C-448/23

62023CJ0448

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 18. decembra 2025 ( *1 ) ( i )

Obsah

Právny rámec

Právo Únie

Poľská Ústava

Právne predpisy týkajúce sa organizácie a fungovania Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)

Okolnosti predchádzajúce sporu

Postupy vymenovania troch sudcov a predsedníčky Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)

Postup vymenovania troch sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v decembri 2015

Postup vymenovania predsedníčky Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)

O prvej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prvej časti prvej výhrady

– O druhej časti prvej výhrady

O druhej výhrade

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prvej časti tretej výhrady

– O druhej časti tretej výhrady

O trovách

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 2 ZEÚ – Článok 4 ods. 3 ZEÚ – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Právny štát – Účinná súdna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie – Zásady autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie – Zásada záväzného účinku judikatúry Súdneho dvora – Nálezy Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) – Rozsudky Súdneho dvora a predbežné opatrenia podľa článku 279 ZFEÚ týkajúce sa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZES – Odmietnutie týchto rozsudkov a predbežných opatrení zo strany Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) ako aktov ultra vires – Národná ústavná identita – Zákaz zo strany Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) spočívajúci v tom, že žiadny orgán verejnej moci nesmie uplatňovať článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Článok 47 druhý odsek Charty základných práv Európskej únie – Požiadavka nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom – Nezákonné zloženie Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)“

Vo veci C‑448/23,

vedľajší účastníci konania,

proti

Poľskej republike , v zastúpení: pôvodne B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia, neskôr B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

žalovanej,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz (spravodajca), predsedovia komôr F. Biltgen, I. Jarukaitis, M. L. Arastey Sahún, I. Ziemele, J. Passer, O. Spineanu‑Matei, M. Condinanzi a F. Schalin, sudcovia A. Kumin, N. Jääskinen, D. Gratsias, Z. Csehi a B. Smulders,

1

Európska komisia vo svojej žalobe navrhuje, aby Súdny dvor:

–

určil, že Poľská republika si v súvislosti s výkladom Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej (Ústava Poľskej republiky, ďalej len „poľská Ústava“), ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) vo svojich nálezoch zo 14. júla 2021 (vec P 7/20) a zo 7. októbra 2021 (vec K 3/21), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ,

–

určil, že Poľská republika si v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vo svojich nálezoch zo 14. júla 2021 (vec P 7/20) a zo 7. októbra 2021 (vec K 3/21), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo všeobecných zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie, a tiež zo zásady záväzného účinku rozsudkov Súdneho dvora,

Akt o pristúpení

2

Článok 2 aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33 ; ďalej len „akt o pristúpení z roku 2003“) stanovuje:

„Odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.“

3

Článok 10 aktu o pristúpení znie:

5

Článok 2 ZEÚ znie:

„Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

6

V článku 4 ZEÚ sa uvádza:

„1. V súlade s článkom 5 právomoci, ktoré na Úniu neboli zmluvami prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.

„1. Vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí. Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality.

2. Podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených. Právomoci, ktoré na Úniu neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.“

8

Článok 13 ods. 2 ZEÚ znie:

„Každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými. Inštitúcie navzájom v plnej miere spolupracujú.“

9

Podmienky prijatia a úpravy zmlúv, na ktorých je založená Únia a ktoré prijatie vyvolá, sú predmetom dohody medzi členskými štátmi a štátom žiadajúcim o prijatie. Táto dohoda sa predloží na ratifikáciu všetkým zmluvným štátom v súlade s ich príslušnými ústavnými predpismi.“

Zmluva o FEÚ

11

Podľa článku 267 ZFEÚ:

„Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať [rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach], ktoré sa týkajú:

a)

12

V článku 279 ZFEÚ sa uvádza:

„Súdny dvor Európskej únie môže vo všetkých predložených veciach nariadiť nevyhnutné predbežné opatrenia.“

Charta

13

Hlava VI Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nazvaná „Spravodlivosť“, zahŕňa okrem iného článok 47 s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, ktorý znie:

…

3. V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“

Vyhlásenie č. 17 o prednosti

15

Vyhlásenie č. 17 o prednosti pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu ( Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 346 ), znie:

„Konferencia pripomína, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie majú zmluvy a právo prijaté Úniou na základe zmlúv prednosť pred právom členských štátov za podmienok ustanovených v uvedenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Článok 2 poľskej Ústavy znie:

„Poľská republika je demokratický právny štát, ktorý uplatňuje zásady sociálnej spravodlivosti.“

17

Článok 4 ods. 1 tejto Ústavy stanovuje:

„Najvyššia moc v Poľskej republike patrí ľudu.“

18

Článok 91 ods. 1 a 2 poľskej Ústavy znie:

„1. Po uverejnení v Dziennik Ustaw Rzeczypospolitej Polskiej [ Zbierka zákonov Poľskej republiky ] je ratifikovaná medzinárodná zmluva neoddeliteľnou súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku; uplatňuje sa priamo okrem prípadu, ak jej uplatňovanie závisí od vyhlásenia zákona.

2. Medzinárodná zmluva ratifikovaná s predchádzajúcim súhlasom udeleným zákonom má prednosť pred zákonom, ktorý je nezlučiteľný s medzinárodnou zmluvou.“

22

V článku 144 uvedenej Ústavy sa uvádza:

„1. Prezident [Poľskej] republiky vydáva úradné akty pri výkone svojich ústavných a zákonných právomocí.

Článok 178 ods. 1 tejto Ústavy stanovuje:

„Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a sú viazaní len [poľskou Ústavou] a zákonmi.“

24

Článok 179 poľskej Ústavy znie:

„Sudcov vymenúva prezident [Poľskej] republiky na návrh Krajowa Rada Sądownictwa [Štátna súdna rada, Poľsko (ďalej len ‚KRS‘)] na dobu neurčitú.“

25

(3)

súlade normatívnych právnych aktov vydaných ústrednými orgánmi štátnej správy s [poľskou Ústavou], ratifikovanými medzinárodnými zmluvami a zákonmi;

(4)

súlade cieľov alebo činností politických strán s [poľskou] Ústavou;

(5)

ústavnej sťažnosti uvedenej v článku 79 ods. 1“

5. Trybunał Konstytucyjny [Ústavný súd] rozhoduje väčšinou hlasov.“

27

Článok 193 poľskej Ústavy znie:

„Každý súd môže predložiť Trybunał Konstytucyjny [Ústavný súd] právnu otázku týkajúcu sa súladu normatívneho právneho aktu s [poľskou Ústavou], ratifikovanými medzinárodnými zmluvami alebo zákonom, keď výsledok veci, ktorú prejednáva, závisí od odpovede na túto otázku.“

28

V článku 194 poľskej Ústavy sa uvádza:

V rokoch 2015 a 2016 prijal Sejm (Dolná komora parlamentu) viacero zákonov, ktorými sa mení organizácia a fungovanie Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd).

31

Dňa 25. júna 2015 Sejm (Dolná komora parlamentu) prijal ustawa o Trybunale Konstytucyjnym (zákon o Ústavnom súde) (Dz. U. položka 1064, ďalej len „zákon z 25. júna 2015 o Ústavnom súde“), ktorý nadobudol účinnosť 30. augusta 2015.

32

Článok 19 ods. 1 a 2 tohto zákona stanovoval:

„1. Právo predložiť kandidáta na funkciu sudcu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] má predsedníctvo Sejmu [Dolná komora parlamentu] a skupina zložená z najmenej 50 poslancov.

Dňa 19. novembra 2015 prijal Sejm (Dolná komora parlamentu) v zrýchlenom legislatívnom konaní ustawa o zmianie ustawy z dnia 25 czerwca 2015 r. o Trybunale Konstytucyjnym [zákon, ktorým sa mení zákon z 25. júna 2015 o Ústavnom súde] (Dz. U. položka 1928, ďalej len „novela z 19. novembra 2015“), ktorý nadobudol účinnosť 5. decembra 2015.

36

Článkom 1 bodom 3 tejto novely došlo k zmene článku 19 ods. 2 zákona z 25. júna 2015 o Ústavnom súde, ktorý po novelizácii znel takto:

„Návrh na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] sa predkladá predsedovi Sejmu [Dolná komora parlamentu] 30 dní pred uplynutím funkčného obdobia sudcu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)].“

37

Článkom 1 bodom 4 písm. a) novely z 19. novembra 2015 došlo k zmene článku 21 ods. 1 zákona z 25. júna 2015 o Ústavnom súde, ktorý po novelizácii znel takto:

40

Článok 2 novely z 19. novembra 2015 stanovoval:

„Funkčné obdobie súčasného predsedu a súčasného podpredsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] uplynie tri mesiace po nadobudnutí účinnosti zákona.“

41

Dňa 22. júla 2016 Sejm (Dolná komora parlamentu) prijal ustawa o Trybunale Konstytucyjnym (zákon o Ústavnom súde) (Dz. U. položka 1157, ďalej len „zákon z 22. júla 2016 o Ústavnom súde“), ktorým sa mal nahradiť zákon z 25. júna 2015 o Ústavnom súde a ktorý nadobudol účinnosť 16. augusta 2016.

42

„Predseda [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] zaradí do rozhodovacích zložení sudcov [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)], ktorí zložili sľub do rúk prezidenta [Poľskej] republiky, ale ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona ešte nenastúpili do funkcie, a prideľuje im veci.“

44

Nálezom z 11. augusta 2016 (vec K 39/16) Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) rozhodol, že článok 90 zákona z 22. júla 2016 o Ústavnom súde je nezlučiteľný s článkom 194 ods. 1 poľskej Ústavy.

45

Dňa 13. decembra 2016 prijal Sejm (Dolná komora parlamentu) ustawa przepisy wprowadzające ustawę o organizacji i trybie postępowania przed Trybunałem Konstytucyjnym oraz o statusie sędziów Trybunału Konstytucyjnego (zákon, ktorým sa zavádza zákon o organizácii Ústavného súdu a o konaní pred ním a zákon o postavení sudcov Ústavného súdu) (Dz. U. položka 2074, ďalej len „uvádzací zákon“), ktorý vo vzťahu k určitým ustanoveniam nadobudol účinnosť 20. decembra 2016.

