C-530/23

K. P.,

za účasti:

Prokurator Rejonowy we Włocławku,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia M. Gavalec, Z. Csehi a F. Schalin,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, T. Suchá a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 14. novembra 2024,

–

článkov 4 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“),

–

článku 1 ods. 2, článku 2 ods. 1 písm. b), článku 4 ods. 5, ako aj článkov 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači ( Ú. v. EÚ L 297, 2016, s. 1 ),

–

článku 3 ods. 2 písm. a) až c) a článku 3 ods. 3 písm. a) a b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody ( Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1 ),

Právny rámec

Medzinárodné právo

3

Body 23 a 32 Zásad a usmernení Organizácie Spojených národov týkajúcich sa prístupu k právnej pomoci v trestnoprávnych systémoch, ktoré boli prijaté 20. decembra 2012 rezolúciou Valného zhromaždenia OSN 67/187, znejú takto:

„23. Polícii, prokuratúre a súdom prináleží dbať na to, aby sa osobám v konaní pred nimi, ktoré nemajú prostriedky na odmenu pre obhajcu a/alebo ktoré sú zraniteľné, poskytla právna pomoc.

…

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa pri posudzovaní výpovedí podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s touto smernicou povolená výnimka z tohto práva, dodržiavalo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti by sa mala zohľadniť judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej budú práva na obhajobu v zásade nezvratne porušené, keď sa na odsúdenie použijú sebaobviňujúce vyhlásenia urobené počas policajného výsluchu bez prístupu k obhajcovi. Tým by nemalo byť dotknuté použitie výpovedí na iné účely povolené podľa vnútroštátneho práva, napríklad na vykonanie naliehavých vyšetrovacích úkonov s cieľom zabrániť v páchaní ďalších trestných činov alebo závažných negatívnych dôsledkov pre osoby alebo v súvislosti s naliehavou potrebou zabrániť podstatnému ohrozeniu trestného konania, ak by poskytnutie prístupu k obhajcovi alebo zdržovanie vyšetrovania nezvratne ohrozilo prebiehajúce vyšetrovanie závažného trestného činu. Ďalej by tým nemali byť dotknuté vnútroštátne normy ani systémy týkajúce sa prípustnosti dôkazov, ani by sa tým nemalo členským štátom brániť v zachovaní systému, ktorým sa môžu súdu alebo sudcovi predložiť všetky existujúce dôkazy bez toho, aby sa samostatne alebo vopred skúmala ich prípustnosť.

(51)

Povinnosť konať starostlivo voči podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sú potenciálne v oslabenom postavení, je jedným zo základov spravodlivého výkonu spravodlivosti. Prokuratúra, orgány presadzovania práva a justičné orgány by preto mali takýmto osobám uľahčiť účinne vykonávať práva ustanovené v tejto smernici napríklad tým, že vezmú do úvahy každú potenciálnu zraniteľnosť, ktorá má vplyv na ich schopnosť vykonávať právo na prístup k obhajcovi a na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody, a prijmú vhodné opatrenia na zaručenie týchto práv.“

2. Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:

a)

pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu;

b)

pri vykonávaní vyšetrovacieho úkonu alebo obstarávaní dôkazov vyšetrovacími alebo inými príslušnými orgánmi v súlade s odsekom 3 písm. c);

c)

b)

členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu. Takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ týmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon a podstata dotknutého práva. Ak sa obhajca zúčastňuje na výsluchu, táto skutočnosť sa zaznamená s použitím postupu vyhotovovania záznamov v súlade s vnútroštátnym právom dotknutého členského štátu;

…“

7

Článok 12 tej istej smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní, ako aj vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice.

Odôvodnenia 1, 3, 4, 6, 17 až 19, 23 a 24 smernice 2016/1919 stanovujú:

„(1)

Účelom tejto smernice je zabezpečiť účinný výkon práva na prístup k obhajcovi, ako ho stanovuje [smernica 2013/48], tým, že podozrivým a obvineným osobám v trestnom konaní… sprístupňuje pomoc obhajcu, ktorú hradia členské štáty.

…

(3)

V článku 47 treťom odseku Charty… je zakotvené právo na právnu pomoc v trestnom konaní v súlade s podmienkami stanovenými v [tomto ustanovení]. …

(17)

V súlade s článkom 6 ods. 3 písm. c) [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘),] majú mať podozrivé a obvinené osoby bez dostatočných prostriedkov na zaplatenie právnej pomoci právo na právnu pomoc, ak to vyžadujú záujmy spravodlivosti. Toto minimálne pravidlo umožňuje členským štátom preskúmať majetkové pomery a/alebo skutkové okolnosti. Uvedené preskúmania by nemali predstavovať obmedzenie práv a procesných záruk zaručených podľa [C]harty a EDĽP, v znení výkladu Súdneho dvora a ESĽP, ani odchýlku od týchto práv.

(18)

Členské štáty by mali v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci stanoviť praktické opatrenia. V takýchto opatreniach by mohlo byť stanovené, že právna pomoc sa poskytuje na žiadosť podozrivej, obvinenej alebo vyžiadanej osoby. Vzhľadom na osobitné potreby zraniteľných osôb by však takáto žiadosť nemala byť nevyhnutnou podmienkou poskytnutia právnej pomoci.

