C-489/23
ECLI:EU:C:2025:651
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CJ0489
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023CJ0489
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
zo 4. septembra 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálne zabezpečenie – Zdravotné poistenie – Článok 56 ZFEÚ – Slobodné poskytovanie služieb – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 20 ods. 1 a 2 – Lekárska starostlivosť poskytnutá v inom členskom štáte než v členskom štáte bydliska poistenca – Smernica 2011/24/EÚ – Článok 7 ods. 7 – Úhrada nákladov na starostlivosť vynaložených poistencom – Náhrada – Vnútroštátna právna úprava podmieňujúca úhradu nákladov podstúpením lekárskeho vyšetrenia vykonaného výlučne lekárom pôsobiacim v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom má poistenec bydlisko, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby – Významné obmedzenie náhrady nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť“
Vo veci C‑489/23,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Înalta Curte de Casažie şi Justižie (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko) z 27. marca 2023 a doručený Súdnemu dvoru 1. augusta 2023, ktorý súvisí s konaním:
AF
proti
Guvernul României,
Ministerul Sănătăžii,
Casa Judežeană de Asigurări de Sănătate Mureș,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, sudcovia N. Jääskinen, A. Arabadžiev (spravodajca), M. Condinanzi a R. Frendo,
generálny advokát: D. Spielmann,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
–
Európska komisia, v zastúpení: C. Gheorghiu, B.‑R. Killmann a E. Schmidt, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 15. mája 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 49 a 56 ZFEÚ, článku 22 ods. 1 písm. c) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva ( Ú. v. ES L 149, 1971, s. 2 ; Mim. vyd. 05/001, s. 35), v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 ( Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1 ; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008 ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), článku 7 ods. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/24/EÚ z 9. marca 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti ( Ú. v. EÚ L 88, 2011, s. 45 ), ako aj zásad voľného pohybu pacientov a služieb a zásad efektivity a proporcionality.
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi AF, fyzickou osobou s bydliskom v Rumunsku, na jednej strane a Guvernul României (rumunská vláda), Ministerul Sănătăžii (ministerstvo zdravotníctva, Rumunsko) a Casa Judežeană de Asigurări de Sănătate Mureș (župná pobočka zdravotnej poisťovne v Mureš, Rumunsko, ďalej len „zdravotná poisťovňa“) na druhej strane vo veci odmietnutia týchto orgánov a subjektov nahradiť AF náklady na zdravotnú starostlivosť, ktorá mu bola poskytnutá v Nemecku.
Právny rámec
Právo Únie
Zmluva o FEÚ
3
Článok 49 ZFEÚ znie:
„V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.
Sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti v zmysle druhého pododseku článku 54, za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o pohybe kapitálu nestanovujú inak.“
4
Článok 56 prvý odsek ZFEÚ stanovuje:
„V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v [Európskej ú]nii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb.“
5
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 05/005, s. 72), zrušilo a nahradilo od 1. mája 2010 nariadenie č. 1408/71.
6
Článok 20 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Cestovanie na účely poberania vecných dávok – oprávnenie dostať primerané ošetrenie mimo členského štátu bydliska“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Pokiaľ nie je v tomto nariadení stanovené inak, poistenec cestujúci do iného členského štátu na účely poberania vecných dávok počas pobytu si vyžiada oprávnenie od príslušnej inštitúcie.
2. Poistenec, ktorý je oprávnený príslušnou inštitúciou cestovať do iného členského štátu na účely ošetrenia primeraného podľa jeho stavu, dostane vecné dávky poskytnuté v mene príslušnej inštitúcie inštitúciou miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje, ako keby daná osoba bola poistená podľa daných právnych predpisov. Oprávnenie sa udelí, ak dané ošetrenie je medzi dávkami určenými právnymi predpismi v členskom štáte, kde má daná osoba bydlisko a kde daná osoba nemôže dostať takéto ošetrenie v časovom limite, ktorý je lekársky odôvodnený, pričom sa zohľadní jeho [jej – neoficiálny preklad ] súčasný zdravotný stav a možný priebeh choroby.“
Smernica 2011/24
7
Odôvodnenia 5 a 29 až 31 smernice 2011/24 znejú:
„(5)
Ako uznala Rada v vo svojich záveroch o spoločných hodnotách a zásadách v zdravotníckych systémoch Európskej únie z 1. – 2. júna 2006 [( Ú. v. EÚ C 146, 2006, s. 1 )]…, existuje súbor operačných zásad, ktoré sú spoločné pre systémy zdravotníctva v Únii. Tieto operačné zásady sú potrebné na zabezpečenie dôvery pacientov v cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, ktorá je potrebná na dosiahnutie mobility pacientov, ako aj vysokého stupňa ochrany zdravia. V tom istom vyhlásení Rada uznala, že praktické spôsoby, ktorými sa uvedené hodnoty a zásady zavádzajú do praxe, sa v jednotlivých členských štátoch Únie výrazne líšia. Predovšetkým, rozhodnutia o koši zdravotnej starostlivosti, na ktorý majú občania právo, a mechanizmy financovania a poskytovania tejto zdravotnej starostlivosti, ako je miera, do akej je vhodné spoliehať sa na trhové mechanizmy a konkurenčný tlak pri riadení systémov zdravotníctva, sa musia prijímať vo vnútroštátnom kontexte.
…
(29)
Je vhodné vyžadovať, aby aj pacienti, ktorí využívajú zdravotnú starostlivosť v inom členskom štáte za iných okolností, ako sú okolnosti ustanovené v [nariadení č. 883/2004], mohli využívať zásadu voľného pohybu pacientov, služieb a tovaru v súlade so [ZEÚ] a s touto smernicou. Pacientom by sa malo zaručiť prevzatie nákladov na túto zdravotnú starostlivosť aspoň na úrovni, aká by sa uplatňovala v prípade, že by sa im rovnaká zdravotná starostlivosť poskytovala v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený. Tým by sa plne rešpektovala zodpovednosť členských štátov za stanovenie rozsahu zdravotného poistenia svojich občanov a zabránilo by sa významnému vplyvu na financovanie vnútroštátnych systémov zdravotnej starostlivosti.
(30)
Z pohľadu pacientov by preto tieto systémy mali byť koherentné; buď sa uplatňuje táto smernica, alebo nariadenia Únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
(31)
Ak sú tieto podmienky splnené, pacientom by sa nemali odoprieť práva, z ktorých pre nich vyplývajú väčšie výhody zaručené nariadeniami Únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Preto by sa každému pacientovi, ktorý žiada o povolenie na poskytnutie ošetrenia vhodného pre jeho zdravotný stav v inom členskom štáte, toto povolenie malo udeliť vždy za podmienok ustanovených v nariadeniach Únie, ak dané ošetrenie patrí medzi dávky ustanovené v právnych predpisoch členského štátu, v ktorom má pacient bydlisko, a ak sa pacientovi dané ošetrenie nemôže poskytnúť v rámci časovej lehoty, ktorá je lekársky opodstatnená s prihliadnutím na jeho súčasný zdravotný stav a pravdepodobný priebeh ochorenia. Ak však pacient namiesto toho výslovne požaduje poskytnutie zdravotnej starostlivosti na základe podmienok tejto smernice, dávky uplatňované na preplatenie nákladov sa obmedzia na dávky, ktoré sa uplatňujú podľa tejto smernice. Ak má pacient nárok na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť podľa tejto smernice a zároveň aj podľa [nariadenia č. 883/2004] a uplatňovanie uvedeného nariadenia je pre pacienta výhodnejšie, mal by členský štát, v ktorom je pacient poistený, upozorniť pacienta na túto skutočnosť.“
8
Podľa znenia článku 1 tejto smernice:
„1. V tejto smernici sa ustanovujú pravidlá na uľahčenie prístupu k bezpečnej a vysoko kvalitnej cezhraničnej zdravotnej starostlivosti a podporuje sa spolupráca v oblasti zdravotnej starostlivosti medzi členskými štátmi pri plnom dodržiavaní vnútroštátnych právomocí, pokiaľ ide o organizáciu a poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Cieľom tejto smernice je tiež objasnenie jej vzťahu k platnému rámcu o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nariadeniu (ES) č. 883/2004, vzhľadom na uplatňovanie práv pacientov.
…
4. Touto smernicou nie sú dotknuté zákony a iné právne predpisy členských štátov, ktoré sa týkajú organizácie a financovania zdravotnej starostlivosti, v situáciách, ktoré sa netýkajú cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. Touto smernicou sa predovšetkým členskému štátu neukladá žiadna povinnosť uhrádzať náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, ktorí sú usadení na jeho území, ak títo poskytovatelia nepatria do systému sociálneho zabezpečenia ani do systému verejného zdravotníctva tohto členského štátu.“
9
Článok 7 uvedenej smernice, nazvaný „Všeobecné zásady preplácania nákladov“, stanovuje:
„1. Bez toho, aby bolo dotknuté nariadenie (ES) č. 883/2004, členský štát, v ktorom je pacient poistený, s výhradou ustanovení článkov 8 a 9 zabezpečí, aby náklady, ktoré poistencovi vznikli pri prijímaní cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, boli preplatené, ak dotknutá zdravotná starostlivosť patrí medzi dávky, na ktoré má poistenec nárok v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený.
…
4. Náklady na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť uhrádza alebo priamo zaplatí členský štát, v ktorom je pacient poistený, do výšky nákladov, ktoré by členský štát, v ktorom je pacient poistený, prevzal, ak by sa zdravotná starostlivosť poskytla na jeho území, avšak nie viac, ako sú skutočné náklady na prijatú zdravotnú starostlivosť.
…
7. Členský štát, v ktorom je pacient poistený, môže pre poistenca, ktorý sa uchádza o preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vrátane starostlivosti prijímanej prostredníctvom telemedicíny, stanoviť… rovnaké podmienky, kritériá oprávnenosti a regulačné a administratívne náležitosti, aké by stanovil, ak by sa zdravotná starostlivosť poskytovala na jeho území. Tento postup môže zahŕňať posúdenie, ktoré vykoná zdravotnícky pracovník alebo administratívny pracovník v oblasti zdravotnej starostlivosti poskytujúci služby zákonnému systému sociálneho zabezpečenia alebo národnému systému zdravotníctva členského štátu, v ktorom je pacient poistený, ako je napr. všeobecný lekár alebo lekár prvého kontaktu, u ktorého je pacient prihlásený, ak je to potrebné na určenie individuálneho nároku pacienta na zdravotnú starostlivosť. Žiadne z podmienok, kritérií oprávnenosti ani regulačných a administratívnych formalít stanovených podľa tohto odseku však nesmú mať diskriminačný charakter, ani sa nimi nesmú vytvárať prekážky voľnému pohybu pacientov, služieb alebo tovaru, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené požiadavkami plánovania súvisiacimi s cieľom zabezpečiť dostatočnú a trvalú dostupnosť vyváženého rozsahu vysoko kvalitného ošetrenia v príslušnom členskom štáte alebo požiadavkami kontroly nákladov a zabránenia v čo najväčšej možnej miere akémukoľvek plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi.
8. Členský štát, v ktorom je pacient poistený, nepodmieňuje preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vydaním predchádzajúceho povolenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 8.
…“
Rumunské právo
10
Metodologické pravidlá o cezhraničnej zdravotnej starostlivosti (ďalej len „metodologické pravidlá“) sú uvedené v prílohe k Hotărârea Guvernului n o 304/2014 pentru aprobarea Normelor metodologice privind asistența medicală transfrontalieră (rozhodnutie vlády č. 304/2014, ktorým sa schvaľujú metodologické pravidlá o cezhraničnej zdravotnej starostlivosti) zo 16. apríla 2014 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 318 z 30. apríla 2014).
11
Článok 3 ods. 1 metodologických pravidiel stanovuje:
„Zdravotná poisťovňa na základe písomnej žiadosti poistenca, jeho rodinného príslušníka (rodiča, manžela/manželky, syna/dcéry) alebo ním splnomocnenej osoby, ku ktorej je priložená sprievodná dokumentácia, preplatí cezhraničnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú na území členského štátu [Únie], ktorú poistenec zaplatil, a to vo výške stanovenej v článku 4, ak:
…
b)
sú splnené tieto kritériá oprávnenosti:
i)
nemocničná zdravotná starostlivosť bola poskytnutá v inom členskom štáte [Únie] po lekárskom vyšetrení lekárom poskytujúcim zdravotnú starostlivosť v rámci sociálneho systému zdravotného poistenia v Rumunsku, na základe ktorého bola vydaná žiadosť o hospitalizáciu…“
12
Článok 4 metodických pravidiel stanovuje:
„1. Výška preplácania cezhraničnej zdravotnej starostlivosti uvedenej v článku 3 ods. 1 sa stanovuje takto:
a)
na špecializovanú ambulantnú zdravotnú starostlivosť, lieky na ambulantnú liečbu a pomôcky na ambulantnú liečbu: sadzby vyjadrené podľa konečnej hodnoty bodu stanovenej počas štvrťroka predchádzajúceho dňu platby za starostlivosť, sadzby, percento sadzieb, referenčné ceny, výška nájomného, sumy zodpovedajúce uplatneniu kompenzačného percenta vzhľadom na referenčné ceny, výška úhrady – maximálna výška úhrady zvýšená o [daň z pridanej hodnoty (DPH)], ako sú stanovené platnou právnou úpravou týkajúcou sa sociálneho systému zdravotného poistenia platnou ku dňu platby za starostlivosť poistencom, jeho rodinným príslušníkom (rodičom, manželom, synom/dcérou) alebo ním splnomocnenou osobou.
