C-636/23

62023CJ0636

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 1. augusta 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Smernica 2008/115/ES – Spoločné normy a postupy členských štátov na účely návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Článok 3 body 4 a 6, článok 7 ods. 1 a 4, článok 8 ods. 1 a 2, článok 11 ods. 1 a článok 13 – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Rozhodnutie o návrate – Neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod – Zákaz vstupu – Správny akt, ktorý je možné napadnúť žalobou – Vykonateľnosť rozhodnutia o návrate bez ustanovenia týkajúceho sa tejto lehoty – Právo na účinný opravný prostriedok – Rozhodnutie o zákaze vstupu prijaté po uplynutí značného obdobia“

V spojených veciach C‑636/23 [Al Hoceima] i a C‑637/23 [Boghni] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutiami Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) a Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) zo 16. októbra 2023 a doručený Súdnemu dvoru 24. októbra 2023, ktorý súvisí s konaním:

État belge , zastúpený Secrétaire d’État à l’Asile et la Migration (C‑637/23),

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia D. Gratsias, E. Regan, J. Passer (spravodajca) a B. Smulders,

generálny advokát: D. Spielmann,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Katsimerou a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 30. januára 2025,

Právny rámec

Právo Únie

3

Odôvodnenia 2, 6, 10, 11 a 14 smernice 2008/115 znejú takto:

„(2)

Európska rada na zasadnutí 4. a 5. novembra 2004 v Bruseli vyzvala na zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách pre osoby, ktoré majú byť vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich ľudských práv a dôstojnosti.

(11)

Na zabezpečenie účinnej ochrany záujmov dotknutých osôb by sa mal stanoviť spoločný minimálny súbor právnych záruk týkajúcich sa rozhodnutí vzťahujúcich sa na návrat. …

…

(14)

Zavedením zákazu vstupu, ktorým sa zakáže vstup na územie všetkých členských štátov a pobyt na tomto území, by mali účinky vnútroštátnych opatrení na návrat získať európsky rozmer. …“

4

jeho krajiny pôvodu, alebo

–

krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či inými dojednaniami, alebo

–

inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme;

4.

Podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice:

„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.“

6

Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Dobrovoľný odchod“, v odsekoch 1 a 4 stanovuje:

„1. V rozhodnutí o návrate sa poskytne primeraná lehota na dobrovoľný odchod v dĺžke od siedmich do tridsiatich dní bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 a 4. Členské štáty môžu vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch ustanoviť, že takáto lehota sa poskytne len na základe žiadosti dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. V takomto prípade informujú členské štáty štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti predloženia uvedenej žiadosti.

Lehota ustanovená v prvom pododseku nevylučuje možnosť, aby dotknutí štátni príslušníci tretej krajiny opustili členský štát skôr.

8

Článok 11 tejto smernice, nazvaný „Zákaz vstupu“, v odseku 1 stanovuje:

„K rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu:

a)

ak sa nestanovila lehota na dobrovoľný odchod, alebo

b)

Článok 13 tejto smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1. Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2. Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.

3. Dotknutý štátny príslušník tretej krajiny má možnosť získať právne poradenstvo, zastúpenie a v prípade potreby i jazykovú pomoc.

4. Členské štáty zabezpečia, aby potrebné právne poradenstvo a/alebo zastúpenie boli poskytnuté na požiadanie a bezplatne v súlade s príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo pravidlami týkajúcimi sa právnej pomoci, a môžu zabezpečiť, aby sa na takéto bezplatné právne poradenstvo a/alebo zastúpenie vzťahovali podmienky uvedené v článku 15 ods. 3 až 6 smernice Rady 2005/85/ES [z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca ( Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13 )].“

11

c)

poskytovanie prístupu k systému základného vzdelávania maloletým v závislosti od dĺžky ich pobytu,

d)

zohľadňovanie osobitných potrieb zraniteľných osôb.“

Belgické právo

12

8.

zákaz vstupu: rozhodnutie, ktoré môže byť pripojené k rozhodnutiu o odsune a ktoré na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie Belgického kráľovstva alebo na územie všetkých členských štátov vrátane územia Belgického kráľovstva a pobyt na tomto území“.

13

Článok 7 prvý odsek body 1 a 3 tohto zákona, ktorým sa preberá článok 6 ods. 1 smernice 2008/115, stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie ustanovenia medzinárodnej zmluvy, minister alebo ním poverená osoba môže, alebo v prípadoch uvedených v bodoch 1, 2, 5, 9, 11 alebo 12 musí nariadiť cudzincovi, ktorému nebolo povolené ani umožnené zdržiavať sa v Belgickom kráľovstve viac ako tri mesiace alebo sa v ňom usadiť, aby opustil územie v stanovenej lehote:

1.

„Opravné prostriedky uvedené v článku 39/2 môže podať na Radu pre cudzinecké spory cudzinec, ktorý môže preukázať vznik škody alebo záujem na ich podaní.“

15

Článok 74/11 tohto zákona preberá článok 11 ods. 1 smernice 2008/115 a okrem iného stanovuje, že dĺžka trvania zákazu sa určí s ohľadom na všetky okolnosti každého prípadu.

16

Podľa článku 74/14 zákona z 15. decembra 1980:

„§ 1. Rozhodnutie o odsune stanovuje lehotu 30 dní na opustenie územia.

…

§ 3. Od tejto lehoty uvedenej v § 1 možno upustiť, ak:

(1) existuje riziko úteku, alebo

(2) štátny príslušník tretej krajiny nedodržal uložené preventívne opatrenie, alebo

(3) štátny príslušník tretej krajiny predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť, alebo

…

Dňa 18. júla 2019 vydali belgické orgány príkaz na opustenie územia a uložili W zákaz vstupu na osem rokov, pričom tieto rozhodnutia mu boli doručené v ten istý deň. W nebola poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný odchod z dôvodu, že existovalo riziko úteku a W predstavoval riziko pre verejný poriadok a národnú bezpečnosť.

19

Návrhom podaným 19. augusta 2019 W podal na Raad voor Vreemdelingenbetwistingen (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu o odklad výkonu a o neplatnosť tohto príkazu na opustenie územia a tohto zákazu vstupu.

20

Rozsudkom z 19. novembra 2019 tento súd zrušil uvedené príkazy na opustenie územia a zákaz vstupu, pričom usudzoval, že W správne tvrdil, že dôvody rozhodnutia neposkytnúť mu lehotu na dobrovoľný odchod sú nezákonné. Uvedený súd sa okrem iného s poukázaním na judikatúru Súdneho dvora domnieval, že akékoľvek posúdenie rizika úteku musí byť založené na individuálnom preskúmaní situácie dotknutého jednotlivca a že v prejednávanej veci existencia rizika pre verejný poriadok nie je dostatočne odôvodnená. Podľa tohto súdu uvedenie lehoty na dobrovoľný odchod predstavuje základný alebo podstatný prvok príkazu na opustenie územia. V dôsledku toho zrušil tento príkaz na opustenie územia v celom rozsahu.

21

V dôsledku toho musí vnútroštátny súd opätovne rozhodnúť o žalobe W proti príkazu na opustenie územia, ktorý bol voči nemu vydaný. V tomto kontexte sa tento súd pýta, či neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod v rámci rozhodnutia o návrate treba skutočne považovať za jednoduché opatrenie na vykonanie tohto rozhodnutia o návrate, proti ktorému nie je možné podať opravný prostriedok a ktoré nemení právne postavenie dotknutého cudzieho štátneho príslušníka. Keď je teda neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod zahrnuté do rozhodnutia o návrate a je odôvodnené, zdá sa, že je potrebné zabezpečiť účinný prostriedok nápravy proti tomuto aspektu rozhodnutia o návrate. Podľa tohto súdu by totiž opačné riešenie mohlo viesť k situáciám, v ktorých by samotný právny základ vydania zákazu vstupu, t. j. skutočnosť, že nebola poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný odchod, nebolo možné spochybniť, pretože Raad van State (Štátna rada) tiež nesúhlasí s tým, že v rámci žaloby smerujúcej len proti zákazu vstupu možno uplatniť prostriedok proti neposkytnutiu lehoty na dobrovoľný odchod, a to najmä preto, že ide o prostriedok proti inému rozhodnutiu. V zmysle článku 11 ods. 1 smernice 2008/115 sa k rozhodnutiam o návrate pripája zákaz vstupu, ak sa nestanovila lehota na dobrovoľný odchod, alebo ak sa nesplnila povinnosť návratu.

24

Vnútroštátny súd, ktorý usudzuje, že v nadväznosti na rozsudok Raad van State (Štátna rada) z 1. septembra 2022 sa nachádza v situácii, v ktorej jediným aktom, ktorý sa pred ním napáda, je príkaz na opustenie dotknutého územia, ktorý neposkytuje lehotu na dobrovoľný odchod, sa pýta na povinnosť alebo možnosť príslušného orgánu prijať nové rozhodnutie o zákaze vstupu, a teda sa pýta na prijatie takého rozhodnutia aj po uplynutí značného obdobia. Tento súd chce najmä vedieť, či neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod v rámci povinnosti návratu uloženej alebo uvedenej v rozhodnutí o návrate predstavuje podstatnú náležitosť tohto rozhodnutia o návrate, čo znamená, že ak sa v súvislosti s touto lehotou zistí nezákonnosť, toto rozhodnutie o návrate sa stáva neplatným v celom rozsahu a musí sa prijať nové rozhodnutie o návrate.

Ak na danú otázku treba odpovedať záporne: Znamenajú potom tieto výrazy, že k rozhodnutiu o návrate, v ktorom nebola poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný odchod, musí byť súčasne alebo v primerane krátkej lehote pripojený zákaz vstupu?

V prípade kladnej odpovede na túto otázku zahŕňa právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré je zaručené článkom 13 smernice 2008/115 a článkom 47 [Charty], to, že v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o návrate je možné napadnúť zákonnosť rozhodnutia o nestanovení lehoty na dobrovoľný odchod, ak inak už nie je možné účinne napadnúť zákonnosť právneho základu zákazu vstupu?

3.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku majú sa výrazy ‚[sa] poskytne primeraná lehota‘ v článku 7 ods. 1 prvom pododseku [smernice 2008/115] a ‚povinnosť návratu‘ v článku 3 bode 4 [tejto smernice] vykladať v tom zmysle, že stanovenie lehoty, v každom prípade nestanovenie lehoty, v rámci povinnosti opustiť krajinu predstavuje kľúčovú súčasť rozhodnutia o návrate, takže ak sa konštatuje nezákonnosť týkajúca sa tejto lehoty, rozhodnutie o návrate sa zruší ako celok a musí byť vydané nové rozhodnutie o návrate?

Ak by mal Súdny dvor EÚ zastávať názor, že odmietnutie poskytnúť lehotu nepredstavuje kľúčovú súčasť rozhodnutia o návrate, aký je praktický rozsah a vykonateľnosť rozhodnutia o návrate v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115, v ktorom je vynechaný prvok lehoty, v prípade, že príslušný členský štát nevyužil možnosť podľa článku 7 [ods. 1] tejto smernice poskytnúť lehotu len na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka [tretej krajiny]?“

Dňa 28. januára 2023 bol X doručený príkaz opustiť územie s vrátením na hranicu a zadržaním na účely odsunu, ako aj zákaz vstupu na dva roky. Na dobrovoľný odchod mu nebola poskytnutá žiadna lehota.

29

Pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý nebola X poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod, uvádza sa, že existuje riziko úteku v zmysle článku 74/14 § 3 bodu 1 zákona z 15. decembra 1980. Neposkytnutie tejto lehoty je odôvodnené okrem iného takto:

„1. Dotknutá osoba nepodala žiadosť o pobyt alebo medzinárodnú ochranu po svojom neoprávnenom vstupe alebo počas svojho neoprávneného pobytu, alebo v lehote stanovenej týmto zákonom.

Dotknutá osoba tvrdí, že sa zdržiava v Belgicku už dva roky. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by sa pokúsila legalizovať svoj pobyt zákonom stanoveným spôsobom.

3. Dotknutá osoba nespolupracuje alebo nespolupracovala pri styku s orgánmi verejnej moci.

Pokiaľ ide o príkaz opustiť územie s vrátením na hranicu, X pred týmto súdom v podstate tvrdil, že Belgicko nesplnilo povinnosť vykonať individuálne preskúmanie pred konštatovaním rizika úteku. X tiež tvrdí, že nestačí odkázať na kritériá stanovené v článku 1 § 2 zákona z 15. decembra 1980, ale je potrebné tiež odôvodniť, ako sa tieto kritériá uplatňujú v každej prejednávanej veci. Podľa X v odôvodnení aktu ani v správnom spise nie je nič, čo by umožnilo pochopiť, prečo sa Belgicko odvolávalo na akékoľvek riziko úteku, aby vylúčilo obvyklú tridsaťdňovú lehotu stanovenú v tomto zákone. Pokiaľ ide o tento zákaz vstupu, X tvrdí, že je tiež neprimerane a nedostatočne odôvodnený, keďže vychádza z rizika úteku X.

33

Na otázku vnútroštátneho súdu položenú na pojednávaní o povahe rozhodnutia o neposkytnutí lehoty na opustenie belgického územia X odpovedal, že keďže toto rozhodnutie vyvoláva právne účinky, najmä pokiaľ ide o zadržanie a zákaz vstupu, nepredstavuje len vykonávacie opatrenie, a preto musí byť možné napadnúť ho na súde. Belgicko zase tvrdí, že toto rozhodnutie nie je možné napadnúť v rámci opravného prostriedku.

34

Na otázku na tomto pojednávaní, či ešte existuje záujem napadnúť rozhodnutie o vrátení na hranicu, Belgicko tvrdí, že vzhľadom na prepustenie X tento záujem zanikol. Túto otázku X ponecháva na úvahu vnútroštátneho súdu, ktorý zastáva názor, že vzhľadom na to, že X bol prepustený na slobodu, právo podať žalobu, pokiaľ ide o toto rozhodnutie, zaniklo.

35

Okrem toho znamená právo na účinný prostriedok nápravy zaručené článkom 13 smernice 2008/115 a článkom 47 [Charty] to, že v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o návrate je možné napadnúť zákonnosť rozhodnutia o nestanovení lehoty na dobrovoľný odchod, ak inak už nie je možné účinne napadnúť zákonnosť právneho základu zákazu vstupu?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku musia sa pojmy „poskytne primeraná lehota“ v článku 7 ods. 1 [smernice 2008/115] a „a… povinnosť návratu“ v článku 3 bode 4 [tejto smernice] vykladať v tom zmysle, že ustanovenie týkajúce sa lehoty – alebo v každom prípade neposkytnutie lehoty – v rámci povinnosti odchodu predstavuje podstatný znak rozhodnutia o návrate, a preto v prípade konštatovania nezákonnosti, pokiaľ ide o túto lehotu, rozhodnutie o návrate stráca platnosť v celom rozsahu a musí byť vydané nové rozhodnutie o návrate?

V prípade, že Súdny dvor zastáva názor, že zamietnutie poskytnutia lehoty nie je podstatným znakom rozhodnutia o návrate, a ak dotknutý členský štát nevyužil v rámci článku 7 ods. 1 smernice 2008/115 možnosť určovať lehotu až na základe žiadosti dotknutého štátneho príslušníka [tretej krajiny], aký praktický význam a akú vykonateľnosť môže mať rozhodnutie o návrate v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115, ktoré je zbavené svojej zložky týkajúcej sa lehoty?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke vo veci C‑636/23 a prvej časti prvej otázky vo veci C‑637/23

40

Členské štáty však môžu upustiť od poskytnutia tejto lehoty alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní v prípade mimoriadnych okolností výslovne stanovených v tomto článku 7 ods. 4, a to ak existuje riziko úteku, ak žiadosť o pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU , EU:C:2011:268 , bod 37 ).

41

V prípade, že členský štát neposkytol lehotu na dobrovoľný odchod, ako aj v situácii, keď povinnosť návratu nebola splnená v lehote poskytnutej na dobrovoľný odchod, článok 8 ods. 1 a 4 smernice 2008/115 ukladá tomuto členskému štátu povinnosť vykonať odsun, pričom prijme všetky potrebné opatrenia vrátane prípadných donucovacích opatrení, a to primeraným spôsobom a pri náležitom rešpektovaní základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU , EU:C:2011:268 , bod 38 ).

42

Na druhej strane zo znenia článku 8 ods. 2 smernice 2008/115 vyplýva, že ak členský štát poskytol lehotu na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 tejto smernice, rozhodnutie o návrate možno vykonať až po uplynutí tejto lehoty, s výnimkou prípadu, že počas tejto lehoty vznikne riziko uvedené v tomto článku 7 ods. 4.

46

Okrem toho článok 11 ods. 1 smernice 2008/115 stanovuje, že zákaz vstupu sa uloží neoprávnene sa zdržiavajúcemu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak sa nestanovila lehota na dobrovoľný odchod alebo ak sa nesplnila povinnosť návratu.

47

Konštatovanie týchto právnych dôsledkov rozhodnutia o stanovení alebo nestanovení lehoty na dobrovoľný odchod je v súlade s cieľom článku 7 smernice 2008/115, pretože tento článok tým, že stanovuje, že členské štáty sú v zásade povinné poskytnúť neoprávnene sa zdržiavajúcim štátnym príslušníkom tretích krajín lehotu na dobrovoľný odchod, sleduje najmä zabezpečenie dodržiavania základných práv týchto štátnych príslušníkov pri vykonávaní rozhodnutia o návrate prijatého na základe článku 6 tejto smernice. V súlade s článkom 79 ods. 2 ZFEÚ je totiž cieľom uvedenej smernice, ako vyplýva z jej odôvodnení 2 a 11, zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách a právnych zárukách, aby dotknuté osoby boli vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich základných práv a dôstojnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, Zh. a O., C‑554/13 , EU:C:2015:377 , bod 47 ).

48

Skutočnosť, že poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod nemení neoprávnenú povahu pobytu na území dotknutého členského štátu, tento výklad nijako nevyvracia. Je síce pravda, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene počas lehoty, ktorá mu je poskytnutá na jeho dobrovoľný návrat, nič to však nemení na tom, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, že neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod má, ako sa konštatovalo v bode 45 tohto rozsudku, závažné dôsledky na právnu situáciu tohto štátneho príslušníka.

O tretej časti druhej otázky vo veci C‑636/23 a o druhej časti prvej otázky vo veci C‑637/23

52

Treťou časťou druhej otázky vo veci C‑636/23 a druhou časťou prvej otázky vo veci C‑637/23 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby rozhodnutie o neposkytnutí lehoty na dobrovoľný odchod bolo možné napadnúť opravným prostriedkom pred súdom.

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 13 ods. 1 tejto smernice zaručuje dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny účinný opravný prostriedok na odvolanie sa proti rozhodnutiam o návrate, rozhodnutiam o zákaze vstupu na územie členských štátov a rozhodnutiam o odsune, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť.

54

57

Na tretiu časť druhej otázky vo veci C‑636/23 a na druhú časť prvej otázky vo veci C‑637/23 treba odpovedať tak, že článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby rozhodnutie o neposkytnutí lehoty na dobrovoľný odchod bolo možné napadnúť opravným prostriedkom pred súdom.

O prvej a druhej časti druhej otázky vo veci C‑636/23

58

Prvou a druhou časťou svojej druhej otázky vo veci C‑636/23 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku v tejto veci slovné spojenia „ktoré je pripojené“ a „sa pripája“ uvedené v článku 3 bode 6 a článku 11 ods. 1 smernice 2008/115 majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán uložil aj po značnom časovom období zákaz vstupu, ktorý sa zakladá na rozhodnutí o návrate, v ktorom nebola poskytnutá žiadna lehota na dobrovoľný odchod.

59

Zo znenia článku 3 bodov 4 a 6, ako aj článku 11 ods. 1 smernice 2008/115 vyplýva, že „zákaz vstupu“ má doplniť rozhodnutie o návrate tým, že dotknutej osobe sa zakazuje na určitý čas po jej „návrate“, ako je tento pojem definovaný v článku 3 ods. 3 tejto smernice, a teda po jej odchode z územia členských štátov, opätovný vstup na toto územie a následný pobyt na ňom. Zákaz vstupu má v dôsledku toho účinky až od okamihu, keď dotknutá osoba skutočne opustí toto územie (rozsudok z 3. júna 2021, Westerwaldkreis, C‑546/19 , EU:C:2021:432 , bod 52 a citovaná judikatúra).

63

Z toho vyplýva, že slovné spojenia „ktoré je pripojené“ a „sa pripája“ uvedené v článku 3 bode 6 a článku 11 ods. 1 smernice 2008/115 možno stotožniť s pojmom „doplniť“ v zmysle judikatúry uvedenej v bode 62 tohto rozsudku.

64

Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 66 až 68 svojich návrhov, Súdny dvor nepoužil sloveso „doplniť“ v tom zmysle, že zákaz vstupu možno pripojiť len súčasne s rozhodnutím o návrate, v ktorom sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod, alebo krátko po vydaní takéhoto rozhodnutia, ale použil ho v tom zmysle, že „je doplnkom“ k tomuto rozhodnutiu a odkazuje na vecnú väzbu, podľa ktorej toto rozhodnutie predstavuje v zásade nevyhnutný predpoklad platnosti tohto zákazu vstupu.

65

68

Svojou treťou otázkou vo veci C‑636/23 a druhou otázkou vo veci C‑637/23 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 bod 4 a článok 7 smernice 2008/115 majú vykladať v tom zmysle, že nezákonnosť ustanovenia týkajúceho sa lehoty na dobrovoľný odchod uvedeného v rozhodnutí o návrate má za následok neplatnosť tohto rozhodnutia o návrate v celom rozsahu. V prípade zápornej odpovede na túto otázku a za predpokladu, že dotknutý členský štát nevyužil podľa článku 7 ods. 1 smernice 2008/115 možnosť určiť lehotu až na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka, sa vnútroštátny súd pýta, aký je praktický význam a vykonateľnosť rozhodnutia o návrate, ktoré nebude obsahovať ustanovenie týkajúce sa lehoty na dobrovoľný odchod.

69

Treba pripomenúť, že podľa článku 3 bodu 4 smernice 2008/115 „rozhodnutie o návrate“ predstavuje správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene, a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu. Podľa článku 3 bodu 3 tejto smernice táto povinnosť návratu ukladá dotknutej osobe povinnosť vrátiť sa buď do svojej krajiny pôvodu, do krajiny tranzitu alebo do inej tretej krajiny, do ktorej sa táto rozhodne dobrovoľne vrátiť a na územie ktorej bude prijatá (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 114 ).

70

Zo samotného znenia bodu 4 tohto článku 3 teda vyplýva, že uloženie alebo stanovenie povinnosti návratu predstavuje jeden z dvoch podstatných znakov rozhodnutia o návrate, pričom takúto povinnosť návratu nemožno vzhľadom na bod 3 tohto článku vyjadriť bez identifikácie cieľovej krajiny, ktorá musí byť jednou z krajín uvedených v tomto bode 3 (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 115 )

74

Okrem toho z bodu 56 tohto rozsudku vyplýva, že musí byť zaručený účinný opravný prostriedok, a to pokiaľ ide o rozhodnutie o poskytnutí alebo neposkytnutí lehoty na dobrovoľný odchod, ako aj pokiaľ ide o dĺžku tejto lehoty.

75

Z toho vyplýva, že ak sa zistí protiprávnosť, pokiaľ ide o rozhodnutie o poskytnutí alebo neposkytnutí lehoty na dobrovoľný odchod alebo dĺžku tejto lehoty, toto rozhodnutie o návrate sa musí zrušiť v celom rozsahu.

76

Tento výklad potvrdzuje aj cieľ smernice 2008/115, ako je pripomenutý v bode 47 tohto rozsudku, ktorým je zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách a právnych zárukách tak, aby boli dotknuté osoby vrátené humánnym spôsobom a pri úplnom rešpektovaní ich základných práv a dôstojnosti.

80

V takom prípade by toto ustanovenie oznamovalo neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod z dôvodu nedodržania procesnej podmienky, ktorej podlieha posúdenie týkajúce sa tejto lehoty. Uplatnenie tohto ustanovenia príslušnými orgánmi pritom tiež podlieha súdnemu preskúmaniu v súlade s článkom 13 smernice 2008/115 v spojení s odôvodneniami 6 a 10 tejto smernice a článkom 47 Charty. Ako uviedol generálny advokát v bode 83 svojich návrhov, z toho vyplýva, že nezákonnosť postihujúca toto ustanovenie by mala vplyv na povinnosť návratu uloženú alebo uvedenú v tomto rozhodnutí o návrate, a teda na toto rozhodnutie v celom rozsahu.

81

Napokon treba zdôrazniť, že zrušenie rozhodnutia o návrate v celom rozsahu nemá vplyv na cieľ účinnosti politiky odsunu, ktorý sleduje smernica 2008/115, keďže toto zrušenie nevyhnutne neznamená, že konanie začaté na základe tejto smernice bude pokračovať od začiatku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU , EU:C:2016:84 , bod 75 ), a nebráni tomu, aby príslušný orgán prípadne prijal nové rozhodnutie o návrate obsahujúce opatrenia potrebné na odstránenie zistenej nezrovnalosti (pozri analogicky rozsudok z 28. januára 2016, CM Eurologistik a GLS, C‑283/14 a C‑284/14 , EU:C:2016:57 , bod 50 , ako aj citovanú judikatúru).

82

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu otázku vo veci C‑636/23 a na druhú otázku vo veci C‑637/23 odpovedať tak, že článok 3 bod 4 a článok 7 smernice 2008/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že ustanovenie týkajúce sa lehoty na dobrovoľný odchod obsiahnuté v rozhodnutí o návrate tvorí neoddeliteľnú súčasť povinnosti návratu uloženej alebo stanovenej v tomto rozhodnutí, takže ak sa konštatuje nezákonnosť tohto ustanovenia týkajúceho sa lehoty na dobrovoľný odchod, toto rozhodnutie sa musí zrušiť v celom rozsahu.

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia tomu, aby sa neposkytnutie lehoty na dobrovoľný odchod považovalo len za vykonávacie opatrenie, ktorým sa nemení právne postavenie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny.

2.

Článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vyžaduje, aby rozhodnutie o neposkytnutí lehoty na dobrovoľný odchod bolo možné napadnúť opravným prostriedkom pred súdom.

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

ustanovenie týkajúce sa lehoty na dobrovoľný odchod obsiahnuté v rozhodnutí o návrate tvorí neoddeliteľnú súčasť povinnosti návratu uloženej alebo stanovenej v tomto rozhodnutí, takže ak sa konštatuje nezákonnosť tohto ustanovenia týkajúceho sa lehoty na dobrovoľný odchod, toto rozhodnutie sa musí zrušiť v celom rozsahu.

Podpisy

( *1 ) Jazyky konania: francúzština a holandčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.