C-581/23

Beevers Kaas BV

proti

Albert Heijn België NV,

Koninklijke Ahold Delhaize NV,

Albert Heijn BV,

Ahold België BV,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. októbra 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Beevers Kaas BV, v zastúpení: J. Janssen a F. Petillion, advocaten,

–

Albert Heijn België NV, Koninklijke Ahold Delhaize NV, Albert Heijn BV a Ahold België BV, v zastúpení: H. Burez a M. Varga, advocaten,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 9. januára 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 písm. b) bodu i) nariadenia Komisie (EÚ) č. 330/2010 z 20. apríla 2010 o uplatňovaní článku 101 ods. 3 [ZFEÚ] na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov ( Ú. v. EÚ L 102, 2010, s. 1 ).

2

Podľa článku 11 nariadenia Komisie (EÚ) 2022/720 z 10. mája 2022 o uplatňovaní článku 101 ods. 3 [ZFEÚ] na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov ( Ú. v. EÚ L 134, 2022, s. 4 ) toto nariadenie nadobudlo účinnosť 1. júna 2022 a stráca účinnosť 31. mája 2034.

Nariadenie č. 330/2010

5

Článok 2 nariadenia č. 330/2010 s názvom „Výnimka“ v odseku 1 uvádzal:

„Podľa článku 101 ods. 3 [ZFEÚ] a s výhradou ustanovení tohto nariadenia sa týmto vyhlasuje, že článok 101 ods. 1 [ZFEÚ] sa nevzťahuje na vertikálne dohody.

Táto výnimka platí v rozsahu, v akom takéto dohody obsahujú vertikálne obmedzenia.“

i)

obmedzenia aktívnych predajov na výhradnom území alebo výhradnej skupine zákazníkov, ktoré sú vyhradené pre dodávateľa alebo určené dodávateľom pre iného kupujúceho, ak takéto obmedzenie neohraničuje predaje zákazníkov kupujúceho,

…“

Usmernenia z roku 2010

7

Európska komisia súčasne s prijatím nariadenia č. 330/2010 uverejnila usmernenia o vertikálnych obmedzeniach ( Ú. v. EÚ C 130, 2010, s. 1 , ďalej len „usmernenia z roku 2010“).

nariadenie o skupinovej výnimke sa uplatňuje na dohody a zosúladené postupy. Nariadenie o skupinovej výnimke sa neuplatňuje na jednostranné konanie príslušného podniku. Takéto jednostranné konanie môže patriť do pôsobnosti článku 102, ktorý zakazuje zneužívanie dominantného postavenia. Na to, aby existovala dohoda v zmysle článku 101 [ZFEÚ] stačí, aby strany vyjadrili svoj spoločný úmysel správať sa na trhu určitým spôsobom. Forma, akou je ich úmysel vyjadrený, nie je relevantná, pokiaľ predstavuje vierohodné vyjadrenie úmyslu strán. V prípade, keď neexistuje žiadna výslovná dohoda vyjadrujúca zosúladenie ich vôle, Komisia bude musieť preukázať, že jednostranná politika jednej strany sa deje so súhlasom druhej strany. Pri vertikálnych dohodách existujú dva spôsoby, ako možno preukázať súhlas s určitou jednostrannou politikou. Po prvé, súhlas možno dedukovať z právomocí uložených stranám vo vopred spísanej všeobecnej dohode. Ak klauzuly dohody vypracovanej vopred ustanovujú alebo splnomocňujú jednu zmluvnú stranu, aby následne prijala určitú jednostrannú politiku, ktorá bude záväzná pre druhú zmluvnú stranu, na základe toho sa dá preukázať súhlas druhej zmluvnej strany s touto politikou… Po druhé, ak neexistuje takýto výslovný súhlas, Komisia môže preukázať existenciu tichého súhlasu. Na tento účel je nevyhnutné najprv preukázať, že jedna zmluvná strana si vyžaduje, priamo alebo nepriamo, spoluprácu druhej strany pri vykonávaní svojej jednostrannej politiky a potom, že druhá zmluvná strana splnila túto požiadavku tým, že uplatňovala túto jednostrannú politiku v praxi… Napríklad, ak po oznámení dodávateľa o jednostrannom znížení dodávok s cieľom predísť paralelnému obchodu, distribútori okamžite znížia svoje objednávky a prestanú sa podieľať na paralelnom obchode, potom títo distribútori ticho súhlasia s jednostrannou politikou dodávateľa. K takémuto súhlasu však nie je možné dospieť vtedy, ak sa distribútori aj naďalej podieľajú na paralelnom obchode, alebo ak sa usilujú nájsť nové spôsoby, ako sa podieľať na paralelnom obchode. Podobne, v prípade vertikálnych dohôd možno tichý súhlas dedukovať z úrovne nátlaku, ktorý vykonáva jedna strana, aby nanútila svoju jednostrannú politiku druhej strane resp. stranám dohody spolu s celým radom distribútorov, ktorí v skutočnosti implementujú jednostrannú politiku dodávateľa v praxi. Napríklad systém monitorovania a pokút zavedený dodávateľom na sankcionovanie tých distribútorov, ktorí nekonajú v súlade s jeho jednostrannou politikou, poukazuje na tichý súhlas s jednostrannou politikou dodávateľa, ak tento systém dodávateľovi umožňuje vykonávať túto politiku v praxi. Tieto dva spôsoby preukázania súhlasu opísané v tomto odseku sa môžu použiť súčasne,