V prípade liekov, ktoré poistenci dostali v rámci cezhraničnej zdravotnej starostlivosti a ktoré nie sú uvedené v zozname referenčných cien za terapeutickú jednotku liekov‑obchodné názvy, ale pre ktoré je podľa ich medzinárodného nechráneného názvu stanovené, že sa preplácajú z Jednotného národného fondu zdravotného poistenia, sa preplácanie uskutočňuje týmto spôsobom:
…
iii)
vo výške úhrady – maximálna výška úhrady zvýšená o DPH – pre liek‑obchodný názov s rovnakým dávkovaním a porovnateľnou liekovou formou,
…
2. Ak sa platba za zdravotnícke služby, lieky alebo zdravotnícke pomôcky uskutočnila vo viacerých splátkach, náhrada sa určí tak, že sa za dátum platby považuje dátum poslednej splátky.
3. Ostatné náklady, ako sú náklady na ubytovanie a cestovné náklady, ktoré vznikli poistencom, ako aj dodatočné náklady, ktoré vznikli zdravotne postihnutým osobám z dôvodu jedného alebo viacerých zdravotných postihnutí pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, sa nepreplácajú.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
13
Dňa 8. marca 2018 bol pánovi AF, ktorý má bydlisko v Rumunsku a je poistený vo vnútroštátnom systéme verejného zdravotného poistenia, diagnostikovaný v súkromnom zdravotníckom zariadení v tomto členskom štáte adenokarcinóm prostaty.
14
Vzhľadom na prínos pre zdravie pacienta a jeho následné zotavenie odporúčaná liečba spočívala v radikálnej prostatektómii, ktorú bolo možné vykonať predovšetkým pomocou chirurgického robota. AF bol informovaný, že takýto robot existuje vo verejnej nemocnici v Kluži (Rumunsko), ale v tom čase ešte nebol v prevádzke, a že rovnaký zákrok môže podstúpiť na súkromnej klinike v Brašove (Rumunsko) za cenu približne 13000 eur.
15
V tejto súvislosti sa AF rozhodol podstúpiť operáciu pomocou chirurgického robota za rovnakú cenu na špecializovanej klinike v Nemecku, ktorá sa venuje výlučne tomuto ochoreniu.
16
Začiatkom apríla 2018 AF požiadal zdravotnú poisťovňu o vydanie osobitného tlačiva E 112, ktoré sa podľa nariadenia č. 1408/71 vyžaduje na získanie povolenia vycestovať na územie iného členského štátu s cieľom podstúpiť tam liečbu. Zdravotná poisťovňa túto žiadosť odmietla zaregistrovať.
17
Súbežne s týmto postupom bola AF 9. mája 2018 ponúknutá možnosť podstúpiť operáciu v Nemecku, a to po odstúpení iného pacienta. Vzhľadom na to, že ak by nevyužil toto odstúpenie, musel by od udelenia súhlasu zdravotnej poisťovne čakať osem týždňov, kým by mohol požiadať o iný termín zákroku, AF 24. apríla 2018 uhradil platbu, aby si rezervoval termín 9. mája 2018.
18
Po vykonaní tejto platby AF opätovne požiadal zdravotnú poisťovňu o formulár E 112, ktorá túto žiadosť zamietla z dôvodu, že nebola podaná na štandardnom formulári žiadosti a neboli k nej priložené dokumenty stanovené vnútroštátnym právom.
19
Po operácii, ktorá sa skutočne uskutočnila 9. mája 2018, AF požiadal zdravotnú poisťovňu o preplatenie sumy 13069 eur, ktorá zodpovedala nákladom na zdravotnú starostlivosť poskytnutú v Nemecku. Tento orgán mu odmietol nahradiť tieto náklady z dôvodu, že po prvé formulár E 112 mal byť vystavený pred cestou príjemcu do iného členského štátu na účely poskytnutia zdravotnej starostlivosti a po druhé že AF mal dodržať postup stanovený v metodických pravidlách, aby mu mohla byť poskytnutá náhrada nákladov.
20
Konkrétne podľa zdravotnej poisťovne AF nemal nárok na túto náhradu, keďže k svojej žiadosti nepriložil kópiu „žiadosti o hospitalizáciu“ vystavenú lekárom poskytujúcim zdravotnú starostlivosť v rámci sociálneho systému zdravotného poistenia v Rumunsku, ako sa výslovne stanovuje v článku 3 ods. 1 písm. b) bode i) metodických pravidiel.
21
AF podal žalobu na Curtea de Apel Târgu Mureș (Odvolací súd Târgu Mureš, Rumunsko), ktorou sa domáhal čiastočného zrušenia rozhodnutia vlády č. 304/2014, ktorým sa schvaľujú metodické pravidlá o cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, zrušenia rôznych zamietavých listov vydaných zdravotnou poisťovňou, ako aj preplatenia všetkých nákladov na zdravotnú starostlivosť, ktorá mu bola poskytnutá v Nemecku. Tvrdil najmä, že ustanovenia rumunského práva týkajúce sa podmienok preplatenia zdravotnej starostlivosti a spôsobu výpočtu náhrady nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť nesprávne preberajú smernicu 2011/24. AF dodal, že má nárok na preplatenie nákladov na liečbu, ktorú absolvoval v Nemecku, v celom rozsahu alebo aspoň vo výške poplatkov, ktoré by mu boli v Rumunsku uhradené na základe vnútroštátneho systému zdravotného poistenia, ak by mu bolo vopred udelené povolenie na vykonanie predmetného chirurgického zákroku.
22
Rozsudkom z 30. decembra 2019 Curtea de Apel Târgu Mureș (Odvolací súd Târgu Mureš) zamietol žalobu AF ako nedôvodnú.
23
AF tak podal dovolanie proti tomuto rozhodnutiu na Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko) – vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
24
Na jednej strane tento súd vyjadruje pochybnosti o súlade s právom Únie v prípade ustanovení rumunského práva, ktoré podmieňujú úhradu cezhraničnej zdravotnej starostlivosti podstúpením lekárskeho vyšetrenia u lekára pôsobiaceho v systéme verejného zdravotníctva členského štátu, v ktorom je pacient poistený, s vylúčením lekára pôsobiaceho v súkromnom zdravotníckom systéme tohto štátu, a následným vydaním dokumentu povoľujúceho hospitalizáciu tohto poistenca zo strany tohto lekára.
25
Na druhej strane sa zamýšľa nad tým, či je vnútroštátna norma, ktorá výrazne obmedzuje výšku náhrady nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť v porovnaní s nákladmi, ktoré skutočne vznikli poistencovi v členskom štáte, ktorý poskytol túto zdravotnú starostlivosť, v súlade s právom Únie. Na základe tohto vnútroštátneho pravidla totiž podľa skutočností uvedených v spise predloženom Súdnemu dvoru vznikli pánovi AF náklady vo výške 13069 eur, pričom mu mohla byť uhradená len suma v rozmedzí od 1367 do 4618 rumunských lei (približne 280 až 925 eur).
26
Za týchto podmienok Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Majú sa článok 49 a článok 56 ZFEÚ, ako aj článok 7 ods. 7 [smernice 2011/24] vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave, ktorá automaticky podmieňuje preplatenie výdavkov vynaložených osobou povinne poistenou v členskom štáte bydliska podstúpením lekárskeho vyšetrenia, ktoré vykoná lekár poskytujúci zdravotnú starostlivosť v systéme zdravotného poistenia tohto štátu, a následným vydaním žiadosti o hospitalizáciu týmto lekárom, bez možnosti predložiť rovnocenné lekárske potvrdenia vydané súkromnými zdravotníckymi zariadeniami, a to aj v prípade, že k hospitalizácii a poskytnutiu zdravotnej starostlivosti došlo v inom členskom štáte, než je členský štát bydliska poistenca?
2.
Majú sa článok 49 a článok 56 ZFEÚ, článok 22 ods. 1 písm. c) [nariadenia č. 1408/71], zásady voľného pohybu pacientov a služieb, ako aj zásady efektivity a proporcionality vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade nezískania predchádzajúceho povolenia stanovuje výšku náhrady za služby na úrovni nákladov, ktoré by uhradil členský štát bydliska, ak by sa zdravotná starostlivosť poskytla na jeho území, a to pomocou vzorca pre výpočet, ktorý výrazne obmedzuje výšku tejto náhrady v porovnaní s nákladmi, ktoré poistenec skutočne vynaložil v členskom štáte, ktorý poskytol túto zdravotnú starostlivosť?“
Konanie na Súdnom dvore
27
V odpovedi na žiadosť o informácie zaslanú Súdnym dvorom vnútroštátny súd v podstate najprv uviedol, že lekársky zákrok vykonaný na žalobcovi vo veci samej patrí, ako to vyžaduje článok 7 ods. 1 smernice 2011/24, medzi dávky uhrádzané príslušným rumunským orgánom, keďže tieto zdravotné výkony patria do zoznamu diagnostických skupín, ktorý je stanovený vyhláškou, hoci je pravda, že liečebná metóda alebo technika liečby nie sú ako také spresnené vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Tento súd ďalej spresnil, že lekársky zákrok, o ktorý ide vo veci samej, patrí medzi zdravotné výkony, ktoré podliehajú „[predchádzajúcemu] vydaniu formulára E 112“. Napokon uviedol, že podmienka týkajúca sa predchádzajúceho posúdenia vykonaného odborníkom pôsobiacim výlučne v systéme verejného zdravotníctva sa uplatňuje tak na poskytovanie vnútroštátnej zdravotnej starostlivosti, ako aj na poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
28
Na úvod treba na jednej strane uviesť, že podľa informácií vnútroštátneho súdu „žiadosť o hospitalizáciu“, ktorá je predmetom prvej otázky, predstavuje dokument, ktorý má potvrdiť, že lekárske vyšetrenie poistenca vykonal lekár pôsobiaci v rumunskom systéme verejného zdravotného poistenia, ktorý povoľuje hospitalizáciu tejto osoby. Výklad poskytnutý Súdnym dvorom sa preto bude zakladať na tomto skutkovom predpoklade, ktorého správnosť však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
29
Na druhej strane treba uviesť, že zo žiadnej skutočnosti uvedenej v spise predloženom Súdnemu dvoru nevyplýva, že by existovala súvislosť medzi situáciou, o ktorú ide vo veci samej, a výkonom slobody usadiť sa, ako je zakotvená v článku 49 ZFEÚ. V prejednávanej veci nie je teda potrebné toto ustanovenie vykladať.
30
Za týchto podmienok treba chápať, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 7 smernice 2011/24 v spojení s článkom 56 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje preplácanie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vynaložených poistencom v členskom štáte, v ktorom je poistený, podstúpením lekárskeho vyšetrenia vykonaného lekárom pôsobiacim v systéme verejného zdravotného poistenia tohto štátu, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby.
31
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 30. apríla 2025, Generalstaatsanwaltschaft Frankfurt am Main (Vývoz hotovosti do Ruska), C‑246/24 , EU:C:2025:295 , bod 18 , ako aj citovaná judikatúra].
32
Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 7 ods. 7 smernice 2011/24, vyplýva z neho, že členský štát, v ktorom je pacient poistený, môže s výhradou obmedzení, ktoré toto ustanovenie stanovuje, stanoviť pre poistenca, ktorý sa uchádza o preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, rovnaké podmienky, kritériá oprávnenosti a regulačné a administratívne náležitosti, aké by stanovil, ak by sa zdravotná starostlivosť poskytovala na jeho území. Toto ustanovenie spresňuje, že tento postup môže zahŕňať posúdenie, ktoré vykoná zdravotnícky pracovník alebo administratívny pracovník v oblasti zdravotnej starostlivosti poskytujúci služby zákonnému systému sociálneho zabezpečenia alebo národnému systému zdravotníctva členského štátu, v ktorom je pacient poistený, ako je napr. všeobecný lekár alebo lekár prvého kontaktu, u ktorého je pacient prihlásený, ak je to potrebné na určenie individuálneho nároku pacienta na zdravotnú starostlivosť.
33
Zo znenia uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že členský štát môže v zásade požadovať, aby sa osoba poistená vo svojom členskom štáte poistenia, podrobila lekárskemu vyšetreniu vykonanému lekárom, ktorý pôsobí v „zákonom systéme sociálneho zabezpečenia“ alebo „národnom systéme zdravotníctva [tohto] štátu“.
34
Treba však určiť, či toto znenie naznačuje, že normotvorca Únie mal v úmysle umožniť členským štátom podmieniť preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť osobe poistenej vo svojom členskom štáte poistenia, ktoré vynaložila, lekárskym vyšetrením, ktoré vykonal výlučne lekár pôsobiaci v zákonnom systéme sociálneho zabezpečenia alebo národnom systéme zdravotníctva tohto členského štátu, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby.
35
V tejto súvislosti treba v druhom rade uviesť, že pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 7 ods. 7 smernice 2011/24, článok 1 ods. 4 tejto smernice najmä stanovuje, že nijakým ustanovením tejto smernice sa členskému štátu neukladá žiadna povinnosť uhrádzať náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, ktorí sú usadení na jeho území, ak títo poskytovatelia nepatria do systému sociálneho zabezpečenia ani do systému verejného zdravotníctva uvedeného členského štátu.
36
Keďže článok 7 ods. 7 smernice 2011/24 stanovuje, že členský štát, v ktorom je pacient poistený, môže pre poistenca, ktorý sa uchádza o preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, stanoviť rovnaké podmienky, kritériá oprávnenosti a regulačné a administratívne náležitosti, aké by stanovil, ak by sa táto starostlivosť poskytovala na jeho území, vyplýva z toho, že ak sa členský štát rozhodol preplatiť náklady na zdravotnú starostlivosť poskytovanú poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti usadenými na jeho vlastnom území len vtedy, ak títo poskytovatelia patria do systému sociálneho zabezpečenia alebo systému verejného zdravotníctva uvedeného členského štátu, v zásade možno uložiť tú istú podmienku v rámci uvedeného článku 7 ods. 7.
37
Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 56 a 57 svojich návrhov, smernica 2011/24 neharmonizuje systémy zdravotnej starostlivosti ani zdravotného poistenia členských štátov a neukladá povinnosť určitého usporiadania vnútroštátneho zdravotníckeho systému.
38
Z doslovného a kontextuálneho výkladu článku 7 ods. 7 smernice 2011/24 teda vyplýva, že toto ustanovenie – s výhradou obmedzení, ktoré výslovne stanovuje a ktoré bude potrebné preskúmať neskôr – nebráni tomu, aby členský štát, v ktorom je pacient poistený, vyžadoval na účely preplatenia nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, aby táto náhrada bola podmienená tým, že poistenec podstúpi lekárske vyšetrenie vykonané lekárom, ktorý pôsobí v systéme verejného zdravotníctva alebo verejného zdravotného poistenia tohto členského štátu, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby.
39
Tento výklad je v treťom rade podporený cieľom sledovaným smernicou 2011/24.
40
Treba totiž pripomenúť, že cieľom smernice 2011/24, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1, je uľahčiť prístup k bezpečnej a vysoko kvalitnej cezhraničnej zdravotnej starostlivosti a podporovať spoluprácu v oblasti zdravotnej starostlivosti medzi členskými štátmi pri plnom dodržiavaní vnútroštátnych právomocí, pokiaľ ide o organizáciu a poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
41
V tejto súvislosti odôvodnenie 5 uvedenej smernice spresňuje, že rozhodnutia týkajúce sa najmä mechanizmov používaných na financovanie a poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti sa majú prijímať na vnútroštátnej úrovni.
42
Z toho vyplýva, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri určovaní postupov a podmienok úhrady nákladov na poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, takže môžu stanoviť, že táto zdravotná starostlivosť podlieha určitým podmienkam, ako je podmienka, že poistenec podstúpi lekárske vyšetrenie v členskom štáte, v ktorom je poistený, vykonané lekárom pôsobiacim výlučne v systéme verejného zdravotníctva alebo verejného zdravotného poistenia tohto štátu, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby.
43
Ako sa však uvádza v bode 38 tohto rozsudku, treba ešte overiť, či táto vnútroštátna podmienka rešpektuje obmedzenia stanovené v článku 7 ods. 7 smernice 2011/24. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že toto ustanovenie vo svojej poslednej vete spresňuje, že podmienky, kritéria oprávnenosti alebo regulačné a administratívne formality uložené podľa tohto odseku nesmú byť diskriminačné ani predstavovať prekážku najmä slobodného poskytovania služieb zaručeného článkom 56 ZFEÚ s výnimkou prípadov, že táto prekážka by bola objektívne odôvodnená požiadavkami plánovania súvisiacimi s cieľom zabezpečiť na území dotknutého členského štátu dostatočný a trvalý prístup k vyváženému rozsahu vysoko kvalitnej starostlivosti alebo so snahou zabezpečiť kontrolu nákladov a v čo najväčšej možnej miere zabrániť akémukoľvek plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi.
44
Pokiaľ ide v prvom rade o existenciu prípadnej diskriminácie alebo prekážky, ktorá je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ, v prejednávanej veci z odpovede vnútroštátneho súdu na žiadosť o informácie, ktorú mu zaslal Súdny dvor, vyplýva, že podmienka stanovená v článku 3 ods. 1 písm. b) bode i) metodických pravidiel, podľa ktorej je náhrada nákladov na cezhraničnú nemocničnú zdravotnú starostlivosť podmienená podstúpením lekárskeho vyšetrenia vykonaného lekárom, ktorý pôsobí v rumunskom systéme verejného zdravotného poistenia, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby, je navyše podobným spôsobom stanovená aj pre zdravotnú starostlivosť poskytovanú na rumunskom území. Keďže sa táto podmienka uplatňuje rovnako na cezhraničnú a vnútroštátnu zdravotnú starostlivosť, nie je teda diskriminačná.
45
Súdny dvor však opakovane rozhodol, že článok 56 ZFEÚ bráni uplatneniu akejkoľvek vnútroštátnej právnej úpravy, v dôsledku ktorej je sťažené poskytovanie služieb medzi členskými štátmi oproti poskytovaniu služieb len v rámci jedného členského štátu, a že vnútroštátne opatrenia, ktoré výkon tejto slobody zakazujú, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým, predstavujú obmedzenia slobody poskytovať služby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2024, Nord Vest Pro Sani Pro, C‑387/22 , EU:C:2024:786 , body 39 a 40 , ako aj citovanú judikatúru).