46

49

Článok 21 uvedeného zákona, ktorý upravuje postup nominovania kandidátov na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) na účely ich predloženia prezidentovi Poľskej republiky, stanovuje:

„1. Sudca vykonávajúci funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] bezodkladne zvolá plenárne zasadnutie, na ktorom bude prerokované predloženie kandidátov na funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] prezidentovi Poľskej republiky, a oznámi sudcom [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] dátum tohto zasadnutia.

2. Sudcovia [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)], ktorí zložili sľub do rúk prezidenta Poľskej republiky, sa zúčastňujú na zasadnutí uvedenom v odseku 1. Sudca vykonávajúci funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] stanoví program plenárneho zasadnutia a tomuto zasadnutiu predsedá.

3. Na plenárnom zasadnutí sa vyberú kandidáti na funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] prostredníctvom hlasovania, v súlade so zásadami uvedenými v odsekoch 4 až 9.

4. Každý sudca [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] podľa odseku 2 sa môže prihlásiť do výberového konania na kandidátov na funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)]. Sudca vykonávajúci funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] prijíma kandidatúry odo dňa uverejnenia dátumu plenárneho zasadnutia podľa odseku 1 až do začatia uvedeného zasadnutia.

…

11. Ak postup uvedený v odsekoch 4 až 9 neviedol v závere plenárneho zasadnutia k určeniu aspoň dvoch sudcov [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] ako kandidátov na funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)], sudca vykonávajúci funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)] zasadnutie ukončí a opätovne zvolá plenárne zasadnutie na účely predloženia kandidátov na funkciu predsedu [Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)].

…“

Okolnosti predchádzajúce sporu

Postupy vymenovania troch sudcov a predsedníčky Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)

Postup vymenovania troch sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v decembri 2015

53

Nálezom z 3. decembra 2015 (vec K 34/15) Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) rozhodol o návrhu na vyhlásenie viacerých ustanovení zákona o Ústavnom súde z 25. júna 2015 za protiústavné. Tento súd v podstate konštatoval, že v súlade s článkom 194 ods. 1 poľskej Ústavy prináleží zvolenie nového sudcu Sejmu (Dolná komora parlamentu) zostavenému v rámci toho volebného obdobia, počas ktorého uplynulo deväťročné funkčné obdobie sudcu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd). Za týchto okolností dospel okrem iného k záveru, že článok 137 zákona o Ústavnom súde z 25. júna 2015 je v súlade s Ústavou v rozsahu, v akom sa týka sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktorých funkčné obdobie uplynulo 6. novembra 2015, ale je protiústavný v rozsahu, v akom sa týka sudcov tohto súdu, ktorých funkčné obdobie uplynulo v decembri 2015.

54

V dôsledku uvedeného Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) konštatoval, že voľba 8. októbra 2015 – ku ktorej došlo počas siedmeho volebného obdobia Sejmu (Dolná komora parlamentu) – troch sudcov, ktorí mali nahradiť sudcov, ktorých funkčné obdobie malo uplynúť 6. novembra 2015, je platná. Okrem toho tento súd zdôraznil, že prezident Poľskej republiky bol povinný umožniť zloženie sľubu týchto troch sudcov, keďže v tejto súvislosti nemá žiadnu diskrečnú právomoc. Naproti tomu uvedený súd zdôraznil, že Sejm (Dolná komora parlamentu) počas siedmeho volebného obdobia nepostupoval správne, keď uskutočnil voľbu dvoch sudcov s cieľom nahradiť sudcov, ktorých funkčné obdobie malo uplynúť v decembri 2015.

55

57

Dňa 12. januára 2016 A. R., vtedajší predseda Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), povolil dvom osobám, ktoré boli zvolené Sejmom (Dolná komora parlamentu) 2. decembra 2015 na účely nahradenia dvoch sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo v decembri 2015, ujať sa funkcie na Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd).

58

Dňa 19. decembra 2016 uplynulo funkčné obdobie A. R. ako predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd).

59

Dňa 20. decembra 2016 prezident Poľskej republiky v súlade s článkom 18 uvádzacieho zákona poveril výkonom funkcie predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) sudkyňu J. P. V ten istý deň J. P. povolila H. C., L. M. a M. M., ktorí boli zvolení Sejmom (Dolná komora parlamentu) 2. decembra 2015 na účely nahradenia troch sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 6. novembra 2015, ujať sa funkcie na Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd).

V rámci toho, ako Európsky súd pre ľudské práva dospel k tomuto záveru, rozhodol, že došlo k zjavnému porušeniu poľského práva v oblasti menovania sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), a to tak zo strany Sejmu (Dolná komora parlamentu), ako aj zo strany prezidenta Poľskej republiky. Uvedený súd poukázal na to, že 2. decembra 2015 Sejm (Dolná komora parlamentu) počas ôsmeho volebného obdobia zvolil tri osoby do funkcie sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), vrátane M. M., na účely nahradenia troch sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 6. novembra 2015, pričom však už tieto funkcie boli obsadené tromi osobami zvolenými Sejmom (Dolná komora parlamentu) 8. októbra 2015 počas siedmeho volebného obdobia. Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že prezident Poľskej republiky odmietol umožniť zloženie sľubu trom osobám zvoleným 8. októbra 2015, pričom však umožnil zloženie sľubu trom osobám zvoleným 2. decembra 2015 (§ 261 až 270 a 275).

63

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že takto spáchané porušenie sa týkalo základnej normy poľského práva uplatňujúceho sa na voľbu sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), konkrétne článku 194 ods. 1 poľskej Ústavy, a že toto porušenie bolo natoľko závažné, že ohrozilo legitimitu postupu zvolenia a zasiahlo do samotnej podstaty práva na „súd zriadený zákonom“, ako aj zásady právneho štátu (§ 276 až 287).

Postup vymenovania predsedníčky Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)

64

Dňa 20. decembra 2016 o 9.30 hod. J. P. bezodkladne po tom, ako bola poverená výkonom funkcie predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), zvolala plenárne zasadnutie na ten istý deň o 13.30 hod. na účely zvolenia kandidátov na funkciu predsedu tohto súdu, ktorí mali byť predložení prezidentovi Poľskej republiky. Jeden zo sudcov požiadal o odloženie plenárneho zasadnutia na neskorší termín, pričom vysvetlil, že vzhľadom na krátkosť lehoty, v ktorej došlo k zvolaniu naň, sa na tomto plenárnom zasadnutí nemôžu zúčastniť všetci sudcovia. J. P tejto žiadosti nevyhovela.

Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vyhlásil 14. júla 2021 a 7. októbra 2021 dva nálezy týkajúce sa nezlučiteľnosti judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa týka okrem iného povinnosti Poľskej republiky – vyplývajúcej z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ – zabezpečiť účinnú súdnu ochranu, s poľskou Ústavou (ďalej len „sporné nálezy“).

Nález

zo 14. júla 2021

68

Dňa 14. júla 2021 vydal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) nález vo veci P 7/20, ktorého odôvodnenie bolo uverejnené 7. októbra 2021 (ďalej len „nález zo 14. júla 2021“).

69

V tomto náleze Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), na ktorý sa obrátil Izba Dyscyplinarna (disciplinárny senát) Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) (ďalej len „disciplinárny senát“), preskúmal otázku zlučiteľnosti predbežných opatrení, ktoré boli uložené Poľskej republike uznesením z 8. apríla 2020, Komisia/Poľsko ( C‑791/19 R , EU:C:2020:277 ), s poľskou Ústavou, a to konkrétne pokiaľ ide o opatrenie, ktorým bola Poľskej republike uložená povinnosť pozastaviť uplatňovanie tých ustanovení právneho poriadku, ktoré tomuto senátu zverujú právomoc v disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov.

„V súlade s článkom 190 ods. 1 [poľskej] Ústavy je tento nález, ktorým sa konštatuje hierarchická nezlučiteľnosť spornej normy s [poľskou] Ústavou, konečný a všeobecne záväzný. Nález Trybunał Konstytucyjny [Ústavný súd] je určený všetkým subjektom uplatňujúcim právo [Únie] na území Poľskej republiky. … Nález Trybunał Konstytucyjny [Ústavný súd] má účinky ex tunc a má aplikačný charakter. Rozhodnutie, podľa ktorého akt Únie ukladá Poľskej republike povinnosti ultra vires , pokiaľ ide o organizáciu a právomoc jej súdov, ako aj konanie pred nimi, má za dôsledok to, že v tejto súvislosti norma, ktorej sa týkajú otázky vnútroštátneho súdu, nemá na území Poľskej republiky žiadne právne účinky. Osobitne platí, že zásada priameho účinku (priamej uplatniteľnosti) a zásada prednosti práva Únie pred vnútroštátnymi zákonmi, t. j. zásady, ktoré sú stanovené v článku 91 ods. 1 až 3 [poľskej] Ústavy, sa neuplatňujú na normatívne právne akty vydané ultra vires orgánmi, inštitúciami a organizačnými jednotkami Únie.“

Nález

zo 7. októbra 2021

72

Dňa 7. októbra 2021 Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), na ktorý sa obrátil predseda Rady ministrov, zasadajúci v pléne, vydal nález vo veci K 3/21 (ďalej len „rozsudok zo 7. októbra 2021“), ktorého odôvodnenie bolo uverejnené 16. novembra 2022 a ktorého výrok, ktorý bol uverejnený 12. októbra 2021, stanovuje:

„1. Článok 1 prvý a druhý odsek v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ… je z dôvodu, že Európska únia, zriadená rovnými a suverénnymi štátmi, vytvárajúca ‚stále užší zväzok medzi národmi Európy‘, ktorej integrácia, založená na práve Európskej únie a jeho výklade [Súdnym dvorom], prechádza do ‚novej etapy‘, v ktorej:

v rozpore s článkom 2, článkom 8 a článkom 90 ods. 1 [poľskej Ústavy].

2. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek [ZEÚ] v rozsahu, v akom na účely zaručenia účinnej súdnej ochrany v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, zveruje vnútroštátnym súdom (všeobecným súdom, správnym súdom, vojenským súdom a Sąd Najwyższy [Najvyšší súd] právomoc:

a)

odmietnuť uplatniť ustanovenia [poľskej] Ústavy pri prijatí svojho rozhodnutia, je v rozpore s článkom 2, článkom 7, článkom 8 ods. 1, článkom 90 ods. 1 a článkom 178 ods. 1 [poľskej] Ústavy,

b)

založiť svoje rozhodnutia na ustanoveniach, ktoré vzhľadom na to, že ich Sejm [Dolná komora parlamentu] zrušil alebo že ich Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vyhlásil za nezlučiteľné s [poľskou] Ústavou, už nie sú platné, je v rozpore s článkom 2, článkom 7, článkom 8 ods. 1, článkom 90 ods. 1, článkom 178 ods. 1 a článkom 190 ods. 1 [poľskej] Ústavy.

rozhodnutia o tom, že v rámci postupu vymenovania sudcu došlo k nezrovnalostiam, a v dôsledku toho odmietnutia priznať postavenie sudcu osobe, ktorá bola do funkcie sudcu vymenovaná v súlade s článkom 179 [poľskej] Ústavy, sú v rozpore s článkom 2, článkom 8 ods. 1, článkom 90 ods. 1 a článkom 179 v spojení s článkom 144 ods. 3 bodom 17 [poľskej] Ústavy.“

Konanie pred podaním žaloby

73

Komisia zaslala 22. decembra 2021 Poľskej republike formálnu výzvu.

74

V tejto výzve Komisia uviedla, že v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) predovšetkým v sporných nálezoch, si Poľská republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého odseku ZEÚ zo všeobecných zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie, a tiež nerešpektovala záväzný účinok rozsudkov Súdneho dvora. Komisia tiež konštatovala, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) nespĺňa požiadavku nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom a že aj v tejto súvislosti si uvedený členský štát nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

–

si v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), predovšetkým v sporných nálezoch, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo všeobecných zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie a zo zásady záväzného účinku rozsudkov Súdneho dvora,

–

si vzhľadom na to, že z dôvodu nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci postupov vymenovania troch sudcov v decembri 2015 a jeho predsedníčky v decembri 2016, Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) prestal spĺňať požiadavky na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

77

Poľská republika vo svojej odpovedi zo 14. septembra 2022 uviedla, že všetky tieto výhrady sú nedôvodné.

80

Žaloba Komisie obsahuje tri výhrady.

81

V prvej a druhej výhrade Komisia tvrdí, že sporné rozsudky porušujú povinnosti, ktoré Poľskej republike vyplývajú jednak z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a jednak zo zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady záväznosti rozsudkov Súdneho dvora. Tretia výhrada je založená na porušení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ z dôvodu nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci postupov vymenovania troch sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v decembri 2015 a predsedníčky tohto súdu v decembri 2016.

82

Poľská republika vo svojom vyjadrení k žalobe navrhla, aby Súdny dvor zamietol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu. Vo svojej duplike však tento členský štát výslovne vzal uvedené vyjadrenie k žalobe späť a v plnom rozsahu uznal výhrady vznesené Komisiou, pričom zdôraznil, že s tvrdeniami tejto inštitúcie súhlasí.

85

Vo svojej prvej výhrade, ktorá sa skladá z dvoch častí, Komisia tvrdí, že Poľská republika si nesplnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, t. j. povinnosť zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie. Toto nesplnenie povinnosti je dôsledkom výkladu poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v obidvoch sporných nálezoch.

86

Na podporu prvej časti svojej prvej výhrady Komisia tvrdí, že nález zo 7. októbra 2021 je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.

87

Podľa tejto inštitúcie z bodov 2 a 3 výroku tohto nálezu vyplýva, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) odmietol výklad článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, obsiahnutý v judikatúre Súdneho dvora, predovšetkým v judikatúre vyplývajúcej z rozsudkov z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 ), a zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) ( C‑487/19 , EU:C:2021:798 ).

V prvom rade pritom Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v bode 2 písm. b) a v bode 3 písm. b) výroku, ako aj v bodoch 6.2, 6.4, 6.5, 8.3 a 8.5 odôvodnenia nálezu zo 7. októbra 2021 rozhodol, že účinky vyplývajúce z uplatňovania článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ – ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 ) – zo strany vnútroštátnych súdov sú nezlučiteľné s článkami 2 a 7, s článkom 8 ods. 1, článkom 90 ods. 1, článkom 178 ods. 1, článkom 186 ods. 1 a článkom 190 ods. 1 poľskej Ústavy. Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) podľa názoru Komisie založil svoje závery na svojom vlastnom výklade článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, pričom nezohľadnil výklad Súdneho dvora, a odmietol z tohto ustanovenia vyplývajúcu právomoc vnútroštátnych súdov po prvé rozhodovať spory na základe vnútroštátnych ustanovení, ktoré už nie sú platné z dôvodu, že ich vnútroštátny zákonodarca zrušil alebo že ich Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vyhlásil za protiústavné, a tiež po druhé posudzovať zákonnosť uznesenia KRS, ktorým sa prezidentovi Poľskej republiky navrhuje vymenovať kandidátov, ktorí sú v ňom uvedení, do funkcií sudcov.

90

V druhom rade Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v bode 3 písm. a) a c) výroku nálezu zo 7. októbra 2021 rozhodol, že právomoc vnútroštátnych súdov – ako táto vyplýva z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ – preskúmavať zákonnosť postupu vymenovania sudcu, rozhodovať o pochybeniach v rámci postupu vymenovania sudcu a vyhlásiť rozhodnutie vydané sudcom, ktorý bol vymenovaný v rámci takéhoto postupu, za neplatné, je v rozpore s článkom 2, článkom 8 ods. 1, článkom 90 ods. 1 a článkom 179 v spojení s článkom 144 ods. 3 bodom 17 poľskej Ústavy.

94

V tomto náleze Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) konštatoval, že predbežné opatrenia nariadené Súdnym dvorom na základe článku 279 ZFEÚ môžu v súlade so zásadou lojálnej spolupráce upravenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ orgány členského štátu, predovšetkým súdy, priamo uplatňovať iba v tom prípade, že sa na tieto opatrenia vzťahuje „zásada prenesenia právomocí na Úniu“ a tieto opatrenia rešpektujú ústavnú identitu členského štátu, ako aj zásady subsidiarity a proporcionality.

95

V prejednávanej veci pritom Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) uviedol, že predbežné opatrenia týkajúce sa organizácie a fungovania poľských súdov a konania pred nimi, obsiahnuté v uznesení z 8. apríla 2020, Komisia/Poľsko ( C‑791/19 R , EU:C:2020:277 ), boli prijaté ultra vires , keďže Zmluvy nezverujú Únii právomoc, pokiaľ ide o organizáciu a právomoci poľských súdov, ako aj konanie pred týmito súdmi, pričom ide o právomoc, v ktorej sa odráža ústavná identita Poľskej republiky.

96

Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) ďalej uviedol, že tieto predbežné opatrenia porušujú zásady subsidiarity a proporcionality, pretože neprimerane zasahujú do organizácie poľskej súdnej moci tým, že zbavujú sudcov disciplinárneho senátu možnosti rozhodovať v disciplinárnych veciach, čo je v rozpore so zásadou nezávislosti sudcov.

Posúdenie Súdnym dvorom

100

Pred pristúpením k preskúmaniu prvej výhrady treba pripomenúť, že povinnosť členských štátov dodržiavať ustanovenia Zmlúv platí pre všetky orgány týchto štátov, vrátane, v rámci príslušných právomocí, všetkých súdnych orgánov. Nesplnenie povinnosti členským štátom môže byť teda v zásade konštatované na základe článku 258 ZFEÚ bez ohľadu na orgán tohto štátu, ktorého konanie alebo nečinnosť zakladá konštatované nesplnenie povinnosti, aj keď ide o inštitúciu, ktorá je ústavne nezávislá [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2018, Komisia/Francúzsko (Zrážková daň z hnuteľného majetku), C‑416/17 , EU:C:2018:811 , body 106 a 107 , ako aj citovanú judikatúru].

101

Za týchto okolností môže byť judikatúra ústavného súdu členského štátu predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti v prípade, že je spôsobilá predstavovať nesplnenie povinností, ktoré tomuto členskému štátu vyplývajú z práva Únie, zo strany tohto členského štátu.

– O prvej časti prvej výhrady

105

Pokiaľ ide o povinnosti vyplývajúce z článku 19 ods. 1 ZEÚ, toto ustanovenie, ktoré konkretizuje hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj účinnú súdnu ochranu práv, ktorá jednotlivcom z tohto práva vyplýva [rozsudky z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 217 , ako aj z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 39 ].

106

Zásada účinnej súdnej ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, t. j. zásada, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty. Takáto súdna ochrana je tiež zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP, ktorých podstata zodpovedá článku 47 Charty. Toto ustanovenie Charty sa teda musí náležite zohľadniť na účely výkladu uvedeného článku 19 ods. 1 druhého pododseku [pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. marca 2022, Geting Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 89 , ako aj z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 69 a citovanú judikatúru].

107

Osobitne treba zdôrazniť, že požiadavky nezávislosti a nestrannosti súdov patria do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, a zachovania hodnôt spoločných pre členské štáty, uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu. Tieto požiadavky stanovené predovšetkým v článku 19 ZEÚ tak konkretizujú jednu zo základných hodnôt Únie a členských štátov zakotvených v článku 2 ZEÚ, ktoré definujú samotnú identitu Únie ako spoločného právneho poriadku a ktorú musia dodržiavať tak Únia, ako aj členské štáty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX–II a C‑543/18 RX–II , EU:C:2020:232 , bod 71 ; z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 94 , ako aj z 29. júla 2024, Valančius, C‑119/23 , EU:C:2024:653 , body 46 a 47 ).

109

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdnemu dvoru prináleží, aby v rámci úlohy, ktorú mu zveruje článok 19 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ, zabezpečil dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv.

110

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, keďže Súdny dvor má výlučnú právomoc poskytnúť konečný a záväzný výklad práva Únie, jemu prináleží spresniť požiadavky vyplývajúce z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, pokiaľ ide o kritériá nezávislosti, nestrannosti a zriadenia súdov zákonom. Na zabezpečenie jednotného uplatňovania práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako to vyžaduje článok 19 ods. 1 ZEÚ, tieto požiadavky nemôžu závisieť od výkladu ustanovení vnútroštátneho práva ani od výkladu ustanovení práva Únie zo strany vnútroštátneho súdu, nezodpovedajúcemu výkladu Súdneho dvora [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 79 a citovaná judikatúra].

