C-490/23

62023CJ0490

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 23. januára 2025 ( *1 )

„Odvolanie – Štátna pomoc – Schéma pomoci – Opatrenia prijaté v súvislosti s pandémiou COVID‑19 na podporu leteckých spoločností, ktoré sú držiteľmi vnútroštátnej prevádzkovej licencie – Rozhodnutie Európskej komisie o nevznesení námietok – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci C‑490/23 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 1. augusta 2023,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Blue panorama airlines SpA , so sídlom v Somma Lombardo,

Air Dolomiti SpA – Linee aeree regionali Europee , so sídlom vo Villafranca di Verona (Taliansko), v zastúpení: A. Cogoni a M. Merola, avvocati,

vedľajšie účastníčky konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos, vykonávajúci funkciu predsedu štvrtej komory, sudcovia S. Rodin (spravodajca) a O. Spineanu‑Matei,

1

Spoločnosť Neos SpA sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. mája 2023, Ryanair/Komisia (Taliansko; režim pomoci; COVID‑19) ( T‑268/21 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2023:279 ), v ktorom Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Komisie C(2020) 9625 final z 22. decembra 2020 týkajúce sa štátnej pomoci SA.59029 (2020/N) – Taliansko – COVID‑19: Systém náhrad pre letecké spoločnosti, ktoré sú držiteľmi licencie vydanej talianskymi orgánmi (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

2

Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

3

6

Na uplatnenie predmetného opatrenia sú stanovené v článku 198 zákonného dekrétu č. 34/2020 štyri podmienky oprávnenosti. Po prvé letecká spoločnosť nesmie byť príjemcom z fondu zriadeného iným zákonným dekrétom, ktorý stanovuje náhradu škôd spôsobených pandémiou COVID‑19 pre letecké spoločnosti, ktoré sú držiteľmi licencie vydanej talianskymi orgánmi a sú poverené plnením záväzkov služieb vo verejnom záujme ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákonného dekrétu. Po druhé letecká spoločnosť musí mať platné osvedčenie leteckého dopravcu a musí byť držiteľom talianskej licencie. Po tretie kapacita lietadiel leteckej spoločnosti musí byť väčšia ako 19 miest. Po štvrté letecká spoločnosť musí svojim zamestnancom, ktorých domáca základňa sa nachádza v Taliansku, ako aj zamestnancom tretích podnikov zapojených do jej činnosti priznať odmenu, ktorá nemôže byť nižšia ako minimálna mzda stanovená vnútroštátnou kolektívnou zmluvou uplatniteľnou v odvetví leteckej dopravy (ďalej len „požiadavka minimálnej odmeny“).

7

Dňa 22. decembra 2020 Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktorým vyhlásila predmetné opatrenie za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, a preto nevzniesla námietky.

Žaloba na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

8

Z tohto hľadiska Všeobecný súd v podstate konštatoval, že Komisia sa v tomto rozhodnutí dopustila dvojitého porušenia povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o analýzu štvrtej podmienky oprávnenosti na účely uplatnenia predmetného opatrenia, a to požiadavky minimálnej odmeny.

12

V prvom rade v bode 24 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že zo sporného rozhodnutia jasne a jednoznačne nevyplývajú dôvody, ktoré viedli Komisiu k tvrdeniu v odôvodnení 93 tohto rozhodnutia, že požiadavka minimálnej odmeny je neoddeliteľne spojená s predmetným opatrením a že táto požiadavka v zmysle odôvodnenia 95 uvedeného rozhodnutia nie je súčasťou cieľa uvedeného opatrenia.

13

V druhom rade Všeobecný súd najmä v bodoch 26 a 34 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia neuviedla dôvody, ktoré by jej umožnili domnievať sa, že jediným relevantným ustanovením okrem článkov 107 a 108 ZFEÚ, s prihliadnutím na ktoré mala preskúmať zlučiteľnosť požiadavky minimálnej odmeny s právom Únie, bol článok 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 , ďalej len „nariadenie Rím I“), a nie najmä článok 56 ZFEÚ týkajúci sa slobodného poskytovania služieb.

14

–

zrušil napadnutý rozsudok a

–

vrátil vec Všeobecnému súdu.

17

Ryanair navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie a

–

uložil spoločnosti Ryanair povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu a v prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, Neos tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 24 a bodoch 26 až 34 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia a skreslil skutkové okolnosti, keď dospel k záveru, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej vyplýva z článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

– Argumentácia účastníkov konania

22

V rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu Neos tvrdí, že vzhľadom na to, že Všeobecný súd v bode 24 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia jasne a jednoznačne nevysvetlila dôvody, pre ktoré je požiadavka minimálnej odmeny „súčasne“ neoddeliteľne spojená s predmetným opatrením a nie je súčasťou jeho cieľa, daný súd opomenul zohľadniť rozsah povinnosti odôvodnenia prináležiacej Komisii podľa článku 296 a článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

23

Podľa spoločnosti Neos sporné rozhodnutie spĺňa požiadavky judikatúry Súdneho dvora týkajúce sa požiadavky odôvodnenia. V prvom rade odôvodnenia 92 a 93 tohto rozhodnutia obsahujú odôvodnené posúdenie štyroch podmienok oprávnenosti na účely predmetného opatrenia, ktoré sú v prejednávanej veci opísané ako neoddeliteľne spojené s týmto opatrením. V tejto súvislosti Neos uvádza, že Ryanair vo svojej žalobe nekritizovala toto posúdenie, a to ani z hľadiska povinnosti odôvodnenia, takže Všeobecný súd tým, že uznal, že Komisia porušila túto povinnosť, porušil zákaz rozhodnúť ultra petita .

Neos v tejto súvislosti uvádza, že sporné rozhodnutie je lepšie odôvodnené než iné rozhodnutia Komisie povoľujúce poskytnutie pomoci odvetviu leteckej dopravy v rámci pandémie COVID‑19, ktoré Ryanair spochybnila z hľadiska odôvodnenia, ale ktoré Všeobecný súd napriek tomu potvrdil. Neos tak zdôrazňuje, že na rozdiel od týchto iných rozhodnutí Komisie obsahuje sporné rozhodnutie podrobnejšie posúdenie zlučiteľnosti, pretože obsahuje celý oddiel týkajúci sa posúdenia súladu predmetného opatrenia s inými ustanoveniami práva Únie než článok 107 ZFEÚ, a obsahuje konštatovanie, podľa ktorého podmienka oprávnenosti na uplatnenie tohto opatrenia nie je neoddeliteľnou súčasťou jeho cieľa. Za týchto okolností by zrušenie sporného rozhodnutia z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia bolo prinajmenšom paradoxné.

27

Okrem toho dostatočnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia potvrdzuje aj skutočnosť, že Ryanair bola schopná uplatniť svoje právo na účinný prostriedok nápravy, čo vyplýva z prvého žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť. Tento odvolací dôvod preukazuje, že žalobkyňa v prvostupňovom konaní pochopila rozsah sporného rozhodnutia a mohla napadnúť jeho dôvodnosť.

28

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Neos tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 26 až 34 napadnutého rozsudku skreslil sporné rozhodnutie a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o rozsah povinnosti odôvodnenia prináležiacej Komisii.

29

Ryanair spochybňuje túto argumentáciu uvádzanú spoločnosťou Neos na podporu odvolacích dôvodov. Ryanair tvrdí, že Všeobecný súd sa správne domnieval, že Komisia neodôvodnila záver, podľa ktorého požiadavka minimálnej odmeny je neoddeliteľne spojená s predmetným opatrením, hoci nie je zároveň neoddeliteľne spojená s cieľom tohto opatrenia. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Neos, Všeobecný súd nerozhodol ultra petita , keďže nerozhodoval iba o otázke, či existuje spojitosť medzi touto požiadavkou a uvedeným predmetným opatrením, a Všeobecný súd v každom prípade mohol uplatniť žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia ex offo . V rozsahu, v akom sa Neos odvoláva na viaceré nedávne rozsudky Všeobecného súdu týkajúce sa pomoci poskytnutej odvetviu leteckej dopravy v súvislosti s pandémiou COVID‑19, Ryanair zdôrazňuje rozdiely, ktoré existujú medzi rozhodnutiami Komisie, ktoré sú predmetom týchto rozsudkov, a sporným rozhodnutím, najmä so zreteľom na sťažnosť podanú Associazione Italiana Compagnie Aeree Low Fares (Talianske združenie nízkonákladových leteckých spoločností). Táto sťažnosť však v prejednávanej veci posilnila povinnosť Komisie preskúmať otázku založenú na porušení slobodného poskytovania služieb. Všeobecne nejde o to, či sporné rozhodnutie bolo lepšie podložené ako iné rozhodnutia Komisie, ale o to, či bolo podložené dostatočne.

33

Pokiaľ ide o prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, treba ju zamietnuť ako neprípustnú, keďže nie je ani podložená, ani jasná. V každom prípade Ryanair je toho názoru, že Neos nepreukázala, že Všeobecný súd skreslil ňou uvádzané skutkové okolnosti, a nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že Komisia preskúmala súlad požiadavky minimálnej odmeny s inými ustanoveniami práva Únie než s článkom 8 nariadenia Rím I. Všeobecný súd sa teda najmä vzhľadom na význam sťažnosti podanej v kontexte sporného rozhodnutia Talianskym združením nízkonákladových leteckých spoločností, nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o posúdenie rozsahu povinnosti odôvodnenia, ktorú v tejto súvislosti má Komisia.

36

Práve vzhľadom na tieto kritériá treba preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že konštatoval, že sporné rozhodnutie porušuje povinnosť odôvodnenia, ktorá Komisii vyplýva z článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

37

V prvom rade v rozsahu, v akom Neos v tretej časti prvého odvolacieho dôvodu vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil takéhoto nesprávneho posúdenia, keď v bode 24 napadnutého rozsudku konštatoval, že zo sporného rozhodnutia jasne a jednoznačne nevyplývajú úvahy, ktoré viedli Komisiu k tomu, že v odôvodnení 93 tohto rozhodnutia „súčasne“ tvrdila, že požiadavka minimálnej odmeny je neoddeliteľne spojená s predmetným opatrením a že táto požiadavka nie je v zmysle odôvodnenia 95 uvedeného rozhodnutia súčasťou cieľa tohto opatrenia, treba uviesť, že tieto odôvodnenia sa nachádzajú v poslednej časti sporného rozhodnutia – teda v oddiele 3.3.5 zahŕňajúcom odôvodnenia 91 až 99 tohto rozhodnutia – osobitne venovanom posúdeniu predmetného opatrenia, ktoré Komisia vykonala vo vzťahu k iným ustanoveniam a zásadám práva Únie, než sú tie, ktoré sa týkajú štátnej pomoci.

38

V časti, ktorá predchádza tomuto posúdeniu, Komisia najprv v oddiele 2 sporného rozhodnutia opísala predmetné opatrenie, pričom najmä spomenula jeho cieľ, a to v podstate náhradu škôd spôsobených určitým leteckým spoločnostiam z dôvodu obmedzení cestovania zavedených v dôsledku pandémie COVID‑19, jeho základ, článok 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, opatrenia prijaté v tejto súvislosti členskými štátmi a tretími štátmi v súvislosti s letmi do Talianska alebo z Talianska, dopad týchto opatrení na talianske letecké spoločnosti, štyri podmienky oprávnenosti na uplatnenie predmetného opatrenia a nahraditeľnú škodu, a to čisté straty priamo spojené s uvedenými obmedzeniami, ktoré vznikli v období od 1. marca do 15. júna 2020.

42

Na druhej strane, ako pripomenul Všeobecný súd v bode 22 napadnutého rozsudku, Komisia v odôvodnení 92 tohto rozhodnutia odkázala na judikatúru, podľa ktorej platí, že ak sú podmienky pomoci natoľko nerozlučne spojené s predmetom pomoci, že ich nemožno posúdiť samostatne, ich vplyv na zlučiteľnosť alebo nezlučiteľnosť pomoci ako celku s vnútorným trhom sa musí nevyhnutne posúdiť v rámci konania podľa článku 108 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 22. marca 1977, Iannelli & Volpi, 74/76 , EU:C:1977:51 , bod 14 , ako aj z 23. novembra 2023, Ryanair/Komisia, C‑210/21 P , EU:C:2023:908 , bod 83 a citovanú judikatúru).

43

V tom istom bode napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že v odôvodnení 93 sporného rozhodnutia Komisia konštatovala, že štyri podmienky oprávnenosti uplatnenia predmetného opatrenia boli s ním „nerozlučne spojené“ v zmysle tejto judikatúry.

44

Okrem toho Všeobecný súd v bode 23 tohto rozsudku uviedol, že Komisia v odôvodnení 95 sporného rozhodnutia uviedla, že existuje osobitný dôvod na preskúmanie štvrtej z týchto podmienok oprávnenosti týkajúcej sa požiadavky minimálnej odmeny a že uznala, že táto požiadavka „nie je vlastná cieľu predmetného opatrenia“, keďže jeho cieľom v podstate bolo zabezpečiť, aby podniky, ktoré majú prospech z tohto opatrenia, zaručili ochranu minimálnej odmeny svojim zamestnancom, ktorých domáca základňa sa nachádza v Taliansku, v súlade s talianskym právom, aby následne dospela k záveru, že zlučiteľnosť uvedenej požiadavky sa musí posúdiť aj z hľadiska „iných relevantných ustanovení práva Únie“.

48

Ako však vyplýva z bodov 38 až 40 a bodu 45 tohto rozsudku, Komisia uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že to tak v tomto prípade je, to znamená, že toto opatrenie spĺňa podmienky uplatnenia článku 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ a je primerané škodám, ktoré sa majú nahradiť, a navyše podmienka oprávnenosti na získanie prospechu z tohto opatrenia, ktorá sa podľa Komisie musí preskúmať vzhľadom na iné ustanovenia práva Únie, než sú ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci, sa nezdá byť v rozpore so žiadnym z týchto ustanovení.

49

Vzhľadom na to, že Všeobecný súd nezohľadnil všetky tieto prvky sporného rozhodnutia, dospel v bode 24 napadnutého rozsudku k posúdeniu založenom na preskúmaní odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré je v rozpore s kritériom, podľa ktorého sa má posúdiť dostatočnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia.

50

Na druhej strane, ako bolo uvedené v bodoch 41 až 44 tohto rozsudku, z odôvodnenia sporného rozhodnutia vyplývajú dôvody, pre ktoré sa Komisia domnievala, že je potrebné posúdiť požiadavku minimálnej odmeny z hľadiska iných ustanovení práva Únie, než sú ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci, teda že táto požiadavka nebola súčasťou cieľa predmetného opatrenia. Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd implicitne konštatoval v bode 24 napadnutého rozsudku, však nemožno vyžadovať, aby Komisia poskytla podrobnejšie odôvodnenie týkajúce sa tohto konštatovania, či dokonca vzťahu, ktorý môže existovať medzi týmto konštatovaním a predchádzajúcim konštatovaním, podľa ktorého všetky podmienky oprávnenosti na uplatnenie tohto opatrenia boli s týmto opatrením neoddeliteľne spojené.

54

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 24 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporné rozhodnutie, a konkrétne jeho odôvodnenia 93 a 95, nespĺňa požiadavku odôvodnenia stanovenú v článku 296 druhom odseku ZFEÚ.

55

V druhom rade v prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Neos v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď najmä v bodoch 26, 27 a 34 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že nevysvetlila, prečo okrem článkov 107 a 108 ZFEÚ jediným relevantným ustanovením, z hľadiska ktorého mala preskúmať zlučiteľnosť požiadavky minimálnej odmeny, bol článok 8 nariadenia Rím I, a nie najmä článok 56 ZFEÚ, ktorý zakotvuje slobodné poskytovanie služieb.

56

V tejto súvislosti, ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 41 tohto rozsudku, konanie podľa článku 108 ZFEÚ nesmie nikdy viesť k výsledku, ktorý by bol v rozpore s osobitnými ustanoveniami Zmluvy o FEÚ. Pomoc, ktorá ako taká, alebo z hľadiska niektorých svojich podmienok porušuje ustanovenia alebo všeobecné zásady práva Únie, tak nemôže byť vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

60

V tejto súvislosti vzhľadom na potrebu zohľadnenia kontextu na účely posúdenia požiadavky odôvodnenia treba v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 34 tohto rozsudku uviesť, že rozhodnutie vyhlasujúce opatrenie pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom v rámci konania stanoveného v článku 108 ZFEÚ sa chápe tak – najmä ak z jeho odôvodnenia, ako je to v prejednávanej veci, vyplýva, že Komisia posúdila dotknuté opatrenie pomoci z hľadiska týchto ustanovení alebo týchto zásad –, že Komisia považovala tieto ustanovenia a zásady buď za irelevantné vo vzťahu k tomuto opatreniu, alebo v každom prípade neboli porušené.

61

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 26, 27 a 34 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že nevysvetlila, prečo článok 8 nariadenia Rím I bol jediným relevantným ustanovením – okrem článkov 107 a 108 ZFEÚ – z hľadiska ktorých mala preskúmať zlučiteľnosť požiadavky minimálnej odmeny, a nie najmä článok 56 ZFEÚ.

62

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba vyhovieť tretej časti prvého odvolacieho dôvodu a prvej časti druhého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho zrušiť napadnutý rozsudok bez toho, aby bolo potrebné preskúmať výhradu založenú na skreslení skutkových okolností vznesenú v rámci tejto poslednej uvedenej časti, ani ostatné časti týchto odvolacích dôvodov.

Z úvah uvedených v bodoch 34 až 60 tohto rozsudku totiž vyplýva, že túto časť treba zamietnuť ako nedôvodnú.

66

Naopak, pokiaľ ide o druhú časť štvrtého žalobného dôvodu, ako aj o prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, slobodného poskytovania služieb a slobody usadiť sa, druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ a zjavne nesprávnom posúdení proporcionality pomoci vzhľadom na škody spôsobené pandémiou COVID‑19 a tretí žalobný dôvod založený na porušení procesných práv spoločnosti Ryanair z dôvodu odmietnutia začať konanie vo veci formálneho zisťovania napriek existencii vážnych pochybností o zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom, stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci.

67

Tieto odvolacie dôvody, ktoré sa z väčšej časti týkajú dôvodnosti sporného rozhodnutia, ktoré Všeobecný súd nepreskúmal, totiž zahŕňajú vykonanie komplexného posúdenia skutkového stavu, pre ktoré Súdny dvor nemá k dispozícii všetky potrebné informácie.

68

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.