…“

Belgické právo

10

V článku VI.104 Wetboek van economisch recht (Hospodársky zákonník) sa stanovuje:

„Zakazuje sa akékoľvek konanie, ktoré je v rozpore s poctivými trhovými praktikami a ktorým podnik poškodí alebo môže poškodiť profesijné záujmy iného podniku alebo podnikov.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14

Beevers Kaas vytýka spoločnostiam Albert Heijn, že sa ako tretie osoby podieľali na porušení dohody o výhradnej distribúcii dotknutej vo veci samej, čo podľa nej predstavuje porušenie článku VI.104 Hospodárskeho zákonníka. Toto porušenie má vyplývať z činností ďalšieho predaja, ktoré tieto spoločnosti vykonávali na belgickom území, hoci vedeli, že Cono a Beevers Kaas boli viazané zmluvou o výhradnej distribúcii.

15

Podľa názoru spoločností Albert Heijn sa im Beevers Kaas a Cono snažili uložiť zákaz ďalšieho predaja, čo je zakázané. Spoločnosti Albert Heijn sa teda domnievajú, že dohoda o výhradnej distribúcii dotknutá vo veci samej v rozsahu, v akom neukladá spoločnosti Cono povinnosť chrániť Beevers Kaas pred aktívnymi predajmi iných distribútorov, nespĺňa prísne podmienky práva hospodárskej súťaže na odôvodnenie zákazu ďalšieho predaja.

16

V rozsudku z 9. júla 2021 predseda Ondernemingsrechtbank Antwerpen (Obchodný súd Antverpy, Belgicko) zamietol žalobu, ktorú podala Beevers Kaas, ako nedôvodnú, pretože „zo žiadneho legislatívneho ani zmluvného ustanovenia nevyplýva, že by podniky mali zakázané odoberať tovar priamo v Holandsku od spoločnosti Cono a distribuovať [ho] v Belgicku“. Konkrétne sa v tomto rozsudku uvádzalo, že dohoda o výhradnej distribúcii dotknutá vo veci samej stanovovala len to, že Cono nemôže sama predávať tovar belgickým distribútorom. Výklad spoločnosti Beevers Kaas mal teda znamenať, že všetky podniky bez ohľadu na to, kde majú sídlo, musia dodržiavať túto dohodu a nepredávať v Belgicku syr Beemster vyrábaný spoločnosťou Cono. Rovnako by ani Beevers Kaas nemala žiadnu zmluvnú ochranu na svojom výhradnom distribučnom území v Belgicku pred aktívnym predajom zo strany iných kupujúcich, ktorí sú odberateľmi spoločnosti Cono.