114

Vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojich právomocí poverené uplatňovaním práva Únie, sú preto povinné zabezpečiť plný účinok požiadaviek tohto práva, a teda aj tohto článku 19 ods. 1 druhého pododseku, a to tak, že v prípade potreby z dôvodu priameho účinku tohto ustanovenia ponechajú neuplatnené akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je s týmto ustanovením v rozpore (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 61 , a z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 252 , ako aj citovanú judikatúru).

115

V prípade preukázaného porušenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ tak zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojich právomocí poverené uplatňovať právo Únie, ponechali z vlastnej iniciatívy neuplatnené vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s týmto článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, bez ohľadu na to, či je ich tvorcom zákonodarný orgán alebo Ústavný súd, pričom nemusia podať návrh alebo čakať na to, aby boli uvedené ustanovenia najprv zrušené zo strany zákonodarného orgánu alebo prostredníctvom akéhokoľvek iného ústavného postupu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 2021, Asociația Forumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , bod 251 , ako aj z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 53 a citovanú judikatúru].

116

Dodržiavanie tejto povinnosti plne uplatňovať všetky ustanovenia práva Únie s priamym účinkom sa musí považovať za nevyhnutné na zaručenie plného uplatňovania práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako to vyžaduje článok 19 ods. 1 ZEÚ [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 54 ].

Práve preto Súdny dvor v rozsudku z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 ), rozhodujúc o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týkal výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, v rámci odvolania podaného kandidátmi na miesta sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) proti uzneseniam KRS, v bodoch 128, 136 a 139 tohto rozsudku v podstate rozhodol, že toto ustanovenie bráni vnútroštátnym legislatívnym zmenám, na základe ktorých dôjde k zbaveniu účinnosti, a následne úplnému zrušeniu súdneho preskúmania uznesení prijatých orgánom takejto povahy v rámci postupov vymenovania sudcov. Súdny dvor konštatoval, že ak takýto orgán neposkytuje dostatočné záruky nezávislosti, existencia súdneho prostriedku nápravy, ktorý majú k dispozícii neúspešní kandidáti, nech už by aj bola obmedzená na overenie toho, že nedošlo k prekročeniu alebo zneužitiu právomoci, nesprávnemu právnemu posúdeniu alebo zjavne nesprávnemu posúdenia, sa javí ako nevyhnutná na to, aby bol postup vymenovania sudcov chránený pred priamymi alebo nepriamymi vplyvmi.

119

Navyše v bodoch 154, 155 a 161 rozsudku zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) ( C‑487/19 , EU:C:2021:798 ), Súdny dvor spresnil povinnosti vnútroštátneho súdu, ktorý podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, v prípade, že tento súd dospeje k záveru, že zo všetkých podmienok a okolností, za akých boli uskutočnené postupy vymenovania vnútroštátneho sudcu, vyplýva, že k tomuto vymenovaniu došlo v zjavnom rozpore so základnými normami, ktoré patria do rámca zriadenia a fungovania dotknutého súdneho systému, a že integrita výsledku, ku ktorému uvedený postup dospel, je ohrozená tým, že u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvoláva oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť dotknutého sudcu. V takomto prípade z požiadaviek stanovených v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a zo zásady prednosti práva Únie vyplýva, že tento vnútroštátny súd musí predmetné rozhodnutie vydané týmto súdom považovať za neplatné, pokiaľ je s ohľadom na predmetnú procesnú situáciu takýto dôsledok nevyhnutný na zabezpečenie prednosti práva Únie, pričom tomu nemôže brániť žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva.

121

V prejednávanej veci z nálezu zo 7. októbra 2021 vyplýva, že výklad poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v tomto náleze, bráni tomu, aby požiadavky vyplývajúce z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako ho vykladá Súdny dvor v rozsudkoch uvedených konkrétne v bodoch 118 až 120 tohto rozsudku, mohli v Poľsku vyvolávať svoje účinky a zabezpečiť plnú účinnosť tohto ustanovenia.

125

Nález

zo 7. októbra 2021 je teda prekážkou toho, aby poľské súdy mohli v rámci svojich právomocí uplatniť článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako ho vykladá Súdny dvor predovšetkým v rozsudkoch uvedených v bodoch 118 až 120 tohto rozsudku, a vykonať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie rešpektovania práva dotknutých osôb podliehajúcich súdnej právomoci na účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie. Nález zo 7. októbra 2021 je preto, ako vyplýva predovšetkým z úvah uvedených v bodoch 103, 104, 107, 110, 117 a 119 tohto rozsudku, zjavne nezlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z tohto ustanovenia, ako ho vykladá Súdny dvor v rámci svojej výlučnej právomoci poskytnúť konečný a záväzný výklad práva Únie.

126

Z uvedeného vyplýva, že Poľská republika si v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v náleze zo 7. októbra 2021, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

127

Prvej časti prvej výhrady Komisie tak treba vyhovieť.

S cieľom zaručiť plnú účinnosť konečného rozhodnutia, ktoré má byť vydané, a zabrániť medzere v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom, ako aj zabezpečiť účinné uplatňovanie práva Únie, ktoré je neoddeliteľne spojené s hodnotou právneho štátu zakotvenou v článku 2 ZEÚ a na ktorej je založená Únia, článok 279 ZFEÚ priznáva Súdnemu dvoru právomoc nariadiť – na návrh účastníka konania predložený v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia – akékoľvek predbežné opatrenie, ktoré považuje za nevyhnutné (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. novembra 2017, Komisia/Poľsko, C‑441/17 R , EU:C:2017:877 , body 94 , 97 a 102 ).

131

V dôsledku uvedeného platí, že vnútroštátne ustanovenia upravujúce organizáciu súdnictva môžu byť v kontexte žaloby o nesplnenie povinnosti predmetom nielen preskúmania z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ale aj predbežných opatrení nariadených Súdnym dvorom, na základe ktorých má dôjsť konkrétne k pozastaveniu uplatňovania uvedených ustanovení (pozri v tomto zmysle uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora zo 14. júla 2021, Komisia/Poľsko, C‑204/21 R , EU:C:2021:593 , bod 54 ).

132

V tejto súvislosti z článku 160 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že predbežné opatrenie môže sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení nariadiť vtedy, ak je preukázané, že jeho nariadenie je na prvý pohľad skutkovo a právne odôvodnené ( fumus boni iuris ) a že je naliehavé v tom zmysle, že na účely zabránenia vážnej a nenapraviteľnej ujme na záujmoch navrhovateľa alebo na účely zabezpečenia rešpektovania iných predbežných opatrení, ktoré už predtým boli nariadené, je nevyhnutné, aby bolo vydané a malo účinky už pred rozhodnutím vo veci samej, pričom sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení v prípade potreby pristúpi k zváženiu dotknutých záujmov (pozri v tomto zmysle uznesenia z 20. novembra 2017, Komisia/Poľsko, C‑441/17 R , EU:C:2017:877 , body 99 a 104 , ako aj zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R , EU:C:2018:1021 , bod 29 ).

136

Súdny dvor v bode 78 tohto uznesenia dospel k záveru, že vzhľadom na skutkové okolnosti oznámené Komisiou, ako aj na výkladové pomôcky poskytnuté najmä v rozsudku z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) ( C‑619/18 , EU:C:2019:531 ), a v rozsudku z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 ), sa tvrdenia tejto inštitúcie uvádzané v rámci druhej výhrady prvého žalobného dôvodu žaloby o nesplnenie povinnosti vo veci Komisia/Poľsko (C‑791/19), ktoré boli základom návrhu na nariadenie predbežných opatrení, ktorý viedol k prijatiu tohto uznesenia, zdajú byť na prvý pohľad dôvodné.

137

Ako vyplýva z bodu 53 uznesenia z 8. apríla 2020, Komisia/Poľsko ( C‑791/19 R , EU:C:2020:277 ), druhá výhrada prvého žalobného dôvodu v rámci tejto žaloby o nesplnenie povinnosti bola založená na porušení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, keďže Poľská republika nezaručila nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho senátu.

138

Predbežné opatrenia Súdneho dvora nariadené v tomto uznesení tak mali za cieľ zabezpečiť plnú účinnosť budúceho rozsudku, ktorým bude ukončené konanie o žalobe o nesplnenie povinnosti vo veci Komisia/Poľsko (C‑791/19), umožňujúc pritom zabrániť medzere v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom na základe článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

142

Z uvedeného vyplýva, že aj druhá časť prvej výhrady Komisie je dôvodná a že tejto výhrade preto treba vyhovieť v celom rozsahu.

O druhej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

143

Vo svojej druhej výhrade, ktorá sa skladá z dvoch častí, Komisia tvrdí, že Poľská republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady záväznosti rozsudkov Súdneho dvora. Toto nesplnenie povinnosti vyplýva z toho, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v sporných nálezoch podal taký výklad poľskej Ústavy, ktorý mal za dôsledok jednostranné odmietnutie zásady prednosti a účinnosti základných ustanovení Zmlúv, akými sú článok 2, článok 4 ods. 3, článok 19 ods. 1 ZEÚ, ako aj článok 279 ZFEÚ, a nariadil všetkým poľským orgánom, aby tieto ustanovenia neuplatňovali. Z tohto dôvodu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) podľa názoru Komisie bráni vnútroštátnym orgánom účinne uplatňovať článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a vyhovieť predbežným opatreniam uloženým Súdnym dvorom.

147

V tejto súvislosti predovšetkým z bodov 8.3 až 8.6 odôvodnenia nálezu zo 7. októbra 2021 vyplýva, že taký výklad článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zo strany Súdneho dvora, ktorý príslušným vnútroštátnym súdom umožňuje, aby vykonávali účinné súdne preskúmanie uznesení KRS a na tomto základe v prípade potreby ponechali vnútroštátne ustanovenia a judikatúru Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) neuplatnené, a tiež aby posudzovali zákonnosť postupu vymenovania sudcu, s cieľom zachovať práva účastníkov konania na účinnú súdnu ochranu, bol zo strany Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) považovaný za výklad ultra vires , ktorý protiprávne zasahuje do ústavnej identity Poľskej republiky.

148

Po prvé totiž právomoc vnútroštátnych súdov preskúmavať zákonnosť postupu vymenovania sudcov vedie podľa názoru Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) k obmedzeniu ústavnej výsadnej právomoci prezidenta Poľskej republiky vymenovať osobu do funkcie sudcu na návrh KRS. Po druhé, ak by poľské súdy uplatnili požiadavku na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, viedlo by to k spochybneniu zákonnosti aktov vymenovania do funkcie sudcu, vydaných prezidentom Poľskej republiky, pričom však tieto akty nemôžu podliehať súdnemu preskúmaniu z dôvodu výsadnej právomoci, ktorá mu je priznaná, a zrušenie alebo preskúmanie vymenovania sudcov po tom, ako ho prezident uskutoční, je na základe ustanovenia článku 179 v spojení s článkom 144 ods. 3 bodom 17 poľskej Ústavy zakázané.

149

Okrem toho v bodoch 2.4 a 4.1 odôvodnenia nálezu zo 7. októbra 2021 Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) uviedol, že článok 4 ods. 2 ZEÚ vymedzuje hranice uplatňovania zásady prednosti práva Únie a právomoci Súdneho dvora s cieľom rešpektovať ústavnú identitu členských štátov, ako aj základné funkcie štátu.

Na jednej strane by sa uvedené tvrdenie mohlo vykladať tak, že sa v ňom prejavuje to, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) spochybnil reálnu platnosť najzákladnejších ustanovení Zmlúv, a to článku 1 prvého a druhého odseku, ako aj článku 4 ods. 3 ZEÚ, pričom toto spochybnenie je tak založené na „provokatívnom tvrdení“, podľa ktorého európska integrácia vstúpila do novej etapy, v ktorej orgány Únie konajú nad rámec právomocí, ktoré im boli zverené, v dôsledku čoho poľská Ústava nie je v Poľskej republike normou najvyššej právnej sily, a že tento členský štát už nemôže fungovať ako zvrchovaný a demokratický štát. Takýto postoj predstavuje frontálny útok proti samotnej koncepcii Únie ako právneho poriadku spoločného pre členské štáty, ktorý je založený na hodnotách uvedených v článku 2 ZEÚ a do ktorého rámca patrí akýkoľvek úkon inštitúcií Únie, pričom vo vzťahu k týmto úkonom platí predpoklad, že sú v súlade so zásadou prenesenia právomocí uvedenou v článku 5 druhom odseku ZEÚ.

153

Na druhej strane by tvrdenie uvedené v bode 1 výroku nálezu zo 7. októbra 2021 mohlo byť vnímané aj ako odkaz na situáciu, ktorá ešte nenastala a v súvislosti s ktorou Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vyjadril „výhradu“, pričom pripomenul význam rešpektovania zásady prenesenia právomocí pre zachovanie európskej integrácie v medziach vymedzených Zmluvami, na ktorých je Únia založená. Zdá sa, že „záverečné pripomienky“ uvedené v oddiele 11 odôvodnenia tohto rozsudku do určitej miery potvrdzujú takýto výklad, pretože Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v ňom zmieňuje možnosť podrobiť normatívne akty Únie, ako aj judikatúru Súdneho dvora preskúmaniu ústavnosti v hypotetickej budúcej situácii, v ktorej by činnosť Súdneho dvora mohla byť považovaná za činnosť, ktorá zasahuje do výlučných právomocí Poľskej republiky.

157

Z výroku nálezu zo 14. júla 2021 vyplýva, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vo vzťahu k článku 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 279 ZFEÚ usudzuje, že je v rozpore s viacerými ustanoveniami poľskej Ústavy, konkrétne s článkom 2, ktorý zakotvuje zásadu právneho štátu, článkom 7, ktorý zakotvuje zásadu zákonnosti, článkom 8 ods. 1, ktorý zakotvuje zásadu prednosti poľskej Ústavy, článkom 90 ods. 1, ktorý upravuje prenos právomocí štátu na medzivládnu organizáciu, a tiež článkom 4 ods. 1, ktorý zakotvuje zásadu zvrchovanosti, a to z dôvodu, že keď Súdny dvor uložil Poľskej republike predbežné opatrenia týkajúce sa organizácie a právomoci poľských súdov, ako aj konania pred týmito súdmi, konal ultra vires .

158

Komisia sa domnieva, že tento výklad poľskej Ústavy je v rozpore s článkom 4 ods. 3 ZEÚ a článkom 279 ZFEÚ, ako aj so zásadou prednosti a efektivity práva Únie, a v dôsledku toho spochybňuje jednotné uplatňovanie týchto ustanovení Zmlúv, ako aj autonómnosť právneho poriadku Únie. Okrem toho Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) tým, že nerešpektuje právnu záväznosť predbežných opatrení nariadených Súdnym dvorom proti Poľskej republike na základe článku 279 ZFEÚ, pokiaľ ide o organizáciu a fungovanie poľských súdov, spochybňuje právnu záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora.

159

Poľská republika usudzuje, že druhá výhrada je dôvodná.

V tejto súvislosti Komisia v podstate uvádza, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) po prvé vychádzajúc zo svojho vlastného výkladu práva Únie konštatoval, že tak judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ, ako aj predbežné opatrenia, nariadené Súdnym dvorom na základe článku 279 ZFEÚ, boli prijaté ultra vires , a po druhé uviedol, že táto judikatúra a tieto opatrenia z tohto dôvodu porušujú poľskú ústavnú identitu, ako aj rôzne ustanovenia poľskej Ústavy, a to predovšetkým tie, v ktorých sa zakotvuje jej prednosť. Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) tým, že rozhodol, že uvedená judikatúra a uvedené predbežné opatrenia nemajú v poľskom právnom poriadku právne účinky, zabraňuje vnútroštátnym orgánom v tom, aby mohli účinne uplatňovať článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a vyhovieť tým predbežným opatreniam.

– O vytýkanom porušení zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie

163

Porušenie zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie môže byť predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ [pozri, pokiaľ ide o zásadu prednosti, rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , body 271 a 287 ]. Tieto zásady sú navzájom úzko prepojené, a preto ich treba preskúmať spoločne.

164

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa Zmluvy o EHS bola síce táto zmluva uzavretá vo forme medzinárodnej dohody, no predstavuje ústavnú chartu právneho spoločenstva [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/91 (Dohoda o EHP – I) zo 14. decembra 1991, EU:C:1991:490 , bod 21 ].

168

Pokiaľ ide o zásadu prednosti práva Únie, treba pripomenúť, že túto zásadu stanovil Súdny dvor v rozsudku z 15. júla 1964, Costa ( 6/64 , EU:C:1964:66 , s. 1158 až 1160), tak, že zakotvuje prednosť práva Spoločenstva pred právom členských štátov. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že dôsledkom vytvorenia vlastného právneho poriadku Zmluvou o EHS, ktorý členské štáty prijali na základe reciprocity, je to, že štáty nemôžu presadzovať neskoršie jednostranné opatrenie, ktoré by bolo s týmto právnym poriadkom v rozpore, ani sa brániť proti uplatneniu práva, ktoré vzniklo zo Zmluvy o EHS, na základe akýchkoľvek vnútroštátnych právnych noriem, pretože inak by toto právo stratilo svoju komunitárnu povahu a bol by spochybnený právny základ samotného Spoločenstva. Okrem toho sa výkonná moc práva Spoločenstva nemôže meniť v jednotlivých štátoch v prospech neskoršej vnútroštátnej právnej úpravy bez toho, aby nebolo ohrozené uskutočňovanie cieľov Zmluvy o EHS a aby nebola vyvolaná diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, ktorú táto Zmluva zakazuje (rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 246 ).

169

Tieto základné charakteristické znaky právneho poriadku Únie a význam povinnosti ho rešpektovať navyše potvrdila jednohlasná ratifikácia Zmlúv, ktorými sa mení a dopĺňa Zmluva o EHS, a najmä Lisabonskej zmluvy. Pri prijímaní Lisabonskej zmluvy totiž konferencia zástupcov vlád členských štátov vo svojom vyhlásení č. 17 týkajúcom sa prednosti výslovne pripomenula, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú Zmluvy a právo prijaté Úniou na základe Zmlúv prednosť pred právom členských štátov za podmienok stanovených v tejto judikatúre [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 248 , ako aj z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 76 a citovanú judikatúru].

173

V tom istom duchu treba tiež uviesť, že jednotné uplatňovanie práva Únie predstavuje základnú požiadavku právneho poriadku Únie. Takáto požiadavka je totiž neoddeliteľne spojená so samotnou existenciou právneho spoločenstva a je nevyhnutná na zabezpečenie dodržiavania rovnosti členských štátov pred Zmluvami.

174

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na to, aby Poľská republika mohla pristúpiť k Únii, musela splniť kritériá, ktoré musia spĺňať štáty uchádzajúce sa o členstvo, ako boli stanovené na zasadnutí Európskej rady v Kodani 21. a 22. júna 1993. Tieto kritériá vyžadujú okrem iného to, „aby kandidátsky štát dosiahol stabilitu inštitúcií, ktoré sú zárukou demokracie, právneho štátu, dodržiavania ľudských práv a rešpektovania a ochrany menšín“ [rozsudky z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 104 , a z 5. júna 2023, Komisie/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 65 ].

175

Okrem toho z článku 2 ZEÚ vyplýva, že Únia je založená na takých hodnotách, ako je právny štát, ktoré sú spoločné členským štátom v spoločnosti vyznačujúcej sa okrem iného spravodlivosťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 , bod 30 , a z 18. mája 2021, Asociația Forumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , bod 160 , ako aj citovanú judikatúru).

178

Článok 49 ZEÚ, ktorý stanovuje možnosť každého európskeho štátu požiadať o členstvo v Únii, pritom spresňuje, že Únia združuje štáty, ktoré slobodne a dobrovoľne pristúpili k spoločným hodnotám v súčasnosti uvedeným v článku 2 ZEÚ, tieto hodnoty rešpektujú a zaviažu sa ich podporovať [pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑619/18 , EU:C:2019:531 , bod 42 , ako aj z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19 , EU:C:2021:311 , bod 61 ].

179

Z uvedeného vyplýva, že rešpektovanie hodnôt zakotvených v článku 2 ZEÚ členským štátom predstavuje podmienku užívania všetkých práv vyplývajúcich z uplatňovania Zmlúv na tento členský štát. Členský štát teda nemôže zmeniť svoju právnu úpravu, ba ani svoju judikatúru tak, aby to viedlo k znižovaniu úrovne ochrany hodnoty právneho štátu vyjadrenej najmä v článku 19 ZEÚ. Členské štáty sú teda povinné dbať na to, aby z hľadiska tejto hodnoty nedošlo k znižovaniu úrovne ich právnej úpravy a ich judikatúry, pokiaľ ide o oblasť organizácie súdnictva, a to tak, že sa zdržia prijímania pravidiel, ktoré by ohrozili nezávislosť sudcov (pozri v tom to zmysle rozsudky z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19 , EU:C:2021:311 , body 63 a 64 , ako aj z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 162 a citovanú judikatúru).

180

Napokon treba poukázať na to, že článok 2 aktu o pristúpení stanovuje, že odo dňa pristúpenia sú ustanovenia pôvodných Zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a uplatňujú sa za podmienok stanovených v týchto Zmluvách a v akte o pristúpení. Súdny dvor už rozhodol, že z článku 2, ako aj článku 10 aktu o pristúpení vyplýva, že tento akt je založený na zásade okamžitého a úplného uplatnenia ustanovení práva Únie na nové členské štáty a že výnimky sú povolené len prechodne a v prípade, že ich výslovne stanovujú prechodné ustanovenia (rozsudok z 21. marca 2019, Komisia/Poľsko, C‑127/17 , EU:C:2019:236 , bod 103 a citovaná judikatúra).

184

Poľská republika je tak od svojho pristúpenia k Únii 1. mája 2004 bez akejkoľvek výhrady viazaná ustanoveniami primárneho práva, ako aj aktmi, ktoré prijali inštitúcie Únie pred pristúpením, tak ako ich vykladá Súdny dvor, keďže v tejto súvislosti neexistuje výslovná výnimka.

185

Ratifikáciou aktu o pristúpení tak tento členský štát prijal samotnú koncepciu Únie ako spoločného právneho poriadku členských štátov, ktorý má všetky charakteristické znaky a špecifiká opísané v bodoch 163 až 181 tohto rozsudku, a pristúpil k tomuto právnemu poriadku.

186

189

Pokiaľ ide o nález zo 14. júla 2021, Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v podstate rozhodol, ako bolo konštatované v bode 140 tohto rozsudku, že akékoľvek predbežné opatrenie nariadené Súdnym dvorom podľa článku 279 ZFEÚ, ktorého cieľom je zachovať právo na účinnú súdnu ochranu pred nezávislým súdom v Poľsku, stanovené v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, nemá v poľskom právnom poriadku záväzný účinok. Konkrétne z bodov 6.8 až 6.10 odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) založil svoje stanovisko na prednosti poľskej Ústavy ako normy najvyššej právnej sily v rámci vnútroštátneho právneho poriadku.

190

V tejto súvislosti treba ešte poukázať na to, že ako možno vyvodiť z odôvodnení a výrokov sporných nálezov, Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) konštatuje, že jednak článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a jednak článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 279 ZFEÚ, ako ich vykladá Súdny dvor, sú v rozpore s rôznymi zásadami zakotvenými v poľskej Ústave a narúšajú poľskú ústavnú identitu.

191

194

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výklad poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v sporných nálezoch, je v zjavnom rozpore s prednosťou, ktorú majú článok 2, článok 4 ods. 3 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj článok 279 ZFEÚ, t. j. ustanovenia, ktorých sa tieto nálezy týkajú.

195

Okrem toho sporné nálezy tým, že jednostranne bránia poľským orgánom verejnej moci v tom, aby uplatňovali tieto normy práva Únie, zjavne porušujú aj zásady autonómie, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie.

196

Za týchto okolností treba konštatovať, že Poľská republika si v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v sporných nálezoch, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že konštatovania uvedené v bodoch 185 a 186 tohto rozsudku platia bez akejkoľvek výhrady, pokiaľ ide o normy upravujúce súdny systém Únie, a teda prerozdelenie súdnych právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy, ako toto prerozdelenie vyplýva zo Zmlúv.

200

Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že na zaručenie zachovania osobitných charakteristických znakov a autonómie právneho poriadku Únie zaviedli Zmluvy súdny systém určený na zabezpečenie konzistentného a jednotného výkladu práva Únie (rozsudky zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16 , EU:C:2018:158 , bod 35 , ako aj z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17 , EU:C:2018:853 , bod 39 a citovaná judikatúra).

201

V tomto rámci je v zmysle článku 19 ods. 1 ZEÚ úlohou vnútroštátnych súdov a Súdneho dvoru to, aby zaručovali plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z tohto práva vyplývajú [pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , bod 50 , a z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 128 ].

202

Táto povinnosť vnútroštátnych súdov, proti ktorého rozhodnutiu nie je podľa vnútroštátneho práva prípustný opravný prostriedok – ako opakovane uviedol Súdny dvor –, patrí do oblasti spolupráce, zavedenej s cieľom jednotného uplatňovania a výkladu práva Únie vo všetkých členských štátoch, medzi vnútroštátnymi súdmi pri výkone ich právomoci uplatňovať toto právo a Súdnym dvorom. Uvedená povinnosť má za cieľ hlavne predchádzať tomu, aby nebola v niektorom členskom štáte vydaná vnútroštátna judikatúra, ktorá by nebola v súlade s právnymi normami Únie (rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA, C‑144/23 , EU:C:2024:881 , bod 35 a citovaná judikatúra).

206

Okrem toho povinnosť vnútroštátnych súdov, proti ktorých rozhodnutiu nie je podľa vnútroštátneho práva prípustný opravný prostriedok, obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou je dôsledkom výlučnej právomoci Súdneho dvora rozhodovať o platnosti aktov Únie a poskytnúť konečný a záväzný výklad práva Únie.

207

Táto výlučná právomoc je napokon potvrdená v článku 344 ZFEÚ, podľa ktorého sa členské štáty zaväzujú, že spory, ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania Zmlúv, vyriešia v súlade so Zmluvami [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/91 (Dohoda o EHP – I) zo 14. decembra 1991, EU:C:1991:490 , bod 35 ].

208

Okrem toho podľa článku 13 ods. 2 prvej vety ZEÚ má každá inštitúcia konať v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými.

212

V rozpore s tým, čo, ako sa zdá, konštatuje Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v sporných nálezoch, však normy a zásady pripomenuté v dvoch predchádzajúcich bodoch neoprávňujú vnútroštátne súdy na to, aby jednostranne a s konečnou platnosťou rozhodli o rozsahu právomocí zverených Únii a o rešpektovaní medzí týchto právomocí.

213

Platí totiž, že určenie rozsahu právomocí Únie, rovnako ako aj preskúmanie rešpektovania medzí týchto právomocí nevyhnutne zahŕňajú výklad ustanovení Zmlúv, no len Súdny dvor má právomoc poskytnúť konečný a záväzný výklad týchto ustanovení, a to z rovnakého titulu ako vo vzťahu ku všetkým ostatným ustanoveniam práva Únie.

214

Po tretie sa právomoci zverené Únii, ako aj vykonateľnosť práva Únie v jednotlivých členských štátoch nemôžu líšiť. Rozdiely medzi súdmi členských štátov v tejto súvislosti by mohli narušiť samotnú jednotu právneho poriadku Únie, ohroziť dosahovanie cieľov Zmlúv a porušovať základnú požiadavku právnej istoty, ako aj rovnosť členských štátov a ich štátnych príslušníkov pred právom Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 80 a citovanú judikatúru, ako aj z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 48 a citovanú judikatúru].

218

V rozpore s tým, čo v podstate uviedol Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v sporných nálezoch, právomoc rozhodovať o rozsahu právomocí zverených Únii v danej oblasti a preskúmavať rešpektovanie medzí týchto právomocí prislúcha výlučne súdom Únie, a nie vnútroštátnym súdom.

219

Okrem toho možnosť vnútroštátnych súdov rozhodovať o rozsahu právomocí zverených Únii nie je zlučiteľná ani s potrebnou koherenciou systému súdnej ochrany zavedeného Zmluvami.

220

Vzhľadom na túto výlučnú právomoc Súdneho dvora tak súd členského štátu nemôže na základe svojho vlastného výkladu ustanovení práva Únie platne rozhodnúť, že Súdny dvor vydal rozhodnutie porušujúce medze právomocí zverených Únii, a teda tomuto rozhodnutiu Súdneho dvora nemôže odmietnuť vyhovieť [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 72 ], a tiež nemôže orgánom verejnej moci členského štátu, do ktorého tento súd patrí, uložiť zákaz vyhovieť judikatúre Súdneho dvora alebo zákaz uplatňovať ustanovenia práva Únie tak, ako ich vykladá Súdny dvor.

224

Konštatovania uvedené v predchádzajúcich dvoch bodoch tohto rozsudku sa uplatnia aj v situácii, keď rozhodnutie Ústavného súdu alebo Najvyššieho súdu členského štátu odmieta – ako je to v prípade sporných nálezov – vyhovieť rozhodnutiam Súdneho dvora, vychádzajúc predovšetkým z úvahy založenej na tom, že Súdny dvor údajne prekročil svoju právomoc alebo že tieto rozhodnutia porušili ústavnú identitu dotknutého členského štátu z hľadiska článku 4 ods. 2 ZEÚ.

225

V tejto súvislosti je pravda, že Súdny dvor musí na základe článku 13 ods. 2 ZEÚ konať v medziach právomocí, ktoré sú mu zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými.

226

Toto ustanovenie nemá za cieľ, a tiež nie je jeho účinkom, že by sa ústavnému súdu alebo najvyššiemu súdu členského štátu povoľovalo, aby v rozpore s požiadavkami, ktoré vyplývajú najmä z článku 4 ods. 2 a 3 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, odmietol uplatniť normu práva Únie z dôvodu, že táto norma porušuje národnú identitu tohto členského štátu, tak ako ju vymedzuje tento ústavný súd alebo najvyšší súd [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 70 ].

230

Ak sa teda ústavný súd alebo najvyšší súd členského štátu domnieva, že ustanovenie sekundárneho práva, tak ako ho vykladá Súdny dvor, porušuje povinnosť rešpektovať národnú identitu tohto členského štátu, tento ústavný súd alebo najvyšší súd musí prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, s cieľom dosiahnuť, aby Súdny dvor posúdil platnosť tohto ustanovenia z hľadiska článku 4 ods. 2 ZEÚ, pretože len Súdny dvor má právomoc vyhlásiť akt Únie za neplatný [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 71 ].

231

Pokiaľ ide o primárne právo, Súdny dvor pri výklade povinností členských štátov vyplývajúcich z ostatných ustanovení primárneho práva zohľadňuje požiadavky vyplývajúce z článku 4 ods. 2 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09 , EU:C:2010:806 , bod 92 , a zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , bod 68 , ako aj citovanú judikatúru).

235

Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Poľská republika v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v sporných nálezoch, porušila záväzný účinok judikatúry Súdneho dvora.

236

Z uvedeného vyplýva, že druhej výhrade Komisie treba v celom rozsahu vyhovieť.

O tretej výhrade

Argumentácia účastníkov konania

239

Podľa názoru Komisie Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) prestal poskytovať záruky nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom v zmysle ustanovenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s ustanovením článku 47 Charty, a to jednak z dôvodu zjavných nezrovnalostí pri vymenovaní sudcov na tento súd v decembri 2015, ktoré sú v zjavnom rozpore s poľským ústavným právom, a jednak z dôvodu závažných nezrovnalostí pri vymenovaní predsedníčky uvedeného súdu v decembri 2016. Každá z týchto nezrovnalostí vyvoláva u osôb podliehajúcich súdnej právomoci – z dôvodu činnosti Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) zloženého z takto vymenovaných osôb – oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nestrannosť tohto súdu a jeho neovplyvniteľnosť vo vzťahu k vonkajším vplyvom.

240

V prvej časti tretej výhrady Komisia tvrdí, že zvolenie H. C., L. M. a M. M. do funkcie sudcu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) s cieľom nahradiť sudcov, ktorých deväťročné funkčné obdobie uplynulo 6. novembra 2015, ako aj ich nástup do funkcie na tomto súde, predstavujú zjavné porušenie článku 194 ods. 1 poľskej Ústavy, podľa ktorého môže nového sudcu Sejm (Dolná komora parlamentu) zvoliť len počas volebného obdobia, počas ktorého sa dané miesto uvoľnilo. Ako potvrdili konkrétne nálezy Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) z 3. a 9. decembra 2015, zvolenie H. C., L. M. a M. M., ku ktorému došlo 2. decembra 2015, ako aj ich nástup do funkcie na Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) 20. decembra 2016 boli s týmto ustanovením v rozpore.

241

Sejm (Dolná komora parlamentu) zvolil tieto tri osoby 2. decembra 2015, t. j. počas ôsmeho volebného obdobia, napriek tomu, že 8. októbra 2015, t. j. počas siedmeho volebného obdobia, už boli Sejmom (Dolná komora parlamentu) zvolené iné tri osoby, a to R. H., A. J. a K. Ś., ktoré mali nahradiť sudcov, ktorých deväťročné funkčné obdobie uplynulo 6. novembra 2015. Všetky tri osoby zvolené 2. decembra 2015 zložili v ten istý deň sľub do rúk prezidenta Poľskej republiky a 20. decembra 2016 im J. P., ktorý v tom čase vykonával funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), umožnil ujať sa funkcie. Prezident Poľskej republiky naopak neumožnil zloženie sľubu osobám, ktoré boli zvolené 8. októbra 2015, a tieto osoby tak nemohli nastúpiť do funkcie.

245

V tejto súvislosti Komisia vysvetľuje, že predseda Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) zohráva zásadnú úlohu vo fungovaní tohto ústavného orgánu, keďže riadi jeho činnosť, zastupuje ho a vykonáva ďalšie funkcie stanovené zákonom. Podľa rokovacieho poriadku Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) predseda tohto súdu rozhoduje aj o internom postupe týkajúcom sa návrhov, právnych otázok a ústavných sťažností a určuje rozhodovacie zloženia, predsedov týchto rozhodovacích zložení, ako aj sudcov spravodajcov.

246

Pokiaľ ide o priebeh výberového konania, ktoré viedlo k vymenovaniu J. P., Komisia poznamenáva, že krátko predtým, ako 19. decembra 2016 uplynulo funkčné obdobie predchádzajúceho predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), poľský zákonodarca prijal celý rad zákonov, ktorými sa mení postup výberu kandidátov na funkciu predsedu tohto súdu, pričom tento postup bol dovtedy upravený v článku 16 zákona z 22. júla 2016 o Ústavnom súde, ktorého súlad s poľskou Ústavou bol potvrdený nálezom Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) zo 7. novembra 2016 (vec K 44/16).

247

V prvom rade Sejm (Dolná komora parlamentu) prijal 30. novembra 2016 ustawa o organizacji i trybie postępowania przed Trybunałem Konstytucyjnym (zákon o organizácii a konaní pred Ústavným súdom, Dz. U. položka 2072). Následne 13. decembra 2016 prijal Sejm (Dolná komora parlamentu) uvádzací zákon, ktorého článok 21 stanovil osobitný prechodný postup výberu kandidátov, ktorí majú byť predložení prezidentovi Poľskej republiky na účely vymenovania nového predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd). Daný postup mal viesť „sudca vykonávajúci funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny [Ústavný súd]“, pričom toto nové miesto bolo zavedené článkom 18 tohto zákona.

251

J. P. však napriek tomu, že podľa článku 20 uvádzacieho zákona mala jeden mesiac, počnúc 20. decembrom 2016, na to, aby prezidentovi Poľskej republiky predložila kandidátov na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), a to v súlade s postupom vymedzeným v článku 21 uvedeného zákona, odmietla odložiť plenárne zasadnutie na neskorší termín.

252

V dôsledku uvedeného bolo výsledkom plenárneho zasadnutia, ktoré sa uskutočnilo 20. decembra 2016, zvolenie – šiestimi hlasmi zo štrnástich prítomných sudcov – a predloženie prezidentovi Poľskej republiky dvoch kandidátov, a to jednak J. P., ktorá získala päť hlasov, a jednak M. M., zvolený za sudcu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) 2. decembra 2015 v rozpore s článkom 194 ods. 1 poľskej Ústavy, ktorý získal jeden hlas. Prezident Poľskej republiky teda 21. decembra 2016 vymenoval J. P. do funkcie predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd).

253

Komisia poznamenáva, že pravidlá a zásady voľby predsedu a podpredsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) síce v Poľsku patria do legislatívnej oblasti, no poľský zákonodarca je v súlade s judikatúrou Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) povinný dodržiavať ústavné zásady integrity a účinnosti aktov orgánov verejnej moci, deľby a rovnováhy moci, ako aj rešpektovania právomocí tohto súdu.

257

Podľa Komisie teda v rámci toho, ako bola J. P. zvolená a predložená prezidentovi Poľskej republiky ako kandidátka na funkciu predsedníčky Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), došlo k porušeniu poľskej Ústavy, keďže získala len päť hlasov zo štrnástich sudcov prítomných na plenárnom zasadnutí, pričom tri z týchto hlasov navyše patrili sudcom, ktorý boli na Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vymenovaní v rozpore s článkom 194 ods. 1 poľskej Ústavy.

258

Ako bolo pripomenuté v bodoch 105, 107 a 108 tohto rozsudku, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť upraviť systém opravných prostriedkov a postupov zaručujúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci dodržiavanie ich práva na účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, a to najmä zabezpečením toho, aby orgány, ktoré majú ako súdy rozhodovať o otázkach uplatňovania alebo výkladu tohto práva, spĺňali požiadavky umožňujúce zabezpečiť toto dodržiavanie, medzi ktoré patrí nezávislosť a nestrannosť týchto orgánov.

261

V prejednávanej veci je nesporné, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) môže rozhodovať o otázkach uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a teda ako „súdny orgán“ v zmysle tohto práva patrí do poľského systému opravných prostriedkov v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako o tom napokon svedčí návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný týmto súdom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. marca 2017, RPO ( C‑390/15 , EU:C:2017:174 ). Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) teda musí spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 35 , ako aj citovanú judikatúru).

262

V tejto súvislosti platí, že záruky prístupu k nezávislému a nestrannému súdu zriadenému zákonom, predovšetkým záruky, ktoré sa týkajú podstatných charakteristických znakov a zloženia takéhoto súdu, predstavujú základný stavebný prvok práva na spravodlivý proces. Overenie toho, či je súd z hľadiska svojho zloženia súdom, ktorý je nezávislý, nestranný a zriadený zákonom, ak v tejto otázke vzniknú vážne pochybnosti, je nevyhnutné vzhľadom na dôveru, ktorú musia súdy demokratickej spoločnosti vzbudzovať u osoby podliehajúcej súdnej právomoci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , bod 58 , ako aj citovanú judikatúru].

265

Navyše cieľom požiadavky „súdu zriadeného zákonom“ v zmysle práva Únie je zabrániť tomu, aby bola organizácia súdneho systému ponechaná na voľnú úvahu výkonnej moci, a zabezpečiť, aby sa táto oblasť spravovala zákonom prijatým zákonodarnou mocou spôsobom, ktorý je v súlade s normami vymedzujúcimi výkon jej právomoci. Tento pojem odráža najmä zásadu právneho štátu a týka sa nielen právneho základu samotnej existencie súdu, ale aj rozhodovacieho zloženia v každej veci, ako aj každého iného ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní veci, čo zahŕňa najmä ustanovenia týkajúce sa nezávislosti a nestrannosti členov príslušného súdu (rozsudok z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II , EU:C:2020:232 , bod 73 , ako aj citovaná judikatúra).

266

Táto požiadavka, ktorá je tak úzko spojená najmä s požiadavkou nezávislosti, už svojou povahou zahŕňa postup vymenovania sudcov, pričom treba spresniť, že nezávislosť súdu sa meria najmä spôsobom, akým boli jeho členovia vymenovaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, Valančius, C‑119/23 , EU:C:2024:653 , body 49 a 50 , ako aj citovanú judikatúru).

267

Je pravda, že akékoľvek pochybenie, ku ktorému môže dôjsť v priebehu postupu vymenovania sudcu, nemôže spochybniť nezávislosť a nestrannosť tohto sudcu, a teda ani postavenie rozhodovacieho zloženia, v ktorom sudca zasadá, ako „nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“ v zmysle práva Únie (rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 123 ).

V prejednávanej veci je nesporné, že skutkové a právne okolnosti opísané v bodoch 50 až 56 a 59 tohto rozsudku vedú k záveru, že zvolenie H. C., L. M. a M. M., ku ktorému došlo 2. decembra 2015 počas ôsmeho volebného obdobia Sejmu (Dolná komora parlamentu), do funkcie sudcu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) na účely nahradenia sudcov, ktorých deväťročné funkčné obdobie uplynulo 6. novembra 2015, bolo v zjavnom rozpore so základnou normou upravujúcou vymenovanie sudcov tohto súdu, konkrétne s článkom 194 ods. 1 poľskej Ústavy, tak ako ho vykladá Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), podľa ktorého musí k zvoleniu sudcu dôjsť v priebehu volebného obdobia Sejmu (Dolná komora parlamentu), počas ktorého sa miesto dotknutého sudcu uvoľnilo. Okrem toho sa toto zvolenie týkalo tých miest sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktoré už predtým boli v súlade so zákonom obsadené tromi sudcami zvolenými 8. októbra 2015 v siedmom volebnom období Sejmu (Dolná komora parlamentu) (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 7. mája 2021, Xero Flor w Polsce sp. z o.o. v. Poľsko, CE:ECHR:2021:0507JUD000490718, body 268, 275 a 277).

271

Podľa základnej normy týkajúcej sa postupu vymenovania sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) uvedeného v predchádzajúcom bode bol prezident Poľskej republiky povinný bezodkladne umožniť zloženie sľubu sudcov, ktorí boli zvolení Sejmom (Dolná komora parlamentu) 8. októbra 2015, a nemal žiadnu právomoc ani zasahovať do výberu sudcov v rámci tohto súdu – ktorá prináleží Sejmu (Dolná komora parlamentu) –, ani neumožniť týmto trom sudcom zložiť sľub. Platí teda, že toto neumožnenie zo strany prezidenta Poľskej republiky a to, že tento umožnil zloženie sľubu trom sudcom, ktorí boli zvolení 2. decembra 2015, boli tiež v rozpore so základnými vnútroštátnymi normami upravujúcimi vymenovanie sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 7. mája 2021, Xero Flor w Polsce sp. z o.o. v. Poľsko, CE:ECHR:2021:0507JUD000490718, body 269, 270 a 278).

275

Je pravda, že je nesporné, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, ktorý je rozhodným dňom na účely posúdenia existencie nesplnenia povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, spomedzi troch sudcov zvolených 2. decembra 2015 v ôsmom volebnom období Sejmu (Dolná komora parlamentu), zastával funkciu sudcu na Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) už len M. M. Je však tiež nesporné, že k tomuto rozhodnému dňu trom sudcom, ktorí boli zákonne zvolení 8. októbra 2015 v siedmom volebnom období Sejmu (Dolná komora parlamentu), nebolo umožnené zložiť sľub do rúk prezidenta Poľskej republiky, a títo sudcovia sa tak nemohli ujať funkcie sudcu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd). Okrem toho rozhodnutia, na ktorých sa zúčastnili traja sudcovia zvolení 2. decembra 2015, k uvedenému rozhodnému dňu naďalej pôsobili v rámci poľského právneho poriadku.

276

Treba tak konštatovať, že Poľská republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, keďže Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) nespĺňa požiadavky nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom, z dôvodu nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci postupov vymenovania troch jeho sudcov v decembri 2015.

277

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba prvej časti tretej výhrady vyhovieť.

Okrem toho v súlade s tým, čo bolo konštatované v bodoch 266 až 269 tohto rozsudku, požiadavka na „súd zriadený zákonom“ a požiadavka nezávislosti zahŕňajú postup vymenovania predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) a vyžadujú, aby boli dodržané základné normy týkajúce sa postupu jeho vymenovania.

281

V tejto súvislosti je nesporné, že pravidlo uvedené v článku 194 ods. 2 poľskej Ústavy, ktoré treba považovať za základnú normu upravujúcu postup vymenovania v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 268 tohto rozsudku, vyžaduje – v súlade s judikatúrou Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) uvedenou v bode 256 tohto rozsudku –, aby kandidáti predložení prezidentovi Poľskej republiky na vymenovanie do funkcie predsedu tohto súdu boli zvolení plenárnym zasadnutím. Toto pravidlo, tak ako ho vykladá uvedený súd, znamená, že predloženie kandidáta, ktorý získal len jeden hlas, alebo kandidátov navrhnutých menšinovými skupinami alebo len niektorými sudcami, je v rozpore s poľskou Ústavou.

282

Postup zvolenia kandidátov na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) na účely ich predloženia prezidentovi Poľskej republiky sa pritom uskutočnil na základe prechodných ustanovení stanovených uvádzacím zákonom, ktorý bol poľským zákonodarcom prijatý 13. decembra 2016, t. j. krátko predtým, ako 19. decembra 2016 uplynulo funkčné obdobie vtedajšieho predsedu tohto súdu, a ktorým bolo uskutočnenie tohto postupu podstatne zmenené.

283

286

Jeden zo sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vzhľadom na krátkosť lehoty na zvolanie požiadal o odloženie plenárneho zasadnutia na neskorší deň, aby sa umožnila účasť všetkých sudcov na tomto zasadnutí. J. P. ktorá mala na základe článku 20 uvádzacieho zákona jeden mesiac na uskutočnenie postupu zvolenia, však tejto žiadosti odmietla vyhovieť. Tak došlo k tomu, že zo štrnástich sudcov Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktorí boli prítomní na plenárnom zasadnutí, súhlasili so svojou účasťou na hlasovaní len šiesti sudcovia, medzi ktorých patrili H. C., L. M. a M. M., ktorí boli zvolení Sejmom (Dolná komora parlamentu) 2. decembra 2015. Výsledkom hlasovania bolo to, že J. P. získala päť hlasov a M. M. jeden hlas. Títo dvaja sudcovia teda boli predložení prezidentovi Poľskej republiky ako kandidáti na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd). Dňa 21. decembra 2016 bola J. P., ktorá získala len päť hlasov zo štrnástich hlasov sudcov prítomných na plenárnom zasadnutí, vymenovaná prezidentom Poľskej republiky do funkcie predsedníčky Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd).

287

Je pravda, že by sa mohlo zdať, že J. P. a M. M. boli ako kandidáti na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) predstavení prezidentovi Poľskej republiky v súlade s článkom 21 ods. 7 a 8 uvádzacieho zákona.

288

Treba však uviesť, že H. C., L. M. a M. M., ktorí boli zvolení 2. decembra 2015, patrili medzi šiestich sudcov, ktorí sa na plenárnom zasadnutí 20. decembra 2016 zúčastnili na voľbe kandidátov na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd). Skutočnosť, že pri zvolení týchto troch sudcov došlo k zjavnému porušeniu článku 194 ods. 1 poľskej Ústavy a nedodržaniu požiadaviek vyplývajúcich z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, pritom mohla spôsobiť to, že ich účasť na plenárnom zasadnutí, ako aj hlasy, ktoré odovzdali v rámci výberu kandidátov na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), boli nezákonné. Treba teda konštatovať, že vo vzťahu k J. P. nemožno usudzovať, že päť hlasov požadovaných § 21 ods. 8 uvádzacieho zákona získala zákonným spôsobom.

292

Za týchto podmienok nie je potrebné preskúmať, či samotné prechodné ustanovenia stanovené v uvádzacom zákone, na základe ktorých sa uskutočnil postup zvolenia kandidátov na funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ako aj ostatné okolnosti uvedené v bodoch 285 a 286 tohto rozsudku, za akých k tomuto postupu došlo, spĺňajú požiadavky uvedené v bodoch 263 a 264 tohto rozsudku.

293

Napokon treba uviesť, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku J. P. stále zastávala funkciu predsedu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd). Okrem toho je nesporné, že rozhodnutia, na prijatí ktorých sa zúčastnila, boli k tomuto dňu naďalej súčasťou poľského právneho poriadku.

294

Treba tak konštatovať, že Poľská republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, keďže Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) nespĺňa požiadavky nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom, z dôvodu nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci postupu vymenovania jeho predsedníčky v decembri 2016.

–

Poľská republika si v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vo svojich nálezoch zo 14. júla 2021 (vec P 7/20) a zo 7. októbra 2021 (vec K 3/21), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie, a tiež zo zásady záväzného účinku rozsudkov Súdneho dvora, a

–

Poľská republika si vzhľadom na to, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) nespĺňa požiadavky na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, a to z dôvodu nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci postupov vymenovania troch jeho sudcov v decembri 2015 a jeho predsedníčky v decembri 2016, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

O trovách

297

Poľská republika si v súvislosti s výkladom Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej (Ústava Poľskej republiky, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) vo svojich nálezoch zo 14. júla 2021 (vec P 7/20) a zo 7. októbra 2021 (vec K 3/21), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ,

–

Poľská republika si v súvislosti s výkladom poľskej Ústavy Poľskej republiky, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vo svojich nálezoch zo 14. júla 2021 (vec P 7/20) a zo 7. októbra 2021 (vec K 3/21), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie, a tiež zo zásady záväzného účinku rozsudkov Súdneho dvora, a

–

Poľská republika si vzhľadom na to, že Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) nespĺňa požiadavky na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, a to z dôvodu nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci postupov vymenovania troch jeho sudcov v decembri 2015 a jeho predsedníčky v decembri 2016, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

2.