46
Konkrétne vnútroštátna právna úprava predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb, aj keď síce priamo nebráni osobám poisteným vo verejnom systéme zdravotného poistenia obrátiť sa na poskytovateľa zdravotných služieb usadeného v inom členskom štáte, ale má odrádzajúci účinok na využívanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Casa Nažională de Asigurări de Sănătate a Casa de Asigurări de Sănătate Constanža, C‑538/19 , EU:C:2021:809 , bod 48 a citovanú judikatúru).
47
Tým, že sa od osoby poistenej v rumunskom systéme sociálneho zabezpečenia vyžaduje, aby sa na účely náhrady nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte podrobila lekárskemu vyšetreniu vykonanému lekárom pôsobiacim v rumunskom systéme verejného zdravotného poistenia a aby od tohto lekára na konci tohto vyšetrenia získala dokument povoľujúci jej hospitalizáciu, hoci v rámci cezhraničnej nemocničnej starostlivosti takéto vyšetrenie vo väčšine prípadov vykoná a takýto dokument zvyčajne vyhotoví zdravotnícky pracovník s praxou v členskom štáte, na ktorého území sa zdravotná starostlivosť poskytne, rumunská právna úprava ukladá podmienku, ktorá môže mať odradzujúci účinok na využívanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti.
48
Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb zaručeného článkom 56 ZFEÚ.
49
Preto je potrebné v druhom rade overiť, ako vyplýva z bodu 43 tohto rozsudku, či táto prekážka môže byť objektívne odôvodnená požiadavkami plánovania, ako sú uvedené v článku 7 ods. 7 smernice 2011/24, spojenými s cieľom zabezpečiť na území dotknutého členského štátu dostatočný a trvalý prístup k vyváženému rozsahu vysoko kvalitnej starostlivosti alebo so snahou zabezpečiť kontrolu nákladov a v čo najväčšej možnej miere zabrániť akémukoľvek plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi.
50
V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že aj za predpokladu, že by uvedená prekážka bola odôvodnená takýmito požiadavkami, môže byť prípustná len pod podmienkou, že je spôsobilá zaručiť splnenie uvádzanej požiadavky a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jej dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2016, New Valmar, C‑15/15 , EU:C:2016:464 , bod 48 citovanú judikatúru).
51
V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že cieľ sledovaný rumunskou právnou úpravou spočíva v zabezpečení finančnej rovnováhy vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia, keďže zdravotná poisťovňa sa pred vnútroštátnym súdom odvolávala aj na potrebu kontrolovať náklady a zabrániť plytvaniu finančnými zdrojmi.
52
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 7 ods. 4 smernice 2011/24 režim náhrady nákladov na cezhraničnú starostlivosť stanovený v tomto článku môže podliehať dvojitému obmedzeniu. Na jednej strane sa náhrada týchto nákladov vypočíta na základe sadzieb uplatniteľných na zdravotnú starostlivosť v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený. Na druhej strane ak je výška nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytnutú v hostiteľskom členskom štáte nižšia ako výška nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytovanú v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený, náhrada uvedených nákladov nesmie presiahnuť skutočné náklady na poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Systém zdravotnej starostlivosti členského štátu, v ktorom je pacient poistený, preto nemôže podliehať riziku dodatočných nákladov spojenému s prevzatím cezhraničnej zdravotnej starostlivosti v rámci smernice 2011/24, ako to potvrdzuje jej odôvodnenie 29, ktoré výslovne uvádza, že toto prevzatie nákladov by nemalo mať významný vplyv na financovanie vnútroštátnych systémov zdravotnej starostlivosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. októbra 2020, Veselības ministrija, C‑243/19 , EU:C:2020:872 , body 73 až 76 ).
53
Všeobecný cieľ zachovať finančnú rovnováhu systému sociálneho zabezpečenia teda nemôže v žiadnom prípade odôvodniť podľa článku 7 ods. 7 smernice 2011/24 podmienku, ktorá vyžaduje, aby sa poistenec podrobil lekárskemu vyšetreniu vykonanému lekárom pôsobiacim v systéme zdravotnej starostlivosti alebo v systéme verejného zdravotníctva alebo verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom je pacient poistený, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby.
54
Okrem toho, aj keď nemožno vylúčiť, že táto podmienka umožňuje zabezpečiť kontrolu nákladov a v čo najväčšej možnej miere zabrániť akémukoľvek plytvaniu finančnými zdrojmi, ktoré vyplýva najmä zo zbytočných hospitalizácií predpísaných lekármi, ktorí nepôsobia v systéme verejného zdravotníctva alebo verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom je pacient poistený, a nie sú obmedzovaní potrebou kontroly verejných výdavkov, treba v každom prípade konštatovať, že takáto podmienka sa nezdá byť v súlade so zásadou proporcionality pripomenutou v bode 50 tohto rozsudku. Ako totiž zdôraznila Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, rumunský zákonodarca mohol stanoviť menej reštriktívne opatrenia, ako napríklad zavedenie postupu uznávania rovnocenných lekárskych potvrdení alebo správ, ktoré by boli sprevádzané kontrolou zjavnej správnosti diagnózy a vhodnosti navrhovanej liečby.
55
Vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, tak v rozsahu, v akom vyžaduje, aby sa poistenec na účely náhrady nákladov na cezhraničnú starostlivosť podrobil lekárskemu vyšetreniu vykonanému lekárom pôsobiacim v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom je poistený, na základe ktorého tento lekár vydá dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby, predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb, ktorá nemôže byť odôvodnená na základe článku 7 ods. 7 smernice 2011/24 v spojení s článkom 56 ZFEÚ.
56
Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 7 smernice 2011/24 v spojení s článkom 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje náhradu nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vynaložených poistencom podstúpením lekárskeho vyšetrenia vykonaného lekárom pôsobiacim v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom je táto osoba poistená, na základe ktorého tento lekár vydal dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby.
O druhej otázke
57
V prvom rade treba pripomenúť, že v súlade ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 25 , a z 20. marca 2025, Arce, C‑365/23 , EU:C:2025:192 , bod 38 , ako aj citovaná judikatúra).
58
Z toho vyplýva, že na otázky týkajúce sa práva Únie sa vzťahuje domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke podanej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 20. marca 2025, Arce, C‑365/23 , EU:C:2025:192 , bod 38 a citovaná judikatúra).
59
V prejednávanej veci sa druhá otázka týka najmä výkladu nariadenia č. 1408/71, ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením č. 883/2004, zatiaľ čo prvá otázka sa týkala výkladu smernice 2011/24.
60
Pokiaľ však ide konkrétne o vzťah medzi smernicou 2011/24 na jednej strane a nariadením č. 883/2004 na druhej strane, treba zdôrazniť, že odôvodnenie 30 tejto smernice stanovuje, že v záujme konzistentnosti sa uplatňuje buď táto smernica alebo nariadenia Únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, medzi ktoré patrí aj nariadenie č. 883/2004. Okrem toho odôvodnenie 31 smernice 2011/24 v tejto súvislosti spresňuje, že ak má pacient nárok na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť podľa uvedenej smernice a zároveň nariadenia č. 883/2004 a ak je uplatňovanie uvedeného nariadenia pre pacienta výhodnejšie, členský štát, v ktorom je pacient poistený, by ho mal na túto skutočnosť upozorniť.
61
Otázka uplatniteľnosti nariadenia č. 883/2004 alebo smernice 2011/24 na skutkovú situáciu preto závisí od voľby poistenca a povinnosti členského štátu, v ktorom je pacient poistený, poskytovať pacientovi poradenstvo pri tejto voľbe. Pokiaľ ide o posúdenie skutkového stavu, Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa k uplatniteľnosti niektorého z týchto aktov Únie na spor vo veci samej.
62
V dôsledku toho vzhľadom na domnienku relevantnosti, ktorá sa vzťahuje na druhú prejudiciálnu otázku, ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 58 tohto rozsudku, Súdnemu dvoru prináleží preskúmať túto otázku z hľadiska nariadenia č. 883/2004 s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, pričom však treba spresniť, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vzhľadom na spresnenia uvedené v bodoch 60 a 61 tohto rozsudku overil, či je toto nariadenie uplatniteľné na situáciu žalobcu vo veci samej, keďže jeho uplatňovanie nemožno v súvislosti s tým istým poskytnutím zdravotnej starostlivosti kombinovať s uplatňovaním smernice 2011/24.
63
V druhom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť o spore, ktorý prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha prípadne preformulovať otázku, ktorá mu bola predložená. Okrem toho Súdny dvor môže vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudky zo 17. júla 1997, Krüger, C‑334/95 , EU:C:1997:378 , body 22 a 23 , ako aj rozsudok z 15. júla 2021, Ministrstvo za obrambo, C‑742/19 , EU:C:2021:597 , bod 31 a citovaná judikatúra).
64
V prejednávanej veci treba na jednej strane konštatovať, že na spor vo veci samej sa ratione temporis neuplatňuje nariadenie č. 1408/71, ale nariadenie č. 883/2004. Na druhej strane, ako bolo uvedené v bode 29 tohto rozsudku, návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala dospieť k záveru, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti článku 49 ZFEÚ.
65
Za týchto podmienok treba preformulovať druhú otázku a konštatovať, že vnútroštátny súd sa ňou v podstate pýta, či sa má článok 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 56 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade, že poistenec nezískal predchádzajúce povolenie potrebné na poskytnutie určitej cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, sa výška jej náhrady zo strany členského štátu, v ktorom je poistený, obmedzuje na sumu stanovenú systémom zdravotného poistenia tohto štátu tým, že sa na tento účel uplatňuje metóda výpočtu, ktorá výrazne obmedzuje výšku tejto náhrady vo vzťahu k nákladom skutočne vynaloženým poistencom v členskom štáte, v ktorom mu bola táto zdravotná starostlivosť poskytnutá.
66
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 20 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, pokiaľ nie je v tomto nariadení stanovené inak, poistenec cestujúci do iného členského štátu, než je členský štát jeho bydliska, si na účely poberania vecných dávok počas pobytu vyžiada povolenie od príslušnej inštitúcie.
67
V súlade s článkom 20 ods. 2 druhou vetou tohto nariadenia je toto povolenie udelené príslušnou inštitúciou automaticky, ak sú splnené obe podmienky, ktoré sú v ňom uvedené (rozsudok zo 6. októbra 2021, Casa Nažională de Asigurări de Sănătate a Casa de Asigurări de Sănătate Constanža, C‑538/19 , EU:C:2021:809 , bod 30 a citovaná judikatúra).
68
Na základe prvej vety tohto ustanovenia poistenec, ktorý získal toto povolenie, tak dostane vecné dávky, ktoré v mene príslušnej inštitúcie poskytuje inštitúcia miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje, ako keby bol poistený podľa týchto právnych predpisov.
69
Vzhľadom na to, že uplatniteľnosť článku 20 nariadenia č. 883/2004 na určitú situáciu nevylučuje, že táto situácia patrí do pôsobnosti ustanovení týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb, a v prejednávanej veci článku 56 ZFEÚ, tento článok 20 sa má vykladať s prihliadnutím na toto ustanovenie Zmluvy o FEÚ a príslušnú judikatúru Súdneho dvora (rozsudok zo 6. októbra 2021, Casa Nažională de Asigurări de Sănătate et Casa de Asigurări de Sănătate Constanža, C‑538/19 , EU:C:2021:809 , bod 32 a citovaná judikatúra).
70
Súdny dvor pritom identifikoval dva prípady, v ktorých má poistenec aj v prípade neexistencie povolenia vydaného pred začiatkom naplánovanej liečby v členskom štáte pobytu nárok na priamu náhradu nákladov od príslušnej inštitúcie vo výške zodpovedajúcej sume, ktorú by táto inštitúcia za normálnych okolností uhradila, ak by poistenec mal takéto povolenie.
71
V prvom prípade je poistenec oprávnený získať takúto náhradu, ak príslušná inštitúcia síce jeho žiadosť o udelenie povolenia zamietla, ale následne sa buď prostredníctvom samotnej príslušnej inštitúcie alebo v rozhodnutí súdu preukázalo, že toto zamietnutie nebolo dôvodné (rozsudok zo 6. októbra 2021, Casa Nažională de Asigurări de Sănătate et Casa de Asigurări de Sănătate Constanža, C‑538/19 , EU:C:2021:809 , bod 38 a citovaná judikatúra).
72
V druhom prípade je poistenec oprávnený získať takúto úhradu, keď by z dôvodov súvisiacich s jeho zdravotným stavom alebo potrebou získať neodkladnú starostlivosť v nemocničnom zariadení nemohol požiadať o takéto povolenie alebo nemohol čakať na rozhodnutie príslušnej inštitúcie o podanej žiadosti o povolenie. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá vo všetkých prípadoch vylučuje úhradu nákladov na nemocničnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte bez vydania predchádzajúceho povolenia, zbavuje poistenca nároku na úhradu nákladov na takúto starostlivosť, hoci by ostatné podmienky na takúto úhradu boli inak splnené. Takáto právna úprava, ktorú nemožno odôvodniť dôvodmi všeobecného záujmu a ktorá v každom prípade nespĺňa požiadavku proporcionality, preto predstavuje neodôvodnené obmedzenie slobodného poskytovania služieb (rozsudok zo 6. októbra 2021, Casa Nažională de Asigurări de Sănătate et Casa de Asigurări de Sănătate Constanža, C‑538/19 , EU:C:2021:809 , bod 39 a citovaná judikatúra).
73
Naproti tomu poistenci, ktorí pricestujú do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom sú poistení, aby sa tam podrobili nemocničnej starostlivosť bez toho, aby požiadali o potrebné predchádzajúce povolenie a získali ho, alebo v prípade odôvodneného odmietnutia vydania predchádzajúceho povolenia, majú nárok na náhradu nákladov na uvedenú starostlivosť na základe článku 56 ZFEÚ len v rozsahu krytia zaručeného systémom nemocenského poistenia členského štátu, v ktorom sú poistení [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2010, Elčinov, C‑173/09 , EU:C:2010:581 , bod 80 a citovanú judikatúru, ako aj z 23. septembra 2020, Vas Megyei Kormányhivatal (Cezhraničná zdravotná starostlivosť), C‑777/18 , EU:C:2020:745 , bod 63 ].
74
Súdny dvor v tejto súvislosti tiež spresnil, že nič nebráni tomu, aby členský štát určil sumy náhrady, ktoré môžu požadovať pacienti, ktorým bola poskytnutá starostlivosť v inom členskom štáte, pokiaľ sa tieto sumy zakladajú na objektívnych, nediskriminačných a transparentných kritériách [rozsudok z 23. septembra 2020, Vas Megyei Kormányhivatal (Cezhraničná zdravotná starostlivosť), C‑777/18 , EU:C:2020:745 , bod 64 a citovaná judikatúra].
75
Z uvedeného vyplýva, že ak poistenec dostal cezhraničnú zdravotnú starostlivosť bez toho, aby požiadal o povolenie potrebné na tento účel a získal ho, alebo ak bolo zamietnutie vydania tohto povolenia dôvodné, má nárok na náhradu nákladov na uvedenú starostlivosť len v rozsahu krytia zaručeného systémom nemocenského poistenia, v ktorom je poistený, a výška náhrady uvedených nákladov môže byť týmto členským štátom stanovená na nižšej úrovni, ako sú náklady skutočne vynaložené touto osobou, pokiaľ je mechanizmus výpočtu tejto sumy založený na objektívnych, nediskriminačných a transparentných kritériách. V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či spôsob výpočtu stanovený metodickými pravidlami spĺňa tieto požiadavky. Ak však táto osoba nemohla požiadať o takéto predchádzajúce povolenie z dôvodov súvisiacich s jej zdravotným stavom alebo s potrebou získať neodkladnú starostlivosť v nemocničnom zariadení alebo nemohla čakať na rozhodnutie príslušnej inštitúcie o podanej žiadosti o povolenie, má nárok na náhradu od príslušnej inštitúcie vo výške zodpovedajúcej sume, ktorú by táto inštitúcia za normálnych okolností uhradila, ak by táto osoba mala takéto povolenie.
76
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade, že poistencovi bolo zamietnuté predchádzajúce povolenie potrebné na poskytnutie určitej cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, sa výška jej náhrady zo strany členského štátu, v ktorom poistený, obmedzuje na sumu stanovenú systémom zdravotného poistenia tohto štátu tým, že sa na tento účel uplatňuje metóda výpočtu, ktorá výrazne obmedzuje výšku tejto náhrady vo vzťahu k nákladom skutočne vynaloženým poistencom v členskom štáte, v ktorom mu bola táto zdravotná starostlivosť poskytnutá, za predpokladu, že táto metóda výpočtu je založená na objektívnych, nediskriminačných a transparentných kritériách. Pokiaľ však uvedená osoba nemohla požiadať o takéto predchádzajúce povolenie z dôvodov súvisiacich s jej zdravotným stavom alebo potrebou získať neodkladnú starostlivosť v nemocničnom zariadení alebo nemohla čakať na rozhodnutie príslušnej inštitúcie o podanej žiadosti o povolenie, má nárok na náhradu od príslušnej inštitúcie vo výške zodpovedajúcej sume, ktorú by príslušná inštitúcia za normálnych okolností uhradila, ak by táto osoba mala takéto povolenie.
O trovách
77
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1.
Článok 7 ods. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/24/EÚ z 9. marca 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, v spojení s článkom 56 ZFEÚ,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje náhradu nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vynaložených poistencom podstúpením lekárskeho vyšetrenia vykonaného lekárom pôsobiacim v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu, v ktorom je táto osoba poistená, na základe ktorého tento lekár vydal dokument povoľujúci hospitalizáciu tejto osoby.
2.
Článok 20 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v spojení s článkom 56 ZFEÚ,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade, že poistencovi bolo zamietnuté predchádzajúce povolenie potrebné na poskytnutie určitej cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, sa výška jej náhrady zo strany členského štátu, v ktorom poistený, obmedzuje na sumu stanovenú systémom zdravotného poistenia tohto štátu tým, že sa na tento účel uplatňuje metóda výpočtu, ktorá výrazne obmedzuje výšku tejto náhrady vo vzťahu k nákladom skutočne vynaloženým poistencom v členskom štáte, v ktorom mu bola táto zdravotná starostlivosť poskytnutá, za predpokladu, že táto metóda výpočtu je založená na objektívnych, nediskriminačných a transparentných kritériách. Pokiaľ však uvedená osoba nemohla požiadať o takéto predchádzajúce povolenie z dôvodov súvisiacich s jej zdravotným stavom alebo potrebou získať neodkladnú starostlivosť v nemocničnom zariadení alebo nemohla čakať na rozhodnutie príslušnej inštitúcie o podanej žiadosti o povolenie, má nárok na náhradu od príslušnej inštitúcie vo výške zodpovedajúcej sume, ktorú by príslušná inštitúcia za normálnych okolností uhradila, ak by táto osoba mala takéto povolenie.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.