(19)

Príslušné orgány by mali poskytnúť právnu pomoc bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom príslušnej osoby políciou, iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, alebo pred vykonaním konkrétnych vyšetrovacích úkonov a úkonov spojených so zhromažďovaním dôkazov uvedených v tejto smernici. Ak to príslušné orgány nie sú schopné urobiť, mali by pred vykonaním takéhoto výsluchu alebo takýchto vyšetrovacích úkonov a úkonov spojených so zhromažďovaním dôkazov poskytnúť aspoň núdzovú alebo predbežnú právnu pomoc.

Podľa článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“:

„1. Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa práva na právnu pomoc pre:

a)

podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní;…

…

2. Táto smernica dopĺňa smernice [2013/48] a [2016/800]. Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať spôsobom, ktorý by obmedzoval práva stanovené v uvedených smerniciach.“

musia byť zastúpené obhajcom v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom; alebo

c)

sú povinné zúčastniť sa alebo ktorým bola povolená účasť na vyšetrovacom úkone alebo úkone spojenom so zhromažďovaním dôkazov, ktoré zahŕňajú minimálne:

i)

identifikácie;

ii)

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré nemajú dostatok prostriedkov na zaplatenie pomoci obhajcu, mali právo na právnu pomoc, ak to vyžadujú záujmy spravodlivosti.

2. Členské štáty môžu preskúmať majetkové pomery a/alebo skutkové okolnosti, aby tak rozhodli o potrebe poskytnúť právnu pomoc v súlade s odsekom 1.

…

5. Členské štáty zabezpečia, aby právna pomoc bola poskytnutá bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom políciou, iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, alebo pred vykonaním vyšetrovacích úkonov alebo úkonov spojených so zhromažďovaním dôkazov uvedených v článku 2 ods. 1 písm. c).

…“

13

Článok 11 tej istej smernice, nazvaný „Zákaz zníženia úrovne ochrany“, stanovuje:

„Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať ako obmedzovanie alebo odchýlka od akýchkoľvek práv a procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa [C]harty, EDĽP alebo iných relevantných ustanovení medzinárodného práva alebo práva ktoréhokoľvek z členských štátov, ktorý poskytuje vyššiu úroveň ochrany.“

Odporúčanie Komisie

16

Odôvodnenia 1, 6, 7, 11 a 13 odporúčania Komisie stanovujú:

„1.

…

(11)

Osoby, ktoré sa uznajú za mimoriadne zraniteľné, nie sú schopné sledovať a pochopiť trestné konanie. Tieto osoby by nemali mať možnosť vzdať sa svojho práva na obhajcu, aby sa zaručilo ich právo na spravodlivé súdne konanie.

…

(13)

Zraniteľné osoby nie sú vždy schopné pochopiť obsah policajného výsluchu, na ktorom sa zúčastňujú. V záujme zabránenia akémukoľvek spochybneniu obsahu výsluchu a jeho následnému zbytočnému opakovaniu by sa tieto výsluchy mali audiovizuálne zaznamenávať.“

19

Bod 7 odporúčania Komisie, ktorý sa nachádza v časti nazvanej „Prezumpcia zraniteľnosti“, stanovuje:

„Členské štáty by mali uplatňovať prezumpciu zraniteľnosti najmä v prípade osôb so závažnými psychologickými, duševnými, fyzickými alebo zmyslovými poruchami, duševnými chorobami alebo kognitívnymi poruchami, ktoré im bránia pochopiť konania a účinne sa na nich zúčastňovať.“

20

Podľa bodu 11 tohto odporúčania, ktorý sa nachádza v časti nazvanej „Právo na prístup k obhajcovi“:

„Ak zraniteľná osoba nie je schopná pochopiť alebo sledovať konanie, nemalo by tým zaniknúť právo na prístup k obhajcovi podľa smernice [2013/48].“

23

V § 79 Trestného poriadku sa v odseku 1 stanovuje, že obvinený musí mať v trestnom konaní obhajcu, ak existuje dôvodná pochybnosť týkajúca sa absencie alebo podstatného zníženia jeho schopnosti rozoznať význam činu alebo ovládať svoje konanie v čase spáchania skutku (bod 3), a ak existuje dôvodná pochybnosť o tom, či jeho stav duševného zdravia umožňuje zúčastniť sa na konaní alebo zabezpečiť si obhajobu samostatným a vhodným spôsobom (bod 4). V § 79 ods. 3 Trestného poriadku sa okrem iného stanovuje, že v prípadoch uvedených najmä v odseku 1 tohto § 79 je prítomnosť obhajcu povinná na pojednávaní, ako aj na zasadnutiach, na ktorých je obvinený povinný zúčastniť sa.

24

Podľa § 168a Trestného poriadku dôkaz nemožno vyhlásiť za neprípustný len z dôvodu, že bol získaný v rozpore s procesnými pravidlami alebo na základe trestných činov uvedených v § 1 ods. 1 Trestného zákona, pokiaľ tento dôkaz nebol získaný v súvislosti s výkonom služobných povinností verejného činiteľa v nadväznosti na zabitie, úmyselné spôsobenie ujmy na zdraví alebo pozbavenie osobnej slobody.

25

Ustanovenie § 300 Trestného poriadku sa týka práva podozrivého na informácie. Z tohto dôvodu musí byť podozrivý pred svojím prvým výsluchom informovaný o svojom práve byť vypočutý, nevypovedať alebo odmietnuť odpovedať na otázky, o obsahu obvinenia a jeho zmenách, o práve predložiť návrhy na realizáciu prvotných úkonov v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, o práve na obhajcu vrátane práva žiadať o ustanovenie obhajcu ex offo v určitých prípadoch, o ktorých musí byť informovaný, o práve oboznámiť sa s konečným spisovým materiálom trestného vyšetrovania a o právach uvedených v § 301 Trestného poriadku, ako aj o povinnostiach a dôsledkoch uvedených v § 74 Trestného poriadku. Podozrivý musí získať tieto informácie písomne a potvrdiť, že ich prijal podpísaním potvrdenia o prijatí informačného dokumentu.

Sąd Rejonowy we Włocławku (Okresný súd Włocławek, Poľsko) je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania a na ktorom prebieha trestné konanie proti K. P.

29

Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom sa trestné stíhanie začalo v nasledujúcom kontexte. Dňa 22. júla 2022 príslušníci polície, ktorí boli informovaní o zrážke dvoch vozidiel, zadržali K. P. Bol mimo svojho vozidla, nervózny a hovoril zmätene a nesúvisle.

30

Príslušníci polície ho požiadali, aby im odovzdal všetky predmety, ktoré má a ktorých držba je potenciálne zakázaná. K. P. vytiahol z tašky igelitové vrecká s obsahom bieleho prášku a zelenej sušenej látky. Tieto látky boli zaistené a následne identifikované ako látky, ktoré by mohli byť amfetamínom a marihuanou.

31

Látky, ktoré K. P. prechovával a ktoré boli zaistené, ako aj vzorky jeho krvi odobraté v nemocnici, boli predmetom znaleckého posudku. Vzhľadom na koncentráciu amfetamínu v týchto vzorkách bolo konštatované, že K. P. bol pri odbere krvi „pod vplyvom látky s podobným účinkom ako alkohol“. Dňa 7. augusta 2022 bol obvinený z vedenia vozidla pod vplyvom látky s podobným účinkom ako alkohol.

35

Obvinenie mu bolo doručené 14. októbra 2022 na psychiatrickom oddelení nemocnice, v ktorej sa zdržiaval. Bol vypočutý v neprítomnosti obhajcu a navyše prokurátor nepožiadal o to, aby mu bol ustanovený obhajca ex offo , ktorý by ho zastupoval. Jeho výsluch nebol ani zaznamenaný v audiovizuálnej podobe.

36

Pred týmto výsluchom 22. augusta 2022 psychiater, ktorého K. P. už predtým navštívil, v rámci svojho výsluchu uviedol, že psychický stav dotknutej osoby, teda závažnosť príznakov jeho duševnej choroby, mu neumožňuje zúčastniť sa na procesných úkonoch, pričom tento stav môže pretrvávať minimálne niekoľko týždňov. Zo zdravotnej dokumentácie K. P., ktorá bola zaslaná prokurátorovi na jeho žiadosť 23. septembra 2022, vyplýva, že dotknutá osoba bola od 30. júna 2021 do 22. júla 2022 viackrát prijatá do psychiatrickej nemocnice so schizofréniou a schizoafektívnou poruchou. Tiež z nej vyplýva, že podľa prvotnej diagnózy trpel poruchou duševného zdravia a poruchou spôsobenou striedavým užívaním omamných a psychoaktívnych látok, ako aj psychotickou poruchou duševného zdravia.

37

V tejto súvislosti daný súd uvádza, že okrem iného konštatoval, že počas vyšetrovania nebolo vykonané žiadne individuálne posúdenie s cieľom overiť, či sa K. P. nachádzal v situácii zraniteľnosti, ktorá by si vyžadovala ustanovenie obhajcu ex offo . Nepreukázalo sa ani to, či mu jeho duševné zdravie umožňuje zúčastniť sa na konaní alebo zabezpečiť si obhajobu nezávislým a vhodným spôsobom.

41

Vnútroštátny súd z týchto konštatovaní vyvodzuje, že K. P. bola odopretá jednak minimálna ochrana, na ktorú mal právo podľa smernice 2016/1919 ako podozrivá a potenciálne zraniteľná osoba, a jednak práva, ktorých sa môžu domáhať všetci podozriví podľa smerníc 2012/13 a 2013/48. Údajne ide predovšetkým o zaručenie práva na obhajcu v prípade osôb, ktoré sa považujú za zraniteľné, ako aj práva týchto osôb na právnu pomoc od okamihu, keď sú podozrivé zo spáchania trestného činu.

42

Podľa vnútroštátneho súdu táto situácia vyplýva z neexistencie správneho a úplného prebratia týchto smerníc, ako aj z neuplatnenia odporúčania Komisie v rámci poľského právneho poriadku. Po prvé je teda potrebné stanoviť, či relevantné ustanovenia uvedených smerníc spĺňajú kritériá priameho účinku.

43

46

Za týchto okolností Sąd Rejonowy we Włocławku (Okresný súd Włocławek) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 18, 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919], v spojení s článkom 3 ods. 2 písm. a) a [b)] a článkom 3 ods. 3 písm. a) [smernice 2013/48] v zmysle obsahu bodov 6, 7, 11 a 13 [odporúčania Komisie] vykladať v tom zmysle, že zavádzajú priamo účinné a záväzné pravidlo, podľa ktorého je neprípustné vykonať úkon výsluchu zraniteľnej osoby bez prítomnosti obhajcu, ak existujú objektívne skutkové dôvody na poskytnutie právnej pomoci, ak zároveň orgán prípravného konania upustí od poskytnutia právnej pomoci ex offo (núdzovej alebo predbežnej právnej pomoci) bez zbytočného odkladu a pred výsluchom danej osoby (zraniteľnej osoby in concreto ) políciou, iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, alebo pred vykonaním konkrétnych vyšetrovacích alebo dôkazných úkonov[?]

2.

Majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 18, 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919], v spojení s článkom 1 ods. 2 [tejto smernice] v zmysle obsahu bodov 6, 7, 11 a 13 [odporúčania Komisie] napriek skutkovým dôvodom na vykonanie bezodkladnej identifikácie vykladať v tomto zmysle, že [i)] nevykonanie procesného identifikovania potenciálne zraniteľnej osoby alebo uznania osoby ako zraniteľnej a [ii)] nemožnosť spochybniť posúdenie jej mimoriadnej zraniteľnosti a priznania takej osobe bez zbytočného odkladu obhajcu ex offo nie je v žiadnom prípade prípustné v prípade trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody, a že okolnosti vedúce ku konštatovaniu neexistencie situácie zraniteľnosti a k neposkytnutiu obhajcu ex offo musia byť výslovne uvedené v rozhodnutí o pristúpení k výsluchu v neprítomnosti advokáta, ktoré je v zásade napadnuteľné[?]

b)

§ 79 ods. 1 body 3 a 4 Trestného poriadku, podľa ktorého musí mať obvinený (podozrivý) v trestnom konaní obhajcu, ak existujú dôvodné pochybnosti o tom, či jeho schopnosť rozoznať význam činu alebo ovládať svoje konanie nebola v čase spáchania skutku vylúčená alebo podstatne znížená, a ak existuje dôvodná pochybnosť o tom, či jeho stav duševného zdravia umožňuje zúčastniť sa na konaní alebo samostatne a rozumne sa obhajovať[?]

5.

Ukladajú článok 3 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 3 ods. 3 písm. b) [smernice 2013/48], v spojení so zásadou prednosti a priameho účinku smerníc orgánom v prípravnom konaní súdom a všetkým štátnym orgánom povinnosť neprihliadať na také ustanovenia vnútroštátneho práva nezlučiteľné s touto smernicou, ako sú ustanovenia uvedené v [štvrtej otázke], a následne – vzhľadom na márne uplynutie lehoty na prebratie smernice – nahradiť vnútroštátnu právnu úpravu priamo účinnými ustanoveniami [uvedenej] smernice[?]

6.

8.

V prípade kladnej odpovede na [siedmu otázku] – majú sa uvedené ustanovenia smernice [2016/1919] a odporúčanie Komisie vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je § 79 ods. 1 body 3 a 4 Trestného poriadku, podľa ktorého musí mať obvinený v trestnom konaní obhajcu len vtedy, ak existujú dôvodné pochybnosti o tom, či jeho schopnosť rozpoznať význam činu alebo ovládať svoje konanie nebola v čase jeho spáchania vylúčená alebo podstatne znížená, a ak existuje dôvodná pochybnosť o tom, či jeho stav duševného zdravia umožňuje zúčastniť sa na konaní alebo samostatne a rozumne sa obhajovať[?]

9.

Majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919], v spojení s článkom 1 ods. 2 [tejto smernice] v zmysle obsahu bodov 6, 7, 11 a 13 [odporúčania Komisie] a zásady prezumpcie zraniteľnosti vykladať tak, že príslušné orgány (prokuratúra, polícia) sú najneskôr pred prvým výsluchom podozrivej osoby políciou alebo iným príslušným orgánom bezodkladne povinné vykonať procesnú identifikáciu a uznanie zraniteľnosti podozrivej osoby v trestnom konaní a zaručiť poskytnutie núdzovej (predbežnej) právnej pomoci a upustiť od výsluchu podozrivej osoby, kým jej nebude poskytnutá právna pomoc ex offo alebo núdzová (predbežná) pomoc[?]

10.

V prípade kladnej odpovede na [deviatu otázku], majú sa článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 v spojení s odôvodneniami 19, 24 a 27 [smernice 2016/1919], v spojení s článkom 1 ods. 2 [tejto smernice] v súlade s výkladom podľa bodov 6, 7, 11 a 13 [odporúčania Komisie] vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladajú povinnosť jasne stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve dôvody a kritériá pre výnimky z okamžitého identifikovania a uznania zraniteľnosti podozrivej osoby v trestnom konaní a zabezpečiť, aby bola tejto podozrivej osobe poskytnutá právna pomoc alebo núdzová (predbežná) právna pomoc, a prípadné výnimky by mali byť primerané, časovo obmedzené a nemali by porušovať zásadu spravodlivého konania, a mali by mať formu procesného rozhodnutia, ktorým sa povoľuje dočasná výnimka, ktorá by v zásade mala oprávňovať účastníka konania na preskúmanie tohto rozhodnutia súdom[?]

c)

vykonania výsluchu podozrivého v prítomnosti obhajcu s audiovizuálnym záznamom samotného výsluchu;

d)

umožnenia obhajcovi oboznámiť so spisom konania a podať prípadné návrhy na vykonanie dôkazov zo strany zraniteľnej osoby a obhajcu ustanoveného ex offo alebo obhajcu zvoleného podozrivou osobou[?]

12.

Majú sa článok 4 [Charty] v spojení s článkom 6 ods. 1 a 2 ZEÚ a článkom 6 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 3 [EDĽP] v súvislosti s prezumpciou zraniteľnosti, ako sa uvádza v bode 7 [odporúčania Komisie], vykladať v tom zmysle, že výsluch podozrivej osoby policajtom alebo inou osobou oprávnenou vykonať vyšetrovací úkon v prostredí psychiatrickej nemocnice bez ohľadu na stav neistoty a za podmienok osobitne obmedzenej slobody prejavu a osobitnej duševnej zraniteľnosti a v neprítomnosti advokáta predstavuje neľudské zaobchádzanie a ako taký vo všeobecnosti diskvalifikuje takýto procesný úkon výsluchu z dôvodu porušenia základných práv Únie[?]

b)

pri vykonávaní vyšetrovacieho úkonu alebo obstarávaní dôkazov vyšetrovacími alebo inými príslušnými orgánmi v súlade s článkom 3 ods. 3 písm. c) [smernice 2013/48];

c)

bezodkladne po pozbavení osobnej slobody (čím sa rozumie aj pobyt v psychiatrickej nemocnici) a v prípade potreby je prokurátor povinný neprihliadať na príkazy nadriadených prokurátorov, ak je presvedčený, že ich splnenie by bolo na ujmu účinnej ochrany podozrivého, u ktorého platí prezumpcia zraniteľnosti, vrátane jeho práva na spravodlivý proces alebo iného práva, ktoré mu priznáva smernica 2016/1919 v spojení so smernicou 2013/48/EÚ[?]

15.

47

Vnútroštátny súd tiež navrhol, aby Súdny dvor o tejto veci rozhodol v skrátenom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Uznesením z 8. novembra 2023, Barało ( C‑530/23 , EU:C:2023:927 ), predseda Súdneho dvora po vypočutí sudkyne spravodajkyne a generálnej advokátky rozhodol o zamietnutí tohto návrhu.

O prejudiciálnych otázkach

48

Otázky položené vnútroštátnym súdom sa v podstate týkajú výkladu viacerých ustanovení smerníc 2013/48 a 2016/1919. Týmito otázkami sa vnútroštátny súd predovšetkým snaží zistiť rozsah práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc.

49

52

Týmito otázkami sa vnútroštátny súd dotýka viacerých oblastí, ktoré treba preskúmať postupne. V prvom rade ide o stanovenie pôsobnosti smerníc 2013/48 a 2016/1919, ako aj spôsobu ich súvzťažnosti. Ďalej treba posúdiť rozsah práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc. Na účely poskytnutia úplnej odpovede tomuto súdu treba napokon posúdiť dôsledky prípadného nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo smerníc 2013/48 a 2016/1919.

O pôsobnosti smerníc 2013/48 a 2016/1919, ako aj o ich súvzťažnosti

53

Z článku 1 ods. 2 smernice 2016/1919 výslovne vyplýva, že táto smernica dopĺňa smernicu 2013/48, keďže právo na právnu pomoc súvisí s výkonom práva na prístup k obhajcovi. Článok 2 ods. 1 písm. a) až c) smernice 2016/1919 navyše stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré majú právo na prístup k obhajcovi podľa smernice 2013/48 a ktoré sú buď pozbavené slobody, alebo sú povinné mať obhajcu v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom, alebo sú povinné alebo oprávnené zúčastniť sa na určitých opatreniach v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania.

54

Význam skorého poskytnutia právnej pomoci potvrdzuje odôvodnenie 24 uvedenej smernice. Vyplýva z neho, že dočasná účasť polície a prokuratúry v rámci konania o poskytnutí tejto pomoci by mala byť možná, pokiaľ je zrejmé, že táto účasť je v naliehavých situáciách nevyhnutná na včasné poskytnutie uvedenej pomoci.

58

Článkom 4 ods. 5 smernice 2016/1919 sa tak vykonáva cieľ sledovaný touto smernicou, ktorým je, ako sa uvádza v jej prvom odôvodnení, zabezpečiť účinnosť práva na prístup k obhajcovi stanoveného v smernici 2013/48 tak, že sa podozrivým a obvineným osobám v rámci trestného konania umožňuje využiť zastupovanie obhajcom, ktorého odmenu platia členské štáty.

59

Právo na prístup k obhajcovi je totiž základnou zásadou, ktorá musí umožniť podozrivým a obvineným osobám vykonávať svoje právo na obhajobu konkrétnym a účinným spôsobom. Z tohto dôvodu musia mať tieto podozrivé a obvinené osoby prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu a v každom prípade od okamihu, keď nastala prvá zo štyroch osobitných udalostí uvedených v článku 3 ods. 2 písm. a) až d) smernice 2013/48, medzi ktoré patrí vypočutie políciou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev, C‑15/24 PPU , EU:C:2024:399 , body 47 a 48 ). Z toho vyplýva, že na to, aby bola táto pomoc účinná, k samotnej právnej pomoci musí dôjsť v počiatočnom štádiu konania (pozri analogicky rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18 , EU:C:2019:765 , bod 50 ).

O rozsahu práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc

63

Je pravda, že odporúčanie Komisie, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd na podporu svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podnecuje členské štáty k tomu, aby stanovili takúto domnienku, najmä pokiaľ ide o osoby s duševnou poruchou, ktorá im bráni porozumieť konaniu a účinne sa na ňom zúčastniť.

64

Toto odporúčanie je však nezáväzným aktom, ktorý pre členské štáty nemôže byť zdrojom povinností. Platí to o to viac v kontexte minimálnej harmonizácie, keď zámer prijať záväzný text týkajúci sa osobitných záruk pre podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú zraniteľné, pripomenutý v odôvodnení 9 smernice 2013/48 a odôvodnení 4 smernice 2016/1919, normotvorca Únie nekonkretizoval.

65

V tejto súvislosti odôvodnenie 23 smernice 2016/1919 stanovuje, že členské štáty by mali dodržiavať Zásady a usmernenia Organizácie Spojených národov týkajúce sa prístupu k právnej pomoci v trestnoprávnych systémoch.

69

Z odôvodnenia 18 smernice 2016/1919 navyše vyplýva, že najmä vzhľadom na osobitné potreby zraniteľných osôb by žiadosť podozrivej alebo obvinenej osoby o právnu pomoc nemala predstavovať hmotnoprávnu podmienku na poskytnutie tejto pomoci.

70

Zdá sa teda, že normotvorca Únie bez toho, aby zaviedol domnienku zraniteľnosti podozrivých alebo obvinených osôb, nemal v úmysle podmieniť poskytnutie právnej pomoci žiadosťou osoby v zraniteľnej situácii.

71

Po tretie rozhodnutie členského štátu uplatniť v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2016/1919 kritérium zdrojov na určenie, či sa má právna pomoc priznať, nemôže oddialiť poskytnutie tejto pomoci zraniteľnej osobe. Ako sa totiž uvádza v odôvodnení 19 tejto smernice, príslušné orgány, ktoré nemôžu poskytnúť uvedenú pomoc dotknutej osobe pred jej výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo pred vykonaním osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, by mali poskytnúť núdzovú alebo predbežnú právnu pomoc pred takýmto výsluchom alebo pred vykonaním takýchto osobitných opatrení.

Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta na zlučiteľnosť týchto ustanovení s článkom 3 ods. 2 a 3 smernice 2013/48, ako aj s článkom 1 ods. 2, článkom 2 ods. 1 písm. b), článkom 4 ods. 5 a článkom 9 smernice 2016/1919. Tento súd sa navyše pýta, či sú vyšetrovacie orgány, súdy alebo akékoľvek iné štátne orgány povinné neuplatniť vnútroštátne ustanovenia nezlučiteľné s právom Únie a nahradiť ich ustanoveniami smerníc 2013/48 a 2016/1919, ktoré majú priamy účinok.

75

V tejto súvislosti v rámci rozdelenia právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy, ktoré je základom článku 267 ZFEÚ, neprináleží Súdnemu dvoru vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva alebo rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. februára 1977, Benedetti, 52/76 , EU:C:1977:16 , bod 25 ; z 21. januára 1993, Deutsche Shell, C‑188/91 , EU:C:1993:24 , bod 27 , a z 15. októbra 2024, KUBERA, C‑144/23 , EU:C:2024:881 , bod 53 ).

76

Je teda úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či sú uvedené ustanovenia vnútroštátneho práva zlučiteľné s právom Únie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby tomuto súdu poskytol určité užitočné usmernenia s ohľadom na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania [rozsudky z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím), C‑582/21 , EU:C:2024:282 , bod 64 , a z 15. októbra 2024, KUBERA, C‑144/23 , EU:C:2024:881 , bod 53 ].

77

80

Príslušné vnútroštátne orgány sú totiž povinné zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré priamo dotknutým fyzickým alebo právnickým osobám vyplývajú z ustanovenia práva Únie, v prípade ktorého je zrejmé, že z hľadiska svojho obsahu je bezpodmienečné a dostatočne presné [pozri analogicky rozsudky z 3. októbra 2019, Wasserleitungsverband Nördliches Burgenland a i., C‑197/18 , EU:C:2019:824 , bod 32 , ako aj z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20 , EU:C:2022:401 , bod 28 ].

81

Pokiaľ ide v druhom rade o priamy účinok ustanovení práva Únie uvedených v bode 74 tohto rozsudku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenie práva Únie je na jednej strane bezpodmienečné, ak povinnosť v ňom stanovená nezávisí od žiadnej podmienky a jeho vykonávanie a účinky nepodliehajú prijatiu žiadneho aktu inštitúcií Únie alebo členských štátov, okrem aktu, ktorým sa toto ustanovenie preberá do vnútroštátneho práva, a na druhej strane dostatočne presné na to, aby sa naň osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla odvolať a aby ho sudca mohol aplikovať, ak sa ním povinnosť ukladá jednoznačným spôsobom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. apríla 1968, Molkerei‑Zentrale Westfalen/Lippe, 28/67 , EU:C:1968:17 , s. 226; z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 18 , a z 1. augusta 2022, TL (Neprítomnosť tlmočníka a nepreloženie), C‑242/22 PPU , EU:C:2022:611 , bod 50 ].

83

85

Článok 3 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje základné zložky tohto práva na prístup k obhajcovi, takže má tiež priamy účinok, keďže bezpodmienečne a dostatočne presne stanovuje obsah minimálnej ochrany v prospech podozrivých alebo obvinených osôb.

86

Po druhé, aj článok 4 ods. 5 smernice 2016/1919 stanovuje jasne identifikovanú povinnosť, ktorej splnenie je vymedzené bezpodmienečne.

87

Podľa znenia tohto ustanovenia sa totiž právna pomoc musí podozrivým a obvineným osobám priznať bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom políciou alebo orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania podľa článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice.

91

Zo všetkých uvedených dôvodov vyplýva, že je úlohou vnútroštátneho súdu vykladať vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú uvedené najmä v bode 73 tohto rozsudku, v čo najväčšej možnej miere spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie, aby sa zabezpečila ich plná účinnosť. Ak sa takýto výklad nebude môcť vykonať, bude musieť z vlastnej iniciatívy rozhodnúť o neuplatnení vnútroštátnych ustanovení, pri ktorých je zrejmá ich nezlučiteľnosť s článkom 3 ods. 2 a 3 smernice 2013/48, ako aj článkom 4 ods. 5 a článkom 9 smernice 2016/1919, a uplatniť uvedené ustanovenia týchto smerníc, keďže povinnosti, ktoré stanovujú, sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov, medzi ktoré patria orgány presadzovania práva, ako sú polícia a prokuratúra.

Záver k prvej až desiatej, trinástej a štrnástej otázke

92

Za týchto podmienok treba chápať, že svojou druhou, desiatou, jedenástou a trinástou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 12 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby rozhodnutia týkajúce sa jednak preskúmania prípadnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby a jednak odmietnutia poskytnúť právnu pomoc zraniteľnej osobe a rozhodnutia vypočuť túto osobu v neprítomnosti obhajcu boli odôvodnené a mohli byť predmetom účinného opravného prostriedku. Tento súd sa navyše pýta, či sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci trestného konania neumožňuje súdu vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy založené na výpovediach zraniteľnej osoby počas výsluchu vedeného políciou alebo iným orgánom presadzovania práva v rozpore s právami stanovenými smernicami 2013/48 alebo 2016/1919.

95

V tejto súvislosti na úvod zo samotného znenia článku 12 ods. 1 smernice 2013/48 a článku 8 smernice 2016/1919 vyplýva, že podozrivé alebo obvinené osoby musia mať k dispozícii účinný opravný prostriedok v súlade s vnútroštátnym právom pre prípad porušenia práv stanovených v uvedených smerniciach.

96

Súdny dvor už rozhodol, že prvým z týchto ustanovení sa členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť rešpektovanie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, ktoré sú zakotvené v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty, a to tak, že stanovia účinný opravný prostriedok, ktorý každej podozrivej alebo obvinenej osobe umožní obrátiť sa na súd príslušný na preskúmanie toho, či nedošlo k porušeniu práv vyplývajúcich zo smernice 2013/48 [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Osobná prehliadka), C‑209/22 , EU:C:2023:634 , bod 51 ].

Ďalej treba spresniť, že články 47 a 48 Charty neukladajú členským štátom povinnosť vytvoriť samostatné opravné prostriedky, ktoré by podozrivé alebo obvinené osoby mohli využiť na účely ochrany práv, ktoré im uvedené smernice priznávajú. Podľa ustálenej judikatúry totiž právo Únie vrátane ustanovení Charty nemá za účinok uloženie povinnosti členským štátom zaviesť iné právne prostriedky nápravy, než sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, s výnimkou toho, že by zo systematiky dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje žiadny súdny prostriedok nápravy umožňujúci, hoci len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05 , EU:C:2007:163 , bod 71 ; z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20 , EU:C:2021:1037 , bod 62 , a zo 7. septembra 2023, Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Osobná prehliadka), C‑209/22 , EU:C:2023:634 , bod 54 ].

100

V tejto súvislosti treba dodať, že článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 stanovujú, že právo na konštatovanie prípadných porušení práv priznaných týmito smernicami sa priznáva v súlade s „vnútroštátnym právom“, pričom v článku 12 ods. 2 smernice 2013/48 sa spresňuje, že prípustnosť dôkazov naďalej spadá pod vnútroštátne pravidlá a systémy.

101

Uvedené ustanovenia teda neurčujú spôsob, akým má byť možné namietať porušenia týchto práv, ponechávajúc tak členským štátom určitú mieru voľnej úvahy na stanovenie osobitných postupov, ktoré sa uplatnia v tejto súvislosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Osobná prehliadka), C‑209/22 , EU:C:2023:634 , bod 52 ], s výhradou, ako to vyplýva z článku 12 ods. 2 smernice 2013/48, rešpektovania práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu.

105

Z judikatúry Súdneho dvora napokon vyplýva, že keď členské štáty vykonávajú smernice 2013/48 a 2016/1919, sú povinné zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich tak z práva na účinný prostriedok nápravy a z práva na spravodlivé prejednanie veci, ktoré sú zakotvené v článku 47 prvom a druhom odseku Charty, ako aj z práva na obhajobu zakotveného v jej článku 48 ods. 2 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2023, K. B. a F. S. (Skúmanie trestno‑právnych otázok ex offo), C‑660/21 , EU:C:2023:498 , bod 40 ].

106

Podľa ustálenej judikatúry je oznámenie dôvodov aspektom práva na účinný opravný prostriedok, keďže sa ním umožňuje zabezpečiť účinné súdne preskúmanie. S cieľom umožniť podozrivej alebo obvinenej osobe čo najlepšie brániť svoje práva, ktoré jej priznávajú tieto smernice, a rozhodnúť sa pri plnej znalosti veci, či je pre ňu užitočné využiť súdny prostriedok nápravy, je príslušný vnútroštátny orgán najmä povinný oznámiť jej dôvody svojho zamietavého stanoviska (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 1987, Heylens a i., 222/86 , EU:C:1987:442 , bod 15 , ako aj zo 17. marca 2011, Peñarroja Fa, C‑372/09 a C‑373/09 , EU:C:2011:156 , bod 63 ).

107

Vzhľadom na uvedené dôvody sa článok 12 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby rozhodnutia týkajúce sa jednak preskúmania prípadnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby a jednak odmietnutia poskytnúť právnu pomoc zraniteľnej osobe a rozhodnutia vypočuť túto osobu v neprítomnosti obhajcu boli odôvodnené a mohli byť predmetom účinného opravného prostriedku.

Z ustálenej judikatúry v tomto ohľade vyplýva, že nevyhnutnosť dospieť k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Tento súd musí navyše uviesť presné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby požiadal o výklad práva Únie, ako aj ku konštatovaniu, že považuje za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., C‑320/90 až C‑322/90 , EU:C:1993:26 , bod 6 ; z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C‑42/07 , EU:C:2009:519 , bod 40 , ako aj z 29. júla 2024, LivaNova, C‑713/22 , EU:C:2024:642 , bod 54 ).

111

Podľa článku 94 písm. a) a c) rokovacieho poriadku musí návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahovať najmä stručné zhrnutie relevantných skutočností alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého vychádzajú prejudiciálne otázky, ako aj uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, a súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spor vo veci samej.

112

V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadnu informáciu týkajúcu sa podmienok, za akých bol vykonaný výsluch K. P. v nemocničnom prostredí. Tento návrh neumožňuje ani pochopiť, v čom je odpoveď na dvanástu otázku nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť spor vo veci samej.

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že v rámci konania vo veci samej je predsúdne konanie ukončené. Za týchto podmienok otázka, či v rámci tohto štádia má prokurátor povinnosť ponechať vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom Únie, neuplatnené s cieľom zaručiť účinnosť práv týchto osôb, teda nesmeruje k tomu, aby sa poskytol výklad práva Únie na objektívne účely vyriešenia sporu vo veci samej, ale má všeobecnú a hypotetickú povahu.

116

Podľa ustálenej judikatúry je konanie, upravené článkom 267 ZFEÚ, nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú, pričom odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespočíva vo formulovaní poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam, ale v potrebe, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia, 244/80 , EU:C:1981:302 , bod 18 ; z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89 , EU:C:1990:360 , bod 33 ; z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 44 , ako aj z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby), C‑603/22 , EU:C:2024:685 , bod 75 ].

117

Za týchto podmienok je pätnásta otázka neprípustná.

O trovách

členské štáty majú povinnosť jednak dbať na to, aby sa zraniteľnosť obvinenej alebo podozrivej osoby identifikovala a uznala pred výsluchom tejto obvinenej alebo podozrivej osoby v rámci trestného konania alebo pred prijatím osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, a jednak zabezpečiť týmto osobám prístup k obhajcovi s využitím právnej pomoci na účely tohto konania bez zbytočného odkladu, najneskôr pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, na ktorom je uvedená obvinená alebo podozrivá osoba povinná alebo oprávnená zúčastniť sa.

2.

Článok 12 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

vyžadujú, aby rozhodnutia týkajúce sa jednak preskúmania prípadnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby a jednak odmietnutia poskytnúť právnu pomoc zraniteľnej osobe a rozhodnutia vypočuť túto osobu v neprítomnosti obhajcu boli odôvodnené a mohli byť predmetom účinného opravného prostriedku.

Naproti tomu tieto ustanovenia nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci trestného konania neumožňuje súdu vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy, ktoré sú založené na výpovediach zraniteľnej osoby počas výsluchu, ktorý bol vedený políciou alebo iným orgánom presadzovania práva v rozpore s právami stanovenými v smerniciach 2013/48 alebo 2016/1919, a to pod podmienkou, že v rámci trestného konania má tento súd možnosť jednak overiť, či boli tieto práva s ohľadom na článok 47 a článok 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie rešpektované, a jednak vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto porušenia vyplývajú, pokiaľ ide predovšetkým o dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto podmienok.