C-562/23

62023CJ0562

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 27. februára 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Povolenie na elektronické komunikačné siete a služby – Harmonizované rádiové frekvenčné spektrum – Individuálne práva na využívanie na obmedzený čas – Predĺženie týchto práv – Smernica 2002/20/ES – Článok 5 ods. 2 – Smernica 2002/20 zmenená smernicou 2009/140/ES – Článok 5 ods. 2 – Európsky kódex elektronických komunikácií – Smernica (EÚ) 2018/1972 – Článok 49 ods. 1 a 2 – Časová pôsobnosť“

Vo veci C‑562/23,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Upravno sodišče (Správny súd, Slovinsko) z 24. augusta 2023 a doručený Súdnemu dvoru 11. septembra 2023, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

slovinská vláda, v zastúpení: V. Klemenc, splnomocnená zástupkyňa,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21 ; Mim. vyd. 13/029, s. 337), článku 5 ods. 2 štvrtého pododseku smernice 2002/20, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ) (ďalej len „zmenená smernica 2002/20“), ako aj článku 49 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií ( Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36) .

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi slovinskou spoločnosťou T – 2 družba za ustvarjanje, razvoj in trženje elektronskih komunikacij in opreme d.o.o (ďalej len „T‑2“) a agentúrou Agencija za komunikacijska omrežja in storitve Republike Slovenije (Agentúra pre komunikačné siete a služby, Slovinská republika, ďalej len „agentúra“) vo veci zamietnutia zo strany agentúry predĺženia platnosti rozhodnutia, ktorým udelila spoločnosti T‑2 individuálne práva na využívanie rádiového frekvenčného spektra.

4

Článok 5 zmenenej smernice 2002/20, nazvaný „Práva na používanie rádiových frekvencií a čísel“, v odseku 2 štvrtom pododseku stanovoval:

„Ak členský štát udelí práva na používanie na obmedzený čas, ich trvanie musí byť úmerné dotknutej službe vzhľadom na sledovaný cieľ a potrebné investície, pričom sa náležite zohľadní potreba poskytnúť primerané obdobie na amortizáciu investícií.“

5

Smernica 2002/20 bola zrušená a nahradená smernicou 2018/1972.

Smernica 2018/1972

Efektívna správa rádiového spektra sa môže zabezpečiť uľahčením stáleho efektívneho využívania rádiového spektra, ktoré už bolo pridelené. S cieľom zabezpečiť držiteľom práv právnu istotu, by sa mala možnosť obnovy práv na využívanie zvážiť v rámci vhodného časového obdobia pred uplynutím platnosti príslušných práv, napríklad, ak sa tieto práva udelili na 15 alebo viac rokov, aspoň dva roky pred uplynutím platnosti uvedených práv, pokiaľ v čase udelenia práv nebola výslovne vylúčená možnosť obnovenia. …

…

(323)

Keďže cieľ tejto smernice, a to dosiahnutie harmonizovaného a zjednodušeného rámca regulácie elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb, pridružených prostriedkov a pridružených služieb, podmienok na povolenie sietí a služieb, využívanie rádiového spektra… nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodu rozsahu a dôsledkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni [Európskej ú]nie, môže Únia prijať opatrenia…“

7

Článok 1 smernice 2018/1972, nazvaný „Predmet úpravy, rozsah pôsobnosti a ciele“, v odseku 1 stanovuje:

‚harmonizované rádiové spektrum‘ je rádiové spektrum, v prípade ktorého boli prostredníctvom technických vykonávacích opatrení v súlade s článkom 4 rozhodnutia [Európskeho parlamentu a Rady č. 676/2002/ES zo 7. marca 2002 o regulačnom rámci pre politiku rádiového frekvenčného spektra v Európskom spoločenstve (rozhodnutie o rádiovom frekvenčnom spektre) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 13/029, s. 317)] stanovené harmonizované podmienky týkajúce sa jeho dostupnosti a efektívneho využívania;

…“

9

Článok 47 smernice 2018/1972, nazvaný „Podmienky spojené s individuálnymi právami na využívanie rádiového spektra“, v odseku 1 stanovuje:

„Príslušné orgány stanovia v súlade s článkom 13 ods. 1 podmienky spojené s individuálnymi právami na využívanie rádiového spektra takým spôsobom, aby sa zabezpečilo optimálne a najúčinnejšie a najefektívnejšie využívanie rádiového spektra. Pred udelením alebo obnovením takýchto práv jasne stanovia všetky takéto podmienky vrátane požadovanej miery využívania a možnosti splnenia uvedenej požiadavky prostredníctvom predaja alebo prenájmu, aby zaručili vykonávanie uvedených podmienok v súlade s článkom 30. Podmienky spojené s obnovením práva na využívanie rádiového spektra nesmú existujúcim držiteľom týchto práv poskytovať neoprávnené výhody.

…

Na tento účel členské štáty zabezpečia, aby takéto práva boli platné najmenej 15 rokov a aby sa ich platnosť mohla primerane predĺžiť za podmienok stanovených v tomto odseku, ak je to potrebné na dosiahnutie súladu s prvým pododsekom.

Členské štáty sprístupnia všeobecné kritériá, na základe ktorých sa predlžuje dĺžka trvania práv na využívanie, transparentným spôsobom všetkým zainteresovaným stranám ešte pred udelením práv na využívanie v rámci podmienok stanovených v článku 55 ods. 3 a 6. Tieto všeobecné kritériá sa týkajú:

a)

potreby zaručiť účinné a efektívne využívanie daného rádiového spektra, cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť podľa článku 45 ods. 2 písm. a) a b), alebo potreby plniť ciele všeobecného záujmu vo vzťahu k zabezpečeniu bezpečnosti života, verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo obrany; a

b)

potreby zabezpečiť nenarušenú hospodársku súťaž.

Pri stanovovaní poplatkov za práva na využívanie, členské štáty vezmú do úvahy mechanizmus ustanovený podľa tohto odseku.“

11

Článok 124 smernice 2018/1972, nazvaný „Transpozícia“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty prijmú a uverejnia do 21. decembra 2020 zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou. …

Členské štáty uplatňujú tieto opatrenia od 21. decembra 2020.

Členské štáty uvedú priamo v prijatých ustanoveniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu…“

„Táto smernica nadobúda účinnosť tretím dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie .“

Rozhodnutie č. 676/2002

14

Článok 1 rozhodnutia č. 676/2002 s názvom „Cieľ a rozsah pôsobnosti“ v odseku 1 uvádza:

„Cieľom tohto rozhodnutia je vytvorenie politického a právneho rámca spoločenstva, aby sa zabezpečila koordinácia politických prístupov a prípadne harmonizované podmienky vzhľadom na dostupnosť a efektívne využívanie rádiového frekvenčného spektra potrebného na vytváranie a fungovanie vnútorného trhu v takých oblastiach politiky spoločenstva, ako sú elektronické komunikácie, doprava a výskum a vývoj (VaV).“

15

17

Ustanovenie § 50 ods. 1 Zakon o elektronskih komunikacijah (zákon o elektronických komunikáciách) ( Uradni list RS , č. 43/04, ďalej len „Zekom“) stanovovalo:

„Rozhodnutie o udelení rádiových frekvencií vydáva agentúra na dobu určitú, konkrétne najviac na pätnásť rokov, okrem udeľovania rádiových frekvencií určených pre letecké alebo námorné mobilné rádiotelefónne služby.“

18

Ustanovenie § 51 Zekom stanovovalo:

„Platnosť rozhodnutia o udelení rádiových frekvencií možno predĺžiť na žiadosť držiteľa frekvencie, ak sú splnené všetky podmienky, ktoré sa v čase skončenia jeho platnosti stanovujú na účely využívania rádiových frekvencií.“

21

Podľa ustanovenia § 240 Zekom-1 bolo možné rozhodnutia vydané na základe Zekom zmeniť, zrušiť alebo ukončiť ich platnosť za podmienok a spôsobom podľa Zekom-1.

22

Podľa ustanovenia § 307 ods. 1 Zakon o elektronskih komunikacijah (ZEKom-2) [zákon o elektronických komunikáciách (ZEKom-2), Uradni list RS , č. 130/22, ďalej len „Zekom-2“], ktorý nahradil Zekom-1 a transponoval smernicu 2018/1972 do slovinského práva, uplatniteľného od 10. novembra 2022, rozhodnutia vydané na základe Zekom-1 súvisiace s lehotami, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona ešte neuplynuli, sa menia alebo rušia alebo sa ukončuje ich platnosť za podmienok a spôsobom podľa Zekom-2.

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

23

Pokiaľ ide o toto ustanovenie, agentúra uviedla, že predĺženie trvania individuálnych práv na využívanie rádiového frekvenčného spektra v súlade s článkom 49 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2018/1972 bolo prvýkrát stanovené v tejto smernici s cieľom zabezpečiť regulačnú predvídateľnosť na obdobie 20 rokov, a teda tento účel nemohol byť známy v roku 2006, keď agentúra udelila práva na využívanie spoločnosti T‑2.

27

T‑2 podala žalobu proti rozhodnutiu o zamietnutí svojej žiadosti na Upravno sodišče (Správny súd, Slovinsko).

28

Pred týmto súdom T‑2 tvrdí, že Zekom-1 je v rozpore so smernicou 2018/1972 a že jej článok 49 ods. 2 má priamy účinok. Toto ustanovenie by sa totiž uplatňovalo na individuálne práva na využívanie rádiových frekvencií udelené pred prijatím tejto smernice, ktoré ku dňu nadobudnutia jej účinnosti nezanikli. Z toho vyplýva, že agentúra bola povinná začať konanie o obnovení individuálnych práv na využívanie udelených spoločnosti T‑2 v priebehu roka 2006 najneskôr dva roky pred uplynutím ich platnosti a že od 21. decembra 2020, teda odo dňa uplynutia lehoty na prebratie uvedenej smernice, mala agentúra umožniť, aby individuálne práva na využívanie udelené na obdobie kratšie ako 20 rokov mali platnosť 20 rokov.

29

Vnútroštátny súd dodáva, že hoci ku dňu udelenia práv na využívanie spoločnosti T‑2 bolo ich predĺženie podľa Zekom možné, po uplynutí ich platnosti 21. septembra 2021 to už neplatilo, keďže Zekom-1 vylúčil akékoľvek predĺženie týchto práv na obdobie dlhšie ako pätnásť rokov.

33

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že výsledok sporu vo veci samej závisí od toho, či individuálne práva na využívanie rádiového frekvenčného spektra udelené spoločnosti T‑2 pred nadobudnutím účinnosti smernice 2018/1972 musia byť predĺžené o päť rokov podľa článku 49 ods. 1 a 2 tejto smernice a či má toto ustanovenie priamy účinok v spore vo veci samej, keďže nebolo prebraté do slovinského práva v lehote stanovenej uvedenou smernicou. Ak je to tak, tento súd považuje za potrebné, aby Súdny dvor spresnil všeobecné kritériá predĺženia práv stanovené v uvedenom ustanovení.

34

V prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru, že článok 49 ods. 1 a 2 smernice 2018/1972 sa neuplatňuje na predĺženie individuálnych práv na využívanie udelených pred nadobudnutím jej účinnosti, uvedený súd si kladie otázku, či sa má priamo uplatniť článok 5 ods. 2 smernice 2002/20 alebo článok 5 ods. 2 zmenenej smernice 2002/20, a ak áno, aké sú kritériá umožňujúce posúdiť primeranosť trvania udelenia individuálnych práv na využívanie a povinnosť ich predĺženia v súlade s týmito ustanoveniami.

35

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku [Upravno sodišče (Správny súd)] sa pýta, či na účely posúdenia primeranej dĺžky trvania individuálnych práv na využívanie rádiového frekvenčného spektra, o ktorých udelení sa rozhodlo počas platnosti smernice [2002/20], a v tejto súvislosti s možnosťou predĺženia ich platnosti treba uplatniť článok 5 ods. 2 [tejto smernice], teda článok 5 ods. 2 [štvrtý pododsek] [zmenenej smernice 2002/20], a či sú tieto ustanovenia na tento účel dostatočne jasné, bezpodmienečné a presné, aby bolo na ich základe možné posúdiť primeranosť doby trvania individuálneho práva na využívanie rádiového frekvenčného spektra?

4.

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku aké kritériá sa majú uplatniť na účely posúdenia primeranosti doby trvania individuálneho práva na využívanie rádiového frekvenčného spektra a povinnosti ho predĺžiť?

5.

Má sa v prípade kladnej odpovede na prvú, druhú a tretiu otázku prihliadnuť na účely rozhodnutia o predĺžení platnosti na skutočnosť, že vnútroštátne ustanovenie platné v čase zániku tohto práva na využívanie výslovne vylučovalo možnosť predĺženia na obdobie dlhšie ako pätnásť rokov?“

O prejudiciálnych otázkach

Podľa článku 124 ods. 1 smernice 2018/1972 členské štáty do 21. decembra 2020 prijmú a uverejnia zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou a od toho istého dátumu tieto ustanovenia uplatňujú. Uvedená smernica však nezahŕňa prechodný režim týkajúci sa individuálnych práv na využívanie rádiového frekvenčného spektra existujúcich k uvedenému dátumu.

39

Za týchto okolností treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa nová právna norma v zásade uplatní odo dňa nadobudnutia účinnosti aktu, ktorým sa táto norma zavádza, a že hoci sa neuplatní na právne situácie, ktoré vznikli a definitívne prebehli pred týmto dátumom, uplatní sa bezprostredne na budúce účinky situácie vzniknutej za účinnosti skoršieho zákona, ako aj na nové právne situácie. Bez toho, aby tým bola dotknutá zásada zákazu retroaktívneho uplatnenia právnych aktov, platí niečo iné len vtedy, keď novú normu sprevádzajú osobitné ustanovenia, ktoré konkrétne určujú podmienky jej časovej platnosti (rozsudok z 15. mája 2020, Azienda Municipale Ambiente, C‑15/19 , EU:C:2020:371 , bod 57 a citovaná judikatúra).

40

Navyše procesné pravidlá sa všeobecne uplatňujú od dátumu, kedy nadobudnú účinnosť, na rozdiel od hmotnoprávnych predpisov, ktoré sa spravidla vykladajú tak, že sa vzťahujú na skutočnosti existujúce pred nadobudnutím ich účinnosti len v rozsahu, v akom z ich znenia, cieľa a štruktúry vyplýva, že sa im má takýto účinok priznať (rozsudok z 15. júna 2021, Facebook Ireland a i., C‑645/19 , EU:C:2021:4837 , bod 100 a citovaná judikatúra).

44

Uvedené ustanovenie teda predstavuje hmotnoprávnu normu, ktorá sa v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 39 tohto rozsudku uplatňuje na právne situácie, ktoré vznikli a definitívne prebehli pred nadobudnutím účinnosti tejto normy, len pokiaľ z jej znenia, cieľa a štruktúry vyplýva, že jej treba priznať takýto účinok.

45

Po prvé udelenie práv na využívanie spoločnosti T‑2 na obdobie pätnástich rokov predstavuje právny stav, ktorý vznikol a definitívne prebehol, pričom treba pripomenúť, že jednak v rozhodnutí o udelení práv nebolo stanovené žiadne predĺženie po uplynutí tohto obdobia a jednak takéto predĺženie nebolo stanovené ani v smernici 2002/20, ani v zmenenej smernici 2002/20, ktoré boli uplatniteľné pred nadobudnutím účinnosti smernice 2018/1972. Okrem toho zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že agentúra vyhlásila 17. decembra 2020, teda pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2018/1972, verejné obstarávanie na udelenie práv dotknutých vo veci samej, v dôsledku čoho boli tieto práva udelené inému podniku než spoločnosti T‑2. Z tohto spisu navyše nevyplýva, že by T‑2 nadobudla práva na predĺženie alebo dostala také záruky, ktoré by jej v tomto smere umožnili legitímne očakávanie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

46

Po druhé zo znenia článku 49 ods. 2 smernice 2018/1972 vyplýva, že toto ustanovenie sa nemá uplatňovať so spätnou účinnosťou. Jeho tretí pododsek totiž stanovuje, že všeobecné kritériá na predĺženie trvania individuálnych práv na využívanie musia byť sprístupnené zainteresovaným stranám „pred udelením práv na využívanie“. Okrem toho štvrtý pododsek stanovuje, že „najneskôr dva roky pred uplynutím pôvodnej doby platnosti [tohto] práva… vykoná príslušný orgán objektívne a výhľadové posúdenie“ týchto kritérií, a dodáva, že predĺženie doby platnosti individuálneho práva na využívanie je podmienené splnením týchto kritérií.

50

V dôsledku toho, keďže článok 49 ods. 2 smernice 2018/1972 sa nemá ratione temporis uplatniť na takú právnu situáciu, o akú ide vo veci samej, ktorá vznikla a definitívne prebehla pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice, nemajú sa na ňu uplatniť ani ustanovenia odseku 1 tohto článku, na ktoré odkazuje toto prvé ustanovenie.

51

Nie je preto potrebné skúmať podmienky, za ktorých možno na základe týchto ustanovení predĺžiť trvanie individuálnych práv na využívanie, ako sú práva udelené spoločnosti T‑2 pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice.

52

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 49 ods. 1 a 2 smernice 2018/1972 sa neuplatňuje na predĺženie trvania individuálnych práv na využívanie rádiového frekvenčného spektra, ktoré patria do pôsobnosti tohto odseku 2 a boli udelené pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto smernice, ale ktorých platnosť uplynie po tomto dátume.

Pokiaľ ide o otázku, či možno v konaní vo veci samej priamo uplatniť článok 5 ods. 2 smernice 2002/20 alebo článok 5 ods. 2 zmenenej smernice 2002/20, táto otázka sa javí ako irelevantná, keďže je nesporné, že tieto ustanovenia boli do slovinského práva prebraté správne.

56

V dôsledku toho nie je potrebné určiť ani to, či skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava uplatniteľná v čase uplynutia platnosti práv bránila akémukoľvek predĺženiu na obdobie dlhšie ako pätnásť rokov, je relevantná pre analýzu týchto otázok.

O trovách

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.