C-546/23

62023CJ0546

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (siedma komora)

z 21. novembra 2024 ( *1 )

Obsah

I. Právny rámec

A. Služobný poriadok

V. O odvolaní

A. O prvom odvolacom dôvode

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdneho dvora

a) O prípustnosti

b) O veci samej

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdneho dvora

a) O prípustnosti

b) O veci samej

1) O prvej časti

2) O druhej časti

E. O návrhu na náhradu škody

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdneho dvora

O trovách

„Odvolanie – Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Zmluva na dobu neurčitú – Výpoveď zmluvy – Článok 47 písm. c) bod i) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie – Odborná nespôsobilosť – Správanie sa v službe a postoj k práci nezlučiteľné so záujmom služby – Povinnosť odôvodnenia – Právo byť vypočutý – Právo na rodičovskú dovolenku – Článok 42a Služobného poriadku úradníkov Európskej únie“

Vo veci C‑546/23 P

SÚDNY DVOR (siedma komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, vykonávajúci funkciu predsedu siedmej komory, predsedníčka piatej komory L. Arastey Sahún (spravodajkyňa) a sudca J. Passer,

generálny advokát: P. Pikamäe,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

2

Článok 42a Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatňujúcom sa na skutkový stav prejednávanej veci (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

„Úradník má na každé dieťa nárok najviac na šesť mesiacov rodičovskej dovolenky bez základného platu, pričom túto dovolenku si vyberie počas prvých dvanástich rokov po narodení alebo osvojení dieťaťa. …“

3

Podľa článku 47 služobného poriadku:

„Výkon služby sa končí:

Menovací orgán každej inštitúcie pri prijímaní vnútorných ustanovení dodržiava tieto požiadavky:

a)

úradník, ktorý na základe troch po sebe nasledujúcich neuspokojivých výročných správ uvedených v článku 43 stále nepreukazuje žiaden pokrok v oblasti svojej odbornej spôsobilosti, bude preradený do platovej triedy nižšej o jednu triedu. Ak dve nasledujúce výročne správy budú stále preukazovať neuspokojivú výkonnosť, bude úradník prepustený;

b)

každý návrh na preradenie úradníka do nižšej platovej triedy alebo na prepustenie musí obsahovať dôvody, na ktorých je založený, a musí byť oznámený príslušnému úradníkovi. Návrh menovacieho orgánu sa predloží spoločnému poradnému výboru stanovenému v článku 9 ods. 6.

2. Úradník má právo získať svoj úplný osobný spis a vyhotoviť si kópie všetkých dokumentov týkajúcich sa daného postupu. Na prípravu obhajoby má aspoň 15 dní, najviac však 30 dní odo dňa prijatia návrhu. Môže mu pomáhať osoba, ktorú si sám vyberie. Úradník môže predložiť písomné pripomienky. Spoločný poradný výbor ho vypočuje. Úradník si môže prizvať aj svedkov.

Článok 1 šiesty odsek prílohy II k služobnému poriadku znie takto:

„Povinnosti preberané členmi výboru zamestnancov a úradníkmi vymenovanými výborom do orgánov zriadených v zmysle služobného poriadku alebo orgánom sa považujú za súčasť ich normálnej služby v ich orgáne. Plnenie týchto povinností nemá žiadny dosah na dotknutú osobu.“

7

Článok 9 ods. 1 písm. h) prílohy IX k služobnému poriadku stanovuje:

„Ustanovujúci orgán môže uložiť jeden z týchto postihov:

…

…

c)

ak je zmluva uzatvorená na dobu neurčitú:

i)

na konci výpovednej doby ustanovenej v zmluve; výpovedná doba nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služobného pomeru, pričom najkratšia výpovedná doba je tri mesiace a najdlhšia je 10 mesiacov. Výpovedná doba však nezačína plynúť počas tehotenstva preukázaného lekárskym potvrdením, materskej dovolenky alebo práceneschopnosti pod podmienkou, že táto práceneschopnosť nepresiahne tri mesiace. S výhradou vyššie uvedených obmedzení sa navyše počas tehotenstva preukázaného lekárskym potvrdením, materskej dovolenky alebo práceneschopnosti plynutie tejto doby prerušuje; alebo

…“

Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11. marca 2002, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve ( Ú. v. ES L 80, 2002, s. 29 ; Mim. vyd. 05/004, s. 219), stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, že sa zástupcom zamestnancov počas výkonu ich funkcie poskytne primeraná ochrana a záruky, ktoré im umožnia riadne si plniť povinnosti, ktorými boli poverení.“

II. Okolnosti predchádzajúce sporu

11

Okolnosti predchádzajúce sporu boli čiastočne opísané v bodoch 2 až 19 napadnutého rozsudku. Pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

12

Od 16. novembra 2011 do 1. apríla 2014 bola UG oslobodená spod plnenia pracovných úloh vychovávateľa v rozsahu 50 % pracovného času vzhľadom na výkon odborovej funkcie v odborovej organizácii na polovičný úväzok.

16

Dňa 13. mája 2014 bola UG zvolená do miestneho výboru zamestnancov v Luxemburgu (Luxembursko) a bola vymenovaná za členku ústredného výboru zamestnancov so sídlom v Bruseli (Belgicko) (ďalej spoločne len „výbory zamestnancov“).

17

Dňa 8. apríla 2016 orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) vypracoval hodnotiacu správu UG za rok 2015 (ďalej len „hodnotiaca správa 2015“), podľa ktorej sa jej celková úroveň výkonov za obdobie od 1. januára do 31. decembra 2015 nepovažovala za uspokojivú.

18

Dňa 17. októbra 2016 OOUPZ prijal sporné rozhodnutie, ktorým vypovedal zmluvu UG na základe článku 47 písm. c) PZOZ s účinnosťou od 31. júla 2017 vzhľadom na deväťmesačnú výpovednú dobu, ktorá začala plynúť 1. novembra 2016.

22

Dňa 29. novembra 2016 OOUPZ napokon stanovil začiatok tejto výpovednej doby na 21. novembra 2016 a skočenie uvedenej zmluvy na 20. augusta 2017.

23

Na žiadosť UG zo 16. decembra 2016 bola jej rodičovská dovolenka predĺžená do 20. augusta 2017.

24

Rozsudkom z 2. apríla 2020, UG/Komisia ( T‑571/17 , ďalej len pôvodný rozsudok, EU:T:2020:141 ), Všeobecný súd po prvé zrušil sporné rozhodnutie, po druhé vyzval účastníkov konania, aby mu v lehote troch mesiacov oznámili buď sumu stanovenú na základe spoločnej dohody o peňažnej náhrade súvisiacej s nezákonnosťou tohto rozhodnutia, alebo v prípade, že k dohode nedôjde, vyčíslenie svojich návrhov týkajúce sa tejto sumy, po tretie zamietol zostávajúce návrhy a po štvrté rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

28

Uznesením z 13. novembra 2020, UG/Komisia ( T‑571/17 , EU:T:2020:553 ), Všeobecný súd po prvé zastavil konanie o peňažnej náhrade súvisiacej so sporným rozhodnutím a po druhé uložil Komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť polovicu trov konania UG, pričom rozhodol, že UG znáša polovicu svojich vlastných trov konania.

29

Rozsudkom z 25. novembra 2021, Komisia/UG ( C‑249/20 P , ďalej len rozsudok o odvolaní, EU:C:2021:964 ), Súdny dvor zrušil pôvodný rozsudok v rozsahu, v akom bolo po prvé zrušené sporné rozhodnutie, po druhé konštatovaná existencia nezákonnosti, ktorá mohla viesť k vzniku zodpovednosti Komisie, a po tretie bol zamietnutý ako neprípustný návrh UG na náhradu jej nemajetkovej ujmy.

30

Po tomto konštatovaní Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

III. Konanie pred Všeobecným súdom po vrátení veci a napadnutý rozsudok

34

Na podporu svojich návrhov na zrušenie sporného rozhodnutia, uvedených v rámci veci T‑571/17 RENV, UG v podstate uviedla sedem žalobných dôvodov, z ktorých prvý bol založený na nedostatku odôvodnenia, druhý na porušení článku 51 služobného poriadku a práva byť vypočutý, tretí na nesprávnom právnom posúdení v súvislosti s právom na rodičovskú dovolenku a právom pracovníkov na informácie a konzultácie, štvrtý na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach a nesprávnych skutkových zisteniach, piaty na porušení zásady proporcionality, šiesty na porušení pravidiel disciplinárneho konania stanovených v prílohe IX k služobnému poriadku a siedmy na zneužití právomoci.

35

Všeobecný súd zamietol všetky tieto žalobné dôvody ako nedôvodné.

IV. Návrhy účastníkov odvolacieho konania

39

Svojím odvolaním sa UG domáha, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd považoval jej prepustenie za dôvodné a uložil jej povinnosť zaplatiť jednu tretinu výdavkov a trov konania Komisie,

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky výdavky a trovy konania, ako aj výdavky na právne zastúpenie v súvislosti s týmto odvolaním vo výške 30000 eur.

40

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

Argumentácia účastníkov konania

42

UG tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 92 a 93 napadnutého rozsudku neodôvodnene rozlišoval medzi prijatím rozhodnutia o prepustení počas rodičovskej dovolenky na jednej strane a nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia v čase, keď dotknutá osoba čerpá rodičovskú dovolenku, na druhej strane, aby z toho nesprávne vyvodil, že prijatie sporného rozhodnutia v čase, keď bola na rodičovskej dovolenke, nepredstavuje porušenie článku 42a služobného poriadku v spojení s minimálnymi požiadavkami obsiahnutými v doložke 5 ods. 4 rámcovej dohody.

43

Podľa názoru UG však sporné rozhodnutie viedlo k tomu, že sa po skončení svojej rodičovskej dovolenky sa nevrátila do práce, čo podľa nej svedčí o tom, že prepustenie počas rodičovskej dovolenky predstavuje porušenie ochrany stanovenej v doložke 5 ods. 4 rámcovej dohody a povinnosti zamestnávateľa zachovať zamestnanie zamestnanca, ktorý čerpá túto dovolenku.

44

Keďže z mnohých skutočností uvedených v spise v prejednávanej veci podľa nej vyplýva, že skutočným dôvodom prepustenia UG bolo čerpanie rodičovskej dovolenky, Všeobecný súd v bode 144 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že nezákonnosť konštatovaná v bode 142 uvedeného rozsudku nemohla sama osebe viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia.

48

V prejednávanej veci prepustenie UG podľa nej predstavuje zneužitie právomoci Komisie, keďže pod zámienkou prepustenia z dôvodu odbornej nespôsobilosti mala táto inštitúcia v skutočnosti sankcionovať UG za čerpanie rodičovskej dovolenky v období, ktoré Komisii nevyhovovalo.

49

Sporné rozhodnutie preto podľa nej predstavuje diskrimináciu v súvislosti s čerpaním rodičovskej dovolenky, ku ktorej došlo v rozpore s článkom 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), v spojení s článkom 8 tohto dohovoru a článkom 1 protokolu č. 12 k tomuto dohovoru, podpísaného v Ríme 4. novembra 2000.

50

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou v rámci prvého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že z článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku alebo uznesenia, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora odvolanie, ktoré sa obmedzuje na zopakovanie žalobných dôvodov a tvrdení už uvedených pred Všeobecným súdom, nezodpovedá tejto požiadavke. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti predstavuje návrh s cieľom opätovne preskúmať žalobu, ktorá už bola podaná na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Thunus a i./EIB, C‑561/23 P , EU:C:2024:603 , body 22 a 23 , ako aj citovanú judikatúru).

52

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že UG prvým odvolacím dôvodom v podstate vytýka Všeobecnému súdu najmä to, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti UG viackrát uvádza napádané časti napadnutého rozsudku, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú návrh na zrušenie tohto rozsudku.

53

Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že prvý odvolací dôvod je neprípustný.

b)

Pokiaľ ide o doložku 5 ods. 4 rámcovej dohody, na ktorú sa UG odvoláva, Všeobecný súd v bode 111 napadnutého rozsudku uviedol, že s cieľom zabezpečiť, aby pracovníci mohli účinne vykonávať svoje právo na rodičovskú dovolenku, táto doložka ukladá povinnosť prijať nevyhnutné opatrenia na ochranu pracovníkov pred menej priaznivým zaobchádzaním alebo prepustením z dôvodu podania žiadosti alebo čerpania rodičovskej dovolenky. V tejto súvislosti Všeobecný súd vychádzal z rozsudku z 27. februára 2014, Lyreco Belgium ( C‑588/12 , EU:C:2014:99 , bod 34 ).

57

Preto v bode 112 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že cieľom ani následkom tejto doložky nie je zakázať zamestnávateľovi rozhodnúť o prepustení pracovníka, ktorý ku dňu prijatia tohto rozhodnutia čerpá rodičovskú dovolenku, pokiaľ toto prepustenie nie je odôvodnené žiadosťou o túto dovolenku alebo jej čerpaním a spĺňa ostatné podmienky stanovené zákonom alebo príslušnou právnou úpravou.

58

Pokiaľ ide o článok 47 PZOZ, ako vyplýva z bodu 101 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že tento článok nestanovuje výhradu alebo odchýlku, ktoré by súviseli s nástupom dotknutého zamestnanca na rodičovskú dovolenku.

59

Všeobecný súd po tom, čo z dôvodu uvedeného v predchádzajúcom bode konštatoval nezákonnosť sporného rozhodnutia, v bodoch 144 až 146 napadnutého rozsudku rozhodol, že v prejednávanej veci celkové konštatovanie odbornej nespôsobilosti UG spočívalo na viacerých dôvodoch, ktoré sa odlišovali od dôvodu týkajúceho sa dátumov, ktoré si zvolila vo svojej žiadosti o rodičovskú dovolenku. Za týchto podmienok Všeobecný súd dospel k záveru, že uvedená nezákonnosť nemôže sama osebe viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia.

63

Treba konštatovať, že UG prvým odvolacím dôvodom nepreukázala, že úvahy uvedené v bodoch 53 až 61 tohto rozsudku sú poznačené nesprávnym právnym posúdením.

64

Pokiaľ ide o rozsudok z 27. februára 2014, Lyreco Belgium ( C‑588/12 , EU:C:2014:99 ), na ktorom Všeobecný súd založil svoje odôvodnenie, nemožno ho vykladať tak, že absolútne zakazuje prepustenie pracovníka čerpajúceho rodičovskú dovolenku, ale treba ho chápať tak, že stanovuje zákaz takéhoto prepustenia bez závažného alebo dostatočného dôvodu. Tento rozsudok teda zakazuje prepustenie z dôvodu podania žiadosti o rodičovskú dovolenku alebo jej čerpania.

65

68

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti nedôvodný a sčasti neprípustný.

B. O druhom dôvode

1.

Argumentácia účastníkov konania

69

Výklad prijatý Všeobecným súdom v bode 173 a nasledujúcich bodoch napadnutého rozsudku, podľa ktorého úradník alebo zamestnanec, ktorý je dočasne preložený na odborové účely vo výške 50 % pracovného času, musí v súlade s článkom 60 služobného poriadku získať predchádzajúci súhlas svojho nadriadeného so svojou neprítomnosťou v službe a účasťou na schôdzach, na ktoré je pozvaný z dôvodu svojho odborového mandátu alebo mandátu zástupcu zamestnancov, je podľa nej v rozpore so zásadou nezávislosti odborov, ako aj zásadou rovnocennosti výkonu funkcií v odboroch so zamestnaním. Okrem toho tento výklad podľa nej predstavuje diskrimináciu z dôvodu výkonu odborových funkcií, ktorá je zakázaná článkom 14 EDĽP v spojení s jeho článkom 11.

73

To by totiž znamenalo, že výkon funkcií zástupcu zamestnancov v odboroch by bol podriadený záujmu služby, ako ho posudzuje nadriadený. Tomuto nadriadenému však prislúcha organizovať prácu v rámci svojej služby s prihliadnutím na skutočnosť, že člen jeho kolektívu zastáva funkciu v odboroch a musí mať nevyhnutne k dispozícii čas potrebný na tento účel.

74

UG dodáva, že vzhľadom na to, že jej neprítomnosť v súvislosti s výkonom jej odborových funkcií sa nachádzala v jej „calendar planning‑u“, ku ktorému mal prístup jej nadriadený, Všeobecný súd v bode 175 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že sporné rozhodnutie mohlo bez toho, aby boli porušené minimálne požiadavky článku 7 smernice 2002/14, vychádzať z dôvodov založených na nedodržaní povinnosti UG včas informovať svojich nadriadených pred odborovými schôdzami o svojej účasti na týchto schôdzach, keďže takýto dôvod je založený na tom, že UG nedodržala podmienky organizácie služby potrebné na výkon mandátu, ktorý jej bol zverený.

a)

O prípustnosti

77

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou v rámci druhého odvolacieho dôvodu, stačí konštatovať, že UG týmto odvolacím dôvodom v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti UG viackrát uvádza napádané časti napadnutého rozsudku, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú návrh na zrušenie tohto rozsudku.

78

Za týchto okolností sa v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 51 tohto rozsudku nemožno domnievať, že druhý odvolací dôvod je neprípustný.

81

V bode 175 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že sporné rozhodnutie sa mohlo bez porušenia minimálnych požiadaviek článku 7 smernice 2002/14 opierať o dôvod založený na nedodržaní povinnosti UG včas informovať nadriadených pred schôdzami výborov zamestnancov, ktorých bola členkou, o svojej účasti na týchto schôdzach, keďže takýto dôvod sa nezakladal na výkone jej funkcie zástupcu zamestnancov, ale na tom, že UG nedodržala podmienky organizácie služby potrebné na výkon funkcie, ktorá jej bola zverená.

82

V rozsahu, v akom UG druhým odvolacím dôvodom spochybňuje výklad článku 60 služobného poriadku, ktorý podal Všeobecný súd, treba pripomenúť, že podľa prvej vety tohto článku, s výnimkou prípadu choroby alebo úrazu, úradník nemôže byť neprítomný bez predchádzajúceho povolenia svojho priameho nadriadeného.

83

Na jednej strane Všeobecný súd vo svojom odôvodnení odkazuje na tento článok, ktorý sa týka požiadavky povolenia priameho nadriadeného, a nie povinnosti informovať tohto nadriadeného v súvislosti s činnosťami, ktoré majú za následok neprítomnosť úradníka. Na druhej strane Všeobecný súd v bode 174 napadnutého rozsudku odkazuje na článok 7 rozhodnutia Komisie C(2011) 3588 v konečnom znení z 27. mája 2011 o ľudských a finančných zdrojoch pridelených výboru zamestnancov Komisie, podľa ktorého musí dotknutá osoba dostatočne včas písomne oznámiť každú neprítomnosť na účely výkonu odborovej činnosti svojim nadriadeným.

87

Táto povinnosť však nespochybňuje podstatu práv úradníkov a zamestnancov stanovených týmto služobným poriadkom.

88

Keďže tvrdenia UG uvedené v rámci druhého odvolacieho dôvodu nie sú dôvodné, treba tento odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

C. O treťom dôvode

1.

Z tohto posúdenia Všeobecného súdu podľa nej vyplýva, že domnienka zákonnosti spojená s aktmi Komisie je nevyvrátiteľná napriek požiadavke rovnosti zbraní.

92

UG tiež vytýka Všeobecnému súdu, že nevyhovel jej návrhu na vykonanie nevyhnutných dôkazov.

93

V tejto súvislosti uvádza skutkové okolnosti, ktoré podľa nej podporujú záver, že sporné rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že si vzala rodičovskú dovolenku a vykonávala odborové funkcie.

94

V prejednávanej veci mala mať UG len osem dní na to, aby predložila OOUPZ svoje pripomienky pred prijatím sporného rozhodnutia, čo podľa nej neumožnilo zaručiť jej právo na obhajobu.

98

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 68 až 70 napadnutého rozsudku podľa nej zaujal čisto formálny prístup k právu byť vypočutý, keď nevyžadoval, aby OOUPZ vec riadne preskúmal.

99

Okrem toho UG vytýka Súdu prvého stupňa, že nepristúpil k „obráteniu“ dôkazného bremena, keď rozhodol, že UG prináležalo predložiť dodatočné dôkazy bez toho, aby ju na to vyzval OOUPZ. Vzhľadom na podrobnosť listu z 30. septembra 2016, uvedeného v bode 20 tohto rozsudku, sa však UG domnieva, že OOUPZ prislúchalo vyhľadať si relevantné podporné dokumenty.

100

Vzhľadom na právo na účinný prostriedok nápravy, ako aj ochranu pred bezdôvodným prepustením stanovenú v článku 30 Charty v spojení s jej článkom 47 Komisia podľa nej nemôže uviesť neurčité a iné než podrobné dôvody na podporu svojho rozhodnutia o prepustení.

104

V tejto súvislosti UG tvrdí, že OOUPZ sa v spornom rozhodnutí uspokojil s tým, že uviedol veľmi vysoký počet vágne formulovaných výhrad, ktoré neboli podložené presnými a konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

105

Všeobecný súd tak v bode 39 napadnutého rozsudku podľa nej nesprávne rozhodol, že OOUPZ odkázal na približne dvadsať skutočností podrobne opísaných v liste z 8. septembra 2016, ktoré sa týkali správania UG v rokoch 2013 až 2016.

106

Pokiaľ ide o to, že UG oneskorene predložila lekárske potvrdenia, UG tvrdí, že Komisia mala spresniť tento dôvod. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 246 a 253 napadnutého rozsudku podľa nej obrátil dôkazné bremeno, keď UG položil do situácie, že požadovaný dôkaz je takmer nemožné alebo mimoriadne náročné získať.

110

V piatej časti tretieho odvolacieho dôvodu UG tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 265 napadnutého rozsudku vyhlásil, že jej zaniklo právo spochybniť hodnotiacu správu za rok 2015, porušil jej právo na spravodlivý proces.

111

Keďže hodnotiaca správa vypracovaná za rok 2014 a hodnotiaca správa za rok 2015 dospeli k záveru, že pracovný výkon UG je uspokojivý, UG nemohla očakávať, že Komisia sa bude odvolávať na tieto správy s cieľom odôvodniť jej prepustenie.

112

V tejto súvislosti mala byť UG schopná predložiť dôkaz o zaslaní uvedeného denníka 22. januára 2016, ale e‑mail, ktorý sa ho týkal, bol podľa nej doručený adresátovi až 18. júla 2016 z dôvodu problému počítačovej siete.

116

Pokiaľ ide o dôvod prepustenia založený na tom, že UG nepredložila tabuľku vzdelávacích činností, UG tvrdí, že v čase podania žiadosti o preloženie uvedenej tabuľky jej nadriadený vedel o zámere UG čerpať rodičovskú dovolenku v období od júla do septembra 2016. Preto bola táto žiadosť podľa UG podaná výlučne s cieľom poškodiť jej.

117

Komisia sa domnieva, že tretí odvolací dôvod je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

2.

Za týchto podmienok treba v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 51 tohto rozsudku dospieť k záveru, že tretí odvolací dôvod je prípustný.

b)

O veci samej

1) O prvej časti

120

Treba pripomenúť, že v bode 187 tohto rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že pokiaľ ide o výpoveď zmluvy dočasného zamestnanca alebo zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú, OOUPZ má v súlade s článkom 47 písm. c) bodom i) PZOZ a pri dodržaní výpovednej doby stanovenej v zmluve širokou mierou voľnej úvahy, takže preskúmanie súdom Únie sa musí obmedziť na overenie, či nedošlo k zjavnému pochybeniu alebo zneužitiu právomoci.

124

V tejto súvislosti na jednej strane, ako bolo pripomenuté v bodoch 61 a 62 tohto rozsudku, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval nezákonnosť sporného rozhodnutia z dôvodu, že OOUPZ sa nemohol odvolávať na požadované dátumy rodičovskej dovolenky ako jeden z dôvodov prepustenia pre odbornú nespôsobilosť, pričom uviedol, že jeho celkové konštatovanie odbornej nespôsobilosti sa zakladalo na viacerých dôvodoch, ktoré boli odlišné od uvedeného dôvodu. Všeobecný súd preto dospel k záveru, že uvedená protiprávnosť nemohla sama osebe viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia.

125

Na druhej strane, hoci Všeobecný súd v bodoch 218, 340 a 350 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporné rozhodnutie bolo poznačené viacerými zjavne nesprávnymi posúdeniami, v bodoch 360 a 361 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že toto rozhodnutie obsahovalo viacero dôvodov, ktorých nezákonnosť nebola preukázaná a ktoré boli dostatočne významné na podporu celkového konštatovania odbornej nespôsobilosti, ku ktorému pristúpil OOUPZ.

126

Za týchto okolností treba usudzovať, že tvrdenie UG založené na tom, že Všeobecný súd v podstate vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že OOUPZ má širokú mieru voľnej úvahy, je jednak založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, keďže Všeobecný súd uznal existenciu zjavne nesprávnych posúdení, ku ktorým došlo pri prijatí sporného rozhodnutia, a jednak nemôže spochybniť odôvodnenie Všeobecného súdu v rozsahu, v akom UG nepreukázala existenciu iných zjavne nesprávnych posúdení, ktorými by bolo poznačené toto rozhodnutie a ktoré by mali viesť k jeho zrušeniu.

130

Pokiaľ ide o dĺžku konania pred súdom Únie, treba pripomenúť, že hoci nedodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie môže viesť k návrhu na náhradu škody prostredníctvom žaloby podanej žalobcom proti Únii na základe ustanovení článku 268 v spojení s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, pokiaľ neexistuje nepriamy dôkaz o tom, že dĺžka konania mala vplyv na rozhodnutie sporu (uznesenie z 29. septembra 2022, CX/Komisia, C‑71/22 P , EU:C:2022:745 , bod 76 a citovaná judikatúra).

131

V dôsledku toho a vzhľadom na absenciu akéhokoľvek nepriameho dôkazu, ktorý by mohol preukázať, že dĺžka konania mala vplyv na riešenie predmetného sporu, výhrada založená na porušení primeranej lehoty na rozhodnutie nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, a preto musí byť zamietnutá ako neprípustná.

132

Prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako sčasti nedôvodnú a sčasti neprípustnú.

V bode 70 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dodal, že UG sa sťažovala na to, že OOUPZ ju po doručení jej písomných pripomienok z 30. septembra 2016 nepožiadal o predloženie doplňujúcich dokumentov. Tento súd konštatoval, že UG na jednej strane mohla predložiť takéto dokumenty v období od 30. septembra do 17. októbra 2016, keď bolo prijaté sporné rozhodnutie, a na druhej strane, že UG neuviedla ani povahu, ani predmet týchto doplňujúcich dokumentov, o ktorých OOUPZ nevedel, v dôsledku čoho nebolo preukázané, že predloženie uvedených dokumentov mohlo mať rozhodujúci vplyv na obsah sporného rozhodnutia.

136

V bode 71 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že UG mala možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti skutočností a okolností, na základe ktorých OOUPZ prijal uvedené rozhodnutie.

137

Na jednej strane výhrada založená na porušení práva na obhajobu nie je podložená argumentáciou, ktorá by mohla preukázať, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, a na druhej strane sa nezdá, že záver uvedený Všeobecným súdom v bode 71 napadnutého rozsudku predstavuje skreslenie skutkových okolností, ktoré preskúmal (pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2022, KN/EHSV, C‑673/21 P , EU:C:2022:759 , bod 103 ).

138

141

V tejto súvislosti treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí UG, Všeobecný súd správne opísal požiadavky týkajúce sa odôvodnenia aktov inštitúcií Únie, ako sú stanovené v judikatúre Súdneho dvora, najmä požiadavky uvedené v bode 139 tohto rozsudku.

142

Tvrdenie UG týkajúce sa úrovne presnosti odôvodnenia aktov inštitúcií Únie sa preto musí zamietnuť ako nedôvodné.

143

Pokiaľ ide o tvrdenia UG uvedené v rámci tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré sa týkajú vecného preskúmania odôvodnenia sporného rozhodnutia, stačí konštatovať, že UG nimi v skutočnosti navrhuje, aby Súdny dvor opätovne preskúmal posúdenie skutkového stavu vykonané Všeobecným súdom a ako také sa musia zamietnuť ako neprípustné.

V bode 240 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že hoci UG tvrdila, že v prípade neprítomnosti z dôvodu zdravotného stavu vždy predložila lekárske potvrdenie, neuviedla dôvod svojej neprítomnosti v službe 18. júna 2014 a neodkázala na žiadny dokument založený do spisu, ktorý by mohol odôvodniť túto neprítomnosť.

147

Všeobecný súd v bode 241 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že argumentácia UG nemôže spochybniť rozhodnutie, ktorým sa konštatuje jej nepovolená neprítomnosť 18. júna 2014, v dôsledku čoho výhrada uvedená v žalobe v rozsahu, v akom smeruje proti dôvodu, ktorý je uvedený na strane 2 pod písmenom d) listu z 8. septembra 2016, sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

148

Pokiaľ ide o body 246 a 253 napadnutého rozsudku, na ktoré UG odkazuje vo svojom odvolaní, stačí pripomenúť, že v bode 244 uvedeného rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že UG nepodala sťažnosť v súlade s článkom 91 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu z 1. júna 2016, v ktorom OOUPZ uviedol, že jej neprítomnosť 30. a 31. mája 2016 bola neodôvodnená.

149

Svojimi tvrdeniami predloženými v rámci štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu sa UG v skutočnosti snaží dosiahnuť, aby Súdny dvor opätovne preskúmal posúdenia Všeobecného súdu v rámci otázok uvedených v bodoch 146 až 151 tohto rozsudku.

153

Z toho vyplýva, že túto časť treba zamietnuť ako neprípustnú.

5) O piatej časti

154

V rámci preskúmania námietky neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, Všeobecný súd v bode 263 napadnutého rozsudku konštatoval, že UG sa svojou argumentáciou uvedenou v rámci druhej až piatej výhrady tretej časti štvrtého žalobného dôvodu, založenou na zjavne nesprávnom posúdení a skutkových omyloch týkajúcich sa prítomnosti odvolateľky v jej práci, ako bola uvedená pred Všeobecným súdom, snažila spochybniť obsah kvalitatívneho posúdenia týkajúceho sa efektívnosti odvolateľky, čo zodpovedalo bodu 3.1 hodnotiacej správy za rok 2015, a teda hodnotiacej správe za rok 2015.

158

V tejto súvislosti treba konštatovať, že Všeobecný súd správne rozhodol, že hodnotiaca správa za rok 2015 nadobudla právoplatnosť, keďže proti nej nebol podaný opravný prostriedok v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, a že UG preto nemôže dôvodne tvrdiť, že Všeobecný súd porušil procesné pravidlá a skreslil obsah spisu vo veci, keď konštatoval, že túto správu nebolo možné incidenčne napadnúť v rámci žaloby, ktorá naň bola podaná (pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2021, WD/EFSA, C‑167/20 P , EU:C:2021:516 , body 39 a 40 ).

159

Pokiaľ ide o body 278 až 286 napadnutého rozsudku, v ktorých UG vytýka nevyvrátiteľné obrátenie dôkazného bremena, stačí pripomenúť, že v týchto bodoch Všeobecný súd preskúmal skutkové okolnosti uvedené UG v jej žalobe, ktorými UG spochybňovala skutkové posúdenia Komisie v spornom rozhodnutí.

160

V bode 286 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že UG nepredložila dôkazy, ktoré by mohli vyvrátiť dôkaz predložený Komisiou, podľa ktorého zaslala členom pracovnej skupiny „Denník CPE“ návrh vianočného denníka 2015 na účely jeho schválenia až 18. júla 2016.

D. O štvrtom dôvode

1.

Argumentácia účastníkov konania

164

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom založeným na porušení zásady proporcionality UG v podstate tvrdí, že na účely preskúmania primeranosti jej prepustenia mal Všeobecný súd zohľadniť skutočnosť, že toto prepustenie bolo odôvodnené rodičovskou dovolenkou UG, že zastávala odborové funkcie a že jej nebola uložená žiadna sankcia, keďže porušenia pracovných povinností uvedené v spornom rozhodnutí boli menej závažné.

165

Po tomto konštatovaní Všeobecný súd v bodoch 385 a 386 uvedeného rozsudku rozhodol, že vzhľadom na to, že v spornom rozhodnutí nedošlo k žiadnemu zjavne nesprávnemu posúdeniu, oprávnene sa ním mohla vypovedať zmluva UG na dobu neurčitú, a preto nedošlo k žiadnemu porušeniu zásady proporcionality.

168

V rámci štvrtého odvolacieho dôvodu UG neuvádza žiadnu argumentáciu, ktorá by mohla spochybniť toto právne posúdenie Všeobecného súdu.

169

Za týchto okolností sa tento odvolací dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.

E. O návrhu na náhradu škody

172

V tejto súvislosti treba tiež podľa nej zohľadniť neistotu a nadmerné zadlženie UG v dôsledku jej prepustenia.

173

Komisia odmieta argumentáciu UG.

2.

Posúdenie Súdneho dvora

O trovách

177

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

178

Keďže Komisia navrhla, aby bola UG uložená povinnosť nahradiť trovy konania, a UG nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: