C-536/23
ECLI:EU:C:2025:293
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CJ0536
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023CJ0536
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 30. apríla 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 1215/2012 – Právomoc vo veciach poistenia – Článok 11 ods. 1 písm. b) – Článok 13 ods. 2 – Priama žaloba poškodeného proti poistiteľovi – Pojem ‚poškodený‘ – Úradník, ktorý bol obeťou dopravnej nehody – Mzda zachovaná počas jeho práceneschopnosti – Členský štát konajúci ako zamestnávateľ, na ktorého prešli práva tohto úradníka na náhradu škody – Právomoc súdu podľa miesta bydliska žalobcu – Miesto sídla správneho orgánu zamestnávajúceho uvedeného úradníka“
Vo veci C‑536/23,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I, Nemecko) z 18. júla 2023 a doručený Súdnemu dvoru 22. augusta 2023, ktorý súvisí s konaním:
Bundesrepublik Deutschland
proti
Mutua Madrileña Automovilista,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, sudcovia N. Jääskinen (spravodajca), A. Arabadžiev, M. Condinanzi a R. Frendo,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
Bundesrepublik Deutschland, v zastúpení: C. Strasser, Rechtsanwalt,
–
Mutua Madrileña Automovilista, v zastúpení: O. Riedmeyer, Rechtsanwalt,
–
španielska vláda, v zastúpení: A. Gavela Llopis a J. Ruiz Sánchez, splnomocnené zástupkyne,
–
Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a S. Van den Bogaert, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. januára 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ) v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia.
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) a spoločnosťou Mutua Madrileña Automovilista, španielskou poisťovňou, vo veci žaloby o náhradu škody, ktorú tento členský štát podal v súvislosti so mzdou, ktorú vyplácal jednej z jeho úradníčok počas jej práceneschopnosti v dôsledku nehody, na ktorej malo účasť vozidlo poistené v tejto spoločnosti.
Právny rámec
3
Odôvodnenia 15, 16, 18 a 34 nariadenia č. 1215/2012 znejú:
„(15)
Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
(16)
Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, [čo] nemohla rozumne predvídať. …
…
(18)
V oblasti poistenia, spotrebiteľských a pracovných zmlúv by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré lepšie chránia jeho záujmy než všeobecné normy.
…
(34)
Treba zaručiť kontinuitu medzi [Dohovorom z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 )] v znení neskorších dohovorov o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len ,Bruselský dohovor z roku 1968‘), nariadením [Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42)] a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu Bruselského dohovoru… a nariadení, ktoré ho nahradili, Súdnym dvorom Európskej únie.“
4
Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci ( acta iure imperii ).“
5
Kapitola II nariadenia č. 1215/2012, ktorá upravuje „právomoc“, obsahuje oddiel 1 s názvom „Všeobecné ustanovenia“, v ktorom sa nachádzajú články 4 až 6 tohto nariadenia.
6
Článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
7
Podľa článku 5 ods. 1 toho istého nariadenia:
„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“
8
Oddiel 3 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012 s názvom „Právomoc vo veciach poistenia“ obsahuje články 10 až 16 tohto nariadenia.
9
Článok 10 tohto nariadenia znie:
„Vo veciach poistenia sa právomoc určuje podľa tohto oddielu bez toho, aby bol dotknutý článok 6 a článok 7 bod 5.“
10
Článok 11 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Poistiteľa s bydliskom v členskom štáte možno žalovať:
a)
na súdoch členského štátu, na území ktorého má bydlisko;
b)
na území iného členského štátu, ak žalobu podal poistník, poistený alebo oprávnený z poistenia, na súdoch podľa miesta bydliska žalobcu, alebo
…“
11
Článok 13 ods. 2 toho istého nariadenia stanovuje:
„Články 10, 11 a 12 sa uplatnia na konania začaté poškodeným proti poistiteľovi, ak sú takéto priame žaloby prípustné.“
12
„Na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má:
a)
registrované sídlo;
b)
ústredie alebo
c)
hlavné miesto podnikateľskej činnosti.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
13
Dňa 8. marca 2020 bola úradníčka spolkového úradu, ktorá bola pridelená do kancelárie Deutsche Patent‑ und Markenamt (Nemecký úrad pre patenty a ochranné známky) v Mníchove (Nemecko) a ktorá má bydlisko v tomto meste, zranená pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v Španielsku. Vozidlo, ktoré sa zúčastnilo na tejto nehode, bolo poistené v rámci zodpovednosti za škodu v španielskej spoločnosti Mutua Madrileña Automovilista.
14
Počas obdobia, keď bola táto úradníčka pre svoje zranenia práceneschopná, jej zamestnávateľ, Spolková republika Nemecko, naďalej vyplácal mzdu. Listom z 25. januára 2021 tento zamestnávateľ požiadal o náhradu takto vyplatenej sumy od zástupcu povereného likvidáciou škodových udalostí, ktorého v Nemecku určila spoločnosť Mutua Madrileña Automovilista, pričom tento zástupca túto náhradu škody odmietol s odôvodnením, že nehodu údajne spôsobila dotknutá úradníčka.
15
Spolková republika Nemecko v postavení zamestnávateľa podala na Amtsgericht München (Okresný súd Mníchov, Nemecko) žalobu o náhradu škody, ktorou navrhla, aby bola spoločnosti Mutua Madrileña Automovilista uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu škody vyplývajúcej z vyplatenia mzdy, ktorú garantovala dotknutej úradníčke. Táto spoločnosť vzhľadom na to, že má sídlo v Španielsku, namietla nedostatok medzinárodnej právomoci súdu, na ktorý bola podaná žaloba. Okrem toho poprela dôvodnosť žaloby.
16
Rozsudkom zo 16. februára 2022 tento súd odmietol svoju medzinárodnú právomoc z dôvodu, že Spolková republika Nemecko nemôže využiť osobitné pravidlá právomoci vo veciach poistenia stanovené v článku 11 ods. 1 písm. b) a článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012. Po posúdení potreby ochrany podľa kategórií subjektov práva totiž uvedený súd usúdil, že zamestnávateľ, ktorý má postavenie štátu, najmä ak navyše plní úlohu inštitúcie sociálneho zabezpečenia, sa nemôže odvolávať na tieto pravidlá, ktoré sa vzhľadom na to, že sú výnimkami, majú vykladať reštriktívne.
17
Spolková republika Nemecko podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I, Nemecko) – vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania –, ktorý si kladie otázku, či súd rozhodujúci v prvom stupni oprávnene odmietol svoju právomoc vzhľadom na tieto ustanovenia nariadenia č. 1215/2012.
18
V tejto súvislosti Spolková republika Nemecko tvrdí, že prostredníctvom zákonného prechodu práv vyplývajúceho zo zachovania mzdy vyplácanej zranenej úradníčke, ktorú zamestnáva, počas jej práceneschopnosti, nadobudla právo na náhradu škody, ktoré má táto úradníčka voči poistiteľovi vozidla zúčastneného na nehode, ktorej bola obeťou. V tomto postavení sa podľa nej môže rovnako ako dotknutá zamestnankyňa domáhať právomoci súdov členského štátu, v ktorom má poškodený bydlisko. Uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora v tejto oblasti vyplýva, že nie je potrebné vykonať individuálne posúdenie a uplatniť kritérium týkajúce sa slabšieho postavenia žalobcu. V záujme zabezpečenia predvídateľnosti právomoci by naopak mal mať každý postupník konajúci na základe takejto právnej subrogácie, a nie ako inštitúcia sociálneho zabezpečenia alebo poistiteľ, možnosť obrátiť sa na tieto súdy v postavení poškodeného.
19
Mutua Madrileña Automovilista naproti tomu tvrdí, že z cieľa ochrany sledovaného článkom 11 ods. 1 písm. b) a článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že iba v prospech žalobcu, ktorý sa nachádza v slabšom postavení vo vzťahu k poistiteľovi žalovanému na súde, sa môžu uplatniť tieto ustanovenia na to, aby sa vyhol zásadnej právomoci súdov členského štátu podľa bydliska žalovaného. Súdny dvor tak už podľa nej odmietol túto možnosť tak inštitúcii sociálneho zabezpečenia, ako aj podnikateľským subjektom v odvetví poisťovníctva. To isté by malo platiť, pokiaľ je žalobcom štát, najmä ak tento štát poskytuje dávky, ktoré svojou povahou zodpovedajú dávkam sociálneho zabezpečenia, čo je prípad Spolkovej republiky Nemecko.
20
Podľa vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, účastníci konania vo veci samej nespochybňujú, že Spolková republika Nemecko má v úmysle podať v súlade s uplatniteľnými ustanoveniami španielskeho práva priamu žalobu proti spoločnosti Mutua Madrileña Automovilista ako poistiteľovi vozidla zúčastneného na nehode, počas ktorej bola dotknutá úradníčka zranená. Je tiež nesporné, že tento členský štát sa obrátil na súd z dôvodu zákonného prechodu práv vyplývajúceho z ustanovení nemeckého práva, podľa ktorých v prípade zranenia úradníka prechádza na zamestnávateľa, ktorý mu vyplatil mzdu počas jeho práceneschopnosti spôsobenej týmito zraneniami, právo na náhradu škody, ktoré zákon priznáva tomuto úradníkovi voči tretej osobe.
21
Vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora a nemeckej judikatúry si vnútroštátny súd kladie otázku, či sa členský štát, ktorý ako zamestnávateľ podáva priamu žalobu proti poistiteľovi na základe zákonného prechodu práv úradníka zraneného pri nehode na náhradu škody, môže odvolávať na osobitné pravidlá právomoci vo veciach poistenia, ktoré sú v prospech „poškodeného“ stanovené v článku 11 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 s prihliadnutím na odôvodnenia 15 a 18 tohto nariadenia. Tento súd zdôrazňuje odchylnú povahu týchto osobitných pravidiel právomoci a skutočnosť, že takýto žalobca je subjektom medzinárodného práva verejného.
22
Za týchto okolností Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 13 ods. 2 nariadenia [č. 1215/2012] v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) [tohto] nariadenia vykladať v tom zmysle, že aj členský štát Európskej únie, ktorý v postavení zamestnávateľa pokračoval vo vyplácaní mzdy svojmu úradníkovi, ktorý bol v dôsledku dopravnej nehody (dočasne) práceneschopný, a prešli naňho práva, ktoré tomuto zamestnancovi prináležia voči spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, v ktorej je poistená zodpovednosť za prevádzku motorového vozidla zúčastneného na tejto nehode, môže sám osebe ako ‚poškodený‘ v zmysle [prvého] uvedeného ustanovenia podať žalobu proti poisťovni na súde v mieste bydliska práceneschopného úradníka, ak je taká priama žaloba prípustná?“
O prejudiciálnej otázke
23
Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že členský štát konajúci v postavení zamestnávateľa, na ktorého prešli práva úradníka zraneného pri dopravnej nehode a ktorý zachoval mzdu tomuto úradníkovi počas jeho práceneschopnosti, môže ako „poškodený“ v zmysle tohto článku 13 ods. 2 podať proti spoločnosti, ktorá poisťuje zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z prevádzky vozidla zúčastneného na tejto nehode, žalobu na súde podľa bydliska tohto úradníka, ak je možná priama žaloba.
24
Na úvod treba zdôrazniť, že výklad podaný Súdnym dvorom, pokiaľ ide o ustanovenia Bruselského dohovoru a ustanovenia nariadenia č. 44/2001, platí aj vo vzťahu k ustanoveniam nariadenia č. 1215/2012, ako to vyplýva z jeho odôvodnenia 34, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“. V prejednávanej veci je to tak v prípade na jednej strane článku 8 prvého odseku bodu 2 Bruselského dohovoru, článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 a článku 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012, ako aj na druhej strane článku 10 ods. 2 Bruselského dohovoru, článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 a článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. januára 2018, Hofsoe, C‑106/17 , EU:C:2018:50 , bod 36 , a z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20 , EU:C:2022:514 , body 20 až 24 a 30 ).
25
Pokiaľ ide o položenú otázku, treba v prvom rade pripomenúť, že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s jeho odôvodneniami 15 a 16 stanovuje všeobecné pravidlo právomoci, podľa ktorého osoby s bydliskom na území členského štátu musia byť žalované na súdoch tohto štátu, s výnimkou niekoľkých prípadov vymedzených týmto nariadením.
26
Článok 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 tak stanovuje, že odchylne od tohto všeobecného pravidla možno osoby s bydliskom na území členského štátu žalovať na súdoch iného členského štátu na základe pravidiel upravených v oddieloch 2 až 7 kapitoly II tohto nariadenia. Konkrétne oddiel 3 tejto kapitoly II obsahuje pravidlá osobitnej právomoci vo veciach poistenia, ktoré sú obsiahnuté v článkoch 10 až 16 uvedeného nariadenia a predstavujú autonómny systém rozdelenia súdnej právomoci v tejto oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20 , EU:C:2022:514 , body 44 a 45 , ako aj citovanú judikatúru).
27
Z odôvodnenia 18 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že pre žaloby vo veciach poistenia je charakteristická určitá nerovnováha medzi účastníkmi konania, ktorú majú ustanovenia oddielu 3 kapitoly II tohto nariadenia napraviť tým, že v prospech slabšieho účastníka konania sa uplatnia normy právomoci, ktoré lepšie chránia jeho záujmy než všeobecné normy. Cieľom týchto ustanovení je teda zaručiť, aby tento účastník konania mohol žalovať silnejšieho účastníka konania na súde členského štátu, ktorý je ľahko dostupný [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2023, A1 a A2 (Poistenie rekreačného plavidla), C‑352/21 , EU:C:2023:344 , body 48 a 49 , ako aj citovanú judikatúru].
28
Konkrétne článok 11 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 stanovuje, že poistiteľa s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch tohto štátu. Článok 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia dodáva, že takéhoto poistiteľa možno žalovať aj v inom členskom štáte, konkrétnejšie na súdoch podľa miesta bydliska žalobcu v prípadoch, keď žalobu podal poistník, poistený alebo oprávnený z poistenia. Podľa článku 13 ods. 2 uvedeného nariadenia sa ustanovenia jeho článku 11 uplatnia na konania začaté poškodeným proti poistiteľovi, ak je takáto žaloba možná.
29
V druhom rade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pravidlá právomoci, ktoré sa odchyľujú od všeobecného pravidla právomoci súdu podľa bydliska žalovaného, treba vykladať reštriktívne, čo vylučuje, aby prekročili rámec predpokladov výslovne uvedených v nariadení č. 1215/2012, najmä pokiaľ ide o právomoc súdu podľa miesta bydliska žalobcu, ako je upravená v článku 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20 , EU:C:2022:514 , body 46 a 47 , ako aj citovanú judikatúru).
30
Súdny dvor tiež rozhodol, že cieľ ochrany sledovaný pravidlami osobitnej právomoci obsiahnutými v oddiele 3 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, ako aj predtým pravidlami obsiahnutými v oddiele 3 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, znamená, že uplatnenie týchto pravidiel sa nemôže rozšíriť na osoby, voči ktorým táto ochrana nie je odôvodnená [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. septembra 2009, Vorarlberger Gebietskrankenkasse, C‑347/08 , EU:C:2009:561 , body 40 a 41 , ako aj z 21. októbra 2021, T. B. a D. (Právomoc vo veciach poistenia), C‑393/20 , EU:C:2021:871 , bod 32 , ako aj citovanú judikatúru].
31
Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že tak článok 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 v spojení s článkom 9 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia, ako aj článok 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s jeho článkom 11 ods. 1 písm. b) sa majú vykladať v tom zmysle, že osobitné pravidlá právomoci vo veciach poistenia sa uplatňujú v prospech osôb, ktorým vznikla ujma, bez toho, aby sa okruh týchto osôb obmedzil na osoby, ktorým vznikla táto ujma priamo (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o prvé z týchto nariadení, rozsudok z 20. júla 2017, MMA IARD, C‑340/16 , EU:C:2017:576 , bod 33 , a pokiaľ ide o druhé z nich, rozsudok z 31. januára 2018, Hofsoe, C‑106/17 , EU:C:2018:50 , bod 37 ).
32
Na normy právomoci upravené v ustanoveniach článku 13 ods. 2 v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012 sa tak s cieľom podať žalobu proti poistiteľovi na inom súde, než je súd podľa jeho bydliska, môžu odvolávať aj určité kategórie osôb, na ktoré prešli práva osoby priamo poškodenej ujmou, ak tieto osoby možno kvalifikovať ako „poškodených“ v zmysle tohto článku 13 ods. 2.
33
Súdny dvor však spresnil, že na to, aby sa na osobu, ktorá podala žalobu proti dotknutému poistiteľovi, mohol vzťahovať pojem „poškodený“ v zmysle článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, nie je potrebné vykonať individuálne posúdenie otázky, či ju možno považovať za „slabšieho účastníka“ konania. Ako už totiž Súdny dvor zdôraznil, takéto posúdenie by vytváralo riziko právnej neistoty a bolo by v rozpore s cieľom nariadenia č. 1215/2012 uvedeným v jeho odôvodnení 15, podľa ktorého normy právomoci musia byť vysoko predvídateľné [pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. júla 2017, MMA IARD, C‑340/16 , EU:C:2017:576 , bod 34 , ako aj z 21. októbra 2021, T. B. a D. (Právomoc vo veciach poistenia), C‑393/20 , EU:C:2021:871 , bod 40 , ako aj citovanú judikatúru].
34
V takto vymedzenom rámci Súdny dvor konštatoval, že nie je odôvodnená žiadna osobitná ochrana, pokiaľ ide o vzťahy medzi podnikateľskými subjektmi v odvetví poisťovníctva, z ktorých u žiadneho nemožno predpokladať, že sa nachádza v slabšom postavení vo vzťahu k druhému, a vylúčil uplatnenie článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia v prípadoch, keď je postupníkom práv priamo poškodeného takýto podnikateľský subjekt (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. januára 2018, Hofsoe, C‑106/17 , EU:C:2018:50 , body 41 až 43 a 47 , ako aj citovanú judikatúru, a z 20. mája 2021, CNP, C‑913/19 , EU:C:2021:399 , body 40 až 43 ).
35
Súdny dvor rovnako vylúčil uplatnenie článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 v spojení s jeho článkom 9 ods. 1 písm. b), ktorý zodpovedá týmto ustanoveniam nariadenia č. 1215/2012, v prípadoch, keď je postupníkom práv priamo poškodeného inštitúcia sociálneho zabezpečenia konajúca s cieľom náhrady plnení poskytnutých jej poistencovi poškodenému pri dopravnej nehode (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2009, Vorarlberger Gebietskrankenkasse, C‑347/08 , EU:C:2009:561 , body 33 , 42 , 43 a 47 ).
36
Pokiaľ ide o tieto ustanovenia nariadenia č. 44/2001, Súdny dvor naopak rozhodol, že zamestnávateľ, na ktorého prešli práva jeho zamestnanca na základe vyplácania mzdy tomuto zamestnancovi počas práceneschopnosti a ktorý iba v tomto postavení podal žalobu z dôvodu ním utrpenej škody, sa môže považovať za slabšieho účastníka konania, ako je poistiteľ, ktorého žaloval (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júla 2017, MMA IARD, C‑340/16 , EU:C:2017:576 , bod 36 ).
37
Dospel teda k záveru, že na základe článku 11 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 sa zamestnávatelia, na ktorých prešli práva ich zamestnancov na náhradu škody, môžu ako osoby, ktorým vznikla škoda, dovolávať osobitných noriem súdnej právomoci uvedených v článkoch 8 až 10 tohto nariadenia, bez ohľadu na svoju veľkosť a právnu formu (rozsudok z 20. júla 2017, MMA IARD, C‑340/16 , EU:C:2017:576 , bod 35 ).
38
V prejednávanej veci chce vnútroštátny súd určiť, či z tejto judikatúry vyplýva, že samotnému členskému štátu konajúcemu ako zamestnávateľ, na ktorého prešli práva na náhradu škody patriace priamo poškodenému úradníkovi zranenému pri nehode s účasťou poisteného vozidla, treba priznať postavenie „poškodeného“ v zmysle článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 z dôvodu, že zachoval mzdu tohto úradníka počas jeho práceneschopnosti, a tak má takýto štát, ktorý je zamestnávateľom, možnosť podať na základe článku 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia proti dotknutému poistiteľovi žalobu na súde podľa miesta bydliska žalobcu, ak je takáto priama žaloba možná.
39
Ako pritom uviedol generálny advokát v bodoch 50 až 55 svojich návrhov, situácia skúmaná Súdnym dvorom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 20. júla 2017, MMA IARD ( C‑340/16 , EU:C:2017:576 ), je analogická so situáciou, o ktorú ide vo veci samej. Tento rozsudok bol totiž vydaný v kontexte žaloby podanej subjektom verejného práva, ktorý konal v postavení zamestnávateľa, rovnako ako členský štát, ktorý je žalobcom v tomto spore vo veci samej. Okrem toho na tento subjekt prešli práva jedného z jeho zamestnancov na náhradu škody za skutkových okolností podobných okolnostiam, ktoré viedli k tomuto sporu, keďže tiež išlo o žalobu o náhradu škody založenú na mzde zachovanej zamestnancovi, v tomto prípade úradníkovi, ktorý bol zranený pri dopravnej nehode. Úvahy, ku ktorým dospel Súdny dvor v tomto rozsudku, sú preto uplatniteľné aj v prejednávanej veci.
40
Táto analógia platí o to viac, že členský štát, ktorý koná na účely náhrady škody nie ako subjekt medzinárodného práva verejného, ale len v postavení zamestnávateľa, na ktorého prešli práva jedného z jeho zamestnancov, či už ide alebo nejde o úradníka, podlieha rovnakým hmotnoprávnym a procesnoprávnym pravidlám ako súkromnoprávny subjekt.
41
Vzhľadom na vecnú pôsobnosť nariadenia č. 1215/2012, ako je vymedzená v jeho článku 1 ods. 1, sa okrem toho na to, aby sa členský štát mohol odvolávať na normy právomoci stanovené týmto nariadením, musí spor hypoteticky týkať „občianskych a obchodných vecí“ v zmysle tohto ustanovenia, čo okrem iného vylučuje uplatnenie právomocí verejnej moci, a teda výkon právomocí, ktoré presahujú rámec všeobecných právnych pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, Mahá, C‑494/23 , EU:C:2024:848 , body 30 až 32 ).
42
Preto treba článok 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľ, ktorý zachoval mzdu svojho zamestnanca neprítomného v práci v dôsledku dopravnej nehody a na ktorého prešli práva tohto zamestnanca voči poistiteľovi vozidla zúčastneného na tejto nehode, sa má považovať za „poškodeného“ v zmysle tohto článku 13 ods. 2, a to aj v prípade, že tak ako v prejednávanej veci je žalobcom členský štát konajúci v postavení zamestnávateľa.
43
V tomto kontexte je irelevantná okolnosť uvádzaná žalovanou vo veci samej, že takýto členský štát navyše vykonáva úlohy inštitúcie sociálneho zabezpečenia, keďže výklad požadovaný vnútroštátnym súdom sa výslovne týka len predpokladu, že dotknutý členský štát podá svoju žalobu o náhradu škody len v postavení zamestnávateľa, na ktorého prešli práva jeho zamestnanca na náhradu škody, a nie v postavení inštitúcie sociálneho zabezpečenia.
44
V treťom rade treba uviesť, že vzhľadom na znenie položenej otázky vnútroštátny súd zrejme usudzuje, že článok 13 ods. 2 v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012 stanovuje, že v prípade, že žalobca, ktorý podal proti poistiteľovi žalobu, je členským štátom konajúcim v postavení zamestnávateľa, na ktorého prešli práva jeho priamo poškodeného zamestnanca, je miestne príslušným súdom súd podľa bydliska tohto zamestnanca.
45
S týmto tvrdením však nemožno súhlasiť. Po prvé treba pripomenúť, že článok 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012 tým, že stanovuje „súdy podľa miesta bydliska žalobcu“, určuje priamo konkrétny súd v členskom štáte bez toho, aby odkazoval na pravidlá rozdelenia miestnej príslušnosti účinné v tomto členskom štáte, a teda toto ustanovenie, ak sa uplatňuje, určuje tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť takto určeného súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20 , EU:C:2022:514 , body 38 a 57 ).
46
Po druhé z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zamestnávateľovi, na ktorého prešli práva jeho zamestnanca z dôvodu, že zaplatil tomuto zamestnancovi mzdu, vznikla vlastná škoda, a je teda sám osebe „poškodeným“ v zmysle článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, a tak možno v prospech takéhoto zamestnávateľa uplatniť možnosť, aby podal svoju žalobu proti poistiteľovi na súde podľa miesta svojho bydliska, stanovenú v článku 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2007, FBTO Schadeverzekeringen, C‑463/06 , EU:C:2007:792 , bod 31 , ako aj z 20. júla 2017, MMA IARD, C‑340/16 , EU:C:2017:576 , body 35 až 37 a 39 ).
47
Napokon, keďže tento zamestnávateľ, na ktorého prešli práva, je jediným, kto sa môže domáhať práv na náhradu škody vyplývajúcich z prechodu práv, nie je potrebné na zamedzenie riziku znásobenia počtu súdov vyžadovať, aby podal žalobu na súd podľa bydliska svojho zamestnanca. V súlade s konštatovaním uvedeným v bode 42 tohto rozsudku tieto úvahy platia aj v prípade, keď je ako v prejednávanej veci uvedeným zamestnávateľom, na ktorého prešli práva, členský štát.
48
Po tretie, pokiaľ ide konkrétne o určenie miesta, kde má takýto zamestnávateľ, na ktorého prešli práva, bydlisko, ak je týmto zamestnávateľom členský štát, treba pripomenúť, že z článku 63 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že na účely uplatnenia tohto nariadenia majú právnické osoby bydlisko v mieste, kde majú svoje registrované sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti. V takejto situácii treba definovať miesto, kde má takýto členský štát – zamestnávateľ bydlisko, ako miesto sídla správneho subjektu, ktorý zamestnáva dotknutého úradníka a ktorému v praxi vznikla ujma spojená s jeho neprítomnosťou počas jeho práceneschopnosti. Tento výklad, keďže zabezpečuje úzku väzbu medzi súdom, ktorý má právomoc, a sporom, je v súlade s cieľmi predvídateľnosti pravidiel právomoci, riadneho výkonu spravodlivosti a právnej istoty, ktoré vyplývajú z odôvodnení 15 a 16 uvedeného nariadenia.
49
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 13 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát konajúci ako zamestnávateľ, na ktorého prešli práva úradníka zraneného pri dopravnej nehode a ktorý zachoval mzdu tomuto úradníkovi počas jeho práceneschopnosti, môže v postavení „poškodeného“ v zmysle tohto článku 13 ods. 2 podať proti spoločnosti, ktorá poisťuje zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z prevádzky vozidla zúčastneného na tejto nehode, žalobu nie na súde podľa bydliska tohto úradníka, ale na súde podľa sídla správneho subjektu, ktorý zamestnáva uvedeného úradníka, ak je možná priama žaloba.
O trovách
50
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
Článok 13 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v spojení s článkom 11 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia
sa má vykladať v tom zmysle, že:
členský štát konajúci ako zamestnávateľ, na ktorého prešli práva úradníka zraneného pri dopravnej nehode a ktorý zachoval mzdu tomuto úradníkovi počas jeho práceneschopnosti, môže v postavení „poškodeného“ v zmysle tohto článku 13 ods. 2 podať proti spoločnosti, ktorá poisťuje zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z prevádzky vozidla zúčastneného na tejto nehode, žalobu nie na súde podľa bydliska tohto úradníka, ale na súde podľa sídla správneho subjektu, ktorý zamestnáva uvedeného úradníka, ak je možná priama žaloba.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: nemčina.