doložka 2 bod 1 rámcovej dohody znie:

„Táto dohoda sa vzťahuje na pracovníkov na dobu určitú, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa zákona, kolektívnych dohôd alebo spôsobu, ktorý je zaužívaný v jednotlivých členských štátoch.“

9

Doložka 4 rámcovej dohody stanovuje:

„1. Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.

…

Článok 36 legge n. 70 – Disposizioni sul riordinamento degli enti pubblici e del rapporto di lavoro del personale dipendente (zákon č. 70 o reorganizácii verejnoprávnych organizácií a pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov) z 20. marca 1975 (GURI č. 87 z 2. apríla 1975), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje:

„Na účely uspokojenia osobitných potrieb vedeckého výskumu má [CNR] možnosť zamestnať pokročilých výskumných pracovníkov vrátane cudzích štátnych príslušníkov na základe zmluvy na dobu určitú nie dlhšiu ako päť rokov. V rámci individuálnych výskumných programov a na celé obdobie trvania programu sa povoľuje aj prijímanie vysoko špecializovaných výskumných pracovníkov a vysoko špecializovaných technických pracovníkov na základe zmluvy.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

12

Žalobca vo veci samej, KV, bol zamestnaný v CNR, ktorá je verejnoprávnou právnickou osobou, na základe troch pracovných zmlúv na dobu určitú v období od 2. novembra 1993 do 31. marca 1995, od 1. augusta 1995 do 1. augusta 2000 a od 4. septembra 2000 do 30. septembra 2001 na plnenie úloh technického a výskumného pracovníka.

13

Podľa vnútroštátneho súdu je na účely tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania dôležitá len otázka časovej pôsobnosti tejto smernice.

17

V tejto súvislosti tento súd po prvé poznamenáva, že pracovnoprávny vzťah žalobcu vo veci samej, ktorý trval od 2. novembra 1993 do 31. marca 1995, bol úplne vykonaný pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice, po druhé, že jeho pracovnoprávny vzťah, ktorý trval od 1. augusta 1995 do 1. augusta 2000, vznikol pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice a skončil po nadobudnutí jej účinnosti, no pred uplynutím lehoty stanovenej na prebratie smernice, a po tretie, že pracovnoprávny vzťah žalobcu vo veci samej, ktorý začal 4. septembra 2000 a predčasne skončil 30. septembra 2001, z dôvodu, že tento žalobca uspel vo verejnom výberovom konaní, bol založený a takmer úplne vykonaný v období medzi nadobudnutím účinnosti smernice 1999/70 a uplynutím tejto doby. Talianska republika prebrala túto smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku niekoľko mesiacov po uplynutí uvedenej lehoty, a to 24. októbra 2001, čo je dátum nadobudnutia účinnosti legislatívneho dekrétu č. 368 zo 6. septembra 2001.

18

Pracovné zmluvy na dobu určitú, o ktoré ide vo veci samej, nepredstavujú predĺženia pôvodného pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú, ale sú aktmi, ktorými ex novo vznikajú opakované a nezávislé pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú.

19

Tento výklad je v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ktoré vylučujú, aby sa hmotnoprávne pravidlá práva Únie uplatňovali retroaktívne na právne vzťahy definované pred nadobudnutím ich účinnosti, pokiaľ z ich znenia, účelu alebo štruktúry jasne nevyplýva, že sa im má takýto účinok priznať.

23

Vzhľadom na to, že uvedený výklad je tiež podporený judikatúrou Súdneho dvora, vnútroštátny súd sa domnieva, že doložka 4 bod 1 rámcovej dohody, vykladaná s prihliadnutím na túto judikatúru, sa musí chápať tak, že nezahŕňa také pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú, aké existovali medzi účastníkmi konania vo veci samej od 2. novembra 1993 do 31. marca 1995 a od 1. augusta 1995 do 1. augusta 2000, keďže účinky každého z týchto pracovnoprávnych vzťahov boli úplne vyčerpané pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 1999/70.

24

Táto doložka by sa však mohla vzťahovať na pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, ktorý trval od 4. septembra 2000 do 30. septembra 2001, pretože tento vzťah trval v čase uplynutia tejto lehoty.

25

–

ratione temporis na pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú vzniknuté na základe individuálnej pracovnej zmluvy uzatvorenej v období medzi nadobudnutím účinnosti smernice [1999/70] (10. júla 1999) a uplynutím lehoty uloženej členským štátom na jej prebratie (10. júla 2001) a uzatvorené uplynutím dohodnutej doby po tomto poslednom uvedenom dátume?“

O prejudiciálnej otázke

O prípustnosti

26

Talianska vláda tvrdí, že prejudiciálna otázka je neprípustná z dôvodu, že výklad doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody nie je vôbec potrebný na účely odpovede na túto otázku. Uvedená otázka sa totiž netýka zaobchádzania so žalobcom vo veci samej počas jeho pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, ale uznania služby, ktorú v rámci týchto pracovnoprávnych vzťahov vykonával, na účely určenia jeho odmeny za obdobie po zmene jeho pracovnoprávneho vzťahu na pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú. Túto problematiku pritom upravuje doložka 4 bod 4 rámcovej dohody, a nie jej doložka 4 bod 1.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má doložka 4 bod 1 rámcovej dohody vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby roky odpracované pracovníkom na základe pracovných zmlúv na dobu určitú, ktoré boli úplne alebo čiastočne vykonané pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie smernice 1999/70, neboli nezohľadnené v rámci určenia odmeny tohto pracovníka pri jeho prijatí do zamestnania na dobu neurčitú po tomto dátume.

30

V rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, o ktorej tento súd rozhoduje. Je totiž úlohou Súdneho dvora vykladať všetky ustanovenia práva Únie, ktoré vnútroštátne súdy potrebujú na rozhodovanie o žalobách, ktoré im boli predložené, aj keď tieto ustanovenia nie sú výslovne spomenuté v otázkach položených týmito súdmi Súdnemu dvoru [rozsudok z 21. decembra 2021, Skarb Państwa (Poistenie motorových vozidiel), C‑428/20 , EU:C:2021:1043 , bod 24 ].

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, doložka 4 bod 1 rámcovej dohody stanovuje zákaz znevýhodňovania pracovníkov na dobu určitú voči porovnateľným pracovníkom na dobu neurčitú len dôvodu, že pracujú na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody. Bod 4 tejto doložky stanovuje rovnaký zákaz, aj pokiaľ ide o kritériá vzťahujúce sa na obdobia odpracovaných rokov týkajúce sa osobitných pracovnoprávnych podmienok (rozsudky z 18. októbra 2012, Valenza a i., C‑302/11 až C‑305/11 , EU:C:2012:646 , bod 39 , ako aj citovaná judikatúra; z 20. septembra 2018, Motter, C‑466/17 , EU:C:2018:758 , bod 26 , ako aj z 30. novembra 2023, Ministero dell’Istruzione a INPS, C‑270/22 , EU:C:2023:933 , body 52 a 53 ).

35

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že žalobca vo veci samej sa v čase, keď vykonával svoje úlohy v CNR na základe pracovných zmlúv na dobu určitú, nachádzal v situácii porovnateľnej so situáciou pracovníkov zamestnaných na dobu neurčitú týmto orgánom, keďže plnil úlohy, ktoré môžu vykonávať pracovníci na dobu neurčitú.

36

Pokiaľ ide o znevýhodňujúce zaobchádzanie s pracovníkmi na dobu určitú, o ktoré ide vo veci samej, tento súd spresňuje, že ak by bola práca vykonávaná žalobcom vo veci samej na základe jeho pracovných zmlúv na dobu určitú vykonávaná na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, zohľadnila by sa pri výpočte jeho celkového počtu odpracovaných rokov.

37

Súdny dvor pritom rozhodol, že pravidlá týkajúce sa období zamestnania, ktoré sa musia odpracovať na zaradenie do platovej triedy, ako sú tie, o ktoré ide vo veci samej, patria pod pojem „pracovnoprávne podmienky“ v zmysle doložky 4 rámcovej dohody (rozsudok z 30. novembra 2023, Ministero dell’Istruzione a INPS, C‑270/22 , EU:C:2023:933 , bod 55 , ako aj citovaná judikatúra).

41

Treba konštatovať, že ani smernica 1999/70, ani rámcová dohoda neobsahujú osobitné ustanovenia, ktoré by osobitne určovali podmienky ich časového uplatnenia.

42

Treba preto určiť, či právna situácia dotknutá vo veci samej predstavuje situáciu, ktorá nastala pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie smernice 1999/70.

43

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že táto situácia sa týka uznania odpracovaných rokov žalobcu vo veci samej na základe pracovných zmlúv na dobu určitú do 1. októbra 2001 na účely určenia jeho odmeny od tohto dátumu.

47

Tieto úvahy platia mutatis mutandis aj vo vzťahu k smernici 1999/70 a k nároku na odmenu požadovanú žalobcom vo veci samej za roky odpracované na základe jeho pracovných zmlúv na dobu určitú, keďže až následne a s prihliadnutím na príslušné obdobia odpracovaných rokov sa tento žalobca bude môcť skutočne dovolávať tohto nároku.

48

Skutočnosť, na ktorú poukázal vnútroštátny súd a talianska vláda, že odpracované roky uvedeného žalobcu boli odpracované najmä na základe pracovných zmlúv na dobu určitú, ktoré sa skončili pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 1999/70, nemôže viesť k odlišnému záveru.

49

Počet odpracovaných rokov sa totiž získava postupne, aj keď je odpracovaný na základe pracovných zmlúv, ktoré skončili, a naďalej charakterizuje situáciu po tomto skončení. Dĺžka trvania každého pracovnoprávneho vzťahu a dátum jeho skončenia sú teda irelevantné, pokiaľ ide o výpočet odpracovaných rokov pracovníka v službe, ktorý v zásade predpokladá určenie celkovej dĺžky zamestnania tohto pracovníka.

Tento záver nie je spochybnený bodmi 99 až 104 rozsudku z 22. júna 2022, Volvo a DAF Trucks ( C‑267/20 , EU:C:2022:494 ), citovaného vnútroštátnym súdom a talianskou vládou, v ktorých Súdny dvor v podstate rozhodol, že treba konštatovať, že vyvrátiteľná domnienka stanovená v článku 17 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ), podľa ktorej porušenia, ku ktorým došlo v rámci kartelu, spôsobujú ujmu, nemožno uplatniť ratione temporis na žalobu o náhradu škody, ktorá napriek tomu, že bola podaná po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych ustanovení, ktorými bola táto smernica prebratá oneskorene do vnútroštátneho práva, sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré skončilo pred dátumom uplynutia lehoty na jej prebratie.

53

Ako totiž vyplýva z bodov 100 až 102 tohto rozsudku, toto riešenie bolo odôvodnené osobitnou povahou a mechanizmom fungovania tohto ustanovenia smernice 2014/104, ktorého časové uplatnenie si vyžaduje existenciu pretrvávajúceho kartelu.

54

Táto situácia však nemá obdobu, pokiaľ ide o doložku 4 rámcovej dohody.

55

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby roky odpracované pracovníkom na základe pracovných zmlúv na dobu určitú, ktoré boli úplne alebo čiastočne vykonané pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice, neboli zohľadnené v rámci určenia odmeny tohto pracovníka pri jeho prijatí do zamestnania na dobu neurčitú po tomto dátume, okrem prípadu, že by toto vylúčenie bolo odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: taliančina.