20

Medzitýmnym rozsudkom z 27. apríla 2022 predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol, že Beevers Kaas preukázala, že spoločnosti Albert Heijn prinajmenšom konkludentne súhlasili so zákazom aktívneho predaja. Podľa názoru tohto súdu však Beevers Kaas musí tiež preukázať, že všetci ostatní kupujúci, ktorých dodávateľom je Cono, súhlasili s týmto zákazom.

21

Vnútroštátny súd súhlasí s pripomienkou belgického orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, pred ktorým tento súd týmto medzitýmnym rozsudkom začal konanie amicus curiae a ktorý sa domnieva, že podmienka paralelnej povinnosti sa má vykladať s prihliadnutím na pojem „dohoda“ v zmysle článku 101 ZFEÚ.

22

V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že nariadenie č. 330/2010 a usmernenia z roku 2010 nespresňujú, ako má dodávateľ chrániť svojich výhradných distribútorov pred aktívnym predajom uskutočneným inými kupujúcimi tohto dodávateľa na výhradnom území určenom pre týchto distribútorov. Konkrétne toto nariadenie a tieto usmernenia podľa neho nestanovujú spôsob, akým má uvedený dodávateľ oznámiť takýto zákaz aktívneho predaja týmto iným kupujúcim, ani spôsob, akým majú títo iní kupujúci súhlasiť s týmto zákazom.

„1.

Môže sa podmienka paralelného uloženia povinnosti podľa článku 4 písm. b) bodu i) nariadenia [č. 330/2010] považovať za splnenú a dodávateľ, ktorý spĺňa ostatné podmienky [tohto nariadenia], teda môže právne účinným spôsobom zakázať aktívne predaje jedným zo svojich kupujúcich na území, ktoré bolo výhradne pridelené inému kupujúcemu, ak je to založené iba na konštatovaní, že ostatní kupujúci aktívne nepredávajú na tomto území? Inými slovami: má sa existencia dohody, ktorá zakazuje aktívne predaje medzi týmito inými kupujúcimi a dodávateľom, považovať za dostatočne preukázanú len na základe samotného konštatovania, že títo ostatní kupujúci aktívne nepredávajú na území, ktoré im bolo výlučne pridelené?

2.

Môže sa podmienka paralelného uloženia povinnosti podľa článku 4 písm. b) bodu i) [nariadenia č. 330/2010] považovať za splnenú a dodávateľ, ktorý spĺňa ostatné podmienky [tohto nariadenia], teda môže právne účinným spôsobom zakázať aktívne predaje jednému zo svojich kupujúcich na území, ktoré bolo výhradne pridelené inému kupujúcemu, ak získa súhlas ostatných svojich kupujúcich, iba vtedy, ak sa chystajú uskutočniť aktívne predaje na týmto spôsobom výhradne pridelenom území? Alebo je skôr potrebné, aby dodávateľ získal takýto súhlas od všetkých svojich kupujúcich bez ohľadu na to, či sa chystajú uskutočniť aktívne predaje na výhradne pridelenom území?“

O návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania

26

V tejto súvislosti však treba uviesť, že obsah návrhov generálneho advokáta nemôže sám osebe predstavovať novú skutočnosť, lebo inak by účastníci konania mali možnosť na uvedené návrhy odpovedať prostredníctvom uplatnenia takej skutočnosti. Účastníci konania však nemôžu diskutovať o návrhoch generálneho advokáta. Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, že v súlade s článkom 252 ZFEÚ úlohou generálneho advokáta je verejne, nestranne a nezávisle predkladať odôvodnené návrhy vo veciach, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť, s cieľom pomôcť Súdnemu dvoru pri plnení jeho úlohy, ktorou je zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv. Podľa článku 20 štvrtého odseku tohto štatútu a článku 82 ods. 3 rokovacieho poriadku sa prednesením návrhov generálneho advokáta končí ústna časť konania. Vzhľadom na to, že návrhy nespadajú do rámca diskusie medzi účastníkmi konania, otvárajú fázu porady sudcov Súdneho dvora. Nejde teda o stanoviská určené sudcom alebo účastníkom konania, ktoré by pochádzali od orgánu mimo Súdneho dvora, ale o individuálny, odôvodnený a verejne vyjadrený názor člena samotnej inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 21 a citovanú judikatúru).

30

Z toho najmä vyplýva, že okolnosť, že generálny advokát pristúpil k preskúmaniu prejudiciálnej otázky na základe jej preformulovania, nie je sama osebe dôvodom na opätovné začatie ústnej časti konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2003, Makedoniko Metro a Michaniki, C‑57/01 , EU:C:2003:47 , body 33 až 36 ).

33

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 písm. b) bod i) nariadenia č. 330/2010 vykladať v tom zmysle, že ak dodávateľ pridelil výhradné územie jednému zo svojich kupujúcich, samotné konštatovanie, že ostatní kupujúci tohto dodávateľa sa nevenujú aktívnemu predaju na tomto území, postačuje na preukázanie existencie dohody medzi uvedeným dodávateľom a týmito ostatnými kupujúcimi, týkajúcej sa zákazu aktívneho predaja na uvedenom území, na účely uplatnenia tohto ustanovenia.

34

Treba pripomenúť, že článok 2 ods. 1 nariadenia č. 330/2010 stanovuje skupinovú výnimku zo zákazu dohôd, na ktoré sa vzťahuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, pre vertikálne dohody. Toto ustanovenie totiž uvádza, že v súlade s článkom 101 ods. 3 ZFEÚ sa článok 101 ods. 1 ZFEÚ vyhlasuje za neuplatniteľný na vertikálne dohody, ktoré spĺňajú podmienky stanovené týmto nariadením.

35

Táto výnimka sa však nevzťahuje na vertikálne dohody, ktoré obsahujú závažné obmedzenia vymenované v článku 4 uvedeného nariadenia.

39

Ako pritom v podstate zdôraznila generálna advokátka v bodoch 39 až 43 svojich návrhov a ako vyplýva najmä z bodu 51 usmernení z roku 2010, poskytnutie výhradného územia zo strany dodávateľa jednému zo svojich kupujúcich je nevyhnutne sprevádzané paralelnou povinnosťou tohto dodávateľa chrániť tohto kupujúceho pred aktívnym predajom zo strany ostatných kupujúcich uvedeného dodávateľa. Z toho vyplýva, že cieľom článku 4 písm. b) bodu i) nariadenia č. 330/2010 je pokryť obmedzenia aktívneho predaja, ktoré musí dodávateľ z tohto dôvodu uložiť svojim kupujúcim, aby sa zaručila účinnosť takejto výhradnosti na území, ktoré pridelil jednému zo svojich kupujúcich.

40

Na účely posúdenia, či dohodu o distribúcii uzavretú medzi dodávateľom a kupujúcim možno kvalifikovať ako vertikálnu dohodu, na ktorú sa môže vzťahovať článok 4 písm. b) bod i) tohto nariadenia, treba zohľadniť pojem „dohoda“ v zmysle článku 101 ZFEÚ.

41

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora na to, aby existovala „dohoda“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, stačí, aby predmetné podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom. Dohoda sa teda nemôže zakladať na vyjadrení čisto jednostrannej politiky jednej zmluvnej strany zmluvy o distribúcii (rozsudok z 29. júna 2023, Super Bock Bebidas, C‑211/22 , EU:C:2023:529 , body 47 a 48 , ako aj citovaná judikatúra).

45

Zásada efektivity vyžaduje, aby dôkaz porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže mohol byť predložený nielen prostredníctvom priamych dôkazov, ale aj prostredníctvom nepriamych dôkazov, pokiaľ sú objektívne a zhodujú sa. Existencia dohody sa totiž vo väčšine prípadov musí vyvodiť z určitého množstva zhôd okolností a iných skutkových okolností, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2023, Super Bock Bebidas, C‑211/22 , EU:C:2023:529 , bod 56 a citovanú judikatúru).

46

Z toho vyplýva, že existenciu „dohody“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ktorej cieľom je obmedziť aktívny predaja na výhradnom území, možno preukázať nielen prostredníctvom priamych dôkazov, ale aj na základe objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, pokiaľ z toho možno s dostatočnou istotou vyvodiť, že dodávateľ vyzval svojich kupujúcich, aby nepristupovali k takýmto predajom na tomto území, a že títo kupujúci prakticky súhlasili s touto výzvou (pozri analogicky rozsudok z 29. júna 2023, Super Bock Bebidas, C‑211/22 , EU:C:2023:529 , bod 57 a citovanú judikatúru).

47

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom na jednej strane vyplýva, že dohody o distribúcii uzavreté medzi spoločnosťou Cono a jej kupujúcimi neobsahujú žiadne ustanovenie, ktorého cieľom by bolo uložiť im zákaz aktívneho predaja na výhradnom území pridelenom spoločnosti Beevers Kaas. Na druhej strane s výnimkou spoločností Albert Heijn žiadny z kupujúcich spoločnosti Cono na tomto území nevykonával takýto predaj.

51

V druhom rade bude tiež potrebné určiť, či kupujúci spoločnosti Cono výslovne alebo konkludentne súhlasili s prípadnou výzvou tohto dodávateľa.

52

Vzhľadom na dve požiadavky, ktoré boli pripomenuté v bodoch 49 a 51 tohto rozsudku, treba konštatovať, že okolnosť, podľa ktorej s výnimkou spoločností Albert Heijn žiadny iný kupujúci spoločnosti Cono nevykonával aktívny predaj na výhradnom území Beevers Kaas, sama osebe nepostačuje na preukázanie existencie „dohody“ v zmysle článku 101 ZFEÚ.

53

Na jednej strane takáto okolnosť neumožňuje dospieť k záveru, že Cono vyzvala svojich kupujúcich, aby nevykonávali aktívny predaj na výhradnom území pridelenom spoločnosti Beevers Kaas. V tejto súvislosti treba spresniť, že samotné konštatovanie, že Cono pridelila výhradné územie spoločnosti Beevers Kaas a že ostatní kupujúci spoločnosti Cono prípadne vedeli o existencii takéhoto územia, neumožňuje – najmä vzhľadom na chýbajúce osobitné oznámenie určené týmto ostatným kupujúcim, ktoré by im ukladalo rešpektovať toto výhradné územie – dospieť k záveru, že Cono ich vyzvala, aby na uvedenom území nevykonávali aktívny predaj.

57

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 4 písm. b) bod i) nariadenia č. 330/2010 sa má vykladať v tom zmysle, že ak dodávateľ pridelil výhradné územie jednému zo svojich kupujúcich, samotné konštatovanie, že ostatní kupujúci tohto dodávateľa sa nevenujú aktívnemu predaju na tomto území, nepostačuje na preukázanie existencie dohody medzi uvedeným dodávateľom a týmito ostatnými kupujúcimi, týkajúcej sa zákazu aktívneho predaja na uvedenom území, na účely uplatnenia tohto ustanovenia.

O druhej otázke

58

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 písm. b) bod i) nariadenia č. 330/2010 vykladať v tom zmysle, že výnimka stanovená v tomto ustanovení sa priznáva na obdobie, pre ktoré sa preukázalo, že kupujúci dodávateľa súhlasia s jeho výzvou nevykonávať aktívny predaj na výhradnom území pridelenom inému kupujúcemu.

59

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1.

Článok 4 písm. b) bod i) nariadenia Komisie (EÚ) č. 330/2010 z 20. apríla 2010 o uplatňovaní článku 101 ods. 3 [ZFEÚ] na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov

sa má vykladať v tom zmysle, že:

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.