C-635/23

WBS GmbH,

za účasti:

Generalstaatsanwaltschaft Berlin,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia M. Gavalec, Z. Csehi a F. Schalin,

generálny advokát: A. Rantos,

Generalstaatsanwaltschaft Berlín, v zastúpení: J. Scherf,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann, A. Sahner a J. Simon, splnomocnení zástupcovia,

–

estónska vláda, v zastúpení: M. Kriisa, splnomocnená zástupkyňa,

–

švédska vláda, v zastúpení: H. Eklinder, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold a J. Vondung, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. februára 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

3

Odôvodnenia 5 až 8, 10 a 11 smernice 2014/41 znejú:

„(5)

Od prijatia [rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 196, 2003, s. 45 , Mim. vyd. 19/006, s. 185)] a [rámcového rozhodnutia Rady 2008/978/SVV z 18. decembra 2008 o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 350, 2008, s. 72 )] je zrejmé, že existujúci rámec zabezpečovania dôkazov je príliš neucelený a zložitý. Preto je potrebný nový prístup.

(6)

V Štokholmskom programe prijatom Európskou radou 10. a 11. decembra 2009 Európska rada zvážila, že by sa malo pokračovať v tvorbe komplexného systému na získavanie dôkazov v prípadoch s cezhraničným rozmerom na základe zásady vzájomného uznávania. Európska rada uviedla, že existujúce nástroje v tejto oblasti predstavujú neucelený režim a je potrebný nový prístup založený na zásade vzájomného uznávania, ale aj zohľadnení pružnosti tradičného systému vzájomnej právnej pomoci Európska rada preto vyzvala na vytvorenie komplexného systému, ktorým by sa nahradili všetky súčasné nástroje v tejto oblasti vrátane rámcového rozhodnutia [2008/978] a ktorý by sa podľa možností vzťahoval na všetky druhy dôkazov, obsahoval lehoty na vykonanie a čo najviac obmedzil dôvody odmietnutia.

EVP by sa mal sústrediť na vyšetrovacie opatrenie, ktoré sa má vykonať. Vydávajúci orgán má najvhodnejšie postavenie na to, aby na základe svojich znalostí podrobností dotknutého vyšetrovania rozhodol, aké vyšetrovacie opatrenie sa má použiť. Vykonávajúci orgán by však mal vždy, keď je to možné, použiť iný druh vyšetrovacieho opatrenia, ak uvedené opatrenie podľa jeho právneho poriadku neexistuje alebo by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade. Dostupnosť by sa mala týkať prípadov, keď uvedené vyšetrovacie opatrenie v právnom poriadku vykonávajúceho štátu existuje, ale možno ho oprávnene použiť len v určitých situáciách, napríklad ak sa uvedené vyšetrovacie opatrenie môže vykonať len pri trestných činoch s určitým stupňom závažnosti voči osobám, ktoré sú už do určitej miery podozrivé, alebo so súhlasom dotknutej osoby. Vykonávajúci orgán môže použiť aj iný druh vyšetrovacieho opatrenia, ak by dosiahlo rovnaký výsledok ako vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ale prostriedkami, ktorými sa menej zasiahne do základných práv dotknutej osoby.

(11)

EVP by sa mal zvoliť vtedy, keď možno vykonanie vyšetrovacieho opatrenia považovať za primerané, vhodné a uplatniteľné v danom prípade. Vydávajúci orgán by mal preto zistiť, či je požadovaný dôkaz potrebný a primeraný na účely konania, či je zvolené vyšetrovacie opatrenie potrebné a primerané na zabezpečenie predmetného dôkazu a či by sa mal vydať EVP, aby sa na zabezpečení tohto dôkazu zúčastnil ďalší členský štát. Rovnaké posúdenie by sa malo vykonať v overovacom konaní, keď sa podľa tejto smernice vyžaduje overenie EVP. Vykonanie EVP by sa nemalo odmietnuť z iných dôvodov ako z dôvodov stanovených v tejto smernici. Vykonávajúci orgán by však mal byť oprávnený zvoliť menej rušivé vyšetrovacie opatrenie, ako je opatrenie uvedené v príslušnom EVP, ak to umožňuje dosiahnuť podobné výsledky.“

i)

sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci, alebo

ii)

akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov. Okrem toho predtým, ako sa EVP zašle vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie EVP podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, overí ho sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor vo vydávajúcom štáte. Ak EVP overil justičný orgán, možno na účely zaslania EVP považovať aj tento orgán za vydávajúci orgán.“

5

Článok 6 uvedenej smernice, nazvaný „Podmienky vydania a zaslania EVP“, stanovuje:

3. Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.“

6

V článku 10 ods. 3 a 4 tejto smernice sa uvádza:

„3. Vykonávajúci orgán môže tiež použiť iné vyšetrovacie opatrenie, ako je vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ak by sa vyšetrovacím opatrením zvoleným vykonávajúcim orgánom dosiahol rovnaký výsledok menej rušivými prostriedkami ako vyšetrovacím opatrením uvedeným v EVP.

