C-537/23

Società Italiana Lastre SpA (SIL)

proti

Agora SARL,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu predsedu prvej komory, sudcovia A. Kumin (spravodajca) a A. Arabadžiev,

generálny advokát: A. M. Collins,

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard a B. Dourthe, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

Právny rámec

Medzinárodné právo

Haagsky dohovor z 30. júna 2005 o dohodách o voľbe súdu

3

Článok 5 ods. 1 Haagskeho dohovoru z 30. júna 2005 o dohodách o voľbe súdu, podpísaného 1. apríla 2009, ktorého uzavretie bolo v mene Európskej únie schválené rozhodnutím Rady 2014/887/EÚ zo 4. decembra 2014 ( Ú. v. EÚ L 353, 2014, s. 5 ), stanovuje:

„Súd alebo súdy zmluvného štátu určené v dohode o výlučnej právomoci súdu majú právomoc rozhodovať spory, na ktoré sa vzťahuje dohoda, pokiaľ na základe právnych predpisov tohto štátu dohoda nie je neplatná.“

5

Hlava II tohto dohovoru, nazvaná „Právomoc“, obsahuje okrem iného oddiely 1 a 2, ktoré obsahujú normy všeobecnej právomoci a normy osobitnej právomoci.

6

Článok 23 ods. 1 uvedeného dohovoru stanovuje:

„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v štáte viazanom týmto dohovorom, dohodli, že súd alebo súdy štátu viazaného týmto dohovorom majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

a)

Bruselský dohovor

7

Článok 17 Dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach z 27. septembra 1968 [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), zmeneného následnými dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), stanovoval:

„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v štáte viazanom týmto dohovorom, dohodli, že súd alebo súdy štátu viazaného týmto dohovorom majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má výlučnú právomoc tento súd alebo tieto súdy. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

a)

písomná alebo písomne potvrdená,

…

Ak sa dohoda o voľbe právomoci uzavrela len v prospech jedného z účastníkov, tento účastník si zachováva právo podať žalobu na inom súde, ktorý má právomoc podľa ustanovení tohto dohovoru.

… [ neoficiálny preklad ]“

Nariadenie Brusel I

8

Článok 23 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42, ďalej len „nariadenie Brusel I“) v odseku 1 stanovoval:

v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.“

Nariadenie Brusel Ia

9

Odôvodnenia 4, 6, 15, 16 a 18 až 20 nariadenia Brusel Ia znejú:

„(4)

… Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.

(16)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím [ktorého právomoc – neoficiálny preklad ] nemohla rozumne predvídať. …

…

(18)

V oblasti poistenia, spotrebiteľských a pracovných zmlúv by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré lepšie chránia jeho záujmy než všeobecné normy.

(19)

2. Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

a)

osobný stav a právnu spôsobilosť fyzických osôb, majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku alebo zo vzťahu, ktorý má podľa rozhodného práva porovnateľné účinky ako manželský zväzok;

b)

konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania;

c)

dedenie zo závetu a zo zákona vrátane vyživovacej povinnosti z dôvodu smrti.“

11

Kapitola II uvedeného nariadenia, nazvaná „Právomoc“, obsahuje okrem iného oddiely 1 až 5 a 7 tohto nariadenia, ktoré sú nazvané „Všeobecné ustanovenia“, „Osobitná právomoc“, „Právomoc vo veciach poistenia“, „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“, „Právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv“ a „Voľba právomoci“.

12

V článku 15 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v kapitole II oddiele 3, sa uvádza:

„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

…

2.

ktorá umožňuje spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, než tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele,…

…“

14

Podľa článku 25 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v kapitole II oddiele 7:

„1. Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

a)

písomná, alebo písomne potvrdená;

b)

vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo

16

Na účely zhotovenia diela objednaného dvomi fyzickými osobami ako objednávateľmi uzavrela Agora so spoločnosťou SIL zmluvu o dodávke obkladových panelov.

17

Táto dodávateľská zmluva obsahovala dohodu o voľbe právomoci (ďalej len „predmetná dohoda o voľbe právomoci“), v ktorej sa stanovovalo, že „každý spor, ktorý vznikne z tejto zmluvy alebo ktorý s ňou súvisí, patrí do právomoci súdu v Brescii [(Taliansko)], pričom [SIL] si vyhradzuje možnosť konať voči kupujúcemu

18

Po tom, čo objednávatelia zistili nezrovnalosti pri zhotovení predmetného diela, podali v novembri 2019 a januári 2020 žalobu o určenie zodpovednosti a o náhradu škody na Tribunal de grande instance de Rennes (Súd prvej inštancie Rennes, Francúzsko) okrem iného proti spoločnostiam Agora a SIL.

22

Proti tomuto rozsudku podala SIL kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. SIL tvrdí, že Cour d’appel de Rennes (Odvolací súd Rennes) porušil článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, keďže platnosť dohody o voľbe právomoci by sa mala posudzovať podľa práva členského štátu, ktorého súdy sú určené na základe tejto dohody, a teda v predmetnom prípade podľa talianskeho práva, a nie podľa francúzskeho práva.

23

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd zamýšľa nad presným rozsahom článku 25 ods. 1 prvej vety nariadenia Brusel Ia, pokiaľ ide o to, že v tomto ustanovení sa v podstate stanovuje, že dohoda o voľbe právomoci musí v zásade vyvolávať účinky, pokiaľ „nie je podľa právneho poriadku [členského štátu, ktorého súdy boli touto dohodou určené,] vecne neplatná“.

24

V prejednávanej veci vzniká v prvom rade otázka, či sa platnosť dohody o voľbe právomoci, spochybnená z dôvodu jej údajnej neurčitosti alebo nevyváženosti, musí preskúmať z hľadiska autonómnych kritérií založených na článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ako aj z hľadiska cieľov predvídateľnosti a právnej istoty, ktoré sleduje toto nariadenie, alebo či sa toto preskúmanie musí vykonať z hľadiska kritérií týkajúcich sa dôvodov „vecnej neplatnosti“ takejto dohody, čo by malo za dôsledok to, že by sa táto platnosť mala v súlade s týmto článkom 25 ods. 1 prvou vetou posudzovať podľa práva členského štátu súdu určeného touto dohodou. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta predovšetkým na to, či sa má pojem „vecná neplatnosť“ vykladať reštriktívne v tom zmysle, že tieto dôvody neplatnosti sa obmedzujú na podvod, omyl, lesť, násilie a nespôsobilosť.

„1.

Ak v prípade asymetrickej doložky o voľbe právomoci, ktorá ponúka iba jednej zo zmluvných strán možnosť zvoliť si iný súd podľa svojho výberu, ktorý má právomoc podľa pravidiel všeobecného práva, než je súd, ktorý je uvedený v tejto doložke, druhý účastník zmluvy tvrdí, že táto doložka je protiprávna z dôvodu svojej neurčitosti a/alebo svojej nevyváženosti, má sa o tejto otázke rozhodnúť so zreteľom na autonómne pravidlá vyplývajúce z článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia a cieľ predvídateľnosti a právnej istoty sledovaný týmto nariadením, alebo o nej treba rozhodnúť podľa práva členského štátu určeného doložkou[?] Inak povedané, patrí táto otázka v zmysle tohto článku do rámca posudzovania vecnej platnosti doložky? Treba sa naopak domnievať, že podmienky vecnej platnosti doložky sa vykladajú reštriktívne a týkajú sa iba hmotnoprávnych dôvodov neplatnosti, a hlavne podvodu, omylu, ľsti, násilia a nespôsobilosti?

2.

Ak o otázke neurčitosti alebo nevyváženosti doložky treba rozhodnúť so zreteľom na autonómne pravidlá, má sa článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia vykladať v tom zmysle, že doložka, ktorá povoľuje jednému účastníkovi zmluvy podať návrh iba na jeden súd, zatiaľ čo druhému účastníkovi zmluvy umožňuje, aby okrem tohto súdu podal návrh na akýkoľvek iný súd, ktorý má právomoc podľa všeobecného práva, sa musí uplatniť alebo nie?

3.

Ak asymetria doložky patrí do rámca posudzovania podmienky vecnej platnosti, ako treba vykladať toto ustanovenie a predovšetkým odkaz na právo štátu určeného súdu v prípade, keď je doložkou určených viac súdov alebo keď doložka určuje jeden súd, pričom však jednej zo zmluvných strán ponecháva možnosť zvoliť si iný súd, a keď táto voľba ešte nebola vykonaná ku dňu podania návrhu na súd:

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

28

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia vykladať v tom zmysle, že v rámci posudzovania platnosti dohody o voľbe právomoci sa výhrady založené na údajnej neurčitosti alebo nevyváženosti tejto dohody musia preskúmať z hľadiska kritérií týkajúcich sa dôvodov „vecnej neplatnosti“ tejto dohody, ktoré sú vymedzené v práve členských štátov v súlade s týmto ustanovením, alebo či sa preskúmanie týchto výhrad musí vykonať z hľadiska autonómnych kritérií, ktoré vyplývajú z tohto článku.

29

Podľa článku 25 ods. 1 prvej vety nariadenia Brusel Ia „ak sa účastníci zmluvy… dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná“.

33

Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 25 ods. 1 prvá veta nariadenia Brusel Ia, treba konštatovať, že odôvodnenie 20 tohto nariadenia je sformulované analogicky s týmto ustanovením, pretože sa v ňom uvádza, že „ak je spornou otázka, či je dohoda o voľbe súdu v prospech súdu alebo súdov členského štátu vecne neplatná, o tejto otázke by sa malo rozhodnúť v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v dohode“.

34

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa ustanovenia článku 25 nariadenia Brusel Ia vzhľadom na to, že predstavujú výnimku tak z pravidla zakotveného v článku 4 tohto nariadenia, podľa ktorého sa právomoc určuje na základe všeobecnej zásady súdu členského štátu, v ktorom má bydlisko žalovaný, ako aj z pravidla, podľa ktorého sa osobitná právomoc určuje v súlade s článkami 7 až 9 uvedeného nariadenia, majú vykladať reštriktívne, pokiaľ ide o podmienky v nich stanovené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2018, Saey Home & Garden, C‑64/17 , EU:C:2018:173 , bod 24 ).

35

Treba pritom uviesť, že okrem odkazu na pojem „vecná neplatnosť“ sa v článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia uvádzajú podmienky platnosti, ktoré sú špecifické pre dohody o voľbe právomoci, tak z hmotnoprávneho hľadiska, t. j. že „účastníci zmluvy [sa] dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom“, ako aj z formálneho hľadiska.

39

Súdny dvor pritom opakovane rozhodol, že na účely presadzovania týchto cieľov, predovšetkým cieľa týkajúceho sa právnej istoty, treba posilniť právnu ochranu osôb usadených v Únii tým, že sa žalobcovi umožní ľahko určiť súd, na ktorý sa môže obrátiť, a žalovanému rozumne predvídať, na ktorom súde môže byť žalovaný. V tomto kontexte cieľ právnej istoty vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, mohol jednoducho rozhodnúť o svojej vlastnej právomoci bez toho, aby bol povinný preskúmať vec samu [rozsudok z 29. júla 2024, FTI Touristik (Medzinárodný prvok), C‑774/22 , EU:C:2024:646 , bod 33 a citovaná judikatúra].

40

Po štvrté výklad uvedený v bodoch 32 a 36 tohto rozsudku je v súlade s genézou článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. V dôvodovej správe k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [KOM(2010) 748 v konečnom znení], z ktorého vychádza nariadenie Brusel Ia, totiž Európska komisia na strane 9 tejto správy zdôraznila, že zmena článku 23 nariadenia Brusel I, ktorý je teraz článkom 25 nariadenia Brusel Ia, mala za cieľ zaviesť „harmonizované pravidlá kolízneho práva v oblasti hmotnoprávnej platnosti dohôd o voľbe súdu, čím sa zabezpečí podobný výsledok v tejto veci bez ohľadu na to, ktorý súd začal konať [,čo] zohľadňuj[e] riešenia ustanovené v Haagskom dohovore [z 30. júna 2005] o dohodách o voľbe súdu…“.

41

V prejednávanej veci sa otázky vnútroštátneho súdu týkajú otázky, či údajná neurčitosť alebo nevyváženosť predmetnej dohody o voľbe právomoci môže predstavovať dôvod „vecnej neplatnosti“ zmysle článku 25 ods. 1 prvej vety nariadenia Brusel Ia, ktorej existencia sa musí preskúmať z hľadiska vnútroštátneho práva súdu určeného touto dohodou, alebo či sa táto existencia musí posúdiť z hľadiska autonómnych kritérií vyplývajúcich z tohto článku.

45

Keďže však článok 25 nariadenia Brusel Ia, ktorý podľa tabuľky uvedenej v prílohe III k tomuto nariadeniu zodpovedá článku 23 nariadenia Brusel I, obsahuje aj výraz „[sa] dohodli“, táto judikatúra je uplatniteľná aj na článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 2024, Maersk a Mapfre España, C‑345/22 až C‑347/22 , EU:C:2024:349 , bod 52 , ako aj citovanú judikatúru), a teda platí, že v súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením musí dohoda o voľbe právomoci na to, aby bola platná, predovšetkým dostatočne presne stanovovať objektívne okolnosti, na ktorých sa účastníci zmluvy dohodli na účely určenia súdu alebo súdov, ktorým chcú predložiť svoje existujúce alebo budúce spory.

46

Okrem toho uloženie požiadavky presnosti nevyhnutne prispieva k dosahovaniu cieľov predvídateľnosti, transparentnosti a právnej istoty, uvedených v odôvodneniach 15 a 16 nariadenia Brusel Ia.

47

Požiadavka presnosti, ktorá podmieňuje platnosť dohody o voľbe právomoci, sa preto nemá skúmať z hľadiska kritérií týkajúcich sa dôvodov „vecnej neplatnosti“ v zmysle článku 25 ods. 1 prvej vety nariadenia Brusel Ia, ale z hľadiska autonómnych kritérií, ktoré vyplývajú z tohto článku 25, tak ako ho vykladá Súdny dvor.

51

Preto treba konštatovať, že platnosť dohody o voľbe právomoci, pokiaľ ide o jej údajnú nevyváženosť, sa nemá skúmať z hľadiska kritérií týkajúcich sa dôvodov „vecnej neplatnosti“ v zmysle článku 25 ods. 1 prvej vety nariadenia Brusel Ia, ale z hľadiska autonómnych kritérií, ktoré vyplývajú z tohto článku 25, tak ako ho vykladá Súdny dvor.

52

Tento výklad nie je spochybnený skutočnosťou, že článok 17 Bruselského dohovoru stanovoval, že „ak sa dohoda o voľbe právomoci uzavrela len v prospech jedného z účastníkov, tento účastník si zachováva právo podať žalobu na inom súde, ktorý má právomoc podľa ustanovení tohto dohovoru“, a teda implicitne pripúšťal platnosť dohody o voľbe právomoci napriek jej nevyváženosti. Je pravda, že ani článok 23 nariadenia Brusel I, ani článok 25 nariadenia Brusel Ia neobsahujú ekvivalentné pravidlo, pokiaľ ide o platnosť takejto svojou povahou nevyváženej dohody. V tejto súvislosti stačí uviesť, tak ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že z dôvodovej správy k návrhu nariadenia Rady (ES) o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, predloženého Komisiou [KOM(1999) 348 v konečnom znení, s. 19], z ktorého vychádza nariadenie Brusel I, vyplýva, že cieľ odstránenia tohto pravidla neodzrkadľoval nič iné, než rozhodnutie normotvorcu Únie „potvrdiť, že právomoc priznaná doložkou o voľbe súdu je výlučnou právomocou…, a súčasne umožniť, aby sa účastníci zmluvy mohli dohodnúť sa na tom, že táto právomoc nie je výlučná, [pričom] toto zmiernenie je odôvodnené rešpektovaním autonómie vôle účastníkov zmluvy“.

V prvom rade keďže sa zdá, že v prejednávanej veci predmetná dohoda o voľbe právomoci umožňuje spoločnosti SIL podať žalobu na súdy rôznych štátov, keďže stanovuje, že táto spoločnosť si vyhradzuje možnosť podať žalobu „na inom súde, ktorý má právomoc, a to v Taliansku alebo v zahraničí“, treba uviesť, že hoci sa v znení článku 25 ods. 1 prvej vety nariadenia Brusel Ia odkazuje na súdy „členského štátu“, toto ustanovenie predsa len nemožno vykladať v tom zmysle, že účastníci zmluvy musia nevyhnutne určiť súdy len jedného a toho istého členského štátu.

56

Stanovenie takéhoto obmedzenia by totiž bolo v rozpore s autonómiou vôle účastníkov zmluvy, ktorá – ako vyplýva z odôvodnenia 19 nariadenia Brusel Ia – musí byť rešpektovaná, s výhradou jednak výnimiek stanovených v článku 25 ods. 4 tohto nariadenia v spojení s jeho článkami 15, 19 a 23 vo veciach poistných, spotrebiteľských a pracovných zmlúv, v ktorých sa dohody o voľbe právomoci môžu len v obmedzenej miere odchýliť od pravidiel právomoci stanovených uvedeným nariadením, a jednak súdov, ktoré majú výlučnú právomoc v súlade s týmto článkom 25 ods. 4 v spojení s článkom 24 tohto nariadenia.

57

Okrem toho súdy, ktoré majú právomoc na základe ustanovení kapitoly II nariadenia Brusel Ia, potvrdzujú skutočnosť, že účastníci zmluvy sa v určitých situáciách môžu obrátiť na súdy viacerých členských štátov. Z článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 tohto nariadenia v spojení s jeho článkami 7 a 8 totiž vyplýva, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať nielen na súdoch tohto členského štátu, ale aj na súdoch iného členského štátu, predovšetkým ak sa miesto plnenia predmetnej zmluvnej povinnosti, miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, alebo bydlisko iného žalovaného nachádza v tomto inom členskom štáte.

61

V takomto prípade pritom existuje zvýšené riziko konfliktov právomoci, ktoré narúšajú právnu istotu, keďže uplatnenie týchto vnútroštátnych pravidiel by mohlo viesť k rozdielnym výsledkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. februára 2024, Inkreal, C‑566/22 , EU:C:2024:123 , bod 31 ).

62

Preto predmetná dohoda o voľbe právomoci môže z hľadiska judikatúry uvedenej v bode 42 tohto rozsudku spĺňať požiadavku presnosti len vtedy, ak ju možno vykladať v tom zmysle, že označuje súd v Brescii a príslušné súdy členských štátov alebo štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Luganského dohovoru II, na rozhodovanie sporov medzi účastníkmi zmluvy.

63

V treťom rade, pokiaľ ide o platnosť dohody o voľbe právomoci, ktorá priznáva viac práv jednému účastníkovi zmluvy ako druhému, treba konštatovať, že okrem prípadov výslovne zakázaných nariadením Brusel Ia nevyváženosť takejto dohody nemôže spochybniť jej platnosť na základe požiadaviek uvedených v článku 25 tohto nariadenia.

67

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 25 ods. 1 a 4 nariadenia Brusel Ia sa má vykladať v tom zmysle, že dohoda o voľbe právomoci, na základe ktorej jedna zo strán tejto dohody môže podať žalobu len na súd určený v tejto dohode, zatiaľ čo druhej strane táto dohoda umožňuje podať žalobu – okrem tohto súdu – aj na akýkoľvek iný príslušný súd, je platná za predpokladu, že po prvé označuje súdy jedného alebo viacerých štátov, ktoré sú buď členmi Únie, alebo zmluvnými stranami Luganského dohovoru II, po druhé určuje objektívne skutočnosti, ktoré sú dostatočne presné na to, aby súdu, na ktorý bola podaná žaloba, umožnili rozhodnúť, či má právomoc, a po tretie nie je v rozpore s ustanoveniami článkov 15, 19 alebo 23 tohto nariadenia a nestanovuje právomoc odchylnú od výlučnej právomoci podľa článku 24 tohto nariadenia.

O tretej otázke

68

Vzhľadom na odpoveď, ktorá je poskytnutá na prvú otázku, netreba odpovedať na tretiu otázku.

O trovách

v rámci posudzovania platnosti dohody o voľbe právomoci sa výhrady založené na údajnej neurčitosti alebo nevyváženosti tejto dohody nemajú skúmať z hľadiska kritérií týkajúcich sa dôvodov „vecnej neplatnosti“ tejto dohody, ktoré sú vymedzené v práve členských štátov v súlade s týmto ustanovením, ale z hľadiska autonómnych kritérií, ktoré vyplývajú z tohto článku.

2.

Článok 25 ods. 1 a 4 nariadenia č. 1215/2012

sa má vykladať v tom zmysle, že:

dohoda o voľbe právomoci, na základe ktorej jedna zo strán tejto dohody môže podať žalobu len na súd určený v tejto dohode, zatiaľ čo druhej strane táto dohoda umožňuje podať žalobu – okrem tohto súdu – aj na akýkoľvek iný príslušný súd, je platná za predpokladu, že po prvé označuje súdy jedného alebo viacerých štátov, ktoré sú buď členmi Európskej únie, alebo zmluvnými stranami Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaného 30. októbra 2007, ktorého uzavretie bolo v mene Spoločenstva schválené rozhodnutím Rady 2009/430/ES z 27. novembra 2008, po druhé určuje objektívne skutočnosti, ktoré sú dostatočne presné na to, aby súdu, na ktorý bola podaná žaloba, umožnili rozhodnúť, či má právomoc, a po tretie nie je v rozpore s ustanoveniami článkov 15, 19 alebo 23 tohto nariadenia a nestanovuje právomoc odchylnú od výlučnej právomoci podľa článku 24 tohto nariadenia.

Podpisy