4. Ak sa vykonávajúci orgán rozhodne využiť možnosť uvedenú v odsekoch 1 a 3, najprv o tom informuje vydávajúci orgán, ktorý môže rozhodnúť o späťvzatí EVP alebo jeho doplnení.“

7

1.

bol vydaný justičným orgánom v zmysle článku 2 písm. c) bodu i) tejto smernice alebo

2.

bol vydaný iným orgánom ako je orgán uvedený v bode 1, ktorý vydávajúci členský štát označil za príslušný orgán, a bol potvrdený orgánom podľa bodu 1 v oddiele L formulára uvedeného v prílohe A k uvedenej smernici.“

Lotyšské právo

9

12

Dňa 5. apríla 2019 začal KNAB trestné konanie proti viacerým zamestnancom pracujúcim pre nadáciu so sídlom v Rige (Lotyšsko), a to pre trestné činy podvodu vo veľkom rozsahu, sprenevery cudzej veci vo veľkom rozsahu, ako aj falšovania a používania falošných dokumentov. KNAB v rámci svojho vyšetrovania považoval za potrebné vydať EVP na účely uskutočnenia prehliadky obchodných priestorov podnikov FF GmbH a WBS, ktoré majú sídlo v Berlíne (Nemecko). Na tento účel KNAB požiadal vyšetrujúceho sudcu pri Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga, Lotyšsko), aby povolil toto vyšetrovacie opatrenie v súlade s § 179 a 180 Trestného poriadku.

13

Dvomi uzneseniami z 24. apríla 2019 tento vyšetrujúci sudca vyhovel žiadosti KNAB jednak z dôvodu, že bolo možné predpokladať, že v priestoroch týchto dvoch podnikov sa nachádzajú dokumenty, nosiče údajov a predmety užitočné pre trestné konanie, a jednak z dôvodu, že prehliadky, ktorých predmetom bola identifikácia a zaistenie týchto dokumentov, nosičov a predmetov, boli nevyhnutné a primerané.

14

Dňa 25. apríla 2019 vydal KNAB európsky vyšetrovací príkaz (ďalej len „predmetný EVP“), v ktorom požiadal nemecké orgány o to, aby uskutočnili výsluch dvoch svedkov, a tiež aby vykonali dve uznesenia o prehliadke uvedené v predchádzajúcom bode. Latvijas Republikas Generālprokuratūra (Generálna prokuratúra Lotyšskej republiky) overila predmetný EVP a zaslala ho na Staatsanwaltschaft Berlin (Prokuratúra Berlín, Nemecko).

18

Prokuratúra Berlín sa obrátila na Generálnu prokuratúru Lotyšskej republiky s otázkou, či môže byť predmetný EVP prípadne nanovo vydaný súdom. Generálna prokuratúra Lotyšskej republiky odpovedala záporne z dôvodu, že tomu bráni lotyšské právo.

19

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd zamýšľa nad tým, či sa na vec, o ktorej rozhoduje, majú uplatniť zásady vyplývajúce z rozsudku Specializirana prokuratura, čo by ho malo viesť ku konštatovaniu, že odovzdanie dôkazov na základe vykonania predmetného EVP nemožno pripustiť.

20

V prvom rade vnútroštátny súd konštatuje, že vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, bolo možné orgán, ktorý EVP vydal, považovať za „vydávajúci orgán“ na základe článku 2 písm. c) bodu i) smernice 2014/41, zatiaľ čo v prejednávanej veci je KNAB „iný[m] príslušný[m] orgán[om] určený[m] vydávajúcim štátom“ v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) tejto smernice. Vnútroštátny súd sa tak zamýšľa nad tým, či odpoveď, ktorú Súdny dvor poskytol v uvedenom rozsudku, je uplatniteľná aj v situácii, keď bol EVP vydaný orgánom spadajúcim pod druhé uvedené ustanovenie.

24

Vnútroštátny súd sa pritom v rámci prejednávanej veci domnieva, že orgán, ktorý má podľa vnútroštátneho práva právomoc nariadiť vyšetrovacie opatrenie, splnil povinnosti overenia a odôvodnenia tohto opatrenia, stanovené v článku 6 ods. 1 písm. a) smernice 2014/41, keďže príslušný lotyšský vyšetrujúci sudca konštatoval, že predmetné prehliadky boli nevyhnutné a primerané. Okrem toho vydávajúci orgán vydal predmetný EVP za rovnakých podmienok, za akých by bolo možné nariadiť vyšetrovacie opatrenie v podobnom vnútroštátnom prípade, pretože došlo k úkonu súdu, keď tento pred vydaním daného EVP prehliadku povolil.

25

Po druhé Súdny dvor v rozsudku Specializirana prokuratura konštatoval, že podľa vnútroštátneho práva orgán, ktorý vydáva EVP, musí byť orgánom, ktorý je vo vnútroštátnom konaní oprávnený nariadiť vyšetrovacie opatrenie, ktoré je predmetom tohto EVP, pretože ak by to tak nebolo, malo by to za následok skomplikovanie a ohrozenie zjednodušeného a účinného systému spolupráce v oblasti vzájomnej právnej pomoci, zavedeného smernicou 2014/41.

26

Na jednej strane pritom tento súd pochybuje o relevantnosti tohto konštatovania v prejednávanej veci, keďže práve takáto požiadavka môže skomplikovať postup vzájomnej právnej pomoci.

„Môže iný príslušný orgán v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) smernice [2014/41], v spolupráci s overujúcim (iným než justičným) orgánom, vydať [EVP] týkajúci sa vyšetrovacieho opatrenia, ktorého prijatie je podľa práva vydávajúceho štátu vyhradené výlučne súdom, ak toto opatrenie vopred povolil súd vydávajúceho štátu, ktorý tým splnil povinnosti overenia a odôvodnenia stanovené v tejto smernici?“

O prejudiciálnej otázke

30

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že za „vydávajúci orgán“ v zmysle tohto ustanovenia možno považovať správny orgán vymedzený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a ktorého vyšetrovacie opatrenia, pri ktorých dochádza k zásahu do základných práv dotknutej osoby, musí v súlade s vnútroštátnym právom vopred povoliť justičný orgán.

31

Článok 2 písm. c) smernice 2014/41 vymedzuje v bodoch i) a ii) pojem „vydávajúci orgán“ tak, že ním je „sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci“, alebo „akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov“.

35

Po tretie musí mať uvedený orgán v súlade s vnútroštátnym právom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov.

36

Pokiaľ ide o spor vo veci samej, je nesporné, že KNAB spĺňa prvé dve z týchto podmienok. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, totiž po prvé vyplýva, že KNAB ako správny orgán nepatrí medzi orgány uvedené v článku 2 písm. c) bode i) smernice 2014/41. Po druhé je podľa vnútroštátneho práva KNAB orgánom, ktorý plní funkciu vyšetrovacieho orgánu vo veciach týkajúcich sa oblasti boja proti korupcii a tento orgán bol určený ako orgán príslušný na vydávanie EVP v týchto veciach.

37

Vnútroštátny súd sa však pýta, či uvedený orgán spĺňa tretiu z týchto podmienok, ktorá je uvedená v bode 35 tohto rozsudku, a to konkrétne podmienku, že „má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov“.

41

V prvom rade treba zohľadniť kontext, do ktorého toto ustanovenie patrí.

42

Po prvé článok 6 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice v spojení s článkom 6 ods. 2 a prílohou A tejto smernice, a tiež s prihliadnutím na jej odôvodnenie 11, ukladá vydávajúcemu orgánu povinnosť overiť nevyhnutnosť a primeranosť vyšetrovacieho opatrenia, ktoré je predmetom EVP, vzhľadom na účely konania, v ktorom sa tento EVP vydáva, a berúc do úvahy práva podozrivej alebo obvinenej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok Specializirana prokuratura, bod 32).

43

Okrem toho, pokiaľ ide o prípad, keď bol EVP vydaný „vydávajúcim orgánom“ v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41, z druhej vety tohto ustanovenia vyplýva, že predtým, ako sa tento EVP zašle vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie EVP podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, musí ho overiť „sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor“.

47

Ako bolo pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, na to, aby sa za „vydávajúci orgán“ v zmysle smernice 2014/41 považoval „iný orgán“ uvedený v článku 2 písm. c) bode ii) tejto smernice, musí ísť o orgán, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní. Toto postavenie mu vzhľadom na to, že pozná dôkazy z uvedeného vyšetrovania, umožňuje v súlade s článkom 6 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice preskúmať nevyhnutnosť a primeranosť vyšetrovacieho opatrenia, ktoré chce, aby bolo vykonané v inom členskom štáte v rámci EVP.

48

Samotná okolnosť, že právo vydávajúceho členského štátu podmieňuje prijatie vyšetrovacích opatrení, o ktoré žiada vyšetrovací orgán, tým, aby v prípade, že pri nich dochádza k zásahu do základných práv dotknutej osoby, boli vopred povolené vyšetrujúcim sudcom, nebráni tomu, aby tento orgán, ktorý vykonáva vyšetrovanie, bol považovaný za orgán, ktorý „má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov“, v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41, a v dôsledku toho nebráni ani tomu, aby bolo možné tento orgán kvalifikovať ako „vydávajúci orgán“ v zmysle tohto ustanovenia.

49

Takáto požiadavka totiž umožňuje zabezpečiť, aby sa preskúmanie nevyhnutnosti a primeranosti uvedených opatrení, ktoré vykonáva vyšetrovací orgán na prvej úrovni uvedenej v bode 42 tohto rozsudku, uskutočnilo pod dohľadom súdu, aby tento súd potvrdil predovšetkým to, že zamýšľané opatrenia sú nevyhnutné a neprimerane nezasahujú do základných práv podozrivej alebo obvinenej osoby.

53

Ako pritom vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, požiadavka, podľa ktorej vyšetrovacie opatrenie zamýšľané KNAB v rámci EVP musí byť v prípade, že pri ňom dochádza k zásahu do základných práv dotknutej osoby, povolené vyšetrujúcim sudcom, predstavuje práve podmienku stanovenú lotyšským právom, ktorú musí spĺňať aj rovnocenné vyšetrovacie opatrenie, ktoré sa má vykonať len na lotyšskom území.

54

V tejto súvislosti treba spresniť, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, sa odlišuje od situácie, v ktorej bol vydaný rozsudok Specializirana prokuratura.

55

Táto druhá uvedená vec sa totiž netýkala výkladu bodu ii), ale bodu i) článku 2 písm. c) smernice 2014/41, a to v situácii, keď prokurátor v prípravnom štádiu trestného konania vydal EVP, v ktorom sa žiadalo o poskytnutie údajov o prenose dát a polohe, súvisiacich s telekomunikačnou prevádzkou, pričom však v rámci podobného vnútroštátneho konania prijatie vyšetrovacieho opatrenia na účely prístupu k takýmto údajom patrilo do výlučnej právomoci súdu.

59

Takýto výklad by tak zbavil článok 2 písm. c) bod ii) tejto smernice jeho potrebného účinku, pretože vzhľadom na skutočnosť, že orgány uvedené v tomto ustanovení nesmú mať postavenie „justičných orgánov“, je legitímne, aby členské štáty zakotvili, že pri prijímaní vyšetrovacích opatrení týmito orgánmi musí dôjsť k poskytnutiu procesných záruk, predovšetkým prostredníctvom toho, že tak ako v prejednávanej veci stanovia, že vyšetrovacie opatrenia, pri ktorých dochádza k zásahu do základných práv dotknutých osôb, musia byť vopred povolené justičným orgánom.

60

V druhom rade, pokiaľ ide o ciele smernice 2014/41, táto smernica sa snaží, tak ako vyplýva z jej odôvodnení 5 až 8, nahradiť neucelený a zložitý rámec existujúci v oblasti zabezpečovania dôkazov v trestných veciach s cezhraničným rozmerom a jej zámerom je prostredníctvom zavedenia zjednodušeného a efektívnejšieho systému založeného na jedinom nástroji, ktorým je konkrétne európsky vyšetrovací príkaz, zjednodušiť a urýchliť súdnu spoluprácu, s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi (rozsudok Specializirana prokuratura, bol 36, ako aj citovaná judikatúra).

61

Tak ako bolo pripomenuté v bode 46 tohto rozsudku, táto smernica identifikuje vydávajúci orgán ako orgán, ktorý má najvhodnejšie postavenie na to, aby na základe svojich znalostí podrobností dotknutého vyšetrovania rozhodol, aké vyšetrovacie opatrenie sa má použiť.

65

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 sa má vykladať v tom zmysle, že za „vydávajúci orgán“ v zmysle tohto ustanovenia možno považovať správny orgán vymedzený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a ktorého vyšetrovacie opatrenia, pri ktorých dochádza k zásahu do základných práv dotknutej osoby, musí v súlade s vnútroštátnym právom vopred povoliť justičný orgán.

O trovách